ŽIVOT ADVOKÁTA
Na jeseň v roku 1941 vydalo pražské vydavateľstvo Novina český preklad knihy LA VITA DELL´AVVOCATO (Život advokáta), ktorej autormi sú talianskí advokáti bratia Pierluigi a Ettore Érizzo. Knihu z talianskeho originálu do češtiny preložil Václav Čep a poznámkami doplnil advokát JUDr. Pavel Forman. Autori sa v nej rozhodli hovoriť o každodennom živote, každodennej práci, námahe, každodennej radosti a horkosti všetkých nás advokátov, či sme veľkí alebo malí, neznámi alebo slávni, bohatí alebo chudobní, pretože sme všetci rovnakí, keď si oblečieme talár. Hovoriť o živote advokáta autori chceli preto, aby sa tak upevnili zväzky solidarity, ktoré majú spájať všetkých, ktorí sa venujú tomuto vznešenému povolaniu. Pretože čistota a úprimnosť tejto knihy, poetika ale i hĺbka jej myšlienok nepominuli ani s odstupom času, tu je niekoľko postrehov a vyznaní autorov:
O povolaní advokáta
Máme radi povolanie advokáta, pretože je krásne, pretože je vznešené, pretože nám dáva príležitosť potichu konať dobro častejšie, než by človek povedal, pretože umožňuje skutočne pomôcť tomu, kto to potrebuje, pretože vie pochopiť bolesti, ktoré ľudia skrývajú, tešiť sa, viesť a chrániť. Pritom niet rozdielu medzi úbohým, skromným advokátom, ktorý prijíma v svojej tesnej miestnosti uplakanú ženičku a medzi Majstrom, ktorý dospel k vrcholu svojej profesionálnej kariéry. Obaja sa chvejú rovnakým rozčúlením, keď klient zverí do ich rúk ochranu svojho pokladu, ktorý je rovnaký u boháča aj u chudáka. Postavenie oboch advokátov je teraz úplne rovnaké, obaja budú môcť rovnakými prostriedkami a rovnakými slovami vykonať to dielo porozumenia a rady, ktoré je najvyššou možnosťou a najčistejšou radosťou, ktorú nám prináša naše povolanie.
O dôvere klienta vo vlastného advokáta a v úspech veci
Klient, ktorý neprejavuje dôveru svojmu advokátovi, pripravuje advokáta o istotu, ktorá je nevyhnutne potrebná pre dobré vedenie sporu. Ak klient spôsobuje advokátovi mravné rozpaky prameniace z pocitu nedokonalej dôvery, potom bude mať po svojom boku odborníka, ktorý bude síce konať svoju povinnosť, ale ktorému bude chýbať nesmierny koeficient zápalu, záujmu a vášnivého zaujatia pre vec, všetky tie prednosti, ktoré vyrastajú u advokáta len z pocitu, že mu klient úplne verí a ktorý vo väčšine prípadov tvorí najdôležitejšiu zložku víťazstva. Nestačí však len dôvera vo vlastného advokáta. Klient musí mať aj dôveru v seba, vo svoj spor a my advokáti sa nemôžeme stretnúť s väčšou oporou, než je táto sugescia, ktorú nám odovzdáva klient istý si sám sebou.
O uznaní práce advokáta klientom
Ak advokát vyslovuje nejaký svoj názor, stojí ho to nie len minútu sústredenia, vyžiadalo si to predtým dlhé bádanie a neľahké štúdium. Ako odhadnúť cenu našej práce? Podľa výsledkov, ktoré sme dosiahli? My nemáme výsledok v rukách a chceme odmenu za svoju prácu a nie za výrok sudcov – my nepredávame súdne výroky!
Dávame však podobne ako lekári svojmu klientovi omnoho viac, než len svoju hmotnú pomoc: berieme účasť na jeho úzkostiach, na jeho bolestiach a tým vzniká medzi nami akási duševná solidarita, ktorá znamená o mnoho viac a siaha o mnoho ďalej než naše odborné prispenie. Skoro s každým prípadom, ktorý prejde našou kanceláriou, dávame klientovi kúsok našej duše a často o mnoho viac ako len kúsok. Klient, ktorý nám odoprie po úvahe svoje uznanie, dopúšťa sa niečoho o mnoho horšieho než človek, ktorý odoprie vyplatiť zaslúženú mzdu: nepoškodí tým len naše vrecko, uráža a poškodzuje tiež našu dušu a svedomie.
O neúprimnom klientovi
Neúprimnosť nášho klienta, ktorá býva často nevedomá, je najnebezpečnejším nepriateľom našej práce.
O klientovi - právnom samoukovi
Klient, ktorý sám najprv študuje svoj prípad a potom prichádza k nám (-Viete, ja som sa totiž vždy zaberal právom-), predstavuje vážnu pohromu. Ten si našiel podľa abecedného registra v zákonníku jediný paragraf, vtĺkol si do hlavy každé jeho písmenko ako verš koránu a ten mu tam ostal zle pochopený a zle strávený, oddelený a odlúčený od celkových súvislostí ostatných noriem, ako kamienok pštrosovi v krku (...) Je zrejmé, že takýto ľudia škodia sami sebe. Prekážajú nám v práci, zbavujú nás slobody konania a teda aj objektívnosti.
O bezplatnej pomoci
Nie je pravým a poriadnym advokátom ten človek, ktorý by odoprel svoju pomoc, pretože by apriori vedel, že mu klient nebude môcť zaplatiť. (...) Advokát, ktorý by dobrovoľne neprispel svojou radou bez nároku na odmenu človeku, ktorý nie je schopný za ňu zaplatiť, nie je hodný obliecť si talár advokáta.
Obhajoba ex offo
Obhajoba ex offo je jeden z najušľachtilejších a najčistejších prívlastkov nášho povolania. Nie je to bremeno; je to pocta.
My však strhávaní rýchlym rytmom svojej práce a úplne nás zamestnávajúcimi úlohami, ktoré nám zverujú naši klienti, venujeme bohužiaľ niekedy tejto našej úlohe pozornosť len veľmi krátku dobu: sme síce plní dobrej vôle, je to však ale iba na povrchu: naša pomoc je potom dokonalá forma s nepatrným obsahom.
Je pravdou, že väzeň nedá často svojmu advokátovi ani chvíľu pokoja, chcel by ho vidieť každý deň a pritom nemá pre advokáta skoro nikdy nič dôležité. Avšak naopak advokát by mal mať pre neho každý deň niečo. Aspoň nejaké to slovo útechy. Či nie je jednou z našich hlavných povinností pomáhať, dodávať odvahu?
O čestných a nečestných klientoch
Čestný klient ide so svojou čestnou vecou – vo svojom vlastnom záujme – k čestnému advokátovi. Klient schopný všetkého, ktorého záležitosť by neprijal žiadny advokát, ktorému záleží na jeho cti, sa obráti nevyhnutne na advokáta, ktorý má dosť pružné svedomie na to, aby sa s ním mohol zaoberať.
O advokátskom tajomstve
Tajomstvo, ktorým sme viazaní, je jedným z prívlastkov nášho povolania, je to zároveň právo i záväzok, neobmedzujú ho žiadne pevné hranice, neplatia naň žiadne hrozby, je to právo, ktorého ocenenie a použitie patrí iba nášmu svedomiu.
Advokát má právo odmietnuť svedectvo, keď sa domnieva, že je viazaný tajomstvom svojho povolania a on sám je jediným sudcom a jediným strážcom tohto svojho práva na mlčanie (...) Iba naše svedomie smie rozhodovať o tom, či chceme mlčať alebo hovoriť – v tom spočíva hlavný ušľachtilý rys nášho povolania: zákon nás postavil nad zákon; rozkázal sudcovi úctivo sa skloniť pred prejavom nášho svedomia. (...) V tejto čestnej výsade tkvie hlavný základ slobody obhajoby.
O prehratých sporoch
Keď dostaneme od súdu nepriaznivý rozsudok, skoro vždy chladnokrvne prehlásime, že sudca ničomu neporozumel. Sudca však často porozumel veľmi dobre: pochopil aj to, o čom sme sa my klamlivo domnievali, že to nič neznamená, pretože sme sa až príliš vcítili do sporu svojho klienta; všimol si aj to, o čom sme my dúfali, že to ostane nespozorované.
O povinnostiach advokáta
Advokát nie je a nikdy nesmie byť iba vykonávateľom rozkazov svojho klienta. Podobné chápanie by znížilo vznešenosť nášho povolania. Advokát musí svojou radou viesť klienta a usmerňovať jeho hľadiská.
Advokát musí často použiť proti klientom celú svoju autoritu, ak ich chce presvedčiť, aby nepôsobili zbytočné zlo.
Advokát, ktorý prijal obhajobu nejakého človeka, nemá právo byť jeho sudcom. Keď sa jeho svedomie búri, môže obranu odmietnuť: ja si myslím, že má priam povinnosť ju odmietnuť, pretože je to jednak v záujme jeho cti a jednak i v záujme klienta majúceho právo na to, aby ho neobhajoval advokát, ktorý jeho sporu neverí.
Advokáti bývajú často ľudia bojovní, ktorí sú pripravení nasadiť aj svoju vlastnú kožu: bojovný advokát je už svojou povahou vždy pripravený nájsť bystrý a neočakávaný dôkaz, ktorý protivník neočakáva.
Veľmi zriedkavo sa nedá v nejakom prípade „nič robiť“: aj ten najzúfalejší spor skrýva v sebe neraz pri pozornom skúmaní nečakané možnosti obrany.
JUDr. Peter Kerecman, PhD.
advokát
Košice
