v roku 1908 sa stal nechtiac hlavným hrdinom článku „Dieppe, mesto šalejúce za motormi“ v anglickom denníku SUNDAY CHRONICLE zaoberajúcom sa významnou výstavou automobilov advokát Artemus Jones, ktorý sa neskôr preslávil podaním žaloby proti tomuto denníku, ktorou sa začal jeden z najznámejších procesov o ochranu mena 20.storočia?
Článok, presnejšie povedané fejtón, ktorý o automobilovej výstave v Dieppe napísal parížsky korešpodent SUNDAY CHRONICLE, mal svojho hrdinu – Angličana, ktorý prichádza do Dieppe na spomínanú výstavu. Článok popisuje správanie sa tohoto hrdinu mimo iné aj nasledovne: „Sedí tu v Dieppe s istou dámou, ktorá nie je jeho manželkou. To bude určite jedna z tých, no veď viete koho tým myslím – šepká môj elegantný sused svojej manželke. – Je skutočne prekvapujúce, ako sa správajú naši krajania, keď prekročia hranice svojej vlasti. Kto z tých, ktorí ho pozorujú, by v ňom hľadal titulárneho farára z Packhamu? V drsnom londýnskom podnebí plní drsné a cnostné povinnosti cirkevného hodnostára, avšak v Dieppe, v sladkej francúzskej klíme na druhej strane kanála, sa stal dušou a hybnou silou veselej partie, ktorá navštevuje herne, prezrádza záujem o spoločnosť dám ľahkých ako motýľ!“. Tomuto svojmu hrdinovi vymyslel autor článku najbanálnejšie a azda aj najfrekventovanejšie priezvisko „Jones“, ku ktorému pripojil to najzvláštnejšie krstné meno – „Artemus“. V čase, keď išiel článok do tlače, nikto netušil, že v Anglicku žije skutočne človek s takýmto menom a tobôž, že ide o advokáta, ktorý sa použitiu svojho mena v takýchto súvislostiach bude brániť. Artemus Jones pôsobil v grófstve Severný Walles a do zoznamu advokátov bol zapísaný v roku 1901. Po uverejnení článku sa cítil dotknutý a stal terčom nemiestnych vtipov a narážok.
Preto sa rozhodol podať proti vydavateľovi denníka SUNDAY CHRONICLE pánu E.Huttonovi žalobu, ktorou sa domáhal odškodnenia za poškodenie cti a dobrej povesti. Proces prebiehal pred zvláštnou porotou v Manchestri, súdu predsedal sudca Channel a žalobcu v konaní zastupoval jeden z najznámejších anglických advokátov Gordon Hewart. Žalobca nechal v konaní vypočuť množstvo svedkov, ktorí uviedli, že po prečítaní článku v SUNDAY CHRONICLE, ktorého hlavným hrdinom bol Artemus Jones, boli presvedčení, že ide o žalobcu. Žalovaný sa bránil tým, že advokát Artemus Jones v skutočnosti nie je ani len ženatý a v článku uvedený Artemus Jones mal pôsobiť ako farár v Peckhame. Porota priznala žalobcovi mimoriadne vysokú náhradu ujmy – 1.750 libier šterlingov a zaviazala žalovaného i na náhradu trov konania. Žalovaný však podal proti rozhodnutiu odvolanie a svojim zastupovaním poveril vtedy azda najznámejšieho advokáta – Rufusa Isaacsa, ktorý sa neskôr stal miestokráľom v Indii. Pred odvolacím súdom dokazoval, že ani vydavateľ a ani autor článku nemohli vedieť o tom, že osoba s menom Artemus Jones skutočne v Anglicku žije. Svojho hrdinu považovali za neexistujúcu osobu a ako takú ju ani nemohli uraziť svojim článkom. Ani odvolací súd v Londýne a neskôr ani Snemovňa Lordov v roku 1909 napadnutý rozsudok nezmenili. Tak sa z tohoto prípadu stal precedens na najbližších 50 rokov. Počas tohoto obdobia potom preto mnoho právnikov pátralo v uverejnených novinách a románoch po menách a priezviskách skutočne žijúcich osôb v snahe nájsť také osoby, o ktorých by bolo možné tvrdiť, že boli autormi a vydavateľmi poškodení uvedením ich mena v komickom, či urážlivom kontexte …
/ SAWICKI, J./LEX/: Lidé a paragrafy. Orbis, Praha, 1963, str.53/
/ SAWICKI, J./LEX/: Lidé a paragrafy. Orbis, Praha, 1963, str.53/
Aj listy a denníky, ktorých autorom bol Richard Wagner sa stali po jeho smrti predmetom súdneho konania. Keďže tento hudobný skladateľ nezanechal závet, pripadlo dedičstvo jeho manželke Cosime Wagnerovej a synovi Siegfriedovi. Po ich smrti prešli práva dedičské i autorské na Siegfriedovu manželku Winifred. Pokiaľ však ide o listy, ktoré písala Cosima Wagnerovi a jeho denníky, Cosima Wagnerová ešte za svojho života v roku 1911 darovala tieto dcére z prvého manželstva Eve von Bullov /po vydaji Chamberlainovej/. Eva ich darovala za života mestu Bayreuth, avšak s tým, že tieto môžu byť uverejnené najskôr 30 rokov po jej smrti. Pani Eva von Bullov zomrela v roku 1942. Netrpezlivá dedička Winifred žalovala mesto Bayreuth o vydanie týchto listov, event. o ich zapožičanie, aby ich mohla uverejniť tlačou. Súdy však tejto žalobe nevyhoveli s odôvodnením, že ani záujem verejnosti na bližšom poznaní Wagnerovho života, nemôže nahradiť súhlas pisateľa listov. Listy preto nie je možné uverejniť až do uplynutia Evou Chamberlainovou stanovenej lehoty.
/ SAWICKI, J./LEX/: Lidé a paragrafy. Orbis, Praha, 1963, str.75/
Ruská kňažná Jussupovová žalovala v roku 1934 filmovú spoločnosť Metro Goldwyn Mayer Pictures Limited o odškodnenie v súvislosti s filmom „Rasputin – šialený mních“. Ako je známe, Grigorij Jefimovič Rasputin /1872 – 1916/, ruský mních sedliackeho pôvodu, bol obľúbencom cára Mikuláša II a najmä jeho manželky Alexandry Fjodorovny, ktorých dôveru si získal /vďaka tvrdenej schopnosti vyliečiť následníka trónu/ do tej miery, že mohol ovplyvňovať základné rozhodnutia panovníka v štátnych záležitostiach. Bol zavraždený monarchistickou opozíciou v roku 1916.
Ani kňažná Jussupovová nenamietala nepravdivosť notoricky známych skutočností, sama potvrdzovala úlohu, ktorú Rasputin zohral na cárskom dvore. Súhlasila i s popisom jeho vraždy v paláci Jussupovej, kde bol prilákaný. Vo filme však vystupovala ako jedna z postáv i kňažná Nataša, v ktorej všetci diváci znalí týchto historických udalostí, spoznali práve Jussupovovú. Práve s vykreslením tejto postavy však kňažná Jussupovová nemohla súhlasiť. Táto postava vo filme bola totiž zobrazená ako Rasputinova milenka, ktorá sa neskôr vydala za jeho vraha. A žalobkyňa – kňažna Jussupovová sa skutočne vydala za Rasputinovho vraha…
Súdne konanie viedol sudca Avory, ktorý nechal v rámci dokazovania premietnúť na pojednávaní i sporný film. Žalovaný sa bránil tým, že postava kňažnej Nataše je úplne fiktívna. Spoločnosť Metro Goldwyn Mayer Pictures Limited zastupoval v konaní známy anglický právnik Jowitt, /ktorý sa neskôr stal lordom kancelárom/, avšak neúspešne, pretože súd žalobe vyhovel, označené scény filmu považoval pre žalobkyňu, ktorá nepochybne bola vo filme ako kňažná Nataša zobrazená, za urážlivé a nepravdivé, zaviazal žalovanú spoločnosť zaplatiť žalobkyni ako odškodnenie čiastku 25.000 GBP, nahradiť trovy konania ako aj zakázal premietať sporný film bez toho, aby z neho boli odstránené časti, ktoré sa týkali žalobkyne.
/ SAWICKI, J./LEX/: Lidé a paragrafy. Orbis, Praha, 1963, str.196, ŠVESTKA, K. a kol.: Ochrana osobnosti. Linde, Praha, 1996, str.263, Youssoupoff v. Metro-Goldwyn-Mayer Pictures Ltd./1934/ 50, Times J.R.581/
JUDr. Peter Kerecman, PhD.
advokát
Košice
