Štefan a Vladimír Fajnorovci - otec a syn alebo advokát a sudca
                                     
„Advokát nech nikdy nezabudne, že ak má dôveru vo svoje povolanie, vo svoj rozum a svoju česť, vždycky nájde dostatok klientov, ktorí budú mať dôveru v neho. A sudca nech nikdy nezabudne, že dobré súdy znamenajú dobrých advokátov a dobrí advokáti dobré súdy“. Autorom týchto myšlienok pochádzajúcich z prednášky konanej 12. novembra 1932 na schôdzi Právnickej Jednoty v Košiciach a neskôr uverejnenej v tom istom roku aj Právnym obzorom pod názvom „Sudca a advokát“ je dlhoročný advokát a neskorší prvý prezident Najvyššieho súdu ČSR Vladimír Fajnor /1875 – 1952/, syn známeho slovenského advokáta Štefana Fajnora /1844 -1909/.

 O predkoch a rode Štefana Fajnora je známe iba málo. Jeho starý otec - Matej Fajnor /nar. 13.2.1784/ - bol mäsiarom v Brezovej pod Bradlom, obci nachádzajúcej sa v okrese Myjava na západe dnešného Slovenska, bol synom Jána Fajnora – roľníka. Matejovou manželkou bola Katarína Tomášková /Tomáškech/, nar.26.10.1785, mali spolu dve dcéry Annu a Alžbetu a dvoch synov Mateja a Jána.
Zamestnanie po Matejovi Fajnorovi zdedil jeho syn Ján Fajnor /nar.11.2.1812/, ktorý k mäsiarskej živnosti pripojil i malú krčmu, ktorú využívali slovenskí remeselníci a obchodníci, ktorí prechádzali cez Brezovú a tam sa stretali. Ján Fajnor, povahou veselý človek, sa členom mäsiarskeho cechu stal v roku 1839, keď zložil cechovú skúšku a za mrazivého decembrového počasia musel absolvovať predpísaný rituál – skočiť do troch hlbokých kadí studenej vody na brezovskom rínku pred očami hodnostárov mäsiarskeho cechu, aby tak preukázal svoju vôľu a odolnosť. Bol známy aj tým, že pre svoje dobré srdce často obslúžil aj hostí, ktorí mu nemali čím zaplatiť a takéto dlhy následne nevymáhal. Ján Fajnor si 11.2.1833 za životnú družku vyvolil Juditu Jurkovičovú, nar.2.4.1815 - sestru sobotišského učiteľa Samuela Jurkoviča /9.2.1796, Brezová pod Bradlom – 13.7.1873, Brezová pod Bradlom/ - národovca, šíriaceho lásku k umeniu, zakladateľa miestnej knižnice v Sobotišti, ktorý svoju dcéru Annu vydal za dr. Jozefa Miloslava Hurbana /19.3.1817 – 21.2.1888/, z manželstva ktorých sa narodil Svetozár Hurban Vajanský /17.6.1861-21.1.1931/. V rokoch 1849-1859 bol Samuel Jurkovič notárom v Brezovej pod Bradlom, zakladal spolky, ktoré v 2.polovici 19.storočia mali čeliť úžere a vykorisťovaniu slovenských roľníkov a rozvoju národného hnutia, písal učebnice pre školy. Práve Samuel Jurkovič spísal 27.4.1850 aj závet pre v tom čase takmer sedemdesiatročného Mateja Fajnora, ktorý potrebu spísania závetu v jeho úvode odôvodnil tým, že „každému jest jednu umříti sešlí vekem považujíc, že mna milí Pán Buh nemocí navštívit ráčil“ s cieľom, aby „mezi po mne pozustalími svornost, dobrota a láska panovala“ a o svojom majetku poručil v siedmych bodoch, z ktorých prvý znel: „Duši mu nesmrtelnu porúčam a odevzdávam pri rozlučení se smrtelným telem mojim Bohu Stvořiteli“.
Manželia Ján Fajnor, ktorý sa neskôr stal Brezovským richtárom, a Judita Jurkovičová si zapisovali počas celého svojho spoločného života pri narodení každého zo svojich jedenástich detí, túto udalosť hranatým švabachom Ján Fajnora na čistý list rodinného Tranoscia. A tak pribudol v knihe aj zápis, podľa ktorého „Roku Pane 1844 Dne 16. unora Dal nám Pan Buh Syna menem Štefan“. Zo všetkých ich detí sa však nakoniec dožili vysokého veku iba štyri, vrátane syna Štefana, ktorého mala čakať dráha advokáta.
Štefan trávil detstvo v rodnej Brezovej, ako osemročný v roku 1853 odchádza na „čary“ na juh do Dolných Salíb učiť sa maďarsky, keďže maďarčina bola v tom čase úradnou rečou, jej ovládanie bolo prejavom vzdelania a v jeho rodisku sa používala iba slovenčina. Takto prišiel Štefan do kalvínskej maďarskej rodiny, ktorej dieťa zasa na čas prijali Štefanovi rodičia, a chodil do maďarskej školy, po večeroch  svojej „rodine“ čítaval z biblie. Takto nadobudnutá znalosť maďarčiny umožnila Štefanovi absolvovať prvú triedu privátne a tak na jeseň roku 1855 mohol vstúpiť v Prešporku do druhého ročníka evanjelického lýcea na základe dobre zloženej prijímacej skúšky. Túto školu navštevoval až do roku 1862, keď zmaturoval. Evanjelické lýceum v Prešporku bolo spojené s teologickým štúdiom.
V roku 1859 ako pätnásťročný sa Štefan začína venovať aj hudbe. Začiatky boli ťažké a sám Štefan konštatoval, že po prvom roku sa nenaučil takmer ničoho - skúška hry na klavíri, ktorú skladal po roku štúdia, dopadla, ako na to spomína „úplne v môj neprospech“. Vtedy mu „pán ujček Jurkovič“, prvý hudobník v celej nitrianskej stolici, povedal, že v hre na klavíri nikdy nedostihne svojho bratranca, s ktorým sa začali učiť v rovnakom čase. Tento prísny úsudok Štefana vyprovokoval k rozhodnutiu klavír ovládnuť. A tak presvedčil svojho otca, aby mu zaopatril vlastný nástroj. Otec, ktorý si želal, aby sa jeho syn stal učiteľom, na čo by mu postačovalo gymnázium a trocha znalosti hudby, Štefanovej žiadosti vyhovel, zaobstaral mu klavír za 20 zlatých a poslal mu ho do Prešporka. Týmto klavírom bol starý používaný spinet, ktorý sa po krátkom čase rozpadol. Štefan potom spomínal, že jeho šetrný otec použil zvyšky spinetu v stajni ako válov pre žriebätá. Každopádne tento spinet bol prvým vlastným nástrojom, na ktorom Štefan mohol hrať. Hudbe sa v Prešporku Štefan venoval do roku 1861 pod vedením nemeckého organistu evanjelickej cirkve Volkmara Schuriga, ktorý predtým pôsobil Drážďanoch ako organista a sám študoval u Schneidera. Vyučovanie bolo prísne a systematické, Fajnor dostával úlohy, ktoré jeho učiteľ konroloval, učil sa teóriu, hru na klavír a organ a popri tom sa venoval štúdiu na lýceu. Keď po roku intenzívneho cvičenia na klavíri navštívil opäť „pána ujčeka Jurkoviča“, ktorý mu predložil celkom neznáme noty, skladbu zahral takým spôsobom, že ujček ho chválil so slzami radosti v očiach. To Štefana povzbudilo, aby sa klavíru naďalej venoval, v roku 1860 sa dokonca pokúsil skomponovať svoju prvú vlastnú skladbu.

Študentský život Štefanov nebol nijako jednoduchý, zakúsil osud chudobných študentov napriek tomu, že ho spočiatku otec podporoval. Vďaka svojmu politickému presvedčeniu, ktoré netajil ani v rodine, vznikali doma konflikty, ktoré neskôr Štefan popísal tak, že „pre národné a cirkevné presvedčenie dostal som sa do protivy s nebožtíkom otcom, ktorý viac sa klonil k autonomnej strane aj v cirkvi aj v národe, následkom čoho mi takmer od piatej triedy otec žiadnej podpory nedával, živoril som zväčša z tých príjmov, ktoré som si dávaním hodín na klavír zadovážil“. Tento rozkol s otcom sa stal medzníkom v živote Štefanovom, pokračoval v roku 1863 vylúčením z evanjelickej teologickej fakulty a nakoniec viedol k tomu, že Štefan sa stal poslucháčom práva.   
Štefan bol vylúčený z evanjelickej teologickej fakulty spolu s ďaľšími 17 Slovákmi a jedným Čechom pre slovanské zmýšľanie. Na fakulte sa polarizovali maďarskí a slovenskí študenti, k čomu prispievali aj niektorí vyučujúci, ktorí útočili na slovenský národ. Incident, ktorý nakoniec viedol k vylúčeniu Fajnora popísal riaditeľ lýcea takto: „Fajnor, Slovák, žiak 9.triedy, prvoročný teológ, ktorý cez mesiac nenavštevoval školu, prišiel do alumnea bez toho, aby mal od správcu alumnea prijímací lístok a tak na pokyn seniora nedostal obed. Medzi Fajnorom a seniorom padli tvrdé slová, následkom čoho mu bol zakázaný vstup do alumnea. Napriek tomu však Fajnor na druhý deň prišiel znova, senior ho vyzval, aby odišiel, z čoho povstala hromadná hádka medzi slovenskými a maďarskými študentami, Fajnor sa bránil kameňmi a vyhnali ho zo školy“. Na druhý deň sa na stranu Fajnora verejne postavili 18 študenti a vyhlásili, že v udalosti vidia útok na svoju národnosť. Nasledovala bitka medzi slovenskými a maďarskými študentami. Školský senát prísne zakročil, najmä po tom, čo sa slovenskí previnilci hromadne nedostavili na vyšetrovanie udalosti, keď na druhej strane senát odmietol, aby sa v mene všetkých vyjadril Fajnor. Rozhodnutím z 19.1.1863 školský senát vylúčil 18 slovenských študentov zo štúdia vrátane Fajnora. Spomedzi maďarských študentov boli potrestaní traja za vyhodenie Fajnora z alumnea a to na tresty od jednej do troch hodín karcera.  A tak Fajnor pokračoval krátko v štúdiu teológie vo Viedni.
Do Prešporka sa vrátil na jeseň 1864 ako poslucháč právnickej akadémie, na ktorej panovala väčšia akademická sloboda. Stretával sa však aj naďalej so spolužiakmi, ktorí ostali na lýceu a to za pomoci advokátskeho osnovníka Vendelína Kutlika, ktorého bude neskôr ako advokát obhajovať v disciplinárnom konaní pred advokátskou komorou, a najčastejšie u advokáta dr. Michala Mudroňa, u ktorého bude neskôr sám osnovníkom, v prírode alebo v hostinci na Mlynských nivách. Aj tieto stretnutia sa stali predmetom vyšetrovania vrchnosti, avšak vďaka vplyvu dr.Michala Mudroňa neboli potrestané.  Práve dr.Michal Mudroň bol tým, kto priviedol Štefana Fajnora k štúdiu práva.
Po zápise do 1.ročníka Právnickej akadémie v Prešporku býval Fajnor na Vysokej ulici č.117 u istej pani Honigovej. Bez podpory svojho otca trel biedu, navštevoval prednášky Právo štátovedné, Encyklopédia a právo prirodzené, Maďarský dejepis, Rímske právo, štatistiku, celkom 40 hodín týždenne. Vo výkaze štúdia na školský rok 1863/64 bol hodnotený ako „usilovný, akademické správanie sa bezvadné, skúšky zložené v jazyku maďarskom, prospech výborný“.
Po roku na jeseň roku 1864 v presvedčení, že hlavné mesto Uhorska mu umožní ľahšiu obživu, odišiel do Pešti pokračovať v právnickom štúdiu. Po krátkom čase však ochorel a musel štúdium zo zdravotných i materiálnych dôvodov prerušiť. Nasledujúci rok strávil po rozličných pravotárskych a slúžnovských kanceláriách ako aj u hlavného župana liptovského Jána Francisciho /1822 - 1905/, účastníka Hurbanovho povstania, aby si zarobil. Na školský rok 1866/67 sa vrátil do Prešporku, býval na Veternej ulici, v zimnom semestri navštevoval prednášky z politickej vedy, cirkevného práva, maďarské právo verejné, správne pravidlá a rakúske súkromné právo, v letnom semestri mal zapísané maďarské právo, trestné a banské právo, súdny poriadok, právo zmenkové a finančnú vedu. Po ukončení tretieho ročníka zložil štátnu skúšku. Absolutórium dosiahol 23.8.1867.

Skončenému juristovi Štefanovi ponúka prvé zamestnanie jeho vzdialený príbuzný, zeman a advokát Ján Fajnor, ktorý si Štefana veľmi obľúbil. Fajnor jeho ponuku však odmietol a to aj napriek tomu, že Ján Fajnor mu navrhol dokonca, aby sa k nemu na kopanice prisťahoval a sľúbil mu poručiť celý majetok pod podmienkou, že bude u neho pracovať a bude vyznávať jeho politickú vieru. Tá bola však v príkrom rozpore s názormi Hurbanovými a teda i Fajnorovými.
V auguste 1867 vstúpil Štefan do koncipinetskej praxe u Dr.Michala Mudroňa v Prešporku. Z novembra tohto roku pochádza jeho charakteristika, ktorá bola určená pre dnes už neznámy účel, možno pre jeho zápis ako osnovníka v advokátskej komore, podpísaná farárom z jeho rodnej Brezovej, podľa ktorej „Fajnor z našej obce pochádzajúci v Prešporku zotrvávajúci jak pravotársky concipista, tu v obci jak mravný, pokojného, slušného sa držania a bezúhonného života vubec známy je“. Štefan neskôr pokračoval v povinnej praxi ako osnovník v Senici u zemana a veľkostatkára, politika a advokáta Koronthályho. Ten mal na tie časy veľkú kanceláriu, stál na čele maďarónskeho diania v Senici a tak Fajnor u neho dlho nevydržal a len, čo mohol vykázať dostatok praxe, šiel do Pešti na advokátske skúšky. Práve dr.Michal Mudroň spolu s dr.Miloslavom Hurbanom mali na Fajnora vplyv, ktorý ho inšpiroval na celý život. Praktické skúšky advokátske vykonal 29.11. 1869 a 7.12.1869 v Pešti, čím sa stal „Landes- und Wechselgerichtsadvokat“. Originál jeho advokátskeho  diplomu v maďarčine /Fajnor Istvan/ je dodnes uschovaný v bratislavskom archíve spolu s jeho advokátskymi spismi.
V decembri 1869 si Štefan Fajnor otvoril vlastnú kanceláriu v Senici /nazývanej i Senica nad Myjavou alebo Uhroská Senica/, kde bolo v tom čase sídlo okresného i krajského súdu - sedrie. V Senici nakoniec strávil advokátskou prácou  celých 40 rokov až do svojej smrti. V očiach senických Slovákov bolo toto rozhodnutie Fajnorovo prejavom odvahy, Senica bola v tom čase biednym slovenským mestečkom, plným prachu a blata s prízemnými domami, v ktorom nebol ani len telegraf, poštu vozili koňmo do Trnavy, kde bola i najbližšia železničná stanica, na ktorú sa dalo dostať iba na voze. Z hľadiska historických súvislostí treba pripomenúť, že Fajnor si otvoril advokátsku kanceláriu krátko po rakúsko-uhorskom vyrovnaní.
Fajnor žil a pracoval v Senici v dome stojacom blízko budovy slúžnovského úradu. V roku 1896 sa slúžnym stal dr. Szále János, ktorý v tejto funkcii zotrval až do Fajnorovej smrti.  Od toho času počul Fajnor cez okno svojej kancelárie nadávky a bitku, ktorými bolo sprevádzané vyšetrovanie obvinených na dvore slúžnovského úradu i každé buchnutie dverí okresného väzenia. Slúžny sa s Fajnorom stretá v konaniach, v ktorých v prvom stupni trestá policajne i administratívne ale aj v konaniach pred súdom. Fajnor preberá zastupovania Slovákov pred slúžnovským úradom i súdom. V roku 1901, keď voľby v Senici vyhral Veselovský, získava Fajnor spojenca. Veselovský podáva rovnako ako Fajnor sťažnosti na postup slúžneho, žiada jeho disciplinárne stíhanie, avšak bezúspešne. Veselovský zastúpený Fajnorom navrhujú trestné stíhanie Száleho pre spôsob, akým obvykle vedie vyšetrovanie. Vyšetrujúcim sudcom je však Száleho švagor dr.Tejfalussy, s ktorým sa Fajnor ešte viac ráz stretne v pojednávacej miestnosti, napriek tomu je v roku 1905 postavený Szále pod obžalobu, avšak nakoniec je oslobodený. Ďaľší konflikt medzi Fajnorom a Szálem vzniká po tom, čo v neďalekej obci Jablonici je zvolený richtárom Slovák Krištúfek. Szále sa spája s obecným hájnikom, vybaví ho plnou mocou, na základe ktorej zastupuje v obci slúžneho a hájnik, od podstaty surový človek tvrdo zakročuje aj v prípade najmenšej zámienky. V Jablonici sa šíri strach a každý vie, že Szále plnú moc hájnikovi zruší iba vtedy, keď sa richtárom v Jablonici stane Száleho človek. Krištúfek sa vzdáva richtárstva, Fajnor v jeho zastúpení protestuje u župana a žiada disciplinárné konanie proti Szálemu, avšak opäť bezúspešne. Fajnorove vzťahy so slúžnym sa zhoršujú aj v súvislosti s postupom Száleho proti majetnému roľníkovi z Cerovej - Štefanovi Jurovatému. Jurovatý so svojim povozom šiel 1.5.1906, deň pred voľbami, v ktorých opäť kandidoval aj Veselovský, na železničnú stanicu do Jablonice, aby doviezol desiatku hudobníkov, ktorí mali hrať slovenským voličom. Keď však dôjde na stanicu, traja žandári ho zatknú, keď sa pýta Jurovatý z akého dôvodu, odpovedia mu pažbami pušiek, na ruky mu založia putá a prevezú ho do okresného väzenia na slúžnovský úrad. Muzikantom odoberú nástroje. Po krátkom čase na slúžnovský úrad privezú spútanú aj Jurovatého manželku. Fajnor, len čo sa o tom dozvie, odoberá sa k susedovi slúžnemu. Ten ho nechá čakať pred dverami a po čase mu oznámi, že vo veci Jurovatého nemôže Fajnorovi nič povedať, lebo nie sú úradné hodiny. Fajnor trvá na odpovedi. Slúžny Szále mu povedal, že pokiaľ neodíde, privolá žandárov, aby ho z dvora slúžnovského úradu odviedli. Fajnor telegrafuje ministrovi vnútra a sťažuje sa na slúžneho. Minister nariaďuje, aby bolo Jurovatému umožnené voliť. Do volebnej miestnosti ho sprevádzajú žandári s puškami, ktorí ho odvedú po voľbe späť do väzenia. Jurovatý a jeho žena sú prepustení až po troch dňoch. Fajnor opäť žiada disciplinárne konanie proti Szálemu pre bezdôvodné obmedzenie osobnej slobody Jurovatého. Je neuspešný, pretože vyšetrujúci sudca konštatuje, že zatknutie bolo dôvodné. Fajnor pokračuje ako súkromný žalobca pred sedriou a neskôr aj pred prešporskou Súdnou tabuľou, avšak neúspešne.

  Napriek všetkému však Fajnor viedol v Senici šťastný život. Rok po otvorení advokátskej kancelárie sa ako 26 ročný 7. mája 1870 oženil s 20 ročnou Myjavčankou Emíliou Annou Jurenkovou /1.11.1850 – 30.12.1930/, ktorej krstným otcom bol Samuel Valášek, najstaršou dcérou slovenského dobrovoľníka z roku 1848 Samuela Jurenku, pôvodne notára v Turej Lúke, neskôr Brezovej pod Bradlom a Zuzany Hossza de Sovényháza z rodiny zemanskej hlásiacej sa k slovenčine. Sestra Emílie Jurenkovej bola matkou M.R.Štefánika, ktorému sa potom Štefan Fajnor a Emília Jurenková stali krstnými rodičmi. Rodičia M.R.Štefánika boli zasa krstnými rodičmi detí Štefana Fajnora. Fajnorovi pomáhala manželka obetavo znášať všedné starosti i najväčšie útrapy. Vyšla z rovnakého prostredia ako jej manžel, bola ušľachtilá povahou, skromná a pracovitá. Harmónia rodinného života zabezpečila Fajnorovi pokoj i silu duše. Ich domácnosť sa stávala vyhľadávaným miestom pre stretnutia Hurbanových stúpencov i pre priateľské rozhovory za zvukov hudobných nástrojov.
V roku 1871 si Štefan Fajnor dopraje nový klavír. Kupuje si ho na splátky vo Viedni od firmy Bétsi za 800 zlatých. Tento nástroj mu bude slúžiť po celý život a po smrti ho zdedí jeho dcéra. A tak po práci sa schádzali u Fajnorovcov priatelia, pestovali komornú hudbu, skúšali na vystúpenia spevokolu. Fajnor hrával pri týchto príležitostiach Beethovenove sonáty, Bachove klavírne fúgy na klavíri a na husliach Kreutzra. Láske k hudbe a citu k nástroju učil Štefan Fajnor aj svoje deti, najmä syna Ivana, ktorý neskôr počas lekárskych štúdii v Prahe založil tam slovenský spevokol, dokonca sa pokúsil skomponovať operu. Dom Fajnorov bol otvorený všetkým umelcom, ktorí zavítali do Senice. Po smrti otca Fajnorovej manželky žili Fajnorovci spoločne s jej matkou – urodzenou pani Zuzanou Hoszú de Sovenyháza, ktorá učila Štefanove deti a vnukov menuetu a gavalierským spôsobom. Na svoju návštevu u Fajnorovcov v roku 1886 si spomína Pavel Socháň - slovenský národopisec, zvlášť vyzdvihuje pohostinnosť a dobrotu hostiteľovu ako aj veselosť v tom čase troch Štefanových detí. U Fajnora sa stretáva i so starým pánom dr.Jozefom Miloslavom Hurbanom, reč sa stáča na kolegu advokáta Pavla Mudroňa. Pri tejto príležitosti si o 18 rokov starší Fajnor s 24 ročným Socháňom potyká, odôvodniac to tým, že Socháň zbiera pri cestách po Slovensku folkloristický materiál, ktorý je Fajnorovi veľmi blízky – ako aj preto, že zvykom bolo, aby si národovci v tom čase vzájomne tykali, čo ešte zvýražnovalo ich spolupatričnosť. Pavol Socháň, po tom, keď začal zhromažďovať fotografie národovcov, odfotografoval i Štefana Fajnora. Fajnor, ktorý bol príjemným a jemným spoločníkom v rozhovoroch, bol preto Vajanským nazývaný „Fajnerom“. Pri tejto návšteve v rodine Fajnorovcov stretáva Pavol Socháň po prvý raz i Štefanovho vtedy 11 ročného syna Vladimíra, ktorý sa má stať advokátom ako jeho otec.
Štefan a Emília mali spolu 9 detí – 5 synov a 4 dcéry. Ich syn Dušan Fajnor /20.11.1876, Senica – 9.4.1933 Bratislava, pochovaný v Modre/ bol náboženským publicistom, cirkevným hodnostárom, jeho manželkou bola Marta, rod. Vodová. Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Šoprone, neskôr právo a klasickú filológiu v Budapešti, teológiu na evanjelickom kolégiu v Prešove a na Univerzite v Rostocku. V roku 1902 bol  vysvätený za kňaza, stal sa farárom v Modre, od 1922 pôsobil ako nitriansky senior, od roku 1928 ako biskup záp.dištriktu a gen biskup Slovenskej evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. Ďaľší syn Ivan Fajnor /10.12.1873, Senica-1911 Taškent/ do roku 1900 študoval na Lekárskej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, pôsobil ako lekár v Balážskych Ďarmotách, od roku 1900 predseda spolku Detvan, publikoval v slovenskej tlači, zomrel počas prvej svetovej vojny v ruskom zajatí na týfus. Aj Štefan Fajnor, ml. prežil svojho otca iba o niekoľko rokov /12.10.1888, Senica – 27.6.1918 Buzuluk/. Bol dôstojníkom – legionárom, amatérskym maliarom, posledným civilným povolaním advokátskym koncipientom. Ako príslušník Rakúsko-uhorskej armády v roku 1915 padol do zajatia, zúčastnil sa odboja, prihlásil sa ako jeden z prvých Slovákov do dobrovoľníckej Československej družiny v cárskej armáde, ako dôstojník čs.légii sa vyznamenal v roku 1917 v bitke s nemeckými vojskami pri Zborove, padol v boji čs.légii proti sovietskej moci pri pokuse vojensky obsadiť stredné Povolžie, in memoriam povýšený na kapitána československej armády. Ďalšími Štefanovými deťmi boli Konštantín Fajnor /13.9.1886 – 3.3.1932/, ktorý mal s manželkou Annou Fajnorovou syna Štefana, ktorý študoval a nakoniec i ostal žiť vo Švajčiarsku, kam za ním napokon odcestovala i jeho matka, dcéra Božena, ktorá sa vydala za advokáta dr.Ľudovíta Bazovského /nar.1875/, ktorý bol strýkom známeho slovenského maliara Miloša Bazovského, Želmíra Fajnorová, ktorá sa nikdy nevydala a žila so svojou matkou až do jej smrti a pravdaže už spomínaný syn Vladimír.
Vladimír Fajnor sa narodil 23.10.1875 v Senici a bolo mu predurčených 77 rokov života – zomrel 5.1.1952 v Bratislave. V rokoch 1881 – 1885 navštevoval ľudovú školu v Senici, od roku 1885 študoval na českých gymnáziách v Hradci Králové, Uherskom Hradišti, na maďarských gymnáziach v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a v Šoproni. Záverečné skúšky zložil v roku 1893 v Šoprone. Právo študoval na nemeckej univerzite v Berlíne a na maďarskej v Budapešti, kde sa zapojil do slovenského národného hnutia. Z tých čias sa dochoval Vladimírov list z Pešti adresovaný jeho rodičom a datovaný dňom 20.12.1896, v ktorom Vladimír píše „ľúto mi je trocha, že tento rok výnimočne nebudem môcť Vianoce vo Vašom kruhu stráviť, povinnosť nedopúšťa vzdialiť sa mi na pár týždňov z Pešti a  len na pár dní ísť domov by sa mi veru nevyplatilo. Nuž tak zostanem pekne krásne tu sedieť. Jestli by však senický Ježiško niečo doniesol, proti tomu bych ničoho nenamietal…. Píšte mi aspoň teraz na sviatky niečo, keď už nemôžem byť s Vami, nech sa koľko-toľko listovne poteším“. V Pešti v roku 1900 získal Vladimír titul JUDr. a tam vykonal v roku 1901 aj advokátsku skúšku a tak bol predurčený na to, aby sa stal pokračovateľom otcovým.

Advokátska prax Štefana Fajnora

Obdobie, v ktorom si Štefan Fajnor otvoril advokátsku kanceláriu nežičilo slovenským pravotárom, hoci povedané slovami jedného z nich dr.Miloša Šefanoviča „viac slovenských pravotárov je porebno i preto, lebo pri dnešnom behu sveta pri každom takrečeno kroku nutno obraňovať práva nepochybné, lebo kto si ich nebráni, tomu sa ony stratia, čo by zákonami akokoľvek zaistene boli“. Ako sa zdá, advokátmi sa v tom čase na Slovensku stávali najmä tí, ktorí sa pre toto povolanie rozhodli nie pre hľadanie vlastnej obživy, ako skôr pre cítenie potreby dať sa do služieb pravdy a kolektívneho záujmu národa. Advokátsky dorast slovenský pochodil väčšinou z chudobných pomerov a podobne ako Fajnor otvorenie advokátskej kancelárie si vyžiadalo neraz i veľké strádanie. Napriek tomu okrem kňazov, boli to práve advokáti, ktorí sa venovali kultúrnej a politickej práci pre národ. Fajnor teda ako pravotár plnil aj svojim povolaním isté národné poslanie a takto svoju prácu i chápal. No jeho úloha bola neľahká – Fajnor hájil svojich klientov nie len proti fiškusom, ktorí ich obžalovali ale často aj proti samotnému súdu, ktorý zastával v prvom rade štátny záujem, najmä v politických procesoch. To si Fajnor často uvedomoval, keď opúšťal po prehratých politických procesoch súdne siene a hádam najťaživejšie, keď sa vzdal obrany Rumunov v memorandovom procese v Kluži v dôsledku porušovania práv obhajoby konajúcim súdom. Bolo treba veľkú odvahu, silu a duševnú rovnováhu, aby slovenský advokát tých čias mohol chodiť z jedného prehratého politického procesu na druhý, od jednej inštancie k druhej s vedomím, že chráni síce spravodlivú vec, ale neuspeje ani keď je zákon na jeho strane.
V roku 1874 stáva sa Fajnorovým koncipientom slovenský básnik Pavol Országh-Hviezdoslav. Jeho pseudonym „Hviezdoslav“ bol nápadom Fajnora. Advokát a jeho osnovník žili spolu nie len pre prácu, ale aj pre umenie. V tých časoch Fajnorova domáca často nariekala: „Mladý pán doktor Hviezdoslav píše básne a veľkomožný pán na nich robí hudbu – to je ale gazdovstvo!“. Cez jeho kanceláriu prešlo aj mnoho znamenitých právnikov – dr.Krno, dr.Rudolf Markovič, dr.Ľudovít Bazovský. Rudolf Markovič spomína na Štefana Fajnora ako na „svojho učiteľa, nenahraditeľného principála, svojho druhého otca“ a na časy svojho osnovníctva u Fajnora ako na „časy, na ktoré nikdy nezabudnem, pretože to, čo viem som zväčša naučil u Fajnora“.
Z politických procesov, na ktorých Fajnor obhajoval, považujú sa za najvýznamnejšie tlačový spor Michala Boora a Jána Lešku /1886/, Oroslánske procesy /1887-88/,  memorandový proces v Kluži /1892/, Veselovského proces /1904/, už spomínaný Jurovatého proces /1906/, politický proces proti Jánovi Valáškovi /1901/. Obhajoval dr.Jozefa Miloslava Hurbana pred senickým trestným súdom pre článok „Hyenizmus v Uhrách“, ktorý napísal po pohrebe svojho otca dr.Jozefa Hurbana v Hlbokom, keď maďarskí žandári na príkaz slúžneho nechceli ani rodinu pripustiť k hrobu a tzv. nitriansky politický proces s bratmi Markovičovcami a seniorom Čulikom /1903/.  
Okrem takýchto sporov sa však Fajnor venoval aj obvyklej advokátskej práci, ako o tom svedčia jeho dochované advokátske spisy. Zastupoval v rôznych civilných, dedičských i trestných veciach, spisoval zmluvy, pričom jeho poznámky v spisoch sú pravidelne písané slovensky, iba citácie výpovedí si zachytával v origináli, teda v maďarčine. Jeho písmo je mimoriadne čitateľné. Na spisové dosky si lepil podacie lístky a listiny mal v spisoch presne označené. Aj v týchto sporoch postupoval čestne bez ohľadu na osobné záujmy. Keď ho raz privolal jeho brat Matej do rodnej Brezovej, aby prevzal jeho zastupovanie v spore o priebeh hranice s jeho susedmi, ktorým sa Matej vyhrážal tým, že má brata, ktorý je pravotárom v Senici, Štefan Fajnor si vypočul obe strany, povedal Matejovi „Brate, nemáš pravdu“ a Matejove zastupovanie v nespravodlivom spore neprevzal.

Michal Boor, evanjelický farár krajňanský a Ján Leško redigovali cirkevný časopis, v ktorom v roku 1883 vyšli štyri krátke články, v ktorých sa zaoberali i národnostnou otázkou a podali správu o porážke ministerského predsedu Kolamana Tiszu vo voľbách vrchného kurátora v kalvínskej církvi. V roku 1885 bola proti obom podaná kráľovským fiškálom obžaloba, podľa ktorej sa v náboženskom časopise zaoberali politickými vecami. Fajnor prevzal obhajobu oboch, namietal premlčanie, pretože za takýto skutok bolo treba obžalovať podozrivých do 6 mesiacov od kedy bol skutok spáchaný, poukázal na to, že údajne závadná časť článku „ako ovce sme hnaní na porážku“ je citátom z Biblie a nie politickým vyhlásením. Napriek odvolaniu sa až ku Kráľovskej kúrii v Pešti, boli obaja jeho klienti odsúdení, Boor na peňažný trest 220 zlatých alebo 22 dní väzenia a Leško na 50 zlatých pokuty alebo 5 dní väzenia. 

Oroslánske procesy 

Oroslánske procesy dostali názov podľa dedinky Orosláne nachádzajúcej sa pri Blatenskom jazere, v ktorej žili Slováci – kolonisti, ktorí sa tam usadili začiatkom 18.storočia po tom, čo túto oblasť opustili turecké vojská. Na počiatku tejto trestnej veci stál záujem istého Pohánku dostať pre svojho brata miesto farára, ktoré do tohto času zastával 76 ročný farár Moštenan a pre seba miesto učiteľa vtedy obsadené Pavlom Bartošom, ktorého podporoval notár Cablk. Pohánkovi sa podarilo poštvať proti Moštenanovi, Bartošovi a Cablkovi ľudí obviniac ich, že peniaze vyzbierané pre faru a školu títo údajne posielajú do Ruska a to do tej miery, že na fašiangy 1887 ľudia vypáčili byt Cablkov, jeho majetok rozhádzali po ulici a potom čo sa posilnili v jeho vínnej pivnici hodlali lynčovať ostatných panslávov Moštenana i Bartoša. Žandári, ktorí sa vzápätí dostavili, chytili stranu lynčujúcim. Farár Moštenan bol zbavený fary, Bartoš bol preložený na kopanice pre poburovanie. Cablk sa však rozhodol trvať na vyšetrovaní a v trestnom konaní vystupoval ako súkromný žalobca a uplatňoval nárok na náhradu škody proti výržnikom, ktorí zničili jeho skromný majetok a žiadal potrestať za ohováranie  Pohánku a Pohánka zasa zažaloval Cablka. Vo veci konala sedria v Komárne, Cablka zastupoval Fajnor. Komárňanská sedria  nepripustila Cablkových svedkov k prísahe ako nespoľahlivých panslávov, uznala Cablka vinného z ohovárania, Pohánku a výtržníkov oslobodila s tým, že Cablk sa má náhrady škody domáhať v civilnom konaní. Napriek tomu, že klient Fajnorov v konaní nebol úspešný, Fajnorovo pôsobenie pred komárňanskou sedriou bolo neskôr hodnotené tak, že „svojim vystúpením podmanil si komárňanské obecenstvo, prvý deň procesu nepriateľsky naladené, ale na konci úctivo ho zdraviace“. Napriek výsledku procesu Fajnora potom s Cablkovcami a Moštenanonvcami spájalo celoživotné priateľsvo, v ktorom pokračovali aj ich deti. Pohánka sa neskôr oddal alkoholu a svoj život skončil samovraždou na fare svojho brata.

Disciplinárny súd nad advokátom Vendelínom Kutlikom

Dňa 29.9.1887 za predsedníctva Dr. Samarjayho zasadol disciplinárny súd advokátskej komory, aby rozhodol o kárnej žalobe podanej Dr. Ladislavom Aixingrom proti prešporskému advokátovi dr.Vendelínovi Kutlíkovi. Obhajobu Vendelína Kutlika prevzal Štefan Fajnor. Predmetom disciplinárneho konania bolo správanie sa Kutlikovo, ktoré spočívalo v tom, že „zvádzal slovenských študentov k panslavizmu, viedol ich tak, aby táto ich protimaďarská činnosť nemohla byť konrolovaná, dokonca zatiahol študentov i do svojho rodinného kruhu ba i do krčmy a to všetko preto, aby mohol na nich panslávsky vplývať“. Z toho kárny žalobca dr.Aixinger vyvodil, že kárne obvinený bol iniciátorom poburovania a ak by nebol exemplárne potrestaný, bolo by tu akútne nebezpečenstvo, že tieto veci sa budú opakovať. Disciplinárne pojednávanie nadviazalo na vyšetrovanie disciplinárnej komisie po tom, čo bolo rozhodnuté o postavení Kutlika pod obžalobu. Obvinený sa odvolal proti každému z doterajších rozhodnutí ku Královskej Kúrii, avšak každé jeho odvolanie bolo zamietnuté. Na začiatku disciplinárneho pojednávania prečítali sa sprievodné dokumenty – správa prokurátora advokátskej komory, žaloba správy evanjelických cirkevných škôl, správa mestského policajného úradu, protokoly lýcea. Ako svedok bol vypočutý profesor právnickej akadémie Juraj Fésus, ktorý uviedol, že „obžalovaný Kutlik je jeden z najnebezpečnejších panslávskych štváčov, čo viem čiastočne z vlastnej skúsenosti, čiastočne od profesorského zboru. Ináč ho osobne nepoznám“. Fajnor požiadal svedka, aby bol konkrétny a vymenoval nejaké fakty, ktoré svedčia o tom, čo svedok povedal. Svedok mu odpovedal, že od kolegu učiteľa na právnickej fakulte počul, že Kutlik v Iriczerovej reštaurácii Salaš založil panslávsku protimaďarskú skupinu. Ďaľším vypočúvaným svedkom bol riaditeľ evanjelického lycea Viliam Michaelis, ktorý viedol vyšerovanie svojich študentov. Ten na otázku, čo pri vyšetrovaní zistil, uviedol: „osobne Vendelína Kutlika nepoznám, ale poznám jeho zarputilého syna Vladimíra Kutlika a vychádzam z toho, že synovia si osvojujú názory otcov“. Na otázku Fajnora smerujúcu ku konkrétnym faktom svedok odpovedal, že osobne o veci viac nevie. Nasledovalo čítanie ďaľších listín a po ňom záverečná žalujúca reč prokurátora: „Vyšetrovanie dokázalo, že obžalovaný je z troch strán vinný. Jeho činnosť sa rozšírila na tri ústavy a na všetkých vykonával ničivú prácu. Boli vylúčení 3 teológovia, 5 lyceistov a jeden jurista – to sú obete Kutlika, do ktorých zasial kúkoľ, ktorý v nich našiel úrodnú pôdu“. Ďalej žalobca zdôraznil, že všetci svedkovia sú vážené osoby, ktoré vypovedali pod prísahou ako aj to, že je smutné, že vedúcim činiteľom panslávskeho sporu bol práve advokát. Žalobca dodával, že „preto sa Kutlik stretával so študentami vo svojom dome, aby na nich nedovidel bedlivý zrak kontrolných orgánov“ a zdôraznil, že Kutlik dokonca i svojho syna využil na to, aby rozširoval mdzi študentami zakázané tlačoviny, a Kutlik „navyše zabudol, že mu advokátsky diplom vystavila maďarská advokáska komora a preto je povinný byť maďarským vlastencom a takto ťažko poškvrnil česť a dôstojnosť advokáskeho stavu“. A tak sa nedalo ani len očakávať iné, než uznanie viny Kutlika. 

Rumunský Memorandový proces v Kluži 

V podobnej situácii ako Slováci boli v Uhorsku i Rumuni. V roku 1892 sa dostavila do Viedne deputácia 300 Rumunov a chcela podať panovníkovi Memorandum obsahujúce rumunské národné politické a kultúrne požiadavky. Panovník Rumunov neprijal a vláda sa rozhodla zakročiť – bola podaná obžaloba na majiteľa tlačiarne, v ktorej bolo Memornadum vytlačené a na 25 členný výbor stojaci na čele hnutia Rumunov. Podstatou obžaloby bola kritika a spochybnenie uhorských zákonov v Memorande, obžaloba vinila 26 Rumunov z toho, že obsahom memoranda „spáchali útok na platnosť a povinnú silu zákonov z r 1848 a 1868 o spojení Sedmohradska s Uhorskom, čím sa dopustili zločinu poburovania“. Medzi obžalovanými boli aj 10 advokáti, 7 kňazi a 2 lekári. Vec prejednával porotný súd v Kluži v dňoch 7.-25.5.1894, pojednávacia sieň bola plná novinárov z viedenských, budapešťských, bukurešťských, francúzskych, anglických, talianskych i nemeckých časopisov. Obhajobu prevzalo 20 advokátov zo všetkých kútov Uhorska. Štefan Fajnor vystupoval v tomto konaní ako obhajca spolu s ďaľšími slovenskými advokátmi a to Milošom Štefanovičom a Matúšom Dulom. Maďarská tlač dlho pred začiatkom procesu volala po prísnom treste, počas procesu bolo v Kluži v pohotovosti vojsko i armáda, na uliciach sa demonštrovalo v prospech i neprospech obžalovaných. Všetci porotcovia boli maďarskej národnosti. V pojednávacej miestnosti bolo množstvo žandárov, obžalovaní žiadali viesť pojednávanie v ich materinskom jazyku. V štvrtý deň pojednávania predseda ostro vytkol obhajcom, že pojednávanie sťažujú, niektorým z nich uložil pokutu. Ostatní obhajcovia proti spôsobu vedenia pojednávania a pokutám protestovali, považujúc ho za  obmedzovanie obhajoby. Keď sa situácia nezlepšila, všetci obhajcovia ústami dr.Štefanoviča sa obhajoby vzdali a z Kluže odcestovali. Fajnor v konaní namietal zostavenie poroty, poukazoval na to, že porotcovia nerozumejú rumunsky a sú medzi nimi i advokáti, ktorí v minulosti mali spory s obžalovanými ako aj proti tomu, že porotcovia v priebehu pojednávania svojvoľne opúšťali pojednávaciu miestnosť. Obžalovaní boli odsúdení bez obhajcov a to na tresty žalára od päť rokov do 2 mesiacov.

Politický proces s advokátom Veselovským

Predmetom obžaloby advokáta Veselovského bol obsah jeho rečí, ktoré predniesol pred voľbami na niekoľkých miestach pred 50-60 voličmi. Uvádzal v nich po oslovení poslucháčov slovami „Ctení rodáci!“, že „panovník aj ministerský predseda sľúbili čistotu blížiacich sa volieb a tak je nádej, že ľud bude môcť svoju vôľu prejaviť ako aj to, že je v záujme ľudu progresívne zdanenie a dôsledné dodržiavanie národnostného zákona, ktoré umožní slovenčinu do života uviesť“. Za závadné bolo považované obžalobou už samotné oslovenie naznačujúce, že Slováci sú rod, čo vyvoláva dojem separatizmu v Uhorsku, panovníka treba nazývať „kráľom“ a domáhať sa dodržiavania národnostného zákona sa nezlučuje s vlastenectvom. V konaní pred súdom sú vyslúchaní s časovým odstupom viac než dvoch rokov opätovne sedliaci zúčastnení na zhromaždeniach. Ak sa odchýlia od svojej výpovede v stopovacom spise, nie sú sprisahaní pre nespoľahlivosť. Korunným svedkom obžaloby je slúžny dr. Szále Lájos, ktorý doslovne cituje obsah prejavov obžalovaného v zhode s obžalobou kráľovského fiškusa. O Fajnorovej záverečnej reči napísal Neutrager Zeitung: „Obránca Fajnor na historický rozbor odpovedal historickým rozborom a keď hovoril meritórne o veci, ako i o materiále svedkami poskytnutom, prednášal svoje dôvody pokojne, veľmi rozmysleno, kde tu satiricky, niekedy podvracajúc a štípajúc  fiškusa. Obranná reč trvala šesť hodín, do samého konca pútala pozornosť obecenstva, lebo Fajnor vždy hovorí zaujímave“. Veselovský bol nakoniec 6.2.1904 nitrianskou sedriou prekvapujúco spod obžaloby oslobodený. Po apelácii kráľovského fiškusa vo veci však rozhodovala prešporská súdna tabula, ktorá naopak rozhodla o vine Veselovského, ktorému bol nakoniec uložený trest jedného roku štátneho väzenia a tisíc korún pokuty. Veselovský nastúpil trest vo Vacove 9.1.1905.

Nitriansky politický proces

Pod týmto názvom vstúpila do slovenských dejín trestná vec proti Dr. Júliusovi Markovičovi, 41 ročnému praktickému lekárovi v Novom Meste nad Váhom, jeho bratovi 33 ročnému advokátovi dr.Rudolfovi Markovičovi pôsobiacom v rovnakom meste a 54 ročnému farárovi zo Starej Turej Ľudovítovi Čulíkovi. Vladimír Fajnor nazýva tento proces s odstupom času „senzačným monstre procesom“. Obžaloba nitrianskeho kráľovského fiškála dr. Gézu Chudovzského z 24.februára 1902 ich vinila z prečinu podnecovania proti národnostiam podľa § 172 Tr.zák., ktorého sa mali dopustiť tým, že 22.septembra 1901 v horných Bzinciach a toho istého dňa aj v Lubinej na verejnej schôdzi voličov pred voľbami do Uhorského snemu, v ktorých kandidoval ako slovenský národnostný kandidát dr.Rudolf Markovič, „prízvukovali vo svojich rečiach protizákonné ťažké utláčanie slovenskej národnosti, falošne predstavili správanie sa maďarstva  voči slovenskej národnosti, pričom tieto reči boli súce k tomu, aby slovenskú národnosť povzbudili k nenávisti proti maďarskej fajte“, pričom navyše zhromaždenie zvolali bez predbežného oznámenia. Z odôvodnenia obžaloby vyplýva, že zhromaždenie v Horných Bzinciach sa konalo za prítomnosti asi tisícky voličov, v Lubinej asi pred 800 voličmi, na oboch týchto zhromaždeniach predstavil dr.Julius Markovič svojho brata ako národnostného kandidáta do volieb, potom dr.Rudolf Markovič predniesol volebnú reč a nakoniec dr.Július Markovič spolu s Ľudovítom Čulíkom odporúčali voličom, aby volili dr.Rudolfa Markoviča. Dr.Rudolf Markovič mal vo svojej reči podľa obžaloby mimo iného voličom vravieť aj to, že „načo je nám maďaský jazyk, však vy tomu beztak nerozumiete, nám treba slovenské úradné listiny, predvolania a súdne výroky, lebo takto vy ani neviete, za čo platíte svoje krvopotné groše … ako psov vás zaznačia do jednej matriky spolu s cigáňmi a židmi. Preto jesli ja budem zvolený, na rumy obrátim matriku. Vláda šliape nohami zákon, Slovákov všade utlačujú, napriek tomu, že Jeho Veličenstvo podpísalo vyrovnanie a tento zákon vláda nedodržuje. Slobodno utláčať Slovákov? A predsa Slovákov utláčajú. I súdy vynášajú výroky v maďarskej reči, aby slovenský ľud nemohol vedieť, prečo ho súdia a trescú. Sobereme sa, aby sme potlačili Maďarov a aby prišli Slováci na vrch!“. Ostatní obžalovaní mali tieto slová potom vo svojich rečiach opakovať a schvaľovať. Obžalovaní sa bránili, že takéto reči nepredniesli, vo svojich rečiach iba poukazovali na to, že v zmysle zákonov je stanovená rovnoprávnosť všetkých národností v Uhorsku, zákony treba dodržiavať, súdne rozhodnutia by mali byť dvojjazyčné a nikdy nepovedali, že súdne výroky sú len preto v maďarčine, aby im národ nerozumel alebo, že by Slováci boli ako psy zapisovaní do matrík a pokiaľ ide o matriky navrhovali, aby sa opäť zaviedli cirkevné matriky.
Obžaloba bola podaná po skončení „stopovania“ miestne príslušným slúžnovským úradom na nitriansku kráľovskú sedriu ako prostupňový súd a o jej podaní bola upovedomená aj advokátska komora, ktorej členom bol dr.Rudolf Markovič. Obhajobu dr.Júliusa Markoviča a Ľudovíta Čulíka prevzal Štefan Fajnor, ktorý mal v tom čase 59 rokov, so svojou hustou čiernou bradou, vystupujúcou plešinou a silnejšou postavou pôsobil mimoriadne dôstojne, ale vďaka dobrotivému výrazu, veselým očiam a zmyslu pre humor aj prístupne. Advokát Markovič sa obhajoval sám. Pri prvom pojednávaní nepovažoval obžalobný senát obžalobu za dostatočnú a nariadil dodatočné vypočutie ďaľších svedkov, ktorých navrhli obžalovaní, po doplnení vyšetrovania bola obžaloba už dostatočná a tak boli pod ňu postavení všetci traja obžalovaní. Vec bola vedená pod č.947/903.
Pojednávanie sa začalo 26.januára 1903 pred senátom, ktorému predsedal dr. Anton Mazoly, prísediacimi boli sudcovia dr. Arthur Miklósy a už spomínaný dr.Julius Tejfalussy, súdna sieň bola nabitá obecenstvom. Po výsluchu obžalovaných pristúpil súd k výsluchu svedkov. Ich výpovede boli rôznorodé, svedkovia, ktorých navrhol vypočuť kráľovský fiškál sčasti tvrdili to, čo bolo v obžalobe a svedkovia navrhnutí obhajobou zasa potvrdzovali priebeh zhromaždení tak, ako ho popísali obžalovaní. Počas výsluchu svedkov obžaloby, ak sa obsahu obžaloby pridŕžali, kráľovský fiškál ich chválil, že svojou výpoveďou dokázali, že sú čestnými maďarskými ľuďmi a ak si títo nespomenuli na okolnosti v podobe, v akej ich obsahovala obžaloba, vyzýval ich kráľovský fiškál k smelosti, apeloval na ich vlastenectvo. V takých chvíľach predseda senátu bol rozčúlený, sudca Miklóssy zaboril hlavu do dlaní a sudca Tejfalussy sa choval ticho a vážne. Proces prežívala celá Nitra, písali o ňom všetky noviny a ľudia si predávali vstupenky do pojednávacej siene sedrie. Počas pojednávania vznikali konflikty nie len medzi Fajnorom a královským fiškálom, ale aj medzi Fajnorom a predsedom senátu, najmä pokiaľ senát odmietol sprisahať svedka obhajoby pre jeho údajnú nevierohodnosť vyplývajúcu zo spôsobu jeho života. Fajnor sa bráni urážkam kráľoského fiskála slovami „Ak je niečo poburujúceho na tomto procese, je to chovanie královského fiškála, ktorý používa takých výrazov, ktoré ženú krv do tváre a znemožnujú pokojné pojednánie. Už som mal šťastie účinkovať pred mnohými súdmi, ale toto som ešte neslýchal, že by verejný žalobník bol tak beztrestne prekračoval každú hranicu humanity a slušnosti a hanobil obžalovaných. Či je tu kráľovskému fiškusovi všetko dvolené?!“ a prosí súd, aby meral rovnako obom stranám a „fiškála upravil k poriadku“. Predseda senátu na to reaguje slovami: „Vypočul som pána obrancu, ač prekročil hranice slušnosti, ale nechcem obmedzovať obranu v ničom. Kráľovský fiškál sa pohybuje v medziach zákona a tak nemám čo zakročiť“. V takomto duchu pokračovalo pojednávanie až do záverečných rečí, viac razy hrozí senát Fajnorovi pokutou, keď vecne poukazoval s akými nerovnými zbraňami sa bojuje. Záverečné reči mali nasledovať po týždni výsluchov s dvojdňovou prestávkou, nakoniec však boli prednesené až v stredu 4.februára 1903. Dopoludnia prednášal záverečnú reč kráľovský fiškál, končil ju slovami „slovenský ľud bol vždy verný svojej vlasti, ale teraz je vytrhnutý z pokoja, fanatizovaný a stal sa nepriateľom národa maďarského, hrozí napadnúť jednotu a celosť štátu. V našich hornatých krajoch sa rodia jedovaté semená. Súd má ale moc vytrhať to všetko aj s koreňom“ a preto žiadal pre obžalovaných prísny trest. Popoludní od pol štvrtej dostal slovo Fajnor, ktorý s 20 minútovou prestávkou okolo piatej rečnil až do večera. Vo svojej reči poukázal na historický vývoj národností Uhorska, ich ústavné práva a rovnosť, poukazoval na to, že v zásade žiaden zo svedkov nepotvrdil bez výhrad obsah obžaloby, rozoberal obsah výpovedí jednotlivých svedkov, poukazoval na ich nedôveryhodnosť, vzdialenosť, v ktorej sa nachádzali od rečníkov na zhromaždeniach, poukazoval na podmienky trestnej zodpovednosti za žalovaný trestný čin a v závere svojej reči uvádza „poneváč žaloba nie je podopretá dôkazmi, ktoré slávny súd mohol by prijať, ja prosím za oslobodenie všetkých troch obžalovaných“.
Rozsudok bol vyhlásený večer v sobotu 7.2.1903. Dr.Rudolf Markovič bol odsúdený na 5 mesiacov štátneho väzenia a 500 korún pokuty a v prípade jej nezaplatenia na ďaľších 25 dní väzenia. Dr. Július Markovič na 2 mesiace väzenia a 200 korún pokuty, poťažne ďaľších 10 dní väzenia a Ľudovít Čulík na 3 mesiace väzenia, 300 korún pokuty poťažne 15 dní ďaľšieho väzenia. Všetkých troch obžalovaných zaviazal tento rozsudok nahradiť eráru trovy trestného konania. Súd považoval za preukázané všetky skutky obžaloby, okrem skutku týkajúceho sa zhromaždenia v Bzinciach vo vzťahu k bratom Markovičovcom, v súvislosti s ktorým ich oslobodil.
Fajnor spísal a podal apeláciu na Kráľovskú súdnu tabuľu v Prešporku, podobne aj dr. Rudolf Markovič. Pojednánie pred Královskou súdnou tabuľou v Prešporku sa uskutočnilo 6.augusta 1903. Vo veci rozhodoval päťčlenný odvolací senát pod vedením kuriálneho sudcu dr.Eugena Porubszkého. Zástupca hlavného kráľovského žalobníka uviedol, že na apelláte fiškála Chudovszkého proti oslobodzovaciemu výroku netrvá, avšak rozsudok vo výroku napadnutom obžalovanými považuje za správny, okrem výroku o treste, ktorý považuje za neprimerane nízky. Fajnor vo svojej reči poukázal najprv na to, že zápisnica z pojednávania sedrie nezodpovedá priebehu pojednávania, sú do nej vpisované a opravované časti a potom rozoberal jednotlivé svedecké výpovede. Predseda senátu pripustil, aby sa obžalovaní vyjadrili po slovensky, inak sa odvolacie pojednávanie viedlo maďarsky. Po skončení pojednávania a dvojhodinovej porade vyriekla Kráľovská súdna tabuľa v Prešporku rozhodnutie, ktorým rozsudok sedrie zrušila, všetkých obžalovaných spod obžaloby oslobodila s tým, že všetky pravotné útraty vo výške 3000 korún znáša erár.  K tomuto záveru došla tabuľa s poukazom na vyhodnotenie výpovedí svedkov, z ktorých niektorí skutočne nemali byť sprisahaní a napriek tomu boli, iní zasa prechovávali nenávisť k obžalovaným a poukázala na to, že 12 svedkov obhajoby, ktorí stáli na zhromaždeniach blízko rečníkov, obsah obžaloby nepotvrdilo. Toto rozhodnutie v závere zhŕňa dôvody oslobodenia obžalovaných takto: „Poneváč trestuhodnosť možno vypovedať len na výpovediach celkom spoľahlivých a žiadnu obavu nebudiacich svedkov alebo iných uspokojivých dôkazov, poneváč svedčenia obťažujúcich svedkov nemožno prijať za spoľahlivé a obavu nebudiace a iné dôkazy prvostupňový rozsudok nedoniesol a také sa vôbec nevyskytli a poneváč ani z nového dokazovania tiež nemožno očakávať zistenie obžaloby, lebo pred kráľovskou tabuľou sú len také dôkazy, ktoré smerujú na zoslabenie obžaloby a niet ani stopy po takých, z čoho by sa dalo očakávať podopretie výpovede obťažujúcich svedkov – Kráľovská tabuľa ani vzhľadom na lubinské reči nenašla dokázané, že obsah ich bol poburujúci, že teda skrze povedanie tých by sa obžalovaní dopustili prečinu poburovania“. A tak boli spod obžaloby všetci obžalovaní oslobodení.

Štefan Fajnor – hudobný skladateľ

Štefan Fajnor sa zapísal do dejín aj ako hudobný skladateľ, propagátor diela Bedřicha Smetanu, udržiaval kontakty s predstaviteľmi českej hudby J.Vlčekom, bratmi Mrštíkovcami, L.Kubom. V roku 1879 prednášal v Umeleckej besede v Prahe o slovenskej ľudovej piesni. Jeho tvorbu ovplyvnil Smetana , Liszt, Chopin, zbieral a harmonizoval ľudové piesne, skladal klavírne a zborové skladby, komponoval na texty slovenských a českých básnikov, príležitostne koncertoval, zhudobnil báseň K.Kuzmányho „Kto za pravdu horí“, zaoberal sa hudbou aj teoreticky a publikoval o nej. Jeho skladby vyšli v Zbierke slovenských mužských zborov M.Ruppeldta. Z jeho dielo nemožno nespomenúť aspoň zbierku „Cimbal a husle“ – pre spev a klavír, zhudobnené básne Adolfa Heyduka v počte 25, 20 básní zo Zbierky Sv.Čecha „Písne otroka“, na pamäť vylúčenia slovenských študentov z lýcea 1863 zložený „Pochod požunských Slovákov“, pochod „Mor ho!“ na text Sama Chalupku, „Svätomartinský pochod“ na text Pavla Országha Hviezdoslava. V roku 1887 usporiadal v spolupráci práve s Pavlom Socháňom Výstavu  všetkých  výrobkov slovenského ľudu v dome Paulínyho-Tótha v Martine, študoval kroje, vydal fotografie významných slovenských osobností. Bol spoluzakladateľom slovenskej piesňovej, klavírnej a zborovej   tvorby 19.storočia v duchu Kollárových zásad, čerpajúcej z ľudových zdrojov. Na krásy ľudovej piesne upozornil Štefana jeho strýko Samuel Jurkovič. Fajnor komponoval nie len na texty slovenských a českých básnikov ale aj na texty básnikov juhoslovanských, na základe vplyvu študentov z týchto krajov, s ktorými sa oznámil na bratislavskom lýceu a teológii, tieto podnety sa prehĺbili aj v čase, keď bol už Štefan advokátom, pretože v jeho susedstve býval veľkostatkár pôvodom z Terstu.

Smrť a pohreb Štefana Fajnora

Štefan Fajnor zomrel vo Viedni 26.4.1909 po ťažkej operácii žalúdka, pohreb mal 29.4.1909 a pochovaný je v Senici. Pavol Országh – Hviezdoslav kondoluje Emílii Fajnorovej listom z 29.4.1909, v ktorom píše „ohromený nenadálou zvesťou smrti Vášho drahého manžela prichádzam k Vám s výrazom najúprimnejšej sústrasti, bolestne želejúc odchodu mojho dobrého principála, priateľa a dlhý čas mi milého a mnou vysokováženeho a povždy nábožného borca za práva a život nášho slovenského národa“.
V deň pohrebu sa na senickom cintoríne zhromaždilo 11 kňazov na čele predstaviteľov slovenskej inteligencie, pohrebnú reč predniesol senior Sekerka. Počas obradu prichádza na cintorín slúžny dr. Szále János a niekoľko žandárov, ktorí na jeho pokyn s nasadenými bodákmi začínajú rozháňať zhromaždených, nastáva neopísateľný zmätok, jeden z prítomných zamdlieva a padá do otvoreného hrobu. Pri hrobe smie ostať iba najbližšia rodina a niekoľko priateľov. Nekrológ v Národných novinách pripomína Fajnora ako „muža, ktorý sa stal obrancom preháňaných, žalovaných, väznených a bitých politickou intrigou“.
Rok po pohrebe, 20.8.1910, schádza sa pri jeho hrobe mnoho priateľov, aby Fajnorovi odhalili a posvätili pomník postavený z ľudovej zbierky. Po úvodnom chorále prichádza však znova slúžny Szále so žandármi a s poukazom na to, že zhromaždenie nebolo ohlásené, prítomných násilne rozháňa. Szále si zaznačuje mená dvadsiatich najbližšie k nemu stojacich osôb a týmto udelí následne pokutu 20 zlatých. Na náhrobnom kameni ostali však dosiaľ vytesané verše Fajnorovho koncipienta Pavla Országha Hviezdoslava:
„Pravdu hájil, krivdu bil,
vzorný v službe rodu vždycky,
z jeho zvukov piesne vil,
tak si z vážnych, z hravých chvíľ,
život skladal harmonicky“
Po Štefanovi Fajnorovi je pomenované známe bratislavské Fajnorovo nábrežie neďaleko nábrežia Vajanského, ktoré svoj názov dostalo ešte za čias 1.ČSR a ako jedno z mála verejných priestranstiev nezmenilo svoj názov ani počas trvania slovenského štátu a ani v období po druhej svetovej vojne. Angloamerický spisovateľ Steiner, inak pôvodom zo Senice, urobil Fajnora jednou z hlavných postáv svojho románu „Spiritus sanctus and Company“ vydaného v New Yorku v roku 1918. A slúžny Szále? Po vzniku samostatnej Československej republiky bol prijatý medzi československých úradníkov, kde pôsobil až do odchodu na zaslúžený dôchodok …

Advokát Vladimír Fajnor

V roku 1909, keď zomrel Štefan Fajnor, mal jeho syn Vladimír 34 rokov a pôsobil deviaty rok ako advokát vo Zvolene. Ďaľších 9 rokov mal toto povolanie vo Zvolene ešte vykonávať. Po smrti Štefana Fajnora sa stala „hlavou rodiny“ jeho manželka Emília, ktorá prežila manžela nakoniec o 21 rokov. Po manželovej smrti bývala v Lučenci s dcérou Želmírou, úradníčkou Tatra Banky, svoje osemdesiate narodeniny oslávila spolu so svojimi deťmi, 20 vnúčatami a 4 pravnúčatmi. Ešte za Štefanovho života si želala, aby syn Vladimír prevzal po ocovi jeho advokátsku kanceláriu v Senici a vybrala mu dokonca aj nevestu s tým, že Vladimír sa mal potom postarať v prípade potreby aj o svojich súrodencov, keď bude takto zabezpečený. Dnes už vieme, že tento sen sa Emílii nenaplnil.
Vladimír sa totiž rozhodol nájsť si nevestu sám a postaviť sa na vlastné nohy bez pomoci, podobne ako kedysi jeho otec, a tak sa vybral do Zvolena. Prečo práve do Zvolena, dnes už nevedno. Za svoju životnú družku si vyvolil Teréziu Máriu Novomeskú /29.10.1879, Čáčov, okr. Senica – 19.5.1960, Rimavská Sobota/, pôvodom zo západného Slovenska, ktorá bola vzdialeným potomkom českých šľachticov z Bielej Hory. Jej otcom bol Samuel Novomeský, matkou  Zuzana Lúžová. To, že v mladosti bola Terézia často chorľavá, sa stalo dôvodom, pre ktorý Vladimírovi svadbu s ňou vyhovárala jeho matka. Terézia ale nakoniec Vladimíra prežila o 8 rokov.
Po príchode do Zvolena žil Vladimír najprv v malom prenajatom byte v zadnej časti domu stojaceho na zvolenskom námestí neďaleko evanjelickej fary – mal tam prenajaté dve izby, jednu na bývanie a druhá bola advokátskou kanceláriou. V tomto dome sa mu narodil syn aj dcéra, avšak zatiaľ, čo v čase narodenia prvého z nich žil v podnájme, keď sa mu narodilo druhé dieťa, bol celý dom už jeho vlastníctvom.
Prvým Vladimírovým dieťaťom bola dcéra Anna Emília Daxnerová /29.12.1902, Zvolen – 26.7.1984, Žilina/, ktorá sa stala spisovateľkou /napr. romány Slavko v Tatrách, Slavko poznáva svet/, prekladateľkou, publicistkou a redaktorkou. Bola dva razy vydatá, jej prvým manželom bol Frank Wollman, profesor filozofickej fakulty v Brne, jej druhým  manželom pplk. JUDr. Vladimír Daxner /10.8.1888, Tisovec –27.3.1971, Žilina/, ktorý bol právnikom a dôstojníkom /legionárom v I.sv.vojne a priamym účastníkom SNP/, právo študoval 1907-1913 v Budapešti a pôsobil i ako verejný notár v Rimavskej Sobote. Jeho otcom bol JUDr. Samuel Daxner /4.5.1856, Banská Štiavnica – 27.4.1949, Tisovec/, politik a advokát, ktorý študoval právo v Budapešti a Bratislave, advokátsku prax vykonával v Tisovci. Na neho ako na váženého advokáta spomína vo svojich nedopísaných pamätiach i Vladimír Clementis, rodák z Tisovca. Starým otcom Vladimíra Daxnera bol tisovecký advokát Juraj Daxner /23.4.1811, Tisovec- 11.8.1880, Tisovec/, brat Štefana Marka Daxnera /26.12.1822, Tisovec – 11.4.1892, Tisovec/, ktorý rovnako vykonával advokáciu v Tisovci /od roku  1846/. Z tejto rodiny pochádzali aj ďalší advokáti, napr. JUDr. Cyril Daxner /20.7.1904, Tisovec – 7.6.1945, Bratislava/, ktorý bol advokátom vo Vranove nad Topľou do roku 1934 a zomrel v roku 1945 na následky pobytu v koncentračnom tábore Mauthausen /ostali po ňom štyri deti/.
Druhým dieťaťom Vladimíra Fajnora bol syn Ján Fajnor /5.7.1904, Zvolen – 28.5.1905, Zvolen/ a tretím dieťaťom  syn JUDr. Ľudevít Samuel Fajnor  /7. 8. 1907, Zvolen – 17.10.1983, Pezinok/, ktorý sa stal neskôr advokátom v Bratislave. Po viacerých rozvodových konaniach, v ktorých  zastupoval Ľudevít vravieval, že „v rozvodových konaniach niet víťaza“. Život advokáta Ľudevíta bude poznačený spoločenskými zmenami. Ministerstvo vnútra vypracuje práve v roku, keď zomrie  Vladimír Fajnor niekoľko variantov postupu, ktorý neskôr dostane názov „Akcia B“, čiže akcia ktorej cieľom bolo nedobrovoľné a násilné vysťahovanie intelektuálov z miest na vidiek. Dvojice eštébákov budú navštevovať na jar rovnakého roku vybrané rodiny a určia im termín pre vykonanie „Akcie B“, teda pre „dobrovoľné“ vysťahovanie na vidiek do leta 1952. Za necelý rok sa z Bratislavy takto vysťahuje takmer 780 rodín. Rodina Ľudevíta Fajnora opustí, dom ktorý si kúpi Vladimír Fajnor v dvadsiatych rokoch, avšak tohto sťahovania sa už Vladimír Fajnor nedožije. Ľudevít je s rodinou vyvezený, resp. deportovaný do dedinky Tomášovce pri Lučenci, po smrti J.V.Stalina sa mu podarí dostať sa do Banskej Bystrice a po čase tam presťahovať aj svoju rodinu. Svoju právnickú kariéru završuje ako podnikový právnik Bytového podniku Banská Bystrica v lete 1969, keď sa mu podarí v rámci rehabilitačného konania vrátiť sa späť do  Bratislavy, kde jeho manželka Gabriela následne 1. 8. 2008 zomrela ako 92 ročná.
Vladimíra  Fajnora však do tých čias čakajú ešte ďalšie roky advokátskej práce a neskôr post predsedu Súdnej tabule v Bratislave a Najvyššieho súdu ČSR. Ako advokát si vo Zvolene získal povesť šikovného právnika a priateľského človeka, založil a viedol vo Zvolene Meštiansku banku, bol spoluzakladateľom Zvolenskej ľudovej banky. Vladimír Fajnor sa vo Zvolene nevenoval len advokátskej práci. Organizoval  voľby národných kandidátov do uhorského snemu vo zvolenskom a sliačskom okrese v máji 1914 je účastníkom porady slovenských politikov v Budapešti, na ktorom sa pripravovalo založenie SNR.
Vladimír podporoval aj svojich súrodencov. Brat Štefan píše Vladimírovi 1.9.1907: „Oznamujem Ti brat môj drahý, že ohľadom mojich štúdii sme sa ustálili tak, že ja pôjdem študovať do Pešti“, podporovať ho prisľúbi švagor dr.Ľudovít Bazovský, ktorého volajú „Lajkom“ a pýta sa i brata: „či budeš, brat môj, môcť niečím prispieť mesačne ku mojmu štúdiu a budeš tak láskavý aj Ty mňa podporovať. Deviateho t.m. by som išiel do Pešti a dal  bych sa zapísať“. Po bratovom prísľube pomoci do Pešti vzápätí aj odchádza. V liste Vladimírovi z 3.10.1907, píše mu 19 ročný Štefan z Budapešti po tom, čo ho informuje o zmene svojej adresy v dôsledku toho, že jeho predchádajúci byt bol „temný a príliš strohý“ a navyše aj drahý: „Z domu mi nič zvláštneho nepísali. Budú mi posielať mesačne 30 zlatých. Želka išla do Prahy na obchodný kurz. Tak nás majú rodičia zasa trochu na krku“. V roku 1909 ďakuje Vladimírovi v liste z 2.marca, teda mesiac pred smrťou ich otca, za pravidelnú mesačnú podporu, prosí ho, aby mu ju zasielal začiatkom mesiaca a nie až v polovici, pretože tak musí platiť za bývanie a k začiatku mesiaca mu už nič neostáva. Píše „veru veľmi smutne by to so mnou vyzeralo, keby si ma Ty nepodporoval. Ja dobre viem, čo by to pre mňa znamenalo, keby som dal príčinu, aby ste sa na mňa nahnevali a preto sa chcem usilovať, aby som sa stal hodným Tvojej priazne. Ale nie len výlučne preto sa chcem usilovať, ale aj preto,lebo cítim  potrebu, by som bol čím skôr hotovým“ juristom. Štefanovi ostávala však už iba posledná tretina života - ako sme už spomínali, bolo mu súdené zomrieť už počas prvej svetovej vojny v Buzuluku. 
Vladimír Fajnor sa stal vo Zvolene známy aj tým, že v roku 1904 založil Zvolenské noviny, tieto redigoval a sám do nich prispieval. Prvé číslo vyšlo 25.februára 1904, v tom čase boli noviny politicko-spoločenským mesačníkom, ktorý vychádzal vždy 20. dňa v mesiaci, mali rozsah 8 strán, boli národne orientované a ich ročné predplatné bola koruna a päťdesiat halierov. Obsahovali i rubriky ako čierna kronika, inzercia, uverejňovali sa v nich aj básne, avšak ich hlavnou úlohou bolo informovať o dianí vo Zvolene a okolí. Zvolenské noviny vychádzali do roku 1910, dnes však pod rovnakým názvom vychádzajú naďalej už ako týždenník. Vladimír Fajnor prispieva i do rubriky „Chýry“  krátkymi správami ako napríklad touto pod názvom Mátoha v kaštieli. „V železnianskej stolici zomrel nedávno Géza Záthurecký, veľkostatkár. Od jeho pohrabu nevyskúmateľné zvuky robia nezbedu v jeho kaštieli a najmä v komore. Ako do komory voľakto vstúpi, hneď sa začne všetko triasť a taniere, nádoby, fľašky so zaváraninou letia mu do hlavy. V kočiarni mátoha tiež všetko poprevracia. Domáci sa pre strach vysťahujú z kaštiela. Vrchnosť ešte nenariadila vyšetrovanie a veru by dobre bolo. Iste by sa vykľulo, že mátoha je daktorý nezbedník, ktorý si hlúpe žarty tropí“.
V archívnych dokladoch  sa dochovalo z tých čias i rozhodnutie Kráľovského prokurátora v Nitre /č.12843/1912 z 23.12.1912/, ktoré ilustruje medziľudské a národnostné vzťahy v mieste jeho pôsobiska a ktorým bolo s konečnou platnosťou rozhodnuté o zastavení trestného stíhania Vladimíra Fajnora, advokáta Dr. Bazovského z Lučenca a advokáta Dr. Janka Krnu z Myjavy, začatého na podnet „niektorých maďarských akcionárov Myjavskej banky, a.s.“, podľa názoru ktorých mali tieto osoby údajne poškodiť Myjavskú banku, a.s. a to tým, že v roku 1911 sa obrátili na banku so žiadosťou o poskytnutie úveru, ktorý nebol údajne dostatočne zabezpečený nehnuteľnosťou a chceli tak využiť okolnosť, že Samuel Jurenka, riaditeľ banky je blízkym príbuzným Vladimíra Fajnora, všetci podozriví sú príbuznými /švagrovský pomer/, pričom za dostatočné zabezpečenie nebola považovaná ani zabezpečovacia zmenka vystavená Bazovským a Fajnorom, ktorých považovali oznamovatelia „za nemajetných“, pričom za to dostali údajne i úplatok. Trestné konanie bolo zastavené s poukazom na to, že označené konanie nie je trestným činom, banke žiadna škoda nevznikla a po prešetrení bolo zistené, že podpísaní oznamovatelia sú fiktívnymi osobami.

Vladimír Fajnor - sudca

Ako advokát vo Zvolene ukončil svoju činnosť Vladimír 31.januára 1919, pretože od 2.februára 1919 bol vymenovaný za prvého slovenského župana zvolenskej stolice, teda do funkcie mimoriadne váženej, ktorá bola spojená s mnohými právami i povinnosťami o to viac, že sa tak stalo po zásadnej štátnopolitickej zmene – vzniku samostatnej ČSR. Keď bol Vladimír Fajnor županom vo Zvolene a v rámci svojich reprezentačných povinností navštívil spolu s deťmi a manželkou akýsi ples, jeho syn Ľudevít spomínal, ako nepríjemne sa cítil, keď všetci preukazovali jeho otcovi mimoriadnu úctu a keď vstúpil do sály zahrali mu tuš a všetci tlieskali.
V tejto funkcii však zotrval iba do 5.júla 1919, keďže bol povolaný na Súdnu tabuľu do Bratislavy – budúci Vrchný súd, kde od 7.7.1919 pôsobil ako jej prezident. Vladimír Fajnor po príchode do Bratislavy zo Zvolena býval s rodinou najprv v služobnom byte Krajského súdu, ktorý bol na 1.poschodí dnešnej Univerzitnej knižnice na Michalskej ulici. Z tohto bytu sa presťahoval do domu, ktorý kúpil na Ventúrskej ulici, kde je dnes VŠMU. Počas tohto pôsobenia vybudoval a upevnil organizáciu súdnictva na Slovensku, podstatne prispel k zdokonaleniu organizácie práce Súdnej tabule. Po roku 1918 trpelo Slovensko nedostatkom sudcov, väčšina sudcov maďarskej národnosti odišla do Maďarska, nedostatok sudcov bol tak citeľný, že niektoré súdy nemohli vykonávať agendu takmer vôbec. Fajnor presadzoval pribratie sudcov z Čiech a Moravy, práve s cieľom uľahčiť im prácu sa spolupodieľal i na vydaní  Právnického terminologického slovníka maďarsko-slovenského a slovensko – maďarského, so Záthureckým vydáva Nástin súkomného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi v decembri 1923 nákladom Právnickej Jednoty. Toto dielo pre slovenské súkromné právo znamenalo asi toľko ako v Čechách komentár Roučka a Sedláčka k Všeobecnému zákonníku občanskému, ba možno viac, hoci išlo iba o útle dva zväzky, pretože na Slovensku v tom čase platilo v oblasti súkromného práva uhorské obyčajové /nekodifikované/ právo. Ďaľšieho vydania sa práca dočkala už v roku 1935 a obsahovalo judikatúru až do júna 1935 a nie bez zaujímavosti je, že pred krátkym časom bolo na Slovensku vydané znova. V apríli 1927 vydávajú rovnakí autori Zásadné rozhodnutia bývalej uhorskej kráľovskej kúrie do 29.IX.1918 a Najvyššieho súdu ČSR do r.1926 vo veciach občianskych z odboru práva súkomného platného na Slovensku a v Pokarpatské Rusi, v ktorom spolu na 1282 stranách systematicky a starostlivo zhrnuli všetky zásadné judikáty tak ako to vyplýva z názvu práce. Okrem týchto knižných publikácií uverejnil Vladimír Fajnor i množstvo článkov v odborných periodikách.
Vladimír Fajnor bojuje však nie len za zlepšenie justície, ale i proti neprajníkom. V roku 1924 akýsi súdny kancelista Johann Németh podáva na neho v nemčine sťažnosť ministrovi, v ktorej popisuje údajné príjmy Vladimíra Fajnora a uvádza, že jeho činnosti, ktoré vykonáva popri práci predsedu Súdnej tabule sú s touto prácou nezlučiteľné, poukazuje na to, že Republika poskytla napriek tomu služobný byt Vladimírovi Fajnorovi, ktorý kúpil svojej dcére ako svadobný dar vilu za 90 000 Kč, sám vlastní dom v Bratislave a zdôrazňuje, že Fajnor nehospodárne nakladá s prostriedkami rozpočtu Súdnej tabule, kupuje za ne veci, ktoré potom sám používa v služobnom byte, napríklad koberec, či obrazy a na upratovanie bytu využíva štátnych zamestnancov počas ich pracovnej doby. Fajnor musí vysvetľovať, že oznamovateľ je bývalý úradník, ktorého musel riešiť disciplinárne pre spôsob jeho života a prepustiť pre neznalosť štátneho jazyka a oznámené údaje sú nepravdivé – pracne vypočítava, že jeho príjmy pozostávajú z platu predsedu Súdnej tabule /po zdanení a odvode penzijného príspevku mesačne 5 600 Kč/, honoráru za revíziu slovenského textu Zbierky zákonov /1 500 Kč/, že preklady, na ktoré upozorňuje sťažovateľ Fajnor nevykonáva, ako súkromný docent prednáša na právnickej fakulte bezplatne, za redigovanie časopisu Právny obzor poberá mesačne 500 Kč a iné príjmy nemá. Pokiaľ obýva služobný byt ako predseda súdu, ide o 5 izbový byt v budove súdu zriadený ešte maďarskou vládou pre jeho predchodcu vo funkcii, pričom tento neobýva bezplatne, ale za úhradu 4.650 Kč ročne. V byte má dve pomocnice a preto nie je  pravdou, že mu ho upratujú štátni zriadenci v pracovnej dobe, iba výnimočne im vypomôže domovník súdnej tabule Štefan Bakora, pričom tak robí po pracovnej dobe a za odmenu od Fajnora. Pokiaľ sťažovateľ poukazuje na to, že údajne do svojho bytu za štátne prostriedky zakúpil rôznu výzdobu, Fajnor uvádza veci na pravú mieru, konštatuje, že „do svojho bytu nezakúpil ničoho a do služobných priestorov svojej kancelárie iba v roku 1920 bustu pána presidenta Masaryka a v roku 1922 jeden obraz od slovenského maliara. Pokiaľ ide o kokosovú rohož pred dverami služobného bytu, o ktorej oznamovateľ uvádza, že je to koberec, táto bola skutočne zakúpená z prostriedkov súdu spolu s rohožami do celej budovy, pretože pred bytom sa v čase nástupu do funkcie žiadna rohož nenachádzala a táto rohož je riadne evidovaná v majetku Súdnej tabule“. Žiadnu vilu svojej dcére za 90.000 Kč ako svadobný dar nezakúpil, jeho dcéra s manželom dostavujú družstevný rodinný domček, ktorý začal stavať jej manžel ešte pred rokom 1923, v ktorom sa zosobášili. Je pravdou, že Vladimír Fajnor vlastní spolu s manželkou v Bratislave na Ventúrskej ul.č.7 dom, ktorý zakúpil ešte na jar v roku 1920 za 450.000 Kč, avšak tento zaplatil z peňazí získaných za predaj svojho domu vo Zvolene a svojej advokátskej kancelárie. Navyše na ňom viazne hypotéka na 200.000 Kč. Aj takéto starosti mal Vladimír Fajnor ako predseda Súdnej tabule v Bratislave.        
Dňa 29.septembra 1920 bol vymenovaný Vladimír Fajnor v úradníckej vláde J.Černého ministrom pre zjednotenie zákonov a organizáciu správy a bol ním do 31.11.1921. V rozlúčkovom prejave konštatoval, že mnohí českí  právnici sa nielen, že dobre oboznámili s uhorským právom, ktoré naďalej na Slovensku prevažne platilo, ale naučili sa i maďarskú terminológiu. Poukazoval i na to, že k rozvoju slovenskej právnej vedy v maďarskom jazyku prispieva i sama Republika vydávajúc Zbierku zákonov a nariadení i vo vzornom preklade maďarskom /ako je známe vychádzala i v preklade nemeckom a poľskom/.
V októbri 1921 sa vrátil na bratislavský Vrchný súd, kde pôsobil ako jeho predseda až do 31.12.1930. Z titulu tejto funkcie sa naďalej pokúša zlepšiť personálne vybavenie súdov na Slovensku. V liste z 16.8.1922 adresovanom ministrovi spravodlivosti po tom, čo popisuje priebeh svojej dovolenky pri Jadrane, ktorú mu znepríjemnilo zranenie nohy po pošmyknutí sa na neosvetlených schodoch hotela, zrejme ako odpoveď na skoršiu korešpondenciu týkajúcu sa istého neúspešného uchádzača o pozíciu auskulanta, Rudolfa Schwartza, píše: „Pri negatívnom vybavení žiadosti pôsobili dôvody jazykové a národnostné až v druhom rade. Úprimne povedané ide o človeka sangvinického .. ak si podá v budúcnosti novú žiadosť o pripustenie k službe sudcovskej, umiestníme ho v nemeckom alebo maďarskom kraji. Potrebujem auskulantov ako soľ na všetky strany. Tým viac, že valná časť prideľovaných radšej rezignuje, než by šli na Slovensko“. V závere tohto listu ďakuje Fajnor ministrovi za jeho „vzácny záujem pri vymáhaní staveniska pre náš bratislavský justičný palác“. 
Od 1.1.1931 bol Vladimír Fajnor vymenovaný za prvého prezidenta Najvyššieho súdu ČSR v Brne, ako svoju adresu uvádzal „Brno, Veveří 52 /tel.č.12624/“. V tejto funkcii pôsobil do roku 1939 s krátkou prestávkou v roku 1938, keď pôsobil v Syrového vláde ako minister spravodlivosti a správca Ministrestva pre zjednotenie zákonov a organizáciu správy. Funkcie prvého prezidenta Najvyššieho súdu sa vzdal krátko pred Mníchovom a odišiel na zaslúžený odpočinok. Vo svojej sudcovskej práci sa riadil heslom – veľkou nespravodlivosťou je zachádzať s rovnakými nerovnako, ale nie je menšou nespravodlivosťou zachádzať s nerovnakými rovnako. Ako sudca mal vždy pred očami zásadu slušnosti, v sudcovskom kresle sa neobmedzoval na otrocké aplikovanie paragrafov. V období po 1.sv.vojne zohral pozoruhodnú úlohu pri konsolidácii československého práva, v rozvoji právnickej tlače a terminológie.
Od roku 1920 bol ako jeden zo zakladateľov starostom Právnickej Jednoty na Slovensku a Podkarpatskej Rusi v Bratislave, bol spoluzakladateľom časopisu Právny obzor, v rokoch 1921-1936 jeho hlavný redaktor, zodpovedným redaktorom v tom čase bol Cyril Bařinka, bol členom Učenej spoločnosti Šafárikovej. Vladimír Fajnor bol vysokým funkcionárom československej slobodomurárskej lóže, keď sa stal predsedom NS z lóže vystúpil a požiadal slobodomurárov o písomné potvrdenie, že sa tak stalo, aby nebolo pochýb o jeho nezávislosti. Lóža mu skutočne požadované potvrdenie vystavila, čo bolo raritou.

Vladimír Fajnor – učiteľ na právnickej fakulte

Po príchode zo Zvolena do Bratislavy sa Fajnor zapája i do vyučovania na Právnickej fakulte Komenského univerzity. K jeho habilitačnej žiadosti podáva doporučujúce stanovisko prof. Augustín Ráth. Poukazuje v nej na publikačnú činnosť Fajnorovu, najmä na jeho články v Právnom obzore venované manželskému právu majetkovému, jednotnému občianskemu zákonníku, ale aj v iných periodikách, napr. v Slovenskom peňažníku pod názvom „Exekučná novela“ v roku 1909  ale aj na už spomínaný terminologický slovník. A tak sa Vladimír Fajnor v roku 1922 stáva súkromným  docentom Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, kde prednáša občianske právo spolu s Augustínom Ráthom, Karolom Kizlingom a Štefanom Lubym a skúša ako „examinátor rigoros a štátnych skúšok“. Svoje pedagogické povinnosti nezanechal ani po tom, čo odišiel z bratislavského vrchného súdu na najvyšší súd do Brna.
V roku 1935 oslavuje 60-tku. „Plné zdravie  a hojne zdaru v činnosti!“ želá Vladimírovi Fajnorovi telegramom z Lán prezident T.G.Masaryk. Blahoželanie mu posiela i Pavol Socháň, ktorý si kedysi pred rokmi ako 24 ročný potykal s jeho otcom. Aj Vladimír Fajnor si v poďakovaní na túto udalosť spomenul, keď napísal „Drahý baťko, dobre si dodnes pamätám na prvú príležitosť, keď som Vás – ešte ako chlapec – poznal v našom rodičovskom dome. Teší ma, že si dosiaľ zachovávate svoj nezmerný životný optimizmus, s ktorým ste vystačili vždy nie len pre seba, ale vedeli s ním aj podeliť s tými, ktorí ho nemali od prírody toľko ako Vy!“.
Rozhodnutím z 13.8.1936 je prezidentom Republiky menovaný bezplatným riadnym profesorom občianskeho práva na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Jeho povinnosťou bolo vykonávať prednášky v rozsahu dvoch hodín týždenne v každom semestri bez povinnosti konať seminárne a praktické cvičenia. Prednášal tradične v pondelok v zimnom semestri od 16. do 18. hod. a v letnom semestri od 15 do 17 hodiny a to počas dvoch akademických rokov.
Listom z 8.11.1938 sa Vladimír Fajnor vzdáva funkcie profesora na právnickej fakulte. Píše: „Pre zvýšené povinnosti svojho sudcovského úradu a pre pokročilý vek som prinútený odvolať svoje prednášky z občianskeho práva československého, ktoré som ohlásil na zimný semester 1938/39. A poneváč nieto nádeje, že by mi vykonávanie profesorských povinností v blízkej budúcnosti bolo umožnené, žiadam, aby bola moja dosavádna katedra riadneho bezplatného profesora československého občianskeho práva uvoľnená … Lúčim sa s našou fakultou nerád. Veď som bol členom učiteľského sboru vyše šesťnásť rokov! Robil som pre slovenskú právnu vedu čo bolo v mojich silách, popri mojom úrade sudcovskom, ale nové časy a starší môj vek mi radia, abych umožnil uplatnenie mladších síl.“

Na sklonku života

 Po tom, čo Vladimír Fajnor rezignoval v 1938 na svoje profesorské povinnosti na Slovensku a v Čechách sa vzdal v roku 1939 funkcie prvého prezidenta Najvyššieho súdu ČSR, žil od toho času na dôchodku v Brne.
Spoločenské zmeny a druhá svetová vojna mu znemožňujú návrat na Slovensku. Jeho syn Ľudevít sa v Bratislave žení a Vladimír Fajnor mu nemôže prísť ani na svadbu. Svoju nevestu tak spozná až po skončení 2.sv. vojny, keď sa do Bratislavy vráti.
Listom Ministerstva zahraničných vecí z 6.11.1945 mu je ponúknutá pozícia zástupcu ČSR pri Stálom medzinárodnom rozhodcovskom súde v Haagu a Vladimír Fajnor túto ponuku prijíma. Posledné roky života venuje tejto práci. Dňa 5.1.1952 v Bratislave zomiera.
            Vladimíra Fajnora opísal Ivan Dérer slovami: „V zastávaní práv svojho národa nekompromisný a bezohľadný, vo všetkom ostatnom používal merítka prísnej, chladnej, logickej objektivity bez každej náruživosti. Vladimír Fajnor, ač vo veciach národných nikdy nebol prostý idealistického elánu, nedal sa ním uchvátiť na úkor veci. Idealistická náruživosť mu predpisovala iba celkový smer, ale metóda práce určená pre dosiahnutie cieľov vedená bola prísnou logičnosťou, reálnosťou a právnickosťou“.

Vysvedčenie o advokátskej skúške Štefana Fajnora


Vladimír Fajnor
(Slovenská národná knižnica - Archív literatúry a umenia)


Titulná strana prvého vydania Nástinu súkromého práva


Titulná strana knihy J. Markoviča


Titulná strana druhého vydania Nástinu súkromého práva


Štefan Fajnor
(Slovenská národná knižnica - Archív literatúry a umenia)


Rozsudok Kráľovskej kúrie z roku 1917


Pozvánka prezidenta republiky adresovaná V. Fajnorovi


Plnomocenstvo udelené klientom Štefanovi Fajnorovi


Obálka listu Michala Mudroňa Štefanovi Fajnorovi


Kondolencia P.O. Hviezdoslava pozostalej manželke Š. Fajnora


Blahoprajný telegram T. G.Masaryka


Dom Štefana Fajnora


Pomník Dr. Vladimíra Fajnora s jeho manželkou Teréziou


Pomník Dr. Vladimíra Fajnora s jeho manželkou Teréziou