Ivo Hélory z Kermartinu sa narodil v kaštieli Le Minihy-Tréguier v roku 1253. Pochádzal zo stredne zámožnej šľachtickej rodiny, ktorá ho ako štrnásťročného spolu s jeho učiteľom vyslala študovať do Paríža filozofiu a teológiu.
V roku 1277 prešiel dvadsaťštyriročný Ivo Hélory študovať civilné právo do Orleánu k Petrovi de la Chapelle. Po ukončení právnických štúdii sa stal advokátom. Vo svojej praxi sa neváhal ujať aj chudobných a utláčaných, ktorým venoval všetky svoje sily a schopnosti. Miesto výkonu jeho profesie sa stalo útočiskom nemajetných, ktorí potrebovali pomoc v právnych veciach. Traduje sa, že údajne podaroval jednému zo svojich najchudobnejších klientov i svoj úradnícky odev. Bol preto nazývaný i advokátom chudobných. Známym sa stal i tým, že bol považovaný za absolútne nepodplatiteľného a mnohokrát sa snažil /často i úspešne/ priviesť svojich klientov k mimosúdnemu riešeniu sporu, čím sa vyhli drahému a niekdy aj zbytočnému súdnemu konaniu.Neskôr rady advokátov opustil a stal sa na návrh biskupa v Tréguier kňazom /1284/. Svojich úradných právnických funkcií sa vzdal o tri roky neskôr. Ako farár pôsobil najprv v Tredreze a neskôr postupne v rôznych malých bretónskych farnostiach, naposledy v Lovanc. Po štrnástich rokoch sa tejto práce vzdal, pretože ho plne neuspokojovala. Zostávajúcich päť rokov života strávil Ivo Hélory na svojom rodnom zámku, pričom opäť radil chudobným, ktorí za ním prichádzali s právnymi problémami. Ivo Helóry zomrel nemajetný po dlhej chorobe 19.5.1303 na zámku, medzi múrmi ktorého sa pred necelými päťdesiatimi rokmi narodil.
Jeho hrob sa nachádza na cintoríne v Tréguier. Pápež Kliment VI. ho prehlásil za svätého v roku 1347 na návrh bretóskych biskupov a francúzskeho kráľa. Býva zobrazovaný v talári s právnickým baretom držiac v ruke zvitok listín, pričom niekedy okolo neho stávajú chudobní, ktorí ho žiadajú o pomoc a radu. Jeho kult sa rozšíril predovšetkým vo Francúzsku, kde dodnes požíva zvláštnu úctu ako svedok rovnosti a spravodlivosti. V mestečku Minihy-Trévier sa konajú každoročne púte k Ivo Hélorymu v deň výročia jeho smrti. Dodnes sa jeho menom nazývajú na západnom francúzskom pobreží bratstvá právnikov poskytujúcich pomoc nemajetným. Bratstvá sa neskôr rozšírili aj do Talianska, Belgicka a dokonca aj do Brazílie.Ivo Hélory sa stal po svojej smrti aj objektom záujmu umelcov. Je zobrazený neznámym rezbárom na chórovej lavici v kostole sv. Katariny v Lübecku, maliarom Rogierom van der Weyden ako súčasť väčšieho plátna z 15. storočia ako aj sochárom Matyášom Braunom na súsoší na Karlovom moste v Prahe, ktoré tento sochár vytvoril na objednávku právnickej fakulty pražskej univerzity v roku 1711. Braunova socha zobrazuje Ivo Héloryho ako sa skláňa s vysvetľujúcim slovom k starcovi a žene s deťmi. Po boku Ivo Héloryho stojí alegorická postava Spravodlivosti.
Popri tom, že je považovaný za patróna advokátov, chudobných a sirôt, niektorí ho označujú i za patróna sudcov /istý čas údajne pôsobil aj ako sudca cirkevného súdu/ a notárov. Za svojho patróna ho považuje i univerzita v Nantes a viacero francúzskych právnických fakúlt.V Bretónsku sa ako pamiatka na Ivo Héloryho zachoval tento verš:
Sanctus Yvo erat Brito / Svätý Ivo z Bretónska Advocatus et non latro / bol advokát a pritom nebol lotor, Res miranda populo. / čomu sa ľud veľmi divil/Verš sa údajne nepáčil viacerým nasledovníkom Ivo Héloryho v profesii, ktorí sa všemožne snažili, aby sa naň zabudlo. To sa vraj nestalo iba preto, že viacerých advokátov práve tento verš prinútil k tomu, aby sa zamysleli nad tým, ako vykonávajú svoje povolanie.
A to je hádam i dôvod, aby sme si, aspoň niekedy a nielen počas prechádzky po Karlovom moste, spomenuli na patróna advokátov - Ivo Héloryho z Kermartinu, ktorý neváhal poskytnúť pomoc všetkým, ktorí ho o to požiadali, bez ohľadu na ich postavenie a majetok.