 Daniel Okáli /9. 3. 1903 – 23. 11. 1987/ |
Advokáti Davisti: Daniel OkáliDavistické hnutie predstavuje významnú kapitolu v moderných dejinách Slovenska . Slovo DAV označuje viac, než len časopis toho istého názvu. Myslia sa ním davisti ako celok, skupina umelecká i politická, davizmus ako výrazne vyhranené myšlienkové hnutie a ovzdušie vyvolávajúce rozruch a pohyb v celom umeleckom dianí na Slovensku . Časopis DAV založili v Prahe v roku 1924 študenti práva – budúci advokáti Vladimír Clementis, Daniel Okáli, Ján Poničan, Ľudovít Obtulovič a študenti filozofie Eduard Urx, Andrej Sirácky a Alexander Križka. Neskôr k nim pribudol Gustáv Husák, ktorý sa tiež stal advokátom. Písmená D, A, V sú začiatočnými písmenami krstných mien Clementisa, Siráckeho a Okáliho. Daniel Okáli, literárny kritik, básnik a prozaik, pôsobil v advokácii devätnásť rokov, bol i podpredsedom Advokátskej komory v Bratislave. Detstvo Daniel Okáli sa narodil 9.3.1903 v Liptovskom Mikuláši v rodine Arpáda Okályiho (1869 – 1908), ktorý mal obchod so zmiešaným tovarom na námestí v Liptovskom Mikuláš a Marty Bodickej (1874 – 1905). Starými rodičmi Daniela Okáliho z otcovej strany boli Adolf Okályi, evanjelický kňaz vo Važci a Zuzana Paulína, rod. Koritšánska a z matkinej Daniel Bodický a Izabella, rod. Zimová, známa kultúrna pracovníčka a spoluzakladateľka Živeny. Práve u nej trávil Daniel Okáli neskôr prázdniny a ako sám spomína, keď ho trestala „nikdy nezabudla dodať - teba chlapče raz určite obesia. Proroctvo sa jej skoro vyplnilo“ . Arpád Okályi a Marta Bodická mali spolu štyri deti – dcéry Danielu, Martu a dvojčatá Daniela a Iliu. Keď mal Daniel Okáli dva roky, jeho mama zomrela. Otec sa znova oženil s Annou Zochovou. Vzťahy detí s macochou neboli najlepšie. Keď v roku 1908 zomrel aj ich otec, macocha dala tri najstaršie deti do evanjelického sirotinca v Modre, ktorého správcom bol jej brat, farár Samuel Zoch. O najmladšiu dcéru Martu sa postarala stará mama Izabella Bodická, jej syn Cyril bol tútorom všetkých štyroch detí. Na odchod do sirotinca spomína Daniel Okáli takto: „Keď sme sa s bratom dozve¬deli o našom odchode, ukryli sme sa v hromade prázdnych debien na¬ukladaných pod šopou a násilím nás museli z nich vyťahovať. Tak sa skončilo pre nás v rannej mladosti čaro rodného hniezda. A nastúpili sme života púť tŕnistú“ . V sirotinci bolo 60 detí, starali sa o ne tri ženy, hygiena bola problematická Štyri triedy ľudovej školy a meštianku Daniel Okáli s bratom vychodili v Modre. V roku 1917 vďaka Cyrilovi Bodickému začali študovať na evanjelickom lýceu v Bratislave a po vzniku Československa prestúpili na Reálne gymnázium v Trenčíne. Ako oktaván mal Daniel Okáli v Trenčíne prednášku o Antonovi Bernolákovi, vyhral literárnu súťaž v próze a zvíťazil v recitácii Hollého . Cenu do recitátorskej súťaže venoval dr. Karol Štúr, synovec Ľudovíta Štúra, verejný notár v Trenčíne, pôvodne advokát a člen výboru Advokátskej komory v Turčianskom Sv. Martine. Daniel Okáli maturoval s vyznamenaním v roku 1921. Bol rozhodnutý študovať v Prahe, nezapísal sa však na právo, ale na Filozofickú fakultu Karlovej univerzity. Počas posledných prázdnin mu triedny profesor zaobstaral doučovanie, aby si zarobil na cestu. Na jeseň 1921 cestovali bratia do Prahy. Štúdium v Prahe V Prahe na práve od jesene 1921 už študoval Vladimír Clementis, v treťom ročníku bol jeho starší brat Miroslav (neskôr tiež advokát), študoval tu Ľudovít Obtulovič, v roku 1922 nastúpil Ivan Horváth, o rok neskôr prestúpil na právo z techniky Poničan. Študovali tu aj ďalší Slováci - Michal Zibrin, či bratia Albert a Ľudovít Bazovský. Na Karlovej univerzite bol Daniel Okáli prijatý na štúdium francúzštiny a filozofie. Mohol tu študovať vďaka materiálnej pomoci Československej jednoty v Prahe, ktorá sa starala sa o Štefánikovu kolej a dávala desiatkam študentov zdarma byt a stravu. Ako pripomína Okáli: „Bez tejto materiálnej pomoci mladá slovenská generácia nebola by sa mohla vzdelávať, veď v Bratislave sa v tej dobe iba začínali klásť základy univerzity.“ . Štefánikova kolej sa v dvadsiatych rokoch stala neformálnym centrom slovenského študentstva. Tu býval Fulla a Galanda a tí, ktorí tu nebývali, napríklad Clementis a Poničan, boli jej častými návštevníkmi. Okáli po prvom semestri prestúpil na právo, dôvodom bolo, že „sa naľakal francúzskej historickej gramatiky“ . Imatrikulovaný na právnickej fakulte bol v zimnom semestri 1921/22 . Sirácky spomína, že Okáli bol v koleji všestranne činný, bol divadelný referent, člen futbalového mužstva: „Raz som ho našiel v izbe robiť súčasne niekoľko úkonov: pred sebou mal akúsi právnickú knihu, z ktorej sa pripravoval na štátnicu, pritom čítal francúzske noviny, pískal si áriu z opery La Traviata a nohou trénoval - pripravoval sa na zápas slovenského vysokoškolského klubu Tatran. Typický pre Daňa Okáliho bol smiech, vlastne výsmech, jemná dvojzmyselná nadávka. Bol od prírody vtipkár a cynik“ . Dôležitejšie, než štúdium boli však pre Okáliho kultúra a umenie: „Prednášky som navštevoval iba sporadicky a keďže som peniaze na skriptá nemal, požičiaval som si ich pred skúškami od kamarátov. Ohľadom nedostatočného štúdia práva, som sa utešoval tým, že rakúske právo, ktorému som sa učil, musím beztak zabudnúť, veď na Slovensku platilo právo uhorské.“ . Študenti mali v Štefánikovej koleji zdarma byt a stravu, ale o ostatné potreby sa museli starať sami. Okáli popri štúdiu pracoval na štatistickom úrade, vyučoval maďarčinu radcu najvyššieho správneho súdu, prekladal rozhodnutia súdov pre Ministerstvo unifikácie. Publikovať začal v roku 1922 ako devätnásťročný. Prvé básne mu vyšli v časopise Svojeť. Písal najmä o sociálnej nespravodlivosti, bol však poetický a zobrazoval svet vlastným originálnym pohľadom. Pozornosť si zaslúži Okáliho báseň - Vražda! . Začína sa veršami: „Dieťa sa narodí Ferdinando Nicola Sacco (1891 – 1927) a Bartolomeo Vanzetti (1888 – 1927) boli americkí anarchisti talianskeho pôvodu. Sacco pracoval v továrni na výrobu topánok a Vanzetti mal obchod s rybami. Keď boli neďaleko Bostonu pri prepade zastrelení pokladník a strážnik prevážajúci výplaty, boli obvinení z lúpeže a vraždy. Ich obhajoba bola postavená na tom, že polícia si ich ako podozrivých vybrala preto, že sú anarchisti sympatizujúci s ľavicovými myšlienkami, hoci boli nevinní. Obhajca burcoval verejnú mienku, proces nadobudol politický rozmer, vyvolal demonštrácie po celom svete i v Československu. Obžalovaní boli v júli 1921 uznaní vinnými, odsúdení na trest smrti a o šesť rokov popravení na elektrickom kresle. Napriek tomu pretrvali pochybnosti o ich vine. Okáliho báseň ďalej pokračuje veršami, ktoré sú zrkadlom dezilúzie z tohto procesu: „Súd boháčov je slepé zviera. Keď v roku 1924 v Pravde chudoby uverejnil Okáli svoju báseň Krik invalidov prokurátor videl v tom trestný čin poburovania a žiadal od redakcie oznámenie mena a adresy autora. Zachránil ho Laco Novomeský, ktorý prehlásil, že jedná sa o pseudonym neznámeho autora. Obžalovaný a na 14 dní väzenia bol odsúdený zodpovedný redaktor Klement Gottwald. Okáli bol členom spolku Detvan, publikoval vo Svojeti i Mladom Slovensku. Na jar 1922 spoluzaložil Voľné združenie študentov socialistov zo Slovenska. Jeho členovia sa v marci 1923 rozišli so spolkom Detvan a založili v roku 1924 DAV ako vlastný časopis, ktorý sa mal zaoberať otázkami kultúry, umenia, politického života. Prvé číslo DAVu vyšlo v decembri 1924, časopis vychádzal s prestávkami až do roku 1937. Jeho zakladatelia mali okolo dvadsaťdva rokov a na svoj vek dokázali obdivuhodnú vec, hoci museli prekonať mnoho prekážok, osobitne financovanie časopisu. Po jednej zo schôdzok začiatkom augusta 1924 sa Okáli trápil: „O pecunia! Ak tieto sa na nás neusmejú, DAV - dieťa svojej doby a predbojovník ľudských práv neuzrie svetlo sveta nikdy. Dľa mojej mienky hlavná otázka spočíva v tvorčej potencii, a nie v majetku vlastného časopisu. Máme ju? Budeme ju mať?“ . Prvé číslo DAVu redigoval Okáli, mal v ňom i dve básne, poviedku a ďalšie texty. Obálku realizoval Mikuláš Galanda s Ľudovítom Fullom. Číslo obsahuje i programové vyhlásenie Davistov: „Chceme poukazovať na nespravodlivosť dnešného spoločenského rádu. Chceme kritickým rozborom všetkých jeho javov, ktoré pozbyli už dávno životnej oprávnenosti prispieť k jeho konečnému vyvráteniu, neľakáme sa neznámych dejov budúcnosti.“. Okáli vysvetľuje: „Ak prevrat vyriešil otázku národnej existencie, nevyriešil otázku sociálnu“. Po tom, čo bolo toto číslo vytlačené, začalo sa s jeho distribúciou. Poničan spomína: „Po vyjdení prvého čísla spolu sme s Vladom, Daňom, Andrejom a Edom kolportovali Dav: v Strakovej akadémii sme stáli pri vchode na chodbe a tak sme ho predávali z rúčky do rúčky. Bola to radosť, bola to senzácia. Nadšenie pokrokových študentov, radosť bola väčšia ako blen z ohlasu nepriazne“ V druhom čísle Davu uverejnil Okáli svoj známy text Umenie s podtitulom Nie umelecký program! Umelecké činy! Počas prázdnin v roku 1922 pracoval Okáli v kancelárii u dr. Karola Štúra. Spomína: „Veľa som sa z uhorského práva ne¬naučil. (...) Správali sa ku mne ako ku členovi rodiny. Snáď zamýšľali niečo so mnou a ich dcérou Kornéliou (Bábikou) študentkou filozofie, do ktorej som sa zaľúbil a venoval jej niekoľko básní pod značkou „malej filozofke“. Láska zostala platonická. Nedošlo ani k románovému vyznaniu, ale ani k žiadnej tragédii.“ Leto roku 1925 strávil Okáli v kancelárii advokáta dr. Jána Donátha v Šaštíne, s ktorého synom bol spolužiak v Prahe. Tu sa druhý raz zaľúbil: „Boli riadne prázdniny, advokátska kancelária bola vzduchoprázdna a tak som mal s domácou slečnou Katkou preberať francúzštinu. Dal som jej časovať sloveso - milovať - samozrejme v čase prítomnom. Ako sa to v podobných historkách stáva, Frau mama pri časovaní počúvala za dverami a na druhý deň dostal som na vedomie, že už časovanie nemusím vyučovať. Tak sa skončilo moje druhé dobrodružstvo. Po odchode do Prahy pokúsil som sa listovne si rozpamätávať svoje city, no dostal som od Katzi odpoveď: „Ich bin keine poetische Seele“. A tak i listovný dotyk čert vzal. (...) Starého pána (advokáta) Donátha zastrelil počas Slovenského štátu akýsi zvrhlý gardista na Orave. Ostatnú rodinu vyviezli do Oswienczimu. A stále sa mi vynára v mysli fotografia z tohto lágru, na ktorej niekoľko dohola ostrihaných, úplne nahých žien beží cez dvor koncentrá¬ku smerom k plynovým komorám a po stranách vyškierajú sa radosťou gestapáci. A zdá sa mi, akoby medzi nimi bežala do záhuby i Katzi a jej priepastné čierne oči mi tlačili svedomie.“ . Po zložení rigoróznych skúšok, bol Daniel Okáli promovaný na Karlovej univerzite doktorom práv 14.5.1926 . Keďže Davisti postupne končili pražské štúdia a vracali sa na Slovensko, aj DAV sa vo februári 1926 presťahoval do Bratislavy. Uhorský zák. čl. XIV/1914 o tlači vyžadoval však pre politickú tlač zloženie kaucie. Peniaze chýbali a tak Davisti predložili reverz o nepolitickosti a DAV sa stal literárnoumeleckým mesačníkom. Okáli publikoval v DAVe ďalej. Keď sa stal Clementis koncipientom v Prahe, presťahoval svoje oficiálne sídlo tam. Davisti sa zapojili i do kultúrneho života v Bratislave. Takmer všetci slovenskí spisovatelia tých čias sa združovali v literárnom odbore Umeleckej besede slovenskej, spolku predstaviteľov literárneho, výtvarného a hudobného života. Davisti tu získali rozhodujúce pozície v roku 1926. Tieto udalosti opísal Ivan Horvárth v novele Život s Laurou (1948). Každý z Davistov tu má svoje meno, Daniel Okáli je Satyrom. Na jednom mieste Satyr po ovládnutí Umeleckej besedy uvažuje: „Nehodíme sa do spoločnosti. Nič sme nestvorili, nič už nepíšeme, len kričíme o sebe, akí sme veľkí, nádherní, jedineční. Klameme sami seba a myslíme, že oklameme svet (...) Anjelik (Milo Urban) má svoj román (Živý bič), Veľký Strelec (Poničan) svoju melanchóliu, Básnik (Laco Novomeský) svoj svetabôľ. Čo mám ja? Ale i tak dobre. Každý, kto niečo má, niečo stratí, celý život strácame to, čo je najmilšie a najcennejšie. Niekto to potom nájde, niekto sa tým poteší. V povahe Satyrov je, že sa tešia aj tomu, čo po iných nájdu. A teraz sa treba smiať: Cha-cha-cha.“ Davisti pôsobili v Umeleckej besede slovenskej do mája 1932 . Advokátskym koncipientom u dr. Huga Drechslera v Nových Zámkoch Osnovnícka prax bola v tom čase od roku 1924 zákonom stanovená už iba ako päťročná (dovtedy bola 6 ročná). Okáli nastúpil k advokátovi dr. Hugovi Drechslerovi v Nových Zámkoch, kde však pracoval iba štyri mesiace (11.6.1926 do 4.10.1926) . Dr. Hugo Drechsler mal za sebou v tom čase dvadsaťpäťročnú advokátsku prax, advokátsku skúšku zložil ešte v Budapešti v roku 1912 . Po Danielovi Okálim zamestnal aj dr. Ľudovíta Obtuloviča, ktorý tiež stál pri zrode Davu a v roku 1932 sa stal advokátom v Nových Zámkoch. Okáli v Nových Zámkoch býval s kolegom dr. Gabrielom Štilom, ktorý právo študoval tiež v Prahe a bol osnovníkom u dr. Alberta Nemesa. Okáli spomína na pôsobenie u Huga Drechslera: „Bola to prosperujúca kancelária, kde „úradnou“ rečou bola maďarčina. Šéf, hoc už štyridsiatnik, oženil s mladou, vzde¬lanou židovskou krásavicou. V so¬botu odchádzali na víkend do Pešti. Hoc som bol novopečený doktor práv, musel som začínať od začiatku, veď o uhorskom práve, ktoré som neštudoval, nemal som ani „dunstu“. Čiastočne som šéfa odbremenil, ale do¬púšťal som sa i chýb.“ Po mesiaci odcestoval dr. Drechsler na cestu po Európe a chod kancelárie zveril Okálimu. V Nových Zámkoch ale Okáli nebol spokojný: „Usiloval som sa dostať z tohto prostredia, hoc šéfovi som nemohol nič vyčítať, veď mal so mnou božskú trpezlivosť. A preto som s radosťou vzal na vedomie správu Vlada Clementisa, že mi našiel miesto u dr. Júliusa Zoltána - Weichherza v Bra¬tislave a že môžem s ním i bývať. A tak s ľahkým srdcom som sa rozlúčil s Novými Zámkami a 1. októbra 1926 nastúpil ako koncipient v Bratislave.“ Advokátsky koncipient u dr. Júliusa Zoltán-Weichherza v Bratislave U dr. Júliusa Zoltán-Weichherza (1887 - 1951) v Bratislave pracoval Okáli do 12.7.1932 a vykonal tu celý zvyšok povinnej praxe. Jeho zamestnávateľ bol známym a vyhľadávaným advokátom . Okáli bol jeho prvým koncipientom, potom zamestnával napríklad aj dr. Vojtecha Teleka. Sám Daniel Okáli si na dr. Zoltán - Weichherza spomína s úctou a rešpektom: „Šéf, rodák z Čadce, ambiciózny, do úmoru hrdlačiaci advokát (...) bol považovaný za jednoho z naj-lepších trestných právnikov v Bratislave.“ Okáli spomína, že každý deň pracoval „ráno od ôsmej do pol siedmej večer s poludňajšou formálnou prestáv¬kou dvoch hodín. Formálnou preto, lebo pojednávania sa vždy pre¬tiahli. Písomné práce som si klepal sám na stroji bez konceptu. V Tukovom procese odvolanie malo 120 strán, pri takejto vyčer¬pávajúcej práci dôležité spisy som musel študovať a pripravovať sa večer, lebo u odvolacích súdoch sa odvola¬nie prednášalo. Súčasne musel som sa pripravovať na advokátske skúšky a naštudovať prakticky celé uhorské právo a zásadnú judikatúru. To všetko pri stúpajúcej agende, pričom šéf pracoval viac ako ja.“ . Podľa spomienok Okáliho sa dr. Zoltán - Weichherzovi ako advokátovi darilo. Aj svojmu koncipientovi Okálimu ponúkol zvýšenie platu: „Nastúpil som s platom 1200 Kč. V roku 1928 šéf ma prekvapil prehlásením, že mi od 1.VII. 1928 zvyšuje plat o 1000 Kč. Neviem z akého dôvodu som na toto ocenenie mojej práce reagoval tým, že som prehlásil „ešte som si to nezaslúžil“ a o zvýšenie sa prihlásim. Vydržal som do konca roka 1928“ . Advokátsku skúšku zložil Okáli v Bratislave 26.3.1931 . Krátko po tom došlo k streľbe v Košútoch v súvislosti s ktorou bol obžalovaný komunistický poslanec Štefan Major, ktorý mal poštvať demonštrujúcich proti četníkom. Pri streľbe boli traja demonštranti zastrelení, piati ťažko zranení. Majora obhajoval Clementis so Zoltánom – Weichherzom. Ako koncipienti vypomáhali Okáli s Poničanom. Okáli s Emilom Boleslavom Lukáčom koncipoval aj manifest slovenských spisovateľov „Verejnosti v Československu“, ktorým protestovali proti tomu, aby „vina za košútske udalosti bola svaľovaná na nevinných mŕtvych a živých“. Poslanec Štefan Major bol nakoniec odsúdený na 16 mesiacov. Jedným zo svedkov v procese bol i Ján Terebessy, syn spomínaného sudcu Terebessyho, absolvent práva, ktorý bol náhodne na mieste v Košutoch. Neskôr sa stal Clementisovým koncipientom. Okáliho svadba, založenie rodiny a publikačná činnosť Okáli sa oženil ešte ako osnovník. S budúcou manželkou Elenou Schultzovou, študentkou filozofickej fakulty ho zoznámil jej bratranec Vladimír Clementis v Skalici, odkiaľ pochádzala. Zosobášili sa vo februári 1929. Mali dvoch synov Ivana a Daniela a dcéru Evu. Mladí manželia si prenajali v práve dostavanom Živnodome veľký trojizbový byt, vzhľadom na vysoké nájomné jednu izbu poskytli Clementisovi. Okáli sa venoval i kultúrnej práci, podľa spomienok bol „pritom zava¬lený advokátskou robotou a štúdiom - nie div, že som dôkladne zanedbával rodinu a oprávnene vznikla myšlienka, zdrhnúť z tej¬to driny . Keď na požiadanie redaktora Ľuda Koreňa napísal text letáku, ktorý mal rozbúriť mysle pri oslavách výročia Sama Chalúpku, vznikol problém: „Leták bol viac ako poburujúci a len vďaka nešikovnosti četníkov nebol autor vypátraný, odsúdený a zavretý. A tak po druhý raz nedostal som sa za mreže. Lenže nepoburoval som iba ja, ale i oslavovaný básnik, keď napísal: „Ber pane tie dane, však príde rátanie“ . Okáli uverejňoval najmä krátke texty, často ironické a so sociálnym podtextom, ale i recenzie. Poničan opisuje diskusie, ktorých sa zúčastňovali Clementis s Okálim: „Vlado bol trpezlivý a vecný. Daňovou zbraňou okrem znalosti veci a rozhľadenosti, bol sarkazmus, až s príchuťou cynickosti. Provokoval a protivníci zmĺkli, nestačili mu v slovnom súboji. Daňo debatu rozdúchaval mrazivou iróniou, Vlado hasil chladnou logikou.“ . Poničan ďalej Okáliho dokresľuje: „My sme sa aj pobavili, aj zatancovali, aj vypili, aj za dievčatami sme chodili (s vylúčením manželstva, veď revolucionár sa nesmie dať zotročiť ženou, nesmie plodiť deti – otrokov) – a on nič - nepil, nefajčil, do spoločnosti nechodil.“ . V roku 1932 Okáli vydal zbierku básni Ozvena krvi a zápasov. Sprvu pre ňu nenašiel vydavateľa, zaradil do nej pätnásť básni s ľúbostnými i sociálnymi motívmi. V Dave v roku 1932 uverejnil známy text Opití slovom i obrazmi venovaný zbierkam básni Laca Novomeského Romboid a Jána Poničana Večerné svetlá . Úbohí koncipienti Zrejme jediným Okáliho uverejneným publicistickým textom zaoberajúcim sa advokáciou je ironický text z marca 1928 s názvom Úbohí koncipienti . Reaguje ním na v praxi zavedený zákaz koncipientom počas prvých dvoch rokov praxe zastupovať vo vážnejších veciach: „Zákon po šesť rokov ležal zabudnutý, novozrodení koncipienti boli so svojou múdrosťou postrachom súdov a preto v roku 1928 uviedli zákon v život. Čo po tom, že jeho kolega lekár s podobnými vedomosťami môže rezať ľudí a pomáhať im k inštancii, kde nie to odvolania. Čo na tom, že mladým profesorom alebo učiteľom sú vydané napospas duše detí, keď chudák koncipient nesmie sa zjaviť pred apelačným senátom, hoc sa jedná o mizernú facku. Mladí koncipienti sa teda dovtípili. Nechávajú si narásť fúzy a neholia sa. Kdežeby niektorého sudcu napadla zvedavá myšlienka na dva roky, keď stojí pred ním muž zarastený ani Garibaldi. Energia sa v prírode nestratí. Len sa zmení v inú. Odober právnikovi vedomosti a dá si narásť fúzy.“ . Okáliho odchod do Skalice Keďže Okáliho manželka bola Skaličanka, rozhodli sa Okáliovci, že budú žiť v Skalici. Keď to zistil Zoltán – Weichherz, chcel si Okáliho udržať. Okáli spomína: „V roku 1932 prekvapil ma šéf znovu mimoriadne láka¬vou ponukou, aby som sa stal jeho spoločníkom s 50 % účasťou na čistom zisku s podmienkou, že budem obstavať všetku agendu včítane vybavovania stránok na Okresnom súde. Bola to finančne, jedinečná ponuka, veď do tej doby bol som iba jednoduchým zamest¬nancom. Ponuku, akokoľvek bola vábivá som neprijal - a rozhodol sa odísť do Skalice. Aké dôvody ma viedli k tomuto rozhodnutiu? Veď odmietol som jedinečnú ponuku a odchádzal do neznáma, do okresu s celkom odlišnou právnickou problematikou. Hlavným dôvodom môjho rozhodnutia bola pracovná preťaženosť, násobená verejnou kultúr¬nou činnosťou, ktorá temer neponechávala voľnú chvíľu pre ro¬dinu“ . Na Okáliho miesto u Zoltána - Weichherza nastúpil Poničan. Po príchode do Skalice sa Okáli venoval už len advokácii, literárne sa odmlčal. Davisti jeho odchod považovali za zradu spoločnej veci. Ťarcha vydávania časopisu padla na Clementisa, DAV v roku 1933 prestal vychádzať. „Tým sa končí legenda o skupine Davu“ – tieto horké slová napísal Vlado Clementis roku 1934, keď z pôvodných členov zostal iba sám s Poničanom. Ale legenda sa neskončila, ani keď fašisti zatvorili Davistov do Ilavy, ani za zbesilosti kultu osobnosti . Advokátom v Skalici Daniel Okáli pôsobil ako advokát v Skalici trinásť rokov (16.7.1932 - 31.12.1945). Na svoje advokátske začiatky v Skalici Okáli spomína: „V Skalici ako advokát začínal som z ničoho. Bez známostí, podpory. (...) Neľútostný konkurentný boj, v ktorom niet zľutovanie. Preto zo začiatku pripadal som si v prázdnej kancelárii ako pa¬vúk striehnúci na svoju korisť. Tvrdá životná škola, rozsiahla agenda na predošlom pracovisku, pomáhali mi prekonať ťažkosti začiatkov“ . Konkurenciou mu boli štyria skalickí advokáti - služobne najstarší dr. Eugen Mitták (advokát od 13.7.1897), dr. Alexander Keppich (advokát od 23.5.1912), dr. Štefan Mitták (2.6.1923) a neskôr dr. Ladislav Mitták (27.1.1934). Daniel Okáli s manželkou a dvoma malými synmi býval najprv v prenajatom dome na Masarykovej ulici, zakrátko si kúpili dom na Sasinkovej (dnešná Lichardova) neďaleko súdu. Na prízemí mal Okáli advokátsku kanceláriu. Ako spomínajú jeho synovia, z ulice sa vchádzalo do obdĺžnikovej čakárne, v ktorej stáli pri stenách stoličky pre klientov, vpravo boli dvere vedúce do kancelárie. Kancelária bola štvorcová miestnosť s dvoma oknami do ulice. Bola zariadená dvoma písacími stolmi, na ktorých stáli písacie stroje. Oproti dverám stál stôl kancelárskej zamestnankyne Ireny Bilikovej a medzi oknami do ulice stôl advokáta. V miestnosti bola knižnica a registračka na spisy. Regále so spismi stáli za chrbtom pani Billikovej. Po ľavej ruke pri stole advokáta pod okom bola polica s knihami . Irena Biliková pracovala u Okáliho počas celého obdobia, kým bol advokátom . Okálimu ako advokátovi v Skalici sa darilo a žil pokojným životom. Skaličania si ho vážili, v kancelárii bol stále nejaký klient. Bol považovaný za dôsledného človek i advokáta. Okáli pojednával najmä na Okresnom súde Skalica. V odvolacích konaniach na Krajskom súde v Bratislave ho substitoval najčastejšie Clementis, niekedy i Poničan. Spomedzi advokátov v Skalici si vážil najviac dr. Alexandra Keppicha, ktorý k nemu často prišiel i do kancelárie na kus reči. Bol mu najbližší z miestnych advokátov . Po tom, čo sa dr. Eugen Mitták vzdal advokácie jeho kanceláriu prevzal dr. Daniel Okáli . Keď neskôr zomrel, od jeho vdovy si Okáli odkúpil jeho právnickú knižnicu . V Skalici sa Okáli zapojil aj do spoločenského života – stal sa členom Sokola, tajomníkom Matice Slovenskej. Keď zdedili Okáliovci vinohrad, začal sa oň starať. Rodina v Skalici naďalej udržiavala kontakty s bratom Iliom Okálim. Ten neskôr pracoval ako riaditeľ elektrárne v Nitre, za manželku si vzal sestru Tida J. Gašpara . Účinkovanie Daniela Okáliho pred Okresným súdom v Skalici V čase, keď sa usadil Daniel Okáli v Skalici, klienti boli rozdelení, novému advokátovi sa ťažko nachádzala práca. Prvé zastupovania pred súdom prevzal Daniel Okáli začiatkom roku 1933. Jeho meno sa v súdnych spisoch objavuje najprv iba sporadicky, po roku 1935 čoraz častejšie a od roku 1939 patrí už k najčastejšie zastupujúcim advokátom pred Okresným súdom Skalica. V niektorých mesiacoch podal i viac než desať nových žalôb. Okáliho žaloby z prvej polovice jeho advokátskeho pôsobenia sú písané ľahkým, takmer „spisovateľským“ štýlom, dôsledne volí slová nie len z hľadiska právnej kvalifikácie veci, ale jeho podania sú i jazykovo kompaktné, opisy udalostí farbisté. V neskoršom období sa jeho žaloby prispôsobili administratívnemu štýlu. Za zmienku stojí prístup Okáliho k zastupovaniu nemanželských detí vo veciach výživného. Vtedajšia právna úprava, obdobne ako dnešná, umožňovala domáhať sa výživného nie len od otca, ale za stanovených podmienok aj od ďalších (otcových) príbuzných. Tieto podmienky neboli však súdnou praxou jasne formulované, zásadné judikáty boli vydané práve v čase, keď tieto veci žaloval Okáli. Pokiaľ otec nepracoval a vyživovali ho naďalej jeho rodičia, žaloval Okáli tvrdošijne v záujme vymožiteľnosti súdnych rozhodnutí jednou žalobou nie len nemanželského otca, ale aj jeho príbuzných. S ohľadom na vyvíjajúcu sa judikatúru nebýval ale úspešný. Z hľadiska štruktúry zastupovaných vecí badať postupný nárast vecí, v ktorých zastupoval peňažné ústavy a miestnych podnikateľov, pričom však počty zastupovaných bežných civilných klientov neklesajú. Spočiatku prevažuje agenda rodinná, najmä výživné na maloleté deti, paternitné veci, výživné na manželku, objavujú sa náhrady škody, spory o nehnuteľnosti a vymáhanie dlhov z pôžičiek. V trestných veciach zastupoval najmä súkromných žalobcov. Zastupoval i peňažné ústavy - Slovenskú ľudovú banku, Sporiteľňu mesta Skalica, Slovenskú všeobecnú úvernú banku, úč. spol. Bol i správcom konkurzných podstát a žaloval v sporoch súvisiacich s konkurzom. Aksamitové očká a malé nožičky Okáli si pri zastupovaní počínal opatrne a dôsledne, s prehľadom riešil aj zložité dokazovanie. Tak to bolo aj vo veci manželského výživného, ktorá sa dôkazne podstatne skomplikovala . Okáli zastupoval manželku, v žalobe uviedol, že „v roku 1929 mi žalovaný manžel prikázal, aby som sa vrátila k svojej matke, že on ma živiť nebude, spolužitie bolo neznesiteľné, nakoniec som sa odsťahovala k matke a bývam tam až doposiaľ“. Žalovaného zastupoval dr. Alexander Keppich. Okresný súd v roku 1934 žalobkyni vyhovel. Keppich však podal odvolanie a tvrdil, že márne žiadal vykonať dokazovanie na otázku, že žalobkyňa „tak počas manželského spolužitia ako aj po zrušení tohože prevádzala život manželky nehodný tým, že udržovala ľúbostné styky s inými mužskými“. Na odvolacom pojednávaní v Bratislave Okáliho substitučne zastúpil Clementis, bolo však nariadené doplnenie dokazovania výsluchom svedkov dožiadanými súdmi. Prvá svedkyňa vypovedala, že „má vedomosť o tom, že žalobkyňa nadávala na svojho manžela, povedala, že s ním ďalej žiť nebude a na otázku, že z čoho bude potom žiť, povedala: Budem tak žiť ako iné ženy, mám dosť nápadníkov. Tiež rozprávala predo mnou (...), že jej dokonca tvrdili nápadníci, že má aksamitové oči a malé nožičky a iné (...) Dvakrát som ju pristihla s elektrikárom, ktorý vyberal poplatky, ako sa spolu rozprávali. Nepristihla som však žalujúcu pri dajakých nemravných činoch s mládencami. (...) Ja sa so žalujúcou nehnevám, ale môj manžel má s ňou spor o nájomné (...)“. Ďalej bol vypočutý svedok, ktorý uviedol, že so žalobkyňou mal známosť. Pri výsluchu Okáli kládol svedkovi množstvo otázok. Pýtal sa ho, či je pravda, že žalovaný ho navštívil pred výsluchom. Svedok priznal, že ho navštívil a aj to, že mu sľúbil, že ak pôjde svedčiť a „povie pravdu“, zaplatí mu žalovaný to, čo „kedysi dal za črievice, plášť a punčochy pre žalujúcu, čo je dohromady 500 Kč. Nesľuboval ale tieto peniaze za to, aby som klamal“. Na ďalšiu Okáliho otázku svedok uviedol, že „nie je pravda, že by som odkázal žalujúcej, že ak mi ona zaplatí 2000 Kč, budem vypovedať v jej prospech, alebo nebudem svedčiť vôbec“. Okáli však disponoval lístkom, ktorý svedok poslal po spoločnej známej jeho klientke, na ktorom boli tieto slová napísané. Okáli na svedka podal trestné oznámenie pre krivú výpoveď, tvrdil, že jeho klientka s ním pomer nemala, po nociach sa netúlala a naopak ako krajčírka takmer každý večer doma šila. Výživné jej bolo priznané. Spoločne proti pokútnikovi Osobitnou a aj z dnešného pohľadu zaujímavou je vec, v ktorej sa spojili advokáti dr. Štefan Mitták, dr. Ladislav Mitták a dr. Daniel Okáli so skalickým verejným notárom Františkom Hladkým proti pokútnikovi . Pokútnictvo bolo v tom čase priestupkom (§ 16 zák. čl. LIV/1912), kľúčovým pre naplnenie skutkovej podstaty však bolo to, že obžalovaný musel takto konať „po živnostensky alebo za odplatu“. Advokáti s verejným notárom v apríli 1936 podali spoločnú súkromnú žalobu proti pokútnikovi - bývalému úradníkovi zo Skalice. Navrhli pripojiť spisy Okresného súdu Skalica v šiestich veciach a vypočuť spolu 15 svedkov, pre ktorých obžalovaný pokútne poskytoval právne služby. Obžalovaný sa vinným necítil, hoci sa priznal, že robil niektoré pozemnoknižné podania. Robil ich však pre dobrých známych. Niektorým občanom napísal i žiadosti o odklad dražby, ale povedal im že za to nič nechce. Okresný súd obžalovaného uznal vinným a uložil mu peňažný trest 500 Kč a v prípade nedobytnosti 10 dní uzamčenia. Obžalovaný podal odvolanie. Krajský súd v Bratislave rozsudok okresného súdu zrušil a obžalovaného oslobodil, pretože síce okresný súd správne zistil všetky dôležité skutkové okolnosti, avšak nesprávne vec rozsúdil, keď uznal obžalovaného vinným, nakoľko nebol preukázaný znak skutkovej podstaty, že obžalovaný zhotovoval podania po živnostensky alebo za úplatu. Naopak zo spisov bolo dokázané, že obžalovaný je roľník a z toho žije a nie z pokútneho pisárstva a v žiadnom z tvrdených prípadov nebolo dokázané, že by obžalovaný bol prijal nejakú odmenu. A tak bola snaha advokátov márna. Okáliho koncipient dr. Vladimír Trslín Jediným koncipientom, ktorého zamestnával Daniel Okáli bol dr. Vladimír Trslín. Narodil sa 2.8.1918 v Skalici, študoval na reálnom gymnáziu v Skalici a na Univerzite v Bratislave, kde získal diplom 20.12.1941. K Okálimu nastúpil 1.1.1942 a pracoval u neho presne jeden rok, pretože musel nastúpil k vojsku . Jeho otec bol obchodníkom, ktorý mal obchod na námestí v Skalici, jeho matka bola príbuzná s Ivanom Horváthom. Do advokácie sa vrátil na jar roku 1947, ale už k Štefanovi Mittákovi, kde pracoval do marca 1948 . Advokátom sa nestal. Zomrel neočakávane okolo roku 1948 pri operácii . Ďalší právnici v rodine Daniela Okáliho V rodine Okáliovcov nebol Daniel Okáli jediným právnikom a ani advokátom. Sesternica Daniela Okáliho - dcéra jeho strýka evanjelického kňaza Viktora Okáliho dr. Emma Okályiová, vyd. Marková (22.11.1902, Važec – 10.3.1989, Bratislava) študovala právo na Právnickej fakulte Univerzity Komenského a v roku 1926 promovala medzi prvými šiestimi ženami na tejto fakulte v jej histórii (spolu s prvou slovenskou advokátkou Alžbetou Cziglerovou z Košíc) . Pracovala na Obchodnej a priemyselnej komore v Bratislave. Stala sa známou etnografkou a organizátorkou ľudovej umeleckej výroby. V mladosti publikovala v Živene aj články s právnickou tematikou o právnom postavení žien . Jej manželom bol prof. Jozef Markov (1890 – 1976), ktorý pôsobil na Právnickej fakulte Univerzity Komenského, ktorej bol i dekanom. Aj bratranec Daniela Okáliho a mladší brat Emy Okályiovej - dr. Viktor Okályi, ml. (27.2.1906, Bratislava – 5.6.1970, Bratislava) študoval právo v Bratislave. Ešte počas štúdia pracoval dva roky v advokátskej kancelárii dr. Žigmonda Samuela v Bratislave a po promócii bol koncipientom u dr. Ľudovíta Medveckého v Bratislave od 26.6.1931 do 30.4.1935 . Potom už v advokácii už nepôsobil, pracoval v kartonážnej firmy TEKLA v Skalici. Cez vojnu sa zapojil do povstania a oženil sa Evou Bottovou (1920 - 2002), dcérou Ivana Krasku (1876-1958). Neskôr sa rozviedli, Eva sa stala manželkou Ladislava Mňačka (1919-1994) a spolu emigrovali. Po roku 1948 pracoval ako právnik a neskôr ako robotník v Doprastave, n. p. v Bratislave. V roku 1954 bol dr. Viktor Okályi zatknutý, uväznený a následne odsúdený vo vykonštruovanom procese pre velezradu na desať rokov odňatia slobody a prepadnutie celého majetku. Mal sa jej dopustiť tým, že vstúpil do kontaktu so zahraničným agentom, ktorý mu ponúkol možnosť emigrovať. Jeho priznanie bolo vynútené nátlakom po 18 dňovom výsluchu. Prepustený bol po výkone polovice trestu v máji 1959 . Strýko Daniela Okáliho dr. Gejza Okályi (13.4.1878, Važec – 7.11.1945, Bratislava) právo študoval v Budapešti a Kluži , ako osnovník nastúpil u advokáta dr. Jána Ružiaka a dr. Jozefa Holéczyho v Liptovskom Mikuláši a advokátom bol v Liptovskom Sv. Mikuláš. do apríla 1906 , keď sa stal sudcom. Po prvej svetovej vojne bol vymenovaný prezidentom Krajského súdu v Levoči, túto funkciu vykonával pätnásť rokov a personálne sedriu vybudoval. Bol i inšpektorom súdnictva v obvode Vrchného súdu v Bratislave , skúšobným komisárom pre Jednotnú skúšku sudcovskú a advokátsku a od roku 1934 bol povolaný za prezidenta Krajského súdu v Bratislave . Stal sa i starostom Právnickej jednoty. Podľa spomienok jeho vnuka – advokáta v Spišskej Novej Vsi dr. Martina Okályiho - mottom Gejzu Okályiho boli slová: Radšej desať vinných oslobodiť, ako jedného nevinného odsúdiť. Aj ďalší bratranec Daniela Okáliho, syn spomínaného sudcu Gejzu Okályiho - dr. Gejza Okáli, ml. (1906 – 1985) nastúpil do advokácie. Právo študoval na Právnickej fakulte Univerzity Komenského, kde promoval v roku 1930. Osnovníkom bol v Levoči u dr. Ferdinanda Färbera (30.4.1930 - 1.10.1930) , v Košiciach u dr. Eugena Polinského (9.3.1932 - 30. 5.1932), manžela jeho staršej sestry Eleny . Potom nastúpil ako súdny praktikant na Okresný súd Rimavská Sobota a ako auskultant na Krajský súd v Košiciach. Po vojne bol odvlečený do Gulagu, cez Clementisa sa ho rodina snažila dostať späť . Keď sa na Slovensko vrátil pôsobil ako prokurátor, sudca Okresného súdu Sečovce , advokát Advokátskej poradne 2 Košice, pobočka Sečovce a právnik v Tatrasvite, n. p. vo Svite . Tretie obdobie DAVu a ďalšie aktivity Davistov DAV vychádzal ďalej od roku 1934 do mája 1937. Po tom, čo bol Clementis v roku 1935 zvolený poslancom, stal sa vydavateľom a zodpovedným redaktorom DAVu Novomeský. V roku 1936 boli Davisti iniciátormi Prvého kongresu slovenských spisovateľov v Trenčianskych Tepliciach, ktorého sa zúčastnil aj Daniel Okáli. Davisti boli i spoluorganizátormi manifestu tristo predstaviteľov českej a slovenskej kultúry Verní zostaneme z mája 1938, v ktorom vyzývali k obrane republiky pred ohrozením suverenity . Okáliho život v časoch nástupu klérofašizmu a vo vojnových rokoch Aj pomery v Skalici sa menili. Okáli spomína: „Po októbri 1938 začínajú i v Skalici vládnuť klérofašisti. Ich zloba zasiahla i sochu Jána Amosa Komenského. Skoncipoval som protestné memorandum, ktoré sme posielali Alexandrovi Machovi, ministrovi vnútra. Odkázal nám, že v opakovanom prípade nás pošle do Ilavy. V týchto rokoch začína besnenie fašistov proti židom“ . Keď došlo k zrušeniu Sokola, podal Okáli ako advokát sťažnosť Ministerstvu vnútra . Tieto aktivity Daniela Okáliho neostali nepovšimnuté. Sám spomína: „Po 15. marci 1939 raz v noci vtrhli do môjho domu predstavitelia skalických fašistov vrátane okresného veliteľa Hlinkovej gardy dr. Vojtecha Miškoviča (skalického advokáta) a urobili policajnú prehliadku. Jednalo sa o zastrašovací akt, alebo ako hovorieval môj šéf (pozn.: dr. Július Zoltán-Weichherz): Chceli dokázať, že môžu beztrestne šliapať zákony. Po nejakom čase svoju zastrašovaciu akciu zopakovali. Týmito persekúciami prenasledovanie nekončilo. Občania postihnutí fašistami sa obracali na mňa ako na právneho zástupcu do konca svetovej vojny. Lenže i justícia okresu, prednosta súdu súdil už podľa fašistického metra. V prípade, keď príslušník Hlinkovej gardy zbil moju klientku, oslobodil. Obžalovaného zastupoval okresný veliteľ gardy dr. Miškovič. Bola to zvôľa fašistických úradov a súdov. Šliapanie vlastných zákonov“ . Začiatkom vojny počet advokátov v Skalici znova poklesol. Koncom roku 1941 boli v Skalici už iba traja –spomínaný dr. Vojtech Miškovič, dr. Štefan Mitták a dr. Daniel Okáli. Problémy sa Okálimu domovými prehliadkami však iba začali. V roku 1940 bol zatknutý za ilegálnu činnosť a uväznený spolu s Poničanom, Husákom a Novomeským v Ilave . Sám spomína: „Bol to myslím októbrový večer, keď vošiel k nám do bytu žandár a oznámil mi, že má príkaz, aby ma odviedol do koncentráku v Ilave. Zbalil som si moje najpotrebnejšie veci a pripravil sa na odchod. Keď sme dorazili do Ilavy, na prízemí novej budovy stáli vo vyrovnanom rade medzi inými davisti: Ján Poničan, Laco Novomeský, Gusto Husák. Aká trpká blaženosť. Po ôsmich rokoch dostal som sa znovu medzi davistov, ako rovnoprávny člen.“ Na rovnaké stretnutie v Ilave spomína i Poničan: „Okolo tretej hodiny ráno stáli sme na chodbe, otvoria sa dvere. „Daňo, čo tu robíš?“ pýtam sa ho. „Ale asi „hříchy mládí“ – povedal so sarkastickým úsmevom na tvári. “ Okáli bol v Ilave väznený šesť týždňov: „V Ilave som sa začal presvedčovať o tom, že človek vydrží viac ako hovädo a nadovšetko vážiť si život. Beda štátu, kde nedodržujú vlastné zákony. A nezákonnosť je jedným zo základných príznakov fašizmu.“ . Po prepustení pokračoval v ilegálnej činnosti spolu so svojim koncipientom dr. Trslínom, zabezpečovali financie a lieky pre partizánsky oddiel z Brezovej, spolupracovali s Ivanom Horváthom. Koniec pôsobenia Okáliho v advokácii Pred oslobodením v roku 1945 jedna z bômb, ktoré zasiahli Skalicu, vybuchla priamo pred domom Daniela Okáliho a poškodila fasádu i strechu . Daniel Okáli bol advokátom do konca roku 1945 , keď bol vymazaný na vlastnú žiadosť . Predtým bol krátko podpredsedom Advokátskej komory v Bratislave. Odchod z advokácie súvisel s nástupom Davistov do štátnych funkcií - Clementis sa stal štátnym tajomníkom a neskôr ministrom zahraničných vecí ČSR (1945 – 50), Husák povereníkom vnútra (1944 – 45) a potom predsedom Zboru povereníkov (1945 – 50), Okáli vládnym splnomocnencom pre výmenu obyvateľstva s Maďarskom (1946 – 48) a nakoniec povereníkom vnútra (1948 – 51). V štátnych funkciách Už v máji 1945 ešte ako advokát sa stal Daniel Okáli predsedom revolučného národného výboru v Skalici. Jeho úlohou bolo zabezpečiť spoluprácu so Sovietskou armádou, zásobovanie, zaistenie aktívnych fašistov, obnoviť dopravu. Od júla 1945 Daniel Okáli nastúpil na tri mesiace na Povereníctvo vnútra do funkcie prezidiálneho šéfa Povereníctva vnútra (bol ním do 1.3.1946) . Naďalej však aj publikoval. Jeden z jeho článkov o potrebe otvorenia umenia masám v Novom slove vyvolal prudkú reakciu Jána Smreka, ktorý uverejnil v Eláne článok „Veľký náčelník Vrčiaci vlk tasí tomahawk za pracovný elán“. Napísal v ňom: „Daňo Okáli, niekdajší veľký bojovník kmeňa Davistov, po pätnásťročnom idylickom pestovaní viniča a zeleniny, odrazu sa spamätal, vykopal tomahawk a nastúpil na bojovú prť. Avšak kmeň Davistov má už iných náčelníkov a Vrčiaci Vlk, ktorý sa stal medzitým dozorcom cirkvi a starostom Sokola v Skalici, notabene ako advokát ešte i majiteľom dvoch wigwamov, dávno mu už neimponuje.“ Ivan Horváth sa v Kultúrnom živote zastal Okáliho, volá po kultúrnosti a Smreka ironizuje: „Sú to zaiste veľmi závažné fakty pre otázku umenia, ktorá sa mala riešiť. Ale potom prečo nepovedať otvorene: - Počuj ty, Okáli, ty máš dva domy v Skalici, o ktorých ja zlomyseľne tvrdím, že ich máš z advokácie a ja bohužiaľ, nemám nijaký, máš síce aj vinice, ale ja vína vypijem viac, si síce cirkevným dozorcom, ale ja som lepším luteránom. Ale odhliadnúc od všetkého toho, nechodil si do Luxorky a tak dnes už nemáš čo hovoriť do literatúry. Keď už kultúrny spor, tak nech je kultúrny “. Daniel Okáli bol 1. 3. 1946 vymenovaný vládnym splnomocnencom pre výmenu obyvateľstva s Maďarskom. Tá sa realizovala na základe Dohody medzi Československom a Maďarskom z februára 1946, ktorú podpísal Vladimír Clementis. Vo februári 1947 sa Okáliovci definitívne presťahovali zo Skalice do Bratislavy do domu na Galandovej 8 . Po februárových udalostiach 1948 bol Okáli menovaný povereníkom vnútra, vstúpil do novej kapitoly života: „začínajúcej sa zodpovednou funkciou a končia¬cej temer desaťročným žalárom“ . Problémy tejto funkcie boli dané spoločenskými pomermi, boli to časy studenej vojny, združstevňovania, šmelinárstva a neúrody. Blížili sa ale aj politické procesy. Na ďalší vývoj Okáli spomína: „A tak to jedného dňa vybuchlo. Dosta¬li sme predvolanie na spoločnú schôdzku predsedníctiev ústredných výborov do Prahy. Rokovalo sa o buržoáznom nacionalizme Vlada Clementisa. (...) Z prítomných sa žiaden nepostavil na obranu V. Clementisa, iba Laco Novomeský zdô¬raznil, že V. Clementis sa žiadneho trestného činu nedopustil“ . Štvrtý decembrový deň roku 1950 bol zatknutý Ivan Horváth, vo väzení bol už i Eugen Löbl. Okáli v piatok 2. februára 1951 formálne odovzdal povereníctvo vnútra Karolovi Bacílkovi, ktorý mu doručil poďakovanie za vykonanú prácu. „Komédia pokračuje, aby sa urýchlene menila na tragédiu “ Zatknutie a odsúdenie Davistov Okáli na svoje zatknutie spomína: „Svitla nedeľa 4. februára 1951. Ráno vybral som sa na prechádzku do Horského parku. Stúpajúc hore do kopca ozval sa výstražne šiesty zmysel. Nútil ma obzrieť sa. A zočil som dvoch v civile oblečených „pánov“, ako si to šinú za mnou. Pred domom jeden z nich pri¬stúpil ku mne, chytil mi rameno a chcel ma vtiahnuť bez slova do stojaceho auta. Tak ako to praktizujú gangstri. Vytrhol som sa mu, ohradil sa a vošiel do domu. O krátky čas prišiel dôstojník, riadne sa pred zavretými vchodovými dverami legitimoval a prehlásil, že má príkaz na moje zatknutie. Upozornil som ho, že som poslancom SNR, bez zrušenia imunity nemôžem byť zaistený. Trval na svojom, veď pre nich žiadne zákony neplatili. A tak som sa rozlúčil s manželkou. Chovala sa statočne. Len na tvári mala taký desivý výraz, aký má obeť, keď pred vraždou pozerá do očú vraha. Na tvár jej vystúpili tmavočervené a fialo¬vé škvrny a smrteľný strach jej opanoval tvár. V aute mi na oči uviazali ručník a viezli ma do neznáma. “ Vypočúvaný bol v Ruzyni, Kolodejoch. Vyšetrovacia väzba trvala vyše troch rokov, vyšetrovatelia si vynútili priznanie. Obidvoch jeho synov vylúčili zo štúdia a zaradili na dva roky do trestného armádneho útvaru do bane na Ostravsku, kde dobývali uhlie. Pätnásťročnú dcéru vylúčili zo školy a nasadili do učňovského pomeru v bratislavskej Tesle. Podobne pokračovali proti jeho bratovi a jeho deťom. . Pojednávanie v trestnej veci obžalovaného Gustáva Husáka a spol. pred Najvyšším súdom v Prahe vedenej (sp. zn. 1 T 15/54) sa začalo ráno 21. 4. 1954 v porotnej miestnosti Justičného paláca v Bratislave; verejnosť bola vylúčená. Predsedom senátu bol dr. Juraj Uhrín (predseda Krajského súdu v Bratislave), prísediacimi Matej Chebeň (referent ONV v Ružomberku) a Michal Kekeňák (tajomník KNV v Košiciach). Obžalobcom bol Ladislav Gešo, absolvent Právnickej školy pracujúcich, námestník generálneho prokurátora, neskôr povereník spravodlivosti. Obžalovaných obhajovali ex offo ustanovení košickí advokáti: Husáka dr. Konrád Glatz, Novomeského a Okáliho dr. Mikuláš Gaško, Holdoša a Horvátha dr. Štefan Fenyeš. Obžalobu, obhajcov, zloženie senátu i výšku trestov vopred schválilo predsedníctvo Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska (4. 3. 1954). Úlohou súdu bolo svojim rozsudkom pretransformovať stranícke rozhodnutie do právej formy . Podľa obžaloby sa všetci obžalovaní mali dopustiť trestného činu velezrady a sabotáže a to jednak tým, že na základe dohody v Londýne v roku 1944 sa mali usilovať znemožniť vytvorenie jednotného štátu Čechov a Slovákov s centrálnym zákonodarstvom a centrálnou vládou, a jednak tým, že sa mali dohodnúť s imperialistickými agentami Lettrichom, Ursínim a ďalšími na izolácii Slovenska a rozbití jednoty štátu. Okáli spomína: „A tak uvedeného súdneho dňa stáli sme pred Najvyšším sú¬dom piati: Laco Novomeský, Gusto Husák, Ivan Horváth, Laco Holdoš a moja maličkosť a rapotali sme. Hanebne a zbabele. Kydali hanu na seba i na druhých (...) práve tak, ako zbabelý prokurátor a predseda senátu, jeho prísediaci a obhajcovia, ktorí hájili iba svoju mizernú existenciu. Lenže rakovina zbabe¬losti nenakazila Gusta Husáka. On jediný sa opovážil vzoprieť sa proti obludnej obžalobe“ . Dr. Mikuláš Gaško v záverečnej reči vo vzťahu k Okálimu žiadal, aby pri výmere trestov bolo zohľadnené, že nebol vodcom skupiny a neodporúčal uloženie trestu smrti. Všetci obžalovaní boli (rozsudkom z 24.4.1954) uznaní vinnými v zmysle obžaloby, Gustávovi Husákovi bol uložený trest odňatia slobody na doživotie, Ivanovi Horváthovi na 22 rokov, Danielovi Okálimu na 18 rokov, Ladislavovi Holdošovi na 13 rokov a Ladislavovi Novomeskému na 10 rokov. Rozsudok popisuje vznik skupiny buržoáznych nacionalistov, ktorý datuje do roku 1930, keď sa okolo časopisu DAV zoskupili mladí slovenskí intelektuáli na čele s Clementisom. V časoch Tisovho štátu „Okályi a Horváth pôsobili ako aktívni advokáti a takto v podstate slúžili tzv. Slovenskému štátu, aby si zabezpečili ničím nerušený život“, po vojne všetci na výzvu Slánskeho zaujali vysoké postavenie v straníckych a štátnych orgánoch a tam presadzovali svoje nacionalistické snahy. Výkon trestu Daniela Okáliho Po vyhlásení rozsudku boli odsúdení eskortovaní v noci do Prahy do väznice na Pankráci . Z Pankráca bol Daniel Okáli 12.7.1954 prevezený do Leopoldova. Umiestnený bol v budove tzv. novej samoväzby, v tom čase tu boli väznení i Alexander Mach a Tido J. Gašpar. Z Leopoldova bol Okáli prevezený na Pankrác a odtiaľ do Valdíc. Pracoval pri navliekaní špendlíkov a vláseniek, potom v stolárskej dielni. Korešpondencia podliehala cenzúre. Prvé návštevy mal povolené až po štyroch rokoch . Popri tom pracoval Okáli aj ako učiteľ slovenčiny na osemročnej strednej škole zriadenej pri nápravno – pracovnom tábore, pôsobil vo väzenskom literárnom a šachovom krúžku. Okáli na väzenie a túžbu po slobode spomína: „Nádeje sa vkrádali do snov. A opakovali sa v typickom väzenskom sne: stojím vedľa že¬lezničnej trate a čakám na rýchlik, ktorý by ma zaviezol domov. Z diaľky sa ozýva rachot vlaku. Čakám v nádeji, že sa pre mňa zastaví. Čakám márne. Rýchlik prehrmí a znovu bezradne stojím a slzy sa mi tisnú do očí. A predsa len zastavil “ Okáli bol prepustený na základe amnestie prezidenta Novotného 10.5.1960. Bol väznený viac ako deväť rokov a tri mesiace, najdlhšie spomedzi buržoáznych nacionalistov. Po prepustení bol zaradený na prácu najprv do stolárskeho závodu, potom ako mzdový referent do Tatra, n. p., kde pracoval až polovice roku1963 . Rehabilitácia Daniela Okáliho Rozsudok nad skupinou Gustáv Husák a spol. bol zrušený na základe sťažnosti pre porušenie zákona rozsudkom Prezídia Najvyššieho súdu (sp. zn. Prz 9/63) z 28. júna 1963. Súčasne boli všetci pôvodne odsúdení spod obžaloby oslobodení. Ako vyplýva z jeho odôvodnenia, v pôvodnom konaní došlo k porušeniu základných princípov trestného procesu, k porušeniu práv obhajoby, výpovede obžalovaných boli dielom vyšetrovacích orgánov, obvinení boli k výpovediam nútení fyzickým a psychickým násilím. Okáli spomína na to, ako bola vykonaná spoločenská rehabilitácia: „Bolo mi ako právnikovi Vasilom Biľakom, tajomníkom pre ideológiu, ponúknu¬té miesto vedúceho krajského združenia advokátov. Miesto som ne¬prijal a požiadal som o pridelenie do Literárneho ústavu SAV. Mal som 60 rokov, vrátil som sa k starej láske literatúre“ . Daniel Okáli tu pôsobil do roku 1972, obhájil hodnosť kandidáta vied o umení, napísal viacero kníh z oblasti literárnej kritiky a bol i podpredsedom Matice Slovenskej. Ešte i v 70. rokoch za ním prichádzali bývalí klienti zo Skalice . K právu sa vrátil ešte ako člen komisie pre prípravu federácie v roku 1968, čo vnímal ako „historickú satisfakciu.“ “ V roku 1979 odišiel na dôchodok, žil v Bratislave, kde zomrel 23.11.1987. Záver Daniel Okáli ako advokát nadviazal na tradičné hodnoty advokácie, patril ku kultúrnej elite národa svojej doby. Práve advokátske povolanie mu umožnilo účinne a právnymi prostriedkami vplývať na vývoj spoločnosti, hoci spoločnosť možno viac vnímala jeho pôsobenie umelecké a neskôr politické. Pre Okáliho ako umelca bolo vždy charakteristické, že „viacej dbal na umenie, ako na heslá proletkultu, ktoré si pražská slovenská moderna postavila do svojho programu. Netvoril ľahko, vedel byť duchaplným a to, čo uverejnil, číta sa rozhodne s úľubou“ .
|
