Narodil sa 17. septembra 1883 na úpätí Javorníkov v osade Košarisko, ktoré administratívne patrilo do Dlhého Poľa, vtedy v okrese Veľká Bytča. Rodičmi boli Imrich Mičura a matka Mária rodená Madajová, ktorí boli gazdovia. Okrem Martina mali aj dcéru Františku. Práve rodičia, menovite matka spolu so strýkom advokátom Jurajom Mičurom mu vštepili lásku k národnému uvedomeniu, kresťanstvu a sociálnemu cíteniu. Prvé tri roky základnej školy absolvoval v rodisku, štvrtý ročník v neďalekom Hliníku n/Váhom, gymnaziálne štúdiá ukončil v Rimavskej Sobote. Právnické vzdelanie postupne získal v Bratislave, Berlíne a v rumunskom Kľuži. Tu získal doktorát politických vied (1907) a v nasledujúcom roku aj doktorát všetkých práv. V roku 1910 zložil v Budapešti advokátsku skúšku. V Kľuži na Babes-Bolyai univerzite študoval 13 disciplín rôzneho práva. Manželstvo uzatvoril v roku 1911 s Kamilou Fridrichovskou, v roku 1920 ovdovel, viac sa neoženil. Ich manželstvo bolo bezdetné. Bol krstným otcom synovcovi JUDr. Milanovi Mičurovi (1921-1987).

JUDr. Martin Mičura bol predovšetkým právnikom. Právnickej profesii sa venoval plných 30 rokov a len 5 rokov politike. Táto mu bola len prostriedkom ako dosiahnuť ciele, ktoré boli preňho a pre národ blízke. Advokátstvo vykonával aj u strýka Juraja od roku 1910 do roku 1918. V tomto období sa začína venovať aj politike. Je spoluzakladateľom výborov SNR a v roku 1918 aj signatárom Martinskej deklarácie, ktorou sa Slováci prihlásili k spolužitiu s Čechmi. Aj v nasledujúcich rokoch v jeho činnosti prevládala politika spolužitia s Čechmi nad slovenským autonomizmom. Svoje právnické vedomosti a národnostné cítenie využil aj ako župan Tekovskej a neskôr aj Nitrianskej župy (1918-1920). V tejto úlohe napomáhal hájiť práva Slovákov vo vtedajších povojnových rokoch. Ako župan a právnik vytvoril prvú osnovu Župného zákona. V jeho dopracovávaní pokračoval aj ako minister pre správu Slovenska. V nasledujúcich rokoch (1920-1922) bol poverený vedením Československého ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska. Ako zástanca spolužitia s českým národom podporoval prítomnosť ich inteligencie na Slovensku, neskoršie presadzoval politiku väčšieho sebaurčenia a samostatnosti Slovákov a bol podporovateľom vzdelanosti slovenských detí pre budúce riadiace funkcie a to aj v súdnictve.

V nasledujúcom období (1923-1931) je menovaný za prezidenta súdnej tabule do Košíc. V období prvých rokov bola situácia v súdnictve v neprospech slovenského zastúpenia. Vykonal personálne a organizačné zmeny. Pričinil sa o dobudovanie súdnych budov v regióne východného Slovenska, ako aj v Užhorode a Huste. Nepodarilo sa mu presadiť výstavbu justičného paláca v Košiciach, prednosť dostalo policajné riaditeľstvo. Počas pôsobenia v Košiciach bol predsedom sudcovskej a advokátskej skúšobnej komisie, v tejto činnosti pokračoval aj v Bratislave na Hlavnom súde až do roku 1939.Od začiatku pôsobenia na tabulárnom súde až do roku 1925 bol predsedom prvého civilného senátu. Z pozície prezidenta tabule vykonával (1925-1936) aj funkciu predsedu Ústavno-právneho výboru, potom funkciu generálneho referenta pre Civilno-súdny poriadok. V parlamentnej snemovni Národného zhromaždenia bol spolupresadzovateľom zákona o cirkevnom duchovenstve. V období pôsobenia v Košiciach stáva sa členom Matice slovenskej v Košiciach a v roku 1925 je jej predsedom. V tom istom roku prijíma funkciu predsedu Československej strany ľudovej na Slovensku, ktorá má kresťanské poslanie. Získava mandát poslanca Národného zhromaždenia v poslaneckej snemovni (1925-1938), ktorý využíva na presadzovanie záujmov Slovákov v spoločnom usporiadaní štátu. Tu často kritizuje právny a štatistický nepomer medzi Čechami, Moravou, Sliezskom a Slovenskom s Podkarpatskou Rusou.

V roku 1939 bol menovaný prvým predsedom Slovenského najvyššieho súdu. Zároveň bol predsedom prvého súdneho senátu. V tomto období (1940-1944) bol autorom, alebo spoluautorom 5-tich zákonných ustanovení. Začiatkom roka 1940 bol menovaný titulárnym riadnym profesorom pre Občiansko-súdny poriadok. V roku 1943 bol prvýkrát navrhnutý prezidentom Dr. J. Tisom za člena Slovenskej štátnej rady. Prvú ponuku odmietol, druhú na základe politických udalostí prijal. V roku 1943 odchádza do dôchodku, ale naďalej pracuje ako predseda Najvyššieho súdu. Od tohto roku pracuje s niektorými slovenskými osobnosťami na povojnovom usporiadaní Slovenska. Príťažou mu bola činnosť v štátnej rade. Aj napriek tomu ako člen dozorných rád Baťových závodov na Slovensku a cementárni na Slovensku nachádza priestor na podporu myšlienok povstania a osobne, alebo sprostredkovane toto hnutie finančne a materiálne podporuje. Jedno z jednaní sa uskutočnilo aj v jeho vile v Bytči. V júli 1945 bol pozbavený úradu predsedu Najvyššieho súdu a v auguste toho istého roku bolo proti nemu vznesené trestné oznámenie, že bude postavený pred Národný súd. K tomuto nedošlo, lebo koncom septembra bol orgánmi Červenej armády zadržaný v Štátnej nemocnici v Bratislave, následne internovaný v Bratislave na Štrkovci a potom odvlečený pravdepodobne cez Viedeň na Ukrajinu a následne do Moskvy. Oficiálny dátum úmrtia bol označený 31.máj 1946 v Moskve.

Dr. M. Mičura s otcom Imrichom a strýkom advokátom Jurajom Mičurom	Súdna tabuľa v Košiciach
Súdna tabuľa v Bratislave

Autor: Ing. Ján Mičura