Miloš Štefanovič patril spolu s  bratmi Mudroňovcami a Štefanom Fajnorom k štvorici najvýznamnejších slovenských advokátov tohto obdobia, bol však nie len advokátom, ale i  priekopníkom modernej slovenskej politiky, ktorý svoje politické aktivity zameral najmä na spoluprácu nemaďarských národnosti v Uhorsku. Na poli práva volal po slovenských nasledovníkoch hlásajúc, že „viac slovenských pravotárov potrebno je, lebo pri dnešnom behu sveta na každom kroku nutno obraňovať práva nepochybné, lebo kto si ich nebráni, tomu sa ony stratia, čo by zákonami akokoľvek zaistené boli“.

Narodenie, rodina a štúdiá

Starými rodičmi Miloša Vladimíra Štefanoviča bol čižmársky majster a mešťan Ján Štefanovič /1769-1828/ a Anna, rod. Drobová, pochádzajúca zo schudobnelej zemianskej rodiny. Priezvisko Jána Štefanoviča sa pôvodne písalo Stephanides. Narodil sa v novohradskej obci Ludány v rodine mäsiara pochádzajúceho odkiaľsi z Grécka a Márie, rod. Bečovskej, pôvodom z Banskej Bystrice. Ako čižmársky tovariš sa usadil v rodisku svojej matky /1785/.                                                                                                                       Milošov otec Samuel Dobroslav Štefanovič /19.8.1822, Banská Bystrica – 25.11.1910, Kremnica/ bol ich druhým dieťaťom. Do dejín vstúpil ako radikálny štúrovec, národný buditeľ a publicista. Milošovou mamou bola Karolína rod. Pirovská /1831-1914/, pochádzajúca zo starého meštianskeho rodu z Krupiny. Karolína a Samuel sa spoznali v Brezne, keď tam bola Karolína na návšteve u svojej sestry. Zosobášil ich v Krupine Andrej Sládkovič /17.11.1850/. Samuel Dobroslav Štefanovič študoval filozofiu, neskôr v Halle teológiu. Ako dobrovoľník v revolúcii 1848/9 bojoval pri Myjave, za udatnosť bol vymenovaný veliteľom stotiny, bol jedným z iniciátorov memorandového zhromaždenia v roku 1861. V rokoch 1850-1854 bol komisárom Zvolenského okresu, neskôr bol preložený do Balážskych Ďarmot ako slúžnovský adjunkt. Po niekoľkých rokoch po nástupe dualizmu bol Samuel Dobroslav penzionovaný, avšak neskôr bol penzie zbavený pre panslavizmus /1877/, keď založil vlastný časopis – mesačník Svetlo. Posledné roky života prežil v Kremnici. Okrem Miloša mali  jeho rodičia ešte tri dcéry a dvoch synov. Z nich dve zomreli ešte v detskom veku. Jeho brat Mojmír  žil v Rusku,  počas prvej svetovej vojny sa prihlásil k Československej armáde, kde získal hodnosť podplukovníka. Milošov najmladší brat Cyril rovnako túžil za slobodou za hranicami Uhorska, avšak on sa vybral do Ameriky. Z Ameriky sa ohlásil z Bridgeportu, kde sa usadil, avšak od tých čias o ňom nik už nepočul. Najmladšia Milošova sestra Jana sa po tom, čo skončila učiteľský ústav, vybrala do Ruska za bratom Mojmírom, avšak z Ruska sa už nikdy nevrátila.      
Miloš Štefanovič sa narodil v Balážskych Ďarmotách 2.11.1854, vyrastal v slovenskom prostredí Krupiny, Zvolena a Martina. Ľudovú školu navštevoval v Krupine, študoval na slovenskom martinskom gymnáziu do 4. triedy /bolo to v čase, keď jeho otec pôsobil ako podnotár Liptovskej stolice/, neskôr na slovenskom revúckom gymnáziu, ktoré však zatvorili a tak v septembri 1874, keď mal nastúpiť do VII. triedy, musel pokračovať v štúdiu na gymnázium v Bratislave. Po maturite študoval v Bratislave na Právnickej akadémii, po jej ukončení sa rozhodol venovať advokácii.

Koncipient a advokát

Koncipientskú prax nastúpil v lete 1880 v advokátskej kancelárii Matúša Dulu v Turčianskom Sv. Martine. V Martine pomáhal pri voľbách, hrával divadlo, písal do časopisu Svetlo, ktorý redigoval jeho otec. Koncipientskú prax v Martine vykonával štyri roky, dôvodom jeho odchodu z Martina v roku 1884 bola potreba vypomôcť v Prešporku ťažko chorému advokátovi Michalovi Mudroňovi. Svoju osnovnícku prax tak vykonával Štefanovič u dvoch významných slovenských advokátov – Dulu a Michala Mudroňa, z ktorých každý svojim spôsobom práce predznamenal i profesionálnu dráhu Štefanovičovu.
U Michala Mudroňa bol ako osnovník zapísaný iba krátko v roku 1884. Michal Mudroň po tom, čo ochorel v tom čase už prax prestával fakticky vykonávať, žil prevažne u brata Pavla Mudroňa v Martine, ktorý sa spočiatku staral aj o Michalovu kanceláriu. A tak, ako spomína Jozef Škultéty, „keď nádeje na vyzdravenie Michala už nebolo, postavili bratia do kancelárie vtedy už doktora práv Miloša Štefanoviča, aby po tom, čo zloží advokátsku skúšku, kanceláriu prevzal“.
Advokátsku skúšku Štefanovič zložil ešte v tom istom roku a vzápätí kanceláriu Michala Mudroňa skutočne aj prevzal. Pokračoval v Mudroňových sporoch, ktorý bránil národovcov v tlačových procesoch J.M.Hurbana /1869/ pred peštianskou porotou pre článok „Čomu nás učia dejiny“, redaktora časopisu Orol A. Sytnianskeho za uverejnenú báseň Ľudovíta Žellu „Päsť proti pästi“, redaktora Ardényiho, i Svetozára Hurbana Vajanského. Prevziať takúto kanceláriu bolo pre Štefanoviča cťou ale i záväzkom.
Štefanovič patril podľa spomienok Vladimíra Fajnora k tým advokátom, ktorí boli útočnejšej, energickej povahy, bol poháňaný vášňou brániť, čo je ohrozené, ale aj dobývať to, čo bolo aspoň trocha dobývateľné. Jeho charakteristickou vlastnosťou bolo rečnícke umenie. Bol typom moderného mestského advokáta tejto doby. Jeho viacnásobný klient Izidor Somolický, ktorý bol obžalovaný ako tlačovo zodpovedná osoba v niekoľkých tlačových sporoch, spomínal, že Štefanovič zastával názor, podľa ktorého ani obhajcovi, ani obžalovanému v takýchto sporoch nemôže ísť o vlastné oslobodenie alebo o vlastný mierny trest, ale o manifestačný rozsudok potvrdzujúci, ak treba i kultúrne a politické krivdy páchané na národe. Bol takým ako jeho druhý principál Michal Mudroň. Práve súd a verejné pojednávanie bolo v tom čase totiž zrejme jediným miestom, kde bolo možné realizovať slobodu prejavu tak, aby boli prítomní súčasne poslucháči a tak, aby takýto prejav bol následne i verejne publikovaný v tlači, pretože parlament bol pred národnosťami uzatvorený a zhromažďovacia sloboda v tom čase neexistovala. Národnie noviny jeho postup v tlačových pravotách hodnotili slovami: „bránil vždy zásadu, nie osobu. Po každej jeho reči pred tlačovým súdom sa Slováci stali utvrdenejšími v svojich politických názoroch a snahách“.
Štefanovič sa stal známym najmä obhajobou Svetozára Hurbana Vajanského v Bratislave /17.-19.12.1892/ spolu s Pavlom Mudroňom. Procesu predchádzalo odhaľovanie pamätníka nad hrobom Jozefa Miloslava Hurbana, pri ktorom žandári nepustili k hrobu ani najbližšiu Hurbanovu rodinu, vdovu a deti. Rozhorčený Svetozár Hurban Vajanský napísal reagujúc na túto udalosť článok do Národných novín „Hyenizmus v Uhorsku“. Práve tento článok sa stal predmetom tlačového procesu. Svetozár Hurban Vajanský dostal jeden rok štátneho väzenia, ale pojednávanie pred súdom bolo manifestáciou slovenskej národnej veci, pretože ako ďalej písala dobová tlač - bolo povzbudením pre všetkých Slovákov vidieť a počuť v tomto spore temperamentného rečníka Štefanoviča.
Štefanovič obhajoval slovenských redaktorov v tlačových procesoch, spolu s Pavlom Mudroňom obhajoval aj rumunských študentov vo veci uverejnenia ich „Repliky“, ktorou reagovali na ich verejné osočenie maďarskými študentami klužskej univerzity, obhajoval členov redakcie srbských novín Tribuna, obžalovaných v ďaľšom procese, tentokrát spolu so Slovákom - advokátom Jánom Vanovičom.
Milošovou manželkou sa stala Elena Amália, rod. Pauliny -Tóthová /1862-1950/, štvrtá dcéra Viliama Paulínyho Tótha, s ktorou sa zoznámil ešte v Martine. Svadbu mali 6.7.1885, svedkami im boli Janko Francisci a Pavol Mudroň. Manželku volal, tak ako predtým aj jej otec, „Ilka“. Po svadbe sa usadili v Bratislave, kde Štefanovič už bol advokátom, bývali pri Rybárskej bráne, potom na Špitálskej, neskôr na Hlavnom námestí a naposledy na Ventúrskej.
Prvé dieťa sa im narodilo rok po svadbe, prišlo však na svet mŕtve. Druhým dieťaťom bola dcéra Emília, tá ale zomrela po 10 hodinách od narodenia. V roku 1890 ich nešťastie opustilo a narodila sa im zdravá dcéra Tatjana /1890 – 1916/ a neskôr ďalších sedem detí – päť dcér a dvaja synovia. Najstarší syn Miloš študoval na banskobystrickom evanjelickom gymnáziu, spolužiaci mu vymysleli prezývku „Karadjordje“, azda podľa jeho tmavšej pleti a čiernych vlasov zdedených možno po jeho gréckom prastarom otcovi. Syn Vladimír /1903-1973/ študoval právo najprv v Prahe, potom v Bratislave, po skončení štúdia pracoval istý čas v Košiciach na magistráte, potom bol advokátskym koncipientom u advokáta Ľudovíta Medveckého. Po vzniku Slovenského štátu spolupracoval s odbojom, bol zatknutý a odsúdený, po vojne bol vyznamenaný. Dcéra Tatiana /1890-1916/ sa vydala v roku 1915 za advokáta Ľudovíta Medveckého /1878-1954/, ďaľšia dcéra Jela /1892-1976/ za Ivana Dérera /1884-1973/, Ľudmila Oľga za stredoškolského učiteľa Igora Kutlika /1876-1940/, Viera za architekta Jána Burjana /1886-1945/, Karola za právnika Juraja Slávika-Neresnického /1890-1969/ a Oľga za hospodárskeho činiteľa Otomara Houdeka /1883-1960/.
Štefanovič obhajoval v roku 1894 aj na známom Rumunskom Memorandovom procese v Kluži, kde obžaloba vinila 26 Rumunov z toho, že obsahom memoranda, ktoré hodlali predložiť panovníkovi „spáchali útok na platnosť a povinnú silu zákonov z r 1848 a 1868 o spojení Sedmohradska s Uhorskom, čím sa dopustili zločinu poburovania“. Išlo o trestné konanie voči predstaviteľom Rumunskej národnej strany. Medzi obžalovanými boli aj 10 advokáti, 7 kňazi a 2 lekári. Vec prejednával porotný súd v Kluži v dňoch 7.-25.5.1894, pojednávacia sieň bola plná novinárov z mnohých európskych časopisov. Obhajobu prevzalo 20 advokátov zo všetkých kútov Uhorska, na ich čele stál Štefanovič. Zo Slovákov tam obhajovali ešte advokáti Štefan Fajnor a Matúš Dula. Štefanovič obhajoval najťažšie obvineného Dr. Vasilija Lukáča. Maďarská tlač dlho pred začiatkom procesu volala po prísnom treste, počas procesu bolo v Kluži v pohotovosti vojsko i armáda, na uliciach sa demonštrovalo v prospech i neprospech obžalovaných. Všetci porotcovia boli maďarskej národnosti. V pojednávacej miestnosti bolo množstvo žandárov, obžalovaní žiadali viesť pojednávanie v ich materinskom jazyku. V štvrtý deň pojednávania predseda ostro vytkol obhajcom, že pojednávanie sťažujú, niektorým z nich uložil pokutu. Obhajcovia proti spôsobu vedenia pojednávania a pokutám protestovali, považujúc to za obmedzovanie obhajoby. Keď sa situácia nezlepšila, všetci obhajcovia ústami dr.Štefanoviča sa obhajoby v šiesty deň procesu vzdali a z Kluže odcestovali. Obžalovaní boli odsúdení bez obhajcov a to na tresty žalára do piatich rokov. Z tohto procesu sa dochovala spoločná fotografia všetkých obhajcov, medzi nimi i v zadnom rade stojacich Fajnora a Dulu a v strednom rade sediaceho postavou mohutného Miloša Štefanoviča s rukami skríženými na prsiach.
Ako advokát sa Štefanovič vyznamenaval v úlohe obhajcu v trestných veciach, bol útočným rečníkom, jeho advokátsky život bol plný nedočkavého boja, akoby bol cítil, že mu nebude dopriaty dlhý život a musí sa so svojim životným dielom ponáhľať. Napriek tomu, ako píše Vladimír Fajnor spomínajúc na neho, zanechal hlbšiu brázdu na poli svojej práce, než mnohí, ktorí žili a pracovali trebárs i dvakrát tak dlho, ako on. Advokátom bol totiž sotva dvadsať rokov.
Z procesov, v ktorých vystupoval ako obhajca treba spomenúť i ten, ktorý sa týkal Národných novín a v nich uverejneného článku „Politické banditstvo“. Článok popisoval ako sú pošliapavané zákonné práva Slovákov, ako sú zakazované a rozpúšťané zhromaždenia a nepovoľujú sa spolky, ako žandári bez príčiny vstupujú do domov Slovákov. V článku bolo mimo iného napísané i to, že „pošpinili, opľuvali sto a sto ráz Slovákov od notára dedinského počnúc až po ministra … olúpiť slovenský národ a stá ba tisíce detí morálne povraždiť, to je u nich vlastnectvo“. Vraví sa, že tento článok napísal údajne sám Štefanovič po dohode s Národnými novinami tak, aby bol vyvolaný tlačový proces, ktorý bude mať publicitu a stane sa tribúnou pre hlásanie myšlienok Slovákov. A tlačový proces nakoniec na seba nedal skutočne dlho čakať – zodpovednosť a autorstvo na seba prevzal jeden z členov redakcie Národných novín a Štefanović prevzal obhajobu. Pojednánie sa konalo 9.3.1896. Taktika Štefanovičova bola taká, že sa bude snažiť preukázať pravdivosť uverejnených tvrdení a to výsluchom siedmych svedkov – kolegov advokátov - najmä Jaroslava Minicha, Štefana Fajnora, Andreja Halašu, Matúša Dulu, Jána Vanoviča a Sama Daxnera. V ten deň sa pojednávalo od rána od deviatej do noci. Ako krivdu na Slovenskom národe spomínal obhajca i to, že žandári neumožnili vykonať spomienku pri storočnici narodenia Jána Kollára v Martine. Fiškus poukazoval na to, že táto spomienka mala byť demonštráciou, na ktorú boli pozvaní aj zástupcovia iných národov. Štefanovič nezapieral ich pozvanie a povedal: „Pán fiškus zrejme nevie, kto bol Kollár. Diela Kollárové týkajú sa všetkých slovanských národov: na jeho oslavu nepozvať Slovanov bola by od nás chyba, od nás malého národa, hrdého na to, že mal takého syna.“ Obžalovaného odsúdili na 4 mesiace väzenia, noviny podrobne informovali o procese ako aj o tom, čo na ňom odznelo. Škultéty dodáva, že pánom porotcom, ktorí vyriekli slovo „vinný“, pri spomienkach na tento deň, muselo byť ťažko, keď počuli počas neho toľko nemilých rečí o fungovaní štátu, ktorý ich do poroty povolal. 
V inom tlačovom procese proti Národným novinám v júni 1899 v Pešti po tom, čo sa fiškus odvolával na prejav svojho ministra, ktorý sľuboval vybudovať maďarský národný štát, Štefanovič to označil verejne na pojednávaní za protizákonnosť, pretože národný, jednorečový štát je pošliapaním práva, maďarizáciou proti predpisom národnostného zákona a tvrdil: „Moje presvedčenie je to, že spôsob maďarizácie, aký sa u nás praktikuje, bol by neoprávnený i vtedy, ak by to zákon prikazoval. Zákon niečoho takého prikazujúci, mohol by mať len formálnu platnosť, vnútornú platnosť by nemal nikdy, lebo by obsahoval nemravnosť, prišiel by do protivy s prirodzeným, ľudským právom“.    
Koncipientom Štefanoviča bol i jeho neskorší zať Ivan Dérer. Prejavom úcty, ktorú požíval medzi kolegami advokátmi bolo i Štefanovičovo zvolenie do funkcie člena riadnej správy v Bratislavskej advokátskej komore, napriek prevahe jej maďarských členov. Advokátsku prácu Štefanovič  zanechal v roku 1901, keď sa u neho začínala prejavovať srdcová choroba.

Politik a politika

Miloš Štefanovič vstúpil do verejného diania v roku 1885, keď už ako advokát polemizoval v tlači s profesormi bratislavského lýcea v súvislosti s panslávskou študentskou aférou, v ktorej vystupoval i Vendko Kutlík. Vrchnosť ho tak už od tých čias spájala so slovenským živlom, aj preto, že osnovnícke roky strávil u uvedomelých slovenských advokátov. Štefanovičovou výhodou oproti martinským kolegom advokátom bolo to, že žil v Prešporku a ako renomovaný advokát mal prístup do vysokých politických kruhov, takto nadviazal i úzke vzťahy s poprednými predstaviteľmi iných nemaďarských národov v Uhorsku, najmä Rumunov a Srbov. Kritický však bol nie len k uhorskej štátnej moci a jej predstaviteľom, ale i k pasívnej slovenskej inteligencii. Bol zástancom federalizácie Uhorska podľa švajčiarskeho vzoru. Za ideálne centrum Slovákov považoval Zvolen, geograficky i politicky. Prišiel dokonca s myšlienkou založenia celoslovenského peňažného ústavu, ktorý by bol sporiteľňou i poisťovňou, ktorá by bola špecifická v tom, že poistná suma by bola klientovi vyplatená vopred s tým, že poistným by ju za svojho života splácal a v prípade smrti by zostatok dlhu na poistnom za nasledujće obdobie zanikol, čo by bolo hlavnou výhodou tohto osobitného poistenia. Navrhoval i osobitnú volebnú taktiku pre Slovákov – nepokúšať sa zvíťaziť v každom volebnom obvode, sústreďovať sa iba na niektoré, tam zoskupiť sily i prostriedky a postupne víťaziť.  
Štefanovič vynikal aj v písaní politických článkov. V mnohých z nich od slovenskej politiky žiadal väčšiu aktivitu v presadzovaní národných záujmov. Ako píše Ivan Dérer, nikto pred Štefanovičom nekritizoval slovenskú spoločnosť tak otvorene, pravdive a bezohľadne ako to urobil on. Táto kritika bola však akceptovaná vďaka ohromnej autorite Štefanovičovej v národe, ktorú si získal na základe svojich kvalít a schopností. Štefanovič kandidoval i do uhorského snemu - v roku 1896 za Kulpín /Juhoslávia/, v roku 1901 za Pezinok, ale ani teraz nebol zvolený.
Po tom, čo zastupoval Rumunov v memorandovom procese, začal horliť za spoluprácu nemaďarských národností v Uhorsku, ktorú považoval za jedinú cestu národnoemancipačných snáh. Pri presadzovaní týchto myšlienok využíval svoju povesť advokáta presahujúcu hranice Slovenska, o jeho vystúpeniach ako advokáta písali noviny po celom Uhorsku, ale i v zahraničí a sám publikoval svoje politické články i v zahraničných periodikách. Zúčastnil sa mnohých spoločných stretnutí predstaviteľov Slovákov a Rumunov. Bol jedným z inciátorov a organizátorov Kongresu nemaďarských národností /10.8.1895/ v Pešti. Jeho príprave venoval toľko času a prostriedkov, že tým spôsobil materiálne problémy i vlastnej rodine.          Po kongrese si nebezpečnosť situácie a hnutia inciovaného Štefanovičom uvedomila i uhorská vláda, ktorá na Štefanoviča ako na nebezpečenstvo upozornila osobitne nitrianskeho župana. Uhorská vláda sa pokúsila Štefanoviča z národného hnutia odstrániť i tak, že sa ho pokúsila získať na svoju stranu. V liste z tohto obdobia kolegovi Dulovi, Štefanovič píše: „Chcú ma kúpiť .. sľubujú, že … o tri dni mám v rukách dekrét sedriálneho sudcu .. za pol roka budem tabulárnym sudcom … sám minister mi garantuje predbežne 20 000 zlatých“ a po tom, čo sa vysloví, že takéto ponuky samozrejme neprijme, dodáva „píšem Ti to preto, že oni sami považujú prevrat za možný a preto hľadia prekážky odstrániť…“.
Tak ako slovenskí advokáti obhajovali rumunských obžalovaných, aj rumunskí advokáti preberajú manifestačne zastupovanie  Slovákov - advokát Štefan Pop Čičo prichádza do Budapešti obhajovať Izidora Žiaka, Štefanovič sa pripravuje obhajovať obžalovaného Braniscea /Štefanovičovho spoluobhajcu z memorandového procesu/ v Temešvári.

Na sklonku života

V roku 1903 sa Štefanovič presťahoval z Prešporka do Martina, po tom, čo mu bolo ponúknuté ako morálnej autorite a človeku „zvonka“ kreslo riaditeľa martinskej Tatrabanky. Túto funkciu pôvodne prijať nechcel, uvedomoval si, že bude znamenať sťahovanie a bude tratiť i finančne, navyše jeho vzťahy s martinskou inteligenciou boli poznačené jeho predchádzajúcimi vystúpeniami na jej adresu. Nakoniec však ponuku považoval za výzvu a nechcel cúvnuť pred veľkosťou úlohy.
Keď prijal toto zamestnanie, do Martina pricestoval s deťmi, dodatočne za nimi pricestovala aj jeho manželka. Nasťahovali sa do domu neďaleko domu svokrovcov. Ako spomínali jeho súčasníci - v ich dome bývalo veselo, šesť dcér, tri väčšie a tri menšie a malý Miloš, „ktorému figliarstvo svietilo z očí“ boli veselí a nad tým „dunel mocný zvonivý hlas otca, ktorý napĺňal celý dom ozvenou“. Z Prešporka za ním dorazila povesť nie len šikovného advokáta, ale i veselého a duchaplného spoločníka, ktorú potvrdil aj v Martine. Bol spoločenský, ešte stále vedel, ako spomínali jeho priatelia, „zjesť pol husy na posedenie, nuž ký div pri jeho bohatierskych rozmeroch. I v Martine, kdekoľvek sa len objavil, vyvolávala jeho postava náležitú pozornosť, tým viac, že v tomto mocnom tele prebývala aj veľká, bojovná a zápalistá duša“.  V Martine sa mu narodil najmladší syn Vladimír.
Tatra banka, presnejšie „Tatra“ hornouhroská banka, úč. spol. v Turčianskom Sv. Martine bola založená v 1884, svoju činnosť začala v roku 1886. Vykonávala bežnú bankovú agendu – prijímala vklady na vkladné knižky i bežné účty a poskytovala pôžičky a úvery. V čase keď do nej prichádzal Štefanovič bola banka zmietaná v problémoch spôsobených obtiažne vymožiteľnými úvermi. A tak Štefanovič nastúpil v roku 1903 na miesto hlavného direktora Tatrabanky, po svojom nedávno zosnulom predchodcovi Žigmundovi Paulíny - Tóthovi. Štefanovičovi sa podarilo počas jeho pôsobenia pomery v banke stabilizovať, zlepšiť ich však už nestihol. Upevnil v banke rozkolísanú disciplínu, postupoval bez ohľadu na to, kto bol previnilcom – takto od Štefanoviča dostal v roku 1904 výpoveď i bohémsky spisovateľ Jozef Gregor Tajovský.
V roku 1904 sa však Štefanovičova choroba zhoršila. Spomienky súčasníkov hovoria: „Pani Ilka, tá veselá a usmiata, večne vtipkujúca žena, chodila po dome ustarostene a s utajenými slzami v očiach. Dom stíchol. Do domu jasnej pohody sa nasťahovalo trápenie. Kto by si to bol pomyslel o tom obrovi Štefanovičovi? Už mnoho dní, leží v tichosti spálne, vše si priloží ruku k srdcu, tomu bojovnému, teraz trpiacemu srdcu, chmúrne hľadí pred seba. Lekár odchádza od lôžka čoraz s vážnejšou tvárou, navrhne konzílium, ale ani to nepomáha. Prichodí deň, keď stíchne život, teta Ilka nevidí pre slzy, chvejúcimi sa prstami hladká vlasy svojich dcér, ktoré sa stali sirotami…“.
Miloš Štefanovič zomrel v Martine 21.11.1904 o jedenástej hodine v noci ako 50 ročný, príčinou smrti bola srdcová vada. Je pochovaný na martinskom cintoríne, nad jeho hrobom čnie jednoduchý tmavý obelisk. Na pohrebe konanom 25.11.1904 o tretej hodine popoludní smútočnú reč predniesol Pavol Mudroň, trúchliace piesne spieval Slovenský spevokol, znela smutná Bellova prieseň „Do hrobu“. Mudroň nad hrobom povedal: „Jeho bystrý um, jeho rozhodné vystupovanie za pravdu slovenskú zanecháva nám nasledovaniahodný príklad. Bol jedným z tých, korých dary nezviedli a hrozby nesklonili“. Z kostola niesli rakvu úradníci Tatrabanky, ale lúčiť sa s ním neprišli iba Slováci, rozlúčiť sa pricestoval za všetkých Srbov i redaktor Kosta Brandvanovič, ktorý ďakoval Štefanovičovi „Vďaka ti za to, že si pracoval na vzájomnosti národov“. Keď prišlo smútočné číslo Národných novín do Nového Sadu, na kostoloch sa rozozvučali zvony – ako hold priateľovi Srbov …  
Nekrológ v Národných novinách sa so Štefanovičom lúči slovami: „Bol mužom, ktorý rovnako vynikal nezlomnou láskou k svojmu národu, ráznosťou slova i činu. Ako obranca v našich tlačových pravotách neohrozene zastával slovenskú pravdu proti krivde a neprávosti a všade, všade, kde išlo o práva Slovákov, videli sme ho v radoch predných bojovníkov“.