Úvod alebo o advokácii na Slovensku do roku 1848

Na Slovensku sa dejiny právnej úpravy advokácie, na rozdiel od okolitých štátov, napríklad Čiech1, či Poľska2, doposiaľ nestali predmetom hlbšieho záujmu odbornej literatúry, či ich systematického spracovania. Zatiaľčo slovenskí notári s hrdosťou verejne prezentujú dejiny svojho povolania3, stav advokátsky tak doposiaľ neurobil. Potreba spracovania dejín advokácie na území Slovenska bola pritom zdôrazňovaná už pred takmer osemdesiatimi rokmi, keď v roku 1928 na zasadaní prípravného výboru III. zjazdu československých advokátov Dr.Emil Stodola v tejto súvislosti poukázal na to, že „advokáti mali význačnú rolu v národnom živote slovenskom a aj slovenská advokácia má svoje vynikajúce postavy“ 4.
            Nepochybne základom pre skúmanie dejín advokácie je poznanie dejín jej právnej úpravy, teda systému noriem riadiacich profesijný život advokátov ako v istom dejinnom čase vznikajúceho a formujúceho sa nového stavu, ktorý vstupuje na javisko spoločnosti, aby v nej jeho príslušníci zohrali nezanedbateľnú úlohu. Ide pritom najmä o normy upravujúce predpoklady výkonu advokácie ako povolania, požiadavky pre odbornú prax, vzdelanie a advokátsku skúšku, samotné pravidlá výkonu advokácie, práva a povinnosti advokátov, evidenciu advokátov súdmi, vo výboroch a neskôr v komorách, postavenie advokátov, ich odmeňovanie, disciplinárne konanie proti nim ako aj postavenie advokátskych koncipientov nazývaných i kandidátmi advokácie /advokátstva/.
Ako je známe, samotné slovo „advokát“ pochádza z latinského advocatus /ad - k, vocare – volať/ znamenajúceho „privolaný /na pomoc/“. Prvý raz sa objavuje toto pomenovanie v antickom Ríme, kde sa používalo na označenie „priateľa znalého práva“, či právneho zástupcu. V istom období označovalo osobu, ktorá zastupovala záujmy osôb nespôsobilých samostatne konať pred súdom. Advocatus podporoval stranu v spore nie len svojimi právnymi radami ale aj svojou osobnou vážnosťou a autoritou. To ho odlišovalo od rečníka – orator - ktorýna rozdiel od advokátov nezastupoval slobodných občanov, bol len „hovorcom“ určitých skupín obyvateľstva. V sporoch vystupovali aj cognitores, ktorí do nich vstupovali na podporu strany po slávnostnom prednesením formuly zastúpeným v prítomnosti protistrany a po poskytnutí garancie stranou, že rozhodnutie súdu splní /cautio indicatum solvi/.
V čase rímskeho cisárstva označovalo už slovo advocatus človeka poskytujúceho právneho rady a zastupujúceho iných pred súdom ako svoje zamestnanie a už nie bezplatne, ale za honorarium. Od tých čias termín „honorár“ označuje čestný dar alebo odmenu za vyššie, najmä intelektuálne, služby právnikov, či lekárov. Súdne vymáhateľným sa však stal advokátsky honorár až v neskorom principáte. Osobitná odmena advokáta za vyhratý spor sa potom nazývala palmarium. Pôvodne bolo prijímanie odmeny zakázané /Lex Cincia, 204 p.n.l./, neskôr bolo uznesením senátu pripustené, avšak s tým, že bola stanovená jej najvyššia výška a zakázaná bola dohoda o odmene stanovenej podielom na veci vyhratej sporom /pactum de quota litis/. Spočiatku nebola voči zástupcom pred súdom vznesená požiadavka právnického vzdelania, stalo sa tak až neskôr – v 4.stor.n.l. – keď advokátom mohol byť iba ten, kto mal právnické vzdelanie. Počet advokátov zapísaných v zozname – matrike - pri jednom súde bol obmedzený zákonom /tvorili corpus togatorum/, čo sa stalo typickým na mnoho ďaĺších storočí, počas ktorých počty advokátov boli určované štátom. Advokát nesmel potom bez súhlasu súdu, pri ktorom bol zapísaný opustiť jeho obvod. Už v starom Ríme advokátom patrilo osobitné rúcho – biela tóga a čas ich prednesu pred súdom odmeriavali vodné hodiny – data aqua. Každý hlavný advokát v spore mal pomocných advokátov - moratores, ktorí vystupovali preto, aby si hlavní advokáti mohli dopriať čas na zotavenie5. V poklasickej dobe boli už advokáti organizovaní ako vysokovážená stavovská skupina6. Činnosť advokátov bola podrobená dohľadu a disciplinárnym trestom magistrátov, ktorí určovali prípadne i advokáta strane, ktorej zastupovanie žiadny advokát nechcel prevziať /ex offo/.
Ako advokáti pred súdmi však nesmeli byť už podľa praetorského práva /I.I.§.5.D.3.I./ činné ženy, čo údajne spôsobilo neslušné správanie sa Carfanie7. Carfania, manželka senátora Liciniusa Bucciona, totiž bezočivo podávala súdom v mene iných žiadosti a svojím „nevhodným vystupovaním tak neobvyklým pre toto fórum“ obťažovala súdy. Keďže jej navyše chýbala mravnosť, rozhnevala magistrátov, ktorí boli povinní ochraňovať postavenie súdov a poriadok na nich a bolo im zverené právo rozhodovať i o tom, či podanie žaloby bude žalobcovi umožnené úplne, sčasti alebo mu bude dovolené žaloby podávať iba v jeho vlastných sporoch a nie v záležitostiach iných. Ženám bolo takto zakázané podávať žiadosti vo veciach iných osôb, čo ostalo vyhradeným už iba mužom. Zákaz zastupovania ženami pred súdom bol potom odôvodňovaný tým, že účasť žien ako zástupkýň právnych pred súdom bola v rozpore so zdržanlivosťou, ktorá sa u žien predpokladala a žiadala. Okrem žien bolo zakázané pred súdom zastupovať aj inak nespôsobilým a výnimočne nepočestným osobám. Príbeh Carfanie popisoval nie len Ulpianus, ale aj Juvenal /Juv.2.69/ a Valerius Maximus /Val.Max 8.3.2./. Od tých čias sa meno Carfanie používa ako synonymum bezcharakternej ženy a urážateľky úradov. Na druhej strane podobného odsúdenia sa nedostalo iným ženám vystupujúcim pred súdom, keď Valerius Maximus spomína ďaľšie dve, ktoré naopak postupovali uvážlivo a zdržanlivo a to Maesiu Sentinas a Hortensiu, z ktorých prvá sa tak úspešne obhajovala, že presvedčila i porotu, ktorá ju značnou väčšinou oslobodila a druhá bojovala v roku 42 pnl. zastupujúc spolok bohatých žien proti zavedeniu osobitnej dane, pričom hovorila výrečne a konala „dôsledne a štastne“ /podobne ju popisuje Quintilianus i Appianus/8. Neblahé dedičstvo skutkov Carfanie vylúčilo potom ženy z advokácie na mnoho storočí úplne - na území Slovenska sa objavili v postavení kandidátok advokácie a neskôr advokátok, až v druhej štrtine dvadsiateho storočia.
Ako vidno, advokácia vznikla ako osobitné povolanie v situácii, keď hospodársky rozvoj štátu vytvoril tak zložité pravidlá a právne pomery, že za situácie, v ktorej sa znalosť právnych predpisov stala nevyhnutnou pre úspech v spoločnosti, nebolo možné a postačujúce naďalej vyhľadávať právne rady a právnu pomoc iba v kruhu rodiny, cechu, obce alebo vlastného stavu. Od tých čias sa advokátom nazýval profesionálny právny pomocník, ktorý hájil strany pred súdom a poskytovak im právne rady a doporučenia.
V stredoveku latinčina na rozdiel od latinčiny klasickej pojmom advocatus už označovala aj úradníkov súdnych, či správnych9. Pojem advocatus sa naďalej používal aj pre označenie tých, ktorí držali nad inými ochrannú ruku a niekedy aj pre nimi určených náhradníkov. Na pôde cirkvi okrem tohto významu pojmu advocatus, vznikli aj dnes už zaužívané slovné spojenia ako advocatus dei a advocatus diaboli, ktorými boli populárne označovaní v konaní o vyhlásenie osoby za svätú, či blahoslavenú, zástupcovia argumentujúci v prospech a neprospech takéhoto rozhodnutia, teda tí, ktorí mali uvádzať všetko, čo je takejto osobe na prospech a na druhej strane naopak všetko, čo takejto osobe priťažuje. Preto sa dodnes pojem advocatus diaboli spája s tým, kto vynáša voči niekomu obvinenie. Ani cirkevné súdnictvo sa vo všeobecnosti netajilo tým, že advokáti ostávajú nevyhnutnou súčasťou súdnictva /Graciánov dekrét/. Poskytovať právnu pomoc však naďalej nemohli ženy, osoby, ktoré neboli bezúhonné, exkomunikovaní a ani duchovní pokiaľ nešlo o zastupovanie v prospech katatolíckej církvi alebo odkázaných osôb, najmä vdov alebo sirôt.  
            Francúzska revolúcia a ňou vytvorené Ústavodarné zhromaždenie v roku 1790 rozhodlo o zrušení advokácie, pričom sa dôvodilo tým, že takto sa spravodlivosť dosiahne rýchlejšie10. Paradoxom bolo, že aj sám Maximilien Robespierre /1758 – 1794/, vedúca osobnosť Veľkej francúzskej revolúcie a neskôr hlavný predstaviteľ jakobínskej diktatúry, bol pôvodným povolaním advokátom. V tom istom Francúzsku sa však po čase ukázala nesprávnosť tohto prístupu, začali tu vznikať prvé advokátske komory a právne normy upravujúce ich fungovanie inšpirovali aj ďalšie európske právne poriadky.
            V Uhorsku a teda aj na našom území úprava advokácie prešla niekoľkými etapami vývoja, pričom prvým základným medzníkom jej vývoja bolo prijatie Advokátskeho poriadku pre Uhorsko v roku 1852 ako prvej komplexnej normy upravujúcej postavenie advokáta do tých čias upravené torzovite vo viacerých právnych predpisoch. Druhým medzníkom sa stalo prijatie uhorského advokátskeho poriadku v roku 1874, ktorý sa stal prvým moderným prameňom advokátskeho práva platným na našom území a ktorý riadil život niekoľkých generácií advokátov počas takmer sedemdesiatich piatich rokov svojej účinnosti.
Zastupovanie účastníkov v súdnom konaní na území Uhorska inými na to povolanými osoba sa stalo obyklým už v 13.storočí. Ako zástupca účastníka vystupoval prokátor a to vo veciach, v ktorých sa účastník nebol povinný osobne dostaviť na súd. V konaniach, kde sa vyžadovala osobná prítomnosť účastníka pred súdom, mohol sa tento dostaviť spoločne s conlocutorom, ktorý sa v konaní vyjadoval namiesto účastníka a vysvetľoval účastníkovi priebeh konania a význam jednotlivých úkonov. Na základe splnomocnenia pre celé konanie alebo aj pre všetky veci daného splnomocniteľa, bol oprávnený v civilnom konaní zastupovať účastníka aj plenipotentiarius. Tento názov zástupcu v súdnom konaní sa vžil na území Slovenska natoľko, že bol používaný v korešpodencii pri oslovovaní advokátov ešte v polovici 18. storočia ako ich obvyklé označenie. Úkony plenipotentiariusa zaväzovali priamo zastúpeného a nedali sa odvolať s poukazom na to, že ich neurobil sám zastúpený. Plnomocenstvo bolo plenipotentiariusovi udeľované buď ústne pred konajúcim súdom alebo písomne na vierohodnom mieste /pod vierohodnou pečaťou/. Pod vlastnou pečaťou si mohli zvoliť zástupcu niektorí šľachtici, kapitula, či biskup, tých však nemohol zastupovať plenipotentiarius, ale iba advokát, pretože jeho úkony v konaní, hoci tiež zaväzovali zastúpeného, mohol zastúpený opraviť tzv. stiahnutím slova advokáta /revocatio advocationis/. Išlo o osobitný inštitút uhorského práva, ktorý mal umožniť nápravu chýb advokáta alebo zneužitie jeho postavenia na škodu klienta, ktorý sa rozšíril za vlády Anjouovcov, hoci bol zrejme známy už aj skôr. V tomto období bolo obvyklé i trestanie advokátov súdom za vadné procesné podania. Inštitút stiahnutia advokátovho slova bol upravený a menený zák.čl.LI/1492, zák.čl.XV/1500 a zák.čl.XXXIX/1729. Podmienkou pre výkon činnosti advokáta bolo spočiatku iba to, aby bol spôsobilý na právne úkony, nebol dokonca vylúčený ani súčasný výkon funkcie pronotára a prokátora /až do účinnosti zák.čl.XIV/1471/.  Advokát, na rozdiel od plenipotentiariusa, skladal prísahu a bol poverený vždy len pre daný jeden súdny spor. Hoci najprv neexistovali žiadne presné pravidlá pre udeľovanie plných mocí advokátom, táto úprava bola čoskoro do uhorského práva doplnená.
Stredoveká právna úprava advokácie torzovite upravovala ďalej aj niektoré ďaľšie otázky týkajúce sa advokátov. Už v roku 1471 bol takto vyslovený zákaz výkonu funkcie advokáta v spore sudcami a prísediacimi /Matyáš I., 1471 – decret III., § 1/ a v roku 1492 bolo upravené právo nechať sa spore zastúpiť advokátom pre manželky šľachticov  vrátane prípadov ak konali za svoje deti tak, aby sa nemuseli osobne zúčastňovať sporov, čo bolo odôvodnené tým, že je to v záujme týchto žien /Ulászló II., 1492 – decret I., § 1/ a táto úprava bola v roku 1500 rozšírená tak, že za ženy v spore bez ohľadu na to, či ide o šľachtičnú alebo nie, hovorí advokát /Ulászló II., 1500 – decret IV., §§ 1 – 5/.
Právom boli neskôr stanovené formálne podmienky aj pre vystavenie poverovacieho listu advokáta /literrae procuratoriae/, ktoré sa však časom menili /zák.čl.LIII/1526, zák.čl.XXV/1723, zák.čl.XXIV/1729, zák.čl.XXVIII/1765, zák.čl. XVI/ 1792/, obvyklé však bolo, že sa vyžadovalo jeho vystavenie na vierohodnom mieste. Z hľadiska obsahu malo byť plnomocenstvo konkrétne, malo z neho byť zejmé, či platilo až do konca sporu. Pravidlom bolo, že advokátske plnomocenstvá platili jeden rok, ak neboli udelené pre celý spor, hoci mohlo dôjsť k ich predĺženiu až do návratu advokáta, ktorý sa zdržoval v zahraničí /zák.čl.XIV/1504/. K zmene tejto úpravy došlo zák.čl.XVII/1578 /Rudolf 1578 – decret I., § 1/, v zmysle ktorého po roku sa advokátske plnomocenstvá považovali za neplatné a zák.čl.XXVI/1723 /Karol III., 1723 – decret II., § 3/, ktorý potvrdil trvanie poverenia na jeden rok, ak nie je udelené na celú vec. Plnomocenstvo vždy advokát predkladal na súde, ak by tak neurobil a konal by bez poverenia, boli by jeho procené úkony neplatné a mohol byť súdom sankcionovaný.
V období po skončení vlády Arpádovcov, bola advokátom uložená obligatórna povinnosť skladať prísahu /zák.čl.XXVII/1567 – Maximilián 1567 – decret II., §§ 1-5/. Tento krok bol v dekréte vysvetlený tým, že takto má byť zabránené podvodom a pireťahom zo strany advokátov. Tento dekrét zároveň zakázal advokátom prijať nespravodlivý spor akom aj spolupracovať s odporcom /§2/. Prokátori skladali teda už nie len pre zastupovanie pred cirkevnými ale aj pred svetskými súdmi rozporovaciu prísahu, ktorej zložením prevzal sprisahaný na seba záväzok nezastupovať vedome v nespravodlivej veci, či v rozpore so zákonmi a nespolupracovať s protistranou. Porušenie tejto prísahy znamenalo trvalý zákaz výkonu advokácie /perpetuum silentium/. O zložení prísahy sa spisovala osvedčovacia listina, ktorú bol advokát na výzvu súdu povinný kedykoľvek predložiť. Povinnosť skladať prísahu bola neskôr zrušená /zák.čl.XXXIV/1574 – Maximilián 1574 – decret /IV./, § 1/ s odôvodnením, že skladanie prísahy sa ukázalo ako neosožné a znovu bolo obnovené za vlády Habsburgovcov kráľovským nariadením zo dňa 24.januára 1695.
V roku 1723 došlo i k podrobnejšej úprave povinností advokátov v konaní /Karol III., 1723 – decret II., §§ 1-6/. Advokátom bola uložená povinnosť v konaní postupovať vecne, mierne a „bez zbytočného mudrovania“, pričom boli povinní zdržať sa prázdných námietok, „netrvať na slovíčkach“ a pridržať sa zákona. V prípade, ak tak nepostupovali, mohol prejednávajúci sudca obmedziť počet námietok vznesených advokátom v spore. Toto právo sudcov bolo následne posilnené v roku 1792 /František, 1792 – decret I., o urýchlení výkonu spravodlivosti, čl.XVI, § 4/, keď bolo výslovne stanovené, že sudcovia nesmú povoliť viac než tri námietky advokátovi v spore a nesmú pripustiť „prázdné odvrávanie advokátov“.  
Spočiatku výkon advokácie nebol viazaný na vykonanie predchádzajúcej praxe a skúšky s tým, že to, aby sa advokát presadil v povolaní, predpokladalo faktický výkon prípravnej praxe a preto nebolo potrebné odborné predpoklady dokazovať. K zmene došlo v roku 1769, keď na návrh Kráľovskej kúrie Mária Terézia nariadením podmienila výkon advokácie zložením advokátskej skúšky, pripustenie na ktorú bolo zasa podmienené výkonom určitej stanovenej praxe. V roku 1804 nahradila dovtedajšiu právnu úpravu advokácie v tejto a niektorých ďaľších otázkach Inštrukcia Kráľovskej kúrie pre advokátov /Institutio pro advocatis/, ktorá ostala hlavným prameňom rodiaceho sa advokátskeho práva na obdobie polstoročia až do prijatia prvého advokátskeho poriadku platného na území Uhorska v roku 1852. Podľa tejto inštrukcie bolo predpokladom pre výkon advokácie absolvovanie právnickej vysokej školy, zloženie všetkých predpísaných skúšok počas štúdia, vykonanie jednoročnej praxe u advokáta a jednoročnej praxe prísažného notára /juratus/ pri kráľovskej alebo banskej tabuli, pred ktorou následne skladal kandidát aj samotnú advokátsku skúšku11. S účinnosťou od 1.1.1834 bolo potom výslovne zakázané bez potrebnej znalosti maďarského jazyka pripustiť záujemcu k vykonaniu advokátskeho preskúšania /František, 1830, decret IX., § 5/.
Pomerne podrobnú úpravu činnosti advokáta v zmenkových sporoch priniesol pred rokom 1848 ešte zák.čl.XV/1840 zmenkový zákon, ktorý stanovil, že advokátom činným pred zmenkovým súdom môže byť iba ten advokát, ktorý bol osobitne preskúšaný zo zmenkového práva pred vyšším zmenkovým súdom /§ 218/. O vykonaní tejto skúšky sa vydávalo osvedčenie /§ 219/ a boli pomerne prísne stanovené povinnosti adokáta pre prípad, že sa rozhodne ukončiť zastupovanie klienta /§ 223/.  
Ako vidno, pred prijatím prvého advokátskeho poriadku v roku 1852, ktorým bol Patent cisársky daný dňa 24.júla 1852 č.138/1852, ktorým sa predpisuje Advokátsky poriadok pre Uhorsko, Chorvátsko, Slavonsko, banát Temešský a Vojvodstvo Srbské s výnimkou vojenskej hranice, neexistovala osobitná norma upravujúca komplexne činnosť advokáta, jeho postavenie a organizáciu advokácie. Obdobie platnosti prvého advokátskeho poriadku bolo súčasťou etapy zavedenia a účinnosti rakúskeho advokátskeho právneho poriadku v Uhorsku a spolu s ňou bolo ukončené Judexkuriálnou konferenciou, ktorá znamenala aj v advokátskom práve návrat k skoršej fragmentálnej uhorskej právnej úprave. Táto fragmentárna úprava spolu s pravidlami judexkuriálnej konferencie platili potom v oblasti advokácie až do prijatia uhorského zák.čl.XXXIV/1874 Advokátsky poriadok, ktorý na našom území platil až do roku 1948. Obdobie jeho platnosti možno vnútorne rozdeliť v súvislosti s významnými dejinnými udalosťami minulého storočia - vznikom 1.ČSR, vznikom Slovenskej republiky a februárovým prevratom v roku 1948. Socialistická advokácia sa potom postupne riadila niekoľkými advokátskymi poriadkami, aby boli tieto vystriedané po spoločenských zmenách v roku 1989 prvým demokratickým povojnovým zákonom o advokácii prijatým v roku 1991, ktorý bol nahradený až dnes platným advokátskym zákonom.
            Dejiny advokácie na Slovensku možno teda rozdeliť do relatívne ucelených samostatných období umožňujúcich vytvorenie periodizácie dejín právnej úpravy advokácie. Prvým obdobím je obdobie torzovitej úpravy advokácie do revolučného roku 1848, druhým obdobie recipovaného rakúskeho práva, platnosti Advokátskeho poriadku pre Uhorsko a Dočasných právnych pravidiel judexkuriálnej konferencie do prijatia uhorského advokátskeho poriadku /1848 - 1874/, tretím obdobie platnosti uhorského advokátskeho poriadku /1874 – 1948/, štvrtým obdobie socialistickej advokácie /1948 – 1989/ a piatym obdobie slobodnej advokácie po roku 1989.
Aj právne normy dotýkajúce sa advokácie možno zasa rozdeliť jednak na tie, ktoré upravujú výlučne otázky advokácie /pramene advokátskeho práva v užšom slova zmysle/ a potom na tie, ktorá upravujú niektoré otázky týkajúce sa postavenia advokátov v rámci právnych noriem upravujúcich všeobecnejšie otázky /pramene advokátskeho práva v širšom slova zmysle/. Zatiaľčo do prvej skupiny patria najmä advokátske poriadky, normy zakazujúce činnosť pokútnikov, advokátske tarify apod., do skupiny druhej možno zaradiť najmä predpisy procesného práva civilného a trestného, trestné zákonníky apod.
Na ďaľších stránkach sa budeme zaoberať najmä prvou z týchto skupín predpisov /zatiaľčo predpisom z druhej skupiny sa budeme venovať iba v kontexte tých prvých/ a z nich iba tými, ktoré boli platnými prameňmi advokáskeho práva v období najvýznamnejšom pre rozvoj advokácie – v období storočia začínajúceho sa revolučným rokom 1848. Keďže však táto práca je určená v prvom rade advokátom, v snahe neunúvať čitateľa prílišným množstvom historických faktov a odľahčiť text, boli do nej zaradené okrem popisu samotného obsahu právných noriem - prameňov advokátskeho práva - aj rozbory jednotlivých názorov dobovej rozhodovacej praxe, ktorých výber bol uskutočnený s ohľadom na ich výpovednú hodnotu pre súčasných advokátov ako aj krátke zmienky o niektorých známych advokátoch, či o právnom živote danej doby. Na druhej strane, právni historici budú zrejme považovať túto prácu za málo historickú, keď jej prvoradou ambícou nie je ani tak poskytnúť vyčerpávajúci historický pohĺad na advokáciu ako takú, ale priblížiť dnešným advokátom prostredie, problémy a pomery, v ktorých pracovali a presadzovali práva svojich klientov ich predchodcovia. V snahe dosiahnúť tento cieľ v úvode každej z kapitol bude najprv stručne poukázané na historické súvislosti, ktoré determinovali vývoj právneho poriadku danej doby a v rámci neho aj prameňov advokátskeho práva ako aj na organizáciu súdnictva danej epochy, keďže práve organizácia súdnictva vždy úzko súvisela s organizáciou a činnosťou advokácie. Nasledovať bude popis základných prameňov advokátskeho práva v jednotlivých ich oblastiach, osobitných otázkok úpravy advokácie daného obdobia, stručná zmienka o živote advokátov a ich spolkovej činnosti, fungovaní ich komôr, či výborov a prípadne zmienka o zaujímavých súdnych rozhodnutiach dotýkajcich sa výkladu advokátskeho práva a spomienka na niektoré výrazné osobnosti advokácie.
Zvolená štruktúra tejto práce sa pokúša potom sledovať čo možno najvernejšie zachytenie minulosti povolania advokáta s cieľom oboznámiť v prvom rade odbornú, najmä advokátsku, verejnosť s dejinami advokátskeho povolania spôsobom, ktorý sa pokúša priniesť čitateľovi nie len suchý a faktografický výpočet prameňov práva upravujúcich postavenie advokáta v dejinách a popis ich obsahu, ale aj zvýrazniť tie momenty historickej právnej úpravy, predchádzajúcej rozhodovacej praxe, či spolkového života advokátov, ktoré môžu byť inšpiráciou a podnetom pre dnešných advokátov a v niektorých prípadoch možno aj odpoveďou na praktické otázky, ktoré riešia advokáti v súčasnosti. Veď znalosť histórie svojho povolania prispieva nie len k budovaniu hrdosti a stavovského povedomia advokátov ale umožňuje aj vyvarovať sa opakovania chýb, ktorých sa dopustili kolegovia v minulosti. 

Odkazy:

1  K dejinám českej advokácie napr.: KOBER, J.: Advokacie v českých zemích v létech 1848 – 1994, ČAK, Praha, 1994, ako aj BALÍK, S.: Tradice advokacie v českých zemích /Vybrané právní předpisy o advokacii z let 1868 – 1948/, zvláštné číslo Bulletinu advokacie, ČAK, Praha, 1995 a pokračovanie BALÍK, S.: Česká advokacie v dobách zkoušky. /Právní předpisy o advokacii z let 1948 – 1994/, zvláštné číslo Bulletinu advokacie, ČAK, Praha, 1995, BALÍK, S.: Advokacie včera a dnes. Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, s.r.o., Plzeň, 2000, druhé vydanie diela pôvodne z roku 1938 KVĚT, K.: Advokacie. Příspěvek k sociologii advokátniho stavu, Praha, 1996, z prác vydaných pred druhou svetovou vojnou aj dielo TARABRIN, E.: Nástin vývoje advokacie v zemích Koruny české /XIII. – XVIII. stol./. Praha, 1936, spomienkové práce advokátov, napr. KRÁL, V.: : Případy slavných i neslavných aneb muj život a advokacií. Rego, Praha, 2002 alebo množstvo článkov týkajúcich sa dejín advokácie ako takej alebo v jednotlivých regiónoch, z nich napr. BALÍK, S.: Česká advokácie ve světle právních předpisu z let 1868 – 1914 a jejich dobového výkladu. Právnehistorické studie, 33, 1993, KOBER, J.: Počátky moravské advokátni komory. Vlastivědný věstník moravský, 41, 1989, BALÍK, S.: Advokáti – prvorepublikoví ministři. Bulletin advokacie, č.4/1994, BALÍK, S.: Advokáti v rouše úředním. Bulletin advokacie, č.6-7/1992, BALÍK, S.: Jan Nepomuk Kaňka /1772 – 1865/ a tzv. Kaňkuv dům, Bulletin advokacie, č.4/1996, PIKOVÁ, P. – BALÍK, S.: Podíl advokátu v Čechách na výkonu práva chudých v letech 1869 – 1914. Bulletin advokacie, č.10/1996.
2 Napr. JAWORSKI, Cz.: Adwokatura Polska. Pro Patria et Iustitia, Warszawa, Naczelna Rada Adwokacka, 2003.
3 Z novších napr. MIKL, M.: Vývoj inštitúcie notárstva na Slovensku. Uverejnené na www.notaires.sk.
4  Tretí sjazd československých advokátov. Právny obzor, 1928, str.144. Sväz advokátov na        Slovensku, str.189.               
5 KRÁL, V.: Případy slavných i neslavných aneb muj život s advokacií. Rego, Praja, 2002,
str.12.
6 BARTOŠEK, M.: Encyklopedie Římskeho práva, Panorama, Praha, 1995, str.64.
7 Ottov slovník náučný.Ilustrovaná encyklopédia všeobecných vedomostí.I.diel. A –Alpy. 
Združenie pre Ottov slovník náučný, Paseka, Argo, Praha, 1996, str.242 a nasl.
8 Ku prípadu Carfanie a postaveniu žien pred súdom nie len v Ríme viac napr. dielo
FELDNER, B.: Women´s exclusion from the roman officium, www.rewi.hu- 
berlin.de/FHI/zitat/0209feldner.htm
9 BALÍK, S.: Advokacie včera a dnes. Vydavatelství a nakladatelství Aleš 
Čeněk, Plzeň, 2000, str.7.
10 KRÁL, V.: Případy slavných i neslavných aneb muj život s advokacií. Rego, Praja, 2002,
str.13.
11 Spracované podľa: STIPTA, I.: Dejiny súdnej moci v Uhorsku do roku 1918. Nica, Košice,   
2004, str.250-254.

JUDr. Peter Kerecman, PhD.
advokát
Košice