Advokácia na Slovensku v období Slovenského štátu
V období aktivizácii snáh o vyhlásenie samostatného slovenského štátu, došlo najprv k prijatiu ústavného zákona č.299/1938 Sb.zák. a nar. o autonómii Slovenskej krajiny /obdobne aj Podkarpatskej Rusi/, ktorý nadobudol účinnosť dňa 25.11.1938 a po tom, čo koncom roku 1938 prebehli voľby do snemu Slovenskej republiky a neskôr po suspendovaní slovenskej krajinskej vlády a obsadení Podkarpatskej Rusi Maďarskom došlo dňa 14.3.1939 k prijatiu zák.č.1/1939 Sb.zák. a nař. o samostatnom slovenskom štáte. O dva týždne neskôr bola podpísaná Nemecko-Slovenská ochranná zmluva, v ktorej sa Nemecko zaviazalo počas 25 rokov poskytovať ochranu nad politickou nezávislosťou slovenského štátu a Slovensko sa zaviazalo poskytnúť časť svojho územia pre potreby nemeckej brannej moci. Slovenská ústava bola ako ústavný zák.č.185/1939 Sl.zák. prijatá Snemom dňa 21.7.1939. Územie Slovenskej republiky bolo podstatne oklieštené nielen v porovnaní s hranicami 1.ČSR ale aj súčasného Slovenska, keď hranice slovenského štátu na juhu prebiehali po línii Galanta – Levice – Lučenec – Rožňava – Košice, s tým, že tieto mestá neboli už súčasťou územia Slovenskej republiky. Na východe viedla hranica v línii Michalovce – Snina. Právny poriadok platný v predchádzajúcom období a sústava súdov boli prevzaté a následne modifikované. Naďalej pôsobili v okresoch okresné súdy, v sídlach žúp a v mestách Michalovce a Levoča pôsobili krajské súdy, hlavné súdy boli zriadené v Bratislave a v dôsledku zmeny hraníc s Maďarskom v Prešove /zák.č.113/1942 Sl.zák./. Slovenský najvyšší súd /zriadený vládnym nariadením č.49/1939 Sl.zák./ ako aj Najvyšší správny súd /zriadený vl.nar.č.27/1939 Sl.zák./ sídlili v Bratislave. Na okresných súdoch rozhodovali samosudcovia, na krajských súdoch samosudcovia a senáty, na hlavných súdoch trojčlenné senáty a na najvyššom súde senáty päťčlenné.
a./ Advokácia v období vytvárania samostatnej Slovenskej republiky
Prvým predpisom priamo sa dotýkajúcim advokácie, bola podobne ako bezprostredne po vzniku ČSR, norma upravujúca novú advokátsku prísahu a to vládne nariadenie č.6/1939 Sl.zák. o služobnej prísahe štátnych zamestnancov, verejných notárov a advokátov zo dňa 15.3.1939. Advokáti skladali po zápise do zoznamu advokátov podľa § 5 tohto nariadenia prísahu v znení: „Prisahám na Boha živého, že vždy budem verný Slovenskému štátu a poslušný jeho vláde, prisahám, že budem zachovávať všetky zákony a platné nariadenia a že budem plniť všetky svoje povinnosti svedomite. Tak mi Pán Boh pomáhaj.“ Prísaha sa skladala tak, že prisahajúci opakoval jej znenie, pričom pravú ruku si položil na srdce a po prísahe podal ruku tomu, kto ho „sprisahával“. Iné formálnosti sa nepripúšťali. Advokátov „sprisahával“ prezident advokátskej komory /§ 6/. Prísahu opäť skladali aj tí advokáti, ktorí už boli v zozname zapísaní s tým, že ak ju nezložili do jedeného mesiaca od vyhlásenia tohto nariadenia, predpokladalo sa, že sa advokátskej praxe advokát vzdal. Lehotu bolo možné predĺžiť len z dôležitých dôvodov /§ 7/.
Dňa 24.3.1939 bolo prijaté vládné nariadenie č.33/1939 Sl.zák. o prevádzaní advokátskej praxe, ktoré vo svojom jedinom paragrafe stanovilo, že advokátsku prax mohli v Slovenskom štáte vykonávať len tí advokáti, ktorí sami, poťažne ktorých otec mal už 30.októbra 1918 obecnú príslušnosť na území Slovenského štátu. Tým bola stanovená jednoznačná požiadavka „národnej“ kvalifikácie advokáta, keď všetci ostatní advokáti boli z poskytovania právnej pomoci vylúčení63.
Dňa 30.3.1939 prijaté vládné nariadenie č.41/1939 Sl.zák., ktorým sa prevádza vládne nariadenie o služobnej prísahe sudcov, verejných notárov a advokátov stanovilo pokiaľ ide o advokátov, že prezidentov advokátskych komôr „sprisahával“ minister pravosúdia alebo ním určený úradník /§ 4 ods.3/ a ďalej i to, že o každom výkone prísahy bolo potrebné spisovať zápisnicu, ktorá sa pripojila k osobným spisom „sprisahanej“ osoby a konečne i to, že prosby o predĺženie lehoty u advokátov už vykonávajúcich činnosť, ktorí do jedného mesiaca od účinnosti nariadenia č.6/1939 Sl.zák. prísahu nezložili, sa podávali v stanovenej lehote prezidentovi advokátskej komory. Predseda komory predložil prosbu na rozhodnutie po zistení rozhodujúcich okolností ministrovi pravosúdia /§ 6/. Pokiaľ advokát nezložil prísahu v stanovenej lehote, malo sa za to, že sa vzdal výkonu svojho povolania v zmysle § 34 zák.čl.XXXIV/1874 advokátskeho poriadku a to posledným dňom lehoty poskytnutej na zloženie prísahy. Takúto rezignáciu vybavila potom príslušná komora a túto skutočnosť oznámila ministerstvu pravosúdia /§ 7/. Za „spisahanie“ a vyhotovenie zápisnice sa neplatili žiadne poplatky – boli v zmysle § 8 tohto nariadenia „kolkuprosté“.
S účinnosťou na dobu určitú a to do 31.12.1939 bolo prijaté dňa 18.7.1939 vládne nariadenie č.176/1939 Sl.zák., ktorým sa mení poťažme doplňuje NV č.33/1939 Sl.zák. o vykonávaní advokátskej praxe. Toto nariadenie stanovilo nanovo podmienky pre výkon advokácie určené nariadením vlády č.176/1939 Sl.zák. /ktoré ním bolo ako celok zároveň zrušené/ a to tak, že na území Slovenskej republiky bol oprávnený vykonávať advokátsku prax len advokát zapísaný do zoznamu advokátskej komory v Bratislave alebo Turčianskom Sv.Martine, ktorý mal domovskú príslušnosť v niektorej obci na území Slovenskej republiky alebo na území, ktoré bolo zo správneho obvodu Slovenskej krajiny pripojené k Nemecku, Maďarsku alebo Poľsku, za predpokladu, že sa nestal cudzím štátnym občanom. Domovské právo bolo predpokladom aj pre zápis do zoznamu advokátov. Ak u advokáta nebola splnená niektorá z vyššie uvedených podmienok, bol vymazaný zo zoznamu advokátov podľa § 35 zák.čl.XXXIV/1874 advokátskeho poriadku, pričom výbor komory bol povinný tak urobiť najneskôr do 60 dní od vyhlásenia tohto nariadenia. Výnimky mohol povoliť minister pravosúdia na „prosbu“ advokáta, ktorá sa podávala na príslušnej advokátskej komore, ktorá ju spolu so svojim dobrozdaním predostrela ministerstvu pravosúdia na rozhodnutie /§ 3/.
Zák.č.164/1940 Sl.zák., ktorým sa menia a doplňujú niektoré ustanovenia o advokátoch prijatý dňa 26.6.1940 upravil nanovo viacero otázok týkajúcich sa povinnej právnej praxe kandidátov advokácie, vtedy nazývanej povinná právna služba. Kandidát advokácie, ktorý sa uchádzal o zápis do zoznamu advokátov niekorej advokátskej komory musel po účinnosti tohto zákona vykázať, že bol na uzemí Slovenskej republiky v právnej službe prakticky zamestnaný najmenej päť rokov, z toho najmenej tri roky pred úspešným zložením advokátskej skúšky. Túto povinnú právnu službu vykonával kandidát advokácie u advokáta zapísaného do zoznamu niektorej komory. Po trojročnej skutočne vykonanej právnej službe u advokáta započítala sa právna služba na súde v dĺžke najviac 6 mesiacov a polovica skutočne vykonanej prezenčnej služby vojenskej alebo pracovnej, najviac však jeden rok. Kandidátovi advokácie, ktorý započal právnu službu pred účinnosťou tohto zákona, započítala sa doposiaľ vykonaná právna služba podľa doterajších predpisov. V závere tento predpis konštatoval, že ustanovenia doteraz platných predpisov o advokácii zostávajú v platnosti, pokiaľ neodporujú tomuto zákonu.
Dôvodová správa k tomuto zákonu poukazovala na to, že v dôsledku nadobudnutia účinnosti a naplnenia vládneho nariadenia č.63/1939 Sl.zák. o usmernení počtu advokátov-židov a vládneho nariadenia č.176/1939 Sl.zák. o vykonávaní advokátskej praxe, došlo k značnému zníženiu celkového počtu advokátov. Skrátenie praxe kandidátov advokácie odôvodňovala takto: „Verejný život snáď ešte málo cíti takto sa ukazujúci schodok advokátov, keďže mimoriadne politické a hospodárske pomery hatia riadny beh obchodného a hospodárskeho života, ale už teraz je treba postarať sa o dorast na ten čas, až všetko sa zase dostane riadnych koľají. Až nastanú normálne časy, znížený počet advokátov nepostačí splniť všetky funkcie svojho stavu a dorast pri terajšej šesť ročnej právnej službe kandidátov advokácie nevyplní uvedenú medzeru. Ináč doterajšia šesť ročná právna služba ukázala sa príliš dlhou pre našu mládež, ktorá sa rozhodla pre advokátsku dráhu, lebo táto až v pokročilom svojom veku mohla by sa osamostatniť, vlastnú domácnosť si zaľožiť, čo nie je žiadúce ani z politického a ani z národohospodárskeho hľadiska. Päť ročná právna služba za dnešných pomerov úplne postačí. Žije sa rýchle. Každý pracuje napriemerne. Aj v advokátskych kanceláriách pracuje sa skoro dvakrát toľko, koľko sa pracovalo v tom čase, kedy postačovala trojročná právna služba k dosiahnutiu advokátskeho diplomu a osamostatneniu sa advokáta. Tu sa poznamenáva i to, že v Maďarsku je zavedená iba štyrročná právna služba a pri tom sa započítava do nej ešte aj doba strávená na dovolenke /§ 43 zák.čl.VIII/1925, § 5 zák.čl.LIII/1913 a nariadenie I.M.č.31.300/1925“. Pôvodne súčasťou návrhu tohto zákona predloženého minisrom pravosúdia dr.Gejzom Fritzombolo aj ustanovenie, podľa ktorého „pred Slovenským najvyšším súdom, Najvyšším správnym súdom a konfliktným senátom môže zastupovať advokáta kandidát advokácie len, ak vykáže, že úspešne zložil advokátsku skúšku, pričom pred prvostupňovými súdmi k zastupovaniu advokáta postačuje jednoročná právna služba“. Toto ustanovenie sa však už do textu zákona schváleného Snemom Slovenskej republiky nedostalo. Súčasťou návrhu zákona sa stalo na podnet advokátskej komory v Bratislave. Dôvodom prečo bolo pripustené iba výnimočne zastupovanie advokáta kandidátom pred uvedenými súdmi bola právna zložitosť vecí rozhodovaných najvyšším súdom, najvyšším správnym súdom, či konfliktným senátom. Dôvodová správa doslova uvádzala, že pred týmito súdmi sa „prejednávajú veci spletitejšie, po právnickej stránke ťažšie, ktoré vyžadujú obratnosť a úplnú znalosť všetkých právnych predpisov a vyžaduje to i dôstojnosť týchto najvyšších súdnych tribunálov, aby pred nimi nerobili pokusy v práve nie dosť zbehí kandidáti advokácie“ a poukázala i na to, že v Maďarsku kandidát advokácie nemôže zastupovať advokáta pred súdnou tabuľou, Kúriou, Správnym súdom, konfliktnými a vojenskými súdmi - § 44, § 67 zák.čl.IV/1937 64.
b./ Advokácia a tzv. židovské zákonodárstvo Slovenskej republiky
Osobitnú kapitolu zákonodárstva Slovenského štátu, rovnako ako aj iných štátov v područí Nemecka65, tvorilo tzv. židovské zákonodárstvo, ktoré vyčlenilo židovské obyvateľstvo ako rasovo odlišnú skupinu s nerovnoprávnym a neprimerným postavením v spoločnosti. Pri určovaní definície židovského obyvateľstva sa najprv vychádzalo z náboženskej príslušnosti, pričom za Žida sa považoval každý, kto je alebo bol izraelitského vierovyznania, aj keď po dni 30.10.1918 prestúpil na niektorú kresťanskú vieru, ďalej ten, kto je alebo bol bez konfesie a pochádzal aspoň z jedného rodiča izraelitského vierovyznania, potom ten, kto pochádza z takejto osoby vyjmúc potomka, ktorý sám prestúpil na niektorú kresťanskú vieru pred dňom 30.10.1918, ako aj ten, kto uzatvoril manželstvo po dni 20.4.1939 s takouto osobou a konečne aj ten, kto po tomto dni s takouto osobou žije v mimomanželskom spoločenstve, ako aj potomkovia splodení v takomto spoločenstve. V sporných prípadoch, či ide o Žida, rozhodoval okresný úrad podľa bydliska takejto osoby a o odvolaní proti takémuto rozhodnutiu rozhodovalo povereníctvo vnútra. Proti rozhodnutiu povereníctva nebolo prípustné podať žalobu na Najvyšší správny súd. Neskôr po prijatí židovského kódexu /vládné nariadenie č.198/1941 Sl.zák./ za Žida bol považovaný každý, kto pochádzal najmenej z troch židovských starých rodičov. Postupne sa obmedzilo postavenie Židov v slobodných povolaniach, živnostenskom podnikaní a následne celkovo v hospodárskom živote a verejných službách. Na podklade zák.č.113/1940 Sl.zák. o židovských podnikoch a o židoch zamestnaných v podnikoch /tzv. arizačný zákon/, nesmeli Židia preberať alebo znovuzriaďovať priemyselné, obchodné, živnostenské podniky, scudzovať a zaťažovať nehnuteľnosti bez osobitného povolenia. Z celkového počtu obyvateľstva Slovenskej republiky koncom roku 1941 tvorili židovskí občania 2,9%, vlastnili však 45% celkového národného majetku Slovenskej republiky66.
Už spomínané vládne nariadenie č.63/1939 Sl.zák. o vymedzení pojmu žida a usmernení počtu židov v niektorých slobodných povolaniach prijaté ešte dňa 18.4.1939, okrem toho, že definovalo prvým z oboch uvedených spôsobov príslušníkov židovského obyvateľstva, pre oblasť advokácie obsahovalo osobitné ustanovenia /§§ 3 – 8/, ktoré sa nachádzali hneď v úvode nariadenia a upravovali advokáciu ako prvé slobodné povolenie v poradí pred verejnými notármi a redaktormi. Toto vládne nariadenie zásadným spôsobom obmedzilo slobodu advokátskeho povolania.
Ustanovenie § 3 stanovilo počet židov-advokátov a židov-advokátskych osnovníkov tak, že tento nesmie presiahnúť 4% celkového počtu zapísaných členov príslušnej advokátskej komory. Prebytok židov-advokátov a židov-advokátskych osnovníkov bolo treba zo zoznamov príslušných komôr vymazať. Vymazať sa mali najmä tí, ktorí nemali svoje splatné dane, dávky, poplatky alebo iné verejné ťarchy vyrovnané, ďalej tí, ktorí podľa svojho majetkového stavu alebo podľa svojich zárobkových možností v inom zamestnaní neboli odkázaní na toto povolanie, potom tí, ktorí prax v skutočnosti nevykonávali, tí, ktorí neovládali primerane štátnu reč a tí, ktorí neboli žiadúci v tomto povolaní z iného dôležitého verejného záujmu /§ 4/. Minister pravosúdia mohol ponechať počet židov – advokátov nad limit maximálne 10% členov príslušnej advokátskej komory, avšak len z dôvodu nevyhnutnej potreby alebo iného zvlášť zreteľahodného dôvodu. Výmaz prebytku advokátov nariadil vybor každej advokátskej komory, odvolanie proti rozhodnutiu o výmaze bolo možné podať ministrovi pravosúdia do 15 dní od doručenia rozhodnutia komory. Rozhodnutie ministra pravosúdia bolo konečné.
Ustanovenie § 7 obsahovalo ďaľšie podstatné obmedzenie pre výkon advokácie židovského advokáta. Advokát – žid smel zastupovat podľa tohto ustanovenia totiž iba stránku – žida. Výnimkou bol prípad, keď v obvode okresného súdu, kde mal sídlo advokát – žid, nebol iný advokát, korý by mohol stránku zastupovať. To sa v celom rozsahu vzťahovalo aj na substitučné zastupovanie a to tak medzi advokátmi ako aj medzi advokátskymi osnovníkmi. Advokát-žid však nesmel na základe týchto ustanovení zastupovať hospodárske a obchodné spoločnosti, iné právnické osoby, ktoré sledujú záujmy židovského vierovyznania a židovskej kultúry. Porušenie týchto ustanovení malo za následok, že takto zastúpená stránka advokátom – židom sa považovala za nezastúpenú. Za tým spôsobenú škodu stránke zodpovedal advokát – žid.
Porušenia týchto ustanovení boli sankcionované priamo v ust. § 12 tohto nariadenia, poľa ktorého prečinu s trestom väzenia spojeným s pracovnou činnosťou do troch mesiacov a peňažným trestom od 1.000,-Ks do 5.000,- Ks sa dopustil ten advokát, ktorý bol podľa tohto vládneho nariadenia vylúčený z výkonu povolania a v tomto povolaní napriek tomu pokračoval, ako aj ten, kto zamestnal v povolaní takto vylúčenú osobu alebo priamo alebo nepriamo umožnil vylúčenej osobe v povolaní pokračovať alebo kto poskytoval právnu pomoc osobám, ktorým to mal zakázané týmto nariadením. Člen advokátskej komory, ktorý sa dopustil niektorého z týchto prečinov stratil svoje povolanie a bol zo zoznamu príslušnej komory vymazaný. Tresty podľa tohto ustanovenia nebolo možné podmienčne odložiť.
Toto vládne nariadenie bolo vykonané uzneseniami Správnych výborov advokátskych komôr a to pokiaľ ide o komoru v Turčianskom Sv.Martine Uznesením č.110/1939/I. o usmernení počtu židovských advokátov zo dňa 13.5.1939, ktorým bol po zistení, že v tejto komore je zapísaných k 20.4.1939 spolu v 251 advokátov a 77 osnovníkov ustanovený prípustný počet advokátov – židov číslom 10 a osnovníkov-židov číslom 3, a pokiaľ ide o komoru v Bratislave Uznesením č.36/1939 I. o určení počtu advokátov-židov zo dňa 23.5.1939, ktorým bol po zistení počtu advokátov, že v tejto komore je zapísaných k 20.4.1939 spolu 599 advokátov a 171 kandidátov, určený prípustný počet advokátov – židov číslom 24 a kandidátov počtom 7. Obe tieto uznesenia boli uverejnené v Úradných novinách67. Dňa 9.6.1939 bolo prijaté Uznesenie správneho výboru advokátskej komory v Turčianskom Sv.Martine č.110/1939/I. o ustálení mien ponechaných advokátov-židov a advokátskych osnovníkov-židov68 a dňa 21.6.1939 bol uverejnený v Úradných novinách ako Úradná správa č.36/1939/I. obdobný zoznam ponechaných advokátov – židov Advokátskej komory v Bratislave.
Do skupiny predpisov tvoriacich tzv. židovské zákonodárstvo patrilo aj dňa 21.8.1939 prijaté vládne nariadenie č.193/1939 Sb.zák. a nař. o obmedzení uplatnenia alebo vymáhania požiadavok advokátov – židov. Aj toto vládne nariadenie bolo prijaté s účinnosťou na dobu určitú na dva roky od jeho vyhlásenia teda od 29.8.1939 do 29.8.1941 /§ 10/.
Toto nariadenie v ust. § 1 upravovalo osobitosti občianskeho súdneho konania, v ktorom uplatňuje ako žalobca svoju pohľadávku, ktorá vznikla pred dňom 19.8.1939, advokát-žid proti dlžníkovi – nežidovi. Tieto osobitosti spočívali v tom, že konajúci súd na žiadosť žalovaného na základe voľného uváženia a prípadného záujmu iných osôb určil v rozhodnutí lehotu na plnenie v trvaní šesť mesiacov, jeden rok alebo až do 29.8.1941. Jedinou podmienkou takéhoto rozhodnutia, ktorá musela byť splnená na strane dlžníka, okrem toho, že o takéto určenie splatnosti dlžník požiadal bolo, aby dlžník-nežid „spravdepodobnil“, že skorším vymáhaním pohľadávky by bol on alebo jeho rodina, či iná osoba na neho prevažne odkázaná výživou v ohrození na svojom riadnom živobytí, alebo, že vymáhanie takejto pohľadávky mohlo zapríčiniť majetkový úpadok dlžníka.
V § 2 upravovalo toto nariadenie osobitosti exekučného pokračovania ohľadne nároku definovaného v § 1 nariadenia. Toto ustanovenie umožňovalo dlžníkovi-nežidovi žiadať o odklad ďaľšieho exekučného pokračovania na rovnaký čas a za rovnakých podmienok ako v konaní nachádzacom podľa § 1. Takúto lehotu bolo možné na žiadosť dlžníka predĺžiť. Osobitne boli upravené aj už prebiehajúce exekúcie a to tak, aby bolo možné odložiť aj exekúcie, ktoré boli už v štádiu dražby.
Ustanovenie § 5 nariadenia stanovovalo, že z akéhokoľvek uplatnenia alebo vymáhania požiadavky advokáta-žida, ktorá vznikla z právneho zastupovania nežida, príslušný súd nemôže proti dlžníkovi-nežidovi prisúdiť advokátsku odmenu za právne zastúpenie.
S cieľom zabrániť špekulatívnemu postupovaniu pohľadávok advokátmi-židmi veriteľom-nežidom, stanovovalo toto nariadenie, že obdobne sa jeho ustanovenia vzťahujú aj na prípady, ak advokát – žid postúpi veriteľovi – nežidovi pohľadávku, na ktorú sa vzťahuje toto nariadenie po účinnosti vládneho nariadenia č.63/1939 Sl.zák. /§ 6/. Nariadenie ďalej výslovne v ním upravených veciach vylúčilo možnosť podať ďaľší opravný prostriedok, než odvolanie. Na druhej strane nariadenie stanovovalo aj to, že pokiaľ bola odložená lehota, podľa tohto nariadenia, nezapočítaval sa tento čas do premlčacej a ani iných lehôt. V definíciách advokáta – žida a dlžníka-nežida odkazovalo sa na vládne nariadenie č.63/1939 Sl.zák. o vymedzení pojmu žida a usmernení počtu židov v niektorých slobodných povolaniach s tým, že pokiaľ ide o definíciu adokáta – žida, rozumel sa ním advokát-žid bez ohľadu na to, či vykonával advokátsku prax ako aj jeho dedič.
Dňa 16.9.1940 bola prijatá ďaľšia z noriem pariacich do tzv.židovského zákonodárstva - vládne nariadenie č.228/1940 Sl.zák. o zákaze zastupovania advokátom /verejným notárom/ vo veciach arizačných. Podľa tohto nariadenia v konaní vo veciach týkajúcich sa vylúčenia Židov zo slovenského hospodárskeho a sociálneho života a prevedenia majetku Židov do vlastníctva nežidov, zakazovalo sa zastupovanie advokátom alebo verejným notárom a to pred súdmi, úradmi alebo záujmovými korporáciámi vo všetkých prípadoch, okrem tých, v ktorých zastupovanie advokátom alebo verejným notárom bolo povinné. Ustanovenie § 2 stanovovalo sankciu za porušenie tohto zákazu pre advokátov a verejných notárov a to trest odňatia slobody za prečin na dva roky a peňažný trest 10.000,-Ks, ktorý v prípade nevymožiteľnosti sa premenil podľa miery zavinenia na náhradý trest väzenia do troch mesiacov. Podmienečne tento trest uložiť bolo výslovne vylúčené /§ 2 ods.3/. Zároveň, ak bol advokát alebo verejný notár právoplatne za takýto prečin súdom odsúdený, stratil oprávnenie vykonávať svoje povolanie a bol vymazaný zo zoznamu príslušnej komory.
Ako vyplýva z dobovej literatúry, zákaz mal postihnúť hlavne intervenčnú činnosť advokátov. Ministerstvo pravosúdia na splnenie tohto nariadenia vydalo následne samostatnú úpravu, v ktorej zdôraznilo, že aj naďalej v sporných a nesporných veciach pred riadnymi súdmi môže stránka židovská o právnu pomoc žiadať advokáta v prípadoch povinného zastupovania advokáta. V trestnej oblasti zastupovanie advokátom nebolo dotknuté vôbec. Advokát bol oprávnený spísať aj židovskej stránke akúkoľvek zmluvu, iný úkon, spísať podanie v mene stránky bez priloženia plnomocenstva k veci a podobne, pretože nariadenie vymedzovalo zákaz poskytovania právnej pomoci vo veciach arizačných iba pred zastupovaním pred vrchnosťami uvedenými v nariadení69.
Následky výmazu advokáta – žida zo zoznamu advokátov upravil zák.č.205/1942 Sl.zák. o ustanovení kurátora pre likvidovanie advokátskej kancelárie vymazaného advokáta – žida a to tak, že v prípade výmazu advokáta – žida zo zoznamu advokátov pre likvidáciu jeho advokátskej kancelárie a agendy platí primerane ustanovenie § 37 advokátskeho poriadku, ktoré upravovalo zánik advokátskej praxe v dôsledku úmrtia advokáta. V takom prípade bola advokátska komora povinná okamžite prijať opatrenia na zabezpečenie a inventarizáciu klientských spisov a hodnôt zomrelého advokáta a vymenovať správcu – kurátora - na vykonanie agendy nepripúšťajúcej odklad. V prípade, ak bolo sídlo komory vo väčšej vzdialenosti od sídla zomrelého advokáta, vo veci zapečatenia a inventarizácie spisov a hodnôt, konal najbližší okresný súd, ktorý neodkladne informoval výbor advokátskej komory a komore postúpil veci na ďaľšie konanie. Dôvodová správa k návrhu tohto zákona zdôraznila, že „advokátske kancelárie advokátov-Židov, ktorí boli vytretí zo zoznamu advokátov, opatrujú dôležité spisy stránok, cennosti a iné hodnoty hospodárske alebo finančné. Cieľom zabezpečenia týchto spisov a hodnôt nakoľko títo Židia majú byť zväčša vysťahovaní a sami už nestačia likvidovať svoje kancelárie, bolo potrebné učiniť opatrenie, aby sa likvidácia kancelárie vytretého advokáta – Žida diala pod dozorom advokáskym výborom vymenovaného kurátora, aby stránky žiadnu ujmu neutrpeli“. Keďže sa očakávalo, že „advokáti-Židia, ktorí ešte dosiaľ prax vykonávali budú v najbližších dňoch vytretí zo zoznamu advokátov, upravenie ustanovovania kurátorov je vecou naliehavou, lebo omeškaním vznikli by stránkam nenahraditeľné hospodárske, finančné a iné vážne právne ujmy, nakoľko židovskými kanceláriami opatrované doklady, spisy a hodnoty by sa mohli ľahko zašantročiť, čomu sa musí vo verejnom záujme zabrániť“70.
Na oklieštenom území Slovenskej republiky po realizovaní obmedzujúcich opatrení v advokácii vykonávalo advokátsku prax ku koncu roku 1940 spolu 425 advokátov. V Bratislavskej komore, ktorej predsedom bol v tom čase Dr.Pavol Šimčovič, bolo zapísaných 306 advokátov a v komore so sídlom v Turčianskom Sv. Martine, ktorej predsedom bol Dr.Miloš Laučík, 119 advokátov. Prax vykonávalo aj 345 kandidátov advokácie /v Bratislavskej komore 105 a v Martinskej 39 kandidátov/. Pre porovnanie možno uviesť, že koncom roku 1934 bolo v Advokátskej komore v Turčianskom Sv.Martine zapísaných 1135 advokátov /kandidátov advokácie bolo zapísaných 521/ a v obvode Advokátskej komory v Užhorode pôsobilo 174 advokátov /kandidátov advokácie bolo 106/71.
c./ Zavedenie jednotnej skúšky sudcovskej a advokátskej v Slovenskej republike
Ešte prv, než bola zavedená nová úprava jednotnej sudcovskej a advokátskej skúške, bol dňa 18.3.1941 prijatý zák.č.48/1941 Sl.zák. o zmenách v prípravnej službe sudcovskej, o rovnoprávnosti sudcovskej a advokátskej skúšky a o zmenách v právnej službe verejnonotárskych osnovníkov, ktorý výslovne stanovil, že sudcovská skúška vykonaná aj pred účinnosťou tohto zákona je rovnoprávna skúške advokátskej /§ 2 ods.1/ ako aj to, že ak sudca po úspešnom vykonaní sudcovskej skúšky konal v justičnej správe najmenej päť rokov službu aspoň ako okresný sudca alebo štátny zástupca, nahradzovalo to povinnú právnu službu advokátskeho osnovníka a po splnení ostatných podmienok mal takýto sudca nárok na zápis do zoznamu advokátov, okrem prípadu, ak bol zo štátnej služby disciplinárne prepustený /§ 2 ods.2, 3/. Podobne do prípravnej služby sudcovskej bolo možné započítať prax advokátskeho osnovníka skutočne u advokáta vykonanú, ak tieto služby na seba plynule nadväzovali alebo boli perušené len výkonom vojenskej služby /§ 1/.
Dôvodová správa k návrhu tohto zákona vysvetľuje, prečo bolo potrebné zrovnoprávniť skúšku advokátsku a sudcovskú. Dôvodom pre tento krok bol nedostatok sudcov po odchode sudcov českej národnosti, prepustení sudcov –Židov a prechode viacerých sudcov na vojenské súdy, ktorý sa neodstránil prihlásením nových uchádzačov do sudcovských služieb. Súdom v čase prípravy návrhu tohto zákona chýbalo 31% sudcov. Riešenie videla dôvodová´správa práve v umožnení prechodu do sudcovského stavu príslušníkov iných profesií, ktorým tento prechod bolo potrebné uľahčiť. Pokiaľ ide o zrovnoprávnenie sudcovskej a advokátskej skúšky stav predchádzajúci prijatiu tohto zákona bol taký, že zatiaľčo advokátska skúška bolo rovnoprávna sudcovskej, naopak to neplatilo, hoci obe skúšky sa skladali z rovnakej matérie a „sudca musel bezpodmienečne stáť aspoň na takom stupni vážnosti ako advokát“. Preto bolo treba „sudcovskú skúšku na patričné miesto zdvihnúť“ a obnoviť tak skorší predchádzajúci stav zavedený ešte zák.čl.LIII/1913. Napriek tomu však ostal zachovaný právny stav zavedený vl.nar.č.355/1940 Sl.zák., podľa ktorého sudca mohol prestúpiť do advokácie iba po tom, čo vystúpil zo štátnej služby a na takéto vystúpenie potreboval súhlas vlády. Tým malo byť zabránené odlivu sudcov do advokácie72.
Tendencia zjednocovania praxe a skúšok u sudcov a advokátov pokračovala a bola zavŕšená dňa 10.9.1942, keď bol prijatý zák.č.186/1942 Sl.zák. o jednotnej sudcovskej a advokátskej skúške, ktorý zaviedol rovnakú a spoločnú /jednotnú/ skúšku pre auskulantov, kandidátov advokácie /ako aj pre zamestnancov konceptnej služby na Finančnej prokuratúre/. Ako sa uvádza v dôvodovej správe k návrhu tohto zákona, jeho prijatím dôjde k postaveniu oboch skúšok „na jednotný základ“, s jednotným označením a jediným spoločným skúšobným poriadkom. Ďaľším cieľom návrhu tohto zákona podľa dôvodovej správy malo byť zabránenie činnosti tzv. „čiernych advokáskych osnovníkov, ktorí súc v skutočnosti zamestnaní a platení z iného miesta, sú zapísaní aj v zozname kandidátov advokácie. Tu treba totiž zdôrazniť, že advokáti, ktorí vyšli z takýchto osnovníkov majú nedokonalú prípravu pre advokátske povolanie a sú preto stránkam pre svoje nevedomosti na škodu a z tej samej príčiny sa sťažuje aj činnosť súdu. Vyžaduje preto záujem pospolitosti, aby v tomto smere náprava učinená bola“ 73.
Všeobecnými podmienkami pre pripustenie na skúšku bolo jednak štátne občianstvo Slovenskej republiky, hodnosť doktora práv získaná na tuzemskej univerzite a skutočné vykonanie predpísanej právnej praxe po dosiahnutí hodnosti doktora práv. U kandidáta advokácie sa právnou praxou rozumela tá skutočne vykonaná prax, ktorá bola vykonaná v advokátskej kancelárii ako riadne celodenné zamestnanie. Hlásenie advokáta o vykonávaní praxe v jeho kancelárii zapisovala príslušná advokátska komora do zoznamu kandidátov advokácie. Advokát, ktorí podal takéto nepravdivé hlásenie sa mohol dopustiť trestného činu podľa § 400 Tr.zák. Za začiatok praxe u kandidáta advokácie sa považoval v prípade jeho zápisu do zoznamu kandidátov deň podania žiadosti o zápis, ak súčasne skutočne týmto dňom aj právnu prax kandidát nastúpil. Ak zápis advokátskeho kandidáta do príslušného zoznamu kandidátov bol výborom advokátskej komory odmietnutý, bolo možné podať odvolanie podľa ustanovení advokátskeho poriadku. Skúške sa mohol kandidát podrobiť len počas vykonávanej praxe a prax musela byť vykonávaná úplne v niektorom odvetví praxe /prax auskulatna, kandidáta advokácie, zamestnanca konceptnej služby na Finančnej prokuratúre/. Možnosť započítania praxe vyplývala z osobitných predpisov.
Predmety skúšky boli štyri a to všeobecné právo súkromné, súkromné právo formálne /občiansky sporový poriadok, mimosporové pokračovanie, exekučné, konkurzné a vyrovnávacie konanie/, obchodné, zmenkové, šekové právo a základy práva verejného, najmä ústavného a finančného práva a správneho pokračovania a konečne štvrtým predmetom bolo trestné právo hmotné spolu s trestným súdnym poriadkom. Skúšku vykonávali kandidáti pred Komisiou pre jednotné sudcovské a advokátske skúšky zriadenou na Najvyššom súde, pričom jej predsedu, dvoch námestníkov a potrebný počet ďaľších členov vymenúval minister pravosúdia na obdobie troch rokov. Minister pravosúdia mohol členov Komisie zo závažných dôvodov odvolať aj pred uplynutím funkčného obdobia. O pripustení na skúšku rozhodoval päťčlenný senát, ktorý bol oprávnený žiadať pre posúdenie splnenia podmienok správy od advotkátskych komôr, úradov, súdov a advokátov. Skúška bola písomná a ústna, konala sa v jazyku slovenskom a ústna časť bola verejná. Skúšobná komisia pozostávala z piatich členov Komisie /predsedu a štyroch skúšobných komisárov/. Ak skúšobná komisia uznala kandidáta za spôsobilého zo všetkých predmetov, vystavila mu vysvedčenie o skúške. Z predmetov, z ktorých kandidát nebol uznaný za spôsobilého, sa mohol kandidát po vykonaní ďaľšej praxe ešte raz podrobiť opravnej skúške. Dlžku reprobačnej lehoty určovala komisia v rozmedzí od šiestich mesiacov do jedného roka. Skúšku musel kandidát vykonať do šiestich mesiacov od uplynutia reprobačnej lehoty. Za skúšku sa platila skúšobná taxa a za opravnú skúšku osobitná taxa.
Konečne tento zákon stanovoval i to, že ak advokát vedome alebo z nedbanlivosti zavinil, že kandidátovi advokácie bol vydaný nepravdivý doklad o vykonaní skutočnej praxe, potrestal sa, bez ohľadu na trestnoprávne následky za disciplinárny prečin. Ak sa dopustil disciplinárneho prečinu kandidát advokácie, mohol mu disciplinárny súd predĺžiť povinnú prax od šiestich mesiacov až do dvoch rokov, alebo mu mohol zakázať pokračovať v právnej praxi v obvode jedného alebo viacerých okresných súdov alebo mohol vylúčiť pripustenie na skúšku počas šiestich mesiacov až jedného roka. Podrobnosti o jednotnej skúške ustanovila vláda následne nariadením.
Priebeh a obsah jednotnej skúšky sudcov a advokátov nanovo upravilo vládne nariadenie č.216/1942 Sl.zák. o jednotnej sudcovskej a advokátskej skúške a jej skúšobnom poriadku, ktoré bolo prijaté dňa 4.11.1942.
Komisia pre jednotnú sudcovskú a advokátsku skúšku pozostávala z predsedu, dvoch námestníkov a dvadsiatich členov, pričom predsedu, prvého námestníka a desať členov menoval minister pravosúdia zo sudcov, konceptných pragmatikálnych úradníkov Ministerstva pravosúdia a úradníkov úradov verejnej obžaloby. Zostávajúcu časť komisie menoval minister pravosúdia z advokátov navrhnutých výbormi advokátskych komôr. Podmienkou členstva v komisii bola dokonalá znalosť slovenského jazyka, skúšaného predmetu a aspoň desaťročná justičná služba alebo rovnako dlhá advokátska prax. Skúšobných komisárov pre jednotlivé predmety určoval predseda komisie. Výnimočne bol oprávnený pre jeden skúšobný predmet vyslať skúšobného komisára aj minister pravosúdia. V takom prípade predseda komisie skúšobného komisára pre daný predmet nemenoval. Skúšobný komisár pre daný predmet určoval kandidátovi aj písomnú úlohu.
Žiadosti o vykonanie skúšky sa zasielali komisii, pričom tieto bolo treba doručiť v ňou stanovených termínoch, ktoré určovala štyrikrát do roka, tak aby boli začiatkom januára, apríla, júla a októbra. Kandidáti advokácie podávali žiadosti prostredníctvom advokátskej komory, ktorá predkladala so žiadosťou aj všetky osobné spisy kandidáta. Prílohou žiadosti bolo jednak svedectvo o štátnom občianstve Slovenskej republiky, vysvedčenia o troch štátnych skúškach na právnickej fakulte univerzity, absolutóriu a diplom doktora práv a jednak vysvedčenie o praxi, doklad o zaplatení skúšobnej taxy a pokiaľ žiadateľ prax prerušil v jej priebehu aj doklad – svedectvo o jeho mravnej zachovalosti vzťahujúce sa na obdobie prerušenej praxe.
O pripustení ku skúške rozhodoval s konečnou platnosťou päťčlenný senát, ktorého členom nemohol byť ten, kto bol s kandidátom v príbuzenstve v priamej línii alebo pobočnej línii vrátane bratranca /sesternice/, kto bol alebo je s kandidátom v pomere manželskom, švagrovskom, poručníckom, adopčnom alebo chovaneckom alebo u koho bol kandidát v právnej praxi. Namiesto takto vylúčeného člena povolal predseda do senátu iného člena komisie. O zasadnutí senátu sa spisovala zápisnica a senát rozhodoval hlasovaním väčšinou hlasov.
Písomná skúška sa konala pred ústnou skúškou, pozostávala z troch písomných úloh, pričom každá sa vykonávala v samostatný deň /prvý deň sa vypracúvala úloha zo všeobecného práva súkromného, druhý deň z obchodného, zmenkového alebo šekového práva a tretí deň z práva trestného/. Na písomnej skúške kandidát na základe predložených súdnych spisov alebo udaného stavu vypracúval súdne rozhodnutie alebo podanie, či právnu mienku. V trestnom práve vypracúval obžalobu, námietky proti nej, súdne rozhodnutie prípadne opravný prostriedok. Na písomné úlohy sa vyberali také prípady, ktorých právne posúdenie predpokladalo „dobré právnické pochopenie a zbehlosť v praktickom používaní právnych predpisov“. Vypracovanú úlohu kontroloval skúšobný komisár a so svojim hodnotením ju predložil komisii. Úlohy pre písomnú časť sa žrebovali a vypracúvali sa od 9,00 hod. do 18, 00 hod, pričom kandidát mohol používať zbierky zákonov, vedecké diela, avšak nie zbierky súdnych rozhodnutí a vzorce podaní. Opustiť miestnosť skúšky mhol kandidát len vo vážnom prípade a so súhlasom dozor vykonávajúcej osoby. Pri porušení týchto pravidiel mohol byť kandidát zo skúšky vylúčený. Práca sa odovzdávala osobe vykonávajúcej dozor, ktorá ju prevzala, vyznačila na ňu čas a každú jej stranu podpísala. Ak kandidát vykonal písomnú skúšku, mohol sa podrobiť ústnej skúške.
Ústna skúška a vykonávala v deň a v čase, ktorý sa uviedol pri mennom zozname kandidátov, ktorí sa mali skúške podrobiť a ktorý sa vyvesil na návesnej tabuli Najvyššieho súdu. Skúšala päťčlenná skúšobná komisia, každý kandidát konal skúšku osobitne, pričom skúška trvala najmenej jeden a pol hodiny a najviac dve hodiny. Poradie predmetov určoval predseda skúšobnej komisie. Otázky sa kládli kandidátovi tak, aby sa mohla posúdiť nimi zbehlosť kandidáta v právnych predpisoch a jeho spôsobilosti používať prakticky právne predpisy. O celkovom výsledku skúšky rozhodovala skúšobná komisia na porade, po ukončení ktorej vyhlásila výsledok skúšky.
Rozhodnúť mohla komisia buď tak, že uznala skúšku za vykonanú s úspechom zo všetkých predmetov, uznala skúšku za neúspešnú, ak kandidát neobstál ani z jedného predmetu alebo len z jedného predmetu, alebo uznať súšku za vykonanú s úspechom z dvoch alebo z troch predmetov. Ak kandidát skúške vyhovel, vystavila mu Komisia o zložení skúšky vysvedčenie, ktoré sa kandidátovi hneď aj odovzdalo. Ak komisia uznala skúšku za úspešnú iba z niektorých predmetov alebo zo žiadneho, určila kandidátovi reprobačnú lehotu, po uplynutí korej sa mohol podrobiť skúške z predmetov, v ktorých neuspel opäť. Opravná skúška sa vykonávala pred všetkými členmi Komisie pre sudcovské a advokátske skúśky. Ak nevyhovel kandidát zo všetkých predmetov ani na opravnej skúške, musel konať znovu prípravnú prax.
Taxa /poplatok/ za skúšku bol stanovený sumou okrem kolkov vo výške 500,-Ks, za opravnú skúšku z dvoch predmetov 400,-Ks a z jedného predmetu 300,-Ks. Polovica skúšobnej taxy sa rozdeľovala v rovnakých sumách medzi predsedu skúšobnej komisie a skúšobných komisárov, korí sa zúčastnili na ústnej skúške a druhá polovica taxy slúžila na úhradu manipulačných a správnych výdavkov, cestovných výdavkov skúšobných komisárov. Miestnosti pre skúšobnú komisiu poskytoval Najvyšší súd, administratívne práce vykonávali poverení pracovníci Najvyššieho súdu.
Vládnym nariadením zo dňa 14.5.1943 č.62/1943 Sl.zák. o členstve v Komisii pre jednotnú sudcovskú a advokátsku skúšku bolo stanovené, ze minister pravosúdia bol oprávnený vymenovať za členov Komisie pre jednostnú sudcovskú a advokásku skúšku okrem počtu členov uvedených vyššie aj univerzitných profesorov Právnickej fakulty Slovenskej univerzity.
d./ Advokácia na území obsadenom Maďarskom
- obnovenie advokátskej komory v Košiciach
Ako je známe, na časti územia Slovenska, ktoré bolo pôvodne súčasťou 1.ČSR a ktoré bolo pripojené v roku 1938 k Maďarsku, bol zavedený po nastolení civilnej správy ku dňu 1.1.1939 maďarský právny poriadok. Aj advokácia na týchto územiach sa vyvíjala odlišne ako na území Slovenskej republiky. Najvýznamnejším právnym centrom tohto pripojeného územia sa stali Košice, kde bola zriadená súdna tabula ako treťostupňový súd, naďalej pracovali okresný a krajský súd. Aby si bolo možné vytvoriť predstavu o fungovaní súdnictva a advokácie v tejto situácii, je potrebné si uvedomiť, že do súdnych služieb boli prevatí iba vybraní sudcovia maďarskej národnosti /10 sudcov na košickej súdnej tabuli, 14 na košickom krajskom súde/ a súdna tabula, do obvodu ktorej patrili spočiatku obvody krajských súdov v Rimavskej Sobote, v Košiciach a v Berehove, potom i v Užhorode a v Chuste /na území Podkarpatskej Rusi pripojenom k Maďarsku/. V roku 1940 po reorganizácii maďarského súdnictva namiesto obvodov krajských súdov v Berehove, Užhorode a Chuste, ktoré boli pirpojnené k obvodu tabule v Debrecíne, boli pričlenené ku košickej tabuli obvody krajských súdov v Miškovci a v Novom Meste pod Šiatrom.
Niektorí košickí advokáti už 10.11.1938 vytvorili osobitný výkonný výbor za predsedníctva dr.Pajora a členstva dr.A.Darvasa, dr.I.Hercza, dr.V.Laczka, dr.J.Piláta, dr.L.Rédekyho, dr.J.Sztudinku, dr.J.Ungára a dr.E.Weisera, kolektívne vystúpili z Martinskej advokátskej komory a započali prípravy pre vytvorenie samostatnej košickej komory. Po tom, čo bolo prijaté nariadenie maďarského ministerstva spravodlivosti č.9600/1938, ktorým bola mimo iného zriadená samostatná Advokátska komora v Košiciach, zišla sa v Košiciach schôdza advokátov a to dňa 31.12.1938 s tým, že budú podávané prihlášky do novovytvorenej komory. V apríli 1939 mala komora už 130 členov – advokátov. Valné zhromaždenie komory sa zišlo dňa 17.4.1939, bolo na ňom rozhodnuté o vytvorení komory a bol zvolený aj jej predseda, ktorým sa stal dr.Š.Vukovich a za podpredsedu bol zvolený dr.L.Hlatký, ktorý ním ostal až do zániku komory. Na poste predsedu komory došlo v roku 1940 k zmene, keď novým predsedom sa stal advokát dr.Aristid Aranyossy /23.12.1878 – 14.10.1955/, syn Ladislava Aranyossyho, zakladateľa Hornouhorskej stavebnej spoločnosti a rovnako tak advokáta a ostal ním až do zániku komory. Dr.Aranyossy bol menovaný i za zmocnenca Červeného kríža, v auguste 1941 vymenovaný Hortym za hlavného vládneho radcu a bol i členom sudcovskej a advokátskej skúšobnej komisie. Pôsobil aj ako člen mestského zastupiteľstva v Košiciach. Dr.D.Fulop, ktorý bol pôvodne advokátom stal sa prednostom Krajskej prokuratúry v Košiciach.
V Advokátskej komore v Košiciach bolo v roku 1940 zapísaných 166 advokátov a 45 advokátskych osnovníkov a v roku 1942 už 174 advokátov a 48 advokátskych osnovníkov, pričom 56 advokátov malo sídlo priamo v meste Košice. Advokáti zapísaní v košickej komore bolo preverovaní podľa maďarského židovského zákona, v dôsledku čoho v roku 1944 bolo internovaných z tejto komory 25 židovských advokátov, ktorí boli vymazaní zo zoznamu ku dňu 25.5.1944. Známym v Košiciach sa stal aj prípad židovského advokáta dr.Silbersteina, ktorý bol v roku 1942 obvinený z toho, že ukrýval mydlo, mal na dome českú tabuľu a hromadil viazaný tovar.
Celkovo finančná situácia advokátov na pripojenom území nebola dobrá, keď v tejto oblasti stagnoval hospodársky život, advokáti sa sťažovali vo výročných správach komory i na to, že množstvo začatých vecí nemohli dokončiť, pretože spisový materiál súdov bol z pripojeného územia narýchlo pred jeho obsadením odvezený na Slovensko a do Čiech a vrátený bol až v roku 1942. Za tejto situácie veci komplikovalo i to, že sadzby za advokátske úkony sa nezvyšovali /do tých čias neboli jednotne a primerane upravené/, náklady na chod kancelárií však stúpali. K zmene došlo až v roku 1942, keď predseda košickej tabule rozhodol o zvýšení odmien advokátov pre územný obvod košického krajského súdu a to o 30%. Advokáti s nevôľou prijali už spomínanú zmenu obvodu súdnej tabule, keď podľa ich názoru územie Podkarptskej Rusi historicky patrilo k Slovensku, platil tam prevažne československý právny poriadok a obyvatelia tejto oblasti boli jazykovo bližší slovenským advokátom než maďarským. Snahy advokátov na pripojených územiach vyvrcholili memorandom maďarskému ministrovi spravodlivosti, ktoré prispelo k navráteniu obvodu košickej tabule do pôvodných hraníc.
Košická advokátska komora bola organizačne podriadená maďarskej Krajinskej komisii advokátskych komôr a penzijné náležitosti advokátov boli zabezpečované prostredníctvom Krajinského advokátskeho a penzijného fondu.
Časť advokátov zapísaných v košickej komore vstúpila v roku 1939 do pravicového Národného spolku maďarských advokátov, ktorého základným poslaním malo byť upevňovanie maďarského nacionalistického a kresťanského ducha v právnickom živote s nepriateľským zameraním voči židovským a nemaďarským právnikom. Miestna skupina tohto spolku vznikla aj v Košiciach a to v roku 194374.
e./ Advokácia v posledných rokoch existencie Slovenskej republiky
Dňa 22.12.1943 bol prijatý zák.č.173/1943 Sl.zák. o úprave niektorých právnych pomerov advokátov, ktorým došlo k ďaľšiemu zásahu do slobody advokácie. Na základe tohto zákona bola ministrovi pravosúdia zverená právomoc určiť po vypočutí príslušnej advokátskej komory novozapisovanému advokátovi sídlo s tým, že takto prikázané sídlo mohol advokát zmeniť len zo závažných dôvodov a len so súhlasom ministra pravosúdia /§ 1/. Toto ustanovenie malo časovo obmedzenú platnosť, keď v zmysle § 3 platilo do skončenia brannej pohotovosti štátu. Tento zákon stanovil i to, že ak bol žiadateľ o zápis do zoznamu advokátov alebo advokátskych osnovníkov inej než slovenskej národnosti, platnosť jeho zápisu bola podmienená vyhlásením Ministerstva pravosúdia, ktorým toto potvrdilo, že v štáte tohto národa, ku ktorému patrí žiadateľ, zachováva sa reciprocita voči žiadateľom slovenskej národnosti. Pre nezachovávanie takejto reciprocity mohol minister pravosúdia nariadiť aj výmaz už zapísaných advokátov alebo advokátskych osnovníkov zo zoznamov.
Dňa 22.12.1943 prijatý zák.č.174/1943 Sl.zák., ktorým sa menia a doplňujú právne predpisy o advokátoch a verejných notároch riešil vo vzťahu k advokácii dva okruhy problémov. Prvým okruhom bola úprava advokátskej tarify, keďže doposiaľ bola platným a účinným predpisom advokátska tarifa vydaná vládným nariadením č.95/1923 Sb.zák. a nař., ktorá nebola podstatným spôsobom zmenená už takmer dvadsať rokov. Týmto zákonom bola vláda splnomocnená, aby po vypočutí advokátskych komôr nariadením vydala a vyhlásila novú sadzbu pre výkony advokátov, nadobudnutím účinnosti ktorej stratí účinnosť vládnym nariadením č.95/1923 Sb.zák. a nař. upravená sadzba pre výkony advokátov a ich kancelárií /§ 19/. Druhým okruhom, ktorý upravil tento zákon bolo dôchodkové zabezpečenie advokátov. Tento zákon jednak priamo novelizoval advokátsky poriadok v § 21 bod 8. upravujúci jednu z právomoci zhromaždenia advokátov a to uznášať sa o zaopatrení advokátov v invalidite a starobe, ako i vdov a sirôt po advokátoch a jednak upravil vznik Penzijného pomocného fondu advokátov.
Penzijný pomocný fod advokátov sa zriadil pri advokátskej komore v Bratislave a jeho členmi boli všetci advokáti zapísaní do zoznamu advokátov v Slovenskej republike. Tí advokáti, ktorí v deň účinnosti tohto zákona dosiahli šesťdesiat rokov, stali sa členmi Fondu len v prípade, ak zaplatili Fondu „zákupné“ vo výške, ktorú určil výbor advokátskej komory. Cieľom Fondu bolo poskytovať advokátom invalidný dôchodok, starobný dôchodok, vdovský dôchodok, sirotský dôchodok a výchovné. Nárok na starobný dôchodok advokátovi vznikol po päťročnom členstve vo Fonde, ak dovŕšil 65.rok veku a dobrovoľne sa vzdal výkonu advokátskeho povolania. Nárok na invalidný dôchodok mal advokát, ktorý bol päť rokov členom Fondu a bol vymazaný zo zoznamu advokátov pre nespôsobilosť na výkon advokátskeho povolania, ak táto nespôsobilost nebola zapríčinená úmyselne alebo následkom odsúdenia súdom za zločin. Nespôsobilosť na výkon povolania sa preukazovala dosvedčením úradného lekára, ktoré mohlo byť preskúmané na žiadosť Správy Fondu Lekárskou komorou. Invalidný dôchodok potom patril advokátovi počínajúc dňom straty spôsobilosti na výkon povolania a zanikal smrťou dôchodcu alebo zánikom nespôsobilosti na výkon povolania. Nárok na vdovský dôchodok patril každej vdove po zomrelom advokátovi, ktorý bol členom Fondu, okrem prípadu, že zomrelý advokát sám nespĺňal podmienky pre invalidný alebo starobný dôchodok, alebo ak bolo manželstvo uzatvorené po päťdesiatom roku veku advokáta, ďalej v prípade, ak vdova odovela pred uplynutím jedného roka od uzatvorenia manželstva s advokátom a smrť manžela nenastala následkom úrazu utrpeného po sobáši a z manželstva sa nenarodil potomok, ďalej ak smrť alebo predchádzajúca invalidita bola zapríčinená úmyselnou vinou vdovy zistenou trestným súdom a konečne v prípade, ak sa vdova znovu vydala. Nárok na sirotský dôchodok a výchovné patril každému maloletému dieťaťu po zomrelom advokátovi, ktoré je nezaopatrené, ak zomrelý otec mal už nárok na invalidný alebo starobný dôchodok. Po dovŕšení 21.roku veku dieťaťa patril tomuto nárok na sirotský dôchodok iba vtedy, ak študovalo na vysokej škole a to až do 24.roku veku alebo v prípade, ak dieťa pre trvalú duševnú alebo telesnú chorobu na akýkoľvek zárobok bolo neschopné. Výšku všetkých týchto dôchodkov ako aj výchovného stanovoval výbor advokátskej komory, ktorého uznesenie podliehalo schváleniu ministra pravosúdia. Dôchodky sa vyplácali dôchodcom mesačne vopred.
Príjmami Fondu boli jednak pravidelné členské príspevky, jednak dodatočné členské príspevky ako aj iné príjmy. Pravidelné ako aj dodatočné príspevky do Fondu bol povinný platiť každý advokát – člen fondu. Výšku pravidelných príspevkov ako aj spôsob ich platby určovali výbory advokátskych komôr, ktorých uznesenie podliehalo schváleniu ministra pravosúdia. Ak v danom roku príjmy Fondu nepostačovali na úhradu riadných výdavkov Fondu, určil výbor komory dodatočný členský príspevok a to percentuálnou sadzbou zo základu všeobecnej zárobkovej dane v poslednom daňovom období. Neospravedlnené oneskorené platenie alebo nevyrovnanie členských príspevkov bolo disciplinárnym prečinom. Ze oneskorené platenie sa vyrubovali 5% „úroky z oneskorenia“. Každý člen si mohol zakúpiť päťročné členské nároky sumou, ktorú určili výbory komôr. Takýto „zákup“ bol povinný pre advokátov, ktorí v deň účinnosti tohto zákona prekročili štyridsiaty rok veku. O možnostiach ďaľších zákupov rozhodovali výbory komôr. Správu Fondu obstarávala Advokátska komora v Bratislave podľa smerníc, ktoré určili výbory advokátskych komôr. O priznaní dôchodku však vždy rozhodoval výbor tej advokátskej komory, ktorej bol advokát členom. Výbory boli oprávnené udeliť mimoriadnu podporu alebo podporu z milosti aj v prípade, ak žiadateľ nárok nespĺňal. Pravidelné a dodatočné členské príspevky platili advokáti advokátskej komore, ktorej boli členmi a ktorá ich odvádzala Fondu. Výkaz nedoplatkov na pravidelných, dodatočných členských príspevkoch ako aj povinných zákupoch vystavený predsedom advokátskej komory a opatrený ním aj doložkou vykonateľnosti, bol vykonateľný súdnou exekúciou. Zaplatené príspevky a povinné zákupy nárokov boli odpočítateľnými položkami pri dôchodkovej dani. Výbory advokátskych komôr sa uznášali na spoločnom zasadnutí väčšinou hlasov prítomných, ktoré zvolával predseda bratislavskej komory.
Nariadením s mocou zákona č.195/1944 Sl.zák. o rozšírení obvodu Advokátskej komory v Bratislave na celé územie štátu a o dočasnej úprave niektorých právnych pomerov v advokácii zo dňa 23.10.1944 bolo rozhodnuté, že na území Slovenskej republiky bude pôsobiť iba jediná advokátska komora so sídlom v Bratislave, ktorej obvod bol týmto nariadením rozšírený na celé územie štátu. Advokátska komora v Turčianskom Svätom Martine sa zrušila a jej majetok, práva a záväzky prešli na Advokátsku komoru v Bratislave, ktorá dokončila aj už prebiehajúce disciplinárné konania. Advokát, ktorý mal sídlo v obvode Hlavného súdu Prešov mohol požiadať predsedu advokátskej komory, aby mu umožnil zložiť advokátsku prísahu u predsedu príslušného krajského súdu.
Druhá časť tohto nariadenia dočasne upravovala niektoré právne pomery v advokácii s ohľadom na vývoj vojnovej situácie, keď 12.augusta 1944 bolo na Slovensku vyhlásené stanné právo, vypuklo povstanie a na prelome septembra a októbra na územie Slovenska vstúpili sovietske vojská. Advokáti boli povinní počas brannej pohotovosti štátu zdržovať sa v sídle svojej advokátskej kancelárie /§ 3 ods.1/. Ak sa advokát vzdialil a zdržoval sa mimo svojho sídla nepretržite aspoň 30 dní bez zjavnej príčiny, mohol minister pravosúdia nariadiť jeho výmaz zo zoznamu advokátov. Rozhodnutie o výmaze sa doručovalo aj advokátskej komore a advokát mohol proti nemu podať rozklad ministrovi pravsúdia do 15 dní od doručenia rozhodnutia. Ak takéto rozhodnutie nebolo možné doručiť, uverejnilo sa v Úradných novinách s účinkami doručenia. Tieto ustanovenia sa vzťahovali aj na vzdialenie sa advokátov zo svojho sídla v období po 1.septembri 1944 /§ 6/, hoci toto nariadenie nadobudlo účinnosť až dňa 3.11.1944. Ustanovenia tohto nariadenia sa primerane vzťahovali aj na advokátskych osnovníkov.
f./ Z rozhodovacej praxe Slovenského najvyššieho súdu v advokátskych veciach
Rozhodovacia prax najvyššej súdnej inštancie na Slovensku týkajúca sa advokátov bola pomerne bohatá. Z rozhodnutí uverejnených v Úradnej sbierke občianskych rozhodnutí Slovenského najvyššieho súdu76 najväčšie zastúpenie mali veci týkajúce sa zápisov a výmazov do zoznamov, veci disciplinárne ako aj rozhodnutia o odmenách advokátov.
Pokiaľ ide o okolnosti a obsah udeleného poverenia judikoval Slovenský najvyšší súd nie len to, že „okolnosť, že si advokát zadovážil poverenie od klienta neprípustným spôsobom /prostredníctvom agenta/, môže mať síce určité disciplinárne následky, avšak samo poverenie a v ňom určené výmienky neplatnými nečiní“ /Rozhodnutie uverejnené pod č.365 Úr.sb./, ale aj to, že „ak advokát, ktorý z poverenia klienta bez predloženia plnomocenstva súdu konal pre klienta v spore advokátske práce popri inom advokátovi poverenom riadnym plnomocenstvom, za úkony ktoré vykonal, má byť odmenený samostatne a podľa sadzieb advokátskej tarify, nezáleží na tom, že advokátovi poverenému riadnym písomným plnomocenstvom už boli trovy za advokátske zastupovanie určené“. /č.376 Úr.sb./. Advokátskej odmeny sa týkalo aj viacero ďaľších rozhodnutí. Podľa prvého z nich „sťažnosťou podľa § 66 adv. por. nemôže sa klient domáhať na advokátovi vydania /vystavenia/ expenznóty /aby táto mohla byť základom súdneho určenia odmeny“ /č.509 Úr.sb./ a podľa iného zasa „ak je v honorárovom liste pre advokáta uvedené, akými prácami ho klient poveruje a čo do jednej z týchto prác je výslovne určené, že jeho honorárom bude len diferencia medzi pevne určenou sumou a sumou, ktorú osiahne odpedajom majetku, ktorý bude môcť byť z voľnej ruky opredaný, ináč však nedostane nič, kdežto čo do druhej z prác je uvedené len toľko, že v prípade jej úspečného vykonania vyplatí mu klient určený honorár, bez ďaľšieho dodatku, advokátovi za jeho prácu, hopci nedosiahla śpechu prislúcha primeraná odmana, prevdaže nie väčšia, než ktorá bola vymienená na prípad úspechu“ /č.365 Úr.sb./. Zaujímavé je aj rozhodnutie, ktoré hovorí o tom, že „advokát k vydobitiu trov prisúdených do jeho rúk klientovi proti manželke tohto klienta, nemôže viesť exekúciu na výživné prislúchajúce manželke proti tomuto klientovi - manželovi“ /č.538 Úr.sb./. V inej veci bolo zasa konštatované, že „niet takého predpisu alebo zvyklosti, podľa ktortého by advokátovi prislúchala za vyhotovenie arendálnej zmluvy odmena vo výške 2% árendovného za celú árendálnu dobu“ /č.293 Úr.sb./.
Bližsie sa pristavíme pri rozhodnutí z 23.4.1940 sp.zn.R 79/40 uverejnenom v Úradnej sbierke, ročník I., pod č.134, ktoré je do istej miery aktuálne aj dnes a podľa ktorého „advokát peniaze inkasované pre klienta nemôže si bez jeho svolenia ponechať na svoju odmenu a útraty v inej veci, v ktorej ho tiež zastupoval“. V tomto prípade advokát dr.N. právne zastupoval vo viacerých právnych veciach družstvo, ktoré skončilo v konkurze a konkurzný správca sa domáhal podanou žalobou vydania 2.972,- Ks, ktoré inkasoval počas zastupovania pe družstvo v jednej z vecí. Advokát dr.N sa bránil tým, že v iných veciach, v ktorých družstvo tiež zastupoval, mal proti družstvu ako vlastnému klientovi priznanú odmenu, ktorá nebola vyplatená a preto ak zadržal inkasované peniaze družstva, konal oprávnene s ohľadom na svoju palmárnu pohľadávku a uplatnil započítaciu námietku. Súd prvej stolice uznal prípustnosť započítania a po tom, keď zistil, že palmárna pohľadávka advokáta voči družstvu nepochybne predstavuje 2.692,-Ks, zaviazal advokáta zaplatiť žalobcovi iba rozdiel oboch súm. Súd druhej stolice rozhodnutie potvrdil. Žalobca podal proti zamietaciemu výroku opravný prostriedok, v dôsledku ktorého Slovenský najvyšši súd uznesenie súdu druhej stolice v jeho napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďaľšie konanie s tým, že vyslovil právny názor, podĺa ktorého „okolnosť, že advokát mal proti klientovi pohľadávku titulom advokátskej odmeny /hoci aj súdom určenej/ v iných poroch vedených z jeho poverenia, neoprávňuje ho, aby si peniaze inkasované v iných sporoch bez svolenia klienta ponechal na zaokrytie advokátskej odmeny prislúchajúcej mu v iných sporoch a o nároku klienta na vydanie týchto inaksovaných peňazí nemôže si započitať útraty vzniklôé v iných sporoch, ktoré viedol z jeho poverenia“. Na tom nič nemení ani okolnosť, že ie o klienta, ktorý je v konkurze.. Preto neprávom peviedli nižšie súdy kompenzáciu vzájomných nárokov. V závere rozhodnutia však Slovenský najvyšší súd podotkol i to, že inou by bola situácia, čo ale doposiaľ nebolo ani predmetom dokazovania, ak by advokáta klient na vykonanie takéhoto zápočtu splnomocnil, teda na to, aby inkasované peniaze vyúčtoval na svoje advokátske útraty. Slovenský najvyšší súd poukázal i na to, že advokát N. inkasoval plnenia v iných veciach už pred značnym časom a jeho klient ho urgoval na ich vyplatenie, z čojho možno usúdiť, že družstvo neprejavilo súhlas so zápočtom. Pre objasnenie týchto okolností bolo potrebné vykonať ďaľśie dokazovania a preto Slovenský najvyšší súd rozhodnutie súdu druhej stolice zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Aj normy židovského zákonodarstva sa stali predmetom rozhodovania Slovenského najvyššieho súdu, ktorý v jednom zo svojich rozhodnutím konštatoval, že „pod zákaz § 12 vl.nar.63/1939 Sl.z. spadá aj zamestnávanie bývalého advokáta – Žida, vymazaného zo soznamu advokátov ešte pred účinnosťou tohto vlád.nariadenia ako advokátskeho solicitátora“/č.205 Úr.sb./ a v inom zasa, že „ust.§ 5 vl.nar. 193/1939 Sl.zák. nedotýka sa nároku advokáta-žida na nahradenie hotových výdavkov“ / č.229 Úr.sb./
JUDr. Peter Kerecman, PhD.
advokát
Košice