Advokácia na Slovensku v období 1. ČSR

Po tom, čo bolo dňa 28.10.1918 vydané vyhlásenie o samostatnosti československého štátu, boli prijaté i prvé zákony /zák.č.1/1918 Sb. zák. a nař. o zbierke zákonov, zák.č.5/1918 Sb.zák. a nař., ktorým sa zriaďuje najvyšší súd, zák.č.3/1918 Sb.zák. a nař., ktorým sa zriaďuje najvyšší správny súd/ a najmä zák.č.11/1918 Sb.zák. a nař. o zriadení samostatného štátu československého, podľa ktorého „aby bola zachovaná súvislosť doterajšieho právneho poriadku so stavom novým, aby nenastali zmätky a upravený bol nerušený prechod k novému štátnemu zriadeniu, nariaďuje sa, že všetky doterajšie zákony a nariadenia v platnosti zostávajú“. V dôsledku prijatia tejto recepčnej normy, na území Slovenska naďalej platil aj uhorský advokátsky poriadok v znení jeho noviel. Recepcia noriem bola potvrdená pre územie Slovenska aj zák.č.64/1918 Sb.zák. a nař. o mimoriadných prechodných ustanoveniach na Slovensku, ktorý stanovil nie len to, že na Slovensku sa úraduje slovenským jazykom ale aj to, že všetky podané opravné prostriedky proti rozhodnutiam súdov nachádzajúcim sa na Slovensku, ktoré boli alebo budú podané a majú byť postúpené na rozhodnutie nadriadeným súdom mimo územie Slovenska, majú sa zadržať do času vydania ďaľšieho nariadenia. Tento zákon sa vzťahoval na celé územie bývalého kráľovstva Uhorského, ktoré vláda Československej republiky prevzala do svojej správy. Bol zavedený osemhodinový pracovný čas /zák.č.91/1918 Sb.zák. a nař. o osem hodinovej dobe pracovnej/ a boli vydané prvé kolky Republiky Československej, ktorými sa mali platiť aj súdne poplatky /nar.MF č.86/1918 Sb.zák. a nař. o platení kolkovného/. Organizácia sústavy súdov na Slovensku ostala v priebehu 1.ČSR bez podstatnejších zmien /a to aj po zavedení jednotnej sústavy pre celú ČSR a nových názvov riadnych súdov zák.č.201/1928 Sb.zák. a nař./, naďalej ako prvostupňové a prvoinštančné súdy rozhodujúce samosudcom pôsobili súdy okresné, druhostupňovými súdmi rozhodujúcimi prvoinštančne i druhoinštančne a vždy v trojčlennom zbore boli krajské súdy, treťostupňovými súdmi boli dva vrchné /hlavné/ súdy v Bratislave a Košiciach rozhodujúce v trojčlenných a päťčlenných senátoch. Najvyšší súd Republiky Českoslovenkej sídlil v Brne.

a./ Advokácia v časoch budovania samostatného štátu a stabilizácie právneho poriadku

Prvý právny predpis zasahujúci do úpravy advokácie bol prijatý už v januári 1919 a bolo ním  nariadenie ministra – plnomocníka vlády Československej republiky pre správu Slovenska č.5/1919 Úradných novín o jednotnej skúške sudcovskej a advokátskej, ktorym bola zriadená Komisia pre jednotnú skúšku sudcovskú a advokátsku so sídlom v Banskej Bystrici, keďže do tých čias komisia pre jednotnú skúšku sídlila mimo územia Slovenska. Komisia pozostávala z predsedu, dvoch námestníkov, ktorých menoval minister – plnomocník pre správu Slovenska a dvanástich členov, z ktorých polovicu takisto ustanovoval minister – plnomocník pre správu Slovenska a druhú polovicu volil výbor Advokátskej komory v Banskej Bystrici, pričom nebol viazaný príslušnosťou zvolených osôb k tejto komore a ani požiadavkou desaťročnej advokátskej praxe. Jedinou podmienkou členstva bola dokonalá znalosť slovenského jazyka. Voľba prvých členov komisii sa mala uskutočniť do konca januára 1919. Skúšobným jazykom na jednotnej skúške bola slovenčina. Pokiaľ kandidát žiadal výslovne na jednotlivú otázku odpovedať maďarsky, bolo to prípustné, avšak potom Komisia musela posúdiť, či je kandidát v slovenskom jazyku vôbec natoľko zbehlý, aby mohol pôsobiť ako advokát na Slovensku.
V auguste toho istého roku boli predpisy o jednotnej sudcovskej skúške doplnené ešte o nariadenie ministra – plnomocníka vlády Československej republiky pre správu Slovenska č.130/1919 Úradných novín o advokátskych a sudcovských skúškach, ktoré stanovilo, že až do konca roku 1920 mohol byť na Slovensku pripustený k sudcovskej alebo advokátskej skúške i ten, kto vykonal na dva roky skrátenu prípravnú službu, pričom aspoň jeden rok mal vykonaný na súde, u advokáta alebo na úrade pre zastupovanie eráru alebo verejných základín v sporových veciach.  
V súvislosti so vznikom ČSR došlo aj k zmene prísahy advokátov, ktorú museli zložiť všetci advokáti a to zák.č.13/1919 Sb.zák. a nař., ktorým sa menia ustanovenia o služobnej prísahe právnych praktikantov, auskulantov26, súdnych notárov, sudcov a advokátov. Prísaha znela takto: „Prisahám, že budem Československej republike vždy verný a poslušný jej vláde, že budem všetky zákony a platné nariadenia zachovávať a všetky povinnosti svedomito si plniť.“ Prísaha sa vykonávala tak, že prisahajúci advokát jej znenie hlasito opakoval a potom podal ruku tomu, kto ho bral pod prísahu. Prísahu boli povinní zložiť aj advokáti, ktorí prax už vykonávali s tým, že ak tak advokát do jedného mesiaca od účinnosti tohto zákona neurobil, malo sa za to, že sa advokátskej praxe vzdal. Advokáti, ktorí prax už vykonávali prisahali tak, že „formulu prísažnú“ vlastnoručne podpísali a v priebehu uvedenej lehoty zaslali prezídiu súdnej tabule prostredníctvom okresného súdu, v obvode ktorého mali bydlisko /§ 6/. K tomuto zákonu bolo následne prijaté vládne nariadenie č.34/1920 Sb.zák. a nar., ktorým sa vykonáva zák.č.13/1920 Sb.zák.a nar. o služobnej prísahe právnych praktikantov, auskulantov, súdnych notárov, sudcov a advokátov, ktoré upravovalo spôsob spisovania protokolov o každej vykonanej prísahe a postup pri žiadosti o predĺženie lehoty pre zloženie prísahy. Vo vzťahu k advokátom tento vykonávací predpis výslovne zdôraznil, že prísaha sa skladala spôsobom podľa § 22 zák.čl.LIII/1913 a zložiť ju museli aj tí advokáti, ktorí ku dňu nadobudnutia účinnosti zákona ešte neboli zapísaní v žiadnej z advokátskych komôr, alebo boli vymazaní bez ohľadu na to, že už raz vykonali prísahu podľa predchádzajúcich predpisov. Prísaha sa skladala pri každej žiadosti o nový zápis do zoznamu advokátov. Podľa § 10 tohto nariadenia, ak mal okresný súd pochybnosť, či advokátom zaslaná „prísažná formula“ bola advokátom aj podpísaná, určil advokátovi lehotu, v ktorej sa musel dostaviť a prehlásiť, že podpis je pravý. Zároveň sa upresnili aj následky nezloženia prísahy tak, že ak advokát v stanovenej lehote podľa zákona túto nevykonal, malo sa za to, že sa vzdal výkonu svojho povolania podľa § 34 zák.čl.XXXIV/1874 a to posledným dňom lehoty. Okresný súd bol potom povinný v prípade, ak neobdržal prísahu v lehote, oznámiť túto skutočnosť advokátskej komore. Za prísahu a overenie podpisu advokáta sa neplatili kolkové poplatky.
V nadväznosi na vyššie spomínaný zákon o zriadení najvyššieho súdu bol prijatý zák.č.216/1919 Sb.zák. a nař. o Najvyššom súde, ktorý upravil aj niektoré otázky disciplinárneho konania vo vzťahu k advokátom, keďže do tých čias odvolacím orgánom vo veciach advokátskych bola Kráľovská kúria v Budapešti. V § 5 stanovil, že Najvyšší súd RČS je vecne a miestne príslušným súdom pre rozhodovanie o disciplinárných veciach proti advokátom ako súd odvolací, pričom rozhodoval s konečnou platnosťou. Ďalej toto ustanovenie zverilo Najvyššiemu súdu v Brne i právomoc rozhodovať o odvolaniach proti uzneseniam advokátskych komôr a o sťažnostiach v správnych veciach advokátskych. Tým po vzniku najvyššieho súdu samostatného štátu prešla na tento najvyšší súdny orgán vo veciach advokátov právomoc býv. uhorskej kráľovskej Kúrie. Zákon upravil aj zloženie senátov rozhodujúcich v advokátskych veciach a to tak, že senát pre disciplinárne veci sa skladal z prvého prezidenta /predsedu/ NS RČS alebo jeho námestníka ako predsedu a štyroch členov. Z týchto štyroch členov boli dvaja členovia určení advokátskymi komorami. Ustanovenia zákona vykonávalo vládné nariadenie č.273/1919 Sb.zák. a nař. o vykonaní §-u 10 zákona o Najvyššom súde zo 16.apríla 1919 č.216 Sb.zák. a nař., ktoré stanovilo postup pri určení členov disciplinárneho senátu pri najvyššom súde advokátskymi komorami. Komora, ktorá mala do štyristo členov, delegovala dvoch prísediacich, komora s viac než štyristo členmi avšak menej než osemsto členmi štyroch prísediacich a komora väčšia osem členov. Voliteľným bol len ten advokát, ktorý bol v zozname zapísaný aspoň desať rokov a nebol členom disciplinárných orgánov komory. Pri rozhodovaní mali advokátski prísediaci rovnaké práva  a povinnosti ako sudcovia. Funkcia bola čestná a cestovné členom senátu hradila advokátska komora. O vylúčení alebo odmietnutí člena senátu z rozhodovania platili predpisy trestného poriadku o vylúčení sudcov.
Nariadením vlády č.538/1919 Sb.zák. a nař., ktorým sa menia obvody niektorých advokátskych komôr na Slovensku došlo v dôsledku vzniku samostatného štátu k pripojeniu časti obvodu býv. advokátskej komory v Gyori /Rábe/, ktorý sa nachádzal na území ČSR ku advokátskej komore v Bratislave, časti obvodu býv. adv. komory v Balassa-Gyarmat /Balážských Ďarmotách/ na území Slovenska k obvodu advokátskej komory v Banskej Bystrici a časť obvodu advokátskej komory v Miškolci /Miškovec/ nachádzajúceho sa na území ČSR k obvodu Advokátskej komory v Košiciach. Tým došlo k stotožneniu hraníc advokátskych komôr na území Slovenska so štátnymi hranicami tak, že súhrn územných obvodov všetkých advokátskych komôr tvoril na území Slovenska štátne územie ČSR.
Aj v roku 1920 došlo v právnej úprave advokácie na Slovensku k niekoľkým zmenám vyvolaným samostatnou štátnosťou a snahou vysporiadať sa s uhorskou minulosťou. Dňa 3.2.1920 bol prijatý zák.č.83/1920 Sb.zák. a nar. o dočasnej úprave advokácie, dňa 16.3.1920 zák.č.167/1920 Sb.zák. a nar. o dočasnej úprave činnosti advokátskych komôr na Slovensku a vzápätí aj vykonávacie predpisy k tejto novej právnej úprave. Ako vyplýva z názvov týchto predpisov, ich účelom boli zmeny v úprave advokácie, ktoré mali charakter dočasný. Jedným, z dôvodov prijatia tohto zákona bola aj snaha umožniť advokátom a kandidátom advokácie z Čiech presídliť na Slovensko, čo malo zrejme prispieť k riešeniu nedostatku sudcov a právnych čakateľov na Slovensku, kde po roku 1919 boli v súdnictve mimoriadne ťažké pomery, pretože veľký počet sudcov nebolo možné prevziať pre ich maďarský šovinistický postoj alebo sabotovanie27.
Podľa zák.č.83/1920 Sb.zák. a nar. o dočasnej úprave advokácie boli oprávnení advokáti, ktorí mali domovské právo v obci na území štátu československého a vykonávali advokátsku prax k 28.10.1918, alebo ak boli do zoznamu advokátov síce zapísaní neskoršie, avšak skúšku advokátsku vykonali pred komisiou na území ČSR, presídliť v rámci územia ČSR z oblasti, na ktorej platil rakúsky advokátsky poriadok na územie, kde platil uhorský advokátsky poriadok alebo naopak. Obdobne mohol zmeniť pôsobisko aj kandidát advokácie, pričom sa mu započítala prax vykonaná aj na území platnosti druhého z advokátskych poriadkov. Takisto tento zákon stanovoval, že advokátska skúška vykonaná kdekoľvek na území ČSR platila pre celé jej územie. Pokiaľ išlo o advokátov, ktorí mali sídlo mimo územia ČSR, mohli byť zapísaní do zoznamu advokátov niektorej z komôr na území ČSR len vtedy, ak okrem náležitostí zákonom nariadených, predložili aj súhlas ministra spravodlivosti, ktorý sa pokiaľ išlo o územie  Slovenska, dohodol vopred s ministrom s plnou mocou pre Slovensko. Tento zákon mal účinnosť obmedzenú iba na obdobie jedného roka od jeho vyhlásenia.
Zákonom č.167/1920 Sb.zák. a nar. o dočasnej úprave činnosti advokátskych komôr na Slovensku došlo k zlúčeniu všetkých advokátskych komôr a ich obvodov fungujúcich na území Slovenska. Takto došlo k zlúčeniu advokátskych komôr v Bratislave, Banskej Bystrici, Prešove a Košiciach s tým, že určiť sídlo zlúčenej komory a vymenovať členov Správneho výboru mal minister spravodlivosti nariadením. Podobne boli zlúčené i obe notárske komory /bratislavská a košická/. Zákon ďalej ustanovil, že Správny výbor zlúčenej komory  sa skladal z predsedu, tajomníka, pokladníka, komorného žalobcu a jeho námestníka, z ôsmich členov a štyroch náhradníkov, pričom členmi správneho výboru mohli byť len členovia komory. Podľa § 3 tohto zákona patrili Správnemu výboru zlúčenej komory všetky práva a povinnosti, ktoré podľa doterajších predpisov patrili do právomoci Výboru a Valného zhromaždenia bývalých advokátskych komôr. Práva a povinnosti predsedu advokátskej komory vykonával predseda Správneho výboru. Správny výbor zlúčenej advokátskej komory mal zvoliť prísediacich disciplinárneho senátu na Najvyššom súde v Brne. Ustanovenie § 6 ukladalo Správnemu výboru zistiť štátne občianstvo advokátov, ktorí boli zapísaní do zoznamu po 28.10.1918 s tým, že pokiaľ išlo o advokátov, o ktorých bolo zistené, že nie sú československými štátnymi príslušníkmi, mali byť zo zoznamu advokátov vymazaní /§ 2, § 35 zák.čl.XXXIV/1874/. Správny výbor sa uznášal väčšinou hlasov v prítomnosti nadpolovičnej väčšiny členov a bol poverený aj likvidáciou majetku a záväzkov zlučovaných advokátskych komôr. Minister spravodlivosti bol oprávnený spolu s ministrom pre zjednotenie zákonodarstva a organizácie správy kedykoľvek člena výboru odvolať a menovať iného. Pokiaľ by doterajší funkcionári  zlučovaných komôr „do činnosti správneho výboru  zasahovali alebo jej prekážali“, dopustili by sa, pokiaľ by ich konanie nebolo možné posúdiť prísnejšie, disciplinárneho prečinu, ktorý bol trestaný vymazaním zo zoznamu advokátov /§ 10/. Dôvodová správa k tomuto zákonu, pokiaľ išlo o potrebu zlučovania advokátskych komôr, zdôraznila, že úpravou hraníc Slovenska boli zmenené aj obvody advokátskych komôr, pričom značnú újmu utrpeli komory, ktorých obvody sú nepatrné v porovnaní s obvodmi ostatných komorami. Dôvodová správa počítala s tým, že naďalej budú prebiehať práce na pripravovanej jednotnej úprave advokátskeho poriadku a preto opatrenia zavádzané týmto zákonom budú iba dočasné. Pokiaľ ide o vytvorenie nových orgánov komôr, potreba ich vytvorenia bola odôvodnená potrebou zabezpečenia činnosti zlúčenej komory bez prerušenia. Dôvodová správa k spôsobu ustanovania orgánov v prechodnom období uviedla, že v dôsledku toho, že „prechodná doba iba krátko bude trvať, nepokladá sa za vhodné, aby dočasné orgány menované ministrom nahradené boli orgánmi volenými ešte pred vydaním nového advokátskeho poriadku a navrhuje sa, aby boli ponechané v činnosti kým nebudú zvolení funkcionári podľa nového advokátskeho poriadku na ich miesta. Zmeny ustanovení o výbore komory potom vyvolali aj čiastočnú zmenu pravidiel o disciplinárnom súde, ktorého predsedom mal byť prezident tabule v Bratislave, aby bola zaručená nestrannosť28.
Tento zákon bol vykonaný vládnym nariadením č.3/1920 Sb.zák. a nar., ktorým sa vykonáva zákon č.167/1920 Sb.zák. a nar. o dočasnej úprave činnosti advokátskych a notárskych komôr na Slovensku, v zmysle ktorého za sídlo zlúčenej advokátskej komory na Slovensku bol určený Turčiansky sv.Martin /sídlom Notárskej komory bola Bratislava/. Toto vládne nariadenie zároveň ukladalo všetkým advokátskym komorám fungujúcim v predchádzajúcom období, teda advokátskym komorám v Bratislave, Banskej Bystrici, Prešove a Košiciach, zastaviť svoju činnosť a odovzdať svoje spisy správnym výborom zlúčených komôr. Na Slovensku takto vyvíjala činnosť už iba jedna advokátska komora, ktorá sa nazývala aj „komorou zlúčenou“.
Zlúčená advokátska komora v Úradných novinách č.14/1921 vyzvala všetkých advokátov, ktorí boli zapísaní pred ustálením štátnych hraníc u advokátskej komory v Rábe, Miskolci, Baláškých Ďarmotách a v Marmar. Sihoti a doteraz sa nenechali zapísať u niektorej z advokáskych komôr na Slovensku, aby sa do 15 dní prihlásili o zápis do zlúčenej komory  s upozornením, že ak komora obdrží takúto žiadost o zápis neskôr, bude ju povazovať za žiadosť o prvozápis, ktorý spoplatní sumou 500 Kč a zároveň túto skutočnosť oznámi všetkým súdom a vrchnostiam, aby advokátov, ktorí tomuto vyzvaniu nevyhoveli, odopreli prijať za zástupcov stránok. V rovnaký deň bolo v Úradných novinách uverejnené i ďaľšie „Vyzvanie“ adresované všetkým „členom, ktorí cez vojnu boli povolaní k vojsku a z tej príčiny ich kancelárie boli zastavené“, aby si podali žiadosť o odpustenie podlžností na členských poplatkoch u bývalých advokátskych komôr. Takáto žiadosť – „prosba“ - musela byť však kolkovaná jednou korunou a muselo k nej byť pripojené obecné svedectvo o tom, od kedy do kedy bol advokát pri vojsku a že jeho kancelátia bola za ten čas zastavená a potvrdenie dvoch ďaľších advokátov /miestnych kolegov/, ktorí pri vojsku nepôsobili, že obsah obecného svedectva zodpovedá pravde. Ak takúto žiadost advokát nepodal do 1.mája 1921, komora začala nedoplatky na členskom vymáhať. Toto sa nevzťahovalo na príspevky na penzijnú základinu, pretože sa očakávalo, že táto otázka sa bude riešiť po vykonaní likvidácie ústrednej Zemskej advokátskej podporne a penzijného ústavu v Budapešti /jej existencia bola upravená pôvodne zák.čl.XL/1908 a zák.čl.LII/1914/.
Od zahájenia činnosti vo februári 1921 Advokátska komora v Turčianskom Sv.Martine, vyvíjala snahu revidovať zoznamy advokátov a osnovníkov účinkujúcich na území Slovenska, preverovala ich štátne občianstvo a kvalifikáciu, pretože bývalé komory aj po roku 1918 zapísali do zoznamov ako advokátov aj maďarských občanov, prípadne tých, ktorí získali diplom v Maďarsku. Navyše v dôsledku nemožnosti úradného styku s maďarskými advokátskymi komorami, nepodarilo sa získať doklady týkajúce sa advokátov vykonávajúcich prax na tých častiach slovenského územia, ktoré parili do územných obvodov advokátskych komôr so sídlom v dnešnom Maďarsku. Išto pritom o pomerne značné územie, keď gemermalohontská župa patrila ku komore so sídlom v Miškolci, novohradská župa patrila ku komore, ktorej sídlo ostalo v Balážďarmotách, komárňanská župa patrila do územia komory so sídlom v Rábe. O advokátoch z týchto územi bola evidencia založená nanovo. Komora postupne vymazovala tých advokátov, ktorí boli cudzí štátni občania ako aj tých, ktorí zložili skúšku v zahraničí, táto im nebola uznaná a novú skúšku na území ČSR nezložili a konečne aj tých advokátov, ktorí nezložili nový advokátsky sľub. V tejto súvislosti však išlo najmä o advokátov, ktorí s ohľadom na vek už advokáciu ani aktívne nevykonávali. Vytvorenie novej evidencie advokátskych osnovníkov bolo ešte komplikovanejšie.
Obdobie po roku 1920 prinieslo postupne nie len stabilizáciu právneho poriadku ale bolo charakteristické aj intenzívnym spolkovým životom právnikov na Slovensku a snahou advokátskych komôr z Čiech a Advokátskej komory v Turčianskom sv.Martine dosiahnúť vydanie nového advokátskeho poriadku alebo aspoň podstatnú zmenu v tom čase platných predpisov. Dôvodom týchto snáh bolo dosiahnutie úplnej nezávislosť advokácie od štátu a viazanosti advokáta iba zákonmi a jeho svedomím. Na pôde advokácie boli spracované i príslušné legislatívne návrhy, avšak tieto sa nikdy nepodarilo presadiť, zrejme preto, že vedeniu advokácie sa nepodarilo na nich zainteresovať politikov, ktorí o početne malý advokátsky stav neprejavovali potrebný záujem29. Výsledkom snáh advokácie boli iba niektoré čiastkové zmeny v advokácii, tak ako ich popíšeme nižšie. Spolková činnosť právnikov na Slovensku po roku 1920 ožívala najmä vďaka založeniu Právnickej jednoty na Slovensku /12.5.1920/. K jej zakladajúcim členom patrilo aj 21 advokátov30, ktorých rady v priebehu nasledujúcich desiatich rokov rozšírili ďaľší kolegovia tak, že ich počet dosiahol 107 advokátov /spolu z 271 členov Jednoty/. Jednota pôvodne sídlila v priestoroch po zrušenej advokátskej komore v Bratislave, odkiaľ však bola násilne v roku 1921 vysťahovaná. Združovala právnikov bez ohľadu na to, v akej sfére pôsobili, organizovala pravidelné zjazdy právnikov zo Slovenska, vydávala časopis Právny obzor, ktorého hlavným redaktorom bol dr.Vladimír Fajnor. Jeho bezplatnou prílohou sa neskôr /1929/ stala Úradná zbierka občianskych rozhodnutí Najvyššieho súdu z právnej oblasti Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Z pôvodných 183 predplatiteľov mal po desiatich rokoch existencie časopis viac než 2700 predplatiteľov, z toho 631 advokátov31. O dvanásť rokov neskôr vznikla odbočka Právnickej Jednoty na Slovensku v Košiciach /27.11.1932/. Jej predsedom sa stal prezident košického vrchného súdu /dr.Jozef Gregor/ a jeho námestníkom košický advokát dr. Hugo Tänzer32.
V dôsledku vytvorenia zlúčenej advokátskej komory v Turčianskom Sv.Martine bolo v marci 1921 prijaté nariadenie ministra – plnomocníka vlády Československej republiky pre správu Slovenska č.9/1921 Úradných novín o preložení sídla komisie pre jednotnú skúšku sudcovskú a advokátsku. Týmto nariadením sa sídlom Komisie stal Turčiansky Sv.Martin. Nariadením ministra – plnomocníka vlády Československej republiky pre správu Slovenska č.14/1921 Úradných novín o ustálení poplatkov za jednotnú skúšku sudcovskú a advokátsku bolo určené, že poplatky za vykonanie skúšky ustanovené ešte uhorským ministerstvom spravodlivosti č.67.300/1913 I.M. sa po 1.4.1921 zvyšujú na ich štvornásobok a takisto na štvornásobok sa zvýšila odmena členov komisie a jej funkcionárov. V roku 1921 bolo uverejnené v Úradných novinách aj  Uznesenie skúšobnej komisie pre jednotnú skúšku sudcovskú a advokátsku z 31.8.1921, podľa ktorého sa už naďalej nepripúšťali žiadne výnimky z povinnosti skladať skúšku v slovenskom jazyku.
Rok 1921 priniesol ešte prijatie zák.č.78/1921 Sb.zák. a nar., ktorým sa vláda splnomocňuje, aby vydala sadzby pre výkony advokátov a ich kancelárií. V zmysle tohto zákona bola vláda oprávnená, aby po vypočutí  advokátskych komôr ustanovila nariadením, ktoré výkony advokátov a ich kancelárií v súdnom a rozhodcovskom konaní je možné priemerne oceniť a aby pre výkony vydala sadzby /tarifu/, v ktorých bude odmena určená s tým však, že sadzbami nebude dotknuté právo účastníkov dohodnúť si s advokátom výšku odmeny a ani právo súdu skúmať, či účtovane úkony boli nutné a účelné /§ 2/. Určené sadzby mali platiť nie len vo vzťahu advokáta k jeho klientovi ale aj pre určenie trov, ktorých náhrada sa ukladala odporcovi. Zákon v § 4 umožňoval pre obvody jednotlivých zborových súdov druhej stolice vydať sadzby zvláštne, ktoré by prihliadali k zvláštnym pomerom dotyčných území a zároveň zrušoval ust. § 194 zák.čl.LIV/1912, pokiaľ sa jedná o sadzby poplatkov advokátskych. V tom čase platná úprava odmeňovania advokátov mala platiť až do doby, keď budú podľa tohto zákona vydané sadzby nové. To sa nakoniec stalo až o tri roky neskôr.

b./        Obdobie zásadných zmien v právnej úprave advokácie

            Podstatné zmeny do právnej úpravy advokácie priniesol zák.č.40/1922 Sb.zák. a nař., ktorým sa menia niektoré ustanovenia o advokátoch prijatý dňa 31.1.1922 a účinný od 2.3.1922. Tento zákon najmä podrobne stanovil podmienky, ktoré musela spĺňať osoba žiadajúca o zápis do zoznamu advokátov. V ust. § 1 ods.1 bolo konštatované, že advokáciu na území ČSR bol oprávený iba ten, kto bol zapísaný do zoznamu advokátov niektorej advokátskej komory v Republike Československej. Ako konštatujú dobové pramene, týmto bol naplnený pojem advokáta československého. Ustanovenie § 1 ods.2 tohto zákona stanovilo, že do zoznamu advokátov bude zapísaný ten, kto spĺňa nižšie uvedené podmienky. Tým bola nahradená formulácia obdobného ustanovenia uhorského advokátskeho poriadku, v dôsledku čoho bol garantovaný nárok každého, kto spĺňa uvedené podmienky, na zápis do zoznamu advokátov.
Podmienkami zápisu do zoznamu advokátov bolo, že žiadateľ  je /a./ československým štátnym občanom, /b./ je svojprávny, /c./ vykonal právnické štúdiá na niektorej československej univerzite alebo pred dňom 28.10.1918, či najneskôr v školskom roku 1918-1919 na niektorej univerzite bývalého mocnárstva rakúsko-uhorského, /d./ dosiahol hodnosti doktora práv na takejto univerzite, /e./ bol prakticky zamestnaný v právnej službe po dobu určenú v tomto zákone a /f./ vykonal s úspechom predpísanú praktickú skúšku pred komisiou na území ČSR alebo pred dňom 28.10.1918 na území bývalého mocnárstva rakúsko-uhorského. Pokiaľ takúto skúšku vykonal po dni 28.10.1918 mimo územia ČSR, mohol byť zapísaný so súhlasom ministra spravodlivosti, ak v dobe skúšky túto nebolo možné vykonať na území, na ktorom o zápis žiadal. Zamestnaním v právnej službe sa rozumelo, že žiadateľ bol pred dňom 28.10.1918 na území Rakúsko-Uhorska a po tomto čase na území ČSR prakticky zamestnaný po dobu šesť rokov, z toho najmenej päť rokov u advokáta a zostávajúci čas buď u advokáta, verejného notára alebo na súde, štátnom zastupiteľstve alebo na štátnom úrade správnom, finančnom alebo samosprávnom. Počínajúc dňom 1.janára 1924 stačilo vykonať pre splnenie podmienky praktickej praxe túto už iba v trvaní päť rokov u advokáta. Vykonaná prax na súde alebo finančnej prokuratúre pred účinnosťou toto zákona sa považovala za prax u advokáta. Advokátsku skúšku mohli skladať iba tí kandidáti, ktorí boli už najmenej tri roky prakticky zamestnaní v právnej službe u advokáta a dosiahli hodnosti doktora práv. Ako sa konštatovalo v prácach venovaných dejinám práva, táto dlhá advokátska prax sťažovala osamostatnenie sa advokátskych koncipientov a sťažovala prístup do advokátskeho povolania nemajetným advokátskym koncipientom33.
Zákon zároveň stanovoval v § 2, že „advokácie nemohol dosiahnúť“ ten, kto bol právoplatným rozhodnutím trestného súdu odsúdený za čin, pre ktorý podľa platných ustanovení nastávala strata volebného práva do obcí po dobu tejto straty, ďalej ten, kto podľa disciplinárneho nálezu bol zo zoznamu advokácie vymazaný po dobu, po ktorú výmaz trval, potom ten, kto vykonával štátny platený úrad okrem úradu ministerského a učiteľského, ako aj ten, kto bol verejným notárom, kto vykonával zamestnanie nezlučujúce sa s povahou a výkonom advokácie alebo kto sa v dôsledku svojho konania stal dôvery nehodným a konečne ten, kto upadol do konkurzu alebo na jeho žiadosť sa vykonávalo vyrovnanie, pokiaľ konanie trvalo. Výkon funkcie ministra bol vyňatý spomedzi okolností vylučujúcich výkon advokácie zrejme preto, že viacero vtedajších ministrov vlády pôsobilo v advokácii.
V zmysle § 3 právo vykonávať advokáciu zanikalo, ak advokát prestal spĺňať podmienky pre zápis do zoznamu advokátov, na povolanie advokáta rezignoval, vzdal sa svojho sídla a neustanovil substitúta, prijal úrad alebo začal vykonávať povolanie s advokáciou nezlučiteľné, ak bol odsúdený za vyššie uvedený trestný čin alebo disciplinárne previnenie advokátskou komorou alebo ak bol na jeho majetok vyhlásený konkurz alebo začaté vyrovnávacie konanie.
Tento zákon ako prvá právna norma vydaná na území bývalého Československa predpokladal, že advokáciu môže vykonávať aj žena - advokátka. Vo svojom ustanovení § 3 ods.2 riešil totiž výslovne situáciu, keď  žena – advokátka stratila československé občianstvo v dôsledku sobáša uzatvoreného s cudzincom. V takom prípade jej mohlo ministerstvo spravodlivosti povoliť po vypočutí stanoviska komory, advokáciu vykonávať naďalej. Jedným z dôvodov úpravy podmienok výkonu advokácie aj pre ženy-advokátky bola zrejme skutočnosť, že v školskom roku 1918/1919 boli zapísané ako riadne poslucháčky na Právnickej fakulte Univerzity Karlovej prvé ženy34. V roku 1929 začala vykonávať advokátsku prax na území Československa prvá žena – advokátka, ktorou bola JUDr.Matylda Mocová – Wíchová35. Na Slovensku rozšírili rady advokátov ženy o niečo neskôr, avšak v roku 1939 bolo v zozname advokátov zapísaných už spolu sedem žien – advokátok: v Bratislave Dr.Edita Neubergerová, ktorá vstúpila do advokácie už dňa 16.7.1932, Dr.Jolana Radó, rod. Weiss /25.2.1933/, Dr. Mária Stará /7.1.1938/, Dr.Mária Hromadová /3.11.1938/ a Dr.Margita Hámosová /19.8.1936/. V Bánovciach sídlila advokátka Dr.Margita Rosenbergerová-Wintersteinová /14.2.1938/ a v Michalovciach Dr.Livia Goldsteinová, rod. Hegedusová /11.7.1933/. V roku 1939 bolo v zozname kandidátov advokácie zapísanych už 12 žien. V nasledujúcich obdobiach sa počty advokátok podstatne zmenili. V roku 1942 po čistkách v advokácii pôsobili iba 2 ženy - advokátky a to Dr. Anna Solárová, rod.Svobodová so sídlom v Žiline /od 11.11.1941/ a naďalej Dr.Mária Stará so sídlom v Bratislave /7.1.1938/. Zo spolu 4 kandidátok advokácie boli v tomto roku tri zapísané v zozname bratislavskej komory a iba jedna /Dr.Hermína Janečková/ v zozname martinskej komory. V prvom povojnovom roku vykonávali advokátsku prax 3 ženy -advokátky a to so sídlom v Bratislave naďalej Dr. Mária Stará – Čikvanová a opäť Dr. Edita Neubergerová a so sídlom v Prešove Dr.Hermína Janečková36.
V § 6 definoval tento zákon rozsah prípustnosti zastúpenia advokáta v prípadoch povinného zastupovaní advokátom v civilných veciach svojim kandidátom advokácie. Podmienkou takéhoto zastúpenia bolo, že kandidát advokácie mal hodnosť doktora práv a vykonal najmenej dva roky praxe u advokáta. Vo veciach trestných pred zborovými súdmi advokáta - obhajcu mohol zastúpiť kandidát advokácie okrem prípadov konania pred porotou a pred najvyšším súdom.
Konečne zákon obsahoval nový text advokátskeho sľubu /§ 7/, ktorý sa skladal pred zápisom do zoznamu advokátskej komory podaním ruky predsedovi komory, ktorým žiadateľ sľúbil, že „bude Republike Československej verný, bude pri výkone svojho povolania všetky zákony a platné nariadenia zachovávať a svoje povinnosti si svedomito plniť“. Nový sľub skladali aj advokáti už do zoznamu zapísaní v stanovenej lehote pod hrozbou ich výmazu zo zoznamu.
Tento zákon dočasne upravoval aj pomery advokácie na Podkarpatskej Rusi, kde nebola zriadená samostatná advokátska komora /§ 8/. Zákon stanovil, že do času, kým nebude na Podkarpatskej Rusi zriadená advokátska komora bude viesť potrebnú agendu komory a zoznam advokátov a kandidátov advokácie ako aj prijímať sľub predseda sedrie, ktorú určí minister spravodlivosti. Disciplinárnu právomoc nad advokátmi a kandidátmi advokácie vykonával disciplinárny senát advokátskej komory v Turčianskom Sv. Martine a úkony komorného žalobcu obstarával komorný žalobca tejto komory. Dňa 22.2.1922 bola potom prijatá vyhl. ministra spravodlivosti č.72/1922 Sb.zák. a nar. o poverení predsedu sedrie v Užhorode výkonom agendy vo veciach advokátských na Podkarparskej Rusi, v zmysle ktorej výkonom agendy vo veciach advokátskych na Podkarpatskej Rusi bol poverený predseda sedrie v Užhorode.
Prijatie zák.č.40/1922 Sb.zák. a nař. vyvolalo vzápätí námietky proti skráteniu praxe koncipientov na päť rokov a proti zrušeniu súdnej praxe. Stála delegácia advokátskych komôr ČSR zaslala svoje stanovisko zo zasadnutia zo dňa 30.5.1925 ministerstvu spravodlivosti, v ktorom poukázala na to, že by bolo potrebné stanoviť povinnú prax šesť ročnú, z toho päť rokov v praktickej právnej službe u advokáta  a jeden rok na súde alebo správnom, či finančnom orgáne, avšak vždy na súde aspoň šesť mesiacov. Ministerstvo spravodlivosti začalo pracovať na osnove nového zákona, v ktorej boli nakoniec zohľadnené aj požiadavky advokátskeho stavu na predĺženie prípravnej praxe a honorovanie súdnej praxe, keďže prax na súde mala trvať aspoň šesť mesiacov37.

c./ Advokátska tarifa /sadzba/

V nadväznosti na už vyššie spomínaný zák.č.78/1921 Sb.zák. a nar., ktorým bola vláda splnomocnená, aby vydala sadzby pre výkony advokátov a ich kancelárií bolo dňa 3.5.1923 prijaté vládne nariadenie č.95/1923 Sb.zák. a nar., ktorým sa ustanovujú sadzby pre výkony advokátov a ich kancelárií, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 1.6.1923 a vzťahovalo sa na všetky úkony vykonané od tohto dňa. Toto vládne nariadenie zrušilo dočasnú advokátsku sadzbu vydanú NV č.498/1919 Sb.zák. a nar. o novej sadzbe advokátskej platnú v zmysle jeho § 3 „pre všetky miesta v Československu mimo Slovenska“ a tým zjednotilo ustanovenia o odmenách advokátov na celom území ČSR. Takto bolo upravené odmeňovanie podľa sadzieb pre jednotlivé výkony upravené v prílohe nariadenia a to pre oblasť civilného súdneho konania a rozhodcovského konania okrem konania vo veciach sociálneho poistenia, kde rozhodoval rozhodcovský súd podľa vlastného uváženia. Na výkony advokátov v trestnom konaní sa použili tieto sadzby len v prípade, ak išlo o zastupovanie súkromného žalobcu mimo konania porotného. Aj naďalej nariadenie pripúšťalo, aby sa advokát s klientom dohodol aj odchylne, tzv. voľnou dohodou. Ustanovenie § 3 stanovovalo spôsob zisťovania hodnoty rozhodujúcej pre použitie sadzby tak, že v spornom a rozhodcovskom konaní sa vychádzalo z hodnoty predmetu sporu, v konaní exekučnom, zabezpečovacom, konkurznom, vyrovnávacom z hodnoty nároku, v konaní nesporovom z hodnoty predmetu, ktorého sa úkon týkal a v trestnom z výšky uplatnenej náhrady súkromným účastníkom. Ak došlo k zmene hodnoty sporu v dôsledku zmeny žaloby, prihliadalo sa k nej až pokiaľ ide o úkony vykonané po tejto zmene. Ak k zmene žaloby došlo na pojednávaní, vychádzalo sa z toho, či dôvod pre zmenu žaloby vznikol pred pojednávaním alebo nie. Podľa § 6 ak nebola hodnota predmetu sporu číselne vyjadrená a nebola ani zrejmá z údajov, ktoré boli k dispozícií, predpokladalo sa, že hodnota predmetu bola v konaní, ktoré bolo začaté v prvej stolici podľa predpisov o konaní pred súdmi okresnými čiastkou 2.000 Kč a v prvej stolici pred súdmi zborovými čiastkou 10.000 Kč. V prípade subjektívnej kumulácie osôb „na tej, či onej strane“ /§ 7/, patrila advokátovi odmena „za každého spoločníka, prvého nepočítajúc, ďaľšia odmena vo výške 10% použitých položiek, najviac však 100%“. Podľa § 10 tarify patrila advokátovi 2% daň z obratu z tarifných položiek aj proti odporcovi. Súd bol povinný skúmať, či vykonanie úkonu bolo potrebné a či úkon bol účelný. Toto ustanovenie /§ 17 ods.1/ výslovne stanovilo i to, že odmena patrila advokátovi len vtedy, ak bolo podanie „tiež formálne a jazykovo upravené“. Ustanovenie § 18 určilo, že náklady sa mohli účtovať tiež tak, že sa poukázalo na tzv. „normálnu sadzbu“ na súde vyloženú, ktorá obsahovala úhrnné odmeny za úkony a výdavky v jednoduchých a často sa opakujúcich prípadoch stanovené podľa sadzby pripojenej k tomuto nariadeniu. Normálne sadzby upravila a vyhlásila súdna tabuľa po vypočutí príslušnej advokátskej komory.
Samotný sadzobník, ktorý tvoril prílohu tohto nariadenia vlády pozostával z troch častí. V prvej boli stanovené odmeny za jednotlivé úkony /Pracovná odmena/, pričom základnými kritériámi bola zložitosť veci a hodnota sporu ako aj to, súd ktorého stupňa bol vecne príslušný konať v prvej stolici, v druhej časti pod názvom Poplatky cestovné a vzdialenostné boli upravené cestovné náhrady a konečne v tretej časti boli upravené ostatné náhrady /Poplatky manipulačné/.
Položky 1. a 2. prvej časti – Pracovná odmena - upravovali odmenu za jednoduché podania a to v závislosti od hodnoty predmetu sporu /návrhy na ustanovenie opatrovníka, oznámenia a správy súdom, späťvzatia návrhov, zmenkové, pôžičkové žaloby/, položka 3. bola venovaná zastupovaniu súkromnej strany v trestnom konaní. Položka 4. upravovala odmenu za úkony zložitejšie /žaloby nie jednoduché, vyjadrenie k takejto žalobe atď./ a za účasť na pojednávaní a to takisto v závislosti od hodnoty predmetu sporu a vyššími sumami, než u podaní jednoduchých. Ešte vyššou sumou boli oceňované odvolania, dovolania a odvolacie /dovolacie/  pojednávania v civilných veciach /položka 5. a 6./. Samostatne boli upravené odmeny za spísanie a zaslanie výzvy protistrane /pol.8./ a v pol.č.9. ústne porady /„rozhovory“/ sadzbou za každú začatú štvrťhodinu podľa hodnoty sporu, pričom takto sa účtovali aj porady telefonické. Položka 10. stanovovala odmenu za štúdium spisov, položka 11. za vyhotovenie plnej moci advokátovi na zastupovanie, položka 12. za prevzatie, zapísanie, uschovanie, zúčtovanie a vydanie peňazí. „Výkony solicitátorské“ boli upravené v položke 13, keď išlo o odmenu za úkony vykonané mimo advokátskej kancelárie kancelárskym zamestnancom advokáta, napr. „pátranie“ v pozemkovej knihe, na súde, inom úrade, pričom aj táto odmena sa odvíjala od hodnoty predmetu sporu.
Cestovné a vzdialenostné poplatky si mohol advokát účtovať, ak sídlo súdu bolo „vzdialenejšie od sídla jeho kancelárie“. V takom prípade si mohol advokát uplatniť náhradu cestovného železnicou alebo parníkom v 1.triede a ak stanica bola vzdialená od sídla súdu viac než 2 km aj náhradu za dvojzáprahový povoz, kandidát advokácie cestovné 2.triedou na železnici, 1.triedou na parníku a jednozáprahovom povoze a iný zamestnanec advokáta cestovné 3.triedou na železnici, 2.triedou na parníku a jednozáprahovým povozom, ak nebolo možné použiť hromadnú dopravu. V mieste, v ktorom nebol k dispozícii jednozáprahový povoz, bolo možné použiť aj povoz dvojzáprahový. Ak nebolo možné na prepravu vôbec použiť železnicu alebo parník alebo ju bolo možné použiť len s veľkou stratou času, bolo dovolené účtovať povozné už zo sídla advokáta do sídla súdu a späť.
Okrem náhrady cestovných nákladov patrila advokátovi, jeho koncipientovi alebo inému zamestnancovi aj náhrada stravného, poplatku za nocľah, poplatok za premeškanie času a náhrada za čas strávený mimo pracovných hodín /mimo doby od 8,00 hod. – 17,00 hod/ a to v rôznej výške advokátovi, kandidátovi advokácie a ostatným zamestnancom.
Manipulačné poplatky boli poplatky za opis spisov, listín za každú začatú stránku aspoň s 25 riadkami takisto vo výške v závislosti od hodnoty sporu bez ohľadu na to, či bol text prepísaný alebo mechanicky kopírovaný /pol.15/, za telegrafovanie, vybratie poštovej poukážky alebo zaslanie peňazí poštovou poukážkou a za zápis lehoty.
K ustanoveniam tejto tarify sa vzápätí objavilo viacero komentárov a tabuliek38. Spokojnosť s touto novoprijatou sadzbou medzi advokátmi netrvala dlho. Už na porade zástupcov československej advokácie dňa 6.10.1923, z ktorej mimo iného vzišlo rozhodnutie vytvoriť Stálu delegáciu advokátskych komôr československých, bolo rozhodnuté aj o potrebe prípravy novej sadzby s prihliadnutím na tarify a skúsenosti iných štátov.

d./        Advokácia v období do roku 1938

Založením Stálej delegácie advokátskych komôr československých vyvrcholila snaha o vytvorenie spoločného orgánu všetkých advokátskych komôr ČSR, ktorej počiatky siahajú až do obdobia bezprostredne po prevrate v roku 1918 a ktorej cieľom malo byť uplatňovanie a obhajovanie spoločných stavovských záujmov najmä v súvislosti s vydávaním zákonov. Bolo rozhodnuté, že Stála delegácia bude vytváraná tak, že ju budú tvoriť prezidenti a viceprezidenti všetkých komôr a 15 ďalších volených členov, z ktorých deväť bude pochádzať z pražskej komory, dvaja z brnenskej a štyria zo slovenskej komory. Predsedom mal byť vždy predseda pražskej komory. Prvé zasadnutie sa uskutočnilo už v mesiaci apríl 1924 a zúčastnil sa ho i predseda slovenskej komory Dr.Vanovič39.
V  januári roku 1928 sa zišiel v  Prahe prípravný výbor pre tretí zjazd československých advokátov. Za Slovensko sa porady zúčastnili Dr.Emil Stodola a Dr.Cyril Bařinka. Bolo prijaté uznesenie spracovať dejiny advokácie nie len v Čechách ale osobitne aj na Slovensku, kde ako uviedol Dr. Emil Stodola „advokáti mali význačnú rolu v národnom živote slovenskom a slovenská advokácia má svoje vynikajúce postavy, ako dr. Pavla Mudroňa, dr.Štefanoviča, dr.Matúša Dulu, dr.Štefana Fajnora a iných, ktorí i za maďarského režimu neohrozene ako advokáti bojovali za práva slovenského národa“. Spomenutá bola aj otázka autonómie advokátskej komory na Slovensku. Táto téma rezonovala aj na valnom zhromaždení Sväzu advokátov na Slovensku, ktorý sa konal v Žiline za predsedníctva dr.Stodolu. Konštatovalo sa i to, že pri ponechaní komory v Turč.sv.Martine, majú byť vytvorené i komory v Bratislave a Košiciach, pretože tradične boli advokátske komory tam, kde sídlili súdne tabule a v Bratislave i Košiciach pôsobí dostatok advokátov, aby komory tam mohli byť zriadené. Niektorí advokáti využili príležitosť a sťažovali sa na časté daňové kontroly kancelárií k účelom obratovej dane. Účastníci zjazdu sa rozišli „v tej pevnej nádeji, že riešenie pálčivej otázky advokátskych komôr už na seba dlho čakať dať nemôže“40.
V roku 1928 sa uskutočnil aj dlho pripravovaný Tretí celoštátny zjazd československých advokátov v Prahe na staromestskej radnici /1.zjazd sa uskutočnil v roku 1904 v Prahe, 2.zjazd v roku 1925 v Brne/, na ktorom bola opätovne vznesená požiadavka na prijatie nového advokátskeho poriadku. Advokáti zo Slovenska – dr.Stodola vo svojom diskusnom príspevku - zdôrazňovali potrebu unifikácie zákonov pre celý štát, takisto unifikáciu advokátskych predpisov ako aj potrebu zabezpečiť preklady do slovenčiny zákonov maďarských, ktoré doposiaľ na území Slovenska platili. Dr.Stodola apeloval na vládu, aby došlo k dojednaniu zmluvy o vzájomnej právnej pomoci s Maďarskom. Slávnostný raut sa uskutočnil dňa 29.11.1928 v Národnom dome vinohradskom41. Tretia schôdza Stálej delegácie advokátskych komôr československých, ktorá sa zišla v tom istom roku v Bratislave, vzniesla požiadavku začlenienia do advokátskeho poriadku ustanovenia, podľa ktorého 3/4 členov orgánov komôr by muselo byť československej národnosti a koncipientská prax by mala trvať sedem rokov42.
Medzitým bolo prijatých niekoľko noriem dotýkajúcich sa advokácie. Aj oblasti advokácie sa dotkol zák.č.54/1925 Sb.zák. a nař., ktorým sa menia niektoré ustanovenia o poplatkoch, taxách a kolkoch, keď tento nielen zvýšil niektoré poplatky, ale aj stanovil poplatok za zápis do zoznamu advokátov sumou 500,-Kč /§ 6 ods.3/. Tento zákon vykonávalo vládne nariadenie č.87/1925 Sb.zák. a nař., ktorým sa vykonáva zák.č.54/1925 Sb.zák.a nař., ktorým sa menia niektoré ustanovenia o poplatkoch, taxách a kolkoch, ktoré stanovovalo, že poplatok za zápis do advokátskej komory sa platí v kolkoch a zaplatí sa tak, že kolky sa nalepia a znehodnotia razítkom príslušnej advokátskej komory a na Podkarpatkej Rusi prezídia súdnej stolice v Užhorode pred vykonaním zápisu /§ 6/. Dňa 10.5.1929 bolo prijaté vládne nariadenie č. 70/1929 Sb.zák. a nař, ktorým sa zrušuje nariadenie č.1456/1918 M.E. /uh.min./ o novej úprave úľav, potreba ktorých bola vyvolaná vojnou, pokiaľ ide o jednotnú sudcovskú a advokátsku skúšku a o prax predpísanú pre sudcov, advokátov a námestníkov verejných notárov, podľa ktorého sa „nariadenie č.1456/1918 M.E., pokiaľ je ešte v platnosti, zrušuje“. Tým došlo k vylúčeniu poskytovania úľav v praxi pre advokátsku skúšku, ktorá bola v skoršom období odôvodnená dôsledkami prvej svetovej vojny.
V roku 1929 boli ukončené i práce na príprave rozsiahleho návrhu nového jednotného advokátskeho poriadku, ktorý schválila Stáka delegácia advokátskych komôr Republiky Československé. Podľa tohto návrhu mali v ČSR pracovať advokátske komory v Prahe, Brne, Opave, Bratislave, Turčianskom Sv.Martine, Košiciach a v Užhorode s tým, že bude zriadená i jediná Vrchná advokátska komora, ktorá im bude nadriadená, bude jednotne vystupovať v méně všetkých komôr a bude rozhodovať o odvolaniach proti rozhodnutiam jednotlivých komôr. Ako je však známe, tento návrh pozostávajúci z viac než stovky paragrafov, sa nikdy nestal skutočnosťou.
V nadväznosti na schválenie zák.č.131/1931 Sb.zák. a nař. o súdnictve v sporoch z pomeru pracovného, služobného a učebného /o pracovných súdoch/ bolo dňa 17.12.1932 prijaté vládne nariadenie č.170/1932 Sb.zák. a nař., ktorým sa upravuje sadzba odmien za zastupovanie advokátmi v konaní pred pracovnými súdmi a v konaní opravnom. Podľa tohto vládneho nariadenia o odmenách advokátov za zastupovanie aj v týchto sporoch platilo vládné nariadenie č.95/1923 Sb.zák. a nar. s tou odchýlkou, že pri hodnote predmetu sporu presahujúcej 5.000,-Kč sa znižovala odmena advokáta o 20% oproti odmene pred súdmi riadnymi.
V roku 1933 pripravila Stála delegácia advokátskych komôr a ministerstvo spravodlivosti návrh novej advokátskej tarify. Zo strany štátnej správy vznikal zasa tlak na zníženie odmien advokátov43. V roku 1934 na Valnom zhromaždení Zväzu advokátov na Slovensku v Trenčianskych Tepliciach  konaného pod predsedníctvom dr. Emila Stodolu bolo konštatované, že je namieste bojovať proti súkromnej praxi obvodných notárov, ktorí vyhotovujú podania a spisujú trhové zmluvy, čo patrí robiť iba advokátom a žiadať, aby takáto súkromná prax obvodných notárov bola zakázaná. Diskutovalo sa aj problémoch exekučného práva a nejasnostiach právnej úpravy, keď sporným ostávalo, či možno exekučne zabaviť kone, voly a iný živý inventár roľníka a rozhodlo sa i o tom, že treba dojednať kolektívne poistenie členov Zväzu advokátov44.
V tomto období bol novelizovaný i zák.č.50/1923 Sb.zák. a nar. na ochranu republiky a to zák.č.130/1936 Sb.zák. a nař., ktorým sa mení a dopĺňa zákon na ochranu republiky. Novela mimo iného stanovila v § 6, že obhajcom v konaniach pre trestné činy uvedené v tomto zákone mohol byť len ten, kto bol zapísaný do zoznamu obhajcov oprávnených v týchto veciach obhajovať. V dôsledku tejto úpravy došlo k výraznému zásahu do slobody advokátskeho povolania, keď zoznam obhajcov viedlo Ministerstvo spravodlivosti a zápis doňho mohol byť odoprený kedykoľvek aj bez uvedenia dôvodu a podobne aj už zapísaný obhajca mohol byť bez uvedenia dôvodu zo zoznamu vymazaný. Vyžadovalo sa iba nezáväzné stanovisko príslušnej advokátskej komory /§ 6 ods.2/. Jednou z podmienok zápisu do zoznamu bol aj prísľub neoznámiť obsah spisov nepovolanej osobe a zachovať potrebnú opatrnosť, aby sa o ňom nepovolané osoby nedozvedeli. Do tohto zoznamu mohli byť zapísaní obhajcovia aj bez ich súhlasu s tým, že ak odopreli uvedený sľub zložiť, mohli byť zbavení práva vystupovať pred súdmi ako obhajcovia v trestných veciach vôbec. Do času vytvorenia takéhoto zoznamu mohli v týchto veciach obhajovať tí, ktorí zložili písomný sľub a ktorých prezident vrchného súdu, v obvode ktorého sa konanie vykonávalo, ako obhajcov pripustil.
Druhá polovica štyridsiatych rokov priniesla zmeny pokiaľ ide o požadovanú prax pre zápis do zoznamu advokátov. Bol prijatý zák.č.144/1936 Sb.zák. a nař., ktorým sa menia a doplňujú niektoré ustanovenia o advokátoch, ktorý priamo novelizoval ustanovenia zák.č.40/1922 Sb.zák. a nar., ktorým sa menia a doplňujú niektoré ustanovenia o advokátoch ako aj advokátsky poriadok vydaný zák.čl.XXXIV/1874. Takto bolo stanovené, že žiadateľ o zápis do zoznamu advokátov bol povinný preukázať, že bol na území ČSR alebo pred dňom 28.10.1918 na území bývalého Rakúsko – Uhorska v právnej službe zamestnaný najmenej 6 rokov a z tejto praxe 5 rokov u advokáta, pričom vykonanie praxe u riadneho súdu, štátneho zastupiteľstva alebo verejného notára sa započítavalo iba do jedného roka a zároveň bolo vypustené ustanovenie /§ 5 ods.2 zák.č.144/1936 Sb. zák. a nar., podľa ktorého po dni 1.1.1924 malo postačovať preukázať vykonanie päťročnej praxe u advokáta. Tento zákon zmenil aj ustanovenia advokátskeho poriadku a to tak, že ust. § 21, ktoré upravilo oztázky, o ktorých rozhodovalo zhromaždenie advokátov sa doplnilo novým bodom 8., podľa ktorého zhromaždenie advokátov rozhodovalo aj o zaopatrení advokátov a kandidátov advokácie v invalidite a starobe ako aj vdov a sirôt po advokátoch a kandidátoch advokácie a založenia na tento účel so súhlasom ministra spravodlivosti zaopatrovacieho ústavu pre všetky alebo jednotlivé advokátske komory alebo hromadným pristúpením advokátov do iného ústavu už zriadeného. Tento zákon sa dotkol aj advokátov – správcov konkurzných podstát a vyrovnávacích správcov – ktorým uložil povinnosť z čiastky, ktorá im za túto činnosť bude zaplatená, odviesť 5% v prospech tej advokátskej komory, ktorej je advokát – správca, členom. Komora bola potom povinná použiť tieto prostriedky v prospech príslušného zaopatrovacieho ústavu advokátov a kandidátov advokácie. Tento zákon splnomocnil vládu, aby nariadením upravila započítanie vojenskej prezenčnej služby do praxe kandidátov advokácie.
Zákon zároveň vyhovel požiadavkám advokátov a zmenil aj organizáciu advokátskych komôr na Slovensku a Podkarpatskej Rusi /čl.V zákona/, keď zriadil advokátske komory so sídlom v Bratislave a Košiciach s tým, že ich obvody boli zhodné s obvodmi vrchných /hlavných/ súdov v Bratislave a Košiciach. Deň vzniku komôr mala určiť vláda nariadením. Správne výbory oboch novozriadených komôr mal menovať a odvolávať minister spravodlivosti. Advokátska komora v Turčianskom Sv. Martine mala vykonávať svoju činnosť do času, kým si nezačnú plniť úlohy novozriadené komory. Správne výbory novozriadených komôr po vzniku nových komôr mali vykonať rozdelenie majetku a záväzkov doterajšej zlúčenej komory v Turčianskom Sv.Martine. Dňom, keď zaháji svoju činnosť komora v Košiciach, keďže bude vykonávať svoju pôsobnosť aj pre územie Podkarpartskej Rusi, mali sa zrušiť ustanovenia zverujúce niektoré kompetencie pre toto územie vo veciach advokátskych predsedovi sedrie v Užhorode. Spomínané vykonávacie nariadenie bolo prijaté dňa 3.7.1936 a uverejnené v zbierke zákonov  ako nariadenie vlády č.186/1936 Sb.zák. a nař., korým sa určuje deň zahájenia činnosti advokátskej komory v Bratislave a upravuje obvod pôsobnosti advokátskej komory v Turč. sv.Martine. Toto nariadenie ustanovovalo, že advokátska komora v Bratislave začne svoju dňom 1.10.1936 a do času, kým sa nevytvorí pre obvod Vrchného súdu v Košiciach advokátska komora v Košiciach, mala sa vzťahovať pôsobnosť doterajšej komory v Turčianskom Sv.Martine na územie obvodov okresného súdu v Turčianskom Sv.Martine a krajského súdu v Ružomberku. Advokátska komora mala  odovzdať spisy týkajúce sa advokátov a kandidátov advokácie patriacich do obvodu komory v Bratislave tejto komore a to aj spisy disciplinárne bez ohľadu na to, či kárne konanie bolo alebo nebolo skončené. Bratislavská komora oznámila v Úradných novinách oficiálne začiatok svojej činnosti ku dňu 16.októbra 193645.
Na vykonanie zák.č.144/1936 Sb.zák. a nař., ktorým sa menia a doplňujú niektoré ustanovenia o advokátoch bolo prijaté nariadenie vlády č.224/1936 Sb.zák. a nař. o započítaní vojenskej služby prezenčnej do právnej praxe kandidátov advokácie. Podľa tohto nariadenia kandidátom advokácie, ktorí budú konať šesťročnú právnu prax započítala sa vojenská prezenčná služba do ich právnej praxe v jednej polovici, pokiaľ bola konaná v československej brannej moci a nebola ako trest predĺžená.
Po dosiahnutí zriadenia advokátskej komory v Bratislave, slovenskí advokáti za zásadné na IV. zjazde československých advokátov konanom v roku 1936 v Prahe opäť považovali nutnosť prijatia nového advokátskeho poriadku, ktorý mal mimo iného účinne brániť pokútnictvu46. Táto požiadavka rezonovala aj na schôdzi Stálej delegácie advokátskych komôr Republiky Československej, ktorá sa konala v Prahe dňa 25.6.1937, kde bol stav prác na príprave nového advokátskeho poriadku hodnotený tak, že tieto práce „sú na mŕtvom bode“. Diskusia na tejto schôdzi sa sústredila i na problematiku  penzijného poistenia, keď sa prítomní zhodli, že najvhodnejšie by bolo problém riešiť fungovaním samostatných penzijných ústavov zriadených každou advokátskou komorou osobitne s povinnou účasťou všetkých advokátov – členov danej komory a s výplatami starobného dôchodku po dosiahnutí 60 rokov veku a 10 rokov advokáskej služby. Diskutovalo sa aj o boji proti pokútnikom a obsahu navrhovanej novely ako aj zavedení signovania tabulárnych žiadostí advokátmi47.
Keďže v tomto období nedošlo k zásadnej zmene v oblasti disiplinárneho konania proti advokátom, ba práve naopak táto sa ustálila, pristavme sa krátko pri konkrétnom prípade, ktorý názorne ilustruje priebeh a rozhodovanie v disciplinárych veciach a ktorý pochádza z roku 193548. Jeho podrobnejší popis umožňuje vytvoriť si predstavu nie lne o hmotnoprávnej stzránke veci ale aj o otázkach procesnoprávnych, trvaní disciplinárneho konania a spôsobe komunikácie obvineného advokáta s komorou a naopak.
Začatiu disciplinárneho konania v tejto veci proti advokátovi L. predchádzala sťažnosť klienta bývajúceho trvale v Čechách doručená Advokátskej komore v Turčianskom Sv.Martine dňa 7.9.1935. V tejto sťažnosti klient uviedol, že advokát ho zastupoval v konaní proti lekárnikovi pôsobiacemu v rovnakom meste ako pôsobil advokát a to o zaplatenie dlhu 140,-Kč s prísl. Žalobu si klient podal sám a plnú moc advokátovi udelil pred prvým pojednávaním vo veci, ktoré sa malo konať dňa 29.10.1934. O výsledku pojednávania však advokát klienta informoval až po opakovaných urgenciách a to listom zo dňa 12.11.1934, v ktorom uviedol, že vo veci bol klient úspešný, bol vynesený kontumačný rozsudok a len čo to bude možné, začne na jeho podklade viesť proti lekárnikovi exekúciu. Keďže klient nemal správy o priebehu vecí, požiadal advokáta listom zo dňa 2.1.1935, aby mu oznámil, či bola exekúcia začatá. Tento list ostal bez odpovede a tak klient urgoval odpoveď listom zo dňa 6.2.1935. Listom zo dňa 12.2.1935 advokát klientovi oznámil, že exekučná žiadosť bola podaná, možno očakávať v krátkom čase uskutočnenie exekúcie a vyplatenie žalovanej čiastky. Klient urgoval informáciu o stave veci, prípadne vyplatenie vymoženej sumy, listami zo dňa 8.5.1935 a zo dňa 27.5.1935, avšak  odpoveď na ne a ani vymoženú sumu neobdržal. Preto sa klient obrátil priamo na súd, kde zistil, že exekučná žiadosť bola podaná, avšak advokát nepožiadal o uskutočnenie exekúcie, hoci už uplynulo 90 dní, počas ktorých tak mohol kdykoľvek urobiť. Preto klient vypovedal advokátovi plnomocenstvo. Vo svojej sťažnosti poukázal klient aj na to, že od vynesenia kontumačného rozsudku uplynulo už osem mesiacov, počas ktorých advokát preňho „nič neurobil“.     
Advokátska komora obratom doručila podanú sťažnosť advokátovi L., aby sa k nej vyjadril. Ten vo svojom liste zo dňa 25.9.1935 uviedol, že je pravdou, že zastupovanie klienta  prevzal ako aj to, že dosiahol vydanie kontumačného rozsudku a podal exekučnú žiadosť, avšak o uskutočnenie exekúcie nepožiadal nie preto, že by veci nevenoval dostatočnú pozornosť ale preto, že obdržal prísľub od lekárnika-dlžníka, že svoj dlh vyrovná dobrovoľne. Tento prísľub dosiahol iba vďaka svojej snahe, na vynaloženie ktorej ani nebol povinný. Skutočne medzičasom /v auguste 1935/ lekárnik dlh vyplatil kancelárii advokáta a tento ho, s istým omeškaním spôsobeným jeho dovolenkou a pobytom mimo sídla svojej kancelárie, aj poukázal klientovi okamžite po návrate z dovolenky /10.9.1935/. Preto advokát navrhol konanie voči nemu zastaviť.
K tomuto stanovisku advokáta sa vyjadril klient, ktorý uviedol, že advokát mu skutočne poukázal čiastku 140,-Kč, avšak stalo sa to až 13.9.1935. Navyše advokát mu doposiaľ nepoukázal trovy konania a úroky. Klient spochybnil aj údaj o tom, že lekárnik mu plnil až v auguste 1935 a navrhol lekárnika vypočuť ako svedka v disciplinárnom konaní.
Keďže advokátska komora bola toho názoru, že popísaný skutok môže byť disciplinárným previnením spočívajúcim v porušení povinností disciplinárne obvineným spojených s jeho povolaním, pričom disciplinárne obvinený „vo veci jemu zverenej značnú liknavosť a opozdilosť preukázal“, dňa 9.11.1935 uznesením nariadila vyšetrovanie, v rámci ktorého mal byť vypočutý aj lekárnik na otázku času plnenia advokátovi.
V rámci vyětrovania bolo výsluchom lekárnika vykonaným na Okresnom súde v L. dňa 28.11.1935 zistené, že advokátovi v kancelárii vyplatil dňa 13.8.1935 čiastku 200,-Kč. Podľa výpovede svedka tomu predchádzali opakované výzvy advokáta na zaplatenie, na ktoré on odpovdal tak, že bude plniť dobrovoľne, nech advokát neuskutoční exekúciu.
Sťažovateľom bolo doplnené, že advokát L. po tom, čo mu klient vypovedal plnomocenstvo,  požiadal o zastavenie exekúcie.  Túto skutočnosť zistil sťažovateľ tak, že chcel uskutočniť exekúciu pre vymoženie zbytku dlhu 22,-Kč /trov a úrokov/, na čo mu súd oznámil, že exekúcia je zastavená na základe žiadosti advokáta L.
Keďže skutkový stav bol nesporne zistený, vydala Advokátska komora v Turčianskom Sv.Martine dňa 30.12.1935 uznesenie o nariadení disciplinárneho konania, ktorým vyslovila, že „proti Dr. L., advokátovi v L., sa nariaďuje disciplinárne pokračovanie podľa bodu a./ § 68 a bodu c./ § 69 zák.čl.XXXIV/1874 pre disciplinárne previnenie, ktorého sa mal dopustiť tým, že údajne v záležitosti sťažovateľa F.K. z P. proti M.K. pri Okresnom súde v L. pod č.C 472/1934 o zapl. 140,-Kč istiny a prísl. na viaceré urgencie správy klientovi nepodal, exekúciu nepreviedol a vymáhaný obnos klientovi úplne nevyplatil, ale vyplatil mu len 140,-Kč istiny a to len dňa 13.9.1935, napriek tomu, že dlžník jeho požiadavku údajne ešte začiatkom augusta vyplatil, ďalej, že obvinený napriek tomu, že klient mu plnú moc odobral, o čom ho aj vyrozumel, predsa žiadal zrušenie exekúcie, ačkoľvek jeho vykonateľná požiadavka úplne vyplatená není“. Keďže proti tomuto uzneseniu nebol prípustný opravný prostriedok, nariadil predseda advokátskej komory vykonať vo veci pojednávanie, jeho termín určil na deň 23.5.1935 a predvolánkou zo dňa 22.4.1936 naň predvolal advokáta L. s poučením, že ak bez ospravedlnenia nepríde „pojednávanie sa odbaví bez neho“. Na pojednávanie predvolal predseda komory aj žalobcu komory a o jeho termíne upovedomil „urazenú stránku“ /sťažovateľa/ a príslušné Štátne zastupiteľstvo.
Na pojednávaní dňa 23.5.1935 bolo vo veci po vypočutí obžaloby a obhajoby rozhodnuté rozsudkom Disciplinárneho súdu Advokátskej komory v Turčianskom Sv.Martine a to tak, že prvým výrokom tohto rozhodnutia „obvinený Dr.L., advokát z L. zapísaný člen tejto advokátskej komory, u z n á v a  s a  v i n n ý m v disciplinárnom previnení, kvalifikovanom  podľa bodu a. a b./ § 68 a bodu c./ § 69 zák.čl.XXIV/1874, ktoré disciplinárne previnenie spáchal tým, že v záležitosti sťažovateľa F.K. z P. proti M.K. pri Okresnom súde v L. pod č.C 472/1934 o zapl. 140,-Kč istiny a prip. na viaceré urgencie správy klientovi nepodal, exekúciu nepreviedol a vymáhaný obnos klientovi úplne nevyplatil, ale vyplatil mu len 140,-Kč istiny a to len dňa 13.9.1935, napriek tomu, že dlžník jeho požiadavku údajne ešte začiatkom augusta vyplatil, ďalej, že obvinený napriek tomu, že klient mu plnú moc odobral, o čom ho aj vyrozumel, predsa žiadal zrušenie exekúcie, ačkoľvek jeho vykonateľná požiadavka úplne vyplatená není“, druhým výrokom mu bol uložený podľa bodu 1.§ 70 zák.čl.XXXIV/1874 trest „písomného pokarhania“, tretím výrokom bolo uložené odsúdenému zaplatiť trovy disciplinárneho konania vo výške 200,-Kč do 15 od jeho právoplatnosti pod hrozbou exekúcie, štrtým výrokom bolo konšatované, že po právoplatnosti tohto rozhodnutia bude rozhodnutie doručené Správnemu výboru Advokátskej komory. Súčasne bolo dané poučenie o možnosti podať proti tomuto rozsudku odvolanie do 15 na Najvyšší súd RČS v Brne. Na pojednávaní predchádzajúcom rozhodnutiu boli prečítané výpovede svedka – lekárnika, pripojené súdne spisy, z ktorých bolo zistené, že vo veci bolo rozhodnuté kontumačným rozsudkom, kedy obvinený podal návrh na exekúciu ako aj to, že návrh vzal späť po tom, čo mu bolo vypovedané plnomocenstvo. V rozsudku poukázal disciplinárny súd na to, že je nepochybné, že disciplinárne obvinený prejavil vo veci jemu zverenej značnú liknavosť a opozdilosť a svojim konaním „poškodil česť a dôstojnosť advokátskeho zboru a podlomil dôveru obecenstva voči advokátom“. Pri rozhodovaní o treste vzal disciplinárny súd do úvahy i to, že obvinený nebol ešte disciplinarne trestaný ako aj to, že nedoplatok nevyplatený klientovi predstavuje malú sumu /22,-Kč/.
Proti tomuto rozsudku advokát L. podal v zákonnej lehote odvolanie a navrhol napadnutý rozsudok Disciplinárneho súdu Advokátskej komory zmeniť tak, že obvinený bude oslobodený spod disciplinárneho obvinenia. Svoje odvolanie zdôvodnil viacerými skutočnosťami a to jednak tým, že rozhodnuté bolo bez dostatočného vyětrovania a spoľahlivého zistenia skutkového stavu a jednak tým, že vykonané dôkazy nepostačujú na uznanie disciplinárne obvineného vinným. Odvolateľ uviedol, že sa cíti byť nevinný, pretože nielen, že všetky záujmy klienta chránil, ale „išiel i ďalej a vybavil v konečnom dôsledku vec rýchlejšie a úspešnejšie, než by bola vybavená spôsobom, aký považoval disciplinárny súd za jediný správny, teda uskutočnením exekúcie“. Tento postup navyše odvolateľ zvolil po zistení, že proti dlžníkovi – lekárnikovi, sú na Okresnom súde v L. vedené viaceré exekúcie /spolu asi 30/, z ktorých viedol niekoľko dokonca on sám v mene iných mandantov, takže rad na sťažovateľa by došiel až neskoro a preto radšej zvolil cestu neustálych a opakovaných urgencií, než uskutočnenie výkonu rozhodnutia, čo bolo korunované prísľubom lekárnika, ku ktorému mal inak priateľský pomer, plniť dlh, čo sa aj nakoniec stalo. Odvolateľ poukázal i na to, že jeho kancelária v dobe jeho neprítomnosti informovala neformálne klienta o prijatí plnenia. Názor disciplinárneho súdu, že advokát musí vždy bez ohľadu na okolnosti zvoliť bezodkladne cestu exekúcie je nesprávny a práve takýto postup by bol iba alibistickým bezodkladným plnením si povinnosti advokáta. Pokiaľ na niektoré listy klienta neodpovedal, aj to urobil so zohľadnením skutočnosti, že by mu za tieto „zbytočné“ listy, keď sa klient opakovane pýtal na to isté a advokát mu už prv vyčerpávajúco odpovedal, musel účtovať trovy, ktoré by sa takto neúčelne zvýšili. Ani inkasovaný obnos neodoslal odvolateľ neskoro, pretože ak urobil bezodkladne po svojom návrate z dovolenky, keď v kancelárii do toho času nebol prítomný nik, kto by mohol s peniazmi nakladať. Odvolateľ navrhol doplniť dokazovanie jednak oboznámením jeho cestovného pasu, z ktorého je zrejmé, kedy sa do svojho sídla vrátil, jednak dotazom na Okresný súd v L., koľko exekučných vecí a pre aké sumy boli v rozhodnom čase vedené proti dlžníkovi ako aj výsluchom konkrétnej svedkyne na otázku príchodu advokáta do mesta L. po dovolenke. Advokátska komora predložila odvolanie aj celým spisom Najvyššiemu súdu RČS uznesením zo dňa 13.6.1936 s tým, že navrhla svoje rozhodnutie ako vecne spráne potvrdiť a zaviazať odvolateľa na náhradu rov odvolacieho konania, ktoré komore vzniknú tým, že prísediacim advokátom v senáte NS RČS bude musieť nahradiť cestovné trovy a hotové výlohy.
O podanom odvolaní rozhodol Najvyšší súd RČS na svojom pojdnávaní dňa 21.12.1936 a to tak, že napadnutý rozsudok Disciplinárneho súdu Advokátskej komory v Turčianskom Sv.Martine  p o t v r d i l   a zaviazal obvineného advokáta zaplatiť komore trovy odvolacieho konania vo výške 120,- Kč do 10 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia pod hrozbou exekúcie. Odvolací súd bol toho názoru, že skutkový stav bol dostatočne zistený, keď navyše aj sám obvinený tento z väčšej časti nenapadol. Okolnosti, na ktoré malo byť dokazovanie doplnené podľa odvolania advokáta L. sú nepodstatné pre rozhodnutie vo veci, pretože aj tak boli vzaté do úvahy pri rozhodovaní prvostupňového disciplinárneho orgánu. Pokiaľ odvolateľ argumentoval tým, že ak neuskutočnil výkon rozhodnutia ale opakovane urgoval dobrovoľné plnenie, bol takýto postup  pre klienta podľa jeho názoru v konečnom dôsledku výhodnejší, Najvyšší súd RČS uzavrel, že advokát z listov od svojho klienta musel usúdiť, že klient považuje za najsprávnejší postup uskutočniť výkon rozhodnutia a tohto pokynu sa mal držať, resp. ak tento považoval za nevhodný, mal celú vec klientovi vysvetliť a žiadať od neho zmenu pokynu. Pokiaľ bez toho neprikročil k uskutočneniu výkonu rozhodnutia, dopustil sa disciplinárneho previnenia. Preto odvolací súd konštatoval, že odvolanie sa javí v celosti bezzákladným a ako takému mu nebolo možné vyhovieť.   

e./     Advokácia v časoch mníchovského diktátu

S ohľadom na politický vývoj v Európe bola vyhlásená v ČSR dňa 23.9.1938 všeobecná mobilizácia a o sedem dní neskôr bol prijatý mníchovský diktát. Začiatkom októbra 1938  vstúpili na územie ČSR nemecké vojenské jednotky a krátko na to Poľsko obsadilo tešínske Sliezsko. K ustáleniu hraníc podľa mníchovskej dohody došlo koncom októbra a krátko na to uspokojilo svoje územné nároky na južnom Slovensku a Podkarpatskej Rusi po Viedenskej arbitráži aj Maďarsko.
V tejto situácii bolo dňa 9.10.1938 prijaté vládne nariadenie č.219/1938 Sb.zák. a nař. o dočasných obmedzeniach v živnostenskom a inom zárobkovom podnikaní, ktoré s poukazom na mimoriadne pomery spôsobené stavom brannej pohotovosti štátu, obmedzilo  vykonávanie živností ako aj slobodných povolaní ako advokácia, či lekárstvo /§1/. Obmedzenia spočívali v tom, že správne orgány pri rozhodovaní o udelení alebo zmene oprávnenia na podnikanie, aj keď ostatné podmienky pre povolenie boli splnené, vydali vyhovujúce rozhodnutie iba vtedy, ak nebolo proti nemu námietok z hľadiska mimoriadnych hospodárskych pomerov alebo z dôvodu verejného záujmu. Toto vládne nariadenie bolo onedlho nahradené ďaľším vládnym nariadením č.265/1938 Sb.zák. a nař. o dočasných obmedzeniach v živnostenskom a inom zárobkovom podnikaní, ktoré upravovalo obmedzenia vo vzťahu k advokátom obdobne, avšak mimo iného ustanovilo v § 2 ods.5 pokiaľ išlo o advokáta, že ak tomuto bolo odopreté zapísanie do zoznamu advokátov alebo povolenie presídlenia, môže si podať proti takémuto rozhodnutiu odvolanie do 15 dní od jeho doručenia u advokátskej komory na ministerstvo spravodlivosti.
Ďaľších zmien sa advokácia dočkala už koncom roku 1938, keď bolo prijaté opatrenie Stáleho výboru zo dňa 16.12.1938 č.284/1938 Sb.zák. a nař. o dočasnej úprave niektorých otázok týkajúcich sa advokácie. Táto norma v nadväznosti na vyššie uvedené predpisy výslovne stanovovala, že výbor advokátskej komory povolí zápis do zoznamu advokátov ako aj do zoznamu kandidátov advokácie iba vtedy, ak tým „nie je dotknutý verejný záujem“. Výbor advokátskej komory bol súčasne oprávnený obmedziť na určitú dobu povolenie tak, že prax advokáta alebo kandidáta advokácie mohla byť vykonávaná iba v určitom mieste a v meste, ktoré malo podľa posledného sčítania ľudu viac než 50.000 obyvateľov alebo iba v určitej časti mesta /§ 1/. Podobne povoliť presídlenie advokáta mohol výbor komory iba vtedy, ak tým „nie je dotknutý verejný záujem“ /§ 2/. Ustanovenie § 3 definovalo, kedy je verejný záujem dotknutý, pričom za takéto prípady všeobecne označovalo situácie, ak by povolením zápisu alebo presídlenia počet advokátov /kandidátov advokácie/ buď v obvode advokátskej komory alebo na určitom mieste bol rozmnožený takým spôsobom, že by to ohrozovalo už zapísaných advokátov /kandidátov advokácie/ na „ich slušnej výžive a potrebnom zaopatrení“. Opravný prostriedok proti odopretiu povolenia sa naďalej podával výboru a rozhodovalo o ňom ministerstvo spravodlivosti. Nariadenie  stanovilo, že vo výboroch advokátskej komory mohli byť iba advokáti, ktorí mali sídlo v obvode advokátskej komory neobsadenom cudzou mocou. Pokiaľ neboli príslušníkmi národnosti českej, slovenskej alebo rusínskej, smel byť ich počet iba tak veľký, aby to zodpovedalo národnostnému zloženiu obyvateľstva obvodu advokátskej komory. Podľa § 6 zúčastňovať sa a hlasovať na valných zhromaždeniach advokátskych komôr boli oprávnení iba tí advokáti, ktorí mali v tú dobu svoje sídlo v obvode advokátskej komory. V ust. § 7 toto vládne nariadenie výslovne stanovilo, že právo vykonávať advokáciu zanikalo tiež 31.12. toho roku, v ktorom advokát dosiahol 65 rokov veku. Ďaľšie vykonávanie advokácie mohol povoliť výnimočne výbor advokátskej komory, ak to vyžadoval „nutkavý záujem verejný alebo by to advokát potreboval pre svoju výživu alebo výživu svojej rodiny“. Žiadosti o takéto rozhodnutie sa museli komore doručiť najneskôr 3 mesiace pred dňom zániku advokátskej licencie podľa uvedených ustanovení a museli byť odôvodnené a preukázané majetkové pomery advokáta spôsobom stanoveným v tomto nariadení. Opravné prostriedky proti rozhodnutiu o nevyhovení žiadosti sa podávali obdobne ako proti rozhodnutiam, ktorými nebolo vyhovené žiadosti o zápis alebo o presídlenie. Zároveň boli zrušené ustanovenia o advokátoch uvedené vo všeobecnej úprave o dočasných obmedzeniach v živnostenskom a inom zárobkovom podnikaní.
Dňa 6.12.1938 bola prijatá vyhl. predsedu vlády o opatreniach Stáleho výboru podľa § 54 ústavnej listiny s dočasnou platnosťou zákona č.320/1938 Sb.zák. a nař., ktorým predseda vlády vyhlásil, že v lehote stanovenej ústavou boli oboma snemovňami Národného zhromaždenia ČSR schválené mimo iného aj opatrenie č.284/1938 Sb.zák. a nař. o dočasnej úprave niektorých otázok týkajúcich sa advokácie.
V období nasledujúcom po Mníchove sa zišla ešte raz Stála delegácia advokátskych komôr v januári 1939 v Brne. Za advokátsku komoru v Bratislave bol prítomný Dr. E.Rosíval a Dr. I. Urbánek a za komoru v Turčianskom Sv. Martine jej predseda Dr. E.Lančík a tajomník Dr. J. Izák. Toto zasadnutie mimo iného reagovalo nesúhlasne na neúmerný nárast cudzonárodných advokátov, žiadalo úpravu ich počtu tak, aby to zodpovedalo národnostnému zloženiu obyvateľstva. Pripravená bola aj osnova zákona o povinnom spolupodpisovaní  knihovných podaní advokátom alebo notárom a zdôraznená bola aj potreba úpravy starobného a invalidného poistenia advokátov systémom obdobným novinárom. Zasadnutie sa uznieslo na požiadavke  zakotvenia povinnosti advokáta ustanoviť substitúta, ak sa hodlal vzdať miesta svojho pôsobenia na dobu dlhšiu než dva mesiace. Zasadnutie reagovalo aj na obsah opatrenia stáleho výboru č.284/1938 Sb.zák. a nař.49.

f./ Z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu ČSR dotýkajúcej sa advokátov na Slovensku

            Rozhodovacia prax Najvyššieho súdu ČSR v období rokov 1918 – 1938 dotýkajúca sa advokátov na Slovensku je pomerne bohatá. Najpočetnejšie boli zastúpené najmä rozhodnutia50 týkajúce sa zápisov, výmazov advokátov v zoznamoch, podmienok pre ich zápis, rozhodnutia v disciplinárných, či honorárových veciach ako aj rozhodnutia týkajúce sa náhrady škody.
Rozhodnutia zaoberajúce sa podmienkami zápisu a výmazu advokátov riešili procesné i hmotnoprávné otázky. Takto bolo konštatované, že „proti rozhodnutiu, ktorým bol nariadený zápis advokáta do zoznamu, odvolanie nie je prípustné“ /č.437 Úr.sb./ ako aj to, že  „vymazaný má byť advokát zo zoznamu advokátov, ak komorné poplatky od ich splatnosti do dvoch rokov napriek exekúcii nezaplatil“ /č.392 Úr.sb./. V inom rozhodnutí NS ČSR vylúčil podmienečný zápis advokáta do zoznamu ako neprípustný /č.714 Úr.sb./ a pokiaľ ide o odopretie zápisu do zoznamu konšatoval, že „nemôže byť odopretý zápis do zoznamu advokátov z dôvodu, že snáď proti žiadateľovi vznikne prekážka podľa bodu b/, resp. e/ § 2 adv.por., keďže je proti nemu trestné pokračovanie zavedené“ /č.869 Úr.sb./. Viacero rozhodnutí sa zaoberalo následkami konkurzu na právo vykonávať advokáciu. Prvé z rozhodnutí riešilo otázku následkov zahájenia vyrovnacieho konania a to tak, že „zahájením vyrovnacieho konania už po zákone /§3 lit.i./ nov.č.40/1922 Sb.z.a n./ zaniká advokátovo právo vykonávať advokáciu. Preto advokát, proti ktorému bolo zahájené vyrovnávacie pokračovanie podľa § 325 zák.čl.XXXIV/1874 v spojení s cit.ustanovením novely z úradnej moci má byť zo soznamu advokátov vymazaný“ /č.1195 Úr.sb./ a ďaľšie podobne vo vzťahu ku konkurzu vyslovilo, že „na základe uvalenia konkurzu proti advokátovi má byť tento zo soznamu advokátov vymazaný a je bez významu, akým spôsobom k uvalebniu konkurzu došlo“ /č.1740 Úr.sb./. Podobne argumentovalo i tretie rozhodnutie, podľa ktorého „advokát, na ktorého majetok bol uvalený konkurz a ktorý bol preto vymazaný zo zoznamu advokátov, stratil dôveru u verejnosti, hoci konkurz bol zatiaľ pozastavený, ak jeho majetlkové pomery sú tak neutešené, že nemôže uspokojiť svojich veriteľov“ /č.2544 Úr.sb./.
Vzťahu advokáta a advokátskej komory sa venovalo rozhodnutie, podľa ktorého „nezodpovedanie výzvy advokátskej komory, aby sa advokát v istom smere vyjadril, spojenej s hrozbou výmazu zo soznamu advokátov, neoprávňuje advokátsku komoru, aby bez prevedenia disciplinárneho pokračovania advokáta vymazala“ /č.1351 Úr sb., Rozhodnutie z 9.6.1933, sp.zn. R III 318/33/. V tejto veci advokát Dr.Alexander H. odoprel prijať upovedomenie advokátskej komory o tom, že bolo jeho žiadosti o zápis do soznamu advokátov vyhovené, na čo ho advokátska komora vyzvala, aby sa vyjadril, či trvá na svojej žiadosti o zápis do soznamu advokátov a ak neodpovie, že bude zo zoznamu vymazaný. Dr.Alexander H. na túto vyzvu nereagoval a advokátska komora v Turč.Sv.Martine zrušila svoje uznesenie, ktorým povolila zápis tohto advokáta do zoznamu. Najvyšší súd odvolaniu advokáta proti tomuto uzneseniu vyhovel a uznesenie advokátskej komory zrušil v podstate s tým odôvodnením, že zápisom do zoznamu advokátov sa Dr.Alexander H. stal advokátom a toto jeho oprávnenie mohlo zaniknúť už len niektorým zo spôsobov, ktoré pozná advokátsky poriadok. Na tejto skutočnosti nič nemenilo ani to, že advokát neprevzal príslušné rozhodnutie komory, pretože v tom čase bol a aj mal byť jeho zápis do zoznamu vykonaný. Keďže žiaden z prípadov, ktorý je dôvodom pre zánik práva vykonávať advokáciu nenastal a a nejde ani o prípad, že advokát sa advokácie vzdal, pretože tak výslovne a jednoznačne neurobil, takéto jeho prehlásenie nemohlo byť nahradené mlčaním. Keďže niet ustanovenia, ktoré by advokátsku komoru oprávňovalo na postup, ktorý si zvolila, tento  postup bol nezákonný /„zákonu sa protiviaci“/, čo muselo viesť k zrušeniu príslušného rozhodnutia advokátskej komory.
Viaceré rozhodnutia sa zaoberali aj otázkami nezlučiteľnosť advokácie a kandidatúry advokácie s výkonom inej činnosti. Bolo vyslovené, že „okolnosť, že uchádzač o zápis do zoznamu advokátov je súkromným úradníkom, môže byť prekážkou zápisu, ak je uchádzač ako súkromný úradník v takej miere zamestnaný, že by nemohol svedomite a verne vykonávať svoje advokátske povinnosti“ /č.709 Úr.sb./ ako aj to, že „súčasne nemožno vykonávať plnoprávnu prax u súdu a plnoprávnu prax u advokáta. Prax u advokáta do praktickej právnej služby môže byť započítaná len, jestli žiadateľ v onej dobe bol skutočne zapísaný do zoznamu kandidátov advokátstva“/č.1060 Úr.sb./.
V inej veciadvokátska komora zamietla žiadosť kandidáta advokácie o jeho zápis do soznamu kandidátov s miestom výkonu praxe u advokáta dr.E., keď zistila, že advokát dr.E. bol zapísaný do zoznamu advokátov vecne nesprávne, pretože nespĺňal podmienku čsl. štátneho občianstva a preto uňho nemôže byť ani zapísaný kandidát. Najvyšší súd v rozsudku sp.zn.R III 744/34 zo dňa 20.12.1934 konštatoval, že postup advokátskej komroy bol nesprávny, pretože do času, kým nebude právoplatne rozhodnuté o výmaze advokáta dr.E., nemôže byť vzniknutá situácia  na ujmu kandidátovi advokácie žiadajúcemu o zápis, pretože o žiadosti sa rozhoduje podľa stavu ku dňu jej podania a teda „do dňa právoplatnosti rozhodnutia o výmaze advokáta zo soznamu advokátov kandidát advokácie platne môže nastúpiť u neho právnu prax“ /č.1916 Úr.sb./.
Kurióznym sa s odstupom času zdá prípad, keď advokát začal vykonávať popri advokácii kominársku živnosť. Najvyšší súd svojim rozhodnutím sp.zn. R III 794/34 zo dňa 20.12.1934označil za nezákonný postup advokátskej komory, ktorá administratívnym opatrením vymazala zo zoznamu advokátov Dr.F. z dôvodu, že počal prevádzkovať túto živnosť. NS ČSR preto zmenil rozhodnutie advokátskej komory tak, že návrh jej žalobníka na výmaz advokáta zamietol, keďže skutočnosť, že niekto vykonáva zamestnanie, ktoré sa nezrovnáva s povahou a výkonom advokátsva je iba prekážkou dosiahnutia advokácie ale samo o sebe ešte nie je dôvodom zániku práva advokátstvo vykonávať. Nemožno preto iba na základe takéhoto zistenia výmaz administratívne vykonať. Podkladom pre takýto postup by mohlo byť iba právoplatné disciplinárne rozhodnutie. O to však v tomto prípade nešlo, pretože disciplinárne konanie doposiaľ nebolo ani len začaté. Preto „advokátska komora nie je oprávnená administratívnym opatrením bez nálezu disciplinárneho súdu vymazať zo soznamu  advokáta z dôvodu, že počal prevádzať iné zamestnanie, ktoré sa nesrovnáva s povahou a výkonom advokátstva /kominársku živnosť“/ č.1917 Úr.sb./.
V iných veciach vyslovil Najvyšší súd ČSR, že „nie je príslušný rozhodnúť o odvolaní proti uzneseniu správneho výboru advokátskej komory, ktorým sa zavádza pre členov komory, ktorí majú u seba v praxi v sozname kandidátov zapísaného advokátskeho osnovníka, zvláštny príplatok“ /č.1918 Úr.sb./ a konečne i to, že „nie je prekážkou zápisu do soznamu advokátskych kandidátov a nie je dôvodom, aby kandidát do soznamu právoplatne zapísaný nebol alebo bol z neho vymazaný, sama o sebe okolnosť, že kandidát je úradníkom, ktorého platí štát. Záleží jedine na tom, či je plne zamestnaný v pratickej právnej službe u advokáta. Pre pojem - právnej služby u advokáta – je bez významu, či v sozname zapísaný advokát úraduje v svojej súkromnej kancelárii a vykonáva súkromnú prax alebo nie“ /č.2877 Úr.sb./
Pokiaľ ide o vykonanie advokátskej skúšky, bolo judikované, že „proti rozhodnutiu, ktorým výbor advokátskej komory odoprel predložiť skúšobnej komisii žiadosť advokátskeho kandidáta o pripustenie k jednotnej advokáskej a sudcovskej skúške a rozhodol o započítateľnosti prípravnej praxe sám, je prípustnź rekurz k Najvyššiemu súdu“ /č.571 Úr.sb./ ako aj to, že „o započítaní vojenskej služby, konanej počas vojny do prípravnej praxe advokátskej je povolaná rozhodovať komisia pre jednotnú skúšku sudcoskú a advokásku pri vybavení žiadosti o pripustenie ku skúške a výbor komory pri vybavení žiadosti o zápis do soznamu advokátov /č.420 Úr.sb./
Mimoriadne početné sú rozhodnutia týkajúce sa honorárových sporov advokátov s ich klientami.Viaceré rozhodnutia sa zaoberali najmä spôsobom dojednania odmeny a jeho následkami na právo advokáta domáhať sa honoráru. V jednom z nich Najvyšší súd ČSR uviedol, že „ak bolo v honoránom liste vymienené, že advokát má dostať určitú odmenu za obstaranie štátneho občianstva a živnostenského listu pre svojho klienta, v prípade neúspechu však nemá dostať žiadnu odmenu, nepatrí mu ani nárok na náhradu výdavkov, ak jeho konanie bolo neúspešné“ /č.686 Úr.sb./ a v inom bolo zdôraznené, že „k platnosti dohody medzi advokátom a jeho klientom, učinenej pred skončením zastupovania v sverenej veci, ktorou sa zmeňuje predošlá písomná dohoda o odmene advokáta o náhrade za stratu na čase v neprospech klienta, potrebná je listina“/č.764 Úr.sb./. Konštatované bolo i to, že „okolnosť, že sa prány zástupca – súc na výsledku sporu zainteresovaný – zaviazal zastupovať stranu bezplatne, neodníma tejto ani právo plnú moc odvolať a ani právo s odporcom sa priamo vyrovnať“ /č.991 Úr.sb./ a ďalej i to, že „advokát, ktorý záväzne prehlásil, že za práce v určitom spore nebude požadovať odmenu od svojho klienta, nemôže sa domáhať zaplatenia tejto odmeny jedine na tom základe, že jeho klient nespomenul mu závažnú okolnosť, ktorá potom bola príčinou zamietntia žaloby. Advokátov nárok mohol by byť oprávnený iba v tom prípade, keby klient spor rozhodnuvšiu okolnosť bol zamlčal, teda vediac o jej právnej závažnosti úmyselne by sa o nej advokátovi nezmienil a tak advokáta uviedol v omyl“ /č.1153 Úr.sb./
V inej veci advokát zastupoval v dvoch sporoch žalovanú, pričom jednu z vecí prevzal až v štádiu, keď už žalovaná bola neprávoplatne odsúdená súdom prvej stoilice na plnenie. Predtým ju v tejto veci zastupoval zastupoval iný advokát – Dr.J. Nový zástupca sa so svojou klientkou dohodol pre prípad úspechu vo veci, teda pre prípad, keď bude voči nej žaloba zamietnutá celkom alebo v prevažnej časti /jej neúspech bude iba nepatrný/ tak, že má v takom prípade nárok na odmenu vo výške rovnakej, na akú by mal nárok Dr.J., keby zastupoval v celom konaní od začiatku až do konca. Rovnako sa dohodol advokát s klientkou aj v druhom spore, kde tiež predtým zastupoval Dr.J. a vec bola už rozpojednávaná. V oboch sporoch však žalovaná vec vyriešila pokonávkou s protistranou a to bez spolupôsobenia advokáta. V tejto situácii podal advokát proti svojej klientke žalobu o zaplatenie dohodnutej odmeny. Prvostupňový a neskôr aj odvolací súd rozhodli tak, že priznali žalobcovi iba tarifnú odmenu za zastupovanie a v prevyšujúcej časti žalobu zamietli, keď mali za preukázané, že podmienka pre priznanie odmeny dojednanej v honorárovom liste nebola splnená, pretože nebol dosiahnutý taký výsledok sporu ako podľa dohody dosiahnutý mal byť. Aj dovolací súd zaujal rovnaký právny názor. Na jeho odôvodnenie poukázal na to, že podľa § 42 zák.čl.XXXIV/1874 strana bola oprávnená kedykoľvek odňať advokátovi poverenie. Preto ani dohodou v poverovacej zmluve o odmene advokáta nemôže byť strane účinne zabránené, aby sa v spore s protistranou vyrovnala. V oboch prípadoch preto „advokátovi, ktorý nemohol spor – hoci v dôsledku vyrovania sa strany s jej oporcom bez jeho spolupôsobenia – dokončiť, prislúcha  len jeho práci primeraná časť vymieneného honoráru a to aj vtedy, ak strana, ktorá ho svojim zastupovaním poverila, svojim konaním zapríčinila, že nemohla nastať podmienka, od ktorej záviselo platenie honoráru“. Ďalej konštatoval dovolací súd, že „právo strany vyrovnať sa s odporcom, ba po prípade aj od sporu ostúpiť, nie je obmedzené. Preto otázka, či by strana v spore bez vyrovnania docielila priaznivejšieho výsledku, keby bola v spore bez vyrovnania pokračovala a či by tým bola nastala podmienka, pod ktorou bola advokátovi platenie honoráru zmluvou zaistené, je z hľadiska žalobného nároku advokáta proti jeho klientke ľahostajná, v dôsledku čoho nebolo treba, aby sa NS ČSR zaoberal vývodami  dovolacej žiadosti v súvislosti s týmito otázkami uvedenými, ani riešením otazky, či žalovaná strana svojim konaním zapríčinila, že nemohla nastať podmienka, od ktorej záviselo platenie honoráru“ /č.2367 Úr.sb., Rozhodnutie NS ČSR z 17.12.1935, sp.zn. Rv III 1038/34/.
Zaujímavými a logickými sú i rozhodnutia, podľa prvého z ktorých „advokát nemá právo požadovať od svojho klienta odmenu a ani nahradenie hotových výdavkov za spis /podanie/ spísané v menšinovom jazyku, ktoré súd pre nedostatok menšinového práva odmietol, ak advokát neskúmal, či sú dané podmienky menšinového práva, neupozornil klienta, že jeho podanie môže byť z uvedeného dôvodu odmietnuté a uspokojil sa s prostou informáciou klienta, že mu patrí jazykové právo menšiny“ /č.2560 Úr.sb./ a podľa druhého, ktoré konštatovalo, že „keď advokát už úspečne žiadal o povolenie exekúcie k vydobytiu útratovej pohľadávky menom svojho klienta, nemôže žiadať o exekúciu k vydobitiu tej istej pohľadávky vlastným menom“/č.2194 Úr.sb./.
Problém spolupráce a honorovania práce viacerých advokátov pri zastupovaní jedného klienta riešilo rozhodnutie vo veci, ktorého právna veta znela: „Ujednanie medzi dvoma advokátmi, že si rozdelia medzi sebou odmeny za zastupovanie určitej strany bez ohľadu na to, ktorého z nich strana zastupovaním poverí /a to aj v prípade, keď táto strana nebude si priať byť v spojení s jedným z nich/ a bez ohľadu na to, ktorý z nich vykoná prácu, odporuje dobrým mravom“ /č.2195 Úr.sb., Rozh. z 18.9.1935, sp.zn. Rv III 256/34/. V tejto veci žalobca – advokát uzatvoril s právným predchodcom žalovaných, tiež advokátom, dohodu, že si rozdelia v pomere 50% : 50% prácu a odmenu za zastupovanie R. a to aj v tom prípade, ak táto strana nebude si priať byť v spojení s jedným z nich a bez ohľadu na to, kto z nich skutočne prácu vykoná. Žalobca uplatnil nárok na svoju časť odmeny, avšak súdy všetkých stupňov túto jeho žalobu zamietli. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že takáto dohoda v podstate vylučuje konkurenciu a voľné rozhodovanie klienta o tom, koho na zastupovanie splnomocní, teda komu dôveruje a prinútenie klienta, aby strpela obstarávanie jej veci druhým, jej dôveru nepožívajúcim advokátom, hoci takéto poverenie predpokladá dôveru, pretože obsahom zastupovania je aj prezradenie takých údajov, ktoré sú nepochybne dôverné. Tento prípad sa nedá porovnávať so situáciou, keď viacero advokátov založí spoločnú kanceláriu, pretože v takom prípade, je táto okolnosť a spolupráca advokátov zjavná i na vonok a strane je ponechané na rozhodnutie, či advokátovi vec zverí, alebo nie a nejde ani o prípad obdobný substitučnému povereniu medzi advokátmi, pretože ide o postúpenie dôvery aj proti vôli strany a navyše o snahu získať odmenu bez vykonania prác. Takáto dohoda advokátov presahuje oprávnenia advokáta, ktoré vyplynú z jeho poverenia stranou, odporuje dobrým mravom a nie je účastné súdnej ochrany.
Nepochybne aktuálnym a do istej miery aj inšpirujúcim aj vo vzťahu k dnes platnému právnemu stavu je rozhodnutie, podľa ktorého „nie je neplatnou zmluva, ktorou si dal advokát postúpiť od klienta na úhradu útrat zastupovania útraty, ktoré budú klientovi prisúdené a pokiaľ by nestačili, aj časť vymáhanej pohľadávky“ /č.2174 Úr.sb., Rozhodnutie z 5.9.1935, sp.zn. Rv IV 231/35/. V tejto veci postúpil klient advokátovi príslušnú časť svojej pohľadávky, ktorá mal proti žalovanému svojmu advokátovi, ktorý ho v spore zastupoval spolu s náhradou trov, ktoré budú klientovi prisúdené proti odporcovi. Na základe neprávoplatného rozsudku súdu I.stolice bola pre advokátovho klienta povolená zaisťovacia exekúcia proti žalovanému na pohľadávku, ktorá prislúchala žalovanému proti jeho dlžníkovi. Na základe tejto exekúcie plnil poddlžnik na vkladnú knižku zabavenú pohľadáku. Tento depozit bol na základe právoplatného rozvrhového uznesenia prikázaný advokátovmu klientovi. K výplate depozitu ale nedošlo, lebo bol zabavený v bernej exekučnej veci vedenej čsl. erárom proti advokátovmu klientovi. V spore, v ktorom bolo vydané vyššie citované rozhodnutie Najvyšším súdom, domáhal sa potom advokát excindančnou žalobou proti čsl. eráru vylúčenia spomenutého depozitu z berného zabavenia na tom základe, že pohľadáku, ktorej predmet bol uložený na vkladnej knižke – depozite, bola mu jeho klientom postúpená ešte pred jej zabavním na úhradu jeho útrat, ktoré mu vznikli zastupovaním exekúta. Prvostupňový súd žalobu advokáta zamietol s tým, že ide o neplatnú cesiu. Odvolací súd tento rozsudok zmenil a žalobe vyhovel, pretože cesiu považoval za platnú. Najvyšší súd dovolaciu žiadosť zamietol, keď aj on posúdil cesiu ako platnú. Erár tak viedol exekúciu na majetok advokátovho klienta, daňového dlžníka, ktorý mu v tom čase už nepatril, pretože patril advokátovi.
Zaujímavým rohodnutím z citlivej oblasti náhrady škody klientovi advokátom je rozhodnutie NS ČSR z 5.12.1934, sp.zn. Rv III 656/33, podľa právnej vety ktorého „keď advokát neokolkovaním listiny v súdnom pokračovaní spôsobil, že jeho mandantovi bol finančným úradom predpísaný zvýšený poplatok, je povinný nahradiť tomuto sumu, o ktoreú zvýšený poplatok prevyšuje riadne kolkovné. V takom prípade premlčacia doba nepočína sa pred nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia o predpise zvýšeného poplatku“ /č.1894 Úr.sb./. V tejto veci bol klientom advokáta žalobca, ktorý ho poveril podaním žiadosti o záznam záložného a podzáložného práva proti zmenkovým dlžníkom a na tento účel mu odovzdal zmenky a to na 48.000 Kč a 2.000 Kč. Advokát príslušný návrh podal a okresný súd ho povolil, avšak k žiadosti pripojil advokát zmenky bez toho, aby ich opatril kolkovým poplatkom. Berný úrad vymeral klientovi advokáta platobným rozkazom zvýšený poplatok za nedostatočné okolkovanie zmeniek. Riadny poplatok by bol činil 450 Kč, poplatok vyrubený berným úradom predstavoval 4.500 Kč. Klient teda v dôsledku pochybenia advokáta bol povinný zaplatiť o 4.050 Kč viac. Hoci advokátov klient podal proti platobnému rozkazu odvolanie a využil všetky opravné prostriedky, nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie a zvýšený poplatok nakoniec zaplatil. Preto podal proti advokátovi žalobu o zaplatenie 4.500 Kč a v nej zdôraznil, že advokát si musel byť vedomý svojho pochybenia, keď mu klient práve na účel okolkovania zmeniek pri prevzatí zastupovania odovzdal 500 Kč. Prvostupňový súd klientovej žalobe vyhovel, pretože mal za preukázané, že bolo povinnostou advokáta zmenky riadne okolkovať, čo však neurobil. Suma 4.500 Kč pozostávala z riadneho a zvýšeného poplatku, pričom hodnotu riadneho poplatku mal advokát vrátiť, pretože mu bola odovzdaná klientom a túto nepoužil na okolkovanie zmeniek ale na zaplatenie vkladného poplatku. Premlčacia lehota začala plynúť až vtedy, keď nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie berného úradu, pretože dovtedy klientovi žiadna škoda nevznikla, resp. mohla byť odvrátená opravným prostriedkom. Tento rozsudok bol potvrdený z rovnakých dôvodov aj súdom odvolacím. Dovolací súd zmenil tieto rozsudky tak, že nepriznal žalobcovi čiasku 450 Kč a v zostávajúcej časti sa stotožnil s rozhodnutiami súdov nižších stupňov. V časti 450 Kč bolo zmenené rozhodnutie súdu nižšieho stupňa preto, že je nerozhodné, na aký účel advokát dostal od klienta 500 Kč, pretože poplatok 450 Kč by bol klient povinný zaplatiť tak, či tak, lebo takúto povinnosť ukladá zákon a jej vznik nezapríčinil žalovaný advokát. Pokiaľ advokát zaplatil z prijatej sumy 500 Kč vkladný poplatok, túto sumu klienta vynaložil, na jeho prospech a splnil inú zákonom uloženú povinnosť klientovi za neho.
Pokiaľ ide o premlčanie nárokov na náhradu škody voči advokátovi v inej veci Najvyšší súd ČSR uviedol, že „dvojroćná premlčacia doba podľa § 72 adv.por. nepočíta sa už dňom, keď sa strana dozvedela, že advokát  porušil svoje povinnosti, ale tepr až dňom keď sa dozvedela, že porušením advokátskych povinností vznikla jej určitá škoda“ /č.2562 Úr.sb./
Problém zodpovednosti v prípade substitučného zastupovania riešilo ďaĽśie rozhodnutie, podľa ktorého „strana poškodená opomentím advokáta-substitúta, ktorého za seba ustanovil advokát ňou splnomocnený, môže sa domáhať škody priamo na subsitútovi“/č.2136 Úr.sb., Rozh. z 12.6.1935. sp.zn. Rv IV 347/34/. Žalobca v tejto veci poveril svojim zastupovaní Dr.F., ktorý potom poveril žalovaného, aby sa ako substitút dostavil na prvé pojednávanie v spore. Žalovaný advokát však toto pojednávanie zmeškal a proti žalobcovi bol vynesený rozsudok pre zmeškanie. Proti nemu podal opravný prostriedok klient a bol úspešný, avšak vznikli mu tým trovy konania, ktorých náhrada sa stala predmetom žaloby o náhradu škody proti advokátovi – substitútovi. Súdy prvého i druhého stupňa žalobu zamietli, pretože boli toho názoru, že žaloba mala smerovať proti Dr.F. a nie proti substitútovi. Dovolací súd tieto rozsudky zrušil /„rozviazal“/ a vrátil vec nižšiemu súdu, keď konštatoval, že žalovaný je v spore pasívne legitimovaný. Ust. § 63 zák.čl.XXXIV/1874 stanovovalo, kedy je zodpovedný za vzniknutú škodu splnomocnený advokát a kedy priamo substitút. Podľa § 63 „za každý čin zástupcu advokáta zodpovedá zástupca, ak však bolo zastúpenie vykonané za predbežného upovedomenia a súhlasu klienta, potom zodpovednosť nesie zastúpený advokát.“
V inej veci bolo konštatované, že „advokát je osobne zodpovedný za škodu spôsobenú inému pri úkonoch vykonaných menom strany, keď pokračoval vedome proti právu“ /č.2130 Úr.sb., Rozh.z 7.6.1935, sp.zn. Rv III 248/34/. V tejto veci žalobkyňa tvrdila, že zdedila pasívnu pozostalosť po svojom manželovi, z vlastných peňazí zriadila si hostinec, v ktorom zamýšľala prevádzkovať hostinskú živnosť. Hoci bolo všeobecne známe, že po nebohom manželovi žalobkyne nezostal žiaden majetok, čo muselo to byť známe aj žalovanému advokátovi, tento viedol proti nej ako právny zástupca veriteľa zomrelého exekúciu, v ktorej jej zabavil všetok tovar, ktorý sa preto „skazil a žalobkyňa nemohla pohostinskú živnosť viesť a z toho ťažko ochorela“. Žalobou sa domáhala žalobkyňa ňou zaplateného nájomného, ušleho zisku a náhrady za prácenschopnosť. Súdy všetkých troch stupňov jej žalobu zamietli, pričom NS ČSRuviedol, že advokát je síce osobne zodpovedný za škodu spôsobenú inému pri úkonoch vykonaných menom strany, keď pokračoval vedome proti právu, avšak v tomto prípade nebolo preukázané, že by žalovaný advokát takto postupoval. Iba domnienka žalobkyne, že musel poznať miestne pomery a musel vedieť, že po manželovi žalobkyne neostal majetok, neumožňuje konštatovať zodpovednosť žalovaného. Navyše advokát bol povinný riadiť sa pokynmi svojho klienta a žiadať o tuhý zátvor zabavených predmetov. Navyše ani škoda, ktorej sa žalobkyňa domáha nie je v príčinnej súvislosti s popísaným škodným konaním advokáta. Konečne NS ČSR mal za preukázané i to, že po nebohom manželovi žalobkyne v skutočnosti majetok ostal.
K problematike priznávania práva chudoby a ustanovovaniu advokáta bezplatným zástupcom chdobnej strany uviedol NS ČSR vo veci, v ktorej sa sporným, ako má advokát postupovať, ak bol ustanovený chudobnej strane a zistí, že vec nemá nádej na úspech, že „advokát ustanovený podľa §§ 113 a 116 Osp strane, ktorej bolo udelené právo chudoby, povinný je podľa § 50 zák.čl.XXXIV/1874 zastupovať stranu a zastupovanie môže odoprieť len z dôvodov v tomto § vypočítaných, medzi ktoré nepatrí bezzákladnosť veci, ktorú má zastupovať. Odpomoc proti tomu, aby advokát, ustanovený pre sranu práva chudoby požívajúcu, nemusel zastupovať vec bezzákladnú, poskytuje ustanovenie § 118 ods.2 Osp. O tom, či spor sa javí vopred úplne bezvýsledným, rozhodovať má súd a nie advokátska komora“ /č.907 Úr.sb. – Rozh. z 3.2.1932, R IV 29/32/. V tejto veci žalobkyňa – Janka S. - požiadala zároveň s podaním žaloby o udelenie práva chudoby a o ustanovenie „advokáta – záštitnika“. Súd žiadosti vyhovel a advokátska komora ustanovila zástupcom Dr.V. Tento však odoprel žalobu kontrasignovať pre jej bezzákladnosť a na jeho žiadosť ho advokátska komora funkcie zástupcu sprostila. Vrchný súd /prvostupňoý súd v syndikátnom spore/ potom žalobkyni žalobu vrátil s tým, že nie je kontrasignovaná advokátom a uložil jej predložiť v lehote žalobu advokátom kontrasignovanú. Žalobkyňa požiadala súd o utanovenie nového advokáta. Vrchný súd návrhu nevyhovel s tým, že advokátom jej bol ustanovený Dr.V. O opravnom prostriedku proti tomuto uzneseniu rozhodoval Najvyšší súd ČSR, ktorý najprv konštatoval, že je skutočne pravdou, že žalobkyni bol ustanovený advokátom Dr.V a právo chudoby žalobkyni nebolo doposiaľ odňaté a preto má žalobkyňa právo na vymenovanie advokáta. Takýto advokát je povinný stránku zastupovať a zastupovanie môže odoprieť iba z dôvodov ustanovených v advokátskom poriadku, medzi ktoré nepatrí jeho presvedčenie o bezzákladnosti veci. Je právne bezvýznamné, že advokátska komora sprostila Dr.V funkcie. Odpomoc mohla byť zjednaná len odňatím práva chudoby žalobkyni na žiadosť ustanoveného advokáta pre úplnú bezvýslednosť sporu /§ 118 ods.2 Osp/. O tom však rozhoduje súd a nie advokátska komora. Vrchný súd mal preto po doručení oznámenia Dr.V o tom, že žalobu nebude kontrasignovať pre jej úplnú bezvýslednosť, túto posúdiť a zistiť, či je žaloba úplne bezzákladná a nie iba toto oznámenie vziať na vedomie. Takéto podanie malo byt preto posúdené podľa § 118 ods.2 O.s.p. a malo byť o ňom rozhodnuté.
Aj v inej veci NS ČSR vyslovil, že „NS ČSR nie je povolaný rozhodovať o opravnom prostriedku proti uzneseniu advokátskej komory, ktorým má byť záštitný advokát sprostený povinnosti zastupovať“ /č.2925 Úr.sb., Rozh. z 21.3.1935, sp.zn. R III 140/35/. V tejto veci advokátska komora vyhovela žiadosti advokáta o sprostenie povinnosti zastupovať chudobnú stranu z dôvodu, že zamýšlaná žaloba chudobnej strany musí byť podaná mimo sídla advokáta. Opravný prostriedok na NS ČSR je prípustný iba v prípadoch stanovených zákonom – advokátskym poriadkom, pričom tu nejde ani o jeden z tam uvedených prípadov.
Z rozhodnutí týkajúcich sa disciplinárneho konania proti advokátovi treba spomenúť rozhodnutie, poľa ktorého „žaloba podľa § 71 zák.čl.XXXIV/1874 Adv.por. premlčí sa po dvoch rokoch odo dňa, keď sa poškodená strana o škode dozvedela. Disciplinárné konanie proti advokátovi – hoci bolo počaté na návrh poškodenej strany – nepretrhuje túto premlčaciu lehotu. Určenie majetkovej zodpovednosti advokáta nezávisí od určenia trestnej alebo disciplinárnej zodpovednosti v trestnom alebo disciplinárnom konaní. Súd rozhodujúci o majetkovej zodpovednosti advokáta, čo do určenia tejto zodpovednosti nie je viazaný disciplinárnym nálezom a vysloviť povinnosť nahradiť škodu môže súd len, keď sám určí previnenie advokáta“ /č.633 Úr.sb./
Konečne na mieste je spomenúť aj rozhodnutia v iných veciach. Podľa prého z nich „proti rozhodnutiu výboru advokátskej komory o ustanovení kurátora podľa § 37 Adv.por. nie je prípustný rekurz k Najvyššiemu súdu“/č.1021 Úr.sb./ a podľa ďaľšieho „advokátskou komorou ustanovený kurátor kancelárie zomrelého advokáta ani podľa § 37 Adv.por. a ani podľa ustamovení Osp nie je oprávnený  podať dovolaciu odpoveď menom strany, ktorú zastupoval v spore zomrelý advokát“ /č.1069 Úr.sb./. V inom rozhodnutí bolo vyslovené, že „advokát nie je oprávnený odoprieť vydať svojim klientom pôvodnú listinu z toho dôvodu, že v nej zmocnený bol k pozemnoknižnému prevedeniu kúpopredanejnej zmluvy pri preukázaní splnenia určitej podmienky, v listine tej obsiahnutej /č.1096 Úr.sb./

g./ Niektoré významné osobnosti advokácie obdobia 1.ČSR

Slovenskí advokáti zohrali význačnú rolu v slovenskom národnom živote v časoch, keď sa vytvárala nová československá štátnosť. Známeho zhromaždenia, na ktorom bola prijatá Martinská deklarácia /30.10.1918/, ktorá bola jedným z významných krokov k samostatnej štátnosti, sa zúčastnilo aj viacer advokátov a to dr.Matúš Dula, dr.Jozef Zlocha, dr.Matúš Duchaj, dr. Dušan Halaša, dr.Ján Izák - advokáti v Turčianskom Sv.Martine, dr.Ján Ružiak, advokát v Liptovskom Sv.Mikuláši, dr.Ivan Dérer, advokát v Malackách, dr.Samo Daxner, advokát v Tisovci, dr.Cyril Horvát, advokát v Senici, dr.Miloš Šimko, advokát v Hlohovci, dr.Emil Stodola, advokát v tom čase pôsobiaci v Budapešti, dr.Karol Štúr, advokát v Trenčíne, či dr.Juraj Mičura, advokát z Bytče51.
Aj obdobie 1.ČSR malo svojich význačných advokátov. Na prvom mieste nemožno nespomenúť dr.Vladimíra Fajnora /1875 – 1952/, ktorý pôvodne pôsobil ako advokát vo Zvolene /1901 – 1918/ a neskôr sa stal prezidentom Vrchného súdu v Bratislave. Od roku 1920 pôsobil ako minister pre unifikáciu, od roku 1930 ako I.prezident Najvyššieho súdu ČSR v Brne a neskôr ako minister spravodlivosti ČSR do 14.10.1938. Po 2.sv.vojne zastupoval potom ČSR pred Stálym medzinárodným rozhodcovským súdom v Haagu52. Jeho najznámejším dielom je v spoluautorstve so Zátureckým vytvorené dielo Nástin soukromého práva platného na Slovensku a v Podkarpatské Rusi /1924/.
Advokátom v Bratislave bol i dr. Ivan Dérer /1884 – 1973/, ktorý pôsobil ako minister s plnou mocou pre Slovensko, minister školstva a neskôr spravodlivosti ČSR do 22.9.1938. Od januára 1946 bol menovaný prezidentom Najvyššieho súdu53. U Ivana Dérera /a Ivana Markoviča/ vykonával koncipientskú prax aj spisovateľ, člen ilegálnej SNR, dr.Ivan Horváth /1904 – 1960/, ktorý neskôr pôsobil ako advokát v Senici 
Známym medzi svojimi súčasníkmi bol aj bratislavský advokát dr.Cyril Bařinka, spoluzakladateľ Právnickej jednoty v Bratislave a zodpovedný redaktor a tvorca časopisu Právny obzor, ktorý bol pokračovateľom rovnomenného periodika, ktoré vydával v Budapešti v rokoch 1917 – 19 Dr.Emil Stodola a ktorý najprv vychádzal osemkrát ročne a neskôr ako dvojtýždenník54.
Aj dr.Adolf Záturecký, neskorší senátny prezident Najvyššieho súdu v Brne /1936 – 1938/ a podpredseda Ústavného súdu ČSR /1938 – 1939/, pôsobil istý čas v advokácii. Ako kandidát advokácie pracoval v advokátskych kanceláriách dr. Matúša Dulu a dr. Vladimíra Krna, advokátsku skúšku zložil v Budapešti v roku 1911 a od toho času pôsobil ako advokát v Rimavskej Sobote. Okrem už skôr spomínaného Nástinu súkromného práva na Slovensku, bol autorom množstva odborných článkov, monografií a zbierok rozhodnutí uhorskej Kúrie /napr. Občianske decízie uh.Kúrie v spoluautorstve s dr.Vladimírom Fajnorom vydané Maticou Slovenskou v roku 1921, Návrh slovenského právnického názvoslovia v spoluautorstve s dr.Emilom Stodolom vydané v Martine v roku 1919, Zákony a nariadenia o advokátoch v spoluautorstve s dr. A.Chytilom vo vydavateľstve Barvič – Novotný v Brne v roku 1922, Zásadné rozhodnutia býv.uh.Kúrie /do 28.10.1928/ a Najv.súdu  Čs.rep. /do r.1926/, Bratislava, 1927 atď.55.

                Ako advokáti sa stali v tomto obodbí známymi aj dr.Bohuslav Klima pôsobiaci v Liptovskom Hrádku, dr. Emil Fábry, od roku 1911 advokát vo Zvolene a dlhoročný právny zástupca Nár.banky vo Zvolene, rovnako tak vo Zvolene pôsobiaci advokát a dlhoročný tajomník advokátskej komory v Turčianskom Sv. Martine, neskorší minister spravodlivosti slovenskej vlády dr.Miloš Vančo /1884-1970/, dr.Marek Gažík pôsobiaci v Trenčíne, dr.Ľudevít Labaj, advokát v Ružomberku, ktorý zložil advokátsku skúšku v roku 1913, zúčastnil sa predprevratových bojov za práva slovenského národa  a neskôr sa stal starostom Ružomberka a ministrom pre unifikáciu, dr.Ján Vanovič, advokát v Martine a predseda advokátskej komory, či dr.Michal Slávik, ktorý si otvoril kanceláriu v Michalovciach a ktorý bol mimo iného autorom „Vzorníka pravotárskeho“, „Vzorníka pozemnoknižného“, „Vzorníka pre verejných notárov na Slovenku a Podkarpatskej Rusi“56. Známym bol i zvolenský advokát dr.Július Palovič, ktorý bol mimo iného členom župného zastupiteľstva a sokolským pracovníkom. Pri zrode Sbierky správnych predpisov v roku 1935 stál aj bratislavský advokát dr.Ján Paulíny-Tóth57, ktorý terminologicky spolupracoval aj pri príprave ďalej spomínaného Justičného vzorníka, či Sbierke justičných zákonov58 vydanej košickým advokátom dr. Jozefom Singerom, ktorá je dodnes používaná ako prameň pôvodne uhorského práva platného i v období 1.ČSR. V Bratilave pôsobili okrem iných ako advokáti i dr.Vladimír Krno, neskorší bratislavský starosta /od 1930/, ktorý ako advokát pôsobil v Bratislave od roku 1923 /dovtedy sídlil v Pezinku/, dr.Ivan Markovič, neskorší minister pre unifikáciu a minister školstva, dr.Otokar Jamnický, ktorý do prevratu pôsobil ako župan ostrihomskej župy59. Z košických advokátov nemožno nespomenúť dr.Martina Mičuru, ktorý začínal po ukončení štúdií v roku 1908 ako koncipient u známeho slovenského národného pracovníka dr.Juraja Mičuru. V roku 1918 sa advokátskej praxe vzdal, v rokoch 1920 – 22 bol ministrom s plnou mocou pre Slovensko a od 5.12.1922 sa stal prezidentom Vrchného súdu v Košiciach. V Košiciach pôsobili aj dr.Mikuláš Párnický, dr.Zoltán Farkaš, ktorý bol od roku 1929 senátorom a dr.Hugo Tänzer, ktorý študoval v Budapešti a po vykonaní vojenskej služby v roku 1919 otvoril v Ružomberku a nskôr v Košiciach advokátsku kanceláriu, založil pre informovanie maďarských právníkov právny týždenník Csehszlovák Jog, bol dlhoročným členom výboru advokátskej komory v Turč.Sv.Martine a Stálej delegácie advokátskych komôr Republiky československej60. Dr.Hugo Tänzer je aj spoluautorom dodnes podnetného diela Justičný vzorník, ktoré obsahovalo nie len vzory základných podaní pre advokátov ale aj vzory súdnych rozhodnutí a zápisníc v civilnom aj trestnom konaní a dôvodom vydania ktorého bolo, ako je to uvedené v „Predmluve autorov“, že „slovenská právnická verejnosť už od začiatku úradovania v slovenskej reči pociťuje potrebu podobnej sbierky“ a jej mimoriadne široký a komplexný rozsah bol zvolený tak, aby „obraz toho-ktorého právneho odvetvia bol ucelený a plastický a aby hlavne mladí právnici – legum cupida juventus – videli a oboznámili sa aj s takými vzorkami, ktoré sa v právnickom živote skutočne len výnimočne vyskytujú“61. Nie nevýznamná bola aj spolková a právne-popularizačná činnosť advokátov62.

JUDr. Peter Kerecman, PhD.
advokát
Košicer