Advokácia na Slovensku v rokoch 1874 - 1918
Uhorský zák.čl. XXXIV/1874 advokátsky poriadok bol na našom území od svojho prijatia v roku 1874 základným prameňom advokátskeho práva viac než sedem desaťročí. S väčšími, či menším zmenami prežil nie len zánik Rakúsko - Uhorska, ale aj obdobie 1.ČSR a Slovenského štátu, aby bol zrušený až novým zákonom o advokácii, ktorý bol prijatý po februári 1948. Počas svojej účinnosti riadil život niekoľkých generácii slovenských advokátov a ovplyvnil aj podobu neskorších zákonov o advokácii. Žiaden z nich sa však nedožil úctyhodného veku sedemdesiatichštyroch rokov. Napriek tomu ostáva obsah uhorského advokátskeho poriadku a naň nadväzujúcich noriem pre dnešných advokátov pomerne neznámy najmä preto, že jeho text nie je bežne prístupný v slovenskom preklade1, ale iba v jeho pôvodnom maďarskom znení2.
Dejiny právnej úpravy advokácie na Slovensku v období konca 19.storočia a prvej polovice 20. storočia sú dejinami bojov advokácie za jej nezávislosť od výkonnej moci, za spravodlivú advokátsku tarifu a náležité postavenie advokáta v spoločnosti, keď snahy výkonnej moci o obmedzenie slobody advokácie sa prejavovali nie len vo viac, či menej demokratickom spôsobe vytvárania výborov advokátskych komôr, ale aj v spôsobe kreovania skúšobných komisií pre advokátske skúšky a disciplinárných senátov a v otvorenejšej forme v niektorých obdobiach určovaním sídla advokátovi, prikazovaním zmeny jeho sídla, či v krajných prípadoch aj vylúčením zo zoznamu advokátov alebo neprevzatím advokáta do novovytváraných zoznamov po spoločenských zmenách v dôsledku zakotvenia možnosti priameho zásahu orgánu výkonnej moci.
Vývoj uhorského advokátskeho poriadku a tým aj celej právnej úpravy advokácie bol poznačený zásadnými politickými a spoločenskými zmenami, ktoré obdobie jeho platnosti rozdelili do štyroch relatívne samostatných období, z ktorých prvým bolo obdobie samotného prijímania uhorského advokátskeho poriadku /1874/, druhým obdobie do zániku Rakúsko-Uhorska /1874 – 1918/, tretím perióda existencie Republiky Československej /1918 – 1938/ a štvrtým obdobie začínajúce vznikom Slovenského štátu /1938 – 1945/ a končiace prijatím prvého socialistického zákona o advokácii /1945 – 1948/. Každé z týchto období prinieslo zásadné zmeny v základných otázkach advokácie a to nielen pokiaľ išlo o stanovenie podmienok pre vykonávanie advokácie a úpravu priebehu odbornej praxe kandidátov advokácie a advokátskej skúšky, ale aj v oblasti organizácie advokátskych komôr a kárneho konania. Zmeny v oblasti právnej úpravy advokácie v tomto období boli pritom realizované nie len priamymi novelizáciami ustanovení advokátskeho poriadku ale aj prijímaním samostatných právnych noriem na advokátsky poriadok nadväzujúcich a to či už zákonných alebo podzákonných, najmä vládnych nariadení. Vývoj právnej úpravy advokácie v období účinnosti uhorského advokátskeho poriadku bol poznačený nielen dvoma svetovými vojnami a troma spoločenskými prevratmi, ale aj častými zmenami v samotnej koncepcii úpravy advokácie, ktoré sú charakteristické vo viacerých otázkach návratmi k predchádzajúcim právnym úpravám. Zatiaľčo obdobie do vzniku samostatného Československa je charakteristické aj v advokácii snahami vymaniť sa spod vplyvu budapeštianskej centralizácie a obdobie po vzniku samostatnej Republiky Československej prinieslo rozkvet nielen advokácii ale aj celému právnickému spolkovému životu na Slovensku, obdobie Slovenského štátu a povojnových zmien vpustilo do advokácie duch náboženskej, rasovej a politickej diskriminácie a spustilo čistky v advokácii, ktoré predznamenali jej fungovanie v druhej polovici 20.storočia.
1. Prijatie uhorskeho advokátskeho poriadku a jeho obsah
Právna úprava advokácie v období do prijatia nového uhorského advokátskeho poriadku, teda v druhej polovici 19.storočia, bola po zrušení advokátskeho poriadku z roku 1852 spoločne s predpismi o verejnom notárstve obsiahnutá jednak v Dočasných právnych pravidiel vypracovaných Judexkuriálnou konferenciou zasadajúcou v roku 1861 a jednak v v skorších faragmentárnych predpisoch. V Uhorsku tohto obdobia, kde vystriedalo rakúsku centralizačnú politiku z polovice 19. storočia uvoľnenie pomerov po Rakúsko - Uhorskom vyrovnaní v roku 1867 a vznikla dualistická monarchia, došlo k obnove ústavy a nová uhorská vláda na čele s grófom Júliusom Andrássym pristúpila k reformovaniu štátnych inštitúcií a právneho poriadku. Ústavné zákony z roku 1868 potvrdili zásadu rovnosti občanov pred zákonom, bol prijatý civilný procesný kódex uzákoňujúci rovnosť účastníkov konania /zák.čl.LIV/1868 o občianskom súdnom poriadku/, formálne bolo deklarované oddelenie súdnictva od správy a nezávislosť sudcov /zák.čl.IV/1869 o výkone súdnej moci/, prijatý bol zák.čl.XXXIII/1871 o štátnom zastupiteľstve, avšak aj známy národnostný zákon /zák.čl.XXXXIV/1868/3, ktorý významne ovplyvnil aj život Slovákov. V roku 1874 došlo k zatvoreniu slovenských gymnázií v Revúcej a Kláštore pod Znievom a o rok neskôr bola zrušená Matica Slovenská. Základ súdnej sústavy na území Slovenska v tomto období tvorili v zmysle novoprijatého zák.čl.XXXI/1871 kráľovské okresné súdy, pre obvody jednotlivých žúp boli zriadené kráľovské súdne stolice /sedrie/, neskôr vznikli v Bratislave a Košiciach kráľovské tabule /zák.čl.25/1890/ a najvyšším súdom bola aj pre územie Slovenska kráľovská kúria v Budapešti4. Územie Slovenska patrilo do obvodov viacerých kráľovských súdnych tabúľ, keď do obvodu tabule v Budapešti patril obvod stolíc banskobystrickej, šahianskej a balássyagyarmatskej, do obvodu Rábskej tabule aj obvod stolice komárňanskej, do obvodu košickej tabule patrili obvody siedmych stolíc – Berehovo, Prešov, Košice, Levoča, Miškolc, Rimavská Sobota, Sátoraljaujhely a do obvodu bratislavskej tabule obvody stolíc Zlaté Moravce, Nitra, Bratislava, Ružomberok, Trenčín.
Po zásadných štátoprávnych zmenách a na to nadväzujúcich zmenách vo viacerých odvetviach práva, zmenách v organizácii súdov a štátneho zastupiteľstva, došlo aj k reforme advokácie, keď bol dňa 4.decembra 1874 schválený zák.čl. XXXIV/1874 advokátsky poriadok, ktorý následne vyhlásili v Poslaneckej snemovni Národného zhromaždenia dňa 10.decembra 1874 a o dva dni neskôr i v Panskej snemovni. V rovnaký deň bol sankciovaný aj zák.čl.XXXV/1874 o kráľovských verejných notároch.
Nový advokátsky poriadok komplexne upravujúci oblasť advokácie pozostával spolu zo stotrinástich paragrafov a vnútorne sa členil na desať kapitol. Prvá kapitola upravovala podmienky zápisu advokátov do zoznamu, druhá sa zaoberala podmienkami výkonu praxe kandidátov advokácie, tretia činnosťou advokátskych komôr, štvrtá postupom pri ukončení advokátskej praxe, piata právami a povinnosťami advokátov, šiesta odmenou a náhradami za poskytovanie služieb advokáta, siedma plnomocenstvami udelenými advokátovi, ôsma zodpovednosťou advokátov všeobecne, deviata disciplinárnym konaním a desiata obsahovala prechodné ustanovenia.
a./ Podmienky výkonu advokácie
Základné otázky výkonu advokácie upravovala prvá kapitola /§§ 1- 10/ advokátskeho poriadku pod názvom „Organizácia“. Po úvodnom ustanovení, ktoré stanovilo, že na súdoch a vrchnostiach krajiny mohol byť ako advokát činný iba ten, kto bol prijatý do zoznamu advokátov prostredníctvom niektorej z advokátskych komôr /§ 1/, obsahoval § 2 zákona podmienky pre zápis /prijatie/ do zoznamu advokátov. Do zoznamu advokátov mohol byť v zmysle týchto ustanovení zapísaný iba ten, kto bol maďarský občan, vlastnil riadny a právoplatný advokátsky diplom vydaný podľa tohto zákona a trvalo býval v obvode niektorej advokátskej komory /takmer počas celého obdobia platnosti uhorského advokátskeho poriadku pôsobili totiž na území Uhorska a teda aj Slovenska viaceré advokátske komory, z ktorých každá vykonávala svoju pôsobnosť pre určité stanovené územie/.
Advokátsky diplom vystavovali skúšobné komisie ustanovené v Budapešti a v Marošvášárheli na základe úspešne pred nimi vykonanej advokátskej skúšky. Predsedu a zástupcu predsedu /námestníka/ skúšobnej komisie, ako aj polovicu členov komisie, vymenúval minister spravodlivosti z radov osôb znalých práva, ktoré nepatrili k advokátskej komore a to začiatkom každého roka a druhú polovicu komisie taktiež začiatkom každého roka volila budapeštianská alebo marošvášárheľská advokátska komora. Pri každej skúške bolo nutné, aby okrem predsedu alebo jeho zástupcu boli prítomní aj po dvaja členovia komisie vymenovaní ministrom a komorou. Počet členov skúšobnej komisie určoval minister spravodlivosti. Na advokátsku skúšku /§ 5/ skúšobná komisia pripustila len toho, kto preukázal, že dosiahol právne vzdelanie na niektorej domácej univerzite a že po ukončení vied o práve a štáte a po teoretických štátniciach alebo po vykonaní jednej rigoróznej skúšky ukončil trojročnú právnu prax. Túto právnu prax bolo možné vykonávať na súde, kráľovskej prokuratúre /štátnom zastupiteľstve/, na erárnom právnom zastupiteľstve alebo právnom zastupiteľstve verejných základín, či u kráľovského /verejného/ notára alebo u advokáta. Z preukázanej trojročnej praxe, aspoň jeden rok sa musel vykonať po dosiahnutí doktorátu práv a aspoň jeden a pol roka musel uchádzač vykonávať prax u advokáta, na právnom oddelení erárneho právneho zastupiteľstva alebo právnom zastupiteľstve verejných základín. Započítala sa len tá doba, ktorá bola skutočne odpracovaná s výnimkou doby choroby, vojenskej služby a ročnej dovolenky. Toto obdobie však nesmelo prevyšovať ročne viac ako dva mesiace a ak prevyšovalo, započítalo sa iba v dĺžke dvoch mesiacov v roku. K advokátskej skúške mohli byť pripustení bez splnenia vyššie uvedených podmienok aj sudcovia, ktorí získali právne vzdelanie na niektorej domácej univerzite, ak pracovali ako sudcovia počas obdobia troch rokov. Podobne profesori právovedy mohli byť k skúške pripustení, ak vykonávali túto činnosť počas obdobia troch rokov na niektorej univerzite alebo právnej akadémii doma, získali právne vzdelanie na niektorej domácej univerzite a vykonali dvojročnú právnu prax. Spod týchto podmienok nebola možná výnimka /dišpens/. Proti rozhodnutiu komisie, ktorým uchádzač nebol pripustený ku skúške bolo možné podať odvolanie na sedemčlennú /odvolaciu/ komisiu. Jej členmi nemohli byť tí, ktorí rozhodovali v prvom stupni. Advokátska skúška /s výnimkou praxe zaužívanej na území Fiume - dnešnej Rijeky/, sa vykonávala v úradnom jazyku štátu, teda v maďarčine. Skúška zahŕňala v zmysle § 6 zákona: uhorské verejné právo, právo hmotné i procesné a to občianske, trestné, banské, urbárne, zmenkové a obchodné, finančné právo ako aj verejnosprávne zákony a krajinské zemské štatúty. Advokátska skúška sa vykonávala ústne a písomne, pričom podrobnosti o jej vykonávaní ako aj výšku skúšobného poplatku, ktorý nesmel prekračovať 20 zlatých, bol oprávnený stanoviť uh. kr. minister spravodlivosti. Ak uchádzač na skúške nevyhovel, mohol túto opakovať, no musel preukázať, že vykonával právnu prax /§ 5/ v poslednej dobe aspoň šesť mesiacov a počas tejto doby vyvíjal dostatočnú usilovnosť. Ak kandidát nevyhovel ani na opakovanej skúške, ďaľšie opakovanie skúšky bolo neprípustné.
Advokátsky diplom vyhotovený pre úspešného kandidáta vystavovala skúšobná komisia, následne potom, keď advokát pred ňou zložil advokátsky sľub, ktorý znel: „Týmto prisahám a prehlasujem na všemúdreho a všepôsobiaceho Boha, že zostanem stále verný nášmu vznešenému kráľovi, Maďarsku a jeho ústave a svoju advokátsku prax budem vykonávať verne, presne a svedomito v zmysle zákonov a zákonných nariadení. Nech mi v tom Pán Boh pomáha.“
O zápise /prijatí/ do zoznamu advokátov rozhodoval výbor advokátskej komory, pričom bol povinný rozhodnúť do 15 dní odo dňa podania žiadosti. Proti zamietavému rozhodnutiu bolo možné podať odvolanie na najvyššiu súdnu stolicu, okrem prípadu, že prijatie do zoznamu bolo odopreté preto, že žiadateľ nepredložil advokátsky diplom. Odvolanie sa podávalo na výbore advokátskej komory do 15 dní od doručenia rozhodnutia. Odmietnutý uchádzač mohol postupovať i tak, že predložil novú žiadosť o zápis, v ktorej odstránil nedostatky, kvôli ktorým bol jeho zápis odmietnutý. Ak sa proti zapísanému uchádzačovi neskôr stali známymi také skutočnosti, ktoré by jeho zápis boli vylúčili, ak by boli známe v čase rozhodvania o zápise, vylúčenie mohlo byť vykonané už len na základe riadneho disciplinárneho konania.
Do zoznamu advokátov nemohol byť zapísaný /§ 3/ ten uchádzač, na ktorého majetok bol uvalený konkurz alebo ten, kto bol zbavený svojprávnosti /bol „pod opaterou“/. Ďalej do zoznamu advokátov nebolo možné zapísať toho, kto bol trestaný alebo sa voči nemu viedlo vyšetrovanie pre taký zločin alebo prečin, kvôli ktorému by mu bolo treba výkon advokátskej praxe zastaviť, alebo komu bol už na nejaký čas dočasne alebo na stálo zastavený výkon advokátskej praxe pre porušenie právnych pravidiel platných aj v čase rozhodovania. V prípade, ak uchádzačovi bol výkon praxe zakázaný dočasne, potom sa mu zápis zamietol iba na obdobie, na ktoré platil zákaz výkonu činnosti. Zmeny v zápisoch do zoznamu advokátov vykonával výbor príslušnej komory na žiadosť advokáta, pričom ak advokát hodlal zmeniť svoje bydlisko zahlásené pri zápise do komory v rámci územnej pôsobnosti komory, musel to oznámiť pred svojim odchodom komore a rovnako tak musel postupovať aj v prípade, ak chcel svoje bydlisko preložiť do obvodu inej advokátskej komory. V takomto prípade výbor danej komory oznámil úmysel hlásiaceho sa advokáta výboru tej advokátskej komory, na územie ktorej si advokát chcel svoje bydlisko preložiť a ak táto komora nezistila žiadne prekážky, ktoré by bránili prijatiu advokáta, potom daná komora mohla advokáta zo svojho registra vymazať /§ 8/. Výbor advokátskej komory bol povinný zaviesť zmeny vyskytujúce sa počas roka do registra advokátov a takýto opravený zoznam potom začiatkom každého roka zaslal v jednej kópii uh. kr. ministrovi spravodlivosti. Ustanovenie § 10 zaradené ako posledné v 1.kapitole zákona stanovilo základné obmedzenie výkonu advokátskej praxe a to tým, že advokátovi zakázalo „svojim vlastným menom alebo menom iného priamo alebo nepriamo vykonávať po živnostensky také podnikateľské činnosti, ktoré sú nezlučiteľné s povolaním advokáta a s dôstojnosťou a autoritou jeho pozície“.
b./ Advokáski koncipienti /kandidáti advokátstva/
Postavenie advokátskych koncientov a podmienky pre ich zápis do zoznamu koncipientov upravovala druhá kapitola /§§ 11 – 16/ advokátskeho poriadku pod názvom „O kandidátoch advokácie“ /niekedy označovaných aj „kandidáti advokátstva“, či „advokátski koncipienti“/. Táto kapitola upravovala aj vzťahy kandidátov advokácie k advokátom, klientom advokáta, súdom a iným vrchnostiam.
O kandidátoch advokácie viedol výbor príslušnej advokátskej komory zoznam, o zápis do ktorého mohol požiadať každý bezúhonný, maďarský občan, ktorý preukázal, že úspešne zvládol teoretické štátnice alebo prvé rigorózne skúšky po ukončení štúdia práva alebo vied o štáte a že vykonáva právnickú prax na niektorom súde, u advokáta, kráľovskej prokuratúre /štátnom zastupiteľstve/, na právnom oddelení erárneho zastupiteľstva alebo zastupiteľstva verejných základín, alebo u kráľovského /verejného/ notára. O zápise /prijatí/ do zoznamu kandidátov advokácie rozhodoval výbor advokátskej komory a o výsledku písomne informoval uchádzača. Žiadosť o zápis zamietol, ak niektorá zo stanovených podmienok nebola splnená. Proti takémuto rozhodnutiu bolo možné odvolať sa obdobne ako v prípade odmietnutia zápisu advokáta do zoznamu advokátov. Vykonávanie zmien v zozname kandidátov advokácie upravoval § 12, podľa ktorého, ak kandidát advokácie prechádzal v obvode tej istej komory na iný súd, inú prokuratúru, k inému advokátovi, zastupiteľstvu alebo notárovi na výkon právnej praxe, bol povinný to oznámiť výboru advokátskej komory do 15 dní a musel predložiť svoje „vysvedčenie predchádzajúceho ako aj nového principála /vedúceho/“. Ak hodlal kandidát prejsť k inému principálovi mimo územný obvod komory, v ktorej bol zapísaný, muselo byť opätovne rozhodované o jeho zápise do zoznamu.
O správaní sa advokátskeho kandidáta podával súd, prípadne jeho principál /vedúci/, ročne správu advokátskej komore. Ak kandidát advokácie prerušil výkon svojej kandidátskej praxe na viac než 30 dní alebo opustil svoje bydlisko, advokát bol povinný túto skutočnosť oznámiť advokátskej komore do ôsmich dní a uviesť aj príčiny takého konania. O výkone praxe bola oprávnená vystaviť vierohodné potvrdenie len advokátska komora. Prax sa počítala od zápisu kandidáta do zoznamu kandidátov /§ 14/.
Podľa § 15 advokátskeho poriadku kandidát advokácie zapísaný do zoznamu kandidátov bol oprávnený zastupovať advokáta, u ktorého vykonával prax na pojednávaniach pred súdmi a inými vrchnosťami /úradmi/. Za „nedbalosti, omeškania a chyby, ktoré spáchal kandidát“ bol zodpovedný poverujúci advokát. Kandidát advokátstva však nemohol vykonávať kontrasignovanie podaní. Podľa § 16 kandidát mohol zastupovať advokáta len za predpokladu, že súčasne preukázal toto oprávnenie listinou o poverení zastupovaním podpísanou advokátom a len v medziach stanovených v poverovacej listine. Advokát bol povinný vyplácať kandidátovi mzdu.
Zaujímavým rozhodnutím Kurie týkajúcim sa vzťahu medzi advokátom a jeho kandidátom advokácie bolo rozhodnutie č.1856 z roku 1916, podľa ktorého sama o sebe nie je neplatnou taká zmluva, v ktorej sa advokát so svojim kandidátom nedohodol na pevne stanovenej mesačnej alebo ročnej mzde, ale sa dohodli, že kandidát má nárok na stanovený podiel na advokátových ročných príjmoch a to aj vtedy, ak sa zároveň advokát dohodol s kandidátom tak, že kandidát bude uhrádzať časť výdavkov na chod advokáskej kancelárie a to preto, že takáto dohoda nebola zákonom zakázaná a nepriečila sa ani dobrým mravom.
c./ Advokátske komory
Úpravu obvodov, sídel, pôsobnosti, úloh a orgánov advokátskych komôr obsahovala tretia kapitola /§§ 17 – 33/ advokátskeho poriadku, ktorá niesla názov „O advokátskych komorách“. Počet advokátskych komôr, ich sídla a obvody stanovoval na základe zákona o advokátskom poriadku uh. kr. minister spravodlivosti takým spôsobom, aby každá komora mala minimálne 30 advokátov a pojala obvod jednej alebo viacerých sedrií. Každá advokátska komora sa skladala z advokátov prijatých do zoznamu advokátov, ktorí mali bydlisko na území jej pridelenej oblasti. Advokátska komora mohla vyrubiť svojim členom ročné poplatky na krytie svojich výdavkov. Účelom existencie advokátskych komôr a zároveň predmetom ich činnosti bola v zmysle § 19 zákona ochrana mravnej autority advokátskeho zboru, obrana práv advokátov a kontrola plnenia ich povinností, ďalej odstraňovanie nedostatkov prejavujúcich sa v uplatňovaní práva v oblasti advokácie, poskytovanie stanovísk a doporučení ohľadne „uplatňovania a uvádzania primeraných reforiem do života na poli prisluhovania práva“. Okrem toho advokátske komory vykonávali aj disciplinárnu právomoc nad advokátmi a kandidátmi advokácie, ktorí boli zapísaní v danej advokátskej komore. Orgánmi advokátskej komory boli v zmysle § 20 advokátskeho poriadku zhromaždenie advokátov, ktoré tvorili všetci členovia komory, výbor komory a predseda komory.
Zhromaždenie advokátov podľa § 21 advokátskeho poriadku rozhodovalo o svojom rokovacom poriadku, volilo výbor komory, stanovovalo plat funkcionárov a personálu komory, určovalo rozpočet komory a spôsob krytia jeho položiek, kontrolovalo ročné účtovné závierky, rozhodovalo o odvolaniach proti rozhodnutiam výboru komory a prejednávalo návrhy, ktorých cieľom bola „náprava nedostatkov javiacich sa na poli prisluhovania právu a zvlášť advokácie“, alebo o návrhoch o tomto predmete oznámených uh.kr.ministrom spravodlivosti a rozhodovalo o zriadení prípadných samostatných komisií vytvorených na tento špecifický účel.
Každá advokátska komora si volila výbor komory na obdobie troch rokov, ktorý sa skladal z predsedu, ktorý bol súčasne aj predsedom komory, zo zástupcu predsedu /námestníka/, tajomníka, pokladníka, zástupcu – prokurátora komory, ôsmich členov a štyroch náhradníkov. Aspoň traja z riadnych členov a aspoň jeden z náhradníkov museli bývať v sídle komory. Tajomník, zástupca - prokurátor a pokladník sa mali voliť v prípade možnosti z radov advokátov majúcich bydlisko v sídle advokátskej komory. Výbor Budapeštianskej advokátskej komory sa skladal okrem vyššie uvedených funkcionárov z dvanástich riadnych a šiestich náhradných členov, pričom aspoň dve tretiny členov sa volili z radov advokátov majúcich bydlisko v Budapešti /§ 22/. Predseda vyhlasoval dátum volieb do výboru komory 30 dní pred termínom ich konania na posledný mesiac každého tretieho roka. Výbor volili všetci členovia komory väčšinou hlasov, k platnosti voľby bola nutná aspoň jedna tretina odovzdaných hlasov. Ak sa takáto väčšina hlasov nedosiahla, prípadne ak pri prvom hlasovaní /kole/ aspoň polovica členov danej komory nehlasovala, bolo treba vypísať nové voľby /nové kolo/, v ktorých bol zvolený kandidát, ktorý obdržal najviac hlasov. Vo vyhláške, ktorá nariaďovala druhé kolo voľby, bolo treba uviesť, že prvé voľby boli zmarené a aj dôvody ich zmarenia. Spomedzi tých, ktorí dostali vo voľbách rovnaký počet hlasov – za predpokladu, že určený počet členov výboru nepripúšťal príjem každého – rozhodoval los, ktorý vytiahol predseda. Každý člen komory majúci bydlisko v sídle komory hlasoval osobne. Advokáti, ktorí bývali mimo sídla komory, mali povolené zaslať svoj hlas v uzavretej obálke, na ktorú umiestnili svoju pečať a svoj podpis. Ak ešte pred ukončením trojročného obdobia sa miesto niektorého člena výboru uvoľnilo, potom na jeho miesto nastúpil ten z kandidátov, ktorí získal pomerne najviac hlasov v prechádzajúcich voľbách. O výsledku volieb bolo treba informovať uh.kr.ministra spravodlivosti. Kandidovať do výboru nebol oprávnený ten člen komory, proti ktorému sa viedlo trestné alebo disciplinárne konanie z dôvodu úradného alebo iného trestného činu alebo ktorý bol potrestaný kvôli prečinu proti advokátskemu poriadku. Ak sa proti nejakému členovi výboru viedlo disciplinárne alebo trestné konanie, takýto člen nemohol vykonávať svoju funkciu, kým konanie prebiehalo. Odmietnúť prijať kandidatúru do výboru mohol len ten, kto vykonával činnosť člena výboru počas obdobia predchádzajúcich troch rokov. Ak okrem tohto prípadu niekto sa zdráhal prijať nominovanie, alebo vykonávanie funkcie, do ktorej bol zvolený, tomu výbor vyrubil pokutu do výšky 400 zlatých. Predseda, zástupca predsedu a členovia výboru vykonávali svoju funkciu bezplatne a z pokladne komory im boli hradené len náklady, ktoré im vznikli z dôvodu úhrad alebo cestovných nákladov vykonaných v záujme komory a z jej poverenia. Pre tajomníka, zástupcu - prokurátora komory a pokladníka okrem úhrad takýchto nákladov mohlo valné zhromaždenie určiť aj ročný plat. Do pôsobnosti Výboru podľa § 27 zákona patrilo vykonávať rozhodnutia valného zhromaždenia, rozhodovať o zápisoch do zoznamu advokátov a kandidátov advokácie a viesť predpísané zoznamy, vystavovať potrdenia o praxi kandidátov, voliť členov skúšobnej komisie pre advokátsku skúšku, ktorých delegovala komora, vykonávať dozor nad advokátmi a kandidátmi advokácie, spravovať majetok komory prípadne nadačný majetok komore zverený, pripravovať pripomienky k žiadostiam o zaujatie stanoviska v legislatívnom procese pre zhromaždenie advokátov, spracúvať správu podľa § 32 zákona /o tom viac nižšie/ a vykonávať všetky činností, ktoré boli ukladané zákonom advokátskej komore, ak tieto netvorili predmet činnosti zhromaždenia advokátov.
Výbor prijímal ďalej rozhodnutia vo veciach nemajetných účastníkov konania /§ 27 a § 28/ a ustanovoval takýmto pravotiacim sa stránkam advokáta - zástupcu. V týchto veciach rozhodoval o ustanovení konkrétneho advokáta zástupcom v určitom stanovenom poradí v nadväznosti na rozhodnutie súdu, ktorým súd priznal nemajetnej stránke právo na bezplatného zástupcu a rozhodoval aj v prípadoch, ak žiadateľ mal výhrady proti osobe advokáta určeného komorou a ďalej aj vtedy, ak vymenovaný advokát žiadal výbor o zbavenie ustanovenia za zástupcu nemajetnej pravotiacej sa stránke alebo obhajcu, ak ho do tejto funkcie ustanovil výbor a ak boli splnené podmienky stanovené v § 50 advokátskeho poriadku pre odmietnutie zastupovania nemajetnej osoby. Ak sa ustanovený advokát zdráhal prijať zastupovanie, ktoré mu bolo zverené, alebo ho vykonával nedbalo /liknavo/, výbor komory bol povinný proti nemu disciplinárne zakročiť a v prípade nutnosti poveriť zastupovaním iného advokáta na jeho náklady.
Na zasadnutiach zhromaždenia advokátov ako aj na zasadaniach samotného výboru s výnimkou volieb rozhodovala väčšina prítomných. Pre platné rozhodnutie bola potrebná na valnom zhromaždení advokátov komory prítomnosť okrem predsedu aspoň ôsmich členov valného zhromaždenia, na zasadaniach výboru v niektorých stanovených prípadoch aspoň štyroch a v iných stanovených prípadoch rozhodovania výboru aspoň dvoch členov. Odvolať sa na zhromaždenie advokátov bolo možné proti rozhodnutiam výboru a to v prípade, ak tieto sa vzťahovali na spravovanie majetku komory. V iných prípadoch stanovených v advokátskom poriadku sa podávalo odvolanie na najvyššiu súdnu stolicu, napr. pri zamietnutí žiadosti o zápis do zoznamu advokátov alebo kandidátov. Hoci podľa týchto ustanovení odvolať sa na najvyššiu súdnu stolicu proti rozhodnutiu výboru advokátskej komory bolo možné iba v prípade, ak tak advokátsky poriadok výslovne stanovoval, neznamenalo to, že ak výbor komory vyniesol rozhodnutie mimo svojej pôsobnosti, že odvolanie by prípustné nebolo /Curia 14.6.1884, č.145/. Neprípustným však bolo podať odvolanie proti rozhodnutiu výboru, ktorým bolo nariadené vykonať zmenu v zápise sídla advokáta, oznámiť ju v úradnom časopise, alebo ktorým bolo rozhodnuté o povinnosti advokáta zaplatiť poplatok za presídlenie /Najvyšší súd R ČS z 29.9.1921 č.R III 134/21/.
Do kompetencie predsedu komory popri právach ustanovených v rokovacom poriadku patrilo aj právo zastupovať komoru smerom k úradom a súdom, vymenovať náhradníka za tajomníka a zástupcu - prokurátora komory v prípade, že títo nemohli vykonávať svoju prácu, pokúsiť sa zmierlivou cestou riešiť nezrovnalosti medzi členmi komory, advokátmi a kandidátmi advokácie a po vypočutí zainteresovaných strán takéhoto sporu pozvať na tento účel takých členov komory, od intervencie ktorých očakáva dobrý výsledok. Zasadania valného zhromaždenia advokátov boli verejné. Predseda zverejnil celý program zasadania a kópie zápisníc predkladal uh. kr. ministrovi spravodlivosti. Predseda a jeho zástupca boli zodpovední za to, aby advokátska komora neprekročila kompetencie vymedzené v tomto zákone.
V zmysle § 32 advokátskeho poriadku začiatkom každého roka predkladala advokátska komora uh. kr. ministrovi spravodlivosti všeobecnú správu o riešení prípadov v predchádzajúcom roku a v tejto správe zvlášť bola povinná uviesť a poukázať predovšetkým na hlavné momenty konania disciplinárneho senátu a taktiež svoje skúsennosti získané na poli advokátstva a prisluhovania práva. Podobne aj program stanovený prostredníctvom valného zhromaždenia sa predkladal uh.kr. ministrovi spravodlivosti.
d./ Postup pri ukončení vykonávania advokátskej praxe
Postup pri ukončení vykonávania advokátskej praxe a dôvody zániku advokátskej praxe upravovala štvrtá kapitola /§§ 34 – 37/ advokátskeho poriadku pod názvom „O ukončení advokácie“. Podľa § 34 „zanikala advokácia mimo umretia advokáta“ i tak, že advokát sa dobrovoľne zriekol svojej činnosti, stratil maďarské občianstvo a konečne i v prípade, ak tak právoplatne rozhodol trestný alebo disciplinárny súd. V tejto súvislosti advokátsky poriadok hovoril o pozbavení advokácie. Výbor príslušnej advokátskej komory potom vymazal daného advokáta zo zoznamu členov advokátskej komory. V prípade, že zistenie príčin ukončenia praxe advokáta vyžadovalo vyšetrovanie, takéto vyšetrovanie bol povinný začať výbor komory z úradnej povinnosti. Proti rozhodnutiu disciplinárneho orgánu a výmaze zo zoznamu advokátov mohol advokát podať odvolanie na najvyššiu súdnu stolicu do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia o výmaze.
Každé ukončenie výkonu advokátskej praxe sa oznamovalo v úradnom časopise, pričom sa uvádzal aj dôvod ukončenia výkonu advokácie, teda či ide o úmrtie, zrieknutie sa praxe, stratu občianstva alebo o pozbavenie advokácie. Ukončenie advokácie bola komora povinná oznámiť uh. kr. ministrovi spravodlivosti, ďalej každému súdu, ktorý mal sídlo v obvode advokátskej komory a všetkým ostatným advokátskym komorám /§ 36/.
V prípade úmrtia advokáta advokátska komora bola povinná okamžite prijať opatrenia na zabezpečenie a inventarizáciu klientských spisov a hodnôt zomrelého advokáta a vymenovať správcu – kurátora - na vykonanie agendy nepripúšťajúcej odklad. K rukám kurátora sa nemohli vykonávať doručovania /§ 37/ a jeho povinnosťou a ani právom nebolo vymáhať pohľadávky a vyplácať dlžoby zomrelého advokáta s tým, že ak by predsa len takto kurátor postupoval, považovalo by sa jeho konanie za konanie nesplnomocneného /Curia 19.6.1906, č.5611/1905/. V prípade, ak sídlo komory bolo vo väčšej vzdialenosti od sídla zomrelého advokáta, vo veci zapečatenia a inventarizácie spisov a hodnôt, bol oprávneý konať aj najbližší príslušný okresný súd, ktorý bol však povinný neodkladne informovať o tom výbor príslušnej advokátskej komory a komore bol povinný postúpiť veci na ďaľšie konanie. Najvyšší súd ČSR riešil neskôr v tejto súvislosti situáciu, keď bol do zoznamu advokátov zapísaný sudca, ktorý sa síce sudcovského úradu vzdal, avšak toto vzdanie sa funkcie sudcu nebolo ešte uh. kr. ministrom spravodlivosti prijaté, v súvislosti s čím vznikla otázka, či v dôsledku tohto zistenia možno na advokáta hľadieť akoby jeho „advokácia prestala“ podľa § 34 advokátskeho poriadku. Súd konštatoval, že sa tak nestalo a že vymazať takéhoto advokáta zo zoznamu by bolo možné až v dôsledku vykonania disciplinárneho konania voči nemu, ak sa skončí s takýmto výsledkom /Najvyšší súd RČS z 28.1.1920, č.R III.23./21/.
V prípadoch ukončenia advokátskej praxe sa písomností určené advokátovi doručovali zo zákona do vlastných rúk stránke, ak táto nesplnomocnila na prijímanie písomnosti inú osobu. Stránka bola súčasne vyzvaná na poverenie ďalšieho zástupcu. Podľa poslednej vety § 37 stanovené prepadné /prekluzívne/ lehoty, ktoré neuplynuli, mohli byť počítané len od toho dňa, keď stránka bola osobne upovedomená. Na tieto ustanovenia nadväzovala aj úprava v neskôr prijatom občianskom súdnom poriadku /§ 468 zák.čl.I/1911/ o prerušení konania v prípade úmrtia advokáta – zástupcu, keď výslovne a veľmi prakticky bolo v tomto ustanovení uvedené, že konanie sa prerušuje, keď zomrie advokát niektorej strany alebo stratí advokátsku spôsobilosť. Ak išlo o prípady nepovinného zastúpenia advokátom, občianske súdne konanie sa prerušovalo do času, kým klient zomrelého advokáta sám vykonal nejaký procesný úkon a v prípade povinného zastúpenia advokátom, ak splnomocnil na zastupovanie iného advokáta, resp. súd mu márne doručil výzvu so stanovenou lehotou, aby tak urobil.
e./ Práva a povinnosti advokátov
Základným právom advokáta, ktoré bolo uvedené hneď v úvode piatej kapitoly /§§ 38 – 53/ advokátskeho poriadku s názvom „O právach a povinnostiach advokátov“ bolo právo advokáta zastupovať stránky pred všetkými súdmi a vrchnosťami štátu/§ 38/. Na označenie osoby, ktorej advokát poskytuje právnu pomoc používal zákon označenie „stránka“. Tomuto právu korešpondoval aj zákaz pokútnického poskytovania právnej pomoci, ktorý bol obsiahnutý v § 39 advokátskeho poriadku. Podľa tohto ustanovenia tomu, kto vykonával zastupovanie stránok pred súdmi alebo vrchnosťami ako podnikateľskú činnosť bez toho, aby sám bol advokátom, bude na základe sťažnosti kráľovského prokurátora, prokurátora komory alebo súkromnej stránky vyrubená pokuta vo výške 5 až 50 zlatých. V prípade, že čin spáchala takáto osoba opakovane, uložila sa jej pokuta vo výške 20 až 100 zlatých a v rozhodnutí bol zároveň vyslovený zákaz takejto osobe stránky zastupovať. Ak osoba, ktorej bolo zastupovanie stránok takto zakázané napriek tomu zastupovanie vykonávala naďalej, mohla byť potrestaná odňatím slobody až na 3 mesiace.
Základnými povinnosťami advokáta bola povinnosť dať poverujúcej strane potvrdenie o prevzatých spisoch a potrdenie o prijatej zálohe /§ 40/ ako aj povinnosť bezodkladne sa vyjadriť o prijatí alebo neprijatí poverenia, ktoré bolo advokátovi ponúknuté /§ 41/.
Advokát mohol odoprieť zastupovanie stránke, ktorá ho vyhľadala s výnimkou prípadu, keď bol advokát ustanovený zástupcom nemajetnému klientovi. Advokát bol oprávnený vypovedať aj už raz prijaté zastupovanie a to s tridsaťdňovou výpovednou lehotou, ktorá začínala plynúť odo dňa oznámenia výpovede stránke, pričom do uplynutia výpovedej lehoty bol advokát „povinný verne plniť zastupovanie a ochrániť stránku od každej právnej ujmy“ /§ 41/. Aj stránka mohla kedykoľvek advokátovi odňať zastupovanie a to aj bez vopred danej výpovede /§ 42/. Pritom však stále pri ročnom honoráre zamestnanému právnemu poradcovi prislúchala jednoročná výpoveď /Curia 6.3.1907, č.9761/1906/.
V prípade úmrtia stránky bol advokát – aj v prípade, ak jeho poverenie znelo aj na mená dedičov – povinný okamžite, akonáhle sa dozvedel o úmrtí stránky, oznámiť úmrtie jemu známym dedičom, ako aj súdu, alebo úradu, pred ktorými sa prípad zosnulého riešil /§ 43/. V prípade úmrtia poverujúcej strany bol povinný advokát až do momentu ďalšieho rozhodnutia dedičov vykonať všetky také opatrenia, ktorú boli potrebné k tomu, aby sa dedičia splnomocňujúcej strany vyhli právnym ujmam a aby sa chránili a zachovali ich záujmy. Advokát však mohol uplatniť svoj právo na výpoveď a plnomocenstvo dedičom vypovedať podľa vyššie uvedených ustanovení rovnakým spôsobom ako by to bol oprávnený urobiť vo vzťahu k stránke.
Nakladanie so zverenými listinami, ich opatrovanie a vydávanie listín zo spisov upravovalo ust. § 44. Advokát bol povinný vydať kópie písomností týkajúcich sa prípadov svojho klienta, na požiadanie klienta kedykoľvek na náklady klienta, pričom tiež bol povinný klientovi odovzdať jeho originálne písomnosti, avšak až po ukončení prípadu alebo po ukončení zastupovania. Advokát nebol zásadne povinný klientovi vydať originály konceptov, listov, ktoré mu boli doručené v súvislosti s riešenou vecou, vlastné poznámky a tiež potvrdenia o platbách, ktoré vykonal v prospech svojho klienta, bol však povinný na náklady klienta vydať mu kópie takýchto listín. Zákon výslovne stanovoval /§ 44 ods.3/, že nezaplatenie advokátskeho honoráru alebo iných nákladov nemôže byť dôvodom pre odmietnutie vydania originálov alebo kópií. Advokát nebol povinný vydať zápis o skutkovom stave a ani pôvodné splnomocnenie, bol však „povinný zaviesť doňho odvolanie splnomocnenia“ /§ 44/. Advokát zodpovedal za starostlivé uchovávanie dokumentov prevzatých od klienta a za ich odovzdanie v neporušenom stave po zániku poverenia. Táto povinnosť však zanikla po šiestich týždňoch, ak klientovi ponúknuté listiny advokátom na prevzatie sa klient zdráhal prevziať. Ponúknutie dokumentov musel preukázať advokát. V takomto prípade advokát uložil spisy u verejného notára alebo na súde na náklady a nebezpečenstvo splnomocniteľa - klienta - alebo jeho právnych nástupcov /§ 45/.
Ak poverenie zaniklo z akéhokoľvek dôvodu ešte pred ukončením veci, advokát, resp. jeho právni nástupcovia boli povinní na žiadosť a náklady klienta predložiť vyúčtovanie o odovzdanom preddavkunajneskôr do doby troch mesiacov a zostatok vrátiť. Klient mohol žiadať stanovenie odmeny v odovzdanom vyúčtovaní, resp. cenníku na súde /§ 46/, čo bolo neskôr upravené aj v ustanovení § 18 zák.čl.LIV/1912 uvodzovacieho zákona k občianskemu súdnemu poriadku.
Advokát bol povinný odmietnuť zastupovanie alebo intevenciu vo veci, v ktorej podľa jeho uváženia alebo podľa vyjadrenia klienta išlo o obmedzenie alebo marenie práv tretích strán. Ďalej advokát nesmel v rovnakom čase v rovnakej veci alebo vo veci s podstatnou súvislosťou s danou vecou, zastupovať obe strany a tiež zastupovať alebo dávať rady alebo poskytovať iné advokátske služby stránke v takej veci, kde najprv zastupoval druhú stranu /§ 47/. Advokát, ktorý v zastúpení jednej stránky uzatvoril zmluvu s druhou stranou, nemohol zastupovat druhú stranu v spore vzniknutom z tejto zmluvy /Curia 31.3.1892, č.5193/1891/.
Advokát bol povinný starostlivo a verne uschovať peniaze a iné cennosti, ktoré vymohol alebo inkasoval z poverenia klienta a o vykonanej exekúcii, inkasovaní, či prijatí takýchto prostriedkov alebo vecí mal ihneď upovedomiť klienta a prijaté plnenie na žiadosť klienta a podľa jeho pokynov bol povinný klientovi okamžite vydať. Ak advokát takéto peniaze alebo cennosti použil na iné účely, dopustil sa prečinu spreneverenia, ktorý trestal trestný súd /§§ 482 a nasl. zák.čl.V/1878 trestný zákonník o zločinoch a prečinoch/, alebo ak by nebolo možné preukázať spreneveru cestou trestného konania, potom bolo treba takéhoto advokáta potrestať disciplinárne /§ 48/.
Advokát bol ďalej povinný vo veciach, v ktorých konal, postupovať svedomito a vykonávať zákonné opatrenia v prospech zastupovanej strany starostlivo, usilovne a presne a o každej veci bol povinný viesť riadny záznam, do ktorého sa zapísali opatrenia a výdaje vykonané advokátom, prijaté preddavky a platby od odporcu tak, aby bolo možné z tohto záznamu kedykoľvek zistiť stav veci. Pokyny vydané klientom musel advokát zapisovať do zvláštneho dokumentu a tieto riadne uchovávať. Jednou z nájvážnejších povinností advokáta v súvislosti so starostlivou ochranou záujmov klienta bola podľa súdnej praxe potom aj povinnosť advokáta - zvlášť v prípade, ak išlo o poverenie vo väčšom spore - mimo právneho zvažovania údajov klienta, v svojej veci spravidla predpojatého, tieto údaje posudzovať a zistiť ich spoľahlivosť /Curia č.2470/1914/. Advokát nikdy nesmel prekážať tomu, aby sa pravotiace stránky mimo sporu vyrovnali, tým menej to nemohol urobiť pre svoj vlastný hmotný prospech. Preto nemohla byť súdne uplatňovateľným právnym základom ani taká dohoda medzi klientom a advokátom, podľa ktorej sa klient nemôže so svojim odporcom vyrovnať mimosúdne s tým, že ak túto povinnosť klient poruší, bude povinný advokátovi zaplatiť časť z takto prijatých prostriedkov od protistrany zo spornej pohľadávky /Curia 28.6.1887, č.601/.
Nasledujúce ustanovenia advokátskeho poriadku upravovali advokátske tajomstvo. Advokát bol podľa tohto ustanovenia povinný zachovať v tajnosti také skutočnosti, ktoré mu klient za účelom zastupovania oznámil, alebo o ktorých sa vykonávaním svojho povolania ináč dozvedel a ktorých oznámenie iným by mohlo byť na škodu klienta. O takýchto skutočnostiach nebol advokát povinný ani svedčiť, ba bez súhlasu klienta k svedectvu ani nemohol byť pripustený /§ 49/. Podrobnejšiu právnu právnu úpravu práva odmietnúť výpoveď neskôr priniesol občiansky pravotný poriadok /§ 299 zák.čl.I/1911/, trestný poriadok /zák.čl.XXXIII/1896/ ako aj trestný zákonník o zločinoch a prečinoch /§ 328 – 329 zák.čl.V/1878/.
Ustanovenie § 50 advokátskeho poriadku stanovovalo povinnosť advokáta zastupovať pred súdom aj nemajetné pravotiace sa osoby s tým, že zastupovanie mohol advokát odmietnuť len vtedy, ak by bol v príbuzenskom pomere do štvrtého stupňa /vrátane/ alebo švagor do druhého stupňa /vrátane/ s protistranou, alebo ak protistrana bola v jeho opatere alebo starostlivosti, alebo ak bol s protistranou v nájomnom vzťahu, ďalej ak bol vo veci priamo alebo nepriamo zainteresovaný, alebo ak už zastupuje protistranu v inej veci, či ak má byť súdne konanie započaté na súde mimo jeho bydliska a konečne aj v prípade, keď je takýmito zastúpeniami príliš /nepomerne/ zaťažený. Advokát mal právo požadovať trovy za zastupovanie nemajetnej stránky, ktorej bol ustanovený len do tej miery, do akej bola protistrana odsúdená ich zaplatiť, alebo ak zastupovaná strana nejakým spôsobom nadobudla majetok.
Ustanovenie § 52 advokátkeho poriadku priznávalo advokátovi právo na úplnú slobodu prejavu, keď stanovovalo, že advokátovi toto právo patrí za účelom obhajoby svojho klienta, avšak toto právo bolo obmedzené povinnosťou advokáta dodržiavať ustanovenia zák.čl.LIV/1868 občiansky súdny poriadok. Posledné ustanovenie tejto kapitoly zakazovalo advokátovi zriadiť pobočku jeho kancelárie/vedľajšiu kanceláriu/.
f./ Odmeny a náhrady advokátov
Problematika odmien a náhrad advokátov bola upravená v šiestej kapitole /§§ 54 – 60/ advokátskeho poriadku pod názvom „O advokátskych odmenách“. V zmysle týchto ustanovení mal advokát právo požadovať od ním zastupovanej osoby, okrem náhrady výdavkov v hotovosti a náhrady za stratu času aj primeraný /slušný/ honorár a tiež pomerné krytie týchto nárokov preddavkami. V zmysle § 54 ods.2 veľkosť honoráru a náhrady za stratu času bola predmetom voľnej dohody. Pre platnosť predbežného dojednania o odmene bol však potrebný písomný dokument.
Pomerne bohatá judikatúra Kúrie toto všeobecné ustanovenie dotvorila v niekoľkých smeroch. Podľa prvého z rozhodnutí platnosť vymienenia odmeny pre advokáta za konanie neadvokáske /napr. sprostredkovanie predaja nehnuteľnosti/, nebola podmienená tým, aby dojednanie o odmene malo písomnú formu /Curia 26.4.1906, č.8591/1904/. Ďaľšie rozhodnutie konštatovalo, že za opravný prostriedok zákonom vylúčený, advokát nemôže žiadať náhradu výloh a to ani od svojej vlasnej strany /Curia 7.5.1884, č.202/. Iné rozhodnutie vyslovilo, že advokát bol oprávnený žiadať len za také rozhovory odmenu od svojho klienta, ktoré boli bezpodminečne potrebné na vykonanie poverenia /Curia 28.2.1917, č.7578/1916/. Judikované bolo aj to, že advokát bol oprávnený zo súm, ktoré pre klienta obdržal stiahnúť si svoju odmenu a náhradu nákladov a to nie len zo súm prijatých v danej veci, ale aj v akejkoľvek inej veci, pod podmienkou, že boli súdom určené /Curia 28.4.1914, č.4145/1915/ s tým, že ak súdom určená odmena nebola, nemohol advokát na prijaté plnenie uplatniť zádržné právo /Curia 19.12.1916, č.6678/. S čestnosťou advokáta súviselo aj rozhodnutie Kúrie, podľa ktorého čin advokáta, ktorým si vymienil od stránky, pravotiacej sa na základe práva chudoby, teda úplne bezmajetnej a práce neschopnej v konaní o odškodnenie straty na zárobku pre stratu jej práceschopnosti takú odmenu, ktorou by odňatá bola značná časť odškodného potrebná k vydržovanoiu stránky a jej rodiny, nemohlo byť takéto konanie advokáta zlučiteľné s dôstojnosťou advokátskeho stavu a priečilo sa aj advokátskemu poriadku /Curia 4.9.1912, č.4130/. Na veľkosť odmeny nemalo vplyv ani to, že advokát sa na niektorých pojednávaniach nechal zastúpiť svojim kandidátom advokátstva /Curia 14.5.1918, č.1191/.
Podľa § 55 advokátskeho poriadku ak zastúpenie zaniklo vopred nepredvídateľnou náhodnou udalosťou alebo ak bol klient nútený stiahnuť poverenie od advokáta z dôvodu chyby zistenej disciplinárnym súdom, mohol klient požadovať pomerné zníženie honoráru stanoveného predbežnou dohodou súdnou cestou. V týchto prípadoch rozhodoval vo veciach týkajúcich sa zníženia honoráru súd sporu. Pre určenie pomeru zníženia odmeny nevychádzal súd z peňažnej hodnoty práce skutočne vykonanej, lež jedine z toho, v akom pomere je už vykonaná práca, na ktorú sa advokát podujal, k práci nevykonanej následkom nastúpivšej náhodnej udalosti /Curia 17.4.1901, č.115/. Inak príslušným na rozhodvanie o honorári advokáta bol osobný súd advokáta.
Advokátsky poriadok neupravoval výslovne možnosť advokáta dojednať s klientom podielovú odmenu. Advokát preto nebol oprávnený opatriť si výmenou za právnu pomoc predmet záležitosti alebo pravoty svojmu zastupovaniu zverenej. Takéto dojednanie by bolo zmätočné a advokát, ktorý naň pristúpi bol by potrestaný disciplinárne /§ 57/. Toto ustanovenie však nevylučovalo, aby si advokát a stránka dohodli, že odmena advokáta bude zodpovedať časti hodnoty predmetu záležitosti. Podmienkou platnosti takéhoto dojednania bolo však vyjadrenie odmeny advokáta a hodnoty predmetu sporu konkrénymi sumami v peniazoch /Curia 1915, č.315/.
Ak sa advokát a zastupovaná stránka ohľadne odmeny a nákladov nevyrovnali a ak odmena a náklady advokáta neboli určené voči jeho stránke v súdnom konaní v zmysle § 252 občianskeho súdneho poriadku, mohol si advokát súdnou cestou uplatniť zoznam platieb na príslušnom súde. Príslušným bol v sporových veciach súd sporu, v iných veciach osobný súd advokáta. Ako dôkaz v sporoch mohol použiť advokát knihy riadne vedené v kancelárii podľa predpisov komôr ako aj koncepty vyhotovené v dotyčnej záležitosti a listy stránke. Ustanovenie § 59 advokátskeho poriadku potom určovalo ich dôkaznú hodnotu tak, že tieto mali silu polovičného dôkazu, ak údaje, ktoré uviedol klient, nezoslabovali ich hodnovernosť.
Ustálenie advokátskej odmeny proti vlastnej strane podľa zák.čl.I/1911 občiansky pravotný poriadok vykonal súd na žiadosť advokáta, v ktorej tento označil vec, uviedol ktorú stranu zastupoval, popísal okolnosti, pre ktoré sa s vlastným klientom nemôže dohodnúť na výške a zaplatení odmeny a výdavkov a ku ktorej pripojil dvojmo zoznam útrat. Jeden exemplár súd doručil klientovi s výzvou, aby sa v stanovenej lehote vyjadril a vzniesol tak námietky proti jednotlivým úkonom a vyčísleniu výšky odmeny za ich vykonanie. O návrhu sa rozhodovalo spravidla bez ustneho pojednávnia. Výrok uznesenia, ktorým súd o takejto žiadosti rozhodoval potom znel tak, že po označení konania, v ktorom advokát zastupoval stranu a to označením súdu, spisovej značky, strán a ich zástupcom súd uviedol, že „odmeny a výlohy dr.X.Y., advokáta ako zástupcu žalujúcej strany proti vlastnej stránke určuje v čiastke …... /slovom: ………/“. V odôvodnení uznesenia súd uviedol, že zoznam útrat doručil advokát vlastnej sránke, ktoré úkony, resp. ich účelnosť, či za ne určenú sumu vlastná stránka poprela a o ktorých z nich a z akého dôvodu súd nemal za preukázané, že boli dôvodne a správne advokátom účtované. Proti takémuto uzneseniu bol prípustný opravný prostriedok5.
Zákon pamätal i na situáciu, keď sa voči klientovi začalo konkurzné konanie. Pre taký prípad stanovil, že honoráre advokáta treba zaradiť do II. triedy konkurznej podstaty, ak tieto pochádzajú z vecí neskončených alebo z vecí skončených nie skôr než pred jedným rokom, alebo aj z dávnejších sporov, ak bola podaná žaloba súdu pred troma rokmi pred uvalením konkurzu /§ 60/. Podrobnejšiu úpravu týkajúcu sa pohľadávok advokáta na trovách voči úpadcovej podstate obsahoval neskôr prijatý zák.čl.XVII/1881.
g./ Plnomocenstvá udelené advokátovi
Siedma kapitola /§§ 61 – 63/ advokátskeho poriadku nesúca názov „O advokátskych plnomocenstvách“ upravovala základné otázky udeľovania plnomocenstiev advokátovi. Každý advokát, ktorý vykonával činnosť pred súdom alebo inou vrchnosťou v mene strany konania, bol v zmysle týchto ustanovení povinný mať splnomocnenie a bol ďalej povinný každé podanie podpísať vlastnoručne. Podľa § 62 advokátske plnomocenstvo oprávňovalo advokáta na vykonanie všetkých úkonov, ktoré súviseli s riadnym vykonaním a úplným dokončením veci, ktorú mal advokát na starosti. To, čo advokát konal, ústne predniesol, alebo napísal vo vzťahu k tretím osobám, považovalo sa, akokeby to splnomocňujúca stránka sama vykonala, ak to hneď neodvolala. Prakticky zákon v § 62 stanovoval i to, že všetky advokátske plnomocenstvá sa tiež vzťahovali vždy aj na prevzatie zažalovanej sumy a vydanie potvrdenia o jej prijatí, na poverenie zástupcu /substitúta/ a na ponúknutie prísahy, alebo späťvzatie prísahy alebo na súhlas k tomu, aby prísahu odporca vykonal a to aj vtedy, ak to priamo v splnomocnení uvedené nebolo. Obmedziť rozsah plnomocenstva udeleného advokátovi bolo možné, pričom však takéto obmedzenie bolo treba výslovne uviesť v splnomocnení.
Podľa § 63 za každý výkon advokáta - substitúta bol zodpovedný advokát, ktorý ho splnomocnil. Ak sa však ustanovenie substitúta stalo s predchádzajúcim upovedomením a súhlasom stránky, zodpovednosť znášal advokát, ktorý bol za substitúta ustanovený.
Ako doporučovala jedna z neskorších zbierok vzorov podaní6, text advokárskeho plnomocenstva vystaveného podľa advokátskeho poriadku a príslušných procesných noriem mal znieť tak, že za jeho názvom „Plnomocenstvo“ mali nasledovať slová „mocou ktorého splnomocňujem X.Y. – advokáta v meste Z., by mňa v pravotnej záležitosti pod číslom /označenie súdu, veci, predmetu a strán/ vedenej právoplatne zastupovali a spor viedli so všetkými právami a zaviazanosťami v Opp a Trp určenými, ako i obsaženými v zákonoch na advokáciu sa vzťahujúcich. Zvlášť advokáta zmocňujem, aby prijímal, kvitoval peniaze a z prevzatých bársakých hodnôt zaokryl v prvom rade svoje trovy, odmeny a iné požiadavky. Zaväzujem sa, že advokátovi všetky výdavky v tejto záležitosti vzniklé ako i odmeny zaplatím. Dané v …., dňa ….“. Plnomocenstvo muselo byť vlastnoručne podpísané splnomocňujúcou osobou a jeho zavedenie do spisu súdu podliehalo súdnemu poplatku tak, ako to určovali predpisy o súdnych poplatkoch. Advokátsky poriadok ako aj zák.cl.I/1911 občiansky súdny poriadok pripúšťali aj tzv. „všeobecné zmocnenie“, ktoré znelo na „zastupovanie vo všetkých sporných veciach, vedenie sporov so všetkými právami a zaviazanosťami v Opp a Trp určenými, ako i obsaženými v zákonoch na advokáciu sa vzťahujúcich“ a existencia takéhoto plnomocenstva podľa § 102 Opp sa vyznačovala na žiadosť splnomocniteľa na súde do príslušného zoznamu. Pokiaľ bola advokátovi udelená plná moc vypovedaná podaním klienta doručeného súdu, súd bol povinný o tom advopkáta upovedomiť.
h./ Zodpovednosť advokáta
Zodpovednosť advokáta upravovala ôsma kapitola /§§ 64 – 72/ advokátskeho poriadku. Podľa týchto ustanovení hlavný dozor nad advokátskymi komorami a advokátmi vykonával uh.kr.minister spravodlivosti, ktorý sa v tomto ohľade staral aj o nápravu zistených nedostatkov. V záujme všeobecnej spravodlivosti alebo v prípadoch priamych sťažností vykonával opatrenia pre vyšetrenie a potrestanie previnení. V tejto kapitole advokátskeho poriadku boli obsiahnuté aj skutkové podstaty zločinov a prečinov, ktorých páchateľom mohol byť iba advokát ako aj postup a právomoc súdov vo vzťahu k advokátom v prípade, ak na nich bola podaná sťažnosť alebo ak sa na pojednávaní pred súdom alebo inou vrchnosťou správali nenáležito. Disciplinárne konanie proti advokátom bolo upravené v osobitnej deviatej kapitole advokátskeho poriadku.
Ak advokát porušil svoju povinnosť vyplývajúcu z jeho povolania so zločinným úmyslom, aby tým sebe alebo inému získal nenáležitú výhodu alebo niekomu neoprávnene spôsobil škodu, dopustil sa zločinu v úrade a príslušný trestný súd mu za to bol povinný uložiť v rozsudku okrem zákonného trestu aj zákaz vykonávať činnosť advokáta /pozbavenie advokácie/. Trestný súd bol tento zákaz povinný uložiť aj vtedy, ak advokát bol uznaný za vinného zo zločinu vykonaného zo ziskuchtivosti alebo pre iný „hanbiaci“ zločin. Ak bola voči advokátovi podaná sťažnosť pre porušenie niektorej povinnosti uvedenej v ustanoveniach §§ 44, 46 a 48 tohto zákona, rozhodovala vo veci sedria, v obvode korej mal advokát, na ktorého bola sťažnosť podaná, bydlisko. Sedria rozhodovala na základe vykonaného úradného vyšetrenia. Proti rozhodnutiu sedrie bolo možné podať odvolanie. Ak nesplnenie povinnosti súčasne spadalo pod trestné alebo disciplinárne konanie, sedria súčasne postúpila dokumenty za účelom započatia konania príslušnému trestnému súdu alebo advokátskej komore.
Advokát sa dopustil disciplinárneho prečinu, ak trestuhodným spôsobom porušil svoje povinnosti vyplývajúce z výkonu povolania alebo ustanovenia tohto zákona, avšak nedopustil sa takéhoto konania s nekalým úmyslom, aby tým sebe alebo inému získal nenáležitú výhodu alebo spôsobil neoprávnenú škodu alebo ak svojim chovaním porušil česť a dôstojnosť advokátskeho stavu a tým sa stal nehodným úcty a dôvery. Za týchto podmienok bolo prečinom predovšetkým také konanie advokáta, ktorým sa sporným stranám v jasne nespravodlivých prípadoch tvrdohlavo ponúkol ako nástroj na zastupovanie, vyzval strany na vedenie takýchto sporov, alebo pre strany vytvoril zjavne nepotrebné a nepodložené podania alebo ak vyhľadával klientov pomocou platených sprostredkovateľov alebo iným pohoršujúcim spôsobom ako aj vtedy, ak vo veci, ktorá mu bola pridelená preukázal značnú nedbalosť /liknavosť/ alebo oneskorenie. Za takéto konanie advokáta stanovoval advokátsky poriadok tresty v § 70 a to trest písomného pokarhania, peňažnú pokutu vo výške 50 až 500 zlatých, pozastavenie výkonu praxe advokáta /suspendovanie advokáta/ v dĺžke až na jeden rok a zákaz vykonávania praxe advokáta /pozbavenie advokácie/.
Z pomerne bohatej judikatúry k porušeniam povinnosti advokáta možno spomenúť, že za takéto konanie bolo považované aj konanie advokáta spočívajúce v neslušnej a urážlivej korešpodencii so splnomocneným kolegom advokátom preto, že tento oprávnene a slušným spôsobom žiadal opätovne zaplatenie svojich zaslúžených útrat a to preto, že „takéto konanie uráža dôstojnosť advokátskeho stavu a činí páchateľa úcty a dôvery nehodným“ /NS RČS, 14.5.1921, č.Ds III 5/20/. Ako prečin bolo kvalifikované aj porušenie prísľubu daného kolegovi advokátovi, že nebude žiadať vydať proti nemu kontumačný rozsudok /Curia, 22.6.1889, č.145/, či používanie urážlivých výrazov voči súdnym úradníkom v úradnej miestnosti /Curia, 8.3.1884, č.73/, bezúčelné množenie advokátskych útrat /Curia, 22.12.1883, č.493/, opilstvo a s ním spojené pohoršujúce správanie sa advokáta /Curia, 26.9.1885, 298/, pohoršujúce hľadanie klientov vyvesením nápadnej ohlasovacej tabule a cenníka /Curia, 14.9.1889, č.236/, podujatie sa na spísanie podania zjavne bezzákladného /Curia, 9.5.1885, č.221/ atď.
Aj sám konajúci sporový súd mohol advokáta potrestať osobitným poriadkovým opatrením a to pokutou vo výške 40 – 400 zlatých za nedodržiavanie poriadku počas pojednávania alebo zasadnutia ako aj za neslušné a urážlivé výrazy použité v písomných podaniach alebo ústnych prednesoch na pojednávaní. Voči takýmto rozhodnutiam bolo prípustné odvolanie, ktoré však nemalo odkladný účinok. Ak urážka podliehala prísnejšiemu posudzovaniu, súd okrem uloženia pokuty vykonal aj opatrenia na započatie trestného alebo disciplinárneho konania voči advokátovi.
Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone činnosti advokáta upravoval § 71 advokátskeho poriadku, podľa ktorého advokát bol povinný úplne nahradiť všetku škodu, ktorú svojím konaním alebo opomenutím úmyselne alebo z nedbanlivosti /zavinenou neopatrnosťou/ v úradnom konaní spôsobil inému, ak to už nebolo možné zákonnými opravnými prostriedkami napraviť. V konaniach o náhradu škody proti advokátovi rozhodoval súd príslušný podľa občianskeho pravotného poriadku. Ani plná náhrada škody však neoslobodila advokáta od disciplinárnej alebo trestnoprávnej zodpovednosti za jeho konanie. Nárok na náhradu škody proti advokátovi, s výnimkou zločinu v úrade, sa premlčal, ak návrh na náhradu škody, resp. na disciplinárne konanie, nebol podaný do dvoch rokov od chvíle, v ktorej sa stránka o škode dozvedela. Zodpovednosť za škodu pritom zakladalo aj také konanie advokáta, ktorý vybavený všeobecnou plnou mocou od klienta dojednával vyronanie s klientovými dlžníkmi, samovoľne odpustil dlžníkom časti ich dlhu a na úkor klienta uzatvoril vyrovnanie. V takom prípade advokát zodpovedal klientovi až do výšky samovoľne odpustených dlhov a pohľadávok vyrovanie ktorých dohodol advokát na úkor klienta /Curia 10.5.1895, č.1348/.
i./ Disciplinárné konanie proti advokátom
Procesné pravidlá vedenia disciplinárneho pokračovania nad advokátmi obsahovala rozsiahla deviata kapitola /§§ 73 – 108/ advokátskeho poriadku pod názvom „O disciplinárnom pokračovaní“. Advokátsky poriadok rozlišoval medzi menej závažnými porušeniami povinnosti advokáta a disciplinárnymi prečinmi.
V prípade menej závažných porušení povinností advokáta bol oprávnený výbor komory v zmysle § 73 advokátskeho poriadku advokáta pokarhať a napomenúť po vyžiadaní si jeho vyjadrenia aj bez začatia riadneho disciplinárneho konania. Proti takýmto rozhodnutiam nebolo odvolanie prípustné. Výbor komory bol ďalej oprávnený advokáta vykonávajúceho advokátsku prax na území komory v prípade žiadosti stránky alebo po oznámení ktorejkoľvek vrchnosti alebo kráľovského prokurátora vyzvať k tomu, aby sa k sťažnosti vyjadril a to pod hrozbou poriadkovej pokuty až do výšky 100 zlatých alebo pod hrozbou začatia disciplinárneho konania.
Pri disciplinárnych prečinoch vykonával disciplinárnu právomoc v prvej inštancii výbor komory a v druhej inštancii disciplinárny súd najvyššej súdnej stolice. Disciplinárny súd advokátskej komory pozostával z predsedu a štyroch členov výboru. Advokátsky zbor ako verejný žalobca zastupoval v disciplinárnych veciach prokurátor komory. Príslušným bol vždy disciplinárny súd tej advokátskej komory, v zozname advokátov ktorej bol obžalovaný registrovaný v čase spáchania disciplinárneho prečinu. Poškodená strana mohla navrhnúť začatie disciplinárneho konania aj na disciplinárnom súde tej advokátskej komory, v ktorej bol advokát zapísaný v čase podania návrhu na začatie disciplinárneho konania. Skutočnosť, že sa advokát nechal vymazať zo zoznamu advokátskej komory a nebol potom zapísaný v žiadnej advokátskej komore, nemohla zamedziť začatiu disciplinárneho konania. Ak nastal spor o príslušnosť medzi viacerými disciplinárnymi súdmi advokátskych komôr, rozhodovala o príslušnosti najvyššia súdna stolica. O námietke zaujatosti členov disciplinárneho súdu advokátskej komory, ktorú bol opránený podať prokurátor komory ako aj obžalovaný advokát, rozhodoval príslušný disciplinárny súd. Odvolanie bolo možné v takom prípade podať až po vyhlásení záverečného uznesenia.
Nariadiť začatie disciplinárne konanie bolo možné iba na základe žiadosti advokátskej komory, na sťažnosť fyzickej osoby alebo následkom obžaloby zo strany niektorého súdu, kráľovského prokurátora alebo iného úradu, avšak vždy až po vypočutí obžalovaného a prokurátora komory. Ak podal návrh na začatie disciplinárneho konania súd, predložil zároveň advokátskej komore tie spisy, ktoré podľa jeho názoru ukazovali príznaky disciplinárneho prečinu advokáta, pričom proti rozhodnutiu súdu o predložení spisov nebolo prípustné odvolanie /Curia 17.9.1891, č.6826/. Rozhodnutie o nariadení začatia disciplináneho konania sa doručovalo prokurátorovi komory, kráľovskému prokurátorovi v sídle advokátskej komory a obžalovanému advokátovi ako aj osobe, ktorá sťažnosť na advokáta podala. Voči rozhodnutiu, ktorým bolo/nebolo nariadené začatie disciplinárneho konania voči advokátovi bola oprávnená každá zainteresovaná strana podať odvolanie do 8 dní od doručenia tohto rozhodnutia.
Po nariadení začatia disciplinárnho konania ak disciplinárny súd advokátskej komory považoval za potrebné vykonať vyšetrenie, bol opránený vyslať jedného člena komory /avšak nie člena disciplinárneho súdu/ ako vyšetrujúceho komisára. Vyšetrujúci komisár vypočul obžalovaných, sťažovateľa, resp. zainteresované strany, v prípade potreby preskúmal účtovné knihy a spisy týkajúce sa predmetu sťažnosti a tie bol oprávnený v prípade potreby aj zabaviť. Komisár bol oprávnený prešetriť každú okolnosť, ktorá mohla slúžiť na objasnenie disciplinárneho prečinu. Ak bolo potrebné vypočuť aj svedkov a znalcov, vyšetrujúci komisár požiadal o vykonanie týchto úkonov príslušný súd, ktorý bol zo zákona povinný tejto žiadosti vyhovieť a upovedomiť vyšetrujúceho komisára o určenom termíne výsluchu. Vyšetrujúci komisár mohol byť prítomný pri výsluchu, mohol podávať návrhy na otázky kladené svedkom a na ich vzatie do prísahy. Svedkovia mali vždy, ak existovala opodstatnená obava z toho, že ich prítomnosť pred disciplinárnym súdom nebude možná a ak ich výpoveď bola z dôkazného hľadiska významná, zložiť prísahu. Vyšetrujúci komisár viedol o vykonanom vyšetrení presnú zápisnicu a tú po ukončení vyšetrovania odovzdal prokurátorovi komory spolu so všetkými spismi. Ak považoval prokurátor komory alebo obžalovaný vykonanie vyšetrenia za neúplné, mohli žiadať jeho doplnenie. Ak nastal rozdiel názorov medzi prokurátorom komory a vyšetrovateľom, o otázke rozhodol disciplinárny súd, voči uzneseniu ktorého odvolanie nebolo prípustné. Aj obžalovaný mohol žiadať nápravu v postupe vyšetrovateľa u disciplinárneho súdu, ak sa cítil byť poškodený jeho postupom. Prokurátor komory bol povinný odovzdať svoj návrh so všetkými spismi predsedovi disciplinárneho súdu do 15 dní odo dňa prevzatia dokumentov od vyšetrujúceho komisára po ukončení, resp. doplnení vyšetrenia.
O návrhu prokurátora komory na podanie obžaloby rozhodoval disciplinárny súd. Toto rozhodnutie o obžalobe sa doručovalo prokurátorovi komory, obžalovanému advokátovi, stažovateľovi, ako aj osobe, ktorá na začatie disciplinárneho konania dala podnet, pričom strana, ktorá s ním nesúhlasila mohla podať proti nemu odvolanie do 8 dní od jeho doručenia. V rozhodnutí o obžalobe bolo potrebné označiť svedkov a znalcov a súčasne ich predvolať. Ak rozhodnutie o obžalobe nadobudlo právoplatnosť, predseda určil termín pojednávania, na ktoré cestou ich príslušných súdov predvolal prokurátora komory, obžalovaného a disciplinárnym súdom označených prípadných svedkov a znalcov, a tiež informoval o termíne pojednávania kráľovského prokurátora v sídle komory, advokátsku komoru a sťažovateľa. Prokurátor komory a obžalovaný mali právo žiadať o predvolanie nových svedkov, avšak iba v prvej polovici vyššie uvedenej osemdňovej lehoty pre podanie odvolania. Rozhodnutie o obžalobe malo byť doručené obžalovanému najneskôr 8 dní pred termínom pojednávania. O návrhoch na predvolanie svedkov rozhodoval disciplinárny súd. Voči tomuto rozhodnutiu mohlo byť podané odvolanie len súčasne s podaním odvolania proti konečnému rozhodnutiu vo veci. Ak sa predvolaný svedok nedostavil, požiadal disciplinárny súd príslušný všeobecný súd, aby takejto osobe uložil peňažnú pokutu, alebo voči nej použil donucovacie prostriedky. Obžalovaný alebo ním poverená osoba mali oprávnenie nahliadnuť do disciplinárnych spisov a urobiť si z nich výpisy alebo tieto si i celé odpísať a to od momentu doručenia predvolania.
Pojednávanie bolo ústne a verejné, ak disciplinárny súd neuznal za potrebné vylúčiť verejnosť z dôvodu ochrany verejnej morálky /„všeobecnej mravopočestnosti“/. Pojednávanie otvoril predseda uvedením názvu pojednávaného prípadu. Potom prokurátor komory v krátkom výťahu predniesol výsledok vyšetrovania a predseda dal prečítať potrebné dokumenty, kládol otázky obžalovanému a prípadne svedkom, znalcom a sťažovateľovi a vyzval svedkov a znalcov, aby zložili prísahu, ak to ešte neurobili. Po predsedovi mohli klásť otázky členovia senátu a neskôr tak mohli prostredníctvom predsedu urobiť aj prokurátor komory a tiež obžalovaný a to tak svedkom ako aj znalcom. Po ukončení dokazovania predniesol prokurátor komory návrh na rozhodnutie – oslobodenie alebo potrestanie obžalovaného a navrhol trest. Potom patrilo posledné slovo obžalovanému, keď § 89 stanovil, že na „návrh prokurátora komory obžalovaný odpovie a ďalšie prejavy sú neprípustné“. Ak sa obžalovaný nechal zastúpiť na pojednávaní iným advokátom – obhajcom - na obžalobu zo strany verejného žalobcu mohol odpovedať tak obžalovaný ako aj obhajca. O priebehu pojednávania sa viedla zápisnica, ktorá obsahovala mená všetkých členov senátu a taktiež všetkých prítomných zúčastnených strán a ich zástupcov a tiež významné a podstatné momenty pojednávania. Zápisnicu podpisoval predseda a zapisovateľ. Ak okolnosti zistené počas pojednávania vyžadovali vypočutie ďalších svedkov alebo pokračovanie vo vyšetrovaní, nariadil to disciplinárny súd za súčasného odročenia pojednávania. Disciplinárny súd vyniesol rozsudok podľa dôkazov zistených počas pojednávania a to o vine obžalovaného a v prípade konštatovania jeho viny aj o treste. Rozhodnutie sa vyhlásilo na pojednávaní a predseda ho následne vyhotovil v písomnej forme maximálne do 48 hodín spolu s odôvodnením. Ak bola konštatovaná vina, disciplinárny súd určil okrem trestu aj trovy disciplinárneho konania, ktoré znášal odsúdený. Ak bola sťažnosť podaná bezdôvodne, znášal trovy sťažovateľ a ak disciplinárny súd zistil, že sťažnosť bola založená na nepravých /falošných/ tvrdeniach alebo na predložení účelovo vykonštruovaných skutočností, odovzdal spis sedrii, ktorá mohla sťažovateľovi udeliť pokutu do výšky 300 zlatých. V prípade, že nebolo možné pokutu vymôcť, zamenila sa pokuta väzením, pričom 5 zlatých sa nahrádzalo jedným dňom väzenia. Písomné vyhotovenie rozhodnutia sa doručovalo stranám maximálne do 15 dní spolu s odôvodnením a poučením, že proti tomuto je prípustné odvolanie, ktoré treba podať do 15 od vynesenia rozhodnutia /strany prítomné na pojednávaní/, resp. od doručenia /neprítomné strany/.
Ak sa riadne predvolaný obžalovaný nedostavil na pojednávanie, neospravedlnil sa prijateľným dôvodom, neposlal namiesto seba na pojednávanie obhajcu a nepodal písomne ani svoju obhajobu, súd vydal rozhodnutie na základe výsledku vyšetrenia. Ak sa však obžalovaný nedostavil z ospravedlniteľného dôvodu a tento dôvod pred započatím pojednávania písomne predložil, určil disciplinárny súd iný termín pojednávania. Ak bolo pojednávanie vykonané a obžalovaný dodatočne ospravedlnil svoju „nechcenú neprítomnosť“, do 15 dní mohol požiadať o opätovné vykonanie pojednávania. Takéto ospravedlnenie bolo prípustné však iba raz.
Disciplinárny súd, ak mal za to, že konanie alebo opomenutie obžalovaného je trestným činom, bol povinný predložiť spis za účelom vykonania trestného konania na príslušný trestný súd. Kráľovský prokurátor alebo jeho poverený zástupca v sídle konajúcej advokátskej komory mohol kedykoľvek nahliadnuť do disciplinárneho spisu. Po započatí vyšetrovania, jeho doplnení, tak pri ústnom pojednávaní mohol po návrhu prokurátora komory dávať návrhy na trest a proti vyneseným rozhodnutiam mohol podať odvolanie.
Osobitne v konaní bolo upravené postavenie sťažovateľa ako súkromnej strany /súkromného žalobcu/, ktorá počas vykonávania vyšetrovania mohla, podobne ako pri ústnom pojednávaní, dávať návrhy na určenie viny a prípadné odškodnenie, bez ohľadu na to, či prokurátor komory navrhoval vykonať disciplinárné konanie alebo nie. V prípade, že tak prokurátor komory ako aj kráľovský prokurátor odstúpili od procesu, mohla súkromná strana ako žalujúca strana pokračovať a uplatňovať všetky tie práva, ktoré v zmysle vyššie uvedených náležali prokurátorovi komory. Ak prokurátor komory alebo kráľovský prokurátor, resp. obaja pokračovali v procese, súkromná strana mohla samostatne do procesu vstúpiť a pri ústnom pojednávaní mohla po nich predniesť svoj návrh. Súkromná strana mohla toto svoje právo uplatniť však jedine prostredníctvom advokáta, ktorého bola povinná vybaviť splnomocnením pre tento účel a disciplinárnemu súdu to nahlásiť. V tomto prípade bol disciplinárny súd povinný upovedomiť advokáta súkromnej strany o všetkých uzneseniach.
Odvolací disciplinárny súd rozhodoval o odvolaní na základe predloženého spisu.
Táto kapitola advokátskeho poriadku upravovala aj premlčanie trestnosti disciplinárneho prečinu a podmienky zahladenia odsúdenia advokáta v disciplinárnom konaní /„strata zákonitej účinnosti potrestania“/ a to v § 102 advokátskeho poriadku. Ak disciplinárne trestaný advokát nebol medzitým uznaný vinným z ďalšieho skutku a nebol mu uložený ďaľší disciplinárny trest, hľadelo sa naňho akoby nebol potrestaný a to ak mu bolo uložené pokarhanie po uplynutí dvoch rokov, ak mu bol uložený peňažný trest alebo suspendovanie, po troch rokoch. S výnimkou prípadov zločinu, trestnosť disciplinárneho prečinu sa premlčala, ak od konania alebo opomenutia uplynula doba dvoch rokov bez podania sťažnosti proti advokátovi. V prípade, ak bolo podané riadne oznámenie na advokáta na trestnom súde pre jeho konanie alebo opomenutie spadajúce pod trestný zákon, ktoré mohlo byť prípadne aj disciplinárne trestané, plynutie premlčacej doby sa prerušovalo /Curia, 29.11.1884, č.464/. Pokiaľ išlo o plynutie tejto premlčacej lehoty pri trestnosti skutku spočívajúceho v tom, že advokát si prisvojil alebo neoprávnene zadržoval finančné prostriedky klienta, tieto začínali plynúť až odo dňa odovzdania klientovi celej sumy /Curia 21.8.1883, č.360/. Ak súd uložil trest zákazu výkonu činnosti advokáta, bol povinný po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku zaslať jeho overenú kópiu príslušnej advokátskej komore. Advokátskej komore boli zasielané príslušnými orgánmi aj všetky ďaľšie rozhodnutia voči advokátom vo veciach trestných, policajných s tým, že disciplinárny súd komory rozhodoval prípadne aj o disciplinárnom treste. Za týmto účelom boli štátne orgány na žiadosť disciplinárneho súdu povinné postúpiť mu aj vyšetrovacie spisy.
Pomerne presne advokátsky poriadok určoval, akým spôsobom bola advokátska komora povinná informovať štátne orgány o suspendovaní advokáta alebo o strate advokácie. Ak bolo právoplatne vyrieknuté suspendovanie advokáta alebo trest straty advokácie, bolo treba príslušného advokáta vymazať zo zoznamu advokátov, resp. suspendovanie v ňom zaznačiť a upovedomiť o tom všetky advokátske komory a tiež súdy sídliace v oblasti pôsobnosti komory a zároveň sa táto skutočnosť vyhlasovala aj v úradnom vestníku a oznamovala aj uh.kr.ministrovi spravodlivosti. Ak bola v rozhodnutí určená pokuta, odsudzujúce rozhodnutie bolo exekučným titulom. Disciplinárny súd komory mohol exekúciu vykonať podľa občianskeho pravotného poriadku. Peňažné pokuty uložené advokátovi použila komora na dobročinný účel, ktorý určila tá advokátska komora, ktorej bol advokát členom v deň vyhlásenia odsudzujúceho rozhodnutia. Advokát nemohol požadovať od svojho klienta, aby tento zaplatil zaňho pokutu.
Disciplinárny súd pozastavil výkon advokátskej praxe /suspendoval advokáta/ tomu, voči komu trestný súd vydal rozhodnutie o daní na obžalobu, alebo ak disciplinárny súd rozhodol o pozbaveni advokácie a obžalovaný advokát podal odvolanie alebo ak bolo voči advokátovi začaté konkurzné konanie. Proti rozhodnutiu o pozastavení výkonu advokácie mohol obžalovaný advokát a verejný obžalobca ako aj kráľovský prokurátor podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia. Pozastavenie výkonu advokátskej praxe /suspendovanie/ bolo treba zrušiť, ak príčina, pre ktorú bolo nariadené, zanikla. Pokiaľ ide o kandidátov advokácie, týchto mohol výbor v prípade menších porušení povinnosti po vypočutí pokarhať, usmerniť a vyzvať na riadne plnenie si povinností. Proti takémuto rozhodnutiu nebolo možné sa odvolať. V prípade závažnejších porušení povinností alebo disciplinárnych prečinov vykonával disciplinárny súd komory disciplinárnu právomoc aj nad kandidátmi advokácie a po vypočutí ich mohol pokarhať, nariadiť predĺženie rokov právnej praxe a v zvlášť závažných prípadoch mohol vyriecť aj vymazanie zo zoznamu kandidátov advokátstva. Proti rozhodnutiu disciplinárneho súdu bolo možné podať odvolanie na disciplinárny súd najvyššej súdnej stolice do 15 dní od jeho doručenia avšak len v prípade, ak bol počet rokov právnej praxe zvýšený nad počet požadovaný zákonom alebo bolo rozhodnuté o výmaze kandidáta advokácie zo zoznamu. Po právoplatnosti rozhodnutia o výmaze bolo vylúčené prijatie kandidáta aj do ktorejkoľvek inej advokátskej komory a potrestaný nemohol byť pripustený ani k advokátskej skúške.
j./ Ostatné ustanovenia advokátskeho poriadku
V poslednej desiatej kapitole /§§ 109 – 113/ advokátskeho poriadku boli obsiahnuté prechodné ustanovenia, ktoré riešili právny status tých advokátov, ktorí zložili advokátsku skúšku podľa predchádzajúcich predpisov a najmä postup pri vzniku nových advokátskych komôr. V zmysle týchto ustanovení každý, kto vykonal advokátsku skúšku do dňa vstupu tohto zákona do platnosti a spĺňal požiadavky podľa tohto zákona, bol prijatý do zoznamu advokátov podľa nového advokátskeho poriadku.
Za účelom prvého ustanovenia nových advokátskych komôr predsedovia sedrií, v sídle ktorých sa advokátske komory vytvoria, boli zaviazaní pozvať na zakladajúcu schôdzu všetkých advokátov v oblasti pôsobnosti budúcej komory s tým, že im predseda sedrie určil termín pre predloženie ich osvedčujúcich listín. Na ustanovujúcom zhromaždení sa potom mohli zúčastniť všetci advokáti, ktorí bývali v oblasti pôsobnosti komory, predložili svoj advokátsky diplom a neviedlo sa proti nim trestné alebo disciplinárne vyšetrovanie. Ustanovujúce zhromaždenie mal otvoriť predseda sedrie a vedenie schôdze potom odovzdal najstaršiemu prítomnému advokátovi ako predsedajúcemu. Ten mal navrhnúť zvolenie členov výboru a funkcionárov. Predsedajúci vymenoval dvoch zapisovateľov, takisto podľa veku a dal vykonať voľbu výboru a úradníkov komory. Takto zvolenému výboru sa odovzdali predložené osvedčujúce listiny s tým, že výbor zariadi zápis advokátov do zoznamu advokátov, ktorý začínala komora viesť.
Prechodné ustanovenia stanovili i to, že prebiehajúce disciplinárne konania, ak sa ešte neskončili do dňa vstupu tohto zákona do platnosti, mali byť dokončené podľa doteraz platných predpisov a vynesené právoplatné rozhodnutie sa oznámili tej advokátskej komore, v oblasti pôsobnosti ktorej advokát býva. Vo vzťahu ku kandidátom advokácie prechodné ustanovenia stanovili, že ustanovenia nového advokátskeho poriadku ohľadne dĺžky právnej praxe a hodnotenia advokátskych koncipientov sa nebudú vzťahovať na tých koncipientov, ktorí v čase vstupu tohto zákona do platnosti ukončili „právny náukobeh“ a započali už právnu prax.
2. Právna úprava advokácie v období od prijatia uhorského
advokátskeho poriadku do zániku Rakúsko – Uhorska
/1874 – 1918/
Ustanovenia uhorského advokátskeho poriadku z roku 1874 neostali v období existencie Rakúsko – Uhorska jediným prameňom právnej úpravy dotýkajúcej sa advokácie. Pravidlá upravujúce advokátke povolanie a postavenie advokátov v konaní však boli prijímané postupne a boli roztrúsené vo viacerých zákonoch. Navyše samotný advokátsky poriadok bol ešte v čase do zániku Rakúsko – Uhorska niekoľkokrát priamo, či nepriamo novelizovaný a na jeho vykonanie bolo vydaných uh. kr. ministrom spravodlivosti a uh.kr.ministerstvom /vládou/ aj viacero nariadení. V poslednej štvrtine devätnásteho storočia a začiatkom storočia dvadsiateho nadobudli účinnosť viaceré nové kódexy tvoriace základ novovytváraného uhorského advokátskeho poriadku a to najmä trestný zákon o zločinoch a prečinoch, trestný súdny poriadok ako aj nový občianský pravotný poriadok. Koniec tohto obdobia bol zasa poznačený vypuknutím prvej svetovej vojny.
a./ Priame novelizácie advokátskeho poriadku
Uhorský advokátsky poriadok bol v čase do vzniku samostatného československého štátu priamo zmenený spolu štyrikrát. Prvý zásah do jeho textu priniesol zák.čl.XXVIII/1887 o zmene niektorých ustanovení advokátskeho poriadku schválený dňa 26.5.1887, ktorý sa dotkol najmä trestania previnení advokátov a rozhodovania o pozastavení výkonu advokácie.
Tento zákon zmenil ustanovenia § 67 zák.čl.XXXIV/1874 definujúce nevhodné správanie sa advokátov pred súdom a upravujúce poriadkové opatrenia, ktoré mohol ukladať advokátom priamo konajúci súd alebo iné vrchnosti za nevhodné správanie. Podľa týchto ustanovení súdy, vrchnosti alebo iné úrady mohli advokáta zastupujúceho niektorú stranu v konani potrestať pokutou vo výške 10 – 100 zlatých v prípade, ak na ich zasadnutiach alebo na pojednávaniach vykonávaných pred nimi použil advokát urážlivé výrazy alebo ak sa jeho správanie priečilo požiadavkám poriadku a počestnosti a predchádzajúce napomínanie sa minulo účinkom. Zákon ďalej stanovil, že právoplatne uloženú pokutu bol povinný vymáhať orgán, ktorý ju uložil s tým, ze takto získaný výnos sa odovzdal na účel, ktorý určila príslušná advokátska komora. Aj naďalej platilo, že ak urážka patrila do prísnejšej kategórie, súd alebo orgán štátnej správy okrem náležitého trestu bol povinný dať aj podnet na začatie trestného alebo disciplinárneho konania. Advokát, ktorý ako poverená osoba použil v podaní určenému súdu alebo inej vrchnosti urážlivé výrazy alebo takýmito výrazmi sa vrchnosti dotkol, mal byť potrestaný v disciplinárnom pokračovaní za disciplinárny prečin.
V otázke úpravy pozastavenia výkonu činnosti advokáta /suspendovania/ došlo k zmenám § 104 advokátskeho poriadku, ktoré spočívali v tom, že prípady suspendovania boli nanovo definované a rozšírené. Podľa nového znenia advokátskeho poriadku advokáta suspendoval disciplinárny súd z vykonávania advokátskej praxe, ak bol vo vyšetrovacej väzbe, ďalej ak nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o obžalobe vydané trestným súdom vo veci takého trestného činu, pre ktorý bol ako vedľajší trest trestným zákonom stanovený trest straty advokácie alebo pre zločin alebo prečin spáchaný zo zištnej pohnútky, ďalej v prípade vynesenia rozsudku, ktorým bol advokát uznaný vinným z takéhoto zločinu alebo prečinu a rozhodnutie ešte nenadobudlo právoplatnosť, ako aj v prípade, ak advokát spáchal iný trestný čin alebo priestupok neuvedený vyššie a bol právoplatne obžalovaný alebo proti nemu bol vydaný ešte neprávoplatný rozsudok a disciplinárny súd považoval suspendovanie advokáta za vhodné pri uvážení všetkých podmienok ako aj v prípade, keď disciplinárny súd uložil obžalovanému advokátovi trest straty advokácie a ten podal odvolanie a konečne v prípade ak bol na majetok advokáta vyhlásený konkurz alebo advokát bol pozbavený svojprávnosti. Aj naďalej bolo proti rozhodnutiu o suspendovaní možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na najvyššiu súdnu inštanciu Uhorska. Suspendovanie bolo treba však zrušiť vždy, ak príčina, pre ktorú bolo nariadené, pominula.
Druhá priama novelizácia advokátskeho poriadku bola vykonaná zák.čl.XXIV/1907 o zmene niektorých ustanovení advokátskeho poriadku, ktorý bol schválený dňa 19.mája 1907 a vyhlásený v uhorskej zbierke zákonov dňa 23.mája 1907. Táto novela sa dotkla úpravy priebehu advokátskej skúšky, organizácie komôr ako aj disciplinárneho konania.
Pokiaľ išlo o centralizačné zmeny v úprave vykonávania a organizácie advokátskej skúšky, tento zákon stanovil, že predsedu skúšobnej komisie a jeho zástupcov vyberal spomedzi členov komisie uh.kr.minister spravodlivosti, pričom v komisii v Budapešti bolo treba vybrať po dvoch zástupcoch predsedu zo zboru sudcov a dvoch členov určených advokátskou komorou a v komisii v Marošvášárheli jedného zástupcu predsedu zo zboru sudcov a jedného z advokátov. Zrušené boli ustanovenia o poplatku za skúšku /bol stanovený pre budúcnosť už nie priamo v advokátskom poriadku/ ako aj obmedzenia možnosti skúšku opakovať. V prípade, ak komisia zamietla uchádzača pre nesplnenie podmienok pre vykonanie advokátskej skúšky, musel tento, aby bol pripustený k opakovanej skúške, vykonať ďaľšiu prax v trvaní jedného roka a počas tejto vyvíjať dostatočné úsilie. Túto dobu mohla skúšobná komisia v prípade opakovaného odmietnutia predĺžiť, avšak nie na dobu dlhšiu ako dva roky. Skúšku mohli od účinnosti tejto novely advokátskeho poriadku opakovať aj tí, ktorí neprešli advokátskou skúškou dvakrát pred vstupom tohto zákona do platnosti, ak vykonávali jednoročnú právnu prax po nadobudnutí platnosti tejto novely. Výslovne bola upravená možnosť komisie kandidáta odmietnuť aj len z jednej skupiny odborných skúšobných predmetov. Takto odmietnutý adept mohol po uplynutí šiestich mesiacov vykonať náhradnú skúšku. Ak sa adept na náhradnú skúšku neprihlásil do jedného roka odo dňa odmietnutia, alebo bol odmietnutý aj na náhradnej skúške, bolo možné povoliť mu iba opakovanie celej skúšky.
Novelou došlo aj k zmene v orgánoch budapeštianskej advokátskej komory, keď jej výbor pozostával z funkcionárov a 36 členov výboru, pričom aspoň dve tretiny členov bolo treba zvoliť z advokátov bývajúcich v Budapešti.
V disciplinárnom konaní bol nanovo upravený postup pri podávaní odvolania proti rozhodnutiam výboru advokátskej komory a rozhodnutiam disciplinárneho súdu advokátskej komory, ktoré bolo možné podávať na kráľovskú kúriu, resp. na jej disciplinárny súd. Disciplinárnym druhostupňovým orgánom, ktorý rozhodoval o odvolaniach ako aj v prípade konfliktu príslušnosti medzi disciplinárnymi orgánmi sa stala rada advokátov /tzv. advokátsky senát/ kráľovskej kúrie. Predseda rady advokátov kráľovskej kúrie a jeho zástupca boli zároveň predsedom a zástupcom užšej disciplinárnej rady kráľovskej kúrie. Členmi advokátskeho senátu /rady advokátov/ kr.Kúrie boli jednak sudcovia užšej disciplinárnej rady a jednak advokáti. Tých členov, ktorí neboli kuriálnymi sudcami menoval uh.kr.minister spravodlivosti na dobu troch rokov z advokátov vykonávajúcich prax a to tak, že polovicu členov-advokátov bolo treba vymenovať z radov advokátov určených advokátskymi komorami. Pri rozhodovaní bola rada advokátov uznášaniaschopná, ak boli prítomní predseda rady, traja kuriálni sudcovia a traja vymenovaní členovia – advokáti. Do rady advokátov kráľovskej kúrie delegovala advokátska komora v Budapešti dvadsiatich advokátov, pričom ostatné advokátske komory delegovali po troch advokátov z vlastných radov. Ako členov rady muselo byť vymenovaných aspoň dvadsať advokátov a to tak, aby dve pätiny tak advokátov vymenovaných na základe nominácie komôr ako aj ostatných členov - advokátov boli advokáti žijúci v Budapešti. Na miesto budapeštiaskych advokátov, ktorí by sa z Budapešti odsťahovali, bolo treba menovať nových členov opäť z advokátov bývajúcich v Budapešti. Do rady advokátov kráľovskej kúrie bolo možné menovať iba takého advokáta, ktorý nebol disciplinárne potrestaný a vykonával advokátsku prax aspoň desať rokov. Advokát, ktorý bol členom rady advokátov kráľovskej kúrie, nesmel byť súčasne členom výboru advokátskej komory. Na členov-advokátov rady advokátov kráľovskej kúrie v tejto ich funkcii sa aplikovali pravidlá platné pre sudcov kráľovskej kúrie ohľadne zodpovednosti, disciplinárneho úradu a konania, odvolateľnosti, sudcovskej nezávislosti a ich vylúčenia z prejednávania veci z dôvodu osobnej zainteresovanosti. Tí členovia-advokáti, ktorí nebývali v Budapesti, mali nárok na náhradu cestovného a denný plat.
V úprave disciplinárneho konania došlo aj k ďalším zmenám. Bolo zrušené ustanovenie, podľa ktorého, ak bolo voči členovi výboru komory začaté disciplinárne konanie, takýto člen nemohol vykonávať svoju funkciu, kým disciplinárné konanie prebiehalo. Táto novela splnomocňovala uh.kr.ministra spravodlivosti vyhláškou vydať podrobné pravidlá advokátskej skúšky, výšku poplatku za vykonanie skúšky, náležitosti advokátskeho osvedčenia a pracovný poriadok rady advokátov kráľovskej kúrie.
Činnosti advokátov sa dotkol aj zák.čl.VII/1912 o pozmenení jednotlivých organizačných a pokračovacích pravidiel v obore spravodlivosti, ktorý priamo novelizoval aj viacero ustanovení advokátskeho poriadku. Tento zákon upravil podmienky zápisu do zoznamu kandidátov advokácie, keď stanovil, že do zoznamu kandidátov advokácie mohol byť zapísaný iba ten, kto získal diplom doktora práv, pričom pre pripustenie na advokátsku skúšku bola potrebná trojročná prax počítaná od prijatia do zoznamu kandidatov advokácie. Pre prijatie do zoznamu advokátov bolo potrebné preukáť aj dvojročnú právnu prax vykonanú po zložení advokátskej skúšky, ktorú bolo treba vykonať na súde alebo inej vrchnosti. Vykonanie takejto praxe nemusel preukazovať ten, kto slúžil v Uhorsku dva roky ako rozhodujúci sudca alebo kráľovský prokurátor /štátny zástupca/ alebo bol činný v obore právnych vied ako univerzitný verejný profesor alebo súkromný docent. Postavenie tých, ktorí aj po zložení advokátskej skúšky vykonávali naďalej u advokáta prax /advokátski námestníci/, sa riadilo pravidlami upravujúcimi postavenie kandidátov advokátstva.
Ustanovenia advokátskeho poriadku zmenil aj zák.čl.LIV/1912 o uvedení v účinnosť zákonného čl.I/1911 o občianskom súdnom /pravotnom/ poriadku, ktorý sankcionoval pokútnicke poskytovanie právnej pomoci vo svojom § 16, ktorý stanovil, že priestupku sa dopustil ten, kto „nie je advokátom a bez toho, aby bol na to oprávnený, ako i ten, kto prekročením hraníc svojej oprávnenosti, po živnostensky alebo za odplatu zastupuje strany pred súdom, podania im zhotovuje alebo sa k tomu ponúka, ako aj ten, kto predstiera, že má právo advokáciu vykonávať“. Týmto ustanovením bolo priamo zmenené ust. § 39 zák.čl.XXXIV/1874, ktoré zakazovalo pokútnictvo v predchádzajúcom období. V prípade opakovania prečinu sa neukladal už peňažný trest ale odňatie slobody až na dva mesiace.
V nadväznosti na zmeny zavádzané novým občianskym súdnym poriadkom tento zákon ďalej zrušil aj niektoré ustanovenia upravujúce honorár advokáta a to ust. § 56 advokátskeho poriadku, podľa pôvodného znenia ktorého v prípade, ak klient požadoval pomerné zníženie honoráru, rozhodoval o tom súd sporu a ust. § 58 advokátskeho poriadku, podľa ktorého mohol advokát súdnou cestou uplatniť zoznam platieb na konajúcom súde, ak sa ohľadne nákladov so zastupovanou osobou nedohodol, táto ho nevyplatila a v samotnom súdnom spore ešte nebol stanovený honorár voči vlastnému klientovi ako aj ust. § 59 advokátskeho poriadku, ktoré upravovalo dôkaznú hodnotu účtovných kníh advokáta, jeho konceptov a korešpondencie, ktoré vznikli v súvislosti s vecou, pri rozhodovaní súdu o odmene advokáta. V ust. § 18 zák.čl.LIV/1912 o uvedení v účinnosť zákonného čl.I./1911 o občianskom súdnom poriadku bolo potom stanovené, že advokát bol oprávnený žiadať v občianskych sporných a nesporných veciach, vrátane vecí exekučných, počas konania alebo po jeho skončení, aby súd určil jeho vzniknutú odmenu a výlohy proti vlastnej strane. Žiadosť bolo treba podať s pripojeným zoznamom útrat u toho súdu, ktorý v prvej stolici pokračoval alebo pokračuje. Podobne aj strana mohla žiadať súd, aby určil vzniknutú odmenu a výlohy advokáta. Toto ustanovenie ďalej upravovalo aj prípad, ak advokát nepripojil zoznam útrat ani v primeranej lehote a v takom prípade ukladalo súdu vychádzať z údajov, ktoré sú známe súdu z konania. Pri určovaní výšky odmeny bolo potom „treba do ohľadu vziať, či úkon alebo postup advokáta odôvodnený v záujem strany bol a či ho bolo treba vykonať pri pečlivosti riadneho advokáta a okrem toho i hodnotu predmetu sporu alebo iný význam veci, ďalej potrebnú dobu a duševnú prácu, ktorú vyžadovali riadne obstaranie záležitosti, prípravné štúdiá a pokračovanie“. Keď strana úkon, ktorý bol základom niektorej položky zoznamu útrat popierala, súd pominul určenie dotyčnej položky odmeny a výloh, ak ich nemohol zistiť z pokračovania, ktoré bolo pred ním prevedené. Proti uzneseniu o určení útrat bol prípustný jednostupňový rekurz k bezprostredne vyššiemu súdu. Konečne toto ustanovenie oprávňovalo advokáta v prípade, ak sa viedlo konanie o určenie výšky jeho odmeny a obdržal od protistrany plnenie /„peniaze v dotyčnej veci vydobité“/ toto nevyplatiť svojmu klientovi ale zložiť do úschovy na súde s tým, že náklady úschovy bude znášať buď advokát alebo jeho klient podľa úspechu v spore o odmenu advokáta. Tieto ustanovenia zároveň ukladali povinnosť protistrane trovy, na náhradu ktorých bola zaviazaná, platiť k rukám advokáta, pričom oproti nárokom tretích osôb mal takýto advokát prednostné právo na takéto útraty. Podľa jedného z rozhodnutí kráľovskej Kúrie /Curia, 27.11.1913, č.735/ týkajúcich sa určovania odmeny advokáta, ak bolo možné zistiť iba to, že advokátska práca bola ako celok vykonaná a práca nie je takej povahy, aby ju bolo možné oceniť len z hľadiska jednotlivých položiek, práca má byť odmenená paušálnou sumou po jednotnom ocenení aj bez dokázania jednotlivých úkonov. Súčasťou tohto zákona a to v § 104 bolo zákonné splnomocnenie pre ministra spravodlivosti, aby nariadením svojim ustanovil sadzbu advokátskych odmien a nosenie predpísaného úboru advokátmi pred súdom.
V decembri nasledujúceho roku bol prijatý zák.čl.LIII/1913 o jednotnej sudcovskej a advokátskej skúške, ktorý zásadným spôsobom zmenil postup pri získavání advokátskej licencie. K modelu jednotnej sudcovskej a advokátskej skúšky sa potom po jej neskoršom zrušení právna úprava ešte raz vrátila. Predmetmi jednotnej skúšky boli všetky obory materiálnej a formálnej časti súkromného práva a trestného práva, menovite všeobecné súkromné, urbárne, pozemnoknižné, obchodné, zmenkové, konkurzné a banské právo, občianske sporné a nesporné konanie, trestné právo a trestné pokračovanie, verejné právo ako aj pravidlá správneho /administratívneho/ a finančného práva, ktorých znalosť bol potrebná k sudcovskému a advokátskemu povolaniu. Skúška bola písomná a ústna, pričom ústna skúška bola verejná, skúška sa vykonávala v maďarskom jazyku. Podľa § 3 k skúške bolo možné pripustiť iba toho, kto po právnických štúdiách získal titul doktora práv a po získaní tohto titulu bol tri roky v právnej praxi. Právna prax sa nevyžadovala od univerzitných profesorov, ktorí boli činní po dobu troch rokov. Oslobodiť od splnenia týchto podmienok nebolo možné. K predĺženiu vyžadovanej praxe u uchádzača mohlo dôjsť iba v prípade, že tak rozhodol disciplinárny senát.
Z trojročnej právnej praxe uchádzač musel aspoň jeden rok stráviť na súde a jeden rok u advokáta alebo na úrade, ktorý bol ustanovený zastupovať erár alebo verejné základiny v sporoch. Zostávajúci čas mohol uchádzač vykonávať prax na súde, u advokáta, na štátnom zastupiteľstve, úrade, ktorý bol ustanovený zastupovať erár alebo verejné základiny v sporoch, u verejného notára alebo v osnovacom /konceptnom/ oddelení ministerstva spravodlivosti. Do požadovanej právnej praxe bolo možné na žiadosť uchádzača započítať, avšak najdlhšie v trvaní šiestich mesiacov, prax vykonávanú po zadovážení si diplomu doktora práv vykonanú na správnom súde, finančnej alebo inej správnej vrchnosti, vo väčšom továrenskom alebo dopravnom podniku, alebo peňaznom ústave, ak si v takomto zamestnaní uchádzač mohol „z hľadiska právnej praxe potrebnej cenné znalosti nadobudnúť“. Do právnej praxe však vždy bolo možné započítať iba čas skutočne a výlučne strávený praxou. Čas dovolenky, vojenskej služby alebo choroby bolo možné započítať ročne spolu najviac v trvaní dvoch mesiacov. K vykonávaniu praxe na súde bolo možné pripustiť iba osoby spĺňajúce stanovené kritéria /stanovené pre verejných úradníkov všeobecne a dosiahnutie titulu doktora práv/, pričom o ich splnení rozhodoval predseda súdnej tabule. Jednoročná prax na súde sa vykonávala čiastočne na sedrii a čiastočne na okresnom súde. Minimálne musela prax na sedrii aj okresnom súde trvať štyri mesiace. Zamestnávať právneho praktikanta bolo v zmysle zákona treba nie len v občianskom ale aj v trestnom odbore, pričom v každom odbore vrátane pozemnoknižného by mal praktikant stráviť rovnaký čas. Praktikant mal byť zamestnávaný tak, aby si podľa možností „v každom odbore prisluhovania spravodlivosti náležitú zbehlosť zadovážil“. Sedriu a okresný súd, na ktorom mal uchádzač vykonať prax, určoval predseda súdnej tabule. Po vykonaní praxe právny praktikant nemal nárok pracovať na súde ďalej. Súhlas s prípadnou ďaľšou prácou mu mohol udeliť predseda súdnej tabule, ak praktikant prejavil „primeranú spôsobilosť, neúnavnú usilovnosť a bezvadné správanie sa“ a aj to len v prípade, že to záujem verejnej služby pripúšťal. Ak sa praktikant rozhodol v praxi na súde nepokračovať, o uvoľnení z tejto praxe rozhodoval predseda súdnej tabule a to do 15 dní od obdržania žiadosti. Vymenovaný súdny praktikant mohol si po skončení praxe slobodne vybrať advokáta, u ktorého bude v praxi pokračovať. Zákon výslovne stanovil v § 12, že v prípade potreby bol oprávnený preseda súdnej tabule požiadať predsedu niektorej advokátskej komory, ktorá bola v jeho obvode, aby rozhodol o pridelení právneho praktikanta advokátovi, ktorého určí výbor komory alebo ktorý sa na to podujme. Označený advokát alebo právny praktikant mohli prijatie k takto určenému advokátovi odoprieť iba z odôvodnenej príčiny, o čom rozhodoval v prvej inštancii predseda advokátskej komory a v druhej inštancii s konečnou platnosťou výbor komory. Ak odoprel označený advokát alebo praktikant prijatie z odôvodnenej príčiny, predseda komory určil iného advokáta. Do zoznamu kandidátov advokácie bolo možné prijať len toho, kto vyhovel všeobecným, ohľadne kandidátov advokácie stanoveným náležitostiam a získal titul doktora práv, pričom preukázal, že vstúpil do právnej praxe v obvode advokátskej komory u advokáta, alebo na úrade, ktorý bol stanovený zastupovať erár alebo verejné základiny v sporoch. O prijatí do zoznamu kandidátov advokácie rozhodoval výbor advokátskej komory, proti odopieraciemu rozhodnutiu bolo prípustné podať v 15 dňovej lehote odvolanie k najvyššej súdnej stolici. Právna prax sa počítala odo dňa, v ktorom bola žiadosť o pojatie do zoznamu podaná. Pravidelné a sústavné vzdelávanie praktikantov bolo zabezpečené ust. § 14, podľa ktorého tak na sedrii ako aj na advokátskej komore „treba sústavné schôdzky konať, na ktorých treba napomáhať teoretickým a praktickým výcvikom právnych praktikantov porokovaním o nových výsledkoch vývinu práva, o sporných otázkach, právnych prípadoch a iným vhodným spôsobom“. Priamy dozor nad praktikantami vykonával vedúci úradu, ak boli u vrchnosti alebo advokát, ak vykonávali prax u advokáta. Praktikanti počas praxe u advokáta podliehali disciplinárnej právomoci advokátskej komory, pričom disciplinárnym trestom mohlo byť aj rozhodnutie o predĺžení právnej praxe a to od šiestich mesiacov do dvoch rokov. O vykonaní praxe sa vydávala osvedčovacia listina a to pokiaľ išlo o prax na súde podpísaná predsedom sedrie a pokiaľ išlo o prax u advokáta, vystavená advokátskou komorou.
Skúšobnú komisiu pre vykonávanie jednotnej sudcovskej a advokátskej skúšky v Budapešti a Marošvášarheli vymenoval z polovice uh.kr.minister spravodlivosti zo zamestnancov ministestva, vrchných súdov, generálnej prokuratúry, verejných notárov a iných odborníkov a druhú polovicu si zvolili výbory advokátskych komôr budapeštianskej a marošvášarhelskej zo svojich členov, ktorí aspoň desať rokov vykonávali advokáciu. Predsedu komisie určoval uh.kr. minister spravodlivosti a určoval aj jeho námestníkov tak, aby polovica z nich bola advokátmi. Komisia sa ustanovovala na tri roky.
O pripustení na skúšku rozhodovala komisia v prvej inštancii v päť člennom senáte. O odvolaniach proti jeho rozhodnutiam v senáte sedemčlennom. Pre samotné skúšky boli určené päťčlenné skúšobné komisie. Polovicu ich členov, nepočítajúc predsedu, vždy museli tvoriť advokáti. Ak kandidát preukázal na skúške zodpovedajúcu teoretickú a praktickú pripravenosť, skúšobná komisa mu vystavila diplom. Ak v niektorých predmetoch kandidát neuspel, skúšobná komisia odmietla skúšku z jednej, dvoch oborových skupín alebo skúšku ako celok. K opakovaniu skúšky bolo možné pripustiť kandidáta po ďaľšej jednoročnej praxi a v prípade opätovného odmietnutia po vykonaní dodatočnej dvojročnej praxe. Ak došlo k odmietnutiu iba z jednej alebo dvoch skupín odborov, boli stanovené lehoty kratšie. Zákon ďalej stanovil aj to, že advokátska prísaha sa skladala pred výborom advokátskej komory. Do zoznamu advokátov bolo možné advokáta zapísať až po zaznačení vykonania prísahy. Podrobnosti o výške skúšobnej taxy, o pravidlách vykonávania jednotnej skúšky a náležitostiach diplomu o vykonaní skúšky bol oprávnený ustanoviť uh. kr. minister spravodlivosti nariadením.
Do právnej úpravy advokácie zasiahol ešte zák.čl.XXXV/1914 o doplnení ustanovení vzťahujúcich sa na prípravnú prax potrebnú pre sudcovskú a advokátsku kvalifikáciu a na advokátske zastupovanie pred sborovým súdom. Ako napovedá jeho názov, týkal sa jednak úpravy požiadaviek na vykonanie praxe pre pojatie do zoznamu advokátov a jednak obmedzenia pre substitúciu advokáta pred súdmi rozhodujúcimi v zboroch. Pokiaľ ide o preukazovanie povinnej právnej praxe, zmena zavedená týmto zákonom spočívala v tom, že neboli povinní preukazovať požadovanú dĺžku právnej praxe tí kandidáti, ktorí preukázali, že ku dňu účinnosti zák.čl.VII/1912, teda k 1.5.1912, už započali právnu prax alebo profesorské účinkovanie.
Podľa § 2 tohto zákona na pojednávaniach pred sborovým súdom /Kúriou, súdnou tabulou, sedriou/ nesmel zastupovať advokáta kandidát advokácie. V takýchto prípadoch musel byť prítomný osobne advokát alebo advokátsky námestník /teda osoba, ktorá už úspešne zložila advokátsku skúšku, bola ďalej zapísaná u advokáta, avšak nebola pojatá do zoznamu advokátov/. Výnimkou bol taký kandidát advokácie, ktorý získal titul doktor práv a prax započal pred 1.5.1912. Súčasťou právneho poriadku sa toto ustanovenie stalo tak, že bolo doplené ako § 97 do zák.čl.LIV/1912 /uvodzovacieho zákonu k občianskemu pravotnému poriadku/.
b./ Nariadenia uh.kr.ministra spravodlivosti a uh.kr.ministerstva týkajúce sa advokácie
Advokátsky poriadok v časti upravujúcej náležitosti vedenia spisov a advokátskych kníh bol zakrátko po jeho prijatí vykonaný nariadením uh.kr.ministra spravodlivosti č.3567/1876 I.M. /21/1876 RT/ uverejneným v Úradnej zbierke nariadení „Rendeletek tára“, ktoré stanovovalo podrobné náležitosti vedenia týchto spisov a kníh. Toto nariadenie zrušilo dovtedajšiu úpravu obsiahnutú v nariadení uh.kr.ministra spravodlivosti č.74/1875, podľa ktorého advokáti boli povinní viesť iba advokátsku knihu a menoslov. Podľa novej právnej normy bola od roku 1877 uložená advokátom povinnosť viesť Záznamovú knihu, Hlavnú knihu a Menoslov k hlavnej knihe. Záznamové knihy museli byť protokolárne uhodnovernené príslušnou advokátskou komorou a mali sa viesť až do zaplnenia poslednej strany, bez ohľadu na roky. Do Záznamovej knihy sa zapisovali podľa dní všetky úkony advokáta, pričom sa vykazovali podrobne všetky príjmy a výdavky. Mala rubriky – číslo, dátum, vec, príjem, odmena, výdavok, poznámky. Tie isté rubriky mala aj Hlavná kniha, lenže do nej sa zapisovali údaje zo Záznamovej knihy podľa klientov a vecí. Na vrchu strany sa zapísalo meno klienta /firmy/ a pod to sa zapisovali všetky úkony, príjmy, výdavky vykonané preň v danej veci. Ten istý klient mal mať totiž pre každú samostatnú záležitosť osobitný záznam. Záznamy záležitostí sa číslovali a niektorí advokáti týmto číslom označovali potom aj príslušné klientské spisy. Menoslov k hlavnej knihe bol pomôckou ku hlavnej knihe a k spisom, pretože tento obsahoval podľa abecedy zoradené mená klientov advokáta. Spisy advokáti ukladali podľa záležitostí alebo podľa klientov obyčajne zohnuté napoly do zvláštných kartónových obalov, označených menom advokáta, klienta, protistrany, premetu sporu a číslom korešpondujúcim s číslom v hlavnej knihe. Advokáti boli povinní spisy držať u seba počas piatich rokov po ukončení zastupovania a po uplynutí tejto lehoty mali najneskôr vrátiť listiny klientom, ak tak už neurobili skôr a zostávajúcu časť spisu vyradiť7. Neobvyklý formát klientských spisov bol daný tým, že takáto bola veľkosť a úprava rozhodnutí súdov a podaní k nim, keď tieto mali tvar obdĺžnika so stranami vyššími a užšími, než je dnes obvyklý kancelársky papier. Tieto listiny bývali prehnuté napoly rovnobežne s dlhšou stranou listiny v strede, textom titulnej strany smerujúcim navrch. Tak pokiaľ ide o rozhodnutia súdov ako aj pokiaľ ide o podania určené súdom, boli tieto vyhotovené, ak presahovali jednu stranu, na hárkoch pozostávajúcich zo štyroch strán, ktoré nasledovali po sebe postupne ako v knihe. Typický advokátsky spis v civilnej veci potom obsahoval iba niekoľko listín – žalobu, odpisy dôkazných listín, rovnopis plnomocenstva, odpoveď na žalobu, predvolanie na pojednávanie, rozsudok, opravný prostriedok a rozhodnutie o ňom, po ktorých nasledovali v rovnakom spisovom obale listiny týkajúce sa exekúcie a položkovitý súpis príjmov a útrat advokáta vo veci - vyúčtovanie. Táto úprava advokátskych písomností pretrvala v podstate počas celého obdobia platnosti uhorského advokátskeho poriadku. Kartónový spisový obal bol spravidla širší než v ňom vložené listiny, bol zahnutý po oboch stranách dovnútra, takže jeho konečný rozmer korešpondoval listinám v ňom uloženým.
V roku 1878 bola advokátskym komorám uložená nariadením uh.kr.ministra spravodlivosti z 31.5.1878 č.13, 310 I.M. povinnosť vyžadovať pre zápis do komory od žiadateľa preukázanie sa originálom advokátskeho diplomu.
Dňa 1.5.1879 bolo vydané nariadenie uh.kr.ministra spravodlivosti č.4544/1879 I.M. o vybavovaní sťažností vznesených proti advokátom. Ako bolo konštatované v jeho úvode, dôvodom pre jeho vydanie bolo to, že ministerstvo spravodlivosti zistilo, že pri vybavovaní sťažností proti advokátom pre porušenie ich povinností uvedených v §§ 44, 46 – 48 zák.čl.XXXIV/1874, príslušné sedrie postupovali rôzne. V záujme zjednotenia súdnej praxe bol nariadený ministrom spravodlivosti postup pri evidovaní a vybavovaní sťažnosti na advokátov. Došlé podania alebo podania spísané so sťažujúcou sa stránkou na sedrii sa zapisovali do občianskeho podacieho protokolu, prideľovali sa sudcovi spravodajcovi a prejednávali sa mimo poradia na najbližšom zasadnutí. Referujúci sudca predvolal advokáta, proti ktorému bola sťažnosť vznesená, prípadne sťažujúcu sa stránku a svedkov, objasnil sťažnosť v každom smere a pokúsil sa o zmierlivé riešenie. O tom spísal zápisnicu o vyšetrení a pripojil k nej potrebné získané listiny. Výsluchy mohol vykonať aj prostredníctvom dožiadaného súdu a to aj výsluch advokáta, proti ktorému sťažnosť smerovala. Tieto dožiadania boli súdy povinné vybavovať mimo poradia a prednostne. Po zakončení vyšetrovania sudca spravodajca vyhotovil návrh rozhodnutia, podal na neverejnom zasadnutí správu a sedria rozhodla vo veci a aj o povinnosti nahradiť trovy konania. Ak boli predmetom sťažnosti peniaze alebo cenné veci a sťažnosť bola dôvodná, tieto mali byť vydané do 15 dní pod následkom exekúcie.
Ustanovenia zák.čl.LIII/1913 o jednotnej sudcovskej a advokátskej skúške boli podrobnejšie rozvedené v nariadení uh.kr.ministra spravodlivosti č.67.300/1913 I.M. o jednotnej sudcovskej a advokátskej skúške. Toto nariadenie stanovilo, že termín jednotnej sudcovskej a advokátskej skúšky mohol byť stanovený kedykoľvek, okrem obdobia prázdnin vrchných súdov, žiadosť o pripustenie ku skúške sa adresovala skúšobnej komisii, pričom ten, kto bol v právnej praxi u advokáta túto podával prostredníctvom advokáta, u ktorého bol zamestnaný. K žiadosti sa pripájal v prvotine index, doklad o absolutoriu, diplom doktora práv, listiny preukazujúce právnu prax a vysvedčenie o splnení brannej povinnosti, resp. o dôvode, prečo nebola vojenská služba vykonaná. Stanovené bolo ďalej i to, že z rozhodovania bol vylúčený ten člen komisie, ktorý bol v priamej vetve príbuzným alebo švagrom žiadateľa, bratrancom alebo bližším príbuzným v pobočnej vetve, bratom jeho manželky, manželom jeho sestry, jeho adoptantom alebo pestúnom, jeho adoptovaným dieťaťom, vychovancom, poručníkom, opatrovníkom, sverencom alebo opatrovancom a konečne ten, u koho bol žiadateľ v právnej praxi. O pripustení ku skúške rozhodoval päťčlenný senát hlasovaním nadpolovičnou väčšinou, nevyhovujúce rozhodnutie sa muselo oôvodniť. Spolu s vyhovujúcim rozhodnutím sa doručovalo žiadateľovi aj určenie termínu skúšky. Písomná skúška trvala dva po sebe idúce dni a termín ústnej skúšky sa určil na niektorý z najblišších siedmych dní tak, aby medzi písomnou a ústnou skúškou bol aspoň jeden ďeň voľna. Písomná skuška pozostávala z vypracovania troch písomných úloh /z občianskeho práva v prvý deň, úverného a trestného práva v druhý deň/. Úlohou boli „skutkové náčrtky“, na základe ktorých mal kandidát vypracovať súdne rozhodnutie alebo právnu mienku, či podanie. Písomná skúška sa vykonávala od 9,00 hod. ráno, keď si kandidát vylosoval otázku, do 18,00 hodiny večer. Používať pritom kandidát smel zákony, nariadenia, diela vedecké, avšak nie zbierku súdnych rozhodnutí. Kandidát sa nesmel radiť s inou osobou a opustiť miestnosť skúšky počas nej. Ak tieto predpisy kandidát porušil, mohol byť zo skúšky vylúčený. Nad priebehom skúšky bdel poverený člen skúšobnej komisie – komisár. Ústna skúška bola „verejná, poslucháčstvo však muselo sa v miesnosti nachádzať v náležitej vzdialenosti od kandidáta“. Ústna časť skúšky musela trvať minimálne jeden a pol hodiny, avšak najviac dve hodiny. Kandidát odôvodnil písomnú úlohu a členovia komisie mu kládli otázky a to každý zo svojho odboru, predseda komisie z odboru ktoréhokoľvek. O výsledku skúšky rozhodovala komisia na tajnej porade väčšinou hlasov a rozhodnutie komisie sa vyhlásilo v miestnosti skúšky. Ak kandidát v skúške uspel, vystavil sa mu vzápätí diplom. Nariadenie ďalej obsahovalo úpravu náhradnej a opakovanej skúšky, stanovovalo poplatok za riadnu a opakovanú skúšku a upravovalo nadobudnutie účinnosti zák.čl.LIII/1913 dňom 1.1.1914.
V tom istom roku, presnejšie dňa 23.12.1913, bolo vydané aj nariadenie uh.kr.ministra spravodlivosti č.67.400/1913 I.M. o právnej praxi, ktoré podrobnejšie upravovalo priebeh, ciele právnej praxe a smernice, podľa ktorých majú byť kandidáti zamestnávaní. Nariadenie konštatovalo hneď vo svojom úvode, že treba rozlišovať tri skupiny tých, ktorí boli v súdnej prípravnej praxi – tí, ktorí konali jednoročnú povinnú prax požadovanú pre pripustenie k jednotnej sudcovskej a advokátskej skúške, potom tí, ktorí konali ďaľšiu prax po skončení jednoročnej povinnej praxe a konečne tí, ktorí boli vymenovaní za právnych praktikantov v prípravnej službe. O vykonanie jednoročnej prípravnej praxe pre jednotnú sudcovskú a advokátsku skúšku bolo treba požiadať predsedu súdnej tabule. V žiadosti bolo treba označiť sedriu, na ktorej, resp. v obvode ktorej, mal žiadateľ záujem vykonávať prax. K žiadosti sa prikladalo úradné vysvedčenie mravnosti, index o štúdiu a doklad o absolutóriu, diplom doktora práv, vierohodné listiny o doterajšej praxi vykonanej po zadovážení diplomu doktora práv, vysvedčenie o splnení si brannej povinnosti alebo doklad preukazujúci prečo vykonaná nebola ako aj doklad o maďarskom štátnom občianstve. Ak žiadateľ zodpovedal zákonitým náležitostiam a jeho zaradeniu na súd v obvode sedrie nič neprekážalo, predseda sedrie ho pripustil k právnej praxi. Proti odopierajúcemu rozhodniutiu bolo možné podať odvolanie ministrovi spravodlivosti. Po rozhodnutí o pripustení k praxi sa žiadateľ hlásil do ôsmich dní u predsedu sedrie, ktorá mu bola určená, povinný bol zložiť prísahu a započať prax. Po vykonaní jednoročnej praxe, ak nechcela osoba v praxi pokračovať, oznámila to predsedovi súdnej tabule a požiadala o sprostenie vykonávania praxe. Pokiaľ vykonával kandidát následné prax ako kandidát advokácie a mal záujem nastúpiť k zamestnaniu do podniku alebo peňažného ústavu, mohol tak urobiť až po súhlase výboru advokátskej komory. Takýto súhlas mohol však predseda komory kedykoľvek odvolať, ak sa „prezvedel o usilovnosti kandidáta a o tom, ako sa spravuje počas tohto zamestnania a dozvedel sa, že kandidát neprejavoval v zamestnaní potrebnú usilovnosť a nespravoval sa náležite“. Pokiaľ zák.čl.LIII/1913 hovoril o schôdzkach, ktoré mali napomáhat ďaľšiemu vzdelávaniu kandidátov, tieto sa mali konať v čase mimo súdnych prázdnin jedenkrát týždenne po dve hodiny v čase a s programom cvičebných hodín určeným predsedom sedrie.
Ustanovenia zák.čl.XXXV/1914 o doplnení ustanovení vzťahujúcich sa na prípravnú prax potrebnú pre sudcovskú a advokátsku kvalifikáciu a na advokátske zastupovanie pred sborovým súdom neskôr podrobnejšie vykonalo aj nar.kr.uh.ministerstva č.2824/1917 M.E. o substitúcii advokáta na pojednávaní pred sborovým súdom. Podľa tohto nariadenia vydaného v nadväznosti na zákon o výnimočných opatreniach počas vojny, na pojednávaní pred sborovými súdmi okrem kandidátov advokácie uvedených vo vyššie uvedenom zákone počas vojny mohol zastupovať advokáta aj taký kandidát, ktorý začal právnu prax po 1.5.1912 pod podmienkou, že mal diplom doktora práv.
Možnosť vykonať po častiach jednotnú sudcovskú a advokátsku skúšku upravilo nariadenie uh.kr.ministra spravodlivosti č.17.600/1918 I.M. o zložení jednotnej sudcovskej a advokátskej skúšky v častiach. Takto mohol vykonať jednotnú skúšku ten, kto sa hlásil k vykonaniu skúšky počas vojenskej služby konanej cez vojnu, ak o to požiadal a bolo mu vyhovené. Predmetom prvej časti skúšky boli potom občianske materiálne a formálne právo, pozemnoknižné právo, urbálne právo a majetková úprava a predmetom druhej časti skúšky zmenkové, obchodné, konkurzné, banské, finančné, trestné, verejné a administratívne právo. Po písomnej časti, ktorá trvala jeden deň, bol kandidát pripustený k ústnej časti, ktorá trvala najviac hodinu. Aj vysvedčenie o vykonaní skúšky sa vystavovalo na dvakrát. Druhú časť skúšky vykonával kandidát do jedného roka od zloženia prvej časti. Ak sa v tejto lehote kandidát neprihlásil, vystavené vysvedčenie o prvej časti skúšky stratilo platnosť.
Nariadenie uh.kr.ministerstva č.1456/1918 M.E. o novom upravení obľahčení potrebných následkom vojny ohľadne jednotnej sudcovskej a advokátskej skúšky a praxe požadovanej na sudcovskú a advokásku kvalifikáciu zo dňa 9.4.1918 s účinnosťou počínajúc týmto dňom poskytlo uchádzačovi o vykonanie jednotnej sudcovskej a advokáskej skúšky možnosť žiadať o započítanie do trojročnej praxe pre pripustenie ku skúške aj čas, ktorý strávil prihlásivší sa ku skúške počas vojny buď po zadovážení si teoretickej kvalifikácie požadovanej pre započatie praxe alebo pred ním vo vojenskej službe. Podmienkou pripustenia ku skúške však bolo, aby uchádzač predložil diplom doktora práv a skutočne vykonal bez započítania, choroby a podobne aspoň rok na súde, štátnom zastupiteľstve, u advokáta alebo na úrade zastupujúcom erár alebo verejné základiny v sporoch. Zjednodušenie ohľadne podmienok vykonania praxe pre pripustenie ku skúške sa týkalo aj tých, ktorí neboli počas vojny vo vojenskej službe. Tieto osoby preukazovali, že dva roky strávili na súde, štátnom zastupiteľstve, u advokáta alebo na úrade oprávnenom zastupovať erár alebo verejné základiny v sporoch. Časom vojny sa rozumelo obdobie od 25.7.1914 do dňa, ktorý určí uhorské kráľovské ministerstvo.
c./ Ustanovenia dotýkajúce sa advokátov v novoprijatých kódexoch
Ustanovenia dotýkajúce sa advokátov obsahoval aj zák.čl.V/1878 trestný zákonník o zločinoch a prečinoch, ktorý upravoval v XLII. hlave pod názvom „Zločiny a prečiny úradníkov a advokátov“ skutkovú podstatu zločinu „porušenia povinnosti právnych zástupcov“, ktorého sa v zmysle § 482 dopustil „advokát, ktorý vo veci jemu ako advokátovi zverenej proti svojej povinnosti slúži obom stranám radou alebo skutkom alebo ktorý v spore prestane svoju stranu zastupovať alebo sa vzdá jej zastupovania a bez jej svolenia prevezme zastupovanie druhej strany“. Trestom za takéto konanie bolo väzenie do troch rokov a ak sa advokát tohto zločinu dopustil po dohode s druhou stranou na škodu svojej vlastnej strany, žalár do päť rokov8. Tohto trestného činu sa mohol dopustiť iba advokát zapísaný v zozname advokátskej komory. Zločinu podľa § 483 sa dopustil zas ten advokát, ktorý „sa dal v trestnej veci darom alebo sľubom podplatiť a jednal potom proti svojej povinnosti na škodu svojho klienta“. Trestom za takéto konanie bolo väzenie až do troch mesiacov, ak išlo o priestupok, žalárom do jedného roka, ak išlo o prečin a ak išlo o zločin, žalárom do päť rokov. V prípade, že išlo o zločin, za ktorý bolo možné uložiť trest smrti alebo doživotnej káznice, trestom bola káznica až do piatich rokov. Keby advokát konal na škodu svojej strany a proti svojej povinnosti v trestnej veci bez toho, aby bol podplatený, alebo ak tak konal v civilnej veci, nedopustil sa tohto trestného činu, ale iba prečinu disciplinárneho9. Za oba tieto zločiny okrem uvedených trestov v zmysle § 484 ukladal sa advokátovi aj trest straty advokácie a to ako trest vedľajší, ktorého účinky nastávali zo zákona.
V ust. § 328 bola upravená skutková podstata prečinu zakázaného vyjavenia cudzieho tajomstva, ktorého sa mimo iných osôb /verejného úradníka, lekára, ranhojiča, pôrodnej asistentky a lekárnika/ mohol dopustiť aj „advokát, ktorý bez dôvodnej príčiny niekomu vyjavil tajomstvo, o ktorom z príčiny svojho úradu, postavenia alebo zamestnania sa dozvedel alebo ktoré mu bolo z tejto príčiny zverené a ktoré vydáva do nebezpečenstva dobrú povesť nejakej rodiny alebo osoby“ pričom na návrh poškodenej strany mohol byť potrestaný väzením do troch mesiacov alebo peňažným trestom s tým, že „toto ustanovenie vzťahuje sa aj na pomocníkov uvedených osôb“. Podľa § 329 ustanovenie predchádzajúceho paragrafu neplatilo, ak takáto osoba „oznámila podľa svojej povinnosti úradu tajomstvo, o ktorom sa dozvedela, alebo ktoré jej bolo zverené, alebo keď ho úradu vyjavila na dotaz úradu alebo pri výsluchu ako svedka“.
Advokácie sa dotkol aj zák.čl.XXXVII/1880 uvodzovací zákon k trestnému zákonu o zločinoch a prečinoch sankcionovaný dňa 15.6.1880, ktorý stanovil, že opätovne hlásiť sa za advokátov môžu tí, ktorí boli už v minulosti pozbavení advokácie, ďalej tí, ktorým bolo navždy zakázané vykonávať advokáciu trestne alebo disciplinárne pred nadobudnutím účinnosti nových trestných zákonov a tiež tí, ktorým po nadobudnutí účinnosti týchto nových trestných zákonov bolo vyslovené pozbavenie advokácie a to po plynutí desiatich rokov od odpykania si vymeraného trestu na slobode alebo od nadobudnutia právoplatnosti disciplinárneho rozhodnutia. O tom však, či takejto žiadosti o prijatie späť medzi advokátov bude vyhovené, rozhodoval výbor komory po všimnutí si trvajúcich okolností a to zamestnania žiadateľa v medziobdobí, jeho spoločenského a mravného správania sa. Ak prijatie bolo odopreté, odvolanie bolo možno podať na Kúriu do 15 dní od doručenia rozhodnutia. Ak bola žiadosť zamietnutá právoplatne, upovedomila o tom advokátska komora ostatné advokátske komory. Opätovne žiadať o prijatie u ktorejkoľvek z advokátskych komôr mohol žiadateľ až po uplynutí piatich rokov od nadobudnutia právoplatnosti zamietajúceho rozhodnutia.
Ďalšou právnou normou z oblasti trestného práva, ktorá sa úzko dotýkala advokátov bol i nový uhorský trestný súdny poriadok – zák.čl.XXXIII/1896, ktorý nadobudol účinnosť dňom 1.1.1900. Postavenie advokáta bolo v ňom upravené jednak ako zástupcu súkromného žalobcu /§ 41 a nasl./ a jednak a najmä ako obhajcu v samostatnej piatej hlave s názvom „Obhajoba“ /§ 53 a nasl./. Obhajcom v trestnom konaní mohol byť iba advokát zapísaný do zoznamu advokátov a profesor práv na univerzite alebo právnickej akadémii. K zastupovaniu záujmov obvineného pri jednotlivom vyšetrovacom úkone mohol byť splnomocnený tiež ten, kto advokátom nie je /§ 55/. Obhajcov na hlavnom mohol mať obžalovaný aj viac /§ 53/. V prípadoch nutnej obhajoby /„ak zriadiť bolo treba obhajcu“/ súd o takejto potrebe upovedomil predsedu sedrie. Podľa § 58 „v sídle advokátskej komory menuje obhajcu na požiadanie predsedu sedrie z prípadu na prípad komora, v iných miestach predseda sedrie z advokátov pojatých do zoznamu obhajcov. Zoznam obhajcov odovzdávala komora začiatkom každého roka predsedovi sedrie“. Prípady nutnej obhajoby, ktorá sa však týkala iba hlavného pojednávania, pričom pre ostatné štádia trestného konania o potrebe ustanoviť obhajcu rozhodoval súd, boli vymedzené v § 56 Tr.por.. Išlo jednak o trestné konanie za skutky, za ktoré zákon ustanovoval ťažší trest než päťročnú stratu slobody, prípady, ak obžalovaný nedokonal 18. rok svojho veku, bol hluchonemý, nemý, nevedel písať, atď. Zákon ďalej stanovoval, koho nebolo možné obhajcom ustanoviť a v akých prípadoch bolo možné ustanovenie odmietnuť /§ 59 a nasl./. Keďže v tomto období, ako aj v obdobiach nesledujúcich, rozhodovali o vine obžalovaných v stanovených prípadoch poroty10 /§ 337 a nasl. Tr.por., zák.čl.XIII/1914 porotná novela/, boli aj výkony obhajcov a ich popularita sledovaná a vytváraná verejnosťou vo väčšej miere ako je to obvyklé v súčasnosti.
Prechodné úpravy súvisiace s nadobudnutím účinnosti trestného poriadku súdneho upravoval zák.čl.XXXIV/1897, ktorým sa uvádza v účinnosť trestný poriadok. Ustanovenia tohto zákona sa dotkli aj disciplinárneho konania v advokácii, keď jeho § 24 stanovil, že „pre disciplinárne pokračovanie bol v prvej stolici príslušný disciplinárny súd advokátskej komory, v ktorej obvode bol disciplinárny prečin spáchaný. Na premlčanie disciplinárneho prečinu a na disciplinárne pokračovanie sa použil advokátsky poriadok. Tresty prečinov disciplinárnych sú 1.pokarahanie, 2.peňažitá pokuta, 3.zákaz obhajoby. Ak bol vyrieknutý zákaz obhajoby, mal byť rozsudok, akonáhle nadobudne právoplatnosť predložený uh. kr. ministrovi spravodlivosti, aby boli upovedomené všetky úrady“. Ďalej tento zákon stanovil v § 25, že nariadenie hlavného pojednávania, priame predvolanie na hlavné pojednávanie z hľadiska disciplinárnych zákonov malo ten istý účinok ako danie v obžalobu.
Aj novoprijatý zák.čl.I/1911 Občiansky súdny /pravotný/ poriadok, ktorý sa stal účinným v zmysle zák.čl.XXXIV/1914 o určení účinnosti zák.čl.I./1911 o občianskom súdnom poriadku dňom 1.1.1915 a ktorým bol nahradený občiansky súdny poriadok vydaný zák.čl.LIV/1868 sa dotkol advokátov a to nie len tým, že stanovoval nanovo pravidlá občianskeho civilného procesu ale i tým, že garantoval v ust. § 299 bod. 4 advokátske tajomstvo, keď stanovil, že „svedecká výpoveď smie byť odopretá … o takej skutkovej okolnosti, o ktorej sa svedok nemôže vyjadriť bez toho, aby neporušil povinnosť mlčanlivosti spojenej s jeho povolaním, najmä ako … advokát, ak nebol sprostený povinnosti mlčať“. Nový občiansky súdny poriadok upravoval podrobne aj právo chudoby /§ 112 a nasl./ a povinné zastúpenie advokátom /§ 96/ a to v 4.hlave s názvom „Splnomocnenci a advokáti“ /§ 94 a nasl./. Advokáti ako zástupcovia chudobných boli určovaní komorou a iba v naliehavých prípadoch ustanovil chudobnej strane advokáta súd. O samotnej potrebe ustanovenia advokáta však vždy rozhodoval súd, komora určovala iba osobu advokáta /§ 116/ tak ako to už bolo uvedené vyššie a ako to vyplývalo aj z advokátskeho poriadku. Nárok na náhradu trov konania účastníka zastúpeného advokátom /„útrat sporu“/ bol upravený v § 425 ods.2, podľa ktorého „k útratám, ktoré sa majú nahradiť treba počítať i výdavky advokáta a jeho odmenu. Ak bol poverený zastupovaním advokát, bývajúci mimo sídla súdu, tým vzniklé väčšie útraty treba nahradiť len, keď súd uznal, že k účelnému vedeniu sporu bolo treba poveriť advokáta, bývajúceho mimo sídla.“ Aj v tomto období sa však nahrádzali iba tie trovy, o ktorých „súd uznal, že tieto boli potrebné k účelnému uplatňovaniu práva alebo k obrane, bez zreteľu na to, či útraty vznikly pred súdom alebo mimo súdu“. Pokiaľ išlo o prípady povinného zastúpenia účastníka civilného konania advokátom, tieto boli vymedzené podstatne širšie ako je tomu dnes. Advokátom musela byť strana zastúpená vždy pred súdmi vyšších stupňov a v konaní pred okresným súdom v stanovených prípadoch /napr. ak hodnota sporu prevyšovala stanovenú sumu, v zmenkových sporoch bez ohľadu na ich hodnotu atď./.
Práce advokátov sa dotkol aj zák.čl.XLIII/1914 o súdnych poplatkoch, ktorý mimo iného upravoval aj kolkovanie advokátskych plnomocenstiev a to v § 49. Advokát bol povinný predložiť súdu plnomocenstvo pre zastupovanie v jednotlivej veci opatrené kolkom. Advokát, ktorý pojednával na základe všeobecného plnomocenstva udeleného mu klientom, ktoré bolo uložené na súde /§ 102 zák.čl.I/1911 Občiansky pravotný poriadok/ bol povinný poplatok zaplatiť nalepením kolku pri prvom podaní vo veci alebo na prvej zápisnici z úkonu, na ktorom sa zúčastnil. Poplatky z plnomocenstiev udelených písomne bolo treba zaplatiť pred ich podpísaním tak, aby dolná časť kolku bola prepísaná prvým riadkom textu. Pri ústnom udelení plnomocenstva advokátovi do zápisnice sa nalepoval kolok na zápisnicu, uviedlo sa k nemu, že ide o poplatok z plnomocenstva a kolok sa prekolkoval. Ustanovenie § 54 stanovilo, že ak zastupuje v konaní podľa občianskeho pravtneho poriadku pred súdom stránku advokát, je v prvom rade on povinný hradiť poplatok, ktorý treba zaplatiť v kolkoch. To sa však netýkalo advokáta ustanoveného chudobnej strane k bezplatnému vedeniu jej záležitostí. Chudobná strana, ktorej bol ustanovený advokát neplatila ani súdne polatky /§ 75/. K žiadosti o priznanie práva chudoby sa predkladalo úradné svedectvo vydané podľa nariadenia č.72.500/1914 I.M. o vystavení úradného svedectva k žiadosti o priznanie práva chudobných v súdnom pokračovaní11.
d./ Významné postavy advokácie
Advokácia bola na Slovensku v tomto čase organizovaná v advokátskych komorách v Bratislave, Banskej Bystrici, Prešove a Košiciach. Tento stav trval až do 17.2.1921, keď začala pracovať Advokátska komora v Turčianskom Sv.Martine s obvodom pre územie celého Slovenska, ktorá vykonávala disciplinárnu právomoc aj vo vzťahu k advokátom sídliacim na Podkarpatskej Rusi. Napríklad o Advokátskej komore so sídlom v Prešove je mimo iného známe, že ku koncu svojej existencie v roku 1920 združovala 187 advokátov, z ktorých 50 sídlilo priamo v Prešove /Eperies/, jej predsedom bol dr.Ján Sztehló a tajomníkom dr.Tomáš Both. V tom istom roku sídlilo v Bratislave 110 advokátov, v Trenčíne 26 advokátov, v Nitre 42 advokátov, v Ružomberku 19 advokátov a napríklad v Považskej Bystrici iba 4 advokáti.
Jednotlivé advokátske komory boli v zmysle advokátskeho poriadku povinné predkladať o svojej činnosti pravidelné správy uh.kr.ministerstvu spravodlivosti a to za každý kalendárny rok. Tieto výročné správy pozostávajúce zo stanovených častí /počty advokátov, kandidátov, nadácie komory, disciplinárne veci, miestne súdy/ sa stali významným zdrojom informácii o živote jednotlivých komôr. Tak napríklad z Výročnej správy Košickej advokátskej komory za rok 1912 sa možno dozvedieť, že táto komora v roku 1912 obdržala 255 disciplinárných podaní, z ktorých bolo 47 sťažností na advokátov, 4 advokáti boli napomenutí s pokarhaním a v 5 prípadoch bolo nariadené disciplinárne konanie. V roku 1912 sa uskutočnilo jedno riadne a jedno mimoriadne zasadnutie valného zhromaždenia advokátov. Košická advokátska komora pôsobiaca v obvode košickej a šatoraljaújhelyskej súdnej stolice mala ku koncu roku 1912 zapísaných 214 advokátov, čo predstavovalo nárast oproti roku 1911 o 11 advokátov, keď v roku 1912 bolo novozapísaných 18 advokátov, 3 advokáti zomreli, 1 advokát sa presídlil do obvodu inej komory, 1 advokát sa stal notárom, 2 advokáti sa advokácie vzdali. Komora v roku 1912 suspendovala jedného advokáta, určila 43 advokátov na základe práva chudoby v civilných veciach a 249 obhajcov vo veciach trestných. Ku koncu roku 1912 bolo v komore zapísaných spolu 162 kandidátov advokácie, čo predstavuje nárast o 52 kandidátov oproti predchádzajúcemu roku. Komora aj v roku 1912 zveľaďovala ňou spravované fondy a to Fond na podporu starých a chudobných členov a Fond na podporu vdov po členoch komory. Výročná správa hodnotila i dopady legislatívnych zmien na advokáciu, považovala za vhodné predlžovať právnu prax kandidátov, čo sa stalo zák.čl.VII/1912, pretože aj v obvode tejto komory „treba zabrániť návalu osôb vstupujúcich na dráhu advokátstva“. Správa ďalej vyzýva na sprísnenie právnických štúdii, prehĺbenie vzájomnej úcty medzi advokátmi navzájom, odsudzuje numerus claussus a podporuje slobodné advokátstvo, poukazuje na množiace sa útoky proti činnosti advokátov zo strany súdov a súkromných stránok, žiada vykonať oparenia proti „pokútnemu pisárčeniu“ osôb spisujúcich listiny pre pozemkové knihy, čo by mali robiť výlučne notári a advokáti a poukazuje na často účelové určovanie odmeny advokátom súdmi, čo zas vedie k zhoršeniu vzťahu sudcovského a advokátskeho zboru a poukazuje i na neúmerné zaťaženie advokácie agendou chudobných, ktoré je spôsobené množstvom účelovo podaných žalôb zo strany osôb, ktoré si ľahko opatria potvrdenie umožňujúce im priznať právo chudoby a za tejto situácie ani súdy nemajú záujem v snahe zbaviť sa obťažujúcich podaní vec riadne preskúmať a advokáta určia. Na druhej strane sa Výročná správa pochvalne vyjadruje o činnosti košického kráľovského a okresného súdu, na ktorých „rýchlosť vybavovania a dôkladnosť rozsudkov zodpovedá očakávaniu“. Správa komory vyzýva uh.kr.ministra spravodlivosti prispieť aj k vybudovania nového spoločného justičného paláca pre všetky súdy v Košiciach, ustanoviť do obvodu aj tretieho súdneho exekútora a „zaviesť i na okresný súd telefón, keď tento majú už krajský súd i súdna tabuľa a netreba hádam zdôrazňovať prednosti takéhoto návrhu“.
Ako advokáti v tomto období pôsobili mnohí národní buditelia, básnici, spisovatelia, či neskorší politici alebo významní právnici. Spomedzi spisovateľov nemožno na prvom mieste nespomenúť Pavla Orságha Hviezdoslava /1849 – 1921/, ktorý po štúdiach na prešovskej Právnickej akadémii /1869-1872/, praxi advokátskej a sudcovskej /D.Kubín, Turč.Sv.Martin a Senica/, zložil advokátsku skúšku v roku 1875. Samostatnú advokátsku prax vykonával potom v Námestove a to do roku 1910, keď sa po 21 rokoch praxe vzdal. Tri roky pôsobil aj ako kráľovský podsudca v Dolnom Kubíne12. Menej známe už je, že Pavol Orságh Hviezdoslav spolu s ďaľšími advokátmi a to dr. Antonom Nádašim pôsobiacim v Dolnom Kubíne, dr.Matúšom Dulom a dr. Jánom Jesenským stáli aj pri zrode Horno-uhorskej banky Tatra, ktorá sa mala stať silným slovenským peňažným ústavom a ktorej založenie bolo považované za významný národný počin. Všetci títo advokáti sa stali i účastinármi tejto banky.
Povolaním advokátmi boli aj básnik Janko Kráľ /1824 – 1876/, ktorý vykonával od roku 1868 advokátsku prax v Zlatých Moravciach a konečne aj už spomenutý spisovateľ Janko Jesenský /1874 - 1945/, ktorý právo študoval na Právnickej akadémii v Prešove /1893-94/, pôsobil po zložení advokátkej slúšky v roku 1901 v Budapešti a od roku 1905 ako advokát v Bánovciach13. Doktorát práva zložil na univerzite v Kluži /Rumunsko/. Koncipientsku prax vykonával v advokátskych kanceláriách v Martine, Lučenci, Liptovskom Mikuláši a v Novom Meste nad Váhom mimo iných u dr.Matúša Dulu, dr.Ľudovíta Bazovského a dr.Rudolfa Markoviča. Okrem advokácie pôsobil aj ako župan v Rimavskej Sobote, Nitre, bol radcom a Krajinským viceprezidentom v Bratislave.
V advokácii začínal aj slovenský národovec, buditeľ a neskorší profesor na Univerzite Komenského v Bratislave dr. Augustín Ráth, ktorý študoval v Budapešti, po doktoráte v roku 1899 nastúpil koncipientskú prax v slovenských advokátskych kanceláriach a to u dr.Pavla Mudroňa /1835 – 1914/ v Turčianskom Sv.Martine, ktorý bol známy sociálnym cítením a pôsobil ako zástupca roľníkov pri vyväzovacích procesoch so zemepánmi14 ako aj na Myjave u dr.Janka Krnu /1860-1926 - advokáta, ktorý bol pre svoje panslávske pôsobenie vylúčený z uhorských škôl, v roku 1889 zložil advokátsku skúšku, od roku 1890 pôsobil ako advokát na Myjave a po prevrate ako prezident Notárskej komory na Slovensku15/, aby sa neskôr stal advokátom v Ružomberku a neskôr v Námestove, kde prevzal kanceláriu po Pavlovi Orsághovi-Hviezdoslavovi16. Advokátom bol i syn dr.Janka Krnu dr.Ivan Krno /nar.1891/, ktorý študoval právo v Budapešti a Paríži a ako prvý zložil advokátsku skúšku v slovenskom jazyku. Po vzniku ČSR pôsobil na veľvyslanectve vo Viedni, Budapešti a Paríži a zastupoval aj pred Medzinárodným súdom v Haagu. Advokátom a starostom Bratislavy bol advokát dr.Vladimír Krno /nar.1874/, ktorý patril k zakladateľom Matice Slovenskej, právo študoval v Budapešti a ako advokát pôsobil v Pezinku. V roku 1925 preložil uhorský pravotný poriadok do slovenčiny.
V roku 1891 zložil po štúdiách vo Viedni, Berlíne, Prahe a v Budapešti advokátsku skúšku dr.Emil Stodola /1862 – 1945/. Pochádzal z rodiny zámožného mikulášskeho garbiara, ktorý svojim štyrom synom poskytol dobré vzdelanie. Jeho brat Jozef pokračoval v otcovom podnikaní, Kornel sa stal úšpešným politikom a Aurel položil základy teórie tepelných a plynových turbín. Advokátsku skúšku zložil v roku 1891 v Budapešti. Prax vykonával spočiatku v Liptovskom Mikuláši, neskôr v Budapešti a po prevrate v Bratislave, kde ho kolegovia zvolili za predsedu Zväzu advokátov na Slovensku. Už v roku 1917 v Budapešti začal vydávať časopis Právny obzor, ktorý neskôr po vzniku ČSR začala vydávať Právnická Jednota Slovenska a ktorý existuje doposiaľ17. Počas výkonu advokátskej praxe sa aktívne venoval verejnej a politickej činnosti, bol členom predstavenstva Slovenskej národnej strany, naliehal na vytvorenie Slovenskej národnej rady a pripravil aj vlastný návrh textu Deklarácie slovenského národa, ktorý priniesol na deklaračné zhromaždenie do Martina 30.10.1918. Počas svojho života sa venoval právnej otázke spôsobu začlenenia Slovenska do nového štátneho útvaru, bol znalcom švajčiarskeho kantonálneho usporiadania. Napísal mimo iného odbornú prácu „O samospráve Slovenska“. Z vysokej politiky odišiel po prevrate v roku 1918, neprijal poslanecký mandát a v roku 1922 abdikoval aj z postu predsedu Slovenskej národnej rady. Jeho životným heslom bolo „suum cuique“ a toto heslo vštepoval aj mladším kolegom.
V advokácii u dr.Boleslavína Vrchovského v Budapešti krátko pôsobil aj spoluautor Memoranda národa slovenského z roku 1861 dr.Štefan Marko Daxner /1823 – 1922/, neskorší sudca zmenkového súdu v Debrecíne a jeho synovec dr.Samo Daxner /1877 – 1949/, ktorý bol politikom, národnokultúrnym pracovníkom, gemersko-malohontským županom a advokátom v Tisovci18, kde i zomrel.
Predsedom Slovenskej národnej strany a podpredsedom Národného zhromaždenia sa stal advokát dr.Matúš Dula /1846 – 1926/, ktorý študoval právo vo Viedni a Budapešti, koncipientskú prax vykonával u dr.Pavla Mudroňa a vlastnú advokátsku prax otvoril v Turč.Sv.Martine v októbri 1871. Ako advokát v osemdesiatych rokoch 19.stor. zastupoval budapeštianskou vládou penasledovaných Slovákov - Gustáva Kellnera, či farára Mošteňana. V advokácii pôsobil do roku 1914, kedy požiadal o výmaz zo zoznamu advokátov a venoval sa politickej a spolkovej činnosti19. Založil viacero študentských i hospodárskych spolkov, bol predsedom Slovenskej národnej strany i predsedom SNR a v období ČSR poslancom a senátorom.
Známi ako advokáti tohto obdobia sa stali aj dr.Miloš Štefanovič /nar.1854/ pôsobiaci v Turč.Sv.Martine, ktorý prevzal advokátsku kanceláriu v Prešporku po neb. Michalovi Mudroňovi, bratovi Pavla Mudroňa a ktorý vynikal ako obhajca v trestných politických konaniach proti slovenským novinárom20, študoval v Prešporku a bol aj literárne činný, ďalej dr.Jozef Dérer /1855 – 1918/, advokát v Malackách, ktorého syn Ivan, tiež advokát, sa stal neskôr ministrom s plnou mocou pre Slovensko21. Známymi boli aj trnavskí advokáti dr.František Veselovský /1845 – 1917/ a dr.Ján Galla, ktorý bol dlhoročným členom disciplinárneho senátu pre advokátov pri najvyššom súde, či martinskí advokáti dr.Jozef Kohút /1838 – 1915/ a už spomínaný dr.Andrej Halaša /1852 – 1913/, v činnosti advokátskej kancelárie ktorého pokračoval v Turčianskom Sv.Martine jeho syn Dušan. Dr. Andrej Halaša žil od roku 1874 v Martine, organizoval tamojší kultúrny život, zaslúžil sa o postavenie Národného domu, prekladal divadelné hry z viacerých jazykov, vydával časopisy a zozbieral množstvo ľudových piesní. Bol hybnou silou martinských kultúrnych spolkov, udržiaval čulý listový kontakt s množstvom Slovákov a traduje sa o ňom, že rozposielal knihy, adresy a informácie všetkým, ktorí sa naňho s dôverou obrátili so žiadosťou o pomoc.
V Trnave v roku 1904 otvoril svoju advokátsku kanceláriu na podnet dr.Miloša Štefanoviča dr.Milan Ivanka /nar. 1876/, ktorý obhajoval v 28 procesoch pred porotnými súdmi slovenských politikov a žurnalistov, mimo iného aj Andreja Hlinku22. Vyrastal v ovzduší národných buditeľov Pavla Mudroňa, Vajanského, Ambra Pietra, Matúša Dulu, či Andreja Halašu. Bol vylúčený z Prešovkého gymnázia pe poburovanie, právo študoval v Pešti, kde zložil aj advokátsku skúšku. Prekladal ruských klasikov. Ako koncipinet pôsobil u v Turčianskom Sv.Martine v kanceláriách P.Mudroňa, či Matúša Dulu. Advokátsku prax si otvoril v Trnave, kde naďalej s neobyčajným zápalom horlil pre slovenskú vec. Maďarské úrady ho stíhali pre poburovanie a bol odsúdený na jeden rok väzenia, peňažný trest a bol zbavený mandátu poslanca.
V Bratislave pôsobil dr.Ľudevít Medvecký /narodil sa v roku 1878 vo Zvolene/, ktorý bol spoluzakladateľom Slovenského denníka v Pešti, členom bankovej rady Národnej banky v období 1.ČSR a neskôr i poslancom Národného zhromaždenia.
Dr.Štefan Fajnor /1844 – 1909/, rodák z Brezovej pod Bradlom, vykonával štyridsať rokov advokátsku prax v Senici a právnikom sa stal na popud advokáta dr.Michala Mudroňa, ktorý bol mimo iného spolu so Štefanom Daxnerom aj členom Stáleho národného výboru ustanoveného v Turčianskom Sv. Martine 6. a 7.júna 186123. Právo študoval na univerzitách v Bratislave a Budapešti. Ako obhajca hájil J.M.Hurbana, zakladateľa Slovenských pohľadov a jeho syna dr.Svetozára Hurbana Vajanského /1847 – 1916/, ktorý inak tiež od roku 1874 pôsobil ako advokát v Skalici. Štefan Fajnor sa tešil ako advokát veľkej obľube a bol vyhľadávaný najmä v urbárskych a komasačných veciach a často ohajoval v politických procesoch perzekvovaných príslušníkov nárosného hnutia. Jeho syn Vladimír sa stal neskôr prvým predsedom Najvyššieho súdu ČSR v Brne24 a spomenieme ho medzi advokátmi známymi z obdobia Republiky Československej. Menej známe je, že dr. Štefan Fajnor bol i hudobným skladateľom, zbieral a harmonizoval ľudové piesne, skladal klavírne skladby a dokonca aj koncertoval.
Známym advokátom v Košiciach bol dr.Július Aczél /1867 – 1940/, ktorý pôsobil aj ako člen mestského zastupiteľstva v Košiciach a funkcionár liberálnej strany. Pôsobil ako právny zástupca Červeného kríža, viacerých košických priemyselných podnikov a člen správných rád niekoľkých ústavov. Ako advokát v Levoči, Arade, Dolnom Kubíne, Košiciach a Bratislave pracoval dr. Dezider Lauko /1872 – 1942/, ktorý študoval právo na právnickej fakulte Prešovského kolégia. Neskôr pôsobil ako radca na Ministerstve financií a preseda kuratória Hudobnej školy pre Slovensko. Advokátom bol i syn básnika Jána Bottu - dr. Július Botto /1848 – 1926/, ktorý rovnako tak študoval v Prešove a neskôr pôsobil na Gemeri, venoval sa historickej práci, podporoval národné hnutie a publikoval v Národných novinách. Svoje štúdia začal na revúckom gymnáziu, neskôr pokračoval v štúdiu práva, aby sa stal advokátom. Je autorom životopisov mnohých významných osobností národného života – Francisciho, Hodžu, Daxnerovcov a je i autorom dejín Matice Slovenskej.
V týchto súvislostiach nemožno nespomenúť i tých slovenských advokátov, ktorí ako členovia Slovenskej národnej rady v roku 1918 prispeli k snahám o vznik samostatného československého štátu. Boli nimi už spomínaní dr.Milan Ivanka, advokát z Trnavy, dr.Ivan Dérer, dr.Ján Záturecký, dr.Rudolf Markovič, advokát z Nového Mesta nad Váhom, dr.Cyril Horvát, advokát zo Senice, dr.Štefan Štefaník a dr.Ján Valášek, advokáti z Brezovej, dr.Michal Slávik, advokát z Myjavy, dr.V.Bertovič, advokát z Nitry, dr.Miloš Šimko, advokát z Hlohovca, dr.Karol Štúr, advokát z Trenčína, dr.Ján Jesenský, advokát z Bánoviec, dr.Jozef Hranec, advokát z Čadce, dr.Ján Brežný, advokát zo Žiliny, dr.Matúš Dula, dr.Gustáv Izák a dr.Miloš Ivančo, advokáti z Turčianskeho Sv.Martina25.
Žilinský advokát dr.Ján Brežný /nar. 1871/ získal v Pešti po právnických štúdiách doktorát v roku 1896 a advokásky diplom v roku 1899 vo Viedni. Slovenské záležitosti zastupoval na celom žilinskom okolí. Bol literárne činný, príspevky zasielal do Národných novín.
Členom SNR bol aj advokát dr. Ján Vanovič /1856 – 1942/, ktorý bol spolu s dr.Emilom Stodolom i členom Výkonného výboru SNR. Právo vyštudoval v Bratislave a Budapešti, od roku 1886 pôsobil ako advokát v Martine. Vystupoval proti maďarizácii a propagoval spoluprácu nemaďarských národov v Uhorsku. Bol činovníkom Matice Slovenskej a neskôr aj jej predsedom. Po roku 1918 bol poslancom Národného zhromaždenia, spoluzakladateľom a predsedom advokátskej komory.
Ako advokát pôsobil aj dr. Peter Jamnický /1840 – 1908/ a to v Pezinku. Medzi Pezinčanmi sa tešil veľkej obľube, pretože svojimi radami pomáhal aj prostým ľuďom. Bol jedným zo zakladajúcich členov Matice Slovenskej. Koncipientskú prax vykonával u dr. Mudroňa a pomáhal mu pri obhajobe v tzv. Aradskom procese. Známe je i to, že prichýlil do svojho domu v Pezinku na sedem mesiacov Jána Čajaka, keď tento musel odísť z Evanjelického lýcea v Bratislave. Advokátom sa stal i jeho syn dr. Otakar Jamnický, ktorý študoval právo na univerzitách v Budapešti, Lipsku a Berlíne. Po smrti svojho otca prevzal v roku 1908 jeho advokátsku kanceláriu v Pezinku. Po roku 1918 pôsobil ako starosta Pezinka a neskôr do roku 1921 ako župan komárňanskej župy, keď sa presťahoval do Bratislavy, kde prijal miesto právneho zástupcu mesta Bratislava. V Bratislave vykonával notársku prax i dr.Vladimír Pivko, ktorý predtým pôsobil ako advokát v Dolnom Kubíne a neskôr bol poverený správou župy Liptovskej. Ako advokát v Bratislave bol činný i dr.Jozef Kallay /nar.1881/, ktorého otec bol advokátom a neskôr notárom v Liptovskom Mikuláši. Od roku 1922 bol ministrom s plnou mocou pre Slovensko.
Advokátom bol aj strýko maliara Miloša Bazovského – dr.Ľudevít Bazovský /nar. 1872/, ktorý študoval právo v Pešti a dosiahol tam aj doktorskú hodnosť. Ako advokát sa usadil v Lučenci, neskôr sa stal poslancom a bol menovaný županom novohradským.
K ďaľším advokátom tohto obdobia, na ktorých si s hrdosťou spomínajú ich rodáci patrili dr. Rudolf Markovič /1868-1934/, advokát v Senici a advokáti v Banskej Bystrici a okolí dr. Andrej Hanzlík /1850-1931/, ktorý pôsobil ako advokát od roku 1923 a bol i starostom Banskej Bystrice, dr. Ján Vesel /1862 – 1931/ považovaný za jedného zo spoluzakladateľov slovenského peňažníctva, ktorý v rokoch 1888-1891 vykonával osnovnícku prax v kancelárii dr. Hanzlíka a neskôr pôsobil i ako notár v Banskej Bystrici, či národný pracovník dr.Samuel Slabeycius /1873 – 1932/ pôsobiaci po štúdiách práva v Budapešti ako advokát v Brezne. V Košiciach pôsobil dr.Pavel Novák /nar.1889 v Dolnom Kubíne/, ktorý bol synom národovca Pavla Nováka. Po dr.Vladimírovi Mutňanskom /nar.1855 - ktorý študoval právo v Prešove, Košiciach, Kluži a Pešti a od roku 1913 pôsobil ako prvý slovenský advokát v Košiciach/ bol zvolený v roku 1923 košickým meštanostom. V Košiciach pôsobil ako advokát aj dr.Jan Sekáč /nar.1882 - 1962/, ktorý študoval právo v Prešporku, Pešti a Kluži, istý čas pôsobil aj ako vojenský sudca a v roku 1919 bol menovaný košickým županom, neskôr županom stolice podtatranskej v Lipt.Sv.Mikuláši a slovenským zemským prezidentom /1930/.
JUDr. Peter Kerecman, PhD.
advokát
Košice