Advokácia na Slovensku v rokoch 1848-1874

Po dosiahnutí čiastkových víťazstiev nad maďarským odbojom a po tom, čo bola proklamovaná Františkom Jozefom dňa  4.marca 1849 tzv. Stadionova ústava, ktorá vyhlásila jednotnosť ríše a Uhorsko za jej súčasť, dochádza k prípravám reorganizácie Uhorska a nástupu obdobia označeného neskôr ako otvorený absolutizmus. Po konečnej porážke revolúcie 1849/49 boli do jednotlivých územnosprávných jednotiek na území Uhorska obsadenom rakúskym vojskom -  komitátov – dosadení dočasní kráľovskí komisári. Najvyššou súdnou stolicou sa aj pre územie Slovenska stal Oberster Gerichtshoff so sídlom vo Viedni. Prebiehajúca súdna reforma sa niesla v duchu oddelenia súdnictva od správy. Nový systém bol budovaný pod ochranou rakúskeho vojska a pod vedením rakúskym ministrom spravodlivosti menovaných odborníkov z Uhorska. Bola presne vymedzená súdna hierarchia, vecná i miestna príslušnosť nových cisárskych súdov. V tomto období bol vytvorený aj systém pozemkových kníh a boli zriadené pozemkové senáty. Nový súdny systém bol zavedený cisáskym patentom v roku 1849 a tvorili ho prvostupňové okresné súdy s tým, že v prvom stupni rozhodovali v zložitejších veciach aj župné súdy. V druhom stupni rozhodovali župné súdy o odvolaniach proti rozhodnutiam okresných súdov a o odvolaniach proti rozhodnutiam župných súdov ako súdov prvostupňových rozhodovali dištriktuálne vrchné súdy. Ich sídla boli určené tak, aby zodpovedali obvodom novovytvorených dišriktov, ktoré vznikli medzičasom zlúčením pôvodných komitátov /bachova organizácia administratívy/. Územie Uhorska  bolo rozdelené do piatich dištriktov, z toho územie dnešného Slovenska do dvoch - bratislavského a košického. Dištrikty sa delili na komitáty /župy/ a okresy. Bratislavský dištrikt spravoval 12 komitátov a 62 okresov a košický 9 komitátov a 56 okresov. Vrchný súd bol zriadený v Bratislave pre obvod bratislavského dištriktu a v Prešove pre obvod dištriktu košického.
Táto dočasná súdna organizácia bola čiastočne pozmenená s účinnosťou od roku  1854, čím mal byť vytvorený definitívny stav /zák.č.10/1853 R.z./., keď v dištriktoch pôsobilo 5 dištriktuálnych /hlavných, či vrchných/ súdov, nazývaných neskôr Oberlandesgericht, ktorých funkčná príslušnosť bola daná rozhodovaním o odvolaniach a z ktorých dva naďalej sídlili na Slovensku /Bratislava, Prešov/, v komitátoch pôsobili nižšie dištriktuálne /župné, komitátne/ súdy, nazývané v niektorých prípadich Landesgericht /krajinský súd/, ktoré rozhodovali spravidla ako súdy prvostupňové a ako súdy odvolacie vo vzťahu k veciam rozhodovaným v prvom stupni najnižšími súdmi okresnými - slúžnovskými úradmi. Takto vytvorený súdny systém bol zhodný s organizáciou súdnictva v rakúskej časti monarchie, zodpovedala mu aj organizácia prokuratúry a celkovo bol objektívne lepší a pokrokovejší, než predrevolučná uhorská organizácia1.  Na čele súdnej sústavy stála naďalej najvyššia súdna inštancia sídliaca vo Viedni. Už v tomto období bolo na územie Slovenska cielene preložené množstvo českých administratívnych i súdnych úradníkov.
Charakteristickým pre justíciu tohto obdobia bola prísna a dôsledná germanizácia – nemecký jazyk sa stal nie len jazykom vnútornej služby ale aj jazykom, v ktorom boli vydávané právne normy a konečne aj rozhodnutia súdov. Dištriktuálne súdy boli obsadzované na území Slovenska nemaďarskými sudcami, ktorí rozhodovali na základe rakúskych zákonov. To viedlo v oblasti civilného práva k zavedeniu právnej istoty, aká predtým v Uhorsku nikdy neexistovala2.
            Počas desaťročia trvania Bachovho absolutizmu nastoleného po roku 1849 bol v rámci centralizácie a germanizácie do Uhorska zavedený celý rakúsky právny poriadok a vydalo sa neprehľadné množstvo ministerských nariadení a cisárských patentov, ktorými sa upravovali rôzne oblasti hospodárskeho, politického a spoločenského života3 vrátane oblasti advokácie.
         Stav právnej úpravy advokácie bol charakteristický v prvej polovici 19.storočia nie len v Uhorsku ale aj v Rakúsku neexistenciou predpisu, ktorý by jednotne upravoval pôsobenie a postavenie advokátov. Tento stav platil v Rakúsku až do dňa nadobudnutria účinnosti cisárskeho nariadenia č.364/1849 R.z., korým sa schvaľuje provizórny advokátsky poriadok. Toto nariadenie bolo prvým predpisom komplexne upravujúcim oblasť advokácie v Rakúsko-Uhorsku. O tri roky neskôr bol prijatý predpis upravujúci rovnako komplexne a osobitne advokáciu pre územie Uhorska, ktorý bol v mnohom podobný provizórnemu rakúskemu advokátskemu poriadku. Keďže Advokátsky poriadok pre Uhorsko v mnohom čerpal z provizórneho rakúskeho advokátskeho poriadku, nemožno sa stručne nezmieniť najprv o ňom.
            Cisárske nariadenie č.364/1849 R.z., korým sa schvaľuje provizórny advokátsky poriadok pozostávalo spolu z dvadsaťjeden paragrafov. Jeho pokrokovosť spočívala najmä v tom, že zverilo istú časť samosprávy advokátskym komorám. Na druhej strane počet advokátov bol obmedzený rozhodovaním štátnych orgánov, čím bol stanovený pre advokátov numerus clausus4. Najpodstatnejšou zmenou zavedenou týmto nariadením bolo zriadenie advokáskych komôr združujúcich všetkých advokátov sídliacich v obvode zemského súdu. Vzorom dočasného advokátskeho poriadku bola právna úprava francúzska5. Podľa § 1 advokáti boli menovaní ministrom spravodlivosti, ktorý mohol prípad od prípadu po vyjadrení apelačného súdu a príslušnej advokátskej komory rozhodnúť o zvýšení alebo znížení advokátskych počtov ako aj o určení advokáta do obce, kde žiadne advokátske miesta nie sú. Právo advokáta zastupovať v civilných záležitostiach sa vzťahovalo pre celý obvod apelačného súdu, v ktorom mal advokát bydlisko. Právo zastupovať v trestných veciach bolo upravené v trestnom poriadku /§ 9/. Požiadavky pre pripustenie advokáta k výkonu advokácie boli stanovené v § 10 tak, že advokátom mohol byť iba ten, kto je rakúskym štátnym občanom, dosiahol fyzickú plnoletosť, vedie primeraný spôsob života a jeho odborné vedomosti boli preverené advokátskou skúškou alebo pred nadobudnutím účinnosti tohto nariadenia vykonanou fiškálnou skúškou. Žiadosti o vykonanie advokátskej skúšky sa podávali apelačnému súdu a predpokladom pripustenia ku skúške bolo, že kandidát dosiahol doktorskú hodnosť na rakúskej univerzite a nadobudnutie praktickej spôsobilosti získanej službou na rakúskom súde alebo fiškálnom úrade alebo u tuzemského advokáta a síce buď po dobu troch rokov po získaní doktorátu alebo po dobu piatich rokov po dokončení právnických šáudií bez zreteľa na dobu od dosiahnurtia doktorátu. Vysvedčenie o praxi u advokáta muselo byť potvrdené výborom príslušnej advokátskej komory /§ 12/. Podľa § 13 do konca roku 1850 mohli byť ku skúške pripustení tiež negraduovaní skúsenní sudcovia, ktorí preukázali, že vykonávali bezúhonne po dobu piatich rokov sudcovský úrad na rakúskom súde. Samotná advokátska skúška sa vykonávala pred päťčlennou skúšobnou komisiou zloženou z predsedu, ktorým bol radca apelačného súdu, dvoch súdnych radcov a dvoch advokátov. Členov komisie zo stavu sudcovského určovalo prezídium apelačného súdu a členov komisie – advokátov určila advokátska komora so sídlom v obvode apelačného súdu. Cieľom advokátskej skúšky bolo preveriť znalosti kandidáta z civilného aj trestného zákonodárstva. Výsledok skúšky nebol hodnotený známkou, ale iba tým, či kandidát je spôsobilý k vykonávaniu advokácie alebo nie je. Po svojom menovaní bol advokát povinný v priebehu troch mesiacov ujať sa úradu a uchádzať sa o pripustenie k vykonaniu prísahy pred príslušným apelačným súdom, pretože inak jeho menovanie zaniklo. Zloženie prísahy ako aj nástup do úradu advokáta sa verejne oznamoval /§ 18/.
            Advokátske komory sa skladali zo všetkých advokátov, ktorí bývali v obvode zemského súdu /§ 2/. So súhlasom ministra spravodlivosti mohli sa do jednej komory združiť advokáti aj z obvodov viacerých zemských súdov. Komora mohla mať svoje úradné sídlo pri niektorom zemskom súde. Náklady spojené s činnosťou komory znášali samotní advokáti patriaci k danej komore. Orgánmi komory boli jej prezident a stály výbor. Tieto funkcie sa vykonávali bezplatne /§ 7/. Orgánom komory voleným jej členmi bol Stály výbor, ktorý musel mať okrem predsdu aspoň štyroch členov. Advokátskym komorám boli zverené záležitosti vymenované taxatívne v § 4. Komora si takto vydávala a schvaľovala svoj vlastný vnútorný poriadok, pôsobnosť Stáleho výboru a jeho rokovací poriadok, volila si prezidenta komory, ktorý bol zároveň predsedom Stáleho výboru a jeho členov a to vždy na obdobie jedného roka, pričom výsledky volieb sa oznamovali apelačnému súdu. Komory preskúmavali svoje príjmy a výdavky, vyjadrovali sa k ustanovovaniu advokátov do ich pôsobísk ako aj k návrhom na suspendovanie advokáta z povolania, určovali advokátov – skúšobných komisárov, ktorí boli priberaní ku skúškam. Komory boli oprávnené podávať navrhy zákonov a ich povinnosťou bolo udržiavať česť a dôstojnosť advokátskeho stavu. Stálemu výbor patrila mimo iného aj povinnosť vykonávať dohľad v obvode komory nad kandidátmi advokácie.
Provizórny advokátsky poriadok venoval pozornosť aj úprave ustanovovania advokátov pre beplatné zastupovanie chudobnej strany v nadväznosti na normy procesného práva. Stálemu výboru komory zveroval rozhodovanie o určení osoby advokáta pre bezplatné zastupovanie pre chudobné strany a vydávanie stanoviska k jeho návrhu na zbavenie ustanovenia /§ 5/. Samotné rozhodovanie o tom, či strane patrí právo chudobných ostalo však aj naďalej vyhradené súdu /§ 19/, komora iba určovala osobu bezplatného zástupcu. O zbavení ustanoveného advokáta tejto povinnosti na jeho žiadosť rozhodoval rovnako tak výlučne súd po vyžiadaní stanoviska stáleho výboru advokátskej komory /§ 19/.
Disciplinárny dohľad nad advokátmi bol zverený výhradne apelačnému súdu. Pokiaľ malo byť rozhodované o suspendovaní alebo prepustení advokáta z povolania, vyžiadal si apelačný súd stanovisko príslušnej komory a toto spolu s vlastným stanoviskom predložil na rozhodnutie najvyššiemu súdu. Pokiaľ ide o vyslovenie pokarhania advokáta alebo uloženie pokuty advokátovi6, zostali v platnosti predchádzajúce predpisy bezozmeny7, podobne ako aj ostatné predpisy, ktoré neodporovali tomuto nariadeniu /§ 20, § 21/8.

1.     Prvý uhorský advokátsky poriadok

            Advokátskym poriadkom pre Uhorsko býva skrátene nazývaný Patent cisársky daný dňa 24.júla 1852 č.138/1852, ktorým sa predpisuje Advokátsky poriadok pre Uhorsko, Chorvátsko, Slavonsko, banát Temešský a Vojvodstvo Srbské s výnimkou vojenskej hranice. Tento cisársky patent bol uverejnený v čiastke LIII, čísle 170 vydanom dňa 7.9.1852 Ríšskeho zákonníka a vládneho vestníka ročník 1852, pozostával z uvodzovacej časti, ktorá mala preambulu a desať článkov a samotného Advokátskeho poriadku tvoreného šesťdesiatimi troma paragrafmi doplnenými prílohou obsahujúcou text advokátskej prísahy. Účinosť nadobudol dňa 1.1.1853. Táto norma bola prvou komplexnou právnou úpravou advokácie prijatou špeciálne pre územie Uhorska, keď do tých čias bola úprava advokácie roztrúsená v rôznych predpisoch9. Vydaniu Advokátskeho poriadku s platnosťou pre Uhorsko predchádzala úprava pre oblasť Sedmohradska, ktorá bola vykonaná Nariadením ministerstva justície zo dňa 14.5.1852 o úprave advokácie v Sedmohradsku.
Úvodná časť po obvyklej deklarácii začínajúcej slovami „My František Jozef Prvý, z božej milosti cisár Rakúsky, kráľ Uhorský, Český, Lombardský a Benátsky, Dalmátsky, Chorvátsky, Slavónsky, Haličský, Vladimírsky, arcivojvopda Rakúsky, veľkovojvoda Krakovský, vojvoda Lotrinský, Salcburský, Štýrský, Korutánsky, Bukovinský, Horno a Dolnosliezsky, veľkoknieža Sedmihradský atď., atď.“, vysvetľuje, že panovník „prihliadnúc k potrebe, aby zastupovanie vo veciach právnych v korunných krajinách primeraným spôsobom bolo usporiadané, vypočujúc ministrov a Ríšsku radu, uznal za dobré, aby schválil pripojený advokátsky poriadok“. V prvom z článkov úvodnej časti sa stanovilo okrem dňa účinnosti tejto normy i to, že týmto dňom zároveň strácajú svoju moc všetky predpisy o vykonávaní advokácie, ktoré vo všetkých krajinách, na ktoré sa tento patent vzťahuje, platili alebo „do nich akokoľvek boli prenesené“. Ďaľšie ustanovenia obsahovali prechodnú úpravu advokácie, keď konštatovali, že tie osoby, ktoré síce nadobudli diplom civilného alebo zmenkového advokáta podľa predchádzajúcich uhorských predpisov, avšak v posledných piatich rokoch prax nevykonávali, nie sú oprávnené prax vykonávať, ak im nepovolí výnimku minister práva. Pokiaľ išlo o civilných a zmenkových advokátov, ktorí sa nimi stali podľa predchádzajúcich právnych predpisov a prax počas predchádzajúcich piatich rokov skutočne vykonávali, títo boli oprávnení prax dočasne vykonávať aj po účinnosti tohto cisárskeho patentu po tom, čo im minister práva udelí povolenie. Pre ďaľší výkon advokácie však boli povinní následne sa títo advokáti podrobiť pred vrchným dištriktným súdom preskúšaniu zo zákonov civilných a trestných, ktoré v tomto čase platili a dodatočne preukázať, že sú bez ujmy na cti a „dobre sa chovali“. Predpokladom takéhoto dočasného výkonu advokácie bolo však aj to, že zložili advokátsku prísahu podľa § 7 tohto cisárskeho patentu. Žiadosť o dočasné povolenie a preskúšanie advokáti mali podať na vrchnom súde, v obvode ktorého pôsobili a vrchný súd po pripojení svojho stanoviska vec predložil ministrovi práva. Skúška musela byť riadne zložená do dvoch rokov od účinnosti tohto patentu, inak oprávnenie na výkon advokácie zaniklo. Cisársky patent stanovil v čl.V výnimku z povinnosti zložiť skúšku pre tzv. tabulárnych advokátov, ktorých zoznam spracovali príslušné súdy a predložili ministrovi práva ako aj pre tie konkétne prípady, keď usúdil minister práva s ohľadom na doterajšiu praktickú činnosť advokáta, že tento už svojou prácou preukázal spôsobilosť advokáciu vykonávať. Po zložení skúšky alebo jej odpustení, každý advokát bol povinný nahlásiť ministrovi práva svoje sídlo, alebo uviesť, že určenie sídla ponecháva na uváženie ministra. Všetkých advokátov, ktorí takto nadobudli oprávnenie naďalej vykonávať advokáciu a zložili prísahu, zapísal podľa ich sídla do zoznamu príslušný vrchný zemský súd, ktorý takéto zoznamy  advokátov bol poverený  viesť10.
Samotný advokátsky poriadok sa vnútorne členil na päť hláv, názov prvej znel „Náležitosti potrebné pre dosiahnutie advokácie“, druhej „O právach a povinnostiach advokátov“, tretej „O výboroch advokátskych“, štvrtej „O vykonávaní moci disciplinárnej nad advokátmi“ a piatej „O strate advokácie“.

a./ Podmienky výkonu advokácie

Prvá hlava pod názvom „Náležitosti potrebné pre dosiahnutie advokácie“ upravovala podmienky a postup pre získanie oprávnenia na výkon advokácie. Úvodné ustanovenie tejto normy výslovne stanovilo, že „advokáciu vykonávať je možné len vtedy, keď úrad, ktorý na to má právo, dal na to príslušné povolenie“. Týmto „úradom“ bol rakúsky minister práva. 
Predpoklady pre podanie žiadosti o povolenie vykonávať advokáciu boli stanovené v § 2 a bolo ich šesť – rakúske štátne občianstvo, nadobudnutá „plnoletosť fyzická“, bezúhonný život, „doktorstvo juridické“, vykonanie praxe predpísaným spôsobom a zloženie skúšky po absolvovaní tejto praxe. V nasledujúcom ustanovení advokátsky poriadok určil negatívne podmienky pre výkon advokácie, keď konštatoval, že nespôsobilými pre dosiahnutie advokácie boli najmä tí, ktorí sa nachádzajú v konkurze alebo pod opatrovníctvom a ďalej tí, ktorí boli trestným súdom uznaní vinnými zo spáchania zločinu zo zištnosti, zločinu urážajúceho mravopočestnosť, alebo priestupku spáchaného zo zištnosti a za tento im bol uložený trest odňatia slobody najmenej na šesť mesiacov. Nezlučiteľný s výkonom advokácie bol súčasný výkon plateného štátneho úradu, sensálstvo alebo výkon inej činnosti vedľajšej, ktorá by bola na prekážku náležitého výkonu advokácie. V prípade, že sa zistí výkon takejto činnosti advokátom, bol vrchný zemský súd alebo vrchný súd dištriktuálny opŕanený uložiť advokátovi, aby sa v primeranej lehote buď vzdal výkonu takejto vedľajšej činnosti alebo výkonu advokácie.
Ako už bolo uvedené vyššie, o tom, či osoba spĺňajúca podmienky pre podanie žiadosti o výkon advokácie bude menovaná advokátom, patrilo rozhodovať ministrovi práva. Zákon tu používa výslovne pojem „menovať“ advokáta, čím zdôrazňuje postavenie štátneho orgánu na jednej  strane a žiadateľa o výkon advokácie na strane druhej. Ako vidno právny nárok na vymenovanie za advokáta v prípade splnenia určitých podmienok tento advokátsky poriadok nepoznal. Advokátsky poriadok neurčoval navyše ani kritéria pre rozhodovanie ministra práv o menovaní advokáta v konkrétnom prípade. Stanovoval iba to, že advokáti mali byť menovaní tak, aby celkové počty advokátov v obvodoch jednotlivých vrchných zemských súdov, či vrchných dištriktuálnych súdov alebo banských tabúľ „zodpovedali potrebe danej doby“. Tento počet bol určovaný ministrom práva po nezáväznom vyjadrení advokátskeho výboru a vrchného súdu. Numerus clausus advokátov platil teda v Uhorsku, podobne ako  v Rakúsku, aj po prijatí tohto advokátskeho poriadku. Aj tým bol dotvorený vzťah štátu a advokácie ako aj jej postavenie.
Minister práva rozhodoval aj tom, do ktorého súdneho miesta bude advokát pridelený /§ 5/. Ak sa ukázalo, že v niektorom súdnom mieste bola potreba zriadenia miesta ďaľšieho advokáta, alebo ak bolo potrebné obsadiť uvoľnené miesto po advokátovi, mal vrchný zemský súd alebo vrchný dištriktuálny súd po súhlase ministra práv s takýmto postupom, vypísať konkurz. Po uplynutí určenej lehoty, po vypočutí advokátskeho výboru a súdu prvého stupňa so sídlom v obvode, v ktorom sa uprázdnilo miesto advokáta alebo vzniklo nové takéto miesto, podal vrchný zemský súd ministrovi práva návrh na obsadenie takéhoto miesta novým advokátom /§ 6/.
Po tom,čo bol advokát ministrom práva menovaný, vrchný zemský súd alebo vrchný dišriktuálny súd vzal advokáta pod prísahu. Prísahajúci „sprisahal“ advokáta slovami: „Budete prisahať Bohu Všemohúcemu a sľúbite na svoju česť a vieru, že chcete Jeho cisársko-kráľovskému apoštolskému Veličenstvu, nášmu najmilostivejšiemu zemepánovi a pánovi Františkovi Jozefovi Prvému, z Božej milosti cisárovi Rakúskemu, kráľovi Uhorskému a Českému, kráĺovi Lombardskému, Benátskemu, Dalmátskemu, Chorvátskemu, Slavónskemu, Haličskému a Vladimírskemu, arcivojvodovi Rakúskemu atď. a všetkým po Jeho Veličenstve nastupujúcim z rodu a krve Jeho Veličenstva dedičom, bez porušenia verný a poslušný byť a keďže ste bol menovaný advokátom v kráľovstve … so sídlom v ……., teda budete prisahať, že chcete prepožičaný Vám tento úrad advokátsky vo veciach civilných aj trestných vždy verne a poctivo podľa platných zákonov a nariadení, zvlášť potom podľa predpisu o vykonávaní advokácie, vykonávať, že nechcete povinnú úctu súdom a verejným úradom porušiť, že chcete chudobnému aj bohatému pri domáhaní sa a obhajovaní práva s rovnakou horlivosťou a rovnakou svedomitosťou nápomocným byť, a že sa nechcete vo svojich prácach úradných ani bázňou alebo obľúbením, ani vlastným úžitkom alebo inou náruživosťou alebo nejakým úmyslom vedľajším, nechať zviesť, ale že chcete vo všekých prípadoch len podľa zákona konať, v úrade Vám zverenom česť a dobré meno c.k. Veličenstva a celej ríše Rakúskej zo všetkých síl svojich zvyšovať, všetko, čo by jej na ujmu a zlobu bolo, od nej odvracať a vždy na zreteli mať, aby sa zákony čo najúplnejšie zachovávali a v platnosti udržiavali. Čo mi bolo teraz prečítané a čomu som vo všetkom dobre a zreteľne porozumel, podľa toho mám a chcem sa verne a usilovne riadiť. K tomu mi dopomáhaj Boh!“.
Po zložení prísahy bol advokát zapísaný do zoznamu advokátov. O zápise advokáta do zoznamu upovedomil potom súd, ktorý ho zapísal všetky súdy prvej inštancie vo svojom obvode, najvyšší súd ako aj advokátsky výbor. V prípade, ak novovymenovaný advokát do troch mesiacov od svojho menovania nepožiadal o zloženie prísahy, predpokladalo sa, že sa svojho menovania vzdal /§ 8/.
Ako vidno, táto právna úprava, pokiaľ išlo o vznik opŕavnenia pre výkon advokácie, bola nie len formálne zložitá, ale výslovne umožňovala /podobne ako provizórny rakúsky advokátsky poriadok/ orgánu výkonnej moci rozhodovať o tom, kto bude advokáciu vykonávať a kto nie, keď na vznik tohto oprávnenia nebol právny nárok ani v prípade splnenia podmienok predpísaných pre podanie žiadosti o výkon advokácie. Táto právna úprava ponechala i základné obmedzenia pre slobodný výkon advokácie a to numerus clausus pokiaľ išlo o počty advokátov a rozhodovanie o určovaní sídla advokáta, ktoré opäť zverila orgánu výkonnej moci. Osobitný bol aj vzťah advokácie a súdov, keď práve súdom tento advokátsky poriadok zveroval oprávnenie navrhovať osoby nových advokátov pre svoj obvod a zveroval im aj právomoc prijímať prísahu advokáta a viesť zoznamy advokátov pre svoje obvody.

b./ Práva a povinnosti advokátov

Rozsiahla druhá hlava advokátskeho poriadku pod názvom „O právach a povinnostiach advokátov“ obsahovala spolu dvadsaťdva paragrafov. Základným právom advokáta bolo právo zastupovať strany v civilných veciach a to v celom obvode vrhného súdu dištriktuálneho /vrchného súdu zemského alebo banskej tabule/, v ktorom mal advokát svoje bydlisko. Žiaden advokát sa nesmel bez povolenia ministra práva presťahovať alebo vzdialiť z miesta svojho bydliska. V prípade, ak sa advokát hodlal krátkodobo zo svojho bydliska vzdialiť, mohol tak urobiť, avšak iba vtedy, keď s tým na jeho žiadosť vyslovil súhlas vrchný zemský, resp. dištriktuálny súd /udelil mu na to povolenie/. Musel však preukázať súdu príčinu cesty a pre čas svojej neprítomnosti zabezpečiť za seba zástupcu /§ 9/. Pokiaľ išlo o oprávnenie advokáta zastupovať v trestných veciach, jeho rozsah sa riadil predpismi trestného práva.
Základnými povinnosťami advokáta bolo vykonávať svoje povolanie podľa zloženej prísahy, byť pri jeho výkone usilovný, čestný a mlčanlivý. Advokát bol tiež povinný svojim správaním vždy preukazovať, že je hodný tej dôvery a vážnosti, ktorú jeho povolanie vyžaduje.
Pomerne podrobne bol upravený postup advokáta pri preberaní zastupovania klienta a s tým súvisiace povinnosti advokáta. Ak niekto požiadal advokáta o zastúpenie, advokát bol povinný pred prevzatím zastupovania najprv zvážiť, či je vec „spravodlivá“ a teda spôsobilá, aby v nej zastupoval. Pre posúdenie týchto okolností bol advokát povinný, ak mal prevziať zastupovanie žalobcu, zistiť nie len to, čoho sa strana domáha a to tak pokiaľ ide o vec hlavnú ako aj veci vedľajšie, ale aj to či bola strana schopná preukázať svoju žalobu a každú okolnosť v nej uvedenú, či boli na tieto tvrdenia dôkazy písomné a kde sa nachádzali, kto mohol byť vo veci predvedený ako svedok, za ktoré okolnosti ponúkla strana vykonať prísahu a za ktoré okolnosti sa mala uložiť prísaha druhej strane. V prípade, ak mal advokát prevziať zastupovanie srany žalovanej, bol povinný tiež vec riadne vyšetriť, dobre uvážiť všetky námietky, ktoré proti žalobe strana mala a zvážiť aj všetky okolnosti súvisiace, ktoré mohli slúžiť ako dôkaz. Po takomto zvážení a zisteniach advokát vyhotovil listinu – spis – species facti, do ktorej bol povinný „skutočné veci príbehy“ náležite popísať, dať túto strane, ak vedela písať, podpísať a jej rovnopis podpísaný aj ním odovzdať strane. Originál si ponechával advokát a tento na požiadanie bol povinný predložiť súdu, kedykoľvek mu to súd uložil. Obsah tohto zápisu nesmel byť však nikdy oznámený protistrane v spore a na jeho obsah súd prihliadol iba vtedy, ak bol aj v konaní pred súdom použitý. Pokiaľ advokát nespísal riadne species facti, alebo nepoužil uvedené údaje v prospech strany, ktorú zastupoval a tým strane spôsobil ujmu, alebo umožnil protistrane s rovnakými následkami oboznámiť sa so species facti, považoval sa takýto postup advokáta za porušenie zákona, advokát bol zaň zodpovedný a bol zaň i potrestaný. V rámci vyšerovania pred prevzatím zastupovania, bol povinný podľa § 14 advokát sa ubezpečiť, či nemalo mať účasníctvo v žalobe na strane žalobcu viac osôb, či niektorí z nich  nie sú pod oparovníctvom, ako sa majú zabezpečiť listiny pre dokazovanie, pod ktorú súdnu moc patrí žalovaný, či nemá žaloba smerovať proti viacerým osobám, či niektorá z nich nie je pod opatrovníctvom ako aj to, či až do vykonania procesu nemali by sa učiniť nejaké právne opatrenia.
V prípade, ak advokát zistil, že vec je spravodlivá, nesmel zastúpenie z dôvodu stavu alebo majetku jednej či druhej strany, alebo bez uvedenia dôvodu odoprieť. Odoprieť zastupovanie bol advokát oprávnený iba vtedy, keď zistil, že sa právna požiadavka nedá splniť, keď bol prácami vo svojom povolaní nadmerne zaťažený, keď v danom spore alebo v spore súvisiacom, už zastupoval druhú stranu, alebo ju ešte zastupuje, alebo jej bol ustanovený zastupcom, alebo keby prevzatím zastupovania porušil svoju povinnosť vernosti a tajnosti ku svojmu predchádzajúcemu splnomocniteľovi a konečne aj vtedy, keď protistrana bola s advokátom „blízko spriaznená alebo zošvagrená“.
Ak sa advokát rozhodol, že zastúpenie prijme, bol povinný ihneď vyhotoviť písomné plnomocenstvo a, ktoré musel splnomocniteľ vlastnoručne podpísať. V plnomocenstve musel byť pre prípad nepredvídaných udalostí ustanovený aj zástupca advokáta, alebo aspoň muselo z plnomocenstva vyplývať právo advokáta ustanoviť za seba pre takýto prípad splnomocnenca. Advokátske plnomocenstvo sa výslovne v zmysle § 16 muselo „vzťahovať aj na dedičov splnomocniteľa“. Plnomocenstvo mohlo byť buď všeobecné vzťahujúce sa na zastupovanie vo všetkých právnych veciach splnomocnitľa, alebo zvláštne, tj. dané iba a výslovne na zastupovanie v jednej právnej veci, o ktorú práve išlo. Ak však mal mať advokát počas svojho zastupovania právo skladať, prijímať alebo vziať späť prísahu, uzatvoriť zmier, prijímať peniaze alebo nejakú hodnotu peňažnú, muselo plnomocenstvo osobitne na takéto konanie splnomocňovať. Ak sa advokát dostavil na pojednávanie bez zastupovanej osoby, mohlo sa vykonať pojednávanie alebo vo veci rozhodnúť len vtedy, keď advokát predložil riadne plnomocenstvo, alebo mu súd určil na jeho predloženie lehotu. Plnomocenstvo sa vždy predkladalo v originále alebo overenom odpise. Plnomocenstvo bol advokát povinný predložiť už spolu s prvým podaním vo veci a to buď jeho opis alebo overený odpis, pričom takéto podanie už advokát potom podpisoval vlastnoručne svojou rukou. Advokát bol povinný kedykoľvek byť pripravený predložiť súdu originál plnomocenstva, ak bol na to súdom vyzvaný. Pokiaľ advokát bol nútený za seba použiť svojho zástupcu, musel mu vyhotoviť substitučné plnomocenstvo a tento substitíut bol oprávnený podpisovať i podania súdu /§ 24/.
Povinnosťami advokáta v súdnom konaní bolo potom najmä /§ 19 - 20/ bedlivo sa podľa platných procesných predpisov správať a „zdržať sa prekrúcania práva a pravdy“. Advokát nesmel dávať podnety na predlžovanie a naťahovanie sporu  a nesmel to dovoliť ani protivníkovi, mal sa vyvarovať rozvláčnosti a nemal zaneprázdňovať súdy vecami už rozhodnutými. Pri ústnom aj písomnom konaní bol advokát povinný „všetkých slov urážlivých proti druhej strane alebo jej zástupcovi sa vyvarovať, stále povinnú úctu súdom a sudcom prejavovať“ a správať sa tak, aby konanie pred súdom bolo slušné a neporušovalo procesné predpisy.
Adokát nesmel obom stranám v rovnakom čase a tom istom spore slúžiť a nesmel zastupovať stranu v spore, v ktorom už prv zastupoval stranu druhú. Advokát bol povinný prevzaté zastupovanie doviesť až do konca a nesmel ho bezdôvodne predčasne ukončiť. V prípade, ak by advokát bol nútený počas sporu plnomocenstvo klientovi vypovedať, mohol tak urobiť iba v takej lehote, ktorá umožnila vykonať najbližší potrebný procesný úkon, ak zastúpený medzičasom už nesplnomocnil nového advokáta.
Pokiaľ ide o odmenu advokáta, táto bola upavená v § 24 – 30. Každý advokát bol povinný viesť „Knihu záloh peňažných od klientov prevzatých“ a zapisovať do nej všetky výdavky, ktoré následne s vecou mal. Advokát bol povinný príslušnú časť tejto knihy predložiť klientovi, kedykoľvek ho o to klient požiadal. Právo advokáta žiadať zálohu už pri prijatí plnomocenstva výslovne stanovil priamo advokátsky poriadok /§ 30/.
Ustanovenie § 25 však zakazovalo advokátovi „za vedenie sporu vymieniť si nejakú určitú odplatu alebo dohodnúť sa tak, že spornú vec prevedie advokát na seba ako úhradu svojej odmeny“. Takáto zmluva by bola nielen neplatná ale advokát, ktorý by ju uzatvoril,  bol by ešte osobitne potrestaný.
V prípade skončenia sporu pred súdom, rozhodoval tento o náhrade trov konania voči protistrane podľa ustanovení civilného poriadku súdneho. Ten istý sudca, ktorý rozhodoval v spore, určil na žiadosť advokáta alebo zastúpeného, aj výšku odmeny, ktorú mala strana zaplatiť vlastnému advokátovi. Pred týmto určením výšky odmeny mohol sudca vypočuť účastníka aj advokáta, ak to považoval za potrebné. Pokiaľ by účastník – strana – nezaplatila takto určené trovy vlastného advokáta, mal advokát právo obrátiť sa buď na súd sporu alebo na súd, v obvode ktorého jeho klient mal bydlisko, s návrhom na uloženie povinnosti zaplatiť mu trovy s tým, že o takomto návrhu sa rozhodovalo po predchádzajúcom konaní kontradiktórnym rozsudkom.
Spôsob, akým sa stanovovala výška odmeny, bol upravený v § 27. Podľa tohto ustanovenia sa odmena advokáta nemala určovať podľa toho „koľko archov majú spisy podané alebo koľko bolo pojednávaní, ale podľa služieb v spore skutočne advokátom preukázaných“ a pritom sa nemalo hľadieť na žiadne iné dojednania, ktoré by snáď advokát s klientom bol uzatvoril. Priamo advokásky poriadok stanovil, že osobitne starostlivo treba pri určovaní výšky odmeny prihliadať na to, či advokát na prípravu procesu „veľkú prácu vynaložil“, či pri procese „väčšie vedomosti, väčšiu usilovnosť a spôsobilosť prejavil“, ďalej či „predpisy poriadku súdneho dodržiaval a priebeh procesu podľa možnosti urýchľoval“ a konečne aj na to, či zníženie odmeny nevyžadoval stav majetku strany, ktorú zastupoval. Tento advokátsky poriadok zároveň ukladal advokátom za určitých podmienok obstarávať zdarma zastupovanie chodobných účastníkov pred súdom. V týchto prípadoch zastupovania chudobných strán mal advokát právo žiadať odmenu za svoju prácu len vtedy, keď zastupovaná chudobná strana nadobudla majetok, alebo keď protistrana bolo odsúdená na zaplatenie náhrady nákladov a tieto sa mohli na protistrane aj vymôcť.

c./ Organizácia advokácie - Advokátske výbory

Tretia hlava advokátskeho poriadku pod názvom „O výboroch advokátskych“ upravovala základné otázky organizácie advokácie. Vo svojom úvode stanovila, že v miestach, kde majú sídlo krajinskí sudcovia a ktoré sú na to aj príhodné, pretože je tam usadených viac advokátov, mohlo ustanoviť ministerstvo práva na návrh vrchného súdu zemského alebo vrchného súdu dištriktného, advokátsky výbor, ktorého pôsobnosť sa mala vzťahovať na všetkých advokátov v obvode jedného alebo viacerých súdov krajinských. Počet členov orgánu každého takéhoto advokátskeho výboru zriadeného ministerstvom bol určovaný v závislosti od toho, koľko advokátov bývalo v danom obvode, pre ktorý bol výbor zriadený. Prezident a členovia jeho riadiaceho orgánu boli menovaný na jeden rok s tým, že vrchný zemský alebo vrchný dištriktný súd ich mohol potvrdiť vo funkcii aj na ďaľší rok. V prípade, ak bolo potrebné zmeniť osoby členov riadiaceho orgánu výboru, vyžadoval sa na to predchádzajúci súhlas ministra práva.
Ako vidno o tom, či niekde bude zriadený advokátsky výbor a ako bude personálne obsadený, rozhodovalo ministerstvo práva s tým, že zohľadňovalo stanovisko prílušného súdu, avšak nebolo povinné ani len nezáväzne vypočuť mienku advokátov, ktorých sa malo toto rozhodnutie najviac týkať.
Do pôsobnosti advokátskeho výboru potom patrilo podávanie dobrozdaní v prípadoch vzniku potreby vytvorenia nového advokátskeho miesta alebo obsadenia miesta uvoľneného, ďalej podávanie návrhov, ktoré sa vzťahovali ku zmenám alebo opravám v súdnej správe týkajúcich sa advokácie ako aj dozor nad cťou, dôstojnosťou stavu advokátskeho spočívajúci v prísnom sledovaní pôsobenia, mravnosti, práv a povinností advokátov a v prípade zistenia ich porušenia alebo trestuhodného právania sa advokátov aj podávanie podnetov príslušným súdom s návrhom na potrestanie. Výbor viedol ďalej osobitný zoznam kandidátov advokácie, v ktorom vyznačil deň ich vstupu do praxe, výstupu z nej, údaje o advokátovi, u ktorého vykonávali prax ako aj dátum zloženia skúšky. Preto bola aj každému advokátovi uložená povinnosť ihneď po prijatí kandidáta advokácie oznámiť výboru, kedy sa tak stalo a to pod hrozbou, že inak sa až do zistenia tejto skutočnosti, čas praxe kandidátovi nezapočítal. Výbor potvrdzoval kandidátovi vysvečenie o praxi.
Osobitným oprávnením výboru bolo menovať chudobnej strane bezplatného zástupcu a to podľa systému, ktorý daný výbor prijal so zohľadnením povahy a dôležitosti vecí. O tom, či niektorej strane paril nárok na bezplatného zástupcu však vždy rozhodoval súd, advokátsky výbor zabezpečoval iba menovanie konkrétneho zástupcu. Toto platilo však iba v mestách, v ktorých mali výbory svoje sídla, pričom v ostatných miestach rozhodoval súd aj o osobe zástupcu. Aj súdy boli povinné túto „neplatenú prácu“ medzi advokátov rozdeľovať rovnomerne. Ak advokát požiadal o zbavenie povinnosti vykonávať bezplatné zastupovanie z toho dôvodu, že požadovaný spor /konanie/ sa nedalo uskutočniť, rozhodol o jeho zbavení ustanovenia súd po vyžiadaní stanoviska si výboru. Pokiaľ bola takáto žiadosť odôvodnená inak a smerovala teda k tomu, aby bol ustanovený iný advokát, rozhodoval o nej sám výbor advokátov a keď zbavil žiadateľa povinnosti zastupovania, určil ihneď zástupcu nového.
Advokátsky výbor rokoval v pravidelných termínoch, ktoré sa určili podľa potreby, pričom sa mohol kedykoľvek zísť aj na mimoriadnom zasadnutí. O termíne každého zasadnutia bol povinný výbor informovať vopred prezidenta krajinského súdu tak, aby sa zasadnutia mohol zúčastniť buď sám alebo niekoho poveriť účasťou na ňom. Podmienkou uznášaniaschopnosti bola prítomnosť predsedu výboru a aspoň ďaľších štyroch členov. O priebehu zasadnutia sa vyhotovoval podrobný protokol, ktorý obsahoval všetky prijaté rozhodnutia a údaj o hlasovaní. Rokovací poriadok, ktorým sa zasadnutia riadili, pripravil každý výbor samostatne a tento predložil prostredníctvom vrchného dištriktného súdu ministrovi práva na schválenie. Proti rozhodnutiu výboru bolo možné podať do ôsmich dní od jeho prijatia odvolanie na vrchný zemský alebo dišriktný súd prostredníctvom výboru, ktorý bol povinný bezodkladne odvolanieo postúpiť súdu na rozhodnutie. Pre korešpodenciu výboru s vyššími súdmi alebo ministrestvom práva stanovilo nariadenie formu správy a pre ostatné prípady formu listu. Všetka korešpodencia výboru s orgánmi štátu bola oslobodená od kolkov a poplatkov. Náklady činnosti výboru boli povinní znášať rovnomerne všetci advokáti, ktorí patrili do obvodu výboru. Prezident výboru a jeho členovia vykonávali svoju funkciu bezplatne. Za konanie výboru nebolo možné vyberať poplatky.
Dozor nad činnosťou výboru a riadenie výboru advokátskeho patrilo vrchnému zemskému súdu alebo vrchnému súdu dišriktnému. Ak by výbor nerešpektoval nariadenia tohto súdu, mohol ho súd napomenúť alebo mu uložiť aj peňažnú pokutu. Súd bol oprávnený, ak to uznal za potrebné, dať  podnet ministrovi práva, aby prepustil z funkcie tých členov výboru, ktorí boli za porušenie povinností uložených výboru súdom zodpovední. V rámci kontroly činnosti výborov bol oprávnený prezident krajinského súdu nahliadať do protokolov a spisov advokátskeho výboru a žiadať vyhotovenie ich prepisov. Tým bol jdnoznačne vymedzený vzťah výboru advokátov a súdov.

d./ Disciplinárna právomoc

            Disciplinárné otázky boli upravené v samostatnej štvrtej hlave cisárskeho nariadenia pod názvom „O vykonávaní moci disciplinárnej nad advokátmi“ /§§ 39- 61/.
Úvodné ustanovenie tejto hlavy definovalo disciplinárne previnenie advokáta príkladmým výpočtom možných skutkových podstát previnení a stanovilo, že „prísne potrestaný“ mal byť ten advokát, ktorý „súdne nariadenia neposlúcha“, bez potreby je rozvláčný, úmyselne pôsobuje zvýšenie trov konania, súdne spory „preťahuje, alebo do zmätku uvádza, prostriedkov právných a sťažností zneužíva alebo bez príčiny pojednávania zmnohonásobuje“, ďalej ten, kto bez dôvodu písomné konania začína, kto sa na pojednávania nedostavuje alebo sa na nich dostavuje nepripravený, alebo svojho substitúta na pojednávanie nepoučeného ako sa veci majú pošle ako aj ten, kto „z nedopatrenia, nedbalivosti, nevedomosti alebo zo zlého úmyslu činnosť súdu brzdí“, kto strane svojej škodu pôsobí a stranu nebezpečenstvu vystaví alebo „vôbec predpisy zákonné porušuje“.
Ak sa advokát dopustil menšieho prečinu, mal byť potrestaný napomenutím alebo peňažnou pokutou až do 100 zlatých. Trestom mohlo byť aj zbavenie odmeny advokáta celkom, či sčasti alebo uloženie mu povinnosti z vlastného majetku všetky náklady takto spôsobené nahradiť prípadne mu mohlo byť uložená povinnosť vrátiť už obdržanú zálohu. Ktorýkoľvek z týchto trestov mohol uložiť každý súd, ak sa previnenie stalo v priebehu konania pred ním a to z úradnej moci alebo ak v súvislosti s takýmto konaním dostal podnet od strany alebo advokátskeho výboru. Proti rozhodnutiu súdu mohol advokát podať rekurz na vrchný súd.
V prípade závažného prečinu podľa okolností bolo možné uložiť peňažnú pokutu od 100 do 500 zlatých, zákaz výkonu advokácie na určitý čas, avšak maximálne na jeden rok /suspenzovanie/ alebo zbavenie práva vykonávať advokáciu /zosadenie z advokácie/.
Trest suspenzie alebo zosadenia z advokácie mal sa použiť vtedy, keď advokát spolupôsobil alebo udelil radu na konanie na oko, alebo k iným machináciám, ktoré boli právam iných na ujmu, ďalej vtedy, keď bez výslovného súhlasu sudcu zadržal viac z prijatých peňazí, než koľko mu spravodlivo patrilo na odmene, poplatkoch a výdavkoch alebo ak sa ich pod zámienkami zdráhal vydať, ako aj vtedy, keď mu boli už častejšie ukladané miernejšie tresty a tieto ostali bez účinku a konečne v prípade, ak sa „advokát svojim spôsobom života  a svojím správaním stal verejnej dôvery nehodným“.
Disciplinárnemu rozhodnutiu súdu muselo predchádzať spoľahlivé vyšetrenie skutočné stavu. Pokiaľ k previneniu došlo pred súdom prvého stupňa, boli povinní jeho úradníci, ak sa niečo prihodilo, čo sa im zdalo, že si zasluhuje disciplinárny trest, túto skutočnosť oznámiť druhostupňovému súdu a predložiť mu na konanie o tom dôkazy s tým, že  ak ich tento súd nepovažoval za dostatočne vec objasňujúce, mohol uložiť prvostupňovému súdu ich doplnenie. Ak začal konanie sám druhostupňový súd a to buď z vlastného podnetu, podnetu strany alebo výboru, zabezpečil dôkazy buď sám, alebo tým poveril súd prvého stupňa. Ak sa pri vyšetrovaní zistilo, že prečin je súčasne aj činom, ktorý napĺňa znaky trestného činu podľa predpisov trestného práva, dal podnet príslušnému trestnému súdu a mohol so svojim rozhodnutím vyčkať do rozhodnutia v trestnej veci, alebo disciplinárne konanie zastaviť. Ak bol niekto v trestnom konaní oslobodený ako nevinný, neznamenalo to však, že disciplinárne konanie nemohlo ďalej pokračovať a ani to, že takýto advokát nemohol byť uznaný vinným z disciplináneho prečinu. Pri každom disciplinárnom vyšerovaní sa museli vziať do úvahy všetky dôkazy, ktoré vec objasňovali a mali byť vypočutí všetci svedkovia, ktorí mohli zisteniu skutkového stavu napomôcť. Obvinenému advokátovi sa museli poskytnúť na vyjadrenie všetky takto vykonané dôkazy a musel mať možnosť nahliadnúť do disciplinárneho spisu. Po oboznámení sa s nimi bol vyzvaný, aby vyslovil svoju konečnú obranu. Disciplinárne obvinený advokát mal právo nechať sa v konaní zastúpiť iným advokátom. Ak advokát porušením svojej povinnosti dal strane príčinu žiadať náhradu škody, bolo potrebné vykonať vyšetrovanie aj na výšku a povahu škody a advokátovi musela byť daná možnosť vyjadriť sa aj k výške škody. Vrchný súd ako súd disciplinárny pri svojom rozhodovaní, ak advokáta spod obvinenia neoslobodil, musel mu uložiť niektorý z disciplinárných trestov. Náklady disciplinárneho konania znášal advokát, avšak iba vtedy, ak bola preukázaná jeho vina. Ak bol advokát oslobodený, bol povinný ten, kto ho krivo obvinil, zaplatiť peňažnú pokutu určenú súdom a to až do výšky 100 zlatých alebo mohol byť potrestaný trestom väzenia až do 20 dní.  Advokát bol oprávnený uplatiť si voči takejto osobe aj nárok na náhradu škody, ak mu táto v súvislosti s disciplinárným konaním vznikla. Ak bol advokát uznaný vinným z disciplinárneho prečinu a bolo zistené, že v jeho dôsledku vznikla strane škoda, v disciplinárnom rozhodnutí bola advokátovi uložená povinnosť nahradiť škodu do 14 dní. Rozhodnutie, nazývané aj nález, sa doručovalo prostredníctvom prvostupňového súdu a to tak advokátovi ako aj stranám, ktorých sa týkalo. Proti rozhodnutiu vrchného súdu mohol podať opravný prostriedok na najvyšší súd, ktorý rozhodoval v poslednej inštancii, tak advokát ako aj strana. Disciplinárny nález mal rovnaké účinky ako rozsudok v civilnej veci a na jeho základe sa mohla viesť exekúcia. Ak bol advokát právoplatne suspendovaný alebo zosadený z advokácie, vrchný zemský súd alebo vrchný súd dištriktný túto skutočnosť beodkladne oznámil ministrovi práva, najvyššiemu súdu a všetkým nižším súdom vo svojom územnom obvode.
Suspendovaný bol advokát vždy aj vtedy, keď bol v priebehu trestného konania zatknutý alebo bola naňho podaná obžaloba, keď mu bol disciplinárnym rozhodnutím doposiaľ neprávoplatným uložený trest zosadenia z advokácie ako aj v prípade, keď bol daný pod opatrovníctvo alebo keď upadol do konkurzu a to na čas, kým nebolo takéto rozhodnutie zrušené. Ak sa ktorýkoľek súd dozvedel o dôvode pre suspendovanie advokáta, bol povinný oznámiť to vrchnému zemskému, či dištriktnému súdu. Suspendovaný mohol byť advokát aj vtedy, keď bolo potrebné takto dočasne upraviť postavenie advokáta preto, že bola proti nemu pre opakované dlhy začatá exekúcia, alebo ak sa proti nemu začalo vyšetrovanie pre závažný disciplinárny prečin alebo sa pre zločin začalo konanie trestné a takéto rozhodnutie bolo s ohľadom na všetky okolnosti rozumné a potrebné pre dobro súdnictva alebo strán, pričom však suspendovanie muselo byť zrušené, len čo jeho dôvody pominuli. Takúto suspenziu bol oprávnený uložiť však iba vrchný zemský alebo vrchný dištriktný súd. Sťažnosť proti rozhodnutiu o suspendovaní advokáta nemala odkladný účinok.
Každý prvostupňový súd ako aj vrchný súd zemský alebo dišriktný bol povinný viesť zoznam advokátov, do ktorého zapisoval každú „pochvalu alebo pokarhanie“, ktorú ktorýkoľvek sudca advokátovi v konaní pred ním vedenom vyslovil ako aj každý disciplinárny trest udelený advokátovi s tým, že v tomto zozname sa v krátkosti takáto udalosť popísala. Zmyslom tejto povinnosti súdu bolo, aby kedykoľvek mohlo byť preverné, či u advokáta sa jedná o prvý lebo opakovaný prípad disciplinárneho previnenia a ak advokát nedbal predchádzjúceho napomenutia, aby mohla byť takáto skutočnosť zohľadnená a podobne ako aj na druhej strane to, aby sa zvláštný ohľad vzal advokáta, ktorý bol „zaslúžilým priateľom práva“. Koncom každého roku prvostupňové súdy poskytli výťah z tejto evidencie vrchnému zemskému alebo vrchnému súdu dištriktnému s tým, aby sa v prípade opakovaného disciplinárneho previnenia mohli vyvodiť prísne dôsledky. O každom začatom disciplinárnom vyšetrovaní a jeho výsledku podávali súdy správu aj advokátskemu výboru.  

e./  Zánik oprávnenia vykonávať advokáciu

Posledná piata hlava advokátskeho poriadku niesla názov „O strate advokácie“ a pozostávala iba z dvoch paragrafov /§§ 62 – 63/. V zmysle týchto ustanovení právo vykonávať advokáciu zanikalo v piatich prípadoch. Prvým z nich bol prípad, ak sa advokát sám vzdal výkonu advokácie a minister práva toto vzdanie sa prijal. Druhým dôvodom bolo prijatie iného štátneho plateného úradu advokátom, alebo vykonávanie takého zamestnania advokátom, ktoré sa s výkonom advokácie nezlučovalo. Tretím prípadom bola strata rakúskeho občianstva, štvrtým márne uplynutie lehoty stanovenej pre podanie žiadosti o vykonanie prísahy alebo nenastúpenie úradu v stanovenej lehote a posledným, piatym, prípadom bolo právoplatné odsúdenie advokáta za zločin, prečin alebo prečin spáchaný zo zištnosti alebo vyhlásenie konkurzu na majetok advokáta. O pominutí práva vykonávať advokáciu musel rozhodnúť vrchný zemský súd alebo vrchný súd dišriktný a to po tom, čo príslušný dôvod zistil buď sám, alebo mu tento bol oznámený iným úradom, advokátskym výborom alebo inou osobou. Takéto rozhodnutie sa doručovalo ministrovi práva, najvyššiemu súdu, všetkým súdom v jeho obvode ako aj advokátskemu výboru.

2. Ostatné pramene advokátskeho práva  a ich aplikácia v Uhorsku

Na vykonanie čl.III a čl.IV Patentu cisárskeho č.138/1852, ktorým sa predpisuje Advokátsky poriadok pre Uhorsko, Chorvátsko, Slavonsko, banát Temešský a Vojvodstvo Srbské s výnimkou vojenskej hranice upravujúceho preskúšanie z platných predpisov advokátov, ktorí vykonávali v období posledných piatich rokov prax civilných a zmenkových advokátov, bol dňa 25.1.1854 vydaný c.k. ministerstvom justície výnos č.145/1854 Dočasný predpis o vykonávaní advokátskych skúšok v Maďarsku. Jednotlivé zemské súdy potom obežníkom oznamovali advokátom potvrdeným pre ich obvod, že ak v stanovenej lehote nebudú mať skúšku vykonanú a ani nepožiadajú o jej odklad, na neskôr podané žiadosti sa už
nebude prihliadať11.
Samotný predpis pozostával zo siedmych paragrafov. Trojčlennú skúšobnú komisiu zostavoval prezident zemského súdu, pričom jedným z členov mal byť sám prezident súdu, ak neurčil inak a v prípade, že na súde pôsobil radca, ktorý získal dekrét sudcu podľa rakúskych zákonov, bol obligatórnym členom komisie. Ak skúšaný kandidát ovládal nemecký jazyk, skúška sa viedla v tomto jazyku, inak v jazyku maďarskom. V dekréte o skúške sa vyznačoval jazyk, v ktorom bola skúška zložená. V zmysle § 3 mala skúška dve časti – písomnú a ústnu. Najprv sa vykonávala skúška písomná a to s viacerými kandidátmi súčasne v úradnej miestnosti a pod dozorom skúšobného komisára tak, že kandidáti mohli používať zákonníky a zbieky zákonov, avšak vylúčené boli iné formy nápomoci alebo rozhovor medzi kandidátmi navzájom. Písomná časť pozostávala z dvoch úloh, jednej z oblasti civilného práva a druhej z práva trestného. Každá časť skúšky sa skladala v jeden deň. Úlohy spočívali vo vypracovaní stanoviska k predloženému spisu, návrhu, odvolania a podobne alebo z odpovedí na písomne položené otázky. V trestnej časti skúšky sa spisovalo spravidla odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu na základe spisu predloženého v konkrétnej veci na rozhodnutie odvolaciemu súdu, z ktorého boli vybraté odvolanie a odvolacie rozhodnutie. Písomné úlohy boli zadávané tak, aby ich bolo možné splniť v čase ôsmich hodín. Ústna časť skúšky mala trvať s každým kandidátom približne jednu hodinu a mala byť vykonaná zo všetkých odvetví práva, ktoré je účinné. Jej zmyslom malo byť zistenie, či a v akom stupni je kandidáovi vlastné správne chápanie a posudzovanie právnych otázok, či nadobudol na to potrebnú bystrosť a zručnosť a či má vhodný ústny prejav. Osobitne musel byť kandidát vyskúšaný aj z písomného zadania, ktoré spracoval tak, aby sa komisia presvedčila o tom, že toto spracoval samostatne a tak, aby odôvodnil a vysvetlil svoj postup pri riešení úlohy /§ 5/. Každý skúšobný komisár bol povinný klásť skúšanému otázky. Po zodpovedaní skúšobných otázok sa komisia v neprítomnosti kandidáta väčšinou hlasov uzniesla o výsledku skúšky, tento výsledok zaznamenala do protokolu o skúške a vyhlásila v prítomnosti kandidáta. Prospech bol hodnotený známkou „výborne“ – „dobre“ alebo tak, že kandidát na skúške „neprospel“ a pre nedostatočnosť výsledkov musí byť ku skúške opäť privolaný v urěnej lehote /§ 7/.
Dňa 11.10.1854 bola prijatá nová úprava advokátskych skúšok a to nariadenie ministerstva práva č.264/1854 R.z., ktorým sa podľa najvyššieho rozhodnutia od 10.augusta 1854 vydávajú nové ustanovenia zákonné o skúške praktickej, na vykonávanie advokácie potrebnej a o praxi, ktorej potreba pre pripustenie k tejto skúške vyžadovaná bude. Toto nariadenie býva vnímané ako prejav reakčného kurzu Bachovho absolutizmu. Dôvodom pre jeho vydanie, ako sa dozvedáme z úvodu nariadenia, bola jednak skutočnosť, že medzičasom bola v monarchii zavedená nová organizácia politických úradov a súdov, ďalej snaha o zjednotenie úpravy na celom území štátu, keď toto nariadenie platilo v celej ríši okrem vojenskej hranice a kráľovstva Lombardsko-Benátskeho a konečne i to, aby bola úprava advokátskej skúšky prispôsobená a zjednotená s medzičasom prijatou novou úpravou skúšok sudcovských vykonanou nar.č.262/1854 R.z. zo dňa 10.10.1854. Toto nariadenie výslovne zrovnoprávňovalo skúšku advokátsku so sudcovskou a notárskou skúškou, keď v § 4 stanovilo, že „skúška advokátska od kandidáta s prospechom zložená zastupuje  skúšku sudcovskú a v krajinách korunných, pre ktoré bol vydaný notársky poriadok od 29.9.1850 aj skúšku notársku“.
Podľa § 1 tohto nariadenia k výkonu advokátskej praxe mohol byť pripustený iba ten, kto preukázal, že úplne ukončil právnické a štátovedné štúdia, vykonal s náležitým prospechom predpísané teoretické skúšky ak od nich nemal dišpenz. Kto chcel byť pripustený k advokátskej skúške musel ďalej preukázať, že na niektorej c.k. univerzite rakúskej, vykonal skutočne skúšky, dosiahol juridického doktorstva a od prijatia do praxe túto vykonával najmenej tri roky, z toho dva roky u niektorého tuzemského advokáta alebo na finančnom úrade a tretí rok, ak nie u advokáta, tak na súde alebo u notára strávil /§ 2/. Ako vyplýva z dobovej judikatúry /Rozhodnutie Najvyššej súdnej stolice č.9866 zo dňa 11.9.1890, sp.zn. Nov.III.149/ skúšku z práva trestného bol povinný skladať aj univerzitný docent zapísaný v listine obhajcov za podmienky, že nezložil už prv skúšku sudcovskú. Oslobodenie od skúšky z práva trestného sa vzťahovalo na osoby, ktoré zložili skúšku sudcovskú podľa výnosu min.spravodlivosti z 21.11.1854 č.20.675 Vrchného zemského súdu vo Viedni12. Pri skúške z civilného práva toto nariadenie výslovne stanovilo, že kandidát na predložený prípad spisuje žalobu, súdne rozhodnutie s odôvodnením a pri skúške z práva trestného odvolanie obžalovaného proti uzneseniu alebo rozsudku. Predmetom skúmania skúšobnej komisie bolo aj to, či kandidát je obratný, čo sa týka konania pred súdom vo veciach sporných aj mimosporných a či vie spisovať listiny a náleite pri tom postupovať.
Žiadosti o vykonanie advokátskej skúšky sa predkladali vrchnému zemskému súdu, ktorý o nich rozhodoval s tým, že proti jeho rozhodniutiu bol, prípustný rekurz na Najvyššiu súdnu stolicu. Žiadosťami sa vrchný zemský súd bol povinný zaoberať v časovej postupnosti tak, ako mu boli doručené a každému kandidátovi, ktorý spĺňal podmienky určiť termín skúšky tak, aby tento bol určený do dvoch mesiacov od poania žiadosti /§ 9/.
Samotná skúška pozostávala naďalej z časti písomnej a ústnej, pričom písomná skúška sa skladala najprv /§ 11/.
Písomnú časť skúšky vykonávali viacerí kandidáti súčasne v úradnej miestnosti pod dohľadom jedného zo skúšobných komisárov alebo iného úradníka vrchného zemského súdu. Kandidáti mohli používať zbierku zákonov, avšak malo sa zamedziť, aby „kandidáti inej pomoci obdržali a medzi sebou alebo z inými osobami hovorili“. Spisy predkladané kandidátom nemali byť príliš obšírne a mali byť vyberané tak, aby „úlohu aj kandidát schopností obyčajných najdlhšie za osem hodín práce vyriešiť mohol“. Písomná časť skúšky musela byť ukončená v rovnaký deň ako začala. Písomná skúška trvala dva po sebe nasledujúce dni, keď v prvý deň sa vykonávala skúška z civilného a druhý deň z trestného práva /§ 20/. Vypracovaná úloha musela byť odovzdaná komisárovi, ktorý ju parafoval a spečatil tak, aby „sa v nej pozdejšie nič meniť alebo pridávať nemohlo“. Písomná úloha bola posudzovaná komisiou ešte pred začatím ústnej skúšky.
Ústna časť skúšky mala trvať asi dve hodiny a mala sa zamerať na to, aby komisia „vyskúmala, či kandidát dôkladnú znalosť všetkých odvetví zákonodárstva civilného aj trestného nadobudol“ a to v rozsahu rovnako ako to bolo vyžadované od sudcov, ako aj to, či a v akej miere „kandidát schopnosť pochopiť a posúdiť právne veci náležite nadobudol, v prácach praktických vycvičený je a či riadne prednášať vie“. Každý skúšobný komisár mal pritom klásť kandidátovi otázky. Do protokolu o skúške sa zapisovali všetky položené otázky s poznámkou, či bola riadne zodpovedaná podľa posúdenia komisára, ktorý ju položil. Protokol obsahoval aj hodnotenie písomnej časti skúšky. V závere protokolu sa uviedlo celkové stanovisko komisie prijaté väčšinov hlasov jej členov. Výsledok skúšky bol ohodnotený známkou – výborne – veľmi dobre - dobre – neprospel /a v takom prípade sa určil termín opakovanej skúšky alebo bolo nariadené kandidátovi vykonanie ďaľšej praxe - § 15/. Bezprostredne po vykonaní skúšky bolo o tejto vyhotovené vysvedčenie, ktoré bolo odovzdané kandidátovi /§ 16/. 
Ako dovodila judikatúra, nebolo vylúčené ani opakovanie advokátskej skúšky, pri ktorej kandidát už dvakrát neobstál /rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu zo dňa 11.4.1910, č.3660, Vest.min.spr.str.284/10/13.
V roku 1855 doplnil úpravu advokácie ďaľší predpis, ktorým bolo nariadenie Ministerstva práva č.62/1855 Vestníka vlády zemskej v Kráľovstve Uhorskom zo dňa 26.3.1855, ktorým sa povoľuje advokátom a výborom advokátskych komôr v korunných krajinách Uhorskej, Chorvátskej a Slavónskej, vo Vojvodstve Srbskom a banáte Temešskom, vykonávať disciplinárnu moc nad kandidátmi advokácie prepožičanú im    § 32 advokátskeho poriadku zo dňa 24.6.1852, zákonníka ríšskeho č.170. Táto norma obsahovala spolu osem ustanovení. Tieto nasledovali po preambule, podľa ktorej bolo nariadenie prijaté preto, aby tu „pravidlá boli, ako advokátske výbory dohliadať majú na kandidátov advokátstva, ktorí vykonávajú prax v ich okrsku pôsobnosti“. Ustanovenie § 1 uložilo povinnosť advokátskemu výboru dohliadať na to, ako sa kandidáti advokácie pokiaľ ide o „mravnosť a politiku“ správajú, ďalej na to ako sa prakticky vzdelávajú ako aj povinnosť pôsobiť na kandidátov advokácie tak, aby sa správali počestne, poctivo, tak ako to vážnosť ich budúceho stavu vyžaduje, aby sa starostlivo a usilosvne vzdelávali, prejavovali patričnú úctu súdom a iným verejným úradom a vystríhali sa všetkého, čo by sa nezlučovalo s povinnosťami, ktoré zákon advokátstvu ukladá. Keďže aj ten, kto žiadal o pripustenie k advokátskej skúške, musel spĺňať určité kritéria stanovené advokátskym poriadkom, mali sa advokátske výbory „prezvedať“ o jednotlivých kandidátoch advokácie priebežne od ich nástupu, či majú potrebné vlastnosti a schopnosti a pokiaľ zistia, že nespĺňajú podmienky pre výkon praxe kandidáta advokácie, mali dať o tom oznámenie ihneď vrchnému súdu  zemskému alebo vrchnému súdu dištriktnému, aby takýto kandidát bol z praxe vylúčený. K  návrhu predkladal advokátsky výbor aj potrebné dôkazy a o tom návrhu rozhodovalo Ministerstvo práva so zohľadnením stanoviska predkladajúceho súdu.
Ak sa výbor dozvedel, že kandidát pokiaľ ide o „mravnosť alebo politiku“ sa pohoršlivo správa, prax svoju zanedbáva, porušil nejakú svoju povinnosť, predvolal takéhoto kandidáta a tomuto po preukázaní disciplinárneho deliktu uložil buď pokarhanie a to písomné alebo ústne pred výborom, uložil mu výstrahu a v prípade opakovaného disciplinárneho priestupku navrhol jeho vylúčenie spomedzi kandidátov advokácie alebo predĺženie jeho praxe. Proti takémuto rozhodnutiu výboru mohol kandidát do ôsmich dní podať rekurs na vrchný zemský súd alebo vrchný dištriktný súd a to prostredníctvom advokátskeho výboru. Rozhodnutie súdu bolo konečné. V prípade, ak kandidát advokácie v priebehu jedného roka viac než jeden a polmesiaca nechodil do práce, bol povinný o tom advokát, u ktorého vykonával prax, túto skutočnosť oznámiť výboru. Vylúčiť kandidáta z výkonu praxe bolo možné v prípade, že napriek predchádzajúcej výstrahe, dopustil sa ďaľšieho disciplinárneho previnenia, správal sa naďalej pohoršlivo, ak bolo všeobecne známe, že sa správa zle, alebo pokiaľ ide o politiku správal sa pohoršlivo, alebo by „zanedbával výkon praxe zo zvyku“. V takom prípade výbor navrhol vydať takéto rozhodnutie vrchnému zemskému /dištriktnému/ súdu. Ak súd takto rozhodol, kandidáta z praxe vylúčil a ak tento bol presvedčený, že sa mu „tým krivda stala“, mohol podať rekurz na Ministerstvo práva. Uloženie kandidátovi disciplinárneho trestu napomenutia, výstrahy, prerušenie výkonu praxe, vylúčenie z praxe, rozhodnutie o nútenom predĺžení praxe, zapisovali sa do zoznamu kandidátov advokátstva a to do rubriky: „Pripomenutie, ako kandidát prax vykonával“. Do tejto rubriky sa v zmysle § 8 písm.d./ tohto nariadenia poznamenávala naopak aj skutočnosť, či kandidát opakovane pri obhajobách obvinených dal najavo svoju „znalosť zákonov, opatrnosť a dômyselnosť ako aj dobré zmýšľanie“ alebo nie. Do týchto zápisov nahliadala skúšobná komisia pred vydaním vysvedčenia o advokátskej skúške a na ich obsah bola povinná vziať zreteľ.   
Diciplinárné predpisy boli neskôr doplnené nariadením Ministerstva práva č.128/1856 Vestníka vlády zemskej v Kráľovstve Uhorskom zo dňa 14.7.1856 účinným pre Uhorsko, Chorvátsko, Slovinsko, Srbské vojvodstvo, Temešský banát a pre Sedmohradsko o lehotách a príslušných úradoch pre podávanie a rozhodovanie o rekurzoch proti opatreniam súdov v disciplinárných veciach advokátov. Toto nariadenie stanovilo, že rekurzy proti všetkým opatreniam, ktoré vydali súdy prvej alebo druhej inštancie, sú advokáti oprávnení podávať v 14 dňovej lehote, ktorá začína plynúť od doručenia rozhodnutia, pričom tieto sa podávajú na tom orgáne, ktorý rozhodol. O rekurze potom rozhodovala vyššia inštancia. Takto určená lehota sa vzťahovala i pre podávanie rekurzov proti rozhodnutiam advokátskych výborov.
Právnu úpravu tohto obdobia dotváralo dňa 8.6.1857 prijaté nariadenie ministerstva justície účinné pre celé územie Ríše s výnimkou vojenskej hranice č.114/1857 R.z. o nakladaní s pokútnikmi14, ktorého ambícou bolo eliminovať pôsobenie pokútnych pravotárov. Ustanovenie § 1 definovalo pokútnika a to tak, že za tohto považovalo každého, kto hoci nebol oprávnený zastupovať vo veciach sporných, v ktorých sa strany podľa predpisov súdneho poriadku museli dať zastúpiť advokátom, spíše strane podanie alebo vykoná v jej mene úkon. Pokútnikom bol však aj ten, kto hoci na to nebol oprávnený, zamestnával sa tým, že právne listiny alebo súdne podania vo veciach sporných aj nesporných a to aj v prípade, že povinné zastúpenie advokátom nebolo predpísané, vyhotovoval alebo ako splnomocnenec strán vystupoval a to bez ohľadu na to, či sa preukázalo že tak robil za odplatu alebo bolo možné iba usúdiť na jeho ziskuchtivý úmysel z množstva zhotovených právnych listín alebo podaní, či počtu úkonov ním vykonaných ako splnomocnencom strany, množstva predložených cesií alebo iných okolností. Vyšetrovanie a trestanie pokútnictva príslušalo, ak nešlo o trestný čin podľa všeobecného trestného zákonníka, tomu súdu, pred ktorým pokútnik priamo alebo nepriamo konal, či ktorému bola predložená listina alebo podanie spísané pokútnikom. Ak sa takéto konanie vyskytlo pred súdom vyššieho stupňa, mohol takýto súd buď zakročiť sám alebo vec postúpiť na vybavenie nižšiemu súdu /§ 2/. Súdy boli povinné vyšetrovanie vykonať z úradnej povinnosti a uložiť tomu, kto bol uznaný vinným z pokútnictva podľa okolností pokutu od 5 do 20 zlatých alebo väzenie od 24 hodín do 6 týždňov /§ 3/. Proti odsudzujúcemu rozhodnutiu mohol podať odsúdený rekurs a to do 14 dní od doručenia rozhodnutia na najvyšší súd. Proti rozhodnutiu vyššieho súdu, ktorým bol prvostupňový nález potvrdený alebo zmenený v prospech obvineného a proti rozhodnutiu najvyššieho súdneho dvora nebola žiadna ďaľšia sťažnosť prípustná. Ustanovenie § 5 tohto nariadenia sa dotklo priamo aj advokátov a notárov, keď stanovilo, že proti advokátovi alebo notárovi, ktorý podpísal podanie vyhotovené pokútnikom pre tretiu osobu, alebo ktorý iným spôsobom podporoval pokútnictvo, povinne sa začne disciplinárne konanie15.

3. Judexkuriálna konferencia a predpisy o advokácii              

Po odstránení Bachovho absolutizmu /1859/ a vydaní Októbrového diplomu /20.10.1860/, ktorý znamenal ústavne koniec absolutizmu, došlo k obnove pôvodného uhorského právneho poriadku na úkor absolutisticky zavedených rakúskych predpisov. V tejto situácii bolo potrebné s určitosťou definovať obsah platného práva. S týmto cieľom bola zvolaná Judexkuriálna konferencia, ktorá zasadala od 23.januára do 4.marca 1861 a vypracovala Dočasné právne pravidlá, ktoré mali byť pôvodne rámcovým zákonom, avšak v dôsledku toho, že parlament v roku 1861 nebol regulárne vytvorený a panovník ešte nebol korunovaný, boli odporúčané ako dočasná výpomoc súdnictvu a stali sa tak síce záväzným predpisom, avšak iba ako obyčajové právo16. Tým bola zabezpečená kontinuita uhorského feudálneho práva spred revolučného roku 1848 s právom obnoveným po vyhlásení Októbrového diplomu /1860/ a preklenuté obdobie platnosti rakúskeho právneho poriadku v Uhorsku počas Bachovho absolutizmu.       
Dočasné právne pravidlá sa dotýkali viacerých právnych odvetví. V oblasti obchodného práva konštatovali platnosť zák.čl.XV-XX/1840 uhorské obchodné zákony s tým, že sčasti v oblasti úpravy firiem, registra a zmeniek platili naďalej rakúske predpisy, v oblasti pozemkového práva bol ponechaný rakúsky systém pozemkových kníh a úprava prevodov nehnuteľností v rakúskom všeobecnom občianskom zákonníku. Naďalej platilo aj rakúske banské právo, keď bol prevatý rakúsky všeobecný banský poriadok z roku 1854. V rodinnom a dedičskom práve platil inšitút rodinného zverenstva a bolo obnovené uhorské rodinné majetkové právo so všetkými stavovskými rozdielmi. V oblasti trestného práva sa však nakoniec návrh judexkuriálnej konfrencie zaviesť relatívne pokrokovú osnovu trestného zákona z roku 1843 nepresadil a prax v tejto situácii začala vychádzať z učebnice trestného práva T.Paulera /buntetojogtan/ z roku 1864, ktorá neskôr získala relevanciu obyčajového práva. Znamenalo to, že rakúsky trestný zákon zavedený v roku 1852 už naďalej nebol súdmi ako celok používaný, hoci niektoré jeho prvky sa stali súčasťou Paulerovej učebnice. Problematika správneho práva sa predmetom záujmu judexkuriálnej konferencie nakoniec nestala vôbec.
K zmenám došlo v tomto období aj v oblasti organizácie justície v súvislosti s obnovením uhorského právneho poriadku spred roku 1848, keď obnovila svoju činnosť Kráľovská kúria, maďarčina sa opäť stala úradným jazykom a v roku 1861 bola už obnovená aj činnosť niektorých uhorských súdnych inštancií, najmä sedrií17.
Pravidlá dotýkajúce sa advokácie boli v Dočasných právnych pravidlách vypracovaných Judexkuriálnou konferenciou obsiahnuté v VII. kapitole pod názvom „Advokácia“. Dočasné pravidlá o advokácii pozostávali spolu zo siedmych ustanovení a upravovali základné otázky advokácie.
Prvé z týchto ustanovení upravilo oprávnenie vykonávať v Uhorsku advokáciu a to tak, že „advokáciu smie vykonávať ten, kto získal diplom advokáta pred rokom 1849 a nemal odňatú licenciu rozhodnutím súdu“. Pokiaľ išlo o advokátov, ktorí „získali advokátsky diplom v období posledných jedenástich rokov“, logicky bolo stanovené, keďže v tomto období sa pre výkon advokácie vyžadovala znalosť rakúskeho práva, z ktorého advokáti skladali aj advokásku skúšku, že takíto advokáti „opätovne pred Kráľovskou kúriou musia byť preskúšaní zo zákonov Uhorska“ /§ 2/. Tí, ktorí zložili advokátske skúšky, avšak nezískali advokátsky diplom, musia o jeho vystavenie opätovne požiadať a prípadne predtým vykonať skúšky z uhorského práva /§ 3/. Ostatné podmienky pre výkon advokácie stanovil § 5, podľa ktorého „na získanie advokácie okrem už spomenutej skúšky musia byť splnené aj tieto podmienky: úspešné ukončenie štúdia právnych vied, zloženie predpísaných skúšok počas štúdia a vykonanie dvojročnej právnej praxe“. Po splnení týchto podmienok mohol byť pripustený adept na advokátske skúšky pre Kráľovskou kúriou. Podľa posledného z ustanovení sa poverenie advokátov na základe § 217 zák.čl.XV/1840 o zmenkách, podľa ktorého v zmenkových veciach môže zastupovať iba ten advokát, ktorý má podpisový vzor zaregistrovaný na zmenkovom súde, rozširuje sa aj na občianske spory18. Tento zmenkový zákon ďalej vo svojej 15.kapitole pod názvom „O zmenkových advokátoch“ /§§ 217 – 228/ stanovoval, že zmenkovým advokátom mohol byť iba ten kto vykoná okrem obvyklých skúšok aj skúšku zo zmenkového práva pred zmenkovým súdom. Advokát, ktorý mal záujem registrovať sa pri zmenkovom súde, predložil tomuto svoj advokátsky diplom a zmenkový súd následne preveril jeho odborné vedomosti zo zmenkového práva slovom i písmom a úspešnému uchádzačovi vydal osvedčenie o preskúšaní. Osobitnú prísahu potom už advokát neskladal. Takýto advokát sa následne prihlásil na zmenkovom súde, ktorý ho zaregistroval /§§ 218 – 220/. Pokiaľ boli pri zmenkovom súde zaregistrovaní už štyria zmenkoví advokáti, vždy iba títo boli ustanovaní za kurátorov neprítomným. Vykonávať protesty zmenky boli oprávnení zmenkoví notári, ktorými sa mohli stať aj zmenkoví advokáti, ak vykonali trojročnú prax pri zastupovaní v zmenkových procesoch. Ustanovenie § 224 výslovne zakazovalo advokátovi zastupovať obidve sporné strany a to nie len naraz ale aj po sebe. Odmenu zmenkového advokáta určoval súd pri rozhodovaní vo veci samej na konci sporu a to aj tomu advokátovi, ktorého klient spor prehral. Osobitné skúšky vykonávali advokáti, ktorí hodlali pôsobiť v prímorskej oblasti, keď podľa § 228 boli preskúšavaní nielen súdnou stolicou vo Fiume /Rijeka/ ale aj Maďarsým prímorským obchodným súdom /z námorného práva a námorných zvyklostí/. 
Pre úplnosť je namieste podotknúť i to, že v druhej časti rovnakej kapitoly dočasných pravidiel boli obsiahnuté aj pravidlá týkajúce sa notárstva a to pod názvom „Zrušenie verejného notárstva“. Obsahovali spolu dve ustanovenia. Prvým z nich bolo konšatované, že v dôsledku obnovenia predchádzajúceho právneho stavu dochádza k zrušeniu inštitútu verejných notárov zavedeného do Uhorska rakúskym cisárskym nariadením zo dňa 7.2.1858. Podľa druhého ustanovenia mali byť spisy dovtedy uložené u notárov, procesné spisy a zápisnice odovzdané spolu s inventárnym zoznamom a registrami krajinskému súdu, v obvode ktorého sa nachádzali. 

4. O niektorých advokátoch vykonávajúcich prax pred rokom 1874

O slovenských advokátoch vykonávajúcich prax v období pred prijatím Uhorského advokátskeho poriadku z roku 1874 je toho známe pomerne málo. Hoci sú dochované zoznamy advokátov pochádzajúce od niektorých vyšších súdov, tieto boli spravidla vedené bez bližších osobných údajov iba s uvedením mena, priezviska a sídla advokáta. K neprehľadnosti prameňov tohto druhu prispievajú i zložité spoločenské pomery a časté zmeny v organizácii, či už súdov, alebo spôsobu vedenia zoznamov advokátov. Informácie o jednotlivých advokátoch potom možno čerpať iba z  ucelnejších archívnych fondov jednotlivých advokátov, ktorých je ale nedostatok, prípadne o advokátoch angažujúcich sa i v iných oblastiach, z prameňov týkajúcich sa tejto ich činnosti. Napriek tomu možno spomenúť niektorých z nich, o činnosti ktorých sa informácie dochovali. Ich význam pritom spočíva v mnohých prípadoch i v tom, že práve oni vychovali silnú generáciu svojich nasledovníkov - slovenských advokátov, ktorí sa presadili po prijatí uhorského advokátskeho poriadku a ktorí sa pričinili a aktívne pôsobili pri vzniku samostatnej Československej republiky.
Je známe, že ako advokát v Šamoríne pôsobil Ondrej Demian, rodák z Trenčína /zomrel roku 1799 v Bratislave/. Právo študoval v Bratislave a vynikol ako zástupca strán v právnych sporoch. Pôsobil ako fiškál mesta Šamorína, skladal príležitostné básne, z ktorých niektoré uverejnil Tablic. Aj Matej Bodo, assesor súdnej tabule gemerskej pochádzajúci z Rimavskej Bane, pôsobil istý čas ako advokát. Právo študoval v Banskej Bystrici, bol považovaný za jedného z najznamenitejších prokurátorov Uhorska. Časť života prežil v Štítniku. V roku 1757 vydal v latinčine spis o trestnom práve uhorskom a je aj autorom množstva ďaľších diel, napr. Obrana kresťanského náboženstva. Zo slovenských  advokátov neskoršieho obdobia je známy Július Pejko /1816 – 1893/, ktorý bol i známym folkloristom a básnikom a advokát Ján Baltazár Jesenský Gašparé /1825 – 1889/ pochádzajúci z Horného Jaseňa, ktorý sa národne angažoval už počas právnických štúdii, keď bol predsedom Jednoty mládeže slovenskej na školách evanjelických v Uhorsku. Od roku 1848 bol kapitánom národnej gardy v Hornom Jasene, bol väznený uhorskými vojskami a po úteku sa zúčastnil slovenských dobrovoľníckych výprav. Neskôr pôsobil ako slúžny, župný notár a advokát v Martine. Mimoriadne sa zaslúžil o zvolanie memorandového zhromaždenia v roku 1861 a založenie Matice Slovenskej.
O advokátoch činných v Bratislave a okolí sa dochovali archívne fondy týkajúce sa advokáta Juraja Adonyiho, Karola Kristiána Albrechta, Ondreja Csehyho, Jána Kaldyho de Edve, Ladislava Puškáša, Ján Szathmáryho, Jána Smrtníka, či Ignáca Takácsyho alebo Augusta Entresa, Antona Sáleho, Andreja Nagya, Ladislava Hegyiho.
Známe je i to, že v Prešove a okolí pôsobili Samuel Leporisz, Andrej Mihalkovics, Jozef Molnár, Ján Munyay, Daniel Szakmáry, Pavol Szálay, Gabriel Dobai, či Pavol Váczy, Samuel Keresztessy, Aurel Okruczky alebo Ján Tapler. V Košiciach zasa pôsobil Koloman Kóos, v Hrhove Jozef Szentmarton, v Levoči Samuel Fabriczy a Eugen Lingsch  a v Spišskom Podhradí Pavol Kiszely. Štátny archív v Bytči uchováva z tohto obdobia pochádzajúci fond advokáta Gabriela Ujhelyho.
V Skalici sídlil advokát a významný národovec - Alexander Beleslavín Vrchovský /1812 – 1865/.  Pochádzal z rodiny zámožných skalických súkenníkov a už jeho predok Samuel Vrchovský bol právnikom, obdivovateľom myšlienok francúzskej revolúcie, za čo bol odsúdený na smrť, neskôr omilostený a zomrel v roku 1797 v zahraničí. Alexander Vrchovský študoval vo Viedni a Budapešti. Úzko spolupracoval so Štúrom, založil spolok štúrovskej mládeže Vzájomnosť. Advokátsku kanceláriu si zriadil najprv v Budíne, zakrátko do nej prišli pracovať spisovateľskí revolucionári slovenskí i maďarský – S.Petofi, J.Kráľ, M.Jókai a Š.M. Daxner. Po roztržke s autoritatívnym Štúrom, začal sa naplno venovať advokácii. Žil ako zámožný advokát a svoj život skončil v roku 1865 vo vlnách Dunaja neďaleko Ostrihomu.
V Ľubietovej pôsobil zasa ako advokát národný pracovník Jozef Jarín Kmeť /1815 – 1906/. Od roku 1872 vykonál advokáciu v Banskej Bystrici Emil Zachar /1846 – 1917/, ktorý sa neskôr stal sudcom. Rovnako tak v Banskej Bystrici pôsobil v rokoch 1805 – 1808 ako advokát Ján Čaplovič /1780 – 1847/, ktorý v rovnakom meste vykonal i osnovnícku prax, ktorú zahájil v roku 1798. Je považovaný za zakladateľa slovenského národopisu a bol autorom viac než tridsiatich kníh. Advokátom bol i ďalší národný buditeľ Vendko Kutlik /1834-1904/, ktorý bol zaťom M.M.Hodžu, jeho manželka bola predsedníčkou dobročinného ženského spolku v Bratislave. Kutlik bol prenasledovaný maďarskou vládou za svoju vlastneneckú činnosť.
Advokátom v Turč. Sv. Martine bol v druhej polovici 19. storočia Jozef Kohút /1838 – 1915/, ktorý si už ako mladý pravotár obľúbil umenie a zvlášť divadlo, sám ochotníčil, do neskorého veku ostal verný kultúrnej práci, spísal dejiny divadla a prehľad rodinného názvoslovia v Martine. Z hornej Oravy pochádzal ďaľší národovec Ján Herkel, ktorý pôsobil v 30.rokoch 19. storočia ako advokát v Pešti. Ako horlivý národovec sa zaslúži o vznik slovenského spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej v Budapešti, prispel ku Kollárovým Národným spievankám a Zore.
Krátky čas v advokácii pôsobil  aj Ján Francisci /1822-1905/, horlivý pomocník Štúrov. V roku 1847 začal vykonávať juristickú prax v Přerove a neskôr u gemerského podžupana Fáyho. Spolu so Štefanom Daxnerom odmietol poslať v revolučnom roku 1848 ako kapitán národnej gardy dobrovoľníkov proti Srbom a Chorvátom, za čo bol v tom istom roku v Plešivci odsúdený na smrť. Tento trest mu bol neskôr zmenený na väzenie.
Advokátom bol aj synovec slovenského buditeľa Andreja Radlinského Ignác Radlinský /1845-1924/. Právo študoval vo Viedni a v roku 1867 štúdia zavŕšil v Budapešti, advokátsku kanceláriu si otvoril v roku 1871 v Dolnom Kubíne. Pripisuje sa mu, že ako advokát vychoval celý rad zdatných slovenských právnikov - Halaša, Orságha, Kreva, Kollára – ktorým sa budeme bližšie venovať v závere časti venovanej advokácii v období rokov 1874 – 1918. Veľké zásluhy dosiahol pri zakladaní slovenského peňažníctva. Neskôr pôsobil ako predseda Národnej rady župy Orava.
František Veselovský /1845-1917/ sa usadil ako advokát po skončení štúdií na prešporskom práve v Trnave. Zaslúžil sa o vznik Trnavskej vidieckej banky, v roku 1901 bol zvolený poslancom parlamentu a nadobudol značný majetok. Jeho činnosť v parlamente prospievala slovenskému národu, bol postavený za svoju proslovenskú činnosť pred súd a spolu s Valáškom bol odsúdený na jeden rok väzenia, ktorý si aj odpykal.
V roku 1835 /7.decembra/ sa v Čabradskom Vrbovku narodili dvojčatá Michal Mudroň /1835 – 1887/ a Pavel Mudroň /1835 – 1914/. Obaja bratia sa stali advokátmi. O Michalovi Mudroňovi sa traduje, že bol tak vynikajúci právnik, že budil obdiv aj u nepriateľov a medzi vrstovníkmi bol najlepším rečníkom. Toto svoje nadanie využíval na prospech slovenského národa. Pripisuje sa mu vytvorenie slovenského právnického názvoslovia. Jeho brat Pavel Mudroň stál pri založení Matice Slovenskej, slovenských gymnázií aj pri Memorande. Obhajoval obžalovaných slovenských redaktorov v tlačových sporoch a stal sa predsedom martinskej sporiteľne. Za svoju neohrozenosť bol prenasledovaný a v roku 1913 odsúdený. Pre úplnosť treba uviesť, že advokátom sa stal aj jeho syn Jan Mudroň /1866-1926/, ktorý sa narodil v Martine, kde aj vykonával advokáciu. Neskôr sa stal senátorom.
Známym pravotárom sa stal aj Samuel Medvecký /1845-1896/, ktorý  pôsobil vo Zvolene. Študoval vo Viedni a v Pešti, kde mu bol v roku 1870 udelený doktorský titul. V roku 1873 založil zvolenskú sporiteľňu, pravotársku prax vykonával samostatne od roku 1871. Zúčastňoval sa sa národných podujatí a bol aj umelecky a publikačne činný19.

 Odkazy:

1      BIANCHI, L. a kol.: Dejiny štátu a práva na území Československa v období kapitalizmu
1848 – 1945, I.diel. str.94.
2      MALÝ, K. – SIVÁK, F.: Dejiny štátu a práva v Česko-slovensku do roku 1918. Obzor,
Bratislava, 1992, str.298-299.
3      MALÝ, K. – SIVÁK, F.: Dejiny štátu a práva v Česko-slovensku do roku 1918. Obzor,   
Bratislava, 1992, str.300.
4    K tomu viac: BALÍK, S.: Advokacie včera a dnes. Vydavatelství a nakladatelství Aleš 
Čeněk, Plzeň, 2000, str.34 a nasl. Text vzťahujúci sa k dočasnému advokátskemu poriadku   
a ďalej uvedenému nariadeniu ministerstva justície účinnému pre celé územie Ríše
s výnimkou vojenskej hranice č.114/1857 R.z. o nakladaní s pokútnikmi vychádza 
z prekladu rovnakého autora. In.: cit.dielo, str.34 a nasl.
5    KOBER, J.: Advokacie v českých zemích v létech 1848-1994. Praha, ČAK, 1994, str.6.
6    Napr. v Štátnom archíve v Košiciach sa dochoval disciplinárny spis k.k.Oberlandes  
gerichtu Eperies z disciplináneho pokračovania proti advokátom Z. a K.  
vrátane rozhodnutia zo dňa 11.6.1860 /vedený v nemčine/. In.: Štátny archív Košice, Fond 
Krajinský súd Košice 1850 – 1861.
7     KOBER, J.: Advokacie v českých zemích v létech 1848-1994. Praha, ČAK, 1994, str.7.
8     Ešte pred prijatím advokátskeho poriadku pre Uhorsko bolo na krátky čas prijaté v roku 1850 nariadenie ministerstva práva č.328/1850 R.z., ktoré upravuje podrobnosti advokátskej skúšky. Týmto nariadením bol doplnený provizórny advokátsky poriadok a  skúška podľa neho zložená pred vrchným zemským súdom mala platnosť v celej monarchii, kde nadobudol účinnosť všeobecný občiansky zákonník a trestný zákon /§ 4/. Skúšku bolo možné vykonať až po štvorročnej právnickej praxi u advokáta a súdnych orgánov. Kandidát advokácie musel počas tejto praxe pôsobiť pol roka na zemskom súde, okresnom súde a na štátnom zastupiteľstve. Skúška pozostávala z ústnej a písomnej časti, pričom najskôr sa konala skúška ústna, pri vykonávaní ktorej mohla byť prítomná aj verejnosť a ktorá mala trvať dve hodiny /§ 14 – 15/. Jej predmetom boli všetky predpisy civilné a trestné. Cieľom skúšky malo byť zistenie, či uchádzač je obratný v právnom konaní, či je schopný zastupovať pred súdmi v sporných aj nesporných veciach a či je schopný spisovať listiny o právnych úkonoch. Písomná skúška sa skladala rovnako tak z civilného a trestného práva, kandidát spisoval podanie v spornom konaní, mal vypracovať civilný a trestný rozsudok s odôvodnením, spísať obžalobu a obhajobnú reč. Skúška sa skladala na vrchnom zemskom súde, kandidát mal k dispozícii zbierku zákonov, nesmel však používať iné pomôcky. Výsledok skúšky nebol klasifikovaný, hodnotenie spočívalo iba v závere,ci kandidát je spôsobilý vykonávať advokáciu alebo nie. Toto nariadenie obsahovalo aj predpisy pre skúšky sudcovské a notárske. Advokátska skúška nahrádzala ostatné dve uvedené skúšky v plnom rozsahu. Advokát bol jedným zo skúšobných komisárov aj pri skúške sudcovskej. K tomu viac: KOBER, J.: Advokacie v českých zemích v létech 1848-1994. Praha, ČAK, 1994, str.7.
9        Do tých čias boli normy upravujúce advokáciu v Uhorsku roztrúsené v rôznych  
predpisoch. Išlo najmä o tieto predpisy a ustanovenia: § 3 zák.čl.I/1405, § 3 zák.čl.II/1435, XIV/1471, § 5, 6 zák.čl.VII/1486, zák.čl.LIX/1486, zák.čl.LI, XCV/1492, zák.čl.XIV, XXXV/1500, zák.čl.XIV/1504, zák.čl.LIII/1563, zák.čl.XXVII/1567, zák.čl.XXXIV/1574, zák.čl.XVII/1578, zák.čl.XXXVI, LXXIV/1609, zák.čl.LXXXIV/1635, zák.čl.LXVIII/1638, zák.čl.LXXIX/1647, zák.čl.XLIV, zák.čl.LXVIII/1649, zák.čl.XXXII, LXI, LXII/1655, zák.čl.LXI/1662, zák.čl.XXX/1713, zák.čl.XII, XXVII, XXXV, XXXVI, XXXVIII/1723, § 8 zák.čl.XXIII/1729, zák.čl.XXIV, XXXIX, XLIII/1729, zák.čl.XXVIII/1764, zák.čl.XVI/1792, § 5 zák.čl.VIII/1830, §§ 218-229 zák.čl.XV/1840    
10      Takéto zoznamy  boli potom vedené v podobe ručne písaných kníh, v ktorých boli     
advokáti zoradení abecedne a postupne doň boli dopĺňané alebo škrtané ich mená a   
vpisované poznámky. Niektoré z týchto zoznamov sa dochovali dodnes, napr. zoznam  
advokátov zapísaných pri Vrchnom súde v Prešove z roku 1852, in.: Štátny archív   
Košice, Fond Magistrátneho súdu.
11      Napr. obežník Vrchného súdu v Prešove zo dňa 3.2.1854 č.661/1854. In.: Štátny archív   
Košice, Fond Magistrátneho súdu.
12    ZÁTURECKÝ, A.-CHYTIL, A.: Zákony a nariadenia o advokátoch platné v republike
československej s prehľadom judikatúry Najvyššieho súdu Československého.
Nakladatelství Barvič a Novotný, Brno, 1922, str.85.
13   ZÁTURECKÝ, A.-CHYTIL, A.: Zákony a nariadenia o advokátoch platné v republike
československej s prehľadom judikatúry Najvyššieho súdu Československého.
Nakladatelství Barvič a Novotný, Brno, 1922, str.86.
14    Preklad textu nariadenia, z ktorého bolo čerpané pochádza od Stanislava Balíka, ml. a bol
uverejnený v plnom znení In.: BALÍK, S.: Advokacie včera a dnes. Vydavatelství a
nakladatelství Aleš Čeněk, Plzeň, 2000, str.39-40.
15      Z ďaľších predpisov dotýkajúcich sa advokácie a platných na našom území je možné  
spomenúť napríklad predpisy vydané Ministerstvom financíí a publikované 
vo Verordnungs-Blatt fur den Dienstbereich des Osterreichischcen Finanzministerium a
to vyhlášku o postupe a poplatkoch pri prekladaní advokátov z roku 1863 uverejnenú 
v čiastke č.1 na str.3 a nasl., opatrenie o oslobodení advokátskych komôr od
poplatkov za uverejňovanie oznamov v Úradných krajinských novinách o zápisoch  
a zmenách zápisov advokátov v zoznamoch z 25.1.1870 v čiastke č.6 str.21 atď.
16      MALÝ, K.- SIVÁK, F.: Dejiny štátu a práva v Česko-slovensku do roku 1918. Obzor,
Bratislava, 1992, str.302.
17      BIANCHI, L. a kol.: Dejiny štátu a práva na území Československa v období kapitalizmu
1848 – 1945, I.diel. str.117.
18    Magyar Torventar 1836 – 1868 Évi Torvenyczikkek. Budapest, Franklin – Tárasulat,      
Magyar Irod. Intézet és Konyvnyomda, 1896, str.281, 318.
19      Spracované podľa: NAVRÁTIL, M.: Almanach československých právníku. Praha,
Knihtiskárna J.Slováka v Kroměříži /Morava/, 1930

JUDr. Peter Kerecman, PhD.
advokát
Košice