Advokácia na Slovensku v období rokov 1946 - 1948

Slovenská národná rada, ktorá sa stala nie len centrom a organizátorom protifašistického odboja ale bezodkladne sa chopila aj svojej zákonodárnej aktivity, prijala prvé nariadenia už v prvý deň svojej činnosti /1.9.1944/. Práve nariadenie č.1/1944 Sb. nar.SNR  o vykonávaní zákonodárnej, vládnej a výkonnej moci na Slovensku zakotvilo právomoc SNR vykonávať celú zákonodárnu, vládnu a výkonnú moc na Slovensku /§ 1/ a ponechalo na území Slovenska v platnosti iba tie zákony, nariadenia a opatrenia, ktoré neodporovali duchu republikánskodemokratickému. Nariadením č.3/1944 Sb. nar.SNR o zriadení ústredných úradov boli konštituované na obstarávanie štátnej správy  ústredné úrady  a to predsedníctvo SNR a povereníctva SNR pre jednotlivé rezorty. Súčasťou územia Československa medzitým prestala byť Podkarpatská Rus, kde pod dohľadom sovietskej armády prvý zjazd tamojších národných výborov 26.11.1944 prijal Uznesenie o vôli obyvateľstva pripojiť územie Zakarpatskej Ukrajiny k sovietskej Ukrajine. V lete 1945 sa toto územie stalo už aj formálne súčasťou ZSSR. Uhorský zák.čl.XXXIV/1874 advokátsky poriadok ostal naďalej na Slovensku hlavnou právnou normou upravujúcou oblasť advokácie.

a./        Advokácia v období vyrovnávania sa s dedičstvom vojny

Spoločnosť sa bezprosredne po oslobodení Slovenska začínala vyrovnávať s dedičstvom vojny – v máji 1945 bolo prijaté nariadenie SNR č.33/1945 Sb.nar.SNR o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a o zriadení ľudového súdnictva a prijaté boli retribučné dekréty prezidenta republiky /dekrét č.16/1945 Sb. zák. a nar. o potrestaní nacistických zločincov zradcov a kolaborantov a o mimoriadných ľudových súdoch a dekrét č.138/1945 Sb.zák. a nař. o trestaní niektorých previnení proti národnej cti/. Veľký retribučný dekrét pripúšťal, aby obhajcom v konaní podľa neho bola aj osoba nezapísaná v zozname advokátov, ak mala aspoň judiciálnu skúšku. Aj obžalovaní v konaní pred Národným ľudovým súdom a Okresnými ľudovými súdmi zriadenými v zmysle nariadenia SNR č.33/1945 Sb.nar.SNR o potrestaní fašitických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a o zriadení ľudového súdnictva mali právo zvoliť si obhajcu, ktorým však mohol byť len advokát zapísaný v zozname zostavenom Povereníctvom Slovenskej národnej rady /§ 16, § 25/. Naopak obhajcom pred Miestnymi ľudovými súdmi zriadenými rovnakým nariadením, do právomoci ktorých patrilo trestanie previnilcov fašistického režimu, ktorého si bol oprávnený zvoliť takýto obžalovaný, nesmel byť z radov advokátov a sudcov /§ 30/.   
Aj v oblasti advokácie dochádza v tomto čase k vyporiadaniu sa s minulosťou. Dňa 25.5.1945 bolo prijaté nariadenie SNR č. 43/1945 Sb.nar.SNR o zmene a doplnení niektorých ustanovení o advokátoch, ktoré určilo mimo iného nanovo aj podmienky výkonu advokácie.
Úvodné ustanovenie tohto nariadenia stanovilo, že advokátsku /osnovnícku/ prax mohol vykonávať len advokát /advokátsky osnovník/ zapísaný do zoznamu advokátov /advokátskych osnovníkov/ po nadobudnutí účinnosti tohto nariadenia. Preto bol každý advokát a advokátsky osnovník povinný podať žiadosť o zápis do zoznamu advokátov /advokátskych osnovníkov/ na príslušnej advokátskej komore. Táto povinnosť sa vzťahovala aj na advokátov a na advokátskych osnovníkov, ktorí boli zapísaní v zoznamoch podľa predchádzajúcich predpisov. Zápis do zoznamu advokátov vykonával a o nej rozhodoval Správny výbor advokátskej komory. Ten mal 20 členov. Predsedníctvo výboru tvorili predseda, dvaja podpredsedovia, tajomník, pokladník, žalobca a jeho námestník. Členov výboru menoval a súčasne určil ich fukcie povereník Slovenskej národnej rady pre pravosúdie. Tým boli zároveň členovia správneho výboru považovaní za zapísaných do zoznamu advokátov. Členmi správneho výboru mohli byť len advokáti s výnimkou jedného člena, ktorý mohol byť menovaný spomedzi advokátskych osnovníkov. Členom Správneho výboru na prechodný čas do 1.7.1946 mohol byť aj advokát, ktorý vykonával platenú službu na štátnom úrade. Správny výbor pri zápise do zoznamu bol oprávnený určiť advokátovi  /advokátskemu osnovníkovi/ sídlo odchýlne od udaného sídla žiadateľa a mohol rozhodnúť aj o zmene sídla advokáta /advokátskeho osnovníka/ už zapísaného do zoznamu advokátov a to z dôvodu verejného záujmu. Pritom však vždy bol povinný prihliadať k veku, dĺžke skutočnej praxe, rodinným pomerom a iným dôležitým okolnostiam. Proti rozhodnutiu o zmene sídla už zapísaného advokáta alebo advokátskeho osnovníka bola prípustná sťažnosť, ktorá sa podávala v krátkej lehote troch dní od doručenia rozhodnutia cestou advokátskej komory povereníkovi SNR pre pravosúdie.
Do zoznamu nebolo možné zapísať toho, kto bol nemeckej alebo maďarskej národnosti /to sa týkalo tak zápisu advokátov ako aj zápisu advokátskych osnovníkov/, ďalej osoby, ktoré zložili jednotnú sudcovskú a advokátsku skúšku v čase od 22.8.1944 do účinnosti tohto nariadenia /pokiaľ išlo o zápis do zoznamu advokátov/ a konečne do zoznamu advokátov a ani do zoznamu advokátskych osnovníkov nebolo možné zapísať toho, kto vyvíjal činnosť označenú v §§ 1-5 nariadenia SNR č.33/1945 Sb.nar.SNR o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a o zriadení ľudového súdnictva. V tomto prípade išlo o osoby označené týmto nariadením za fašistických okupantov /§ 1/, domácich zradcov /§ 2/, kolaborantov /§ 3/, zradcov povstania /§ 4/ a previnilcov fašistického režimu /§ 5/. Fašistickým okupantom bol najmä ten, kto ako cudzí štátny občan sa pričinil o rozbitie ČSR alebo zničenie jej demokratického štátneho poriadku alebo ten, kto sa zúčastnil politického, hospodáskeho alebo iného útlaku slovenského národa, ten, kto terorizoval alebo drancoval slovenský ľud, bojoval s nemeckou armádou na území ČSR proti spojencom, povstaniu alebo partizánom, stál v službách nacistického Nemecka alebo horthyovského Maďarska atď. Domácim zradcom bol zasa najmä ten, kto ako československý občan sa svojou činnosťou pričinil o rozbitie ČSR, podporil v značnej miere vojenské, politické alebo hospodárske záujmy nacistického Nemecka alebo horthyovského Maďarska, spôsobil škodu vojnovému úsiliu ZSSR alebo spojencom alebo slovenskému národu, či kto činnosť a ideje fašistických okupantov a domácich zradcov verejne propagoval, obhajoval alebo schvaľoval, či verejne hanobil ZSSR, spojencov atď. Kolaborantom bol potom najmä ten, kto akokoľvek napomáhal činnosti fašistických okupantov, s nimi spolupracoval s úmyslom napomáhať vedeniu vojny, kto nariadil, organizoval alebo horlivo vykonával perzekúciu demokratických a protifašistických osôb pre ich politickú činnosť, kto sa ako príslušník fašistických organizácii za použitia politického vplyvu obohatil na úkor druhych občanov, kto činnosť kolaborantov verejne propagoval alebo schvaľoval atď. Zradcom na povstaní bol zasa najmä ten, kto akýmkoľek spôsobom maril boj slovenského národa proti zradcom a okupantom za slobodu, kto maril prípravy národného povstania, zúčastnil sa na potlačení povstania, kto spolupôsobil pri prenasledovaní účastníkov povstania alebo takúto zradcovskú činnosť propagoval, verejne obhajoval alebo schvaľoval. Previnilcom fašistickéo režimu bol ten, kto v miestnom merítku bol zakladateľom, organizátorom alebo propagátorom HSĽS, Hlinkovej gardy alebo iných fašistických organizácii a svoju činnosť vyvíjal v zmysle fašistického režimu, kto bol exponovaným propagátorom fašistických ideí, spolupráce s nacistickým Nemeckom alebo vojny proti ZSSR a spojencom, kto utláčal druhých občanov, nútil ich na prácu pre nemecké záujmy alebo ich inak poškodzoval na životoch a majetkoch, alebo kto niesol zodpovednosť za príkorie občanov spôsobené okupantmi a zracami v obci. Takto neboli do advokácie opätovne pripustení teda nie len fašistickí okupanti, domáci zradcovia, kolaboranti, zradcovia povstania, previnilci fašistického režimu, ale ani osoby nemeckej a maďarskej národnosti a tí, ktorí zložili jednotnú sudcovskú a advokátsku skúšku v období bezprosredne predchádzajúcom vydaniu tohto nariadenia počas povstania. Výnimku z ustanovení o zákaze zápisu do zoznamu v prvom a posledne menovanom prípade mohol povoliť na návrh Správneho výboru povereník SNR pre pravosúdie osobe, ktorá stále prejavovala demokatické a protifašistické zmýšľanie.
Prechodným ustanovením § 7 tohto nariadenia bolo stanovené, že pokiaľ si podal advokát alebo advokátsky osnovník žiadosť o zápis do príslušného zoznamu v lehote 30 dní od nadobudnutia účinnosti tohto nariadenia, bol oprávnený vykonávať prax aj v období do rozhodnutia Správneho výboru, ak Správny výbor nerozhodol z dôvodu verejného záujmu inak.
Toto nariadenie zároveň stanovilo, že činnosť Advokáskej komory v Turčianskom Sv. Martine  bude vykonávať po dobu dvoch rokov odo dňa účinnosti nariadenia Advokátska komora v Bratislave.
Dňa 25.7.1945 bola prijatá právna norma, ktorá mala za úlohu vyriešiť prechod advokátov do súdnictva a naopak - nariadenie SNR č.82/1945 Sb.nar.SNR o prijímaní advokátov a verejných notárov do súdnych služieb. Toto nariadenie, ktorého platnosť bola obmedzená na čas troch rokov, stanovilo, že advokáta bolo možné prijať do súdnych služieb vtedy, ak bol československým štátnym občanom, bol príslušníkom niektorého slovanského národa, bol národne a politicky spoľahlivý, dokonale ovládal slovenský jazyk, zložil jednotnú skúšku sudcovskú a advokátsku, je mravne /trestne/ bezúhonný, telesne a duševne zdravý a neprekročil štyridsiaty rok veku. Veková hranica bola posunutá na päťdesiat rokov u tých advokátov, ktorí sa aktívne zúčastnili boja za oslobodenie. Takto prijatý advokát do súdnych služieb nemohol bez súhlasu povereníka pre pravosúdie vystúpiť zo sudcovskej služby počas obdobia piatich rokov odo dňa svojho ustanovenia za sudcu. Pokiaľ bol sudca disciplinárne prepustený, nemohol byť zapísaný následne do zoznamu advokátov. Ak sudca zo súdnych služieb vystúpil a stal sa znovu advokátom, nesmel mať v období troch rokov sídlo svojej advokátskej kancelárie v mieste, v ktorom pôsobil ako sudca alebo štátny zástupca v poslednom roku pred svojim vystúpením zo služby. Všetky tieto ustanovenia sa primerane vzťahovali aj na kandidátov advokácie.
Spoločenské diskusie týkajúce sa zvažovaného „poštátnenia advokácie“ sa stali aj predmetom rokovania Stálej delegácie advokáskych komôr Republiky Československej, ktorá sa konala v sobotu 23.2.1946 v Prahe. Slovenských advokátov združených v tom čase už iba v bratislavskej komore zastupovali Dr.Július Palovič, Dr.Ján Poničan, Dr.Alexander Šimkovič a Dr.Hanes. Prítomní po tom, čo vyslovili „nádej v novú spoluprácu advokátskych komôr celého štátu“ aj po skončení vojny a diskusii o príprave novely advokátskeho poriadku platného na území Čiech, Moravy a Sliezska, venovali sa možnosti a dôsledkom „poštátnenia advokácie, o ktorom sa vo verejnosti,čím ďalej tým viac hovorí“. Zástupcovia komôr sa zhodli na tom, že hoci „vo vláde nejaví sa nálada k takémuto kroku, advokátske komory nesmú túto otázku z patrnosti pustiti“ a predseda českej komory dodal, že „před dnešním děním nelze zavírat oči“. Niektorí diskutujúci zdôraznili, že v poštátnení advokácie treba vidieť jej zánik, pretože advokát háji často stranu proti štátu a ak bude advokát štátnym úradníkom, znamená to zánik advokácie. Heslo „poštátnenie advokácie“ je preto nedomyslené a komory sa musia proti tomu postaviť /Dr.Šlajs/. Predmetom rokovania bola aj snaha aktivizovať kroky k prijatiu nového jednotného advokátskeho poriadku pre Čechy aj Slovensko s vyjadením úplnej rovnosti českých a slovenských advokátov, ako to zdôraznil Dr.Poničan. Slovenskí advokáti vyjadrili obavu zo súčasného vývoja na Slovenska vo vzťahu k advokátom, keď rozhodovanie štátnych orgánov vo vzťahu k advokátom môže byť politicky motivované. Za problém doby boli označené aj snahy niektorých slovenských advokátov, ktorým bolo určené sídlo a do tohto sídla nehodlali nastúpiť, hlásiť presídlenie na územie Čiech. Prítomní sa navzájom informovali aj o postupe očisty advokácie od zradcov a kolaborantov v jednotlivých častiach štátu. Slovenskí zástupcovia uviedli, že na Slovensku nebol do nového zoznamu advokátov zapísaní ani jediný Nemec a pokiaľ boli zapísaní štyria Maďari, išlo o osoby demokratického zmýšľania, ktoré predložili potvrdenie o národnej spoľahlivosti vystavené národným výborom. Tradičným predmetom rokovania bolo aj honorovanie zastupovaní ex offo, ktorých počet v suvislosti s činnosťou ľudových súdov prudko stúpol.  V závere sa zástupcovia komôr zhodli na potrebe zistiť počty advokátov padlých vo svetovej vojne a počas vojny perzekuovaných tak, aby „mohla byť konštatovaná účasť príslušníkov advokácie na našom oslobodení“ 76.
Dňa 25.6.1946 bolo prijaté vykonávacie nariadenie Sboru povereníkov č.88/1946 Sb.nar.SNR, ktorým sa mení sadzba odmien za výkony advokátov a ich kancelárií. Toto nariadenie zmenilo sadzbu odmien určenú vo vládnom nariadení č.95/1923 Sb.zák. a nař. Nové vládne nariadenie sa snažilo preklenúť do toho času nevyhovujúci stav, keď platné pramene práva neriešili otázky tarify úplne. Takto došlo k nahradeniu sadzby pripojenej k nar.vl. č.95/1923 Sb.zák. a nar. novou sadzbou. Zvýšili sa nie len sumy za jednotlivé úkony a to dvoj až trojnásobne, ale upravila sa aj terminológia, doplnili sa niektoré nové položky. Zachovaný ostal princíp, podľa ktorého boli pri rovnakej hodnote sporu vyššou sumou honorované úkony pred súdmi vyšších stupňov.
Príloha tohto nariadenia – sadzba – pozostávala z troch časti. Časť „A“ upravovala Pracovnú odmenu, časť „B“ Cestovné a iné náhrady a časť „C“ Odmenu za manipulačné práce.
Jednotlivé položky v časti „A“ Pracovná odmena určovali odmenu za jednoduché podania súdom – oznámenia, správy, potvrdenia atď. - vychádzajúc z hodnoty sporu /pol.č.1/, za jednoduché žaloby – zmenkové, pôžičkové, z námezdnej zmluvy, v konaní exekučnom – ako aj za pojednávania atď. vychádzajúc opäť z hodnoty predmetu sporu /pol.č.2/, za hlavné pojednávania v trestných veciach na okresných súdoch, obžaloby a trestné oznámenia stanovené pevnou sumou /pol.č.3/, za žaloby v civilnom konaní nie jednoduché, odpovede na také žaloby, odvolania v trestnom konaní proti rozhodnutiam okresných súdov v závislosti od hodnoty predmetu sporu /pol.č.4/, za odvolania a odvolacie pojednávania v civilných veciach /pol.č.5/, za dovolania a dovolacie odpovede /pol.č.6/, za rekurzy /sťažnosti/ v závislosti od stupňa súdu, proti rozhodnutiu ktorého smeruje /pol.č.7/, za listy - upomenky, predvolania v závislosti od hodnoty predmetu sporu /pol.č.8/, za rozhovory a porady a to jednoduché trvajúce najviac štvrťhodinu a za dlhšie porady podľa inej sadzby alebo za komplikované porady podľa úvahy súdu, pričom tieto platili aj pre telefonické porady /pol.č.10/, za spísanie advokátskej plnej moci /pol.č.11/, za prevzatie a úschovu peňazí a cenností /pol.č.12/ a za práce solicitátorské /pol.č.13/.
Časť „B“ Cestovné náhrady tvorila pol.č.14, v ktorej bolo upravené samotné cestovné, ďalej stravné, nocľažné a konečne odmena za stratu času. Výška cestovného sa rozlišovala podľa toho, či bolo možné použiť hromadný dopravný prostriedok alebo ho nebolo možné použiť vôbec alebo len pri veľkej strate času. V prvom prípade sa nahrádzalo skutočné cestovné a ak kancelária advokátova bola vzdialená viac ako dva kilometre od zastávky hromadného dopravného prostriedku, aj náhrada za povoz na túto vzdialenosť. V druhom prípade bola cestovnými náhradami cena za povoz zo sídla kanceláre do miesta úkonu. Advokátovi patrila vždy náhrada cestovného hromadným dopravným prostriedkom I.triedou, náhrada za povoz buď koňský alebo za auto, kandidátovi advokácie za II. triedu hromadného dopravného prosriedku a náhrada za povoz rovnako ako advokátovi a u iných zamestnancov advokáta cestovmé III.triedy a náhrada za koňský povoz. Stravné patrilo iba v prípade, ak vzdialenie sa trvalo najmenej šesť hodín a aj toto bolo difrencované podľa toho, či išlo o advokáta alebo kandidáta advokácie alebo iného zamestnanca. Nocľažné bolo stanovené opäť rovnakou sumou pre advokáta a kandidáta advokácie a odlišnou sumou pre iného zamestnanca advokáta. Patrilo v prípade, ak bolo „treba prenocovať mimo bydliska“. Odmena za stratu času bola stanovená osobitne za každú, čo aj len začatú hodinu pracovného času, okrem času potrebného na úkon sám, stráveného na ceste na miesto úkonu a osobitne za každú hodinu času mimo pracovného času /nižšia suma/. Sadzba bola odlišná pre advokáta, kandidáta advokácie a iného zamestnanca. Pre úplnosť poznámky k tejto položke uvádzali, že ak strana sama dá povoz, neprináleží nárada cestovného za povoz. Pracovným časom sa rozumel čas od 8,00 hod. do 17,00 hod.
Súčasťou sadzby ostali aj odmeny za práce manipulačné v časti „C“. Išlo o odpisy listov, spisov, listín, účtov apod., podávanie na poštu, telegrafný alebo iný úrad, za prijatie doručeniek, či poznačenie lehôt alebo termínov určených súdom.
Aj naďalej však ostali úkony, pri ktorých sadzba výslovne ponechávala odmeňovanie za ne na „voľné uváženie súdu“ /napr. pol.10/. Osobitnou položkou a v rovnakom rozsahu ako v predchádzajúcej právnej úprave ostali práce solicitátorské, ktorými sa rozumeli práce vykonávané mimo advokátskej kancelárie konané obvykle kancelárskym zamestnancom nezapísaným do zoznamu kandidátov advokácie, vyhľadávanie v pozemkovej alebo inej verejnej knihe, vyhľadanie na súde alebo úrade a podobné práce. Zároveň došlo k zvýšeniu odmeny v prípadoch, keď sa nedala určiť hodnota sporu a to trojnásobne /z 2.000,-Kč na 6.000,-Kčs ak konal ako prvostupňový okresný súd, resp. z 10.000,-Kč na 30.000,-Kčs ak konal ako prvostupňový sborový súd/. Sadzby obsiahnuté v prílohe tohto nariadenia boli určené bez dane z obratu. Krátko po prijatí tejto normy objavili sa i odborné príručky vykladajúce jej ustanovenia a zjednodušujúce jej používanie77.
Dňa 15.3.1947 bolo prijaté nariadenie SNR č.44/1947 Sb.nar.SNR, ktorým sa doplňuje nariadenie č.43/1945 Sb.nar.SNR o zmene a doplnení niektorých ustanovení o advokátoch. Nariadenie č.43/1945 Sb.nar.SNR bolo takto doplnené ustanoveniami týkajúcimi sa výmazu advokátov zo zoznamu. Správny výbor advokátskej komory bol povinný rozhodnúť o výmaze zo zoznamu advokátov /advokátskych osnovníkov/ u toho, kto bez závažnej príčiny do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o zápise do zoznamu nezačal vykonávať prax v určenom alebo zmenenom sídle ako aj toho, kto sa vzdialil a zdržoval, okrem obdobia súdnych prázdnin, mimo sídla advokátskej kancelárie nepretržite 30 dní, pričom plynutie tejto lehoty sa neprerušilo, ak sa advokát /advokátsky osnovník/ zdržal v priebehu tejto lehoty v sídle iba počas troch dní. Sťažnosti proti takýmto rohodnutiam o výmaze bolo možné podať prostredníctvom advokátskej komory na Povereníctvo spravodlivosti do 8 dní odo dňa doručenia rozhodnutia. Samotný postup výmazu zo zoznamu sa riadil ustanoveniami uhorského advokátskeho poriadku. Takto vymazaného advokáta alebo advokátskeho osnovníka bolo možné opätovne zapísať do zoznamu až po uplynutí dvoch rokov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o výmaze. Do pôvodného znenia nariadenia č.43/1945 Sb.nar.SNR bolo doplnené i ustanovenie, ktoré stanovilo, že advokáti /advokátski osnovníci/ zapísaní v zozname advokátov /advokátskych osnovníkov/ niektorej tuzemskej advokátskej komory, boli oprávnení od oslobodenia počnúc vykonávať advokátsku /osnovnícku/ prax na Slovensku. Zároveň bolo obmedzené obdobie, v ktorom Správny výbor bol oprávnený rozhodovať o určení a zmene sídla advokáta /advokátskeho osnovníka/ a to tak, že tieto ustanovenia mali stratiť účinnosť dňom 31.12.1950.
V júni 1947 sa zišla v Bratislave schôdza Stálej delegácie advokátskych komôr, ktorá schválila mimo iného svoj nový štatút, podľa ktorého mala byť v budúcnosti stála delegácia vytváraná podľa zásady pomerného zastúpenia komôr podľa počtu ich členov a vzniesla požiadavku na vytvorenie povinného poistenia advokátov v rámci národného poistenia78.
Keďže  nariadenie SNR č.43/1945 Sb.nar.SNR stanovilo, že činnosť Advokátskej komory v Turčianskom Sv.Martine vykonávala odo dňa účinnosti tohto nariadenia počas dvoch rokov Advokátska komora v Bratislave a hrozilo, že táto lehota uplynie, bolo dňa 2.12.1947 prijaté nariadenie SNR č.83/1947 Sb.nar. SNR o dočasnej pôsobnosti Advokátskej komory v Bratislave a v Turčianskom Svätom Martine, ktoré stanovilo, že činnosť Advokátskej komory v Turčianskom Sv.Martine  bude vykonávať Advokátska komora v Bratislave až do 30.júna 1949. K obnoveniu činnosti Advokátskej komory v Turčianskom Sv.Martine však už  dôsledku politických zmien nakoniec nikdy nedošlo.
Oblasti advokácie sa pred prijatím nového zákona o advokácii dotklo ešte dňa 12.3.1948 prijaté nariadenie SNR č.5/1948 Sb.nar. SNR o uznaní niektorých sudcovských a advokátskych skúšok vykonaných v maďarskom štáte. Toto nariadenie riešilo situáciu tých sudcovských čakateľov a advokátskych osnovníkov, ktorí vykonávali v období po pripojení časti územia Slovenska k Maďarsku počas vojny, keď stanovilo, že rovnaké účinky ako jednotná sudcovská a advokátska skúška vykonaná podľa zák.č.186/1942 Sl.zák. mala tiež jednotná sudcovská a advokátska skúška vykonaná v čase od 2.11.1938 do 1.9.1944 podľa zák.čl. LIII/1913 o jednotnej sudcovskej a advokátskej skúške ešte vždy v platného v Maďarsku, pred niektorou zo skúšobných komisií na území, kde platil tento zákonný článok sudcovskými čakateľmi maďarskej justičnej správy alebo advokátskymi osnovníkmi zapísanými v zozname niektorej z advokátskych komôr v maďarskom štáte za podmienky, že nadobudli hodnosť doktora práv v Československej republike a splnili inak podmienky potrebné pre prijatie do sudcovskej služby alebo pre zápis do zoznamu advokátov. Takáto možnosť však nebola poskytnutá osobám nemeckej a maďarskej národnosti pokiaľ im nebola povolená výnimka. Nariadenie zároveň definovalo prípady, v ktorých sa nevyžadovalo získanie hodnosti doktora práv u sudcov, konceptných úradníkov a sudcovských čakateľov maďarskej justičnej správy, ak vykonali určité skúšky na niektorej univerzite v ČSR a boli prijatí do súdnych služieb v ČSR alebo v Maďarskom štáte pred 1.júlom 1942.

b./        Od februároveho prevratu k prvému socialistickému zákonu o advokácii

            Po tom, čo dvanásť ministrov občianskych strán československej vlády podalo demisiu a prezident Eduard Beneš  podpísal 25.februára 1948 rekonštrukciu vlády, chopili sa komunisti neobmedzenej moci. Na Slovensku zabránila polícia povereníkom za Demokratickú stranu vstúpiť od svojich úradov a ich vedením poveril predseda zboru povereníkov – Gustáv Husák /pôvodným zamestnaním advokátsky koncipient u advokáta a neskoršieho ministra zahraničných vecí Dr.Vladimíra Clementisa79 popraveného v roku 1951/ - ostatných členov zboru povereníkov. Ešte v marci 1948 zomrel Jan Masaryk, v máji bol odsúdený v procese s protištátnym sprisahancami Ján Ursíny a v júni abdikoval na svoju funkciu Eduard Beneš, aby ho v úrade prezidenta vzápätí nahradila prvá robotnícka hlava štátu.
Ministrom spravodlivosti sa po februári 1948 stal zať Klementa Gottwalda - Dr.Alexej Čepička /1910 – 1990/, ktorý počas vojny až do svojho zatknutia a umiestnenia v koncentračnom tábore /1942/ pôsobil takisto ako advokátsky koncipient v Ostrave u dr.Ondráčka. Ako minister vyzýval dokončiť očistu spoločenského života a verejne žiadal reformovať aj advokáciu. V súčasnej literatúre sa mu niekedy pripisuje zodpovednosť za čistky v advokácii80 vykonané po februári 1948. Vo svojom prejave v Národnom zhromaždení dňa 22.decembra 1948, teda krátko pred nadobudnutím účinnosti nového zákona o advokácii, mimo iného uvedol, že „ … nutné bude reformovať aj advokáciu. V jej dnešnej podobe sa odráža starý kapitalistický svet so všetkými svojimi nešvármi …. Honba advokátov za ziskom v spleti starých zákonov a nariadení umožňovala výkon advokácie, ktorý je nezlučiteľný so zásadami ľudovej demokracie … Advokácia však má aj dnes svoje oprávnenie a príležitosť, aby sa osvedčila. Preto budú v budúcnosti vykonávať advokáciu iba tí, ktorí po každej sránke osvedčia svojimi činmi a skutkami, že chcú pomáhať súdom a slúžiť pracujúcemu človeku … Každý advokát bude mať /v nových podmienkách krajských združení advokátov/ záujem, aby poctivou prácou dokázal, že práca advokáta zbavená nezdravých vplyvov kapitalistickej minulosti, môže byť prínosom. Nikto, kto bude poctivo plniť toto poslanie, nemusí mať obavu o obživu81“. Napriek týmto ubezpečeniam boli už o dva roky v Úradnom liste zverejnené mená advokátov, ktorí neboli prevzatí do krajských združení advokátov spolu s označením likvidátora ich kancelárie z radov prevzatých advokátov …82.
Službe advokátskej sa malo dostať podľa názoru Alexeja Čepičku verejnoprávneho charakteru, činnosť obhajcov mala byť honorovaná štátom. Tento zámer sa sčasti realizoval, keď bolo dňa 18.5.1948 prijaté vládne nariadenie č.135/1948 Sb.zák. a nař. o odmene obhajcov v konaní pred mimoriadnymi ľudovými súdmi, ktoré v tomto konaní obhajcom priznávalo nárok na odmenu podľa dĺžky a zložitosti prípadu od dvesto do osemsto korún s tým, že odmenu uhrádzal štát.
V advokátskych komorách boli ustanovené akčné výbory, ktorých členmi boli niektorí advokáti, koncipienti a zástupcovia zamestnancov83. Prostredníctvom akčných výborov boli  z  advokácie v rámci jej „očisty“ odstraňovaní tí, ktorí mohli predstavovať prekážku transformácie spoločnosti a advokácie. Začalo sa obdobie porušovania základných princípov právnej kultúry, v ktorom sa aj od advokátov očakávalo, že podradia záujmy zastupovaných záujmom ľudovodemkratického štátu.
Úsilie o zmeny v advokácii sa zavŕšilo dňa 22.decembra 1948, keď bol prijatý zák.č.323/1948 Sb. o advokácii /advokátsky poriadok/, ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.1.1949. Týmto zákonom bol zrušený zák.čl.XXXIV/1874 advokásky poriadok a došlo ním k likvidácii súkromných advokátských praxí, advokátskych komôr a práve tento zákon sa stal nástrojom perzekúcie nepohodlných advokátov, keď posilnil oprávnenia ministra spravodlivosti84.
Úlohou advokácie deklarovanou priamo v novom zákone bolo prispievať k zachovaniu a upevneniu ľudovodemkratického zriadenia a napomáhať štátnym orgánom pri vykonávaní zákonov najmä poskytovaním právnej pomoci stranám, hlavne právnymi poradami, spisovaním právných listín, zastupovaním pred súdmi a inými verejnými orgánmi.
Advokát bol oprávnený vykonávať advokáciu iba ako člen krajskeho združeniach advokátov, za člena ktorého mohol byť prijatý, ak bol československý občan, bol štátne spoľahlivý, oddaný ľudovodemokratickému zriadeniu a preukázal predpísanú odbornú spôsobilosť. O tom, či bude doposiaľ praktikujúci advokát prevzatý do združenia rozhodovali s konečnou platnosťou správne komisie. Neprezatí advokáti stratili právo vykonávať advokáciu a pre účely likvidácie ich advokátskych kancelárii im komisia ustanovila likvidátorov.
Advokát bol povinný plniť náležite a poctivo prevzaté úlohy a zachovávať mlčanlivost o veciach, ktoré mu boli zverené. O takýchto veciach nebol povinný vypovedať pred súdom, ibaže by ho povinnosti mlčanlivosti zbavila strana /klient/ alebo minister spravodlisvosti z dôležitého štátneho záujmu. Spisy bol advokát povinný uchovávať päť rokov odo dňa skončenia činnosti v danej veci. Pokiaľ išlo o sadzby advokátov, tieto bol splnomocnený určiť minister spravodlivosti a advokát ako aj strana mali právo žiadať na všeobecnom súde advokáta, aby tento určil v nesporovom konaní odmenu a náklady. Obhajcom v konaní pred súdom mohol byť iba advokát, avšak v naliehavých prípadoch mohol predseda súdu, ak tu nebolo advokáta, uložiť vykonávať obhajobu sudcovi alebo úradníkovi spôsobilému vykonávať sudcovský úrad. V civilných veciach, v ktorých bolo povinné zastúpenie advokátom a účastníkom bol národný podnik, mohol tento zastupovať jeho zamestnanec, ak mu udelil takéto oprávnenie minister spravodlivosti. V prípade úspechu v spore mal národný podnik nárok na náhradu trov konania vo výške, akoby bol zastúpený advokátom.
Krajské združenia advokátov /KZA/ sa zriadili v sídlach krajských súdov. Ich úlohou bolo riadiť výkon advokácie vo svojom obvode, vydávať záväzné smernice a dohliadať nad ich dodržovaním. Práva a povinnosti zrušených advokátskych komôr prešli dňom účinnosti tohto zákona na KZA a to vrátane majetku nehnuteľného. Orgánmi KZA boli členská schôdza, výbor a predseda, ich organizáciu bližšie upravovali organizačné poriadky. Na čas do ustanovenia takýchto riadných orgánov ústredného a krajských združení bol oprávnený členov orgánov menovať a odvolávať minister spravodlivosti. KZA prijímalo členov, určovalo im sídlo a viedlo ich zoznam a v prípade, ak to vyžadovalo náležité plnenie úloh advokácie aj ich preložiť a to aj do obvodu iného KZA. Rozhodovanie o vylúčení člena patrilo takisto do právomoci KZA, pričom proti jeho rozhodnutiu bolo možné sťažovať sa na ministerstvo spravodlivosti. Dôvodom pre výlučenie člena a teda aj pozbavenie práva vykonávať advokáciu bolo jednak to, že člen nezahájil v určenej lehote výkon advokácie v stanovenom sídle alebo advokáciu osobne bez vážneho dôvodu nevykonával, ďalej to, že si neplnil riadne svoje povinnosti zúčtovávať a odvádzať prijaté platby z činnosti advokátskej kancelárie KZA a konečne aj to, že vyšli najavo skutočnosti, pre ktoré by nemohol byť za člena prijatý a ktoré v čase prijatia neboli známe alebo sa vyskytli neskôr. Z platieb prijatých jednotlivými advokátmi pri prevádzke advokátskej kancelárie, ktoré advokát odviedol KZA, financovalo KZA svoju činnosť a periodicky rozdeľovalo advokátom odmeny. Zákonným kritériom pre rozdeľovanie týchto odmien jednotlivým advokátom boli „nimi vykonané práce“. KZA bolo oprávnené ďalej jednotlivým advokátom a koncipientom, ktorí porušili svoje povinnosti ukladať výstrahy, výtky, napomenutia a pokuty advokátom do 10.000,-Kčs a koncipientom do 2.000,-Kčs. Proti takémuto trestu sa bolo možné odvolať na Ústredné združenie advokátov v Prahe. Ústredné zruženie advokátov v Prahe /ÚZA/ dohliadalo na činnosť KZA, malo právo zrušiť alebo zmeniť ich rozhodnutia a vydávať pre nich záväzné smernice. Jeho orgánmi bola schôdza delegátov KZA, predsedníctvo a predseda.               
Aj advokátskym koncipientom sa mohol stať iba československý občan, štátne spoľahlivý a oddaný ľudovodemokratickému zriadeniu, ktorý preukázal predpísanú odbornú spôsobilosť. Advokátsky koncipient pracoval ako zamestnanec KZA, ktoré ho pridelilo konkrétnemu advokátovi. Do zoznamu koncipientov boli prevzatí kandidáti advokácie zapísaní do príslušných zoznamov v predchádzajúcom období, ak túto činnosť vykonávali  ako svoje hlavné zamestnanie. Platové pomery koncipientov sa riadili predpismi platnými pre zamestnancov v súkromnoprávnom pomere. Pred súdom mohol koncipient zastupovať advokáta iba vtedy, ak mu na to udelilo osobitné poverenie KZA. Koncipient však nikdy nemohol zastupovať advokáta pred najvyšším súdom, najvyšším vojenským súdom, štátnym súdom a pred správnym súdom.
Kárne konanie proti advokátom sa riadilo ustanoveniami o kárnom konaní proti sudcom. Kárneho prečinu sa dopusil advokát, ktorý porušil povinnosť svojho povolania, ak nešlo iba o neporiadnosť. Kárnymi trestami boli písomné pokarhanie, pokuta až do jedného milióna korún alebo strata členstva v KZA spojená s nespôsobilosťou nadobudnutia členstva v inom KZA. Kárným súdom pre advokátov bol krajský súd príslušný podľa sídla KZA, ktorého bol advokát členom v dobe porušenia povinnosti. Kárny súd rozhodoval v senáte, ktorého predsedom bol predseda súdu alebo jeho námestník, dvaja členovia senátu boli menovaní z členov KZA združením a ďaľší dvaja boli menovaní spomedzi sudcov z ľudu. Kárny súd rozhodoval nálezom, odvolať sa bolo možné na Najvyšší súd, ktorý rozhodoval v senáte tvorenom vo funkcii predsedu prvým alebo druhým predsedom Najvyššieho súdu, dvoma advokátmi ustanovenými ÚZA a dvoma sudcami z ľudu. Obžalobcom bol na prvom stupni krajský a na druhom stupni generálny prokurátor.
Tento zákon osobitne a prísne, zrejme s ohľadom na vylúčenie mnohých bývalých advokátov z výkonu advokácie, keď títo neboli prevzatí do KZA, trestal pokútnické poskytovanie právnej pomoci. Tomu, kto neoprávnene pre zárobok obstarával právne záležitosti, stanovoval trest väzenia do šesť mesiacov a pokutu do 100.000,-Kčs. Tento trest ukladal okresný národný výbor. Ak by bola pokuta nevymožiteľná, mohol ONV uložiť ako náhradný trest väzenie do šesť mesiacov.
Ministerstvu spravodlivosti zákon zveril dohľad nad výkonom advokácie a činnosťou KZA, ÚZA a všetkých ich orgánov. Ministerstvo bolo oprávnené rušiť alebo meniť uznesenia a oparenia prijaté združeniami, ak to vyžadoval verejný záujem a mohol pozastaviť výkon takéhoto uznesenia združenia. Minister bol oprávnený rozpustiť orgány združení, odvolať jednotlivých členov, alebo zastaviť ich činnosť, ak by boli v rozpore s verejným záujmom. Ak rozpustil minister výbor KZA alebo predsedníctvo ÚZA, ustanovil sám správnu komisiu na dočasné plnenie úloh. Organizačné poriadky KZA a Ústredného združenia advokátov v Prahe si neschvaľovali samotné tieto zruženia, ale boli vydané ministrom spravodlivosti nariadením. Aj rokovacie poriadky KZA podliehali schváleniu ministrom spravodlivosti.
Tak vstúpila s celou spoločnosťou aj advokacia do nového obdobia, v ktorom v odbornej tlači vystriedali portréty jubilujúcich profesorov právnických fakúlt, vážených sudcov a advokátov, portréty Stalina a Gottwalda a čitateľ sa v odbornych časopisoch dozvedal, že „zásadné ideologické rozdiely medzi starým kapitalistickým a novým ľudovodemokratickým právnym poriadkom si vyžadujú  nový typ advokáta – právnika, ktorý, ak má správne plniť svoje povinnosti, musí si dokonale osvojiť marxistické ponímanie práva a štátu, dialektický spôsob myslenia a prekonať zbytky idealistického ponímania práva, keďže v ľudovej demokracii je táto náuka samozrejmým a jediným východiskom k riešeniu právnych otázok85“. Ale to je už iná kapitola z dejín slovenskej advokácie…

1    Jednou z mála bežne dostupných publikácií, ktorá obsahuje text uhorského advokátskeho je dielo ZÁTURECKÝ, A. – CHYTIL, A.: Zákony a nariadenia o advokátoch  platné v Republike Československej s prehľadom judikatúry Najvyššieho súdu Československého. Brno, Nakladatelství Barvič a Novotný, 1922, str.244, ktorá však obsahuje text zák.čl.XXXIV/1874 advokátsky poriadok už v znení noviel ku dňu vydania tejto publikácie. Časti pôvodného textu /pôvodného znenia/ uhorského advokáskeho poriadku použité v tomto článku boli preložené prekladateľkou pani Edit Bartko z Košíc. Judikatúra uhorskej kráľovskej Curie a niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu ČSR použité v článku sú prevzaté a citované podľa vyššie uvedeného diela Adolfa Zátureckého.
2    Corpus Juris hungarici – MAGYAR TORVÉNYTÁR. 1872 – 1874. ÉVI. TORVÉNYCZIKKEK. Budapest. Franklin – Társulat, 1896, str.333 a nasl. pokiaľ ide o zák.čl.XXXIV/1874, Corpus Juris hungarici – MAGYAR TORVÉNYTÁR. 1877 – 1888.ÉVI. TORVÉNYCZIKKEK. Budapest. Franklin – Társulat, 1897, str.97 a nasl. pokiaľ ide o zák.čl.XXVIII/1887 a Corpus Juris hungarici – MAGYAR TORVÉNYTÁR. 1907. ÉVI. TORVÉNYCZIKKEK. Budapest. Franklin – Társulat, 1908, str.343 a nasl. pokiaľ ide o zák.čl.XXIV/1907.
3    Neskôr boli prijaté aj ďalšie zásadné zákony a to v roku 1875 obchodný zákonník - zák.čl.XXXVII/1875, o tri roky neskôr zák.čl.V/1878 trestný zákonník o zločinoch a prečinoch, v roku 1881 bola oblasť civilného procesného práva doplnená zák.čl.LX/1881 exekučný zákon, bol prijatý i základný procesný kódex trestného práva - zák.čl.XXXIII/1896 trestný poriadok a zák.čl.XXXIII/1897 o súdoch porotných, atď.
4     Obvodom kráľovského okresného súdu bol jeden slúžny okres alebo mesto. Kráľovský okresný súd zásadne konal  ako súd prvostupňový, okrem prípadu, keď ako prvostupňový súd konala kráľovská súdna stolica /sedria/, ktorej obvod tvorila jedna župa. Kráľovské okresné súdy konali samosudcom, kým sedrie a tabule v senáte /zbore/, spravidla trojčlennom. Kráľovským okresným súdom bola zverená aj právomoc viesť pozemkovú vrchnosť. Sedrie, okrem toho, že v niekorých prípadoch rozhodovali ako prvostupňové súdy, boli zároveň odvolacími súdmi pre odvolania podané proti rozhodnutiam okresných súdov. Proti rozhodnutiam sedrií vydaných v prvom stupni odvolacími súdmi boli kráľovské tabule. Kráľovské tabule v Bratislave a Košiciach vznikli na základe zák.čl.XXV/1890, keď sa decentralizáciou zvýšil počet kráľovských tabúľ v Uhorsku z pôvodne dvoch na jedenásť. Sudcov vymenúval kráľ, zákonom bola stanovená ich nepreložiteľnosť, neodvolateľnosť a zákaz členstva v politických stránach a spolkoch. K tomu viac: MALÝ, K.- SIVÁK, F.: Dejiny štátu a práva v Česko-slovensku do roku 1918. Obzor, Bratislava, 1992, str.312, BIANCHI, L. a kol.: Dejiny štátu a práva na území Československa v období kapitalizmu /1848 – 1945/. I.diel. str.175 a nasl.
5   FORGÁCH, Th. – TäNZER, H.- REICHARD, A.: Justičný vzorník. I.sv.Pokračovanie    
sporné. Concordia knihtlačiareň a nakladateľský ústav, Bratislava, 1934, str.269-270.
6    FORGÁCH, Th. – TäNZER, H.- REICHARD, A.: Justičný vzorník. I.sv. Pokračovanie    
sporné. Concordia knihtlačiareň a nakladateľský ústav, Bratislava, 1934, str.32-34.
7    CHALUPECKÝ, I.: Advokáti v Levoči. Združený inventár. Štátny archív – pobočka
Levoča,1961, str.5-6.
8    Ako však bolo neskôr judikované NS R.Čsl. podmienkou  pre naplnenie tejto skutkovej
podstaty je to, že advokát dostal plnú moc od oboch strán sporu“. Zm III. z 23.12.1924,   
Cit.podľa: SEDLÁK, A.: Sbierka Rozhodnutí Najvyššieho Súdu R.Čsl. vo veciach   
trestných. Právnická jednota, Bratislava, 1929,  str.78.
9      K tomu viac: MILOTA, A.: Učebnice práva trestního. J.Gusek, Kroměříž, 1929, str.123 a
nasl.
10     K tomu viac: Porotné súdy v slovenskom trestnom procese /1918-1940/. Právny obzor,  
1998, č.1, str. 77 - 91.
11    Text tohto nariadenia je v slovenskom jazyku dostupný napr. in.: CHODĚRA, O.-  
PULLMAN, Ľ.-SCHRÉTER, J.: Kolkové a poplatkové predpisy platné     
na Slovensku a Pokarpatskej Rusi s poznámkami a judikatúrou. Sbierka správnych
predpisov. I.zv., Justitia – nakladateľstvo, Bratislava, 1935, str.161-170.
12       NAVRÁTIL, M.: Almanach československých právníku. Praha, Knihtiskárna J.Slováka 
v Kroměříži /Morava/, 1930, str.158.
13      NAVRÁTIL, M.: Almanach československých právníku. Praha, Knihtiskárna J.Slováka 
v Kroměříži /Morava/, 1930, str.226, 178.
14    Vyväzovacie procesy prebiehali na základe zák.čl.LI, LII/1853, tzv. urbárskeho a
odškodňovacieho patentu, na základe ktorých v spojení so zák.čl.IX, XII a XIII/1848 o    
zrušení poddanského zväzku, boli vykúpením zrušené všetky povinnosti tvoriace bývalý   
poddanský zväzok. K tomu viac: BIANCHI, L. a kol.: Dejiny štátu a práva na území   
Československa v období kapitalizmu /1848 – 1945/. I.diel. str.141 a nasl.
15      NAVRÁTIL, M.: Almanach československých právníku. Praha, Knihtiskárna J.Slováka 
v Kroměříži /Morava/, 1930, str.223.
16    FAJNOR, V.: Profesor Ráth. Právny obzor 1933, č.12, str.425 a nasl.
17     NAVRÁTIL, M.: Almanach československých právníku. Praha, Knihtiskárna J.Slováka 
v Kroměříži /Morava/, 1930, str.421.
18      NAVRÁTIL, M.: Almanach československých právníku. Praha, Knihtiskárna J.Slováka 
v Kroměříži /Morava/, 1930, str.70-71.
19      NAVRÁTIL, M.: Almanach československých právníku. Praha, Knihtiskárna J.Slováka 
v Kroměříži /Morava/, 1930, str.82-83.
20      NAVRÁTIL, M.: Almanach československých právníku. Praha, Knihtiskárna J.Slováka 
v Kroměříži /Morava/, 1930, str.448.
21      NAVRÁTIL, M.: Almanach československých právníku. Praha, Knihtiskárna J.Slováka 
v Kroměříži /Morava/, 1930, str.72.
22      NAVRÁTIL, M.: Almanach československých právníku. Praha, Knihtiskárna J.Slováka 
v Kroměříži /Morava/, 1930, str.167, 120, 110, 211, 482, 365.
23       BIANCHI, L. a kol.: Dejiny štátu a práva na území   
Československa v období kapitalizmu /1848 – 1945/. II.diel. str.739.
24      NAVRÁTIL, M.: Almanach československých právníku. Praha, Knihtiskárna J.Slováka 
v Kroměříži /Morava/, 1930, str.94-95, 157.
25       BIANCHI, L. a kol.: Dejiny štátu a práva na území   
Československa v období kapitalizmu /1848 – 1945/. II.diel. str.740-742.
26     Staršie označenie osoby v prípravnej službe sudcovskej.
27       BIANCHI, L. a kol.: Dejiny štátu a práva na území   
Československa v období kapitalizmu /1848 – 1945/. II.diel. str.87.
28    Dôvodová správa. In.: MIKL, M.: Vývoj inštitúcie notárstva na Slovensku. Uverejnené na   
www.notaires.sk.
29   KOBER, J.: Advokacie v českých zemích v létech 1848 – 1994, ČAK, Praha, 1994. str.76.
30     A z nich najmä: dr.Cyril Bařinka, dr.Ivan Dérer, dr.Jaroslav Dvořák, dr.Milan Ivanka,
dr.Otakar Jamnický, dr.Ľudevít Kovács, dr.Vladimír Krno, dr.Ľudevít Medvecký,    
dr.Emil Stodola, dr.Pavel Šimkovič z Bratislavy, dr.Zoltán Farkas z Košíc, dr.Ivan     
Jurecký z Nitry, dr.Július Palovič zo Zvolena, dr.Alexander Propper z Humenného,
dr.Miloš Ivančo z Turč.Sv.Martina a ďaľší. K tomu viac: Právny obzor, 1930, str.336 a
nasl.
31       K tomu viac: Hliadky. Právny obzor, 1930, str.336 a nasl.
32     K tomu viac: Hliadky. Právny obzor, 1933, str.20.
33       BIANCHI, L. a kol.: Dejiny štátu a práva na území Československa v období kapitalizmu
/1848 – 1945/. II.diel. str.189. Zložitá bola aj ekonomická situácia advokátskych komôr,
keď, ako to uvádza  Stanislav Balík, napríklad v roku 1922 rozpočet advokátskej komory v Turčianskom Sv. Martine predstavoval 167.800,-Kč, v roku 1926 však už 280.900,Kč, pričom zdrojom rozpočtu boli ročné príspevky advokátov, ktoré v roku 1925 predstavovali 200,-Kč, poplatok za zápis do zoznamu advokátov 500,-Kč, za zápis koncipienta 50,-Kč. Finančná situácia komory sa zlepšila neskôr natoľko, že s pomocou pôžičky dokázala financovať stavbu vlastnej budovy nákladom 1.143.542, 50 Kč. Čerpané z: BALÍK, S.: Historická mozaika, BSAč.3-4/2005, str.94.
34        BALÍK, S.: Advokacie včera a dnes. Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, s.r.o.,
Plzeň, 2000, str.77.
35      Prvá žena nastúpila na právnickú fakultu Univerzity Karlovej v zimnom semestri roku
1918 a prvou absolventkou bola v roku 1922 JUDr. Anděla Kozáková – Gíšová, ktorá sa    
stala notárkou. K tomu viac: KRÁL, V.: Případy slavných i neslavných aneb muj život a
advokacií. Rego, Praha, 2002, str.22.     
36    Soznamy členov advokátskych komôr na Slovensku. Kníhtlačiarsky účastinársky spolok,    
Turčiansky Sv.Martin, 1939, 1942 a 1946.
37     KOBER, J.: Advokacie v českých zemích v létech 1848 – 1994, ČAK, Praha, 1994. str.77.
38    GOREK, H.: Advokátska a notárska tarifa. Kníhtlačiareň Andreja, Bratislava, 1923.,
HARTMANN, A.: Advokátní a notářská sadzba. Praha, Kompas, 1923.
39   KOBER, J.: Advokacie v českých zemích v létech 1848 – 1994, ČAK, Praha, 1994. str.95
-96.
40      Tretí sjazd československých advokátov. Právny obzor, 1928, str.144. Sväz advokátov na    
Slovensku, str.189.          
41    Tretí sjazd advokátov československých dňa 28.9.1928. Právny obzor, 1928, str.754 - 755
42   KOBER, J.: Advokacie v českých zemích v létech 1848 – 1994, ČAK, Praha, 1994. str.77,                 
97.
43    KOBER, J.: Advokacie v českých zemích v létech 1848 – 1994, ČAK, Praha, 1994. str.79.
44    Valné zhromaždenie Sväzu advokátov na Slovensku. Právny obzor, 1934, str.260-261.
45  Úradné noviny č.43 zo dňa 26.10.1936, ročník XVIII. Text oznamu doslova znel:    
„Advokátska komora v Bratislave ustanovená zákonom č.144/1936 Sb.z. a nar. oznamuje,   
že na zasadnutí správneho výboru dňa 16.októbra 1936 ustanovila sa a zahájila činnosť.  
V Bratislave dňa 16.októbra 1936, Dr.Július Palovič, v.r. tajomník, Dr.Vladimír Trslín,
v.r. predseda.“. Pre úplnosť je namieste uviesť, že Úradné noviny vydávalo Prezídium
ministerskej rady, vychádzali raz do týždňa, vždy v pondelok. Spolu s časťou I. Úradných
novín bola rozosielaná aj Sbierka zákonov a nariadení. Úradné noviny uverejňovali na
základe oznámení advokátskych komôr oznamy o zápisoch advokátov do zoznamu ako aj 
napr. o suspendovaní advokátov. Oznam o suspendovaní mal potom takýto text:
„Advokáska komora v Bratislave oznamuje, že suspendovaný je: Dr. X.Y., advokát v Z.
rozsudkom disciplinárneho súdu advokátskej komory v Bratislave č. 334-1936-IV-7
z vykonávania advokátstva na dobu šesť mesiacov a to odo dňa 8.júla 1937 do 7.januára
1938. V Bratislave dňa 15.7.1938 , Dr.Július Palovič, v.r. tajomník, Dr.Vladimír Trslín,
v.r. predseda.“ In.: Úradné noviny č.30, ročník XIX, zo dňa 26.júla 1937.
46   KOBER, J.: Advokacie v českých zemích v létech 1848 – 1994, ČAK, Praha, 1994. str.77.
47   Protokol o schôdzi Stálej delegácie advokátskych komôr Republiky Československej,
ktorá sa konala v Prahe dňa 25.6.1937. Slovenský národný archív, Bratislava, Fond 
„Advokátska komora v Bratislave 1921 – 1943“.
48  Tento prípad vychádza z disciplinárneho rozsudku Advokátskej komory v Turčianskom   
Sv.Martine č.528/1935/10/IV zo dňa 23.5.1936 a následného rozsudku advokátskeho     
senátu Najvyššieho súdu Republiky Československej sp.zn.Ds III 65/36/2 zo dňa
21.12.1936.
49  KOBER, J.: Advokacie v českých zemích v létech 1848 – 1994, ČAK, Praha, 1994. str.97-   
98.
50    Rozhodnutia a ich právne vety sú čerpané z Úradnej sbierky rozhodnutí Najvyššieho   
súdu Československej republiky vo veciach občianskoprávných z právnej oblasti 
Slovenska a Podkarapatskej Rusi. Táto zbierka bola „poriadaná z príkazu predsedníctva
Najvyššieho súdu redakčným sborom Najvyššieho súdu“, vydávaná bola v Bratislave Právnickou Jednotou na Slovensku za podpory Ministrestva spravdlnosti a jednotlivé judikáty v nej boli číslované vzotupne bez ohľadu na kalendárne roky. Každý ročník ´vydávnia zbierky v poradí obsahoval rozhodnutia z jedného alebo spočiatku aj niekoľkých rokov a na jeho titulnej strane sa vyznačovali číslo prvého rozhodnutia uverejneného v danom ročníku a číslo posledného. 
51       BIANCHI, L. a kol.: Dejiny štátu a práva na území   
Československa v období kapitalizmu /1848 – 1945/. II.diel. str.743-745.
52    Universum – Všeobecná encyklopedie. 3.díl, F-H, Odeon, Praha, 2000, str.14.
53    Universum – Všeobecná encyklopedie. 2.díl, C-E, Odeon, Praha, 2000, str.357.
54      NAVRÁTIL, M.: Almanach československých právníku. Praha, Knihtiskárna J.Slováka 
v Kroměříži /Morava/, 1930, str.25.
25      NAVRÁTIL, M.: Almanach československých právníku. Praha, Knihtiskárna J.Slováka 
v Kroměříži /Morava/, 1930, str.510.
56      NAVRÁTIL, M.: Almanach československých právníku. Praha, Knihtiskárna J.Slováka 
v Kroměříži /Morava/, 1930, str.205, 93, 408, 478, 246, 111.
57   CHODĚRA, O.-PULLMAN, Ľ.-SCHRÉTER, J.: Kolkové a poplatkové predpisy platné    
na Slovensku a Pokarpatskej Rusi s poznámkami a judikatúrou. Sbierka správných
predpisov. I.zv., Justitia – nakladateľstvo, Bratislava, 1935.
58   SINGER, J.-MILOTA, A.-SPORZON, J.-TURNER, A.: Příručná sbierka Justičných   
zákonov platných na Slovensku a Podkarpatskej Rusi. Concordia, kníhtlačiareň a    
nakladateľský ústav, Bratislava, 1933.
59      NAVRÁTIL, M.: Almanach československých právníku. Praha, Knihtiskárna J.Slováka 
v Kroměříži /Morava/, 1930, str.272, 168, 233.
60      NAVRÁTIL, M.: Almanach československých právníku. Praha, Knihtiskárna J.Slováka 
v Kroměříži /Morava/, 1930, str.455, 327, 286.
61    FORGÁCH, Th. – TäNZER, H.- REICHARD, A.: Justičný vzorník. I.sv.Pokračovanie    
sporné. Concordia knihtlačiareň a nakladateľský ústav, Bratislava, 1934.
62    Na priblíženie spoločenského a spolkového života advokátov a právnikov vôbec možno
sa pristaviť pri jednom odborne – popularizačnom podujatí organizovanom v roku 1935
košickou odbočkou Právnickej jednoty na Slovensku za spolupráce už spomínaného košického advokáta dr. Artura Singera, na ktoré boli pozývaní členovia Jednoty takouto pozvánkou: „Odbočka Právnickej jednoty v Košiciach usporiada v nedeľu 2.júna 1935 v Rimavskej Sobote členskú schôdzu s prednáškou pána Dr.Artura Singera, advokáta v Košiciach na téma: Úryvky zo všeobecných právných dejín Gemera a Rim.Soboty. Prednáška sa koná v porotnej sieni krajského súdu v Rimavskej Sobote o 10 hod.30 min dopol. Po prednáške spoločný obed. Košickí účastníci, ktorí cestujú autami, prehliadnu si na zpiatočnej ceste jaskyňu Domicu. Na prednášku vstup voľný. Hostia sú vítaní. Prihlášky k zájazdu prijíma jednateľ odbočky, súdny radca Adolf Vavroušek u Vrchného súdu v Košiciach, telefon 3583. Cestuje sa autami.“ K tomu viac: Právny obzor č.10, ročník XVIII./1935, str.225.
63       BIANCHI, L. a kol.: Dejiny štátu a práva na území   
Československa v období kapitalizmu /1848 – 1945/. II.diel. str.584.
64    Snem Slovenskej republiky. 1940. I.volebné obdobie, 3.zasedanie. Vládny návrh      
č.186. Dôvodová správa.
65     Hoci je to menej známe, aj napríklad v Čechách právne postavenie židov, vrátane      
advokátov, upravovalo v období druhej svetovej vojny v rovnakom duchu ako na Slovensku viacero právnych noriem, odvíjajúcich sa od ríšskonemeckého vzoru židovského zákonodarstva, napr. vládne nariadenie č.136/1940 Sb.z.an. o právnom postavení židov vo verejnom živote. Na základe týchto noriem došlo k masovému výmazu advokátov – židov, keď začiatkom roku 1940 bolo v Čechách zapísaných 1883 advokátov a koncom toho istého roku už iba 1326. Výmazom následkom neárijského pôvodu ubudlo priamo v Prahe spomedzi advokátov 411 kolegov a 151 spomedzi advokátov mimopražských. K tomu viac: BALÍK, S.: Advokacie včera a dnes. Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, s.r.o., Plzeň, 2000, str.107 a nasl.
66      MOSNÝ, P.: České a slovenské dejiny štátu a práva po roku 1918, II.časť. Košice, PF
UPJŠ, 1991, str.34-36.
67     Úradné noviny, časť I., č.35 zo dňa 26.mája 1939, str.284 a Úradné noviny, časť I., č.33
zo dňa 23.5.1939, str.278.
68      Úradné noviny, časť I., č.38 zo dňa 17.júna 1939, str.304 a Úradné noviny, časť I., č.44
zo dňa 28.7.1939, str.358. V obvode komory v Turčianskom Sv.Martine boli ponechaní títo advokáti pre jednotlivé okresy, v ktorých mohli vykonávať prax: Dr.Armin Grun /Humenné/, Dr.Julius Milch /Medzilaborce/, Dr.Teodor Grossmann /Námestovo/, Dr.Maximilián Klein /Sečovce/, Dr.Žigmund Bottenstein /Spišská Stará Ves/, Dr.Emil Schick /Stará Ľubovňa/, Dr.Dezider Friedmann /Stropkov/, Dr.Julius Langer /Trstená/, Dr.Abrahám Silbermann /Vranov nad Topľou/, Dr.Aladár Bohm /Prešov/ a advokátski osnovníci: Dr.Viliam Hexner /Humenné/, Dr.Alexander Milch /Medzilaborce/ a Dr.Mikuláš Spitzer /Prešov/. V obvode bratislavskej komory boli ponechaní títo advokáti s nasledujúcimi sídlami: Dr.Karol Rosenbaum, Dr.Ernest Palán, Dr.Viktor Werner, Dr.Dezider Balla, Dr.Ľudovít Baracs, Dr.Móric Fleischhacker /Bratislava/, Dr.Adolf Lakatoš /Bánovce/, Dr.Jozef Kelemen, Dr.Eugen Tandlich /Banská Bystrica/, Dr.Juraj Fráter, Dr.Aladár Sós /Banská Štiavnica/, Dr.Štefan Donáth /Čadca/, Dr.Michal Joyef Eisler /Hlohovec/, Dr.Ernest Pollák /Ilava/, Dr.Julius Kovács, Dr.Viktor Magyar /Nitra/, Dr.Julius Spitzer /Nové Mesto nad Váhom/, Dr.Michal Kuhn /Topoľčany/, Dr.Adolf Suss, Dr.Gejza Pereslényi /Trenčín/, Dr.Aladár Feitl /Trnava/, Dr.Ernest Berceller /Zvolen/, Dr.Alexander Márton, Dr.Pavel Stern /Žilina/ a advokátski osnovníci: Dr.Eugen Stern, Dr.Vojtech Telek, Dr.Edmund Frisch, Dr.Eugen Wertheimer, Dr.Albert Stiassny, Dr.Mikuláš Weiner /Bratislava/ a Dr.Vijtech Weis /Bánovce/.
69      HAMMER, O. – HARMAN, V. – ZIMAN, L. – MORÁVEK, A.: Komentovaná sbierka
najnovších právnych predpisov upravujúcich arizáciu a právne postavenie Židov na    
Slovensku. Bratislava, 1941, str.147 –149.         
70      Vládny návrh zákona o ustanovení kurátora pre likvidovanie advokátskej kancelárie 
vytretého advokáta - Žida. Dôvodová správa. Snem Slovenskej republiky 1942,  
I.volebné obdobie, 7.zasadanie.
71      Soznam členov advokátskych komôr na Slovensku. Kníhtlačiarsky účast. spolok,
Turčiansky Sv.Martin. Věstník Ministerstva spravedlnosti, ročník XVII /1935/, č.5, 
str.109 – 11O.
72     Vládny návrh zákona o niektorých zmenách v prípravej službe sudcovskej, v právnej
službe verejnonotárských osnovníkov a o zrovnoprávnení sudcovskej a advokátskej   
skúšky. Dôvodová správa. Snem Slovenskej republiky 1941, I.volebné obdobie,  
4.zasadanie. 
73      Vládny návrh zákona o jednotnej sudcovskej a advokáskej skúške. Dôvodová správa.   
Snem Slovenskej republiky 1942, I.volebné obdobie, 7.zasadanie.
74      Táto časť bola spracovaná podľa diela POTEMRA, M.: Politický a hospodársky život
v Košiciach v rokoch 1938 – 1945. ŠVK, Košice, 1986. Diel.I, str.243-251, Diel.II.str.   
265-268.
75          Úradná sbierka občianskych rozhodnutí Slovenského najvyššieho súdu bola vydávaná z
 príkazu predsedníctva Slovenského najvyššieho súdu a usporiadavaná redakčným  
sborom tohto súdu. Zbierku vydávala Právnicka jednota v Bratislave s podporou
Ministerstva pravosúdia, pričom prvý ročník tejto zbierky bol ročník 1939/1940.
Redakcia sídlila na Michalskej ul.č.1 v Bratislave. Jednotlivé rozhodnutia boli číslované   
vzostupne bez ohľadu na začiatok nového ročníka.
76        Protokol o schôdzi Stálej delegácie advokáskych komôr Republiky Československé  
konanej v sobotu dňa 23.februára 1946 spísaný Dr.Stanislavom Hendrychom. Slovenský   
národný archív, Bratislava, Fond „Advokátska komora v Bratislave 1921 – 1943“.
77      Napr. PYK, V.: Advokátska tarifa, normálna sadzba a tabuľky trov. Kníhtlačiareň MNV   
v Želiezovciach, 1946.
78     KOBER, J.: Advokacie v českých zemích v létech 1848 – 1994, ČAK, Praha, 1994.    
str.126 - 127.
79     Universum – Všeobecná encyklopedie. 3.díl, F-H, Odeon, Praha, 2000, str.646.
80     Universum – Všeobecná encyklopedie. 2.díl, C-E, Odeon, Praha, 2000, str.179.
81      ČEPIČKA, A.: Zlidovění soudníctví. Řeč ministra spravodlivosti Dr.Alexeja Čepičky
v Národním zhromáždění 22.12.1948. Praha, Ministerstvo informací a osvěty 1949,
str.118-119. Cit.podľa: BALÍK, S.: Advokacie včera a dnes. Vydavatelství a
nakladatelství Aleš Čeněk, s.r.o., Plzeň, 2000, str.146 - 147.
82        BALÍK, S.: Advokacie včera a dnes. Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, s.r.o.,
Plzeň, 2000, str.137.
83      KOBER, J.: Advokacie v českých zemích v létech 1848 – 1994, ČAK, Praha, 1994. 
str.129 - 130.
84        BALÍK, S.: Advokacie včera a dnes. Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, s.r.o.,
Plzeň, 2000, str.137.
85     LEUBNER, F.: Kárna zodpovednosť advokátov podľa nového advokátskeho poriadku.
Právny obzor, 1950, str.237.

JUDr. Peter Kerecman, PhD.
advokát
Košice