Štyri generácie advokátov z rodu Daxnerovcov

Prví Daxnerovci prišli na územie Uhorska ako bojovníci proti Turkom v 14. storočí. Danielovi Daxnerovi /1579 – 1674/ a všetkým jeho synom, dcéram a ich potomkom obojeho pohlavia cisár Leopold 17. júna 1665 udelil právo používať šlachtický titul. S titulom však nebolo spojené nadobudnutie žiadneho majetku – Daxnerovci boli armalistami. Ich erb tvoril na modrom štíte ležiaci jazvec /Dachs – jazvec/ a prilba s dvoma byvolími rohmi. Potomkovia Daniela Daxnera žili najprv v Brezne a koncom 18. storočia Matej Daxner presídlil do Tisovca, mestečka ležiaceho na križovatke ciest z Brezna, Revúcej a Rimavskej Soboty. Z rodu Daxnerovcov pochádzajú štyri generácie advokátov.

Generácia štvrtá: advokáti Juraj Janoška /16.10.1882 – 23.4.1945/. a Cyril Daxner /20.7.1904 – 7.6.1945/

Hoci nikto z detí Štefana Marka Daxnera nebol advokátom, advokátmi sa stali jeho dvaja vnuci. Prvým z nich bol Juraj Janoška /16.10.1882, Liptovská Sielnica – 23.4.1945, Lučenec/, ktorý sa narodil v rodine dcéry Štefana Marka Daxnera – Anny - v Liptovskej Sielnici, kde sa rodina prisťahovala rok pred jeho narodením a kde jeho rodičia potom žili až do svojej smrti. Študoval v Tisovci, potom najprv teológiu v Prešove, odkiaľ bol vylúčený pre národné povedomie, neskôr právo v Pešti a v Kluži. Doktorát získal v roku 1906, ako advokátsky koncipient pracoval v kancelárii Miloša Krnu v Novom Sade, kde neskôr pôsobil krátko i ako advokát. V tom čase obhajoval slovenských roľníkov z Kovačice súdených za odmietnutie náboženských obradov v maďarčine. Neskôr sa ako advokát usídlil v Trenčíne /1910-1918/ a v Liptovskom Mikuláši. V roku 1919 prijal funkciu zastupujúceho novohradského župana v Lučenci, ktorú vykonával tri roky. Od roku 1925 bol predsedom Slovenskej národnej strany, to už pôsobil ako verejný notár v Trnave, odkiaľ prešiel v roku 1940 za obvodného notára do Mýtnej. Zmene jeho pôsobiska prechádzali jeho vystúpenia na verejných zhromaždeniach na obranu republiky pred fašizmom a neskôr kritika Slovenského štátu, za čo bol väznený v Ilave /1939/. Zapojil sa do odboja a po potlačení povstania odišiel ako 62 ročný s partizánmi do hôr, kde ťažko ochorel, na následky čoho po príchode do Lučenca 23.4.1945 zomrel. Druhý vnuk Štefana Marka Daxnera, ktorý sa stal advokátom – Cyril Daxner -pochádzal z rodiny jeho syna Ivana Daxnera /2.2.1860, Nagykállo, Maďarsko – 28.12.1935, Tisovec/ a Ľudmily, rod. Jesenskej /1863-1941/, dcéry martinského advokáta Jána Jesenského Gašparé, vnučky Karola Kuzmányho a nevlastnej sestry spisovateľa Janka Jesenského. Ivan a Ľudmila mali spolu 7 detí, medzi nimi Cyrila a Igora, obaja sa stali právnikmi Cyril Daxner /20.7.1904, Tisovec – 7.6.1945, Bratislava/ sa narodil v Tisovci, tam navštevoval ľudovú školu, neskôr gymnázium v Martine /1923/, kam sa rodina presťahovala pred vojnou, keď Ivan Daxner prevzal riaditeľstvo Tatra Banky. Po odchode Ivana Daxnera do Ameriky žili deti v dosť stiesnených pomeroch, Cyril študoval právo v Bratislave. Po zložení advokátskej skúšky od roku 1934 pôsobil ako advokát vo Vranove nad Topľou. Po zániku ČSR organizoval v regióne odboj, podporoval partizánske hnutie. Bol na neho vydaný zatykač, bol zatknutý /apríl 1944/ a s manželkou Elenou Xéniou vypočúvaný Gestapom, uväznený v Ilave, Bratislave a od februára 1945 v koncentračnom tábore Mauthausen. Zomrel niekoľko týždňov po oslobodení na následky väzenia v Mauthausene. Mal troch synov /Cyrila, Ivana a Štefana/ a dcéru Evu. Nikto z nich sa ale nestal právnikom, dcéra sa stala lekárkou a synovia technikmi. Vo Vranove nad Topľou je dnes ulica nesúca meno Dr. Cyrila Daxnera, v areáli evanjelického kostola a na dome, v ktorom pôsobil sú pamätné tabule. Cyrilov brat Igor Daxner /26.9.1893, Tisovec – 18.4.1960, Bratislava/ sa advokátom nestal, hoci nakoniec sa predsa len vydal na právnickú dráhu – stal sa sudcom a do dejín vstúpil ako predseda senátu, ktorý rozhodoval v trestnej veci proti dr. Jozefovi Tisovi. Igor Daxner sa narodil v Tisovci, tu navštevoval aj ľudovú školu, ako vojak bojoval v 1.sv. vojne, pridal sa k československým légiám, potom podnikal ako živnostník a pre štúdium práva sa rozhodol až potom. Študoval na právnickej fakulte v Bratislave /promovaný 1929/. Pôsobil najprv na Hlavnom súde v Bratislave /1930-35/, potom na generálnej prokuratúre v Brne /do 1938/ a ako hlavný radca Najvyššieho súdu v Brne /1938-39/. V rokoch 1939-43 pôsobil ako radca na Najvyššom súde v Bratislave. Tu sa zapojil do činnosti odbojovej skupiny Justícia /1942/, ktorá mimo iného zaobstarávala výbušniny pre sabotážne akcie, bol zatknutý a v roku 1943 uväznený, vyšetrovaný a neskôr vykázaný do Tisovca. Prepustený z väzenia bol údajne vďaka intervencii spisovateľky Maši Haľamovej u vtedajšieho ministra vnútra Alexandra Macha. Potom sa skrýval, spolupracoval s partizánmi, po vypuknutí Povstania pôsobil na veliteľstve čs. armády v Banskej Bystrici a po zatlačení povstania do hôr spolu s manželkou zotrval s partizánmi. Po oslobodení sa podieľal na kodifikácii nariadenia o potrestaní fašistických zločincov, zradcov a kolaborantov a bol vymenovaný za predsedu Národného súdu v Bratislave /bol ním od 1945 do jeho zrušenia 1947/ dekrétom predsedníctva SNR /15.6.1946/. Retribučný proces proti dr. Jozefovi Tisovi, dr. Ferdinandovi Ďurčanskému a Alexandrovi Machovi viedol ako predseda senátu. Spomedzi členov senátu bol jediným sudcom z povolania, okrem neho senát tvorilo šesť sudcov z ľudu – všetko mužov - bývalých účastníkov odboja. Hlavné pojednávania sa vykonávali v Bratislave vo veľkej sieni v Justičnom paláci na Záhradníckej ulici a trvali spolu 171 dní /od 2.12.1946 do 19.3.1947/. Obžalovanými v tomto procese boli dr. Jozef Tiso /13.10.1887, Bytča – 18.4.1947, Bratislava/, farár a prezident Slovenskej republiky, dr. Ferdinand Ďurčanský /18.12.1906, Rajec – 15.3.1974, Mníchov/, pôvodným povolaním advokátsky koncipient, potom advokát a profesor medzinárodného práva na Slovenskej univerzite v Bratislave, neskôr minister spravodlivosti a zahraničných vecí a Alexander Mach /11.10.1902, Palárikovo – 15.10.1980, Bratislava/, hlavný veliteľ Hlinkových gárd, potom šéf Úradu propagandy, minister vnútra a podpredseda vlády. Keďže obhajcovia Jozefa Tisa boli presvedčení, že Igor Daxner je predpojatý voči jeho klientovi z ideologických ako aj osobných dôvodov, pretože za slovenského štátu bol sám väznený, jeho brat Cyril bol väznený v Ilave a neskôr v Mauthausene, odkiaľ sa vrátil s podlomeným zdravím a rok pred začiatkom hlavného pojednávania zomrel, uplatnili námietku zaujatosti /30.11.1946/, v ktorej poukázal i na to, že Daxner strpčoval Tisovi život počas väzby, napr. tým, že ani raz za rok mu nepovolil spoveď a ani účasť na nedeľných väzenských bohoslužbách. Národný súd nemal nadriadený súd a Daxner bol jeho predsedom, preto nebolo celkom jasné, komu o námietke zaujatosti patrí rozhodnúť. O tejto námietke zaujatosti nakoniec rozhodol podpredseda národného súdu dr. Karol Bedrna /sudca pôvodom z Čiech pôsobiaci počas vojny na súde v Levoči/ tak, že ju zamietol. Obhajcovia žiadali, aby o ich námietke rozhodovalo predsedníctvo SNR, ktoré predsedu Národného súdu vymenovalo. Predsedníctvo SNR prijalo uznesenie z 23.1.1947, ktorým sa vyhlásilo za nekompetentné vo veci rozhodovať. Daxner viedol hlavné pojednávania s prehľadom, hoci viaceré jeho poznámky podľa spomienok obhajcu Žabkayho boli nepriateľsky naladené proti Tisovi. Daxner sa po tvrdení Tisa, že slovenský štát dobre vychoval mládež, rozčúlený nezdržal poznámky: „Surovcov, vrahov a sadistov ste vychovali, píšu mi listy, že mi rozpárajú brucho a zamotajú črevá…“. Keď sa proces chýlil ku koncu, podľa spomienok Žabkayho, Alexander Mach predniesol svoju záverečnú reč tak pôsobivo, že na pojednávaní prítomná manželka Igora Daxnera potom vyhlasovala, že Mach nesmie byť odsúdený na smrť. Po skončení záverečných rečí, podľa spomienok obžalobcu Rašlu, bolo na Daxnerovi badať vyčerpanosť a aj určitú váhavosť. Pojednávanie odročil na vyhlásenie rozsudku o dva týždne, čo bola síce pomerne dlhá, avšak so zákonom súladná, lehota. V tom čase, ako spomína ďalej Rašla, pozval ho Daxner do svojho bytu a spýtal sa ho, prečo v záverečnej reči žiadal pre Tisa trest smrti povrazom a pre Macha trest smrti zastrelením. Rašla odpovedal, že je presvedčený, že oboch obžalovaných treba posudzovať odlišne. Daxner reagoval tak, že jemu sa zdá trest smrti pre Macha pritvrdý, ale nevie si predstaviť ako Macha neodsúdiť na trest smrti, pretože, ak súd uloží Tisovi trest smrti a Machovi len trest odňatia slobody hoci v najvyššej prípustnej miere, potom isto dostane Tiso milosť. A ďalej Rašla uvádza: „Neviem, či je moje zdanie pravdivé, ale Daxner tým už vlastne prezrádzal svoj postoj, že je proti udeleniu milosti … Potom sme … vymysleli riešenie: vylúčenie veci obžalovaného Macha na osobitné pojednávanie, hoci išlo o záverečnú fázu hlavného pojednávania – vyhlásenie rozsudku. Dôvod bude ten, že Mach sa nemôže osobne zúčastniť pojednávania pre ťažkú chorobu“. A tak Mach dostal lekárske potvrdenie o ťažkej pľúcnej chorobe, sám prekvapený a o ničom netušiac bol prevezený do vojenskej nemocnice, Daxner po otvorení odročeného hlavného pojednávania prečítal lekársku správu a opýtal sa strán, či z tohto dôvodu navrhujú odročenie pojednávania. A obžaloba navrhla pokračovať vo veci proti Tisovi a Ďurčanskému a vec proti Machovi vylúčiť na samostatné konanie. Prekvapení obhajcovia súhlasili a senát po tajnej porade vyhlásil uznesenie, ktorým návrhu obžaloby vyhovel. Ako je známe Tiso a Ďurčanský /ten v neprítomnosti/ boli rozsudkom Národného súdu z 15.4.1947 uznaní vinnými z trestného činu domácej zrady, trestného činu zrady na povstaní a trestného činu kolaborantstva a boli odsúdení na trest smrti povrazom, trest straty občianskych práv a konfiškáciu celého majetku. Tiso bol popravený na tretí deň po vyhlásení rozsudku /18.4.1947 o 5, 00 hod. ráno na nádvorí väznice krajského súdu v Bratislave/. Ďurčanský, ktorý ešte v marci 1945 emigroval do Rakúska, neskôr žil v Ríme a potom v Argentíne, kam odišiel preto, že československá rozviedka sa snažila o jeho likvidáciu, zomrel v Mníchove 15.3.1974. Proces s Alexandrom Machom pokračoval po tom, čo sa Machov zdravotný stav „zlepšil“ a po mesiaci od Tisovej popravy /15.5.1947/ vyhlásil Daxner aj v jeho vylúčenej veci rozsudok, ktorým bol uznaný vinným z trestného činu domácej zrady, trestného činu zrady na povstaní a kolaboranstva a odsúdený na 30 rokov trestnice, stratu občianskych práv na 15 rokov a konfiškáciu štvrtiny majetku. Z trestu si odpykal Mach celých 23 rokov, z väznice bol prepustený v roku 1968, keď mal 66 rokov a po 12 rokoch na slobode v Bratislave zomrel. Igor Daxner pôsobil potom ako predseda Najvyššieho súdu ČSR v Prahe /1948-1953/, po dosiahnutí 60 rokov veku odišiel do dôchodku, naďalej externe pracoval v Ústave štátu a práva SAV v Bratislave. Igor Daxner nemal deti, po smrti svojho brata Cyrila si však adoptoval jeho syna rovnakého mena. Igor Daxner zomrel po dlhej a ťažkej chorobe vo veku 66 rokov v Bratislave 18.4.1960, teda na deň presne trinásť rokov po poprave Jozefa Tisa.