Štyri generácie advokátov z rodu Daxnerovcov

Prví Daxnerovci prišli na územie Uhorska ako bojovníci proti Turkom v 14. storočí. Danielovi Daxnerovi /1579 – 1674/ a všetkým jeho synom, dcéram a ich potomkom obojeho pohlavia cisár Leopold 17. júna 1665 udelil právo používať šlachtický titul. S titulom však nebolo spojené nadobudnutie žiadneho majetku – Daxnerovci boli armalistami. Ich erb tvoril na modrom štíte ležiaci jazvec /Dachs – jazvec/ a prilba s dvoma byvolími rohmi. Potomkovia Daniela Daxnera žili najprv v Brezne a koncom 18. storočia Matej Daxner presídlil do Tisovca, mestečka ležiaceho na križovatke ciest z Brezna, Revúcej a Rimavskej Soboty. Z rodu Daxnerovcov pochádzajú štyri generácie advokátov.

Generácia druhá: Bratia advokáti Juraj Daxner /23.4.1811 – 11.8.1880/
a Štefan Marko Daxner /26.12.1822 – 11.4.1892/

Juraj sa narodil v Tisovci 23.4.1811 ako najstarší syn a Štefan ako najmladší 26.12.1822. Štefanovi vybrali krstné meno podľa toho, že sa narodil na Štefana. Medzi štúrovcami dostal Štefan meno Marko, po tom, ako si spolužiak Ján Francisci všimol jeho podobnosť so slávnym srbským kráľom Markom Králevičom. V rodičovskom dome Daxnerovcov bol pomer medzi pánmi a čeľaďou veľmi priateľský. Traduje sa, že istý čeľadník menom Poliak najprv Jurajovi a neskôr i Štefanovi rozprával slovenské povesti, pričom mu sedávali obaja na kolenách. Vo vlastnom životopise si Štefan spomína z detstva i na to, ako raz vyliezol okienkom na veži kostola na jeho strechu a napodobňujúc sovu, húkal na čeľaď na susednom dvore kúrie Daxnerovcov. Keď to jeden čeľadník zbadal, išiel to povedať Štefanovmu otcovi. Ten mu nakázal, aby chlapca nevystrašil, vzal lano a spustil mu ho z okienka veže na strechu kostola, aby po ňom vyliezol späť, čo sa nakoniec aj stalo. Juraj a Štefan študovali najprv v Tisovci, potom na latinskom gymnáziu v Ožďanoch. Štefan pokračoval na gymnáziu v Spiškej Novej Vsi, kde sa naučil nemecky, na gymnáziu v Rožňave, kde sa zdokonalil v maďarčine. Už počas štúdia v Rožnave Štefan prejavoval národné cítenie, obľúbil si Kollárovu Slávy dcéru, ktorú keď raz prednášal počas prestávky v triede, maďarskí spolužiaci ho chceli zvaliť z pódia, avšak slovenskí spolužiaci im to prekazili, aby mohol Štefan dorecitovať i verš „co z nás Slávů bude o sto roků“. Štefan ako 18 ročný odišiel na evanjelické lýceum v Prešporku /1840-42/. Tu sa začal angažovať aj literárne, založil humoristický časopis. Z tých čias pochádza i príhoda, ktorá sa mu stala: keď cestoval cez Prešporok do Viedne evanjelický farár, superintendent Jozeffy /ktorého manželka bola Štefanova krstná mama a inak i príbuzná matky Lájosa Kossutha/, nechal v Prešporku Štefanovi svoj záprah štyroch koní, aby sa oň postaral s tým, že si môže aj zajazdiť, kým on bude vo Viedni, kam cestoval loďou. Štefan Daxner pozval svojich priateľov na jazdu, štvoricu koní poháňal po prešporských uliciach Štefan, zrazu sa však kone splašili a povybíjali ojom na viacerých obchodoch výklady. Vtedy Daxner duchaprítomne zatočil s povozom rovno ku brehu Dunaja, kone tam zarazene zastali a nikomu sa nič nestalo. K štúdiu práva bol Štefan vedený svojim otcom advokátom i bratom Jurajom, ktorý právnické štúdia už medzičasom ukončil. Štefan nastúpil štúdia práva na kolégiu v Prešove /1842-43/. Dnes už nevedno, kde vykonával Juraj vtedy svoju koncipientskú prax. Isté však je, že Štefan po skončení právnických štúdii bol najprv na praxi u gemerského stoličného fiškála Pavla Csáka, u ktorého praktizovali synovia významnejších gemerských zemanov. Neskôr bol Štefan advokátskym koncipientom v Rimavskej Sobote, Tisovci a u Alexandra Boleslavína Vrchovského /1812 – 1865/ v Pešti. V tejto kancelárii vtedy pracoval aj Janko Kráľ a neskorší velikáni maďarskej literatúry Móric Jókay a Alexander Petőfy. Na Jókaya spomínal Štefan Daxner ako na mladíka „seriózneho, pracovitého a charakterného“, na rozdiel od Petőfyho, ktorý podľa spomienok Štefana Daxnera „hoci ešte len odpisovateľ zavadzal v kancelárii, robil len pletky, písal veršíky, bol vždy bez groša, požičiaval si od každého a nikdy nevrátil“. Pri návratoch do Tisovca sa stretával Štefan s najbližšími priateľmi, najmä Jánom Franciscim. Schádzali sa vo veľkej zadnej izbe kúrie s kozubom a ako spomína Štefan „po vážnych rozpravách politických, nasledovalo hodovanie, pozostávajúce zo zemiakov pečených v pahrebe.“ Ján Francisci sa potom stal tajomníkom hnúšťanského zemepána Fáya, s ktorým sa Francisci i Daxner v živote ešte mnoho ráz stretnú. Juraj Daxner v tom čase bol už advokátom. Z jeho advokátskej činnosti sa dochovalo iba málo jeho advokátskych spisov, väčšina navyše nekompletná, pochádzajú najmä z neskoršieho obdobia platnosti rakúskeho práva. Ich predmetom bolo najmä vymáhanie dlžôb a následné návrhy na vykonanie exekúcií, spisy sú vedené v nemčine a podpisované menom Georg Daxner. Štefan Daxner zložil advokátsku skúšku v Pešti v roku 1846, v tom istom roku si otvoril advokátsku kanceláriu v Tisovci. Keď v roku 1847 zomrel ich otec Ján Daxner /matka im zomrela už skôr/, bolo potrebné, aby jeden z bratov prevzal spravovanie rodinného majetku. Tejto úlohy sa ujal Juraj, ktorý bol i naďalej advokátom ale od tých čias už veľmi nepraktizoval. A tak sa Štefan mohol venovať advokácii a mohol si dovoliť prevziať i veci bez nároku na odmenu od klientov, čo aj hojne využíval. Obaja bratia privítali revolučné udalosti roku 1848, iniciovali spolu s Jankom Franciscim zvolanie celonárodného zhromaždenia do Liptovského Mikuláša. Do Žiadostí slovenského národa /10.5.1848/ sa Štefanovou zásluhou dostali i požiadavky ústavnoprávne obsahujúce základné práva Slovákov. Marcové zákony znamenajúce aspoň formálne deklarovanie základných práv boli verejne vyhlásené pre stolicu gemerskú na námestí v Rimavskej Sobote 1.mája 1848, bol tam i Štefan Daxner a vysvetľoval ich obsah a nedostatky zhromaždeným. Keď sa začala tvoriť národná garda určená na ochranu verejného poriadku, zapojil sa Štefan v Tisovci do jej organizovania vidiac v tom možnosť ozbrojiť Slovákov. Po tom, čo uhorský snem odhlasoval zákon o odvode 200 000 brancov, ktorí mali utvoriť uhorskú armádu, keď malo dôjsť k odvodu v Tisovci a dostavila sa tam maďarská regrutačná komisia, tisovecká národná garda sa vzbúrila. V tom čase kolovala po Gemeri Štúrom, Hurbanom a Hodžom vytvorená proklamácia „Bratia Slováci“. Jej výtlačky sa dostali aj k Štefanovi Daxnerovi, ktorý ju ďalej rozširoval. Daxnera prišiel vypočúvať domov slúžny Kubínyi a stoličný fiškál Miklovič, aby zistili, odkiaľ mal proklamáciu a aby vykonali prehliadku s cielom zistiť, či sa ešte u Daxnera nenachádzajú ďalšie výtlačky, avšak žiadne sa nenašli. Vec sa ututlala s poukazom na to, že údajne v Tisovci a okolí proklamácia nevyvolala žiadne následky, nie však nadlho. Daxner ostal v pozornosti štátnych orgánov. Napriek tomu v národnej činnosti pokračoval. Revolučné udalosti vrcholia. Šíri sa zvesť, že Hurbanove vojská sa blížia k Banskej Bystrici, Tisovec sa ozbrojuje a pripravuje sa vytiahnúť im v ústrety. Tisoveckým gardám velí Daxner, hnúštianským Ján Francisci a kokavským učiteľ Michal Bakulíny. Maďarské úrady zatýkajú buričov. Na Tisovec pochoduje vojsko - idú zatknúť aj Štefana Daxnera a predviesť ho pred vicišpána stolice Fáya pre prípravu povstania proti maďarskej vláde. Tisoveckí radní bojac sa, že mesto bude zničené, vyzvali vrchnosť, aby „nelapala bezdôvodne ich významných občanov, ak sú dôvody na ich obžalobu, nech ich obžalujú a ak nie, nech ich nechajú na pokoji“. Fáy odkázal do Tisovca, aby prišli za ním Štefan Daxner i Francisci do Plešivca dobrovoľne - dáva čestné slovo, že sa im žiadna nezákonnosť nestane. Francisci cestovať nechce, Štefan Daxner čestnému slovu verí. Keď sadali Daxner a Francisci do koča v Tisovci, nechceli ich obyvatelia pustiť a chytali koňom opraty. Francisci spomínal, že ešte za jazdy chcel z koča vyskočiť a potom pomstiť Daxnera, ak mu niečo spravia. Nakoniec však priateľstvo zvíťazilo a cestovali spolu. Na druhý deň po tom, čo došli do Plešivca, boli obaja aj s Bakulínym zatknutí. Začína sa tzv. Plešivecký proces. Pred päťčlenný senát štatariálneho súdu zasadajúci v stoličnom dome, predvádzajú všetkých troch zatknutých. Budovu obkolesili maďarskí obyvatelia Štítnika a žiadajú pre obžalovaných smrť. Štefan Daxner, ktorý mal v tom čase 26 rokov, Francisci i Bakulínyi boli obžalovaní z velezrady, ktorej sa mali dopustiť tým, že šírili proklamáciu „Bratia Slováci“, poburovali ľud svojimi verejnými vystúpeniami, bezdôvodne kritizovali „veľkolepé slobody“ poskytnuté národnostiam marcovými zákonmi a „napomáhali Hurbanovmu rabujúcemu húfu“. Ešte pred vyhlásením rozsudku bol privolaný kat a kňaz. Na dvore stoličného domu sa stavia šibenica, z väzenia v zadnej časti stoličného domu predvádzali obžalovaných spútaných reťazami na pojednávania práve cez tento dvor. Je vopred jasné, že všetci budú odsúdení na smrť. Matka Janka Francisciho pricestovala z Hnúšte a doniesla doma utkané biele plátno, do ktorého malo byť zabalené telo jej syna. Márne obžalovaní žiadali, aby boli aspoň zastrelení a nie obesení. Ako spomína Janko Francisci: „Keď mal náhly súd zasadnúť, Ďurko Daxner prišiel do Plešivca. Mal so sebou i dve pištole, z ktorých jednou sa strojil zastreliť brata Štefana, ak by ho na obesenie odsúdili a druhou seba. Keď to vojaci zbadali, pištole mu odobrali a jeho zatvorili na čas trvania súdu.“ Štatariálny súd v Plešivci vyhlásil 10.10.1848 rozsudok, ktorým uznal všetkých vinnými z velezrady. Rozsudok bol vybudovaný na svedectve niekoľkých svedkov, napr. evanjelického farára v Nandraži Karola Jakobeia, ktorý údajne „počul ako sa Daxner vyjadril, že nadišiel čas pomsty na maďarských pánoch, ktorí napáchali mnoho nespravodlivosti s tým, že ak chytia vládneho komisára Karola Szentiványiho, sám si postaví šibenicu“. Všetci, vrátane Štefana Daxnera, boli odsúdení na smrť povrazom. Medzičasom však uhorské vojská prehrali bitku pri Švechate a z Pešti od Kosutha došlo nariadenie, aby štatariálné súdy nevyrábali martýrov. Štatariálni sudcovia v tejto situácii nemali odvahu, ani svoj vlastný rozsudok zmeniť a ani popravu vykonať a preto sa obrátili na Szentiványiho s otázkou ako postupovať. Ten doporučil zvolať riadny župný súd, ktorý mal vec znova prejednať aj s poukazom na to, že Daxner bol šlachtic. A tak sa formálne ten istý senát štatariálneho súdu premenoval na sedriu a znova všetkých obžalovaných uznal vinnými z velezrady. Uložil im však miernejší trest - 3 roky väzenia, z toho rok na samotke, pričom odsúdený smel byť držaný v železách. Plešivecký proces zmenil i advokáta Juraja Daxnera. Ján Francisci o ňom v roku 1898 napísal, že až do „štatariálneho procesu v Plešivci, bol ako zemän maďarského, vlastne vlasteneckého, zmýšľania, avšak skrze túto pravotu stal sa úprimným, preniknutým, verejne osvedčeným a uznaným Slovákom“. Po vyhlásení rozsudku boli odsúdení prevezení do žalára v Rimavskej Sobote a potom na podnet Szentiványiho Kossuth rozhodol o prevoze väzňov do Pešti. Do Pešti došli 15.12.1848, avšak bez toho, aby s nimi doručili akékoľvek doklady o ich totožnosti a dôvode väzenia. V peštianskom väzeni nikto nevedel, koho vlastne doviedli a tak sa ich úradník, ktorý ich dostal na starosť, menom Hessenteufel, po tom, čo sa mu nepodarilo nepozorovane vyzvedieť, kto sú a za čo sú tam, priamo spýtal prečo sú vo väzení. Daxner mu odpovedal: „Lebo sme boli slabší ako tí, čo nás sem poslali.“ Keď sa pred postupujúcim rakúskym vojskom začali sťahovať z Pešti maďarské úrady, začali ešte tej noci sťahovať aj väzňov. Francisci sa obával, že „odohnaním rozpajedení Maďari vrátia sa do väzenia a všetkých pokolú alebo povešajú a nik nebude vedieť, kam sme sa podeli“. Na Daxnera a ostatných sa ale zabudlo. Hessenteufel síce dostal rozkaz zaevidovať nových väzňov prišlých 15. decembra, avšak, keďže nevedel zistiť o koho ide, chcel tak urobiť až ráno nasledujúci deň. V noci Hessenteufel sedel u priateľa, popíjal víno, nikam sa neponáhľal s tým, že ráno zájde na ministerstvo zistiť, čo s týmito väzňami. Ráno už ale ministerstvo evakuovalo a sedelo vo vlaku. A Hessenteufel si povedal, keď úrad odcestoval, treba počkať, kým sa vráti, alebo kým príde nový. Väznicu však 8. januára 1849 obsadili rakúske vojská, každého väzňa vyslúchol rakúsky úradník s cieľom rozhodnúť, či vo väzení ostane, alebo bude prepustený. Daxnera i ostatných po zistení dôvodov väznenia prepustili a oni sa ihneď /20.1.1849/ pripojili k slovenským dobrovoľníkom pri Leopoldove. Po revolúcii sa začína formovať nové rakúske územnosprávne usporiadanie. Na jar 1850 sa stáva Juraj Daxner hlavným slúžnym v Hornom Malohonte. Na túto funkciu ho nahovoril brat Štefan, pretože v tom videl šancu ako oddeliť maďarskú časť regiónu od slovenskej a táto spojiť so zbytkom Slovenska, čo malo viesť k vytvoreniu samostatnej slovenskej hornogemerskej stolice. To sa však nikdy nepodarilo, aj vďaka tomu, že Juraj Daxner bol po necelých dvoch rokoch funkcie hlavného slúžneho zbavený. Juraj si totiž počínal v tejto funkcii svojsky. Hoci sa v stoliciach začínalo tuhé rakúske úradovanie a nadriadení posielali obežník za obežníkom, Juraj obežníky bez prečítania ukladal na policu v izbe vo svojej kúrii a keď sa nahromadili, vložil ich do debny a tú nechal odniesť do stajne. Ako slúžny chodil po svojom území na koči a nadávajúc perfektne maďarsky, nemecky i slovensky, riešil spory na mieste. Keď maďarskí úradníci zapísali lazníkov z kokavských lazov pri sčítaní ľudu za Uhrov, Juraj Daxner sa vyslovil, že tak urobili, hoci lazníci „po maďarsky ani brechnúť nevedeli“, nasrdil sa a prepísal ich za Slovákov. Stoliční páni sa na neho sťažovali u nadriadených v Košiciach, odkiaľ prišiel v novembri 1851 na previerku k Jurajovi Daxnerovi c.k. komisár Fridrich Svěcený, byrokrat a pedant. Keďže v tom čase neexistovali slúžnovské úradné miestnosti a slúžny obvykle úradoval doma, Svěcený prišiel priamo do daxnerovskej kúrie a požiadal Daxnera, aby mu ukázal, kde sú písomnosti slúžnovského úradu. Juraj Daxner otvoril oblok a zakričal na svojho kočiša, aby mu zo stajne priniesol debnu. Keď ju kočiš priniesol, Daxner ju otvoril, vyložil z nej listiny na stôl a pofajčievajúc fajku povedal: „Tu majú moju kanceláriu, prehŕňajú sa v nej koľko len chcú“. Svěcený sa zhrozil nad osudom svojich obežníkov, hlavný slúžny na všetky jeho výčitky reagoval pokrčením pliec a stále poťahoval z fajky. Na otázku Svěceného, kde sú podacie knihy, z ktorých vyplýva, kedy rozposlal obežníky ďalej, Daxner mu povedal, že podacie knihy nemá, pretože obežníky ďalej nerozposiela, „veď sú písané nemecky, aj tak by im nikto nerozumel“. Svěcený odpovedal, že v takom prípade tu už nemá čo robiť a pánu slúžnemu sa porúča. Keď Svěcený vyšiel z dverí Daxnerovskej kúrie, pošmykol sa na dvore na ľade, ktorý si tam urobili deti čeľade a vo svojej rakúskej až po golier pozapínanej uniforme, spadol. A Ďurko Daxner vystrčil hlavu z obloka a rehotal sa. To bol koniec jeho slúžnovskej funkcie. Vzápätí bol komisárom košického dištriktu gŕofom Forgáchom z funkcie slúžneho odvolaný. Za úradom však nebanoval a počas svojho života už ani žiaden nezastával. V tom čase pôsobil Štefan Daxner ako advokát. Dochovalo sa niekoľko jeho advokátskych spisov, najmä vecí pozemkových, či urbárskych. Po nástupe civilnej správy v Uhorsku, zmenil svojej slobodné povolanie za povolanie úradnícke v presvedčení, že takto bude užitočný svojmu kraju. Od roku 1850 do novembra 1854 bol Štefan Daxner zástupcom štátneho komisára Gemerskomalohontskej župy v Rimavskej Sobote. Snažil sa napomôcť rozvoju pošty na Gemeri, budovaniu ciest. Štefan presadzoval slovenčinu v úradnom styku, čím si poštval maďarských úradníkov, na krátky čas ho preložili k štátnemu zastupiteľstvu do Košíc a potom do Nového mesta pod Šiatrom /dnes je rozdelené hranicou na Slovenské nové mesto a Sátoraljaújhely/, sídla Zemplínskej stolice, do čisto maďarského prostredia. Toto miesto sa stalo pre Štefana Daxnera osudovým, pretože tam spoznal svoju manželku a tam sa aj oženil. Július Botto toto manželstvo opísal takto: „vstúpil do stavu manželského so zemianskou slečnou Pavlínou Štepán de Nagy Várad /1835-1895/ rodom z rumunskej Oradey, vychovanou v maďarsky zmýšlajúcom dome, ktorú ale svojim vplyvom a silou svojho čistého presvedčenia priviedol ta, že jej duša splynula v každom ohľade s jeho dušou … manželstvo bolo veľmi štastné a požehnané až do smrti“. Dochované fotografie potvrdzujú, že Pavlína bola šarmantnou ženou. Pavlína a Štefan Mali spolu 8 detí, dospelého veku sa ale dožili len dvaja synovia a dve dcéry, nikto z nich sa však už nestal advokátom. V tom čase /15.5.1858/ sa oženil ako 47 ročný i Juraj Daxner. Jeho manželkou sa stala Tisovecká rodáčka Mária Rosiarova /18.8.1822, Tisovec - 31.5.1901, Tisovec/. Jurajovmu sobášu predchádzal rozsobáš Márie Rosiarovej a Ladislava Rosiara, za ktorého bola vydatá 15 rokov, civilným súdom v Rimavskej Sobote /30.11.1857/, pretože asi polroka predtým sa jej narodil syn Samuel, alebo ako ho neskôr aj úradne volali Samo /1856-1949/, ktorého otcom bol Juraj Daxner. Aj Samo Daxner sa stane advokátom. Po svadbe sa Juraj naďalej viac než advokácii venoval spoločne s manželkou hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci, sám sa denne zúčastňoval na prácach okolo neho, dozeral na jeho chod. V Tisovci býval naďalej v strede mesta pri kostole, avšak už v novom dome stojacom na pozemku, na ktorom kedysi stála drevená rodičovská kúria. V roku 1859 sa Štefan Daxner stal stoličným sudcom na župnom súde vo Veľkom Kállove, avšak už v máji 1861 v dôsledku reorganizácie bol daný do disponibility. Po vydaní Októbrového diplomu /1860/ bol Štefan spoluatorom Memoranda Slovenského národa, prijatého v Martine /6.-7. júna 1861/ na rokovaní národovcov pod šírim nebom. Zhromaždenie otváral stojac na stole, aby ho všetci dobre videli a počuli. Andrej Sládkovič v básni Svätomartiniáda to opísal takto: „Tu vstane Marko plecitý, hlavatý … a začne strmým slovom: Bratia moji! Národ sme …“. V roku 1861 sa Štefan Daxner stal druhým podžupanom Gemerskomalohontskej župy v Rimavskej Sobote, kde pôsobil do roku 1865. Bol to vysoký úrad, mal na starosti z titulu funkcie súdne záležitosti a bol aj predsedom župného súdu /sedrie/. V roku 1862 vydal pre podriadené stoličné úrady nariadenie, aby konania pred nimi sa čo možno najčastejšie viedli v reči stránok a len pri vnútornej komunikácii medzi úradmi, aby sa používala maďarčina, čo vyvolalo odpor medzi úradníkmi a preto toto Daxnerovo nariadenie jeho nadriadený zrušil. A tak sa Štefan Daxner venoval vo funkcii najmä výstavbe ciest cez Tisovec. Aj vznik slovenského gymnázia v Revúcej zriadeného patronátom evanjelickej cirkvi je zásluhou Štefana Daxnera, ktorý vydobil vydanie povolenia pre jeho založenie. Daxner píše Hurbanovi: „Odhodlanému vystúpeniu nášmu protivníci ustúpili v nádeji, že s holou dlaňou sa nám nepodarí založiť školu. A predsa podarilo sa. Škola je otvorená. Dielo ale nie je skončené.“ V roku 1865 kandidoval Štefan Daxner do uhorského snemu za rimavskosobotský okres. Protikandidátom mu bol maďarský advokát Dapsy. Do tohto volebného boja ale zasahuje maďarská vláda a prekladá Daxnera s okamžitou platnosťou na zmenkový súd do Debrecína ako prísediaceho. Musí tam nastúpiť tri dni pred voľbami, voľby tesne prehráva. V Debrecíne zostane 7 rokov, cíti sa tam ako vo vyhnanstve, navyše je prenasledovaný rovnako ako doma - po tom, čo napísal spis „K priateľom mojim!“ v januári 1867 vykonala polícia domovú prehliadku v jeho byte. Po súdnej reforme /1871-2/ sa Daxner chcel dostať na slovenské územie, mal hodnosť tabulárneho sudcu a tak sa žiadal na sedriu v Rimavskej Sobote alebo na okresný súd do Revúcej. Jeho žiadostiam však nebolo vyhovené. Keď bol debrecínsky zmenkový súd zrušený, bolo mu ponúknuté miesto sudcu na sedrii v Debrecíne, to však odmietol aj za cenu, že prestane byť sudcom. A tak odišiel aj s rodinou do Tisovca a požiadal o penzionovanie. Aj to mu však najprv odmietli napriek poukazu na zhoršený sluch a žalúdočné kŕče. Keď to nakoniec preukázal, priznali mu penziu 750 zlatých. V Tisovci žili od mája 1872 a Štefan sa znova venoval advokácii. Po deľbe majetku s bratom si postavil Štefan nový dom na nižnom konci Tisovca, ku ktorému patrila i ohromná ovocná záhrada, cez ktorú pretekala rieka Rimava. Brat Juraj žil naďalej v strede Tisovca, kto k nemu šiel vravel, že ide do „vyšných pánov“, kto šiel k Štefanovi, šiel „do nižných pánov“. Štefan sa stal hlavným dozorcom revúckeho gymnázia. V tom čase sa stavala z vyzbieaných peňazí nová gymnaziálna budova. Keď sa o zbierke začínalo hovoriť, Daxner si odopol zlaté hodinky na retiazke a vložil ich do zbierky so slovami „Tu máte odo mňa tento skromný dar“, budova bola nakoniec dostavaná. Gymnázium vytrvalo podporoval i Juraj Daxner, počas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z jeho kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. To sa ale už blížil koniec gymnázia. Hlavnú kampaň proti gymnáziu viedol superintendent Štefan Czékus, ktorý obvinil gymnázium z panslavizmu /1874/. Členov vyšetrujúcej komisie vrátane Czékusa i Szentiványiho uvítal v gymnáziu Daxner. Komisia doporučila gymnázium zrušiť, dištriktuálny konvent evnjelickej církvi rozhodnutie potvrdil. Daxner vypracoval apelátu, o ktorej rozhodoval Generálny konvent v septembri 1874, avšak neuspel – hoci bojoval ľudsky i právne panovník gymnázium rozpustil. Daxner ešte pred tým píše v liste Sasinkovi „ich skutočný cieľ je ten, aby novú budovu gymnaziálnu odpola zdarma mohli pre mesto Revúcu nadobudnúť, mestu odpredať a na maďarskú školu premeniť“. Daxnerova manželka spomínala, že od času zrušenia gymnázia sa Štefan Daxner „nápadne zmenil, stal sa zádumčivým, nič mu neposkytovalo útechu, bol v hlbokom zármutku, tak ho nezdrvila žiadna rodinná strata, voči gymnáziu vždy prejavoval otcovskú lásku i starostlivosť“. Nasledovala ďalšia krivda – všetok majetok, ktorý používalo gymnázium bol odovzdaný, tak ako to Štefan Daxner predpovedal, do rúk gemerskej stolice a to napriek tomu, že podľa vtedy platných právnych predpisov základiny dané evanjelikom na školy nesmeli byť odobraté. Tak sa začal zápas o záchranu majetku gymnázia, ku ktorému patrila aj nová školská budova. Tento majetok dovtedy patril patronátu gymnázia, ktorý bol právnickou osobou. Daxner podal na rimavskosobotskú sedriu žalobu o vrátenie majetku proti župe, ktorá ju však zamietla s tým, že evanjelický patronát, ktorý bol zakladateľom gymnázia bol rozpustený a preto nemôže byť ani žalobcom. Na Daxnera bol podaný zaťom medzičasom už hlavného župana Fáya Mariássym, návrh, aby pre buričstvo, ktorého sa dopustil podaním takejto žaloby, mu bola odňatá penzia. Daxner povedal, nech si ju majú a súdil sa ďalej. Hlavný župan Fáy vyzval Daxnera, aby vysvetlil akým právom prevzal zastupovanie patronátu, keďže v tom čase advokáti smeli prevziať zastupovanie iba vo „veciach spravodlivých“. Daxner odpovedal, že v rozhodnutí cisára o zrušení gymnázia je vyslovené iba jeho zrušenie, majetok sa mal ponechať zakladateľom a to, že bol konfiškovaný, nemalo oporu v žiadnom predpise. Zároveň uviedol že prevziať zastupovanie nemal zákonný dôvod odmietnúť: „Ostatne, kto má vlastnícke právo na nejaký zákonite nadobudnutý majetok, toto právo podľa prirodzeného i pozitívneho práva nemôže byt vzaté v pochybnosť.“ .. Pod kurátorovu moc postavený školský majetok patronát riadne nadobudol spoločne a tak len sám si môže robiť nárok na neho“. Žaloba Daxnerova bola zamietnutá, patronát o svoj majetok prišiel. Na Daxnera bol podaný návrh na disciplinárné stíhanie advokáskej komore, ministerský predseda Koloman Tisza vyzval Daxnera, aby sa ospravedlnil za podanie žaloby, pretože musel vedieť, že patronát bol ministerským nariadením zrušený a celý spor je preto nespravodlivý. Disciplinárne stíhanie bolo nakoniec zastavené a i penzia Daxnerovi ostala, avšak tento neúspešný boj Daxner ťažko znášal. Nasledovala reťaz ďalších prehier. Márne bránil Daxner i Daniela Laučeka, syna evanjelického farára v Píle pri Tisovci, ktorého superintendent Czékus nechcel vysvätiť za kňaza. Lauček odišiel do Nemecka študovať a keď sa vrátil vysvätil ho superintendent Geduly. Keď sa to Czéchus dozvedel, vyhlásil vysviacku pre svoj biskupský obvod za neplatnú a Laučeka, ktorý bol už farárom v Píle namiesto svojho otca, nechal Czékus násilím vyhodiť z fary. Udalosť bola opísaná takto: „dostavili sa dve kompánie vojska rovno do fary. Vojaci ostali pred bránou, do fary vošiel dôstojník a predstavil sa. Daniel Lauček čakal, dôstojník ho vyzval, aby sa poddal. Z fary vynášali veci vojaci, kládli ich na dvor. Ale Lauček neostal dlho samotný. Prišiel vozík od Daxnera z Tisovca.“. V tom čase /11.8.1880/ zomiera Juraj Daxner „následkom prsných kŕčov“. Horná daxnerovská kúria osirela, žije v nej už iba Jurajov syn Samo so svojou matkou. V roku 1882 sa hnev úradov obrátil aj na syna Štefana Marka Daxnera - Štefana Daxnera, ktorého vylúčili pre panslavizmus z evanjelického gymnázia v Preśporku s tým, že nesmie byť prijatý na žiadne gymnáziu v Uhorsku. Štefan Marko Daxner spomína: „Na druhý sviatok vianočný večer na Štefana sedelo nás asi 20 dobrých priateľov pri stole.. ja som dostal mnohé dary – ešte len aj jeho excelencia pán minister Trefort poslal mi dar k meninám mojim a síce môjho najmladšieho syna Štefana zo 6. klasy prešporského lýcea vyhodili a celkom inkopetentne vyniesol nad ním trest v žiackom zákonníku neexistujúci – vypovedal ho zo všetkých vzdelávacích ústavov vlasti a svedectvá, ktoré by si v zahraničí nadobudol, vyhlásil popredku za neplatné“. Po Jurajovej smrti Štefana zvolila tisovecká cirkev za svojho dozorcu a ostal ním až do 8.8.1888, keď ho dištriktualny konvent tejto funkcie zbavil ako pôvodcu panslavizmu v jeho cirkvi. Bol to trest za to, že údajne nezabránil ako dozorca v Klenovci vzbure. Tamojší učiteľ Karol Salva uverejnil článok „Čo Slovák, to človek“ o pomeroch na Gemeri, ktorým sa stoliční páni cítili dotknutí a odstránili Salvu z učiteľského miesta. Klenovčania sa odmietli podriadiť a vznikla vzbura. Bola kladená za vinu Daxnerovi, hoci ten vtedy v Klenovci ani len nebol. Postavili ho pred cirkevný súd, odsúdili na stratu úradu inšpektorského, vyhlásili ho za nehodného byť v akomkoľvek cirkevnom úrade a na náhradu trov konania 197 zlatých, ktoré od neho i exekučne vymohli. Poburovania sa mal dopustiť podľa odsudzujúceho rozhodnutia tým, že 24.4.1887 sa „zamiešal medzi ženy pred miestnosťou konventu zhromaždené a povedal im: Ak príde niekto, vojsko, alebo iná komisia, vezmite ohrablá, metly a bite.“ Aj to bolo dielo Czékusa. Salva napokon s pomocou Štefana a Sama Daxnerovcov, ktorí vystavili zmenku na 4000 zlatých, založil v Ružomberku tlačiareň. Proti nespravodlivému rozsudku Daxner bojoval ďalej, bol to ale už jeho posledný zápas. Svojmu vnukovi, advokátovi Jurajovi Janoškovi, /1891/ napísal: „Sentencie generálneho konzistória som ešte nedostal, ale rád by som podal protest proti môjmu odsúdeniu a ver mi, že protest ten nebudem už v stave zostaviť. Strašne ma to rozčuľuje. S rozčúlením i môj chorobný stav sa zhoršuje nie len bezsennosťou, ale aj ináč, takže nie som vstave myslieť a myšlienku formulovať …“ Nakoniec ale cez vianočné sviatky 1891 apelátu sám napísal a 5. marca 1892 ju i podal. Jeho zdravotný stav sa skutočne zhoršoval, ako sám vravel - vkradla sa do neho choroba ako zlodej: „Doktor Schwartz prišiel navštíviť moju chorú ženu a obzrel sa i na mňa, dal mi termometer pod pazuchu a našiel temperatúru 41 stupňov. Kázal ma do postele uložiť, dal mi 26 kusov pijavíc prilepiť, večer v ten deň prišiel som k sebe… Ešte aj teraz badám, že keď pri čítaní alebo práci duchovnej sa rozčúlim, ide mi do plaču. Predtým nebýval som tak útlocitným.“ Štefan Marko Daxner zomrel 11.4.1892 o tretej hodine ráno „v 70. roku života a v 40. roku šťastného manželstva“, ako sa uvádza na úmrtnom oznámení. Na jeho pohreb 13.4.1892 o štvrtej hodine popoludní prišiel jeho celoživotný priateľ Ján Francisci, Matúš Dula ale aj Pavel Mudroň z Martina, Ambro Pietor, Svetozár Hurban Vajanský. Národnie noviny písali: „Spustili do hrobu rakev a obecenstvo v hlbokom nemom žiali so sklonenými hlavami stálo vôkol, až silnou spŕškou dažďa bolo prinútené k odchodu.“ Július Botto v nekrológu uvádza: „Mali sme muža, ktorý myslel a pracoval za nás všetkých, ktorý zhroziac sa nad strašným úpadkom a položením slovenského ľudu, namáhal sa vytrhnúť ho z toho položenia jasným umom, perom, rukou, ba aj – šabľou.“ Na Tisoveckom cintoríne na pomníku mu vytesali veršík: „Bojom za pravdu a čestnou prácou silnie národ!“ Štefan Marko Daxner je dnes pochovaný v Martine. Je po ňom pomenované okrem ulíc v mnohých slovenských mestách i sedlo v juhozápadnom hrebeni vrchu Kriváň.