Advokát Janko Jesenský a advokáti v jeho diele

Janko Jesenský (30.12.1874, Martin – 27.12.1945, Bratislava), významný predstaviteľ druhej vlny slovenského realizmu, bol nie en advokátom, ale aj básnikom, prekladateľom a spisovateľom, rovnako ako príslušníci staršej generácie Vajanský, či Hviezdoslav, za pokračovateľov ktorých ho označujú literárni vedci. Vajanský ho inšpiruje kultom modernej strofy, Hviezdoslav technikou výstavby umeleckého obrazu (ako píše Petrus). Vajanský vycítil v Jesenskom svoje duchovné otcovstvo, umelca i básnika, typovo sebe blízkeho (Matuška). Janko Jesenský bol ostrým kritikom meštiackej spoločnosti a jej pokrytectva, bojoval proti malosti a prízemnosti, za národný život. Písal ľúbostné básne, neskôr sa od intímnej lyriky odklonil k poézii občianskej, počas vojny protifašistickej a burcujúcej. Je autorom básne „Za Hviezdoslavom“ ale aj básne „Štefan Marko Daxner“ pri príležitosti odhalenia pamätnej tabule v Tisovci (8.10.1822). V próze reálne a satiricky zobrazil spoločnosť na prelome 19. a 20. storočia v malomeste i veľkomeste, na pozadí jednotlivých spoločenských a ľúbostných vzťahov odhaľuje širšie problémy spoločnosti ako celku. Väčšina jeho prózy je humoristická, často obsahuje autobiografické motívy. Okrem toho bol však aj advokátom, ktorý v advokácii aktívne pôsobil takmer dve desaťročia (z toho ako samostatný advokát v rokoch 1906 – 1914). Svet Jesenského románov je zaľudnený právnikmi – sudcami, notármi, úradníkmi ale aj advokátmi a koncipientami. Stretávame ich v kanceláriách, na pojednávaní, ale aj v súkromí, na báloch tancujúcich štvorilku, pri ich stretnutiach s priateľkami, ale aj v ich vlastných domácnostiach. Je pritom  ale pravidlom, že advokáti sú obvykle iba postavami vedľajšími.

Detstvo a štúdia
Janko Jesenský sa narodil 30.12.1874 v Martine v známej a národne uvedomelej zemianskej rodine. Jeho otcom bol advokát Ján Baltazár Jesenský Gašparé  a matkou Adela Jesenská, rod. Ballová.

Ján  Baltazár Jesenský Gašparé (28.12.1825 v Hornom Jasene – 23.5.1889, Martin) pochádzal z Horného Jaseňa, malej obce ležiacej vo vrchoch na východnej strane Turca. Z tejto obce pochádzal aj Ján Jesenius, slávny vedec, chirurg a anatóm, popravený v 1621 v Prahe na Staromestskom námestí. Brat Jána Baltazára Jesenského Gašparé -  František Jesenský v Hornom Jasene založil notariát. Škultéty o ňom napísal, že „na šírom Slovensku bol jediným statočným notárom“. Prídomok „Gašparé“ vznikol na odlíšenie viacerých rodín Jesenských v obci. Ján Baltazár bol synom Jozefa Jesenského Gašparé a Terézie, rod. Pauké. Erb zemanov Jesenských, ktorých rod bol doložený od 13. storočia, obsahoval vztýčeného medveďa, nesúceho ratolesť mieru. Ján Baltazár Jesenský Gašparé študoval na gymnáziu v Ožďanoch, potom spolu s bratom Františkom na evanjelickom lýceu v Kežmarku (1843 – 44). Bol jedným z mála zemanov, ktorý bol národne orientovaný, bol prívržencom Štúrovcov, počas revolúcie 1848 bol kapitánom národnej gardy v Hornom Jasene. V októbri 1848 bol uväznený, po vyslobodení sa pripojil k dobrovoľníkom. Po revolúcii prijal sudcovský úrad  ako viacerí štúrovci – právnici, aby pomohol poslovenčiť súdy. Sklamaný bachovským absolutizmom sa dal na dráhu advokáta, advokátsku skúšku zložil v 1860 v Pešti. Po páde bachovho absolutizmu a uvoľnení pomerov sa stal hlavným turčianskym slúžnym a vedúcou osobnosťou v Martine, bol otcom myšlienky zvolať Memorandové zhromaždenie 1861. Upevnený dualizmus a kandidovanie do snemu prispeli k jeho odstráneniu z funkcie slúžneho, najprv bol odsunutý na miesto stoličného fiškála a potom musel aj tento úrad opustiť a tak sa vrátil k advokácii, ktorú vykonával v Martine do svojej smrti. V martinskej spoločnosti získal prezývku „ataman“ pre povahu vodcu i mužnú postavu, mal nenútené spôsoby a dobrosrdečnú povahu. Jeho prvou manželkou bola Ľudmila, rod. Kuzmányová, dcéra evanjelického biskupa a básnika Karola Kuzmányho (zomrela veľmi mladá 24 ročná pri pôrode, keď prišla na svet dcéra Ľudmila), podľa pamätníkov to bola krásna žena a Ján Baltazár ju mal neobyčajne rád.

Jeho druhou manželkou bola dcéra obchodníka z Mikuláša Adela, rod. Ballová (1842, Liptovský Mikuláš  – 30.11.1930, Martin). Bola  ženou vážnou a usilovnou, mala však zažiť v živote viac utrpenia a sklamania ako radosti. Mala pôvodne dvoch nápadníkov – Jána Baltazára a istého známeho mikulášskeho  továrnika. Ján Baltazár jej vraj zaimponoval aj tým, že hoci na pytačky pricestoval z Martina na koni (keďže železnica vtedy ešte nebola), prišiel do domu Ballovcov čisto oblečený a upravený napriek dlhej ceste, kým mikulášsky továrnik chodieval na návštevy pravidelne v zablatených topánkach. 
Z ich manželstva sa narodili postupne traja synovia, ktorí dostali mená Ján (30.12.1874), Fedor (22.4.1877) a Vladimír (27.8.1879). Janko sa narodil v dome na dnešnej Kollárovej ulici, niekoľko rokov po jeho narodení si rodičia postavili nový dom vedľa pôvodného oproti domu advokáta Matúšu Dulu.

Ich otec - Ján Baltazár – kandidoval do Uhorského snemu štyri razy a vždy neúspešne (1861, 1865, 1869 a 1875), sám si svoju financoval a postupne sa tak zadlžoval. Naposledy kandidoval rok po narodení Janka Jesenského v roku 1875. Aj túto kandidatúru do snemu si financoval sám, znova si musel požičiavať, veril, že národ a národovci mu to vrátia. Dostal sa do veľmi zlej finančnej situácie. Národovci mu sľúbili, že mu jeho volebné náklady uhradia, keď im to raz pripomenul dôvodiac, že jeho rodina nemá z čoho žiť, hodil mu jeden kolega advokát päť zlatých s tým, že „to ti národ vracia“. Ján Baltazár ich neprijal. Jeho zdravotný stav sa začal zhoršovať. Hoci bol spoluzakladateľom Tatrabanky a prvým predsedom jej dozornej rady, aj z tejto funkcie ho odvolali práve v čase, keď už bol na tom zdravotne aj finančne  najhoršie.
Jeho synovia medzitým nastúpili do škôl.

Janko študoval  na ľudovej škole v Martine (1880 – 1885), jeho prvý učiteľ – rechtor Ján Meličko ho zapojil do činnosti Spevokolu, druhý jeho učiteľ - Andrej Sokolík, ktorý do Martina prišiel zo zatvoreného revúckeho gymnázia, v ňom vzbudil túžbu po vzdelaní. V detstve sa Janko priatelil s Vladimírom Mudroňom, synom advokáta Pavla Mudroňa
Ako spomína jeho brat Fedor – bratia boli „zurvalci ako sa na chlapcov patrí, boli vychovávaní slobodne a nie „po pansky“, zemiansky pôvod sa v rodine nikdy nezdôrazňoval, pomáhali na gazdovstve otca, ktorý bol napoly úradníkom a napoly gazdom, chodievali kosiť lúky, prespávali na sene  a pomáhali aj pri statku“. Chlapci mali svojho somárika (otec im ho nechal priviesť z jeho kalnického majetku), na ktorom sa vozili všetci traja naraz, vozil ich po Martine, aj keď sa chodili kúpať do rieky Turiec neďaleko mlyna, odkiaľ ich mlynár vyháňal, pretože to bolo nebezpečné. Už ako deti hrávali v kôlni divadlo a vyberali od rodiny vstupné. Radi sa vozili na koči veľkou rýchlosťou s kočišom, ktorým bol istý Vároš. Kone privážal z majetku z Horného Jaseňa a stále kričal „Nebojá sa, nebojá sa!“, až kým sa niekde v zatáčke nevyvrátil voz aj s chlapcami. Raz na Vianoce dostali do daru chlapci od redaktora Národných novín Ferienčíka fúrik. Okrem toho, že sa na ňom sami rozvážali, privážali si na ňom aj od  rieky zvláštnu lepkavú hlinu, z ktorej modelovali na povale postavičky. Janko v tom čase zachránil brata Vladimíra, pod ktorým sa pri korčuľovaní prelomil ľad a on duchaplne vzal porisko z nejakej metly, strčil ho pod ľad a tak dlho ním vrtel, až sa ho brat zachytil a tak ho zachránil. Neskôr počas štúdii v Banskej Bystrici zachránil Janko zas Fedora, keď sa topil. Otec im rozprával národné povesti a hovoril aj o tom ako viedol dobrovoľníkov v roku 1848 cez Šturec. Šabľu so zlatým strapcom, ktorú dostal ako dobrovoľnícky kapitán, mal potom počas celého života zavesenú na stene v dome neďaleko bohatej knižnice. Janko pokračoval v štúdiu na maďarskej meštianskej škole v Martine (1885 – 86).

Nasledujúce dva roky (1886 – 88) strávil na gymnáziu v Banskej Bystrici, na ktorom vyučovali aj profesori slovenského presvedčenia. Keď cestoval do Banskej Bystrice po prvý raz, šla tam s Jankom a Fedorom celá rodina. Išli povozom cez Šturec, na čo Janko ešte dlho spomínal pre krásnu prírodu. Študentov otec ubytoval u svojho priateľa Thurzu.  V roku 1889 prestúpili obaja na gymnázium v Rimavskej Sobote. Dôvod pre ktorý bratia študovali v Rimavskej Sobote bol ten, že v neďalekom Tisovci žila ich nevlastná sestra Ľudmila, dcéra ich otca z prvého manželstva, ktorá tam bola vydatá za Ivana Daxnera (syna Štefana Marka Daxnera). Sestru v Tisovci Janko aj Fedor často navštevovali a tieto návštevy boli pre nich hlbokým zážitkom, na každé ďalšie pozvanie sa veľmi tešili, trávili tam aj vianočné prázdniny v roku 1888.

V Rimavskej Sobote bratov zastihla aj správa prudkom zhoršení zdravotného stavu ich otca. Dostali telegram: „Príďte okamžite k otcovi!“. Bolo to však už pozvanie na jeho pohreb. Išli hneď spolu na železničnú stanicu v Rimavskej Sobote, kde ich našiel Štefan Marko Daxner a odviezol ich kočom až do Martina. Ich otec zomrel 23.5.1889.

Zomieral v biede. Martinskí národovci mu nič nevrátili, ich čelný predstaviteľ, ten istý advokát, ktorý mu sľuboval za národ všetko vrátiť, ako právny zástupca martinskej sporiteľne (slovenského peňažného ústavu), dal bezohľadne exekvovať jeho majetok. Pri dražbe bol predaný aj somárik, na ktorom sa kedysi deti vozili. V čase dražby jeho Jasenského majetku bol už Ján Baltazár na smrteľnej posteli, jeho manželka sa o dražbe dozvedela tak, že si objednala kone na cestu do Horného Jasena, odtiaľ však došla odpoveď, že už tam ísť nemôže, pretože majetok je predaný.

Advokátsku kanceláriu Jána Baltazára prevzal jeho koncipient, ktorý ju viedol už počas choroby svojho principála. Bol to  syn sestry Jána Baltazára, ktorého štúdium Ján Baltazár financoval, dr. Ján Vanovič (1856 – 1942). Z káuz rozpracovaných ešte ich otcom nevyplatil však deťom nič. Tento národovec a bratranec, bol tým človekom, ktorému 14 ročný Janko Jesenský nechcel podať ruku a hrdo odišiel von ukrývajúc plač. Tieto udalosti našli obraz v Jesenského románe Demokrati pri popise osudov otca hlavného hrdinu – dr. Landíka.

Na pohrebe na martinskom cintoríne predniesol smútočnú reč na rozlúčku s Jánom Baltazárom Jesenským Gašparé jeho kolega advokát Pavol Mudroň. Hovoril aj o tom, že po zomrelom ostali traja synovia, ktorí „ponesú zástavu, ktorú on tak vysoko niesol, ďalej a opustená nebude“, čo na deti veľmi zapôsobilo a zapamätali si to na celý život. Vajanský v nekrológu za Jánom Baltazárom v Národných novinách píše: „zachoval si onú klasickú čistotu národného presvedčenia, ktorá je známkou starej štúrovskej školy. Slovenská idea mohla mať vplyvnejších, naširšie účinkujúcich nosičov, no typickejšieho, vernejšieho nemala“.
Takto dožil starý romantizmus a možno aj odtiaľ pramenila dezilúzia Janka Jesenského z prostredia, v ktorom vyrastal. Nesplnenie prísľubov národovcov o nahradení volebných výdavkov jeho otcovi bolo jeho prvým vážnym životným sklamaním, ktoré sa odrazilo aj v jeho tvorbe. Nikdy potom počas štúdii nepožiadal o štipendium z národných fondov.

Janko s bratmi napriek zlej finančnej situácii potom ešte rok chodili do Rimavskej Soboty na gymnázium. Po dražbe rodinného majetku ostalo len to, čo patrilo ich matke – jej rodičovský dom so záhradou, jeden pozemok v Martine, jej šperky, malá hotovosť a jeden koč bez koní. Okrem domu postupne predali všetko, aby bolo z čoho financovať štúdiá detí. Matka dala dom, ktorý im ostal, do prenájmu a spolu s troma deťmi bývali v jednej izbe, najhoršej zo všetkých, severnej a vlhkej, tam sa spalo, varilo aj pralo. Hoci ešte mala možnosť vydať sa, neurobila to. Ich situácia sa zlepšila, až keď synovia doštudovali a dosahovali vlastný príjem. V dôsledku takejto zlej situácie bol odstup rodiny od spoločenskej elity v Martine čoraz väčší, matka obrábala zeleninovú záhradu a zeleninu predávala po meste, takmer s nikým sa nestretala. Keď nemali drevo do pece, Jano pre ilúziu zapálil v železnej piecke aspoň sviečku. Napriek všetkému bol ale Janko stále dieťaťom veselej povahy, často si súrodencov doberal. Fedor spomínal, že raz, keď ho pri hre plesol násadou od zmetáka po hlave, „milý Jano sa vyvalil a ostal ležať a tak som bežal za matkou so slovami – Brata som si zabil! - ale od Jana to bol zasa len fígeľ, za chrbtom sa smial“.

V rokoch 1889 – 1893 študoval na gymnáziu v Kežmarku spolu s bratom Fedorom a neskôr aj Vladimírom. Po smrti otca už deti do Kežmarku odprevadila iba matka. Keďže vlaky vtedy jazdili iba po Poprad, ďalej cestovali záprahom. Všetci bratia bývali spolu, matka sa musela vrátiť do Martina, hoci by tam najradšej ostala s deťmi, aby na nich dohliadla. Tam žili už vyslovene biedne, v alumneu mali len obedy, za peniaze, ktoré im matka posielala na večere, si študenti radšej kupovali knihy. Niekedy si od hladu pomohli aj tak, že poslali najmladšieho brata do poľa na zemiaky, korisť si ukladali doma pod posteľ. Raz, keď sa chceli zohriať, opreli sa všetci naraz o kachle a vyvalili ich. Opravu domácej panej museli zaplatiť zo svojho. Janko, keďže už z Martina a Rimavskej Soboty vedel maďarsky, študoval tu  pomerne ľahko, hoci nemával veľa jednotiek 

Janko v Kežmarku začína písať básne – prvá dochovaná báseň je zo 6.6.1889. Neskôr v spomienkach napísal: „Písal som verše a napodobňoval som ako mladý vrabec starých vrabcov. Ale keby len vrabcov! Imitoval som aj orlov“ (tým mal na mysli Puškina, Heineho, Byrona, Lermontova). Bol členom tajného študentského spolku Kytka, v ktorom si žiaci čítali slovenské básne, prinášali vlastné práce a posudzovali ich. Vydávali rukou písaný časopis Lúč, v ktorom uverejnil prvé básne aj Janko Jesenský. Po tom, čo bol spolok prezradený, bol rozpustený a jeho členovia vylúčení zo štúdia (1893) – to sa už ale Janka Jesenského nedotklo, pretože vtedy už študoval právo v Prešove. Tu vznikli aj prvé prózy ktorých témou bol aj študentský život (napr. poviedka „Zemiaková hostina slovenských študentov“ o biede študentov a jej prekonávaní).

V roku 1893 v Kežmarku Janko Jesenský maturuje. Je rozhodnutý stať sa advokátom a študovať na Právnickej akadémii v Prešove. Tak sa končí spoločné štúdium bratov.  Fedor Jesenský (22.4.1877, Martin  – 24.9.1958, Martin) nastúpi na Československú obchodnú akadémiu v Prahe, stane sa riaditeľom Tatrabanky v Martine (1920 – 28) a prekladateľom. Jeho syn Fedor Jesenský, ml.  (1904 – 1949), bude študovať právo na Právnickej fakulte Univerzity Komenského a v roku 1929 nastúpi ako advokátsky koncipient u Miloša Vanču a neskôr sa stane samostatným advokátom v Martine a rovnako ako jeho otec aj prekladateľom z ruštiny i francúzštiny. Napíše odbornú publikáciu o sociálnom poistení (Nemocenské a invalidné – starobné poistenie, Martin, 1936) a bude považovaný za spolutvorcu moderného slovenského právnického názvoslovia. Vladimír Milan Gustáv Jesenský (27.8.1879, Martin – 8.8.1960, Bratislava) nastúpi rovnako ako jeho brat Fedor na Československú obchodnú akadémiu v Prahe, po roku 1918 sa stane vedúcim okresného úradu v Bytči a neskôr námestníkom hlavného riaditeľa Tatrabanky v Bratislave

Právnické štúdiá
Od septembra 1893 do 1896 bol Janko Jesenský poslucháčom Právnickej akadémie v Prešove. Počas štúdia ťažko ochorel na týfus a musel sa vrátiť do Martina, zotavoval sa niekoľko týždňov. Potom pokračoval v štúdiu, skončil predpísané semestre a zložil príslušné kolokviá a tak absolvoval dvojročnú právnickú akadémiu. Počas štúdii v Prešove napísal okolo 120 básní, množstvo z nich poslal do Národných novín. Hoci z nich uverejnili iba niekoľko, ich redaktor Škultéty, ktorý bol toho názoru, že mladých netreba chváliť, aby nespyšneli, Janka Jesenského „raz pri biliarde odviedol od stola a šeptom jednu z básní aj pochválil“.

Po skončení šiesteho semestra prechádza Janko Jesesnký v roku 1896 do Kluže. O rok neskôr (1897) mu vychádza prvá próza „Pre jeden fúz“ v Národných novinách, v rovnakom roku mu tlačou v Slovenských pohľadoch vychádza prvá báseň „Vyznanie“. Počas štúdia v Kluži ho finančne podporuje aj Andrej Halaša, ktorému v listoch ďakuje a oslovuje ho „Blahorodý pán pravotár“. Do Kluže dochádza dokončiť štúdia iba občas, to už praxuje u advokátov. V Martine sa zúčastňuje spoločenského života. Od tých čias ho vídať chodiť s paličkou so zlatým gombíkom a cigaretou v ruke. V rokoch 1898 – 1900 vykonal prezenčnú vojenskú službu v Bratislave a Šoprone a paralelne sa pripravuje na rigoróznu skúšku, do kasární žiada matku poslať knihy aj peniaze na poplatok za skúšku. Keď slúžil rok pri vojsku mal získať hodnosť dôstojníka, ale pre výsmech c. k. armády ho odmietli povýšiť na dôstojníka, dokonca mal slúžiť ešte jeden rok. Ako spomína Mária Pietrová: „Jeho úsmevu, ktorému neodolávali krásavice, nie vždy každý porozumel. Neporozumel mu ani cvičiteľ vo vojenskej dobrovoľníckej škole, okrikoval ho: Jednoročný dobrovoľník Jesenský, nevysmievajte sa mi!. Hoci stál v pozore, jeho oči tak nevedeli stáť. A tak mu uvalili trest – slúžiť ešte jeden rok. Odpykal si dva mesiace a potom ho prepustili“. A tak odchádza z vojenčiny s hodnosťou feldvébla.

Prax u advokátov

Po skončení vojenskej prezenčnej služby nastupuje  ako koncipient v roku 1900 do Lučenca k advokátovi dr. Ľudovítovi Bazovskému (1872 - 1958). Ľudovít Bazovský, inak strýko maliara a grafika Miloša Bazovského, si práve otvoril v Lučenci vlastnú advokátsku kanceláriu po zložení advokátskej skúšky a praxi u advokátov v v Budapešti, Šoprone, Martine a Senici. Popri tom sa Jesenský ďalej pripravuje na rigoróznu skúšku, často prichádza do Martina. Rigoróznu skúšku zložil v Kluži 8.10.1900 a radostne cestuje domov do Martina.

Počas koncipientských rokov ostal Janko Jesenský v pamäti Martinčanov zapísaný ako veľkorysí švihák, ktorý míňal viac peňazí, než koľko mal, len aby mohol byť gavalier. Požičiaval si, dával do zálohu veci, ktoré potom prepadali, mal rád spoločnosť, rád tancoval, hrával ochotnícke divadlo. K slečnám býval veľmi galantný ale údajne aj mierne ironický, keď videl, že jeho poklony sú prijímané až veľmi nadšene. Aj toto elegánstvo bolo možno iróniou. Ako spomína Anna Horáková – Gašparíková: „Janka Jesenského sa v tom čase dievčatá báli, hoci sa doň tajne zaľubovali – báli sa jeho vtipu a výsmechu“. Podľa spomienok Márie Pietrovej: „Nikomu  nevyznával lásku, on nechtiac pohľadom a úsmevom si podmaňoval všetky a to tak pri tanci ako aj pri divadle, i pri iných zábavách. Ale úsmevu, ktorému neodolávali krásavice, nie vždy každý porozumel. (...) Koľkým dievčatám potom žiaľom zovrelo srdce pri zvesti – Janko Jesenský sa oženil!“

Bol poetickou dušou: Raz sa stalo, že v hustom daždi už ako doktor práv kráčal pod dáždnikom po Martine stredom ulice a na otázku okoloidúcej, čo ho prinútilo v takomto ošklivom čase vyjsť na ulicu, odpovedal: „Nuž či neznáte kúzlo cupotajúceho dažďa nad hlavou? Len sa prechádzam...“

V roku 1901 nastúpil ako advokátsky koncipient vo Veľkej Bytči u advokáta dr. Juraja Mičuru a v rovnakom roku zložil v Kluži doktorát (1901).  Dr. Juraj Mičura (1851 – 1919) bol známym bytčianskym advokátom. Jeho synovec Martin Mičura (1883 – 1946), pôsobil tiež ako advokát (od 1910), neskôr sa stal prezidentom Súdnej tabule (Vrchného súdu) v Košiciach a predsedom Slovenského najvyššieho súdu v Bratislave (1939 – 43).

V roku 1902 pokračuje Jesenský v koncipienstkej praxi v Mikuláši u advokáta dr. Jána Ružiaka, ktorý bol v rokoch 1901 – 1906 poslancom na budapeštianskom sneme a bol známy ako mecenáš slovenských študentov. Počas tejto praxe Jesenský narukoval na 28 dní za vojaka znova do Bratislavy v máji 1902. Potom sa vracia späť do Martina.

V roku 1903 je v Martine koncipientom u dr. Matúša Dulu (1846 – 1926), ktorý bol prv sám koncipientom u dr. Pavla Mudroňa a vlastnú advokátsku prax otvoril v októbri 1871 a obhajoval napr. aj v rumunskom memorandovom procese. Keď absolvoval povinnú dĺžku koncipientskej praxe, Jesenský sa prihlási na advokátsku skúšku do Pešti. Odtiaľ píše Andrejovi Halašovi: „Bol som na advokátskych skúškach prítomný a videl som ako páni kandidáti padajú ačkoľvek aj odpovedajú na otázky. Je jasné, že nie do polovice októbra tu musím ostať ale  do konca novembra, ak sa chcem precízne pripraviť. Predsavzal som si, že už iba ako advokát sa do Martina vrátim“. Pobyt v Pešti Jesenský predlžoval, nakoniec ale skúšku nezložil. O neúspechu na advokátskej skúške píše bratovi: „Po prepadnutí pil som veľa, ale ani opiť som sa nemohol, potom do kaviarne, zase som pil a o 8 ráno prišiel som domov, preobliekol sa a išiel na kávu“.

Napriek tomu, že sa obával odsúdenia ľudí, že lumpoval a neučil sa,  odmieta ponuku dr. Ružiaka, ktorý mu navrhuje, že mu pri ďalšom pokuse pomôže konexiami. Znechutene ale konštatuje: „Celá jurisprudencia je iba na papieri, a len na papieri je pekná, akonáhle ožije a ide do súdných siení, vidíš starú cigánku“. Túto vetu napísal v liste slečne Oľge Kraftovej, s ktorou v roku 1904 nadviazal bližší vzťah a stala sa jeho veľkou láskou. Listy, ktoré jej písal v rokoch 1904 – 1907 sú dôkazom toho ako je jeho spisovateľská tvorba spojená s jeho životom. Oľga žila v Kochanovciach neďaleko Nového Mesta nad Váhom.
 
V koncipientskej praxi pokračuje od 2.4.1904 – 1905 v Novom Meste nad Váhom u dr. Rudolfa Markoviča (1868 – 1934), ktorý bol zaťom S. H. Vajanského. Dr. Rudolf Markovič bol krátko predtým obžalovaný v známom Nitrianskom procese z poburovania pri voľbách, v ktorom obhajoval aj dr. Štefan Fajnor a po odvolaní proti odsudzujúcemu rozsudku nitrianskej sedrie dosiahol nakoniec oslobodenie obžalovaných Prešporskou súdnou tabuľou (6.8.1903).

Tak ako martinská mládež smútila za Jankom Jesenským pri jeho odchode z Martina, mládež v Novom Meste nad Váhom sa potešila jeho príchodu. Do Nového Mesta nad Váhom pricestoval začiatkom apríla 1904. Organizoval výlety po okolitej prírode a hradných zrúcaninách (Čachtice, Beckov), zúčastňovala sa ich aj Oľga Kraftová. Na začiatku výletu prichádzal Jesenský s priateľmi pre dievčatá s veselým „Úctivosť – klaňba – bude výlet, chystajte sa!“. Aj v Novom Meste nad Váhom sa prejavovala jeho bezstarostná povaha, peniaze považoval za nutné zlo, keď ich nemal, bezstarostne si ich požičiaval a keď mal, vracal. Vždy však nakoniec všetko vrátil. Bol dušou plesov, on určoval tancom pred hudobníkmi tempo štvorilky a iba jemu bolo odpustené, keď pri čardáši v spoločnosti nahlas ujúkal.

Keď sa hovorilo medzi mládežou o dr. Jesenskom, šeptom sa dodávalo: „On aj píše básne a dueluje“. Bol skvelý šermiar, často ho bolo vídať v záhrade domu, ako šermuje s kordom, či šabľou. V tom čase aj advokáti riešili urážku duelom. U dr. Markoviča zažil, ako Markovič vyzval na súboj kolegu novomestského advokáta  dr. Straussa pre urážku na cti pri súdnom procese. Nakoniec však k duelu nedošlo, pretože súperi sa zmierili. Sám Janko Jesenský mal viacero súbojov ešte v Martine, spravidla im predchádzali urážlivé slová o jeho slovenskom pôvode, či slovenskom pozdrave a jeho facka tomu, kto ich vyslovil. Svojim spôsobom si zjednal takto rešpekt aj preto, že dobre šermoval. Útoky časom ustali. Prispela k tomu aj porážka v súboji so synovcom vicišpána Gyulom Beniczkým. Súboj však Jesenský vyvoolal aj v Novom Meste:
V roku 1904 sa stala táto udalosť: Pri prechádzke na Korze oproti Jesenskému s priateľmi a slečnami, šla spoločnosť piatich maďarónov. Ako spomína Oľa Kraftová: „Jeden z nich sa nevyhol a náročky sotil do Janka Jesenského a povedal pri tom – Pánsláv! – načo mu Janko Jesenský dal zaucho a povedal, že mu pošle sekundantov. O tri dni bol skutočne súboj. Mali sa biť na šable. Z kopčeka našej záhrady sme sa pozerali ďalekohľadom, ako ráno o siedmej kráčalo sedem osôb na miesto súboja, kým sme ich nestratili z očí. Uľavilo sa nám až potom, keď sme videli, že dolu kopcom schádza toľko postáv, koľko ich šlo hore. Ale Janko Jesenský mal z toho trojdňový „domáci árešt“, lebo mal na hlave päťcentimetrovú ranu od šable, ktorú musel vyše týždňa nosiť zalepenú flajstrom. I jeho súper bol zranený, dostal ranu do ramena a ruku nosil zavesenú v obväze“.  
Ľudovít Dobrucký popisuje Jesenského účinkovanie u Markoviča takto: „Uplatnil sa veľmi dobre, za krátky čas sa stal reprezentanom kancelárie, bol výborný znalec práva, vynikla skvelou znalosťou slovenského jazyka a slovným bohatstvom, osvedčil sa ako neobyčajne pohotový a bystrý pri súdnych rokovaniach. Bol obľúbený ako právnik aj ako človek. Popredné rodiny pozývali ho ako zábavného doktora na besedy do svojich domov, najmä ak mali dievku na vydaj“.

Sám sa však necítil u Markoviča zrejme veľmi dobre. V liste Oľge (18.6.1905) spomínajúc napísal reagujúc na to, že manželka jeho principála je voči nemu nejako zle naladená: „Môžu mať o mne akúkoľvek mienku, ja na ich mienku nedám. Tá pani ma môže ohovoriť, ale uraziť nie, lebo ma nezná, lebo tie veci, pre ktoré ma snáď nenávidí sa zakladajú na malichernostiach – snáď som ručičku nebozkal, keď bolo bývalo treba, snáď som nebol dostatočne ľúbezný k nej. Možno má aj vážnejšie príčiny, lebo možno som niekedy prišiel neskôr do kancelárie, včaššie odišiel, z čoho vysvitá, že akiste sa o veci nezaujímam, škodu robím jej mužovi, teda som nanič fiškálom, nezaslúžim si plat. A pretože má o mne takú mienku pani, pán fiškál nebude mať inakšiu. Tí ľudia mi nikdy neboli sympatickí.“

Silvester 1904 strávil Jesenský v Martine. Začiatkom roku 1905 cestuje do Nového mesta, chce odísť od Markoviča, zložiť advokátsku skúšku a osamostatniť sa. Jeho šéf ho žiada, aby ostal do polovice januára. V liste Olge píše „možno mu po vôli spravím, ale už by som sa hanbil v N. Meste ostať. Šéf je zamestnaný a lenivý, nebudem ho skôr môcť primäť k tomu, aby sa zúčtoval“. Potom plánuje cestovať do Pešti na advokátsku skúšku, Markovič už prijal nového koncipienta.
V liste Oľge (3.1.1905) opisuje svoj včerajší pracovný deň (2.1.): „nebolo pojednávanie, tak som šiel do kancelárie okolo deviatej. Tam som si sadol, troška písal, rátal a nič nerobil. O desiatej som šiel k súdu pozrieť do akéhosi aktu, poťažme aká je sentencia (rozsudok) v istej veci a ako je zdôvodnená, aby som mohol apeláciu napísať, lebo bol predposledný deň a to vieš, kto prehrá, ten apeluje a kto apeluje, musí to urobiť za 15 dní po čítaní výroku. Všetci páni sudcovia mali ale dvere pozatvárané, lebo čosi mali, akúsi poradu. Šiel som preč, no pretože mi cestou do súdu šéf dal akýsi akt, aby som prezrel čísi majetok v grundbuchu, šiel som do grundbuchu a pretože hárkov bolo zo 10, pozeral som až do dvanástej. Šiel som na obed, po obede na chvíľu do kaviarne, potom domov a potom do kancelárie a potom domov“.  Deň zakončil večerou v reštaurácii s kolegom koncipientom zo Žiliny, ktorý pricestoval a ďalšími troma priateľmi, po niekoľkých fľašiach vína sa pridali ďalší priatelia a keď prišiel večer domov „posteľ sa krútila, ale len troška“.

Odchod na advokátsku skúšku sa ale odložil -  Jesenský sprevádzal brata svojho šéfa, ktorý kandidoval vo voľbách, pri kortešačkách po okolitých obciach. V tomto čase (1904 – 1906) mu vychádzajú  novely „Otroci“, „Slovo lásky“, „Koniec lásky“, v období jeho koncipientskej praxe sa vykryštalizovala i jeho umelecká osobnosť.

Advokátska skúška

Jesenský do Pešti odchádza nakoniec až začiatkom februára 1905. V listoch Oľge píše o tom, že po skúške si vie predstaviť ich spoločnú budúcnosť, keď už bude „fiškálom, ktorému veci pôjdu“. V Pešti sa pripravuje na skúšku, hoci ešte nepozná jej termín. Je bez príjmov, podporuje ho brat, ale znova aj Andrej Halaša. Napriek tomu chodí do divadiel aj do spoločnosti. Oľge v máji 1905 píše o prípravách na skúšku: „Menovite ma robí nervóznym  predmet môjho najnovšieho štúdia - trestný poriadok. Najhlúpejší, najnesystematickejší zákon na svete. Samé seno –slama. Skúšku skladám  asi v polovici júna, ak pôjdu veci tak ako ja myslím. Vravia, že som schudol...“ V ďaľšom liste: „Strašia, že mnohí pýtali termín na jún a že mnohí z nich budú musieť byť presotení na september. Len aby sa to aj so mnou nestalo. Najhoršie je, že človek len asi týždeň pred termínom sa môže dozvedieť, či má termín alebo nie.“ Nakoniec sa to aj stalo a Jesenský bol presunutý na jesenný termín skúšok: „Oľga, môžeš si predstaviť aké je to radostné prekvapenie – ešte raz všetko zabudnúť, čo si vedel a ešte raz sa to naučiť a ešte raz odísť z Pešti bez skúšky... No snáď ešte uprosím korunného fiškusa, aby spravil ešte jednu komisiu. Ale nádej je slabá.“ Nepodarilo sa a tak sa vrátil do Martina ešte v júni 1905. Uvažuje o tom, že na niekoľko mesiacov pôjde vypomôcť advokátovi Milanovi Ivankovi, ktorý bol ťažko chorý. Koncom septembra 1905 cestuje do Pešti pokúsiť sa získať termín na skúšku  na október.
Medzi tým sa jeho brat Fedor zaplietol do akejsi predvolebnej šarvátky, pri ktorej bol zranený važecký notár a maďarón Július Szokoll (mal ranu na hlave, ktorú si liečil 21 dní). Fedor bol vzatý do väzby a uväznený v Mikuláši, neskôr v Ružomberku a bol obvinený z ublíženia na zdraví. Jesenský Oľge píše: „Sú to strašní kopovi, čoby kopovi, tí sú ani zvery nie, to je akýsi hnusný hmyz ... Keby to aj bol toho Sokola dokaličil, či čo mal urobiť – predsa za to hneď do vyšetrujúceho väzenia posadiť sa nepôjde. Podľa zákona v tomto prípade nemali právo. Ale čo právo? ... Právo u nás je nikdy neviditeľné – ako Boh. Hotová španielska inkvizícia ... psí boží a nie sudcovia“.

Na advokátsku skúšku do Pešti cestuje koncom novembra. Oľge píše 29.11.1905: „Pozajtra, tj v piatok, mám prvú písomnú, v pondelok, utorok lebo v stredu ústnu“. Advokátsku skúšku nakoniec úspešne zloží 5.12.1905. V rovnakom roku 1905 mu vyšla prvá knižná zbierka „Verše“, obsahujúca poéziu mládenectva, mladosti a lásky, ktorú aj Vajanský  hodnotí ako výrazný umelecký čin.

Advokátom v Bánovciach nad Bebravou
Len, čo mal Jesenský zloženú advokátsku skúšku, rozhodol sa otvoriť vlastnú kanceláriu a hľadal si pôsobisko. V tom čase sa postupne rozmnožovali slovenské peňažné ústavy a bola založená Ľudová banka aj v Bánovciach (1904 – upisovali sa účastiny medzi Slovákmi a pomohli aj iné slovenské banky). Keďže úrady hádzali novej banke polená pod nohy, bolo potrebné nájsť jej slovenského advokáta. Vedenie banky oslovilo Jesenského aj preto, že pochádzal zo starej slovenskej rodiny a keď ho vyzvalo, aby prišiel do Bánoviec za advokáta, súhlasil. Nahovoril ho na to jeho priateľ lekár dr. Jozef Minárik z Veľkej Bytče, ktorý z Bánoviec pochádzal a bol čelnom správnej rady banky.

Na prvý sviatok vianočný 1905 odchádza s Minárikom predstaviť sa do Bánoviec a nájsť si byt. V liste Oľge sníva: „Keby som byt našiel nejaký dobrý ... aby mal aspoň dve vzdušné izby s poriadnym nábytkom, kde by sa človek cítil dobre“. Jeden z dôvodov, pre ktorý súhlasil s príchodom do Bánoviec možno vyčítať aj z listu Oľge „pohľad na budúcnosť v malom mestečku je akýsi smutný, bezfarebný, bez naladenia, bez potešenia, ale tie Bánovce sú aspoň blízko Trenčína a Trenčín je blízko k Novému Mestu a v ňom si Ty, teda budeš blízko mňa“. Keď dostal balíkom dar od Oľgy na Vianoce, rozchýrilo sa, že sa žení, hoci všade vyhlasoval, že sa „ožení, až keď bude mať dôchodok 2500 zlatých“.

Slovenskí národovci v Bánovciach sa rozhodli predstaviť Jesenského Bánovčanom, zamýšľali zorganizovať ochotnícke predstavenie, pozvať naň širokú slovenskú verejnosť a hlavne Jesenského. Mala sa hrať „Maryša“ od bratov Mrštíkovcov. Bol potrebný predchádzajúci súhlas od slúžnovského úradu na usporiadanie predstavenia, súčasťou žiadosti musel byť aj úplný preklad hry do maďarčiny a podmienkou bolo aj to, aby sa pred slovenskou hrou hrala maďarská jednoaktovka, alebo predniesla aspoň maďarská báseň. Poslednú podmienku organizátori neboli ochotní splniť, pretože nechceli nechať prednášať žiadneho Maďara. Nakoniec maďarskú báseň predniesol akýsi Nemec, bolo to údajne tak komické, že podslúžny, ktorý sa z úradnej povinnosti zúčastňoval podujatia, radšej hneď odišiel. Jesenský prišiel už na skúšku, po nej pozval účinkujúcich do hostinca, nasledoval veselý spev. Po predstavení Maryše bol Jesenský predstavený publiku, povedal pár slov a zdalo sa, že si získal sympatie prítomných. Hneď po Vianociach (28.12.1905) bolo definitívne a oficiálne rozhodnuté Správnou radou sporiteľne, že jej fiškálom bude Jesenský.

Oľge píše o prvej návšteve Bánoviec: „Bol som deprimovaný. Tma a blato. Večer v panskom hostinci, dvere, ledva sa zmestíš. Kelner nevie po slovensky, hostinský je Nemec. Keď som ráno odkryl záclonu a pozrel sa na rínok, až sa mi dych zastavil. Ja tu ostať? Ja sa tu zakopať?“ Uvedomil si aj možný nedostatok klientov v malom meste a dodáva: „Len aby bolo „kelčíky“ (pozn. trovy), ako vraví Markovič, komu pripisovať. Lebo podľa neho, čo je jurisprudencia po advokátskej skúške? „Kelčíky“ robiť. A tuším je to pravda. Božej daj takej jurisprudencie!“
Slovenskí národovci sa podujali nájsť novému advokátovi aj byt, najprv ho ubytovali u staviteľa Bílika, tam obýval jednu izbu, potom do domu Hnátka, kde si zriadil aj kanceláriu (mal tam dve izby a kuchyňu). Takto bude Jesenský bývať až do roku 1909, keď si dostavia vlastný dom na Meďovej ulici.
Tak sa  Jesenský stal samostatným advokátom v Bánovciach. Tlačiar Klimeš mu tlačí oznámenia o otvorení kancelárie, ktoré Jesenský rozosiela a necháva si vyrobiť aj tabuľku, hoci sa mu „vyvesenie tabuľky zdá protivné, kupčícke“. Kanceláriu otvoril 4.2.1906.

V liste Oľge po niekoľkých týždňoch opisuje svoje začiatky: „Posiaľ som sa nenudil, hoci kancelárskej práce je málo. Moje kauzy od 4. februára sú: jedna apelácia k ministerstvu, že tunajší slúžny akémusi Palovi nevydal poľovnícku kartu, pretože nemá údajne dostatok majetku - (rátam 10 zlatých); akási Morvajička hľadá svoje vdovské právo, ktoré jej údajne Vranovič zobral a ktorý nedovolí grundbuchy pozerať. Tento pes je tunajší fiškál, musí byť sprostý ako baran, ale tak sa zdá, že panuje nad ostatnými ešte sprostejšími. Baba, videl som hneď, taká, čo chodí od fiškála k fiškálovi, teda polobláznivá - (kauza nedonesie nič). Tretia kauza, že zastupujem akúsi Miezgovčanku, proti ktorej pozdvihli repozíciu (pozn.: konanie o vrátenie držby), dnes bol termín - (kauza čo donesie 20 zlatých) Štvrtá kauza: 1600 korunová pôžička - (donesie už zajtra 16 zlatých čistého). Piata kauza: 4 merice jačmeňa, tj 20 korún - advokátsky list, čo už doniesol 2 koruny, jestli bude proces, viac. Toto som dosiaľ zarobil. Šiesta kauza je, že iste budem brániť brata 5. marca - Kauza nedonesie nič.“ Medzitým bolo totiž nariadené pojednávanie proti Fedorovi pre ublíženie na zdraví važeckému notárovi Szokollovi. Súd bude v Ružomberku bude 5. - 6.3.1906, predsedať mu bude Gejza Chudovszky a Fedor bude nakoniec odsúdený na 6 mesiacov väzenia a pokutu 40 korún. Janko v liste pokračuje vo výpočte káuz: „Siedma kauza: som ja, previnil som sa proti 111 § kbt (trestný zákonník verejnej správy) – vyskočil som na vlak, keď už išiel. Tá mi vyženie z vrecka pár korún.“ O prijatí jeho kolegami advokátmi  Bánovciachako aj o tom, aké komplikované bolo vykonávať advokáciu v Uhorsku v tom čase pre Slováka hovorí pokračovanie toho istého listu: „Ôsma kauza bude, že budem trestne žalovať (tak sa mi vidí) všetkých tunajších fiškálov, a síce: Vranoviča, Wagnera, Dohnányho, Jaskulu a advokátskych koncipientov Haasa a Grunfelda. A toto je zaujímavé. Dnes ráno dostal som rekomandovaný list: „Dozvedeli sme sa, že pán advokát sa s takými elementmi spojil, ktoré podľa všeobecnej známosti sú nepriatelia vlasti maďarskej, pre tú istú príčinu my, bánovskí advokáti – do tých čias, kým bude tento stav trvať – s Vami bársaké spojenie pretrhávame. K tomu aj advokátski koncipienti pristupujú.“ Nasledoval dátum a vlastnoručné podpisy. Ajhľa, naľakali sa Slováka z Martina, ktorý bol na tunajšom slovenskom predstavení, aj tancoval, ba aj štvorilku riadil. A hľa bojkot. To ma teší. Odpovedal som im rovno, že ... ak toto tvrdenie (o nepriateľovi vlasti) o mne neodhodia, trestne ich oznámim všetkých ... poznamenal som, že som sa za Slováka narodil, hoci som zemanom, mám doktorský a advokátsky diplom, hovorím po slovensky a ak ma za to chcú bojkotovať ... páni fiškáli  prenasledujú vec svedomia. Neviem, čo na to odpovedia, ale vidíš toto je  hluchý kraj ... a práve preto neodídem. Oni ma prinútili, aby som tu ostal. Apelácie tu ľudia nepoznali, čo povedal pán veľkomožný slúžny bolo ako písmo sväté. Zohnúť krk a poslúchať.“. Neskôr ľutuje v duchu svojich zvykov, že bánovských kolegov nevyzval na súboj, mal si predsa len zohnať sekundantov a šable.

Bežný pracovný deň Jesenského ako bánovského advokáta opísal v inom liste Oľge: „Ráno vstávam o siedmej. Navarím si bielej kávy a idem do susednej kancelárie. Tam si zapálim cigaretu a píšem, vždy sa trafí niečo. O desiatej idem do banky. Tam som za chvíľu a idem domov, alebo do grundbuchu, alebo k súdu. O jedenástej som doma a zas píšem. O dvanástej mi donesú obed. Zjem, navarím si čiernej kávy a čítam, potom idem do banky a rozposielam oznámenia, že som sa tu usadil a otvoril kanceláriu. O piatej doma, čítam noviny, o siedmej idem na večeru, o ôsmej som doma, navarím si čaju a zasa píšem“.

Napriek rozhodnutiu ostať v Bánovciach, ťažko tamojší malomestský život znáša.  Ešte vo februári 1906 píše bratovi: „Ja tu nezostanem ani za svet, ani za všetky groše ani za tritisíc bánk ľudových. Pred chvíľou som sa chcel ísť prejsť, je nedeľa, ledva čo som vyšiel, už som bol po krk v blate. ... Ja tu nemôžem ostať, zvykol som si na otvorenejšie hlavy. Ja som bol tou žertvou, ktorú dostali do tohto hluchého kúta. Nuž ja tu mám byt apoštolom?“

Ako advokát nechcel z rozvadených stránok len ťažiť, snažil sa aby sa dohodli, nešiel so všetkým pred súd, mnoho stránok udobril a uzmieril u seba v kancelárii. Trovy boli potom prirodzene nízke a kancelária málo výnosná – postupoval opačne ako to videl u Markoviča, ktorý dôsledne účtoval všetky úkony a bol známy ako drahý právnik. Jesenský sám často svoje advokátske trovy s ohľadom na sociálnu situáciu klientov nevymáhal, čo ľudia aj zneužívali.

Prácu mu však komplikoval najmä jeho slovenský pôvod. Pôvodne slovenské Bánovce boli v čase príchodu Jesenského silne maďarizované, občania boli polarizovaní na Slovákov a Maďarov. Negatívne voči nemu neboli len kolegovia advokáti ale aj bánovský okresný súd, často dôvodom neúspechu jeho klientov bolo to, že ich zastupoval práve on, často sa musel odvolávať a za pravdu mu dávali až odvolacie súdy, ktoré neboli voči nemu pre vzdialenosť negatívne naladené – to však odrádzalo klientov, aby mu zverovali svoje veci. Navyše často aj iní bánovskí advokáti otvorene hovorili klientom, že neuspejú, ak ich bude zastupovať Jesenský. Sám Jesenský chápal nevraživosť advokátov ale nevedel pochopiť takýto prístup od sudcov: „Tým chlapom sa nedivým, že sú proti mne, vidia vo mne nie len pansláva, ale aj konkurenta, ujedača chleba. No ale že aj trestný sudca dr. Hocman sa prepožičal štvanici proti mne, to už je vrchol podlosti!“. Kolegom advokátom bolo aj naďalej tŕňom v oku, že Jesenský, navyše zeman, nevyhľadáva ich spoločnosť, naopak stretáva sa so Slovákmi a remeselníkmi a dáva prednosť slovenčine pred maďarčinou, nechodieva do panského hostinca, kam chodili oni, ale do prostej krčmy, ba i slovensky zaspieva. Chceli ho prinútiť z Bánoviec odísť.

V marci 1906 píše Oľge: „Do neznesenia je šósácky šovinizmus súdu, ale to preto, že ešte nevideli človeka, ktorý demonštratívne vraví po slovensky ... Mal som Ti pojednávanie, bránil som akéhosi Čecha, vplietli do toho, že sa tento Čech mal vysloviť proti maďarčine a rypli ho na 200 korún pokuty, len preto, viem iste, že som ho bránil ja. Sedria v Trenčíne je tiež sverepá a šovinistická a očakávať veľa sa nedá. Teraz chudák Čech sotva príde ku mne druhý raz, lebo páni mu nahúdli, že to len preto, že som ho ja zastupoval. Vidím z toho, že ma súdy budú prenasledovať. Uvidíme. Vezmem len také pravoty, ktoré sú čisté a zauškovať zákony nebudú môcť. V apelácii som všetkým nabrýzgal a d týchto čias, kde aká neprávosť sa stane, odhalím ju a ja budem prenasledovať všetky úrady“.

V marci Oľge: „... Každý deň nová kauza, niekedy dve - tri, boli chvíle, že som pomýšľal aj na koncipienta, pisára už mám. V júli 1907 však prepustil svojho pisára Štefana Šubu, čo odôvodnil: „zle šafáril a mnoho nepríjemnosti mi narobil. Poinkasoval peniaze a nepopísal do kníh, za posledné dni som našiel do 200 korún, čo zobral a neodovzdal, okrem toho pumpoval podchvíľou, že nemá čo jesť a chcel moje topánky a šaty“. Klienti mu zjavne neplatili, tak ako si predstavuje, Oľge sa v auguste 1907 sťažuje: – „Špatná vec, to advokátstvo, ľudia nedajbože aby platili, ešte aj taká filiálka vrbovská dá si vypisovať sto ráz pre 320 korún zásluhy a nič nepošle. Ďakujem za také intabulácie, kde musím za grošmi čakať toľký čas“.

Jeden z jeho priateľov (Anton Štefánek)  nachádza podobnosť medzi Jesenským a Vajanským v tom, že obaja boli advokáti a básnici. Pýtal sa Jesenského, prečo zanechal Vajanský advokáciu a vymenil ju za nevýnosné povolanie redaktora Národných novín. Jesenský odpovedal posmešne, že asi sa mu ako advokátovi nedarilo. Jeho priateľ povedal, že pravotárstvo a básnictvo sú neprekonateľné protiklady a spomenul nemecké príslovie: „Advokat – Schadvokat“ (Advokát – Škodlivec), poukázal na to, že Vajanský mohol vyniknúť ako Štefan Fajnor, či Miloš Štefanovič. Zdalo sa, že v tom čase (okolo 1907) si nevedel Jesenský predstaviť, že by nemohol byť básnikom i advokátom súčasne. Pritom v tom čase opustil advokáciu aj Hviezdoslav a nakoniec po rokoch ju opustí aj Jesenský.

Anton Štefánek opisuje aj bánovskú advokátsku kanceláriu Jesenského: „Kancelária bola skromná, plná kníh, niečo pravotárskych spisov pomiešaných s rukopismi, na prvý pohľad literárnymi osnovami ... Jeho kancelária prezrádzala, že klientov nemal mnoho. Konkurovať maďarským advokátom, čo aj v takom malom hniezde, ako boli pred prvou svetovou vojnou Bánovce, obec čisto katolícka, nebolo ľahké. „Luteránsky advokát“, pansláv, mal pochopiteľne v sudcovskom i pravotárskom sbore protivníkov. Márne sa namáhal prekonávať predsudky zaostalého národa poctivou a lacnou prácou juristickou, uvedomením, odborne dokonalým vystupovaním pri okresnom súde, finančných úradoch. Ako slovenský národovec musel prekonávať nemalé prekážky. Pravda, jeho inak skrytá zemianska hrdosť i taktnosť mu nedovoľovali prezrádzať svoje ťažkosti.“ 
Napriek očakávaniam Jesenského okolia, v roku 1907 sa končí jeho korešpondencia a aj vzťah na diaľku s Oľgou. Ani nie o rok po tom sa v roku 1908 takmer 30 ročný Jesenský zoznamuje pri návšteve u Viery Daxnerovej s vtedy 18 ročnou Annou Bottovou ( 10.11.1889, Revúca -  14.1.1961, Bratislava), dcérou dr. Júliusa Bottu (1848 – 1926), ktorý študoval právo na kolégiu v Prešove, pôsobil ako výpomocný profesor slovenského gymnázia v Revúcej, venoval sa historickej práci,  a po tom, čo sa po zatvorení revúckeho gymnázia neúspešne pokúsil získať miesto verejného notáta v blízkej Ratkovej, zložil v roku 1876 v Pešti advokátsku skúšku, stal sa v rovnakom roku advokátom v Revúcej a bol ním až do roku 1919. Jej matkou bola Klementína, rod. Reussova, funkcionárka Živeny. Anne sa páčil Jesenský od prvej chvíle, o jej náklonnosti sa Jesenský dozvedel od Viery Daxnerovej a začal aj on o ňu prejavovať záujem. Stretajú sa a píšu si. Čoraz častejšie píše Anne Bottovej do Revúcej, tu pohľadnicu z cesty, tu list, básničku, od marca 1909 nahrádza vykonanie oslovenie „drahá Anna“ tykanie. Na marec 1909 plánujú zasnúbenie a svadbu mesiac po tom. Jesenský si predstavuje svadbu čo najtichšiu, bez ceremónii a formalít – bez muziky, hostiny, družičiek a bez farára, hoci vedel, že sobáš bude cirkevný. Rodičia nevesty sú však k ich vzťahu zdržanliví, najmä po tom, čo im akýsi anonym napísal, že Jesenský nadviazal vzťah iba z vypočítavosti. Jesenský však dôveru jej rodičov nakoniec získal. V tom čase už dokončuje  vlastný dom na Meďovej ulici v Bánovciach, spoločne si kupujú zariadenie, bielu spálňu a zrkadlá.

Nakoniec sa zasnúbili na Turíce 1909. Pred svadbou v júli odchádza Jesenský ešte do kúpeľov Luhačovice, stretáva sa tam s kolegom advokátom Milanom Radlinským. S Annou sa dohadujú, kto bude svedkom na svadbe – Anne má prísť Samo Daxner a Jesenskému Ivan Daxner (syn Štefana Marka Daxnera). Sobáš bol 31.7.1909 vo Veľkej Revúcej. Sobášil ich manžel Terézie Vansovej piliansky farár Ján Vansa. Po sobáši cestovali do Bánoviec, kde sa usadili. Kúpili si psa, ktorému dali meno Dáma.
Mali dobré manželstvo, hoci počas jeho 36 ročného trvania prežili mnoho ťažkostí. Podľa spomienok Anny Bottovej, keď sa spoznali, bol Jesenský „bezstarostným mládencom, ktorý nemal vždy najlepších kamarátov a našli sa ľudia, ktorí nad rozhodnutím vziať si ho za manžela zalamovali rukami. Časom však čoraz viac lipol na domove. Sám o sebe hovoril, že má huncútsku náturu“.

Tá sa prejavila aj v listoch, ktoré písal Anne do kúpeľov. V jednom z nich (september 1913), po tom, čo im zdochlo prasiatko, ktoré chovali, Jesenský píše manželke: „So skormúteným srdcom Ti oznamujem, že nám jedno prasa zdochlo a síce to menšie. Pohreb stál 1 korunu. Príčina smrti nášho vrelemilovaného nádejeplného, ale z tohto sveta povolaného prasiatka bola akiste tá, že služobnica ho v dostatočnej čistote nedržala a na dvor nepúšťala. Chlievec nemal okna, slnce pražilo naň a tak už pre túto jedinú príčinu mohlo zdochnúť. Druhé je veselé navzdor smrti súdruha. Tvoj Jano“. V ďalšom liste volá manželku domov: „Drahá Anna, príď čím skôr! Život je krátky a pre mňa je škoda každej minúty, ktorú prežijem bez Teba. Pánboh mi doprial dobrej ženy, ktorá je síce ďaleko a kúruje sa, ale predsa je a cíti sa mojou ženou. Usiluje sa domov prísť, uvidieť svojho nehodného muža a povliecť s ním jarmo ďalej“.

V listoch manželke opisuje aj stretnutia s kolegami advokátmi. Takto sa dozvedáme, že v tom čase spoločne cestoval vlakom  s kolegom Ľudovítom Medveckým, s ktorým sa poznal ešte od štúdii právnických v Pešti a Gustávom Lehotským, advokátom v Krupine, neskôr po roku 1918  županom v Honte. Možno niektorá z takýchto ciest ho inšpirovala k napísaniu poviedky  „Obrana (Z rozpomienok advokáta)“.

Táto poviedka je jednou z mála Jesenského poviedok, v ktorých advokáti hrajú hlavnú úlohu. Je napísaná v prvej osobe: „Bránil som akéhosi nešťastníka pred porotou. Prípad bol zaujímavý. Muž prišiel v noci domov. Žena pyskaňa, rozumie sa, vyčiňovala a stupila mu aj do svedomia aj do cti. Nezniesol to a pohladil ju troška po hlave. Nie dlaňou, ako robievajú zamilovaní, ale päsťou. Žena vykríkla, že ju zabije. Svokor, ktorý spal na posteli, sa náhle zobudil. Skočil, chytil sekeru a zabil zaťa bez akejkoľvek predmluvy. Prečítal som si niekoľko úvah o nepríčetnosti ľudí, najmä o takzvanej somnolencii, to jest o tom stave človeka, v ktorom sa nachádza hneď po rýchlom prebudení, kým príde k sebe. Reč som si napísal, naučil sa ju naspamäť, vypísal mená kapacít, jednotlivé odseky úvah, porobil značky, kde budú nasledovať citáty, poznačil ich červenou ceruzkou a všetko to strčil s písmami a trestným zákonníkom do advokátskej kapsy. Bolo treba okolo štvrtej ráno sa hýbať, aby som sa dostal na deviatu hodinu rannú do sedriálneho mesta na pokonávanie. Ako som sa dostal do vozňa, hneď som zadriemal. Zobudil ma priateľ Zurkovský, notár z Orešoviec. Šiel na poľovačku, s flintou dupľovkou a kapsičkou, ktorú som mu bol voľakedy požičal a ktorú mi nevrátil. Upotrebúval ju na patróny a broky. Mne bola táto kapsička milá, lebo som ju dostal do daru od ženy na naše prvé spoločné Vianoce. Preto som si kúpil podobnú. Vyrozumel som, že ide na diviaky.“ Priateľom cesta v rozhovore rýchlo ubiehala. Notár sa chválil svojou puškou. Advokát si ho doberal, že určite sa mu v ten deň nepodarí streliť žiadne zviera. Rozhovor vyústil do stávky o desať fliaš vína, či bude notár pri poľovačke úspešný s tým, že večer cestou späť sa znova stretnú. Rozlúčili sa, notár vystúpil, advokát cestoval ďalej na pojednávanie. Vlak však meškal. Poviedka pokračuje: „Desať minút po deviatej, keď vlka zastal, mohol som vystúpiť. Pustil som sa behom k sedriálnej budove. Vyletel hore schodmi a vrazil do siene. Práve vstupoval  predseda so sudcami. Porotci už boli dnu. Vydýchol som si. Zhodil kepeň a dal ho sluhovi aj s palicou a klobúkom. Kapsu strčil som pod pazuchu a sadol si na svoje miesto. Pot sa mi rinul z čela a krku. Nestačil som utierať. Srdce mi tuho bilo a ruky sa triasli. Vec som mal ale znamenite preštudovanú. Svedkovia svedčili dobe. Lekári, znalci duševných rozpoložení, boli môjho náhľadu. Pri obrannej reči pustil som sa do rozoberania somnolencie. Širokým gestom prehovoril som ku porotcom: - Ctení páni porotcovia! Aby človek distingvoval a neprenáhlil sa. Nepríčetný človek môže byť zdravý alebo chorý. Nepríčetný zdravý je alebo celkom opitý, alebo tak rozhnevaný, že mu hnev rozum zatienil. Ten koho ja bránim, nebol opitý ani rozhnevaný. On vtedy, keď zabil svojho zaťa, spal. Áno, ctení porotcovia, on spal. Ako hovorí nemecká kapacita ... Ako hovorí tento ... -  Meno kapacity mi nemohlo chytro zísť na um. Mal som ju poznačenú aj s citátom medzi písmami v taške. Rýchlo som ju otvoril, hovoriac: - Nech mi je dovolené jeho vlastnými slovami povedať ... – Vopchal som ruku do tašky a vtom ma čosi pichlo do prsta. Ruku som z kapsy vytrhol. Tá sa prevalila a ja hádžúc rukou v povetrí od bolesti s vytreštenými očami som hľadel, čo sa robí. Vysypali sa na zelený stolík patróny, pušný prach, broky, gule. Gule sa skotúľali zo stolíka na podlahu až ku porotcom. Poľovnícky nožík trčal z kapsy. Aparát na pušný prach zaletel až k fiškusovi. Ktorýsi červenovlasý porotca vyskočil. Za ním druhý, tretí. Utekali zbierať popadané veci. Prézes sa prehol cez stôl a pozeral, čo porotcovia zbierajú. Nemohol som hovoriť od prekvapenia a musel som mať veľmi sprostú tvár, lebo sa mi jeden prísediaci sudca zasmial. A ako som sa obzeral, tak som videl, že sa aj fiškus smeje, i niektorí porotcovia i sám prézes. Trvalo aspoň desať minút, kým som sa zotavil a vec si vysvetlil. S horkým úsmevom som poznamenal: - Cestoval som s poľovníkom a kapsy sme si vymenili ... Predseda povedal: - Aby človek vždy distingvoval a nikdy sa neprenáhlil – citujúc z mojej reči. Uklonil som sa mu na znak súhlasu a zachytiac tento citát pokračoval som v reči. Idúc z pojednávania skoro som sa sám sebe zasmial. Predstavil som si, ako Zurkovský strieľal s citátom nemeckej kapacity. Diviaka iste nespálil a mne stránku aj bez citátu oslobodili. Na tú radosť dobre padne si vypiť desať fliaš vína, keď mi Zurkovský vo vinciálke vráti kapsu aj s písmami.“

V roku 1913 vychádza Jesenskému kniha próz „Malomestské rozprávky“ , ktorú písal najmä v roku 1912. Aj tu vystupujú vo viacerých poviedkach advokáti, či koncipienti, opäť spravidla iba vo vedľajších úlohách. Hlavnou postavou je advokát iba v poviedke „Večera“. V tejto poviedke začínajúci advokát dr. Ján Čurida úspešne vyrieši manželské problémy svojho klienta Andreja Škereňa, učiteľa na dôchodku, ktorý za ním prichádza so žiadosťou, aby advokát vypracoval výzvu jeho manželke na riadne plnenie jej manželských povinností, keďže jeho manželka sa nestará riadne o domácnosť, pripravuje namiesto riadnej stravy iba demikát a bielu kávu. Predpokladá, že jeho manželka sa úradného listu s pečiatkou advokáta a upozornením, že advokát podá návrh na rozvod, ak výzve dobrovoľne nevyhovie, zľakne. Klient advokátovi prisľúbil odmenu pre prípad, že dosiahne, aby jeho manželka v najbližšiu sobotu, keď k nim príde na pytačky nápadník jeho dcéry, pripravila riadnu večeru. Advokát súhlasí. Jeho výzva želaný cieľ dosiahla, o čom sa advokát sám presvedčil, keď v sobotu večer pri prechádzke pozoroval cez okno dianie v byte jeho klienta.

V ďalšej poviedke „Mladé opice“ čerstvý absolvent JUC. Fraňo Kaška prichádza vypomôcť strýkovi advokátovi do malého mesta ako praktikant a prežíva ľúbostné vzťahy; v poviedke „Balek“ študent práva Julo Vrátnický po nezložených skúškach sfalšuje s pomocou svojich priateľov svoj index, aby rodičom mohol ukázať doklad o ich absolvovaní a k podvodu sa im prizná až po rokoch, keď je už advokátom. V poviedke „Pani Rafiková“ vystupuje dr. Jaroslav Brveník, advokát, ktorý prichádza do malého mestečka otvoriť si advokátsku kanceláriu a tak ako káže vtedajší zvyk, hneď po tom, čo vypíše oznámenia o jej otvorení, vykoná zdvorilostné návštevy u všetkých miestnych advokátov a hneď aj u sudcov miestneho okresného súdu, aby sa predstavil. Uvažuje: „Treba navštíviť advokátov. Potom pôjdem k sudcom. Rozumie sa, zalichotíme im. Budú lepšie posudzovať náklady. Ak majú pekné dievčičky, pokurizujeme...“.     

V období, keď pôsobil ako advokát vzniklo aj množstvo básní, ktoré neskôr vydal v roku 1923 (druhá zbierka Verše). V rokoch 1910 – 1913 vzniká „Náš hrdina“ a postupne vychádza v Slovenských pohľadoch, v roku 1912  vyšli novely „Výborník“, „Strašidlo“, „Gazdiná“, „Nešťastník“. Keď posiela svoje príspevky do časopisov, obvykle sprievodný list končil skromne: „ Uverejnite, ak sa Vám hodí. Ak nie, príspevok mi príležitostne vráťte“.

Začiatok vojny – koniec  advokácie

Do pokojného života Jesenských zasiahne prvá svetová vojna. Tá bude znamenať aj koniec Jesenského výkonu advokácie. Po všeobecnej mobilizácii nariadenej po vypuknutí vojny so Srbskom (28.7.1914) narukuje 4.8.1914 do kasární do Trenčína. Odtiaľ je vzápätí odvelený do Trstenej strážiť vlaky a železničné mosty. Dôjde však iba do Žiliny. Spomína, že 5.8.1914 „na základe udania poručíka – myslím, že sa volal Némak -  cestou  do Dolného Kubína mi dali rozkaz v Žiline vystúpiť, zobrali ma do Trenčína, ulicami Trenčína viedli na postrach obecenstva pod bodákmi so sputnanými rukami na chrbte, odtiaľ ma poslali do Bratislavy (doIV. vojenskej okrskovej väznice). Tu ma aj vypočúvali, ale dokumenty z Trenčína ešte nedošli, takže nepoznám obžalobu. Mal som extra stravu a bol som s ňou spokojný. V živote som bol prvý raz zavretý. Denno – denne som sa  prechádzal 2 hodiny, ale dozorca s bodákom ma strážil. Poobede nakuklo do moje cely č. 13 slnko“. Keď sa o svojom postavení dozvedel viac, hodnotí ho: „Obžaloba bola, že som učil mužstvo, ako majú vítať Rusov a ako treba rozhádzať železničné mosty. Vojaci, ktorí ma  do väzenia sprevádzali vedeli, že v obžalobe je sedem bodov a sedem svedkov a že budem zastrelený“.
Na ulici v Trenčíne stretol náhodne vojenskú patrolu, ktorá viedla väzňa, jeho brat Vladimír, ktorý bol dôstojníkom. Patrolu zastavil a snažil sa zistiť kam a prečo ho odvádzajú, nezistil však nič. Rozlúčili sa tak, akoby sa už nikdy nemali vidieť. Brat Vladimír o tom upovedomil Jankovu manželku do Bánoviec, tá ihneď prišla za Vladimírom, poradiť sa čo robiť. Prišla najprv do kasární a tam jej veliteľ na otázku, čo je s jej mužom povedal maďarsky: „Ten už zajtra nebude žiť“. Medzitým Vladimír zistil, že ho odviedli do Bratislavy. Anna sa rozhodla cestovať do Bratislavy. Na to ale potrebovala osobitné povolenie od hlavného slúžneho Zamaróczyho, ktorý jej ho nakoniec dal. Naopak druhý slúžny Zsambokréty, keď ju stretol, zlomyseľne jej povedal: „O jedného pansláva menej“. Keď cestovala vlakom do Bratislavy, ktosi jej povedal, že  muža jej už zastrelili. Nestratila však nádej. Najprv prešla všetky väznice a manžela nikde nenašla. Navštívila svojho príbuzného, tabulárneho sudcu dr. Zoltána  Pazára, ktorý ako odborník vedel ako zakročiť a sľúbil jej pomoc. Uspokojená hoci manžela nevidela sa vrátila domov. K bratovi Vladimírovi došla však medzičasom správa, že Janka zastrelili, čo mu vyvrátila až Jankova manželka. Bolo to dokonca aj v maďarských novinách. Pazár, keď zistil, že veliteľstvo nedokázalo ani počas dvoch týždňov zostaviť obžalobu proti uväznenému, doporučil vojenskému sudcovi, aby ho prepustil a ten tak aj urobil 19.8.1914. Jesenského manželke to oznámil listom z 19.8.1914 advokát Antalík, ktorý sa zrejme vo veci tiež angažoval.

Jesenský sa vrátil do kasární, v roku 1915 bol v Žiline v rezervnej strážnej službe, od februára strážia ranených, bol povýšený na čatára, 9.4.1915 bol pridelený do Veszprému. Jeho manželka medzitým odišla z existenčných dôvodov z Bánoviec domov do Revúcej, písal jej smutné listy o monotónnosti vojenskej služby, beznádeji. Manželke sa snaží pomôcť a vysvetľuje jej 23.10.1914: „Podporu komora advokátska nedáva, ale iba požičiava, ale ty ju potrebuješ, vykonaj si ju“. Žiadosť o podporu pre manželku podajú, dostáva odpoveď, že sa má o ňu žiadať v mieste bydliska manželky, teda v Revúcej. Jesenský koncipuje ďalší list, v ktorom zdôrazňuje, že „manžel je čatár a nie dôstojník a ostáva žold iba 4 koruny denne, z čoho manželku nemôže podporovať a manželia nevlastnia hnuteľný ani nehnuteľný majetok.“O dom v Bánovciach zrejme medzičasom prišli, Jesenský, keď je v Bánovciach býva inde a v ich starom dome už vidí iba kvety v oknách, ktoré zasadila manželka a obaja ich psy sa túlajú po okolí. V dome býva iná rodina.

Ešte pred odchodom na front pricestoval Jesenský za manželkou do Revúcej a aj za matkou do Martina. Až nadišiel deň, keď sa jeho oddiel mal obliecť do sivého (sivé boli poľné uniformy, v ktorých sa odchádzalo na front). Posledný list poslal manželke 30.5.1915. Ešte pred odchodom na front sa ale videli na železničnej stanici, odkiaľ jednotka odchádzala, kam za ním manželka prišla.V máji 1915 odchádza na ruský front.

S bratom Vladimírom sa počas vojny stretli ešte dva razy, raz náhodne na železničnej stanici, keď ich jednotky odchádzali na front a druhý krát deň pred prvým bojovým nasadením. Pri tomto stretnutí odovzdal Vladimír, ktorý ako dôstojník hoci nefajčiar fasoval pravidelne cigarety, všetky takto vytvorené zásoby bratovi Jankovi a tu sa dohodli aj na tom, že pri prvej príležitosti prebehnú k Rusom. Vladimír bol ranený a prebehnúť sa mu nepodarilo, Janko sa v noci z 3. - 4. 7. 1915 dostáva do ruského zajatia do zajateckých táborov v Charkove, Tambove a Berezovke. Brat Fedor to telegramom oznámil jeho manželke, nadväzujú po čase kontakt prostredníctvom červeného kríža. V Rusku sa 6.9.1916 stretáva s Tajovským, spolu redigujú prílohu časopisu Čechoslovák a v júni 1917 odchádza do Petrohradu, kde je redaktorom týždenníka Slovenské hlasy, potom do Moskvy, Kyjeva a znova do Moskvy. V roku 1918 na Zjazde československého zahraničného odboja v Rusku; je zvolený podpredsedom ruskej odbočky Československej národnej rady v Rusku, vychádzajú mu v Jekaterinburgu básne v zbierke „Z veršov Janka Jesenského“, v tom istom roku vychádza zbierka aj v Pittsburghu pod názvom „Zo zajatia“ a v roku 1919 vyjde aj v Martine – je to básnický lyrický vojnový denník.

Po vojne

Po vojne cez Vladivostok, Japonsko a Taliansko prichádza do Československa. Jesenský spomína: „V decembri 1918 poslal ma generál Štefánik spolu s druhými ako posolstvo do vlasti. Do Prahy som prišiel v marci 1919. Cestou domov som sa zastavil v Bratislave. Dr. Šrobár, slovenský minister, ma hneď aj vymenoval za župana gemer-malohontskej župy a v máji 1919 som prevzal túto župu do československej správy“. Prišiel domov k manželke, od toho času, ak ho neodvolala nejaká úradná povinnosť, strávili už manželia spolu každý deň a večer. Vojna ho fyzicky oproti časom, keď bol advokátom v Bánovciach, veľmi zmenila, jeho tvár bola rozbrázdená vráskami, ironický úsmev sa vytratil. Zmenil sa aj povahou – pred vojnou sa rád veselo zabával, rád chodil na plesy a majálesy, posedel si s veselou spoločnosťou. Po vojne bude žiť skôr utiahnuto, okrem rodiny sa bude navštevovať iba s niekoľkými známymi, ktorých si obľúbi. Bol pritom zdravý, trpel iba reumou, ktorú si priniesol z ruského zajatia a ktorú si liečil v Piešťanoch, jednoducho netúžil po spoločnosti

V máji 1919 preberá funkciu župana Gemersko-malohontskej župy. Do Rimavskej Soboty prišiel koncom apríla. Funkciu gemersko-malohontského župana preberal od kolegu advokáta dr. Sama Daxnera, ktorý po prevrate vstúpil do Rimavskej Soboty až s pomocou vojska a ktorý viedol kolkovanie bankoviek a začal obnovovať župný úrad. Funkcie sa Daxner vzdal 11.5.1919 a odovzdal ju dr. Jankovi Jesenskému. Boli to dramatické časy. Maďarskí boľševici vtrhli do Rimavskej Soboty 31.5.1919, Jesenský sa uchýlil k Daxnerovi do Tisovca. Poriadok v Rimavskej Sobote obnovilo české vojsko 1.júla 1919.  A Jesenský musel sfunkčniť župný úrad znova. Maďarská šľachta v regióne ignorovala vznik nového štátu a jeho predstaviteľov. V Rimavskej Sobote Jesenskému pomáhalo iba niekoľko národovcov, hlavne z Tisovca. V takejto situácii začal budovať nový župný úrad, snažil sa vyburcovať národné povedomie tých, ktorí ho mali tvoriť. Vyzval najprv dovtedajších zamestnancov, aby zložili sľub vernosti Československej republiky. Výzva ale ostala takmer bez odozvy, zamestnanci však naďalej do úradu prichádzali. A tak Jesenský nechal vyvesiť na vchod do budovy tabuľu, že tým, ktorí sľub nezložia sa zakazuje vstup do budovy, čo vyvolalo veľké pobúrenie. Jesenský získal tvrdým prístupom onedlho rešpekt. Rozprúdila sa práca najmä na zásobovacom oddelení, zaobstaralo sa potrebné zbožie pre obyvateľstvo a odporcovia pomaly ustupovali. Svojim demokratickým zmýšľaním si získal drobných ľudí, bol ochotný prijať každého, kto niečo potreboval a pokúšal sa pomáhať, až si získal úctu a vážnosť obyvateľstva. Raz zvolal zamestnancov úradu a povedal im: „Žiadam Vás, aby ste boli presní, v každom počínaní korektní a písomné vybavovanie štylizovali krátko, výstižne a dbali na úhľadnosť. Takýchto ľudí a takúto prácu vyžaduje nový svet, ktorý máme vytvoriť“. Osobne organizoval skúšky zamestnancov zo slovenského jazyka, bol prítomný všade, zakladal slovenské školy a inštitúcie. To priviedlo väčšinu obyvateľov k presvedčeniu, že starý svet definitívne zaniká. Tvrdo prepustil všetkých úradníkov, ktorí odmietli zložiť sľub Československej republike. Neprepustil však obyčajných zriadencov hoci boli Maďarmi, pretože podľa jeho názoru oni „za nič nemohli“. A tak mal za sluhu akéhosi Nándor - báčiho, ktorého si vzal aj neskôr do Nitry, ktorý po slovensky vedel iba „pán župan ne doma“ a „pán župan doma“. Keďže ponechanie slovensky nehovoriacich zriadencov bolo tŕňom v oku mnohých, často to Jesenskému kolegovia vyčítali, on však nepopustil. Jesenskému vychádzajú vychádzajú „Zobrané práce“ – novely nezahrnuté do Malomestských rozprávok (1921) a  „Verše II.“ v nej aj báseň „Náš hrdina“ (1923). Vo funkcii gemersko-malohontského župana pôsobil do konca roka 1922.

Od 1.1.1923 dochádza k reforme župného zriadenia, zanikajú malé župy a Jesenský sa  sa stáva županom v jednej zo šiestich novovytvorených žúp - nitrianskej. Keď bol menovaný do funkcie, prišlo ho pozdraviť spravidla zo zištných dôvodov mnoho ľudí, on na gratulácie odpovedal zdržanlivo, po slávnostnej inštalácii nasledoval banket, no bez jeho účasti, pretože usporiadali ho proti jeho vôli. Dr. Vavro Šrobár ho vymenoval nitrianskym županom, pretože očakával od neho energické kroky pri očistení tejto kedysi pre Slovákov najnepriateľskejšej župy, keďže ako dlhoročný bánovský advokát poznal situáciu v regióne a vplyvy jednotlivcov a ako dobrý jurista a znalec administratívneho práva mal všetky predpoklady nastoliť nový poriadok. Na splnenie úlohy dostal však iba niekoľko žandárov a českých úradníkov. Nenašiel dostatok schopných Slovákov do úradníckych funkcií a tak musel mnoho veci robiť sám. Ako jurista sa cítil byť viazaný stále platnými maďarskými zákonmi, na rozdiel od županov, neprávnikov, ktorí si s maďarským právom nelámali hlavu a veci riešili podľa zdravého rozumu a pokynov zhora. Tu sa mu už pracovalo pokojnejšie, než v Rimavskej Sobote, bol bližšie aj k matke v Martine i bratovi v Bratislave. Žil pokojným životom, navštevoval rodinu, leto trávieval v kúpeľoch alebo  automobilovou cestou po Slovensku. Býval v Nitre v služobnom županskom byte s manželkou, dvoma dobrmanmi. Mal jedno z prvých rádií, bolo „veľké ako kredenc a s anténou ako krosná“, vysielanie z neho sa počúvalo cez slúchadlá. Dával rady aj svojej neteri Zore Jesensksej pri jej spisovateľských začiatkoch Vravieval jej: „Nie je naozajstným spisovateľom ten, na koho sa pre to, čo napísal, nikto nehnevá“ a zdôrazňoval, že „spisovateľ musí  poznať všetko okolo seba a vedieť omnoho viac, ako o čom píše“. V čase keď bol županom navštívil ho bývalý slúžny v Bánovciach Zsambokréty, ktorý kedysi Jesenského manželke škodoradostne po jeho uväznení povedal, že aspoň bude o jedného pansláva menej a prišiel ho požiadať, aby sa stal slúžnym aj v Československej republike. Pochopiteľne Jesenský mu nevyhovel. Nitrianskym županom bol do roku 1928.

V roku 1928, keď župné zriadenie  nahradil nový administratívny systém, stáva sa vládnym radcom Krajinského úradu a prichádza do Bratislavy. Pri hľadaní ubytovania v Bratislave mu pomohol brat Vladimír, ktorý bol vtedy vo vedení Tatrabanky a našiel mu byt  v budove Tatrabanky. Do výšky nájomného sa ale nestaral, aby to nebolo pochopené tak, že brata protežuje na úkor banky. Nájomné mu však banka určila dvojnásobné ako bolo obvyklé, pretože o tom rozhodoval akýsi úradník, o ktorom Janko kedysi napísal nelichotivú básničku (a v nej veršík „Kde je správna rada, ktorej by nebol členom? Kde by taký ústav v tejto našej zemi, ktorý by neplatil aj mne tantiemy? Kde je taká cesta do cudziny, po ktorej som nešiel, keď ju platil iný?“). Hoci tohto človeka v básni nemenoval, zrejme ho každý spoznal a tak sa mu odvďačil vyšším nájomným. Samozrejme Jesenský sa z tohto bytu onedlho odsťahoval.. Pre takéto malichernosti mal iba trpký úsmev

V 1931 sa stáva viceprezidentom Krajinského úradu. Krajinským prezidentom bol v tom čase dr. Jozef Országh (1883 – 1949), ktorý bol pôvodným povolaním tiež advokát (v Martine), koncipientskú prax vykonával u Matúša Dulu a Pavla Mudroňa, a predtým bol turčianskym županom. Druhým viceprezidentom bol dr. Igor Dula. Krajinské zriadenie bolo výrazom autonómie – existovala zem česká, zem moravskosliezska a krajina slovenská. Spolu s sekčnými šéfmi ministerstiev a špičkami rezortov verejnej správy v krajine patril takto Jesenský k najvyššej byrokracii, hoci v skutočnosti bol krajinský prezident viazaný byrokratickými pokynmi z Prahy. Jesenskému bola zverená oblasť vecí kultúrnych. Podľa spomienok jeho podriadených bol Jesenský svedomitý a spravodlivý, nenechával ležať u seba nevybavené veci. Osobitne starostlivo riešil disciplinárne veci úradikov, sám ich podrobne študoval, neuspokojil sa s tým, aby ich nechal niekomu zreferovať. Bol pedantný, prichádzal načas, prijímal stránky, býval dobrej nálady, bol vtipný a niekedy aj ironický. V neprítomnosti zastupoval krajinského prezidenta dr. Jozefa Országha. Spomínal, že v takýchto prípadoch rozhodoval napríklad aj o prideľovaní koncesií. Bola to nevďačná úloha, pretože prichádzali intervencie od politických strán aj jednotlivcov, ktorí lobovali za svojich. Hoci nenávidel takto vytvorený chaos, zaviedol si vlastné kritéria odvíjajúce sa od toho, či je žiadateľ čestný človek a či spĺňa naozaj všetky podmienky.
V roku 1930 (30.11.) zomiera v Martine Jesenského matka. Dožila sa 88 rokov, opatroval ju stredný syn Fedor. K jej smrteľnej posteli, keď už bola v agónii pricestoval aj  Janko a Vladimír, ktorí žili mimo Martina. Jej posledné slová, keď ich videla a na chvíľu sa ale ešte prebrala boli: „Mám ja len dobré deti“ a hneď na to zomrela. Janko Jesenský o jej smrti napísal báseň, verš z ktorej znel: „Niet matky, niet detstva. Niet matky, tepla niet. Niet matky, nieto lásky. Na líca žijúcich prelietli z mŕtvej vrásky“.
Jesenský počas pôsobenia v Bratislave podporoval finančnými príspevkami z vlastných peňazí rôzne spoločenské podujatia, najmä študentské. Kníhkupci, ktorí ponúkali knihy, vedeli, že u neho vždy predajú, nahováral dokonca aj svojich kolegov na kúpu dobrých kníh. Popri tom ho navštevovali aj začínajúci umelci, ktorým radil aj ich podporoval, tešil sa, keď stretol niekoho talentovaného. Hoci sa staral o veci iných, vlastným už toľko energie nevenoval. Raz sa stalo, že v úrade mu zmizol kožušinový zimník – nechával ho na vešiaku v tmavom kúte pred svojou kanceláriou. Všetci ho hľadali, nenašiel sa, podriadení mu navrhovali zavolať políciu, on však povedal: „Asi bolo niekomu zima a tak si ho vypožičal.“. Nakoniec sa o udalosti dozvedel prezident Országh, ten ihneď zakročil. A tak dostal Jesenský svoj kožuch späť –našiel sa v záložni.
V tomto období vydáva zbierku básní „Po búrkách“ (1932), memoárovú prácu „Cestou k slobode“ venovanú obdobiu prvej svetovej vojny (1933), zbierku starších próz  „Zo starých časov“ (1935) a stáva sa predsedom Zväzu slovenských spisovateľov (1933).

Jesenského román Demokrati

V roku 1934 vychádza prvá časť románu „Demokrati“ (druhá vyjde o štyri roky neskôr v 1938). Román Demokrati je jedným z najlepších satirických románov modernej slovenskej prózy. Navyše poskytuje aj obraz advokátov tejto doby.
Hlavnou postavou románu je mladý právnik dr. Ján Landík, komisár pri okresnom úrade v Starom meste. Jeho šéfom je veľmi prísny a pedantný človek - dr. Brigantík, ktorý ako Landík vraví, je  človek, ktorý má namiesto hlavy paragraf. Landík túži „prestúpiť do advokátskej kancelárie, ale tie sú už všade preplnené. Koncipienti pracujú zadarmo. Ujímal sa náhľad, že vlastne praktikanti majú platiť advokátom za to, že sa u nich priučia a nie advokáti praktizujúcim koncipientom, že im pomáhajú pri písacom stolíku obhrýzať rúčky... Miesta aj tak nikde nebolo a keď i bolo, platu nebolo“.

Tak ako nebolo veľkého rozdielu medzi Jesenského životom a dielom, aj tento román obsahuje množstvo autobiografických momentov. Landík má mnoho spoločného s Jesenským. Aj Landíkov nebohý otec dr. Ján Landík bol advokátom v malom meste. Píše o ňom: „Mal pekný majetok ale prišiel oň. Vravelo sa, že pre voľby. - Musíš vystúpiť, Janíčko – hovorili mu vedúci v strane. - Peniaze daj, veď ti to národ vráti-. Dával, kým mal, vlastné, keď sa vlastné minuli, požičiaval si a požičané dával, až bolo požičaných viac ako vlastných. Národ ho nevyvolil a neplatil. Ale neplatil ani pán fiškáľ. Úroky sa pripisovali. Keď ich bolo toľko, že nemohol zaplatiť, národovci v banke mu povedali: - Zaplatiť si, Janíčko. Potom upozorňovali: - Máte zročné zmenky, pán pravotár, urobte si poriadok. Potom pohrozili: - Pán pravotár, ak si za osem dní neurobíte poriadok, budeme vás žalovať. A potom – ak si nezaplatíte budeme vás exekvovať, bude licitácia. Ani Janíčko, ani pán pravotár nevládal platiť. Bol už starý a chorľavý. Aj jeho kancelária taká. Bolo treba do nej vziať mladú silu. Našiel sa mladý advokát z rodiny, Ferko Miglec. Prišiel a oživil kanceláriu, ale v dome zrazu zavládla bieda. Matka posielala mladého Jána Landíka k mladému advokátovi pre korunky na ocot, na múku, na hrozienka. Ján Landík ml. nikdy nezabudne, ako mladý fiškáľ s nevôľou siahaval do vrecka a hundral – Zasa koruna. Prišla otcova choroba, dlhá, neznáma, nevyliečiteľná. Ležal, chudol. Umieral, keď mladý advokát Miglec, naštepený na Landíkovu kanceláriu, prešiel s celou kanceláriou do druhého domu a osamostatnil sa. Nemusel už dávať ani korunky na ocot. Advokát Landík umrel. Jeho syn, ktorý vtedy chodil do štvrtej gymnaziálky,  nikdy nezabudol na pohreb. Najväčšmi mu bolo ľúto, keď videl mladého advokáta Migleca na pohrebe. Plakal nad nevďacnosťou ľudí. Nakoniec veritelia nevzali všetko, jeden dom, kúpený za veno, bol zapísaný na jeho matku...“

Druhou hlavnou postavou je bratislavský advokát Petrovič (45). Či bol predobrazom tejto postavy niektorý z bývalých Jesenského zamestnávateľov (napr. Markovič), dnes už nevedno. Je zobrazený v románe  takto: „Petrovičovci bývali v Bratislave pri Dunaji v modernom nájomnom dome. Privátny byt bol na druhom poschodí, kancelária v prízemí. Pokladali ich všeobecne za poprednú rodinu v Bratislave. Hlava rodiny JUDr. Petrovič nie len advokatizoval, nie len, že bol krajinským poslancom, ale kde prezidentom, kde predsedom, členom všelijakých správnych rád finančných, obchodných, industriálných, celoštátnych, krajinských i okresných podnikov. Donášala nie len kancelária, ale i tieto rozličné prezidenstvá, ktoré nikdy nebývali čestnými. Nie je nečestný človek, kto berie honoráre, tantiémy a odmeny za vykonanú ťažkú a zodpovednú prácu. To je len človek šikovný. Mal povesť bohatého človeka. Dcéra želka ozdobovala jeho domácnosť. Jednako býval vždy ustarostený. Starosť mu robili financi. Chcel byť pred nimi chudobnejší, bez príjmov a nešlo to. Nešťastní financi našli každý halier, darmo sa bránil rukami nohami, zubmi, nechtami.“ A pre to všetko „nemohol sa venovať svojej advokátskej praxi, a ak chce apelátu dokončiť, musí sa schovať do pivnice, aby mal pokoj na polhodinky“. „Jeho najmilším titulom bol – pán krajinský poslanec. Keď za ním niekto volal –Pán advokát! -, toho si ani nevšimol. Nepopulárne povolanie.“ Hovorieval: A čo, že sú na to svedkovia? „Viem to z advokátskej praxe, že sú celé dediny, najmä kam prenikol komunizmus, kde sa na všetko nájdu svedkovia. Majú na námestí a obyčajne pred kostolom burzovú cenu, kupuju ich ako cenné papier, jedni sú drahší, druhí lacnejší, podľa výzoru a vážnosti. Svedčia ako im rozkážeš ...“. Keď Petroviča jeho politická strana nominuje ústami jej predsedu za malú protislužbičku na zvoliteľnom mieste na poslanca Národného zhromaždenia, prichádza ráno do advokátskej kancelárie „s mladistvou radosťou objal svojho prvého koncipienta, dr. Malého s otázkou, čo bude dnes pri súde. Len tak mimochodom zavzdychol: - Zasa nové starosti! – A čo? – Budem poslancom!- Počul som včera. Gratulujem, ale obávam sa o kanceláriu. Malo nás tu ostane – Koncipientov ako pliev – Pliev veľa. Ani desať dobrých nenahradí jedného šéfa – zalichotil koncipient. – Čo robiť. Predseda strany si to žiada. Povinnosť. Cestou do svojho kancelárskeho kabinetu objal cez plece a pritisol k sebe i mladšieho koncipistu – dr.Rafaja. –Zostanete sami! – Ako to?-  naľakal sa Rafaj. Na vedenie takej veľkej kancelárie som ešte nie súci – upozorňoval skromne. -  Aj z malej by si spravil stajňu – mal na jazyku Petrovič, ale urážať teraz nikoho nebude. -  No, to nie –ubezpečoval ho nahlas – zostanete sami bez šéfa. Budem poslancom!“ Uvažoval: „Ešte jeden koncipient bude potrebný... Tí dvaja barani nepostačia, ešte čosi vyparatia... Ale taký nový, nevie nič a mám ho platiť“.

Dej románu je pomerne jednoduchý. Landík sa zaľúbi do kuchárky bankového riaditeľa Rozvalida, Aničky. Volá ju „slečnou“, veď „či je takýto titul len pre advokátske dcéry?“. Keď sa o Landíkovej známosti dozvedel jeho nadriadený Brigantík, navrhuje začať proti nemu začať disciplinárku. Na vyššom úrade mal o veci rozhodnúť rozumný dr. Hrnčiarik a ten chcel urobiť Brigantíkovi napriek a tak Landíka síce preloží zo Starého mesta ale tak, že ho vlastne povýši. Dr. Hrnčiarik hovorieval: „Ten pokrútený paragraf viaže síce ľudí, ale úradník je na to, aby ho rozplietol na srdce a nie na bič, aby ním láskal a nie práskal ... Kto to len povedal: zákon je pavučina: slabý sa do nej lapí a mocný ju roztrhne!“. Landík prichádza do Bratislavy a spoznáva advokáta Petroviča (45), ktorý má mladú dcéru Želku (17 ročnú). Medzi mladými preskočila iskra a Landík začal zabúdať na Aničku. Petrovičovi vo volebnej kampani pomáha Landík a pri tejto príležitosti cestuje do  Starého mesta, kde sa stretáva s Aničkou. Dozvedá sa, že jej zamestnávateľ bankár Rozvalid má finančné problémy, pretože ho oklamali jeho politickí priatelia, ktorým avaloval zmenky a dozvedá sa aj to, že Anička nie je sirota, ale nemanželská dcéra bohatého statkára Dubca, ktorý jej však nedáva žiadnu podporu. Rozvalid hľadá právnu pomoc pre seba aj pre Aničku. Medzitým sa ale aj Petrovič dozvedá o láske medzi jeho dcérou a Landíkom, ale aj o tom, že v Starom meste mal Landík vzťah s kuchárkou u bankára Rozvalida, ktorý teraz potrebuje pomoc advokáta. Petrovič navštívi Rozvalida a keď zistí, že zmenky avaloval Petrovičovým politickým nepriateľom, prisľúbi mu pomoc: „Taká krásna kauza. Odmenou mi bude, že vec využijem politicky. Žíranti sú všetko straníci protivnej strany“. Tento spor Petrovič nakoniec aj vyhrá. Prisľúbil však aj pomoc pri získaní majetku pre Aničku od jej nehodného otca – Dubca. Tu je však problém: Dubec je bohatý a navyše prejaví záujem o Petrovičovú dcéru. Je predsa lepšie, ak si jeho dcéru vezme bohatý Dubec ako Landík, ktorý aj tak patrí skôr k jeho kuchárke. Navyše jeho dcéera manžela prežije a bude jeho dedičkou. Petrovič uvažoval „S tými dubcovskými procesmi trošku počkám, lepšie bude predbežne čušať..“ a neskôr „Tu bojuje advokát Petrovič s otcom Petrovičom, Anička so Želkou. Ak advokát vyhrá, prehrá otec. Bolo by treba zistiť, či sa Dubec vážne zaujíma....“

A ako sa to všetko skončilo? Petrovič sa stal poslancom, dokonca má nádej byť i ministrom. Rozvalid po výhre v dvoch procesoch získal späť majetok. Landík sa oženil s Aničkou, ktorej Dubec vyplatil zaopatrenie. A keď sa Želka vydala za Dubca, stala sa vlastne macochou Aničky a namiesto manželky Landíka jeho svokrou.....

Román Demokrati však nenastavuje zrkadlo len advokátom tej doby. Jesenský sa venuje aj fungovaniu úradu podobného úradu krajinskému.

V Krajinskom úrade bol Dr. Jozef Országh jeho jediným nadriadeným. Svojimi podriadenými bol považovaný za pedanta, ktorý úradné veci riešil akoby spravoval vlastný majetok, bol spravodlivý ale aj autokratický. On je tým vysokým úradníkom, ktorý je v Demokratoch zobrazený v komickej situácii, ako štvornožky v kancelárii chytá a hľadá na zemi svoje spisy rozviate prievanom. Inak táto príhoda, ako to viacerí dosvedčili, sa skutočne aj stala. Keďže bol Országh prudkej povahy, čakalo sa, ako na Jesenského opis zareaguje. Reagoval nakoniec v rozhovore s jedným z úradníkov takto: „Čítal si, akú opicu ten Jano zo mňa spravil? A čo si ja s ním počnem. Janko Jesenský si môže dovoliť všetko. On je básnik...“

Na sklonku života

Krajinským viceprezidentom bol Janko Jesenský do roku 1938, keď bol  penzionovaný na vlastnú žiadosť na protest s fašizáciou štátu. Keď prichádzal posledný deň na Krajinskom úrade, preškrtol v kalendári ďalšie dni a k tomu poslednému napísal: „Marš von!“. V rovnakom čase a z rovnakého dôvodu sa vzdal aj funkcie predsedu Zväzu slovenských spisovateľov (1938).
Po roku 1938 sa utiahol do súkromia a písal. Jeho tvorba bola antifašistická, nmohla byť vydávaná a kolovala iba v odpisoch, resp. samizdatoch. Vážne uvažoval, že sa z Bratislavy vráti do Martina a postaví si  dom v starej rodičovskej záhrade, vznikol aj projekt domu, ale nakoniec sa rozhodol ostať v Bratislave, zrejme hlavne preto, že tam už bola udomácnená jeho manželka; napriek tomu do Martina často prichádzal a vždy sa zastavil na hrobe svojich rodičov. V roku 1939 s Tajovským koncipuje výzvu adresovanú poslacom Slovenského snemu pred ich zasadnutím 14.3.1939, v ktorej žiada zachovanie štátnej jednoty ČSR. Obdobie Slovenského štátu veľmi ťažko prežíval, takmer nevychádzal z bytu, venoval sa práci a stretal sa iba s niekoľkými priateľmi, túžobne čakal na pád režimu.

V roku 1945 vychádzajú zbierky básní „Proti noci“, „Reflexie“, „Na zlobu dňa I. – II.“, „Čierne dni“ – výzva na boj proti fašizmu a vyznania československého občana. Po vojne (1945) sa  stal poslancom Slovenskej národnej rady, rovnako aj jeho manželka Anna  a 23.5.1945 ho vláda ho vymenovala ako prvého za národného umelca. Vymenovanie za národného umelca ho potešilo, ale žil už v predtuche blízkej smrti.

Zhoršoval sa jeho zdravotný stav, fyzicky upadal, ale dianie pozorne sledoval. Po oslobodení u neho v dome ubytovali ruských vojakov, hoci dobre s nimi vychádzal s ohľadom na jeho vek a zdravotný stav  nemal potrebný pokoj. Asi tri mesiace pred smrťou odpadol vo vlastnej izbe a dosť si ublížil. Hoci sa ešte pozviechal, koniec sa nezadržateľne blížil. Od toho času často aj keď vstal, sadal si na diván a potom zaspal. Očakával smrť a vravieval: „Ja už evakuujem“. Keď sa blížil štedrý večer roku 1945, povedal manželke, že on už nebude potrebovať vianočný stromček, ktorý zdobila. Hoci Vianoce zvykol tráviť s manželkou u brata Vladimíra, v roku 1945 už tam nevládal ísť a tak prišiel Vladimír k nemu. Na Štedrý večer ešte bol ešte hore, chodil, oblečený ale netešil sa, prvý sviatok vianočný už nechcel jesť, nechal padnúť horiacu cigaretu na obrus. Na druhý sviatok vianočný už bol pripútaný na lôžko, brat Vladimír zavolal lekára, svojho zaťa dr. M. Rázusa, ten mu dal injekcie na posilnenie srdca, ostal pri chorom cez noc. Noc bola nepokojná, raz chcel sedieť, raz ležať, manželka ho stále prekladala, ráno privolali aj prof. Dérera. Manželke Jesenský pokojne povedal: „Anka, ja už asi umieram“. Prof. Dérer povedal, že ak do hodiny nenastane katastrofa, prevezie ho na kliniku, manželka si k nemu sadla na posteľ a zavrel oči a nasledovalo už iba nemé mlčanie. Zomrel v Bratislave v svojom byte na Somolického ulici č. 17 na zlyhanie srdca v deň svojich menín 27.12.1945 o 11,30. Pochovaný bol v deň svojich 71. narodenín - 30.12.1945 v Bratislave na cintoríne pri Kozej bráne (neskôr – 1950 – bol prevezený na martinský cintorín). Pohrebnú reč mal Laco Novomeský.

V roku 1948 sa Zbor povereníkov uzniesol, že zriadi v jeho byte na Somolického ulici č. 17 Múzeum Janka Jesenského, o čo sa vo veľkej miere zaslúžila jeho manželka. Vzniklo tak prvé literárne múzeum na Slovensku. V tomto dome prežil Janko Jesenský 15 rokov života. Múzeum Janka Jesenského je v súčasnosti expozíciou Mestského múzea v Bratislave, je umiestnené dodnes v mestskej vile z 20. rokov minulého storočia, v priestoroch je zachované pôvodné zariadenie – autentický obytný priestor – pracovňa, hala, salón, spáľna (kde zomrel) prezentované doklady o diele a živote. Objekt bol renovovaný v roku 1967 a bola v ňom vtedy zriadená aj expozícia viažuca sa k dielu a životu spisovateľa Jozefa Gregora Tajovského a jeho manželky Hany Gregorovej.

Jeho manželka Anna zomrela v 1961, obaja bratia ho prežili. V Bánovciach je pamätná tabuľa na jeho dome, pamätná tabuľa s jeho bustou od T. Bártfaya je i na budove bývalého župného domu v Nitre, sú po ňom pomenované ulice v mnohých slovenských mestách, nielen v Bratislave, či Košiciach, ale aj Bánovciach, či Spišskej Starej Vsi. Na počesť Janka Jesenského, bola v roku 1948 premenovaná obec blízko Rimavskej Soboty, inak po mnohé roky aj sídlo okresného súdu – Feledince, na Jesenské.

Záver

Jesenského dielo hodnotí Alexander Matuška takto: „V priebehu celého života sa bil proti malosti a hlúposti, ktorá sa mu prv mohla zdať občas i neškodnou, no ktorá sa za fašizmu stala desivou a bezuzdnou. Jeho irónia a satira bývala v počiatkoch viac hravá ako dravá, pomstivá a spoločensky prevratná, vedel skôr proti čomu bojuje, ako za čo bojuje, jeho obzor naberal stále viac na šírke i hĺbke, pod vplyvom vrcholného ohrozenia vlasti a sveta za fašizmu ako aj pod vplyvom zvýšeného vedomia spoločenskej zodpovednosti sa menia jeho tragikomické obrázky pokriveného meštiackeho života na apokalyptické obrazy.“ Petrus dodáva: „Janko Jesenský patrí k najvýznamnejším zjavom a osobnostiam v dejinách slovenskej literatúry. Máloktorý zo slovenských spisovateľov  pred ním i po ňom sa dokázali s takou odvahou i kultivovanou eleganciou vysmiať zadubenosti, spoločenskej i mravnej pretvárke, prízemnosti ideálov a životných cieľov slovenského meštiaka, ako Janko Jesenský“

Literatúra:
ŠULC, D.: Jesenský básnik, prozaik. Tatran, Bratislava, 1977.
Janko Jesenský v kritike a rozpomienkach. Zborník. Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1955.
PETRUS, P.: Listy Janka Jesenského (1890 – 1918). Matica Slovenská, Martin, 1989.
MATUŠKA, A.: Medailóny. Bratislava, 1960, str. 59 – 62.
J.G. Tajovský a J. Jesenský. Zborník z konfrencie k 100. Výročiu narodenia spisovateľov. Osvetový ústav, Bratisava, 1974.
PETRUS, P.: Janko Jesenský. Osvetový ústav, Bratislava, 1973.
Janko  Jesenský – život a dielo. Tríbečská knižnica, Topoľčany, 1999.
MRÁZ, J.: Janko Jesenský. Ministerstvo informácii, Praha, 1948. 

Ján Jesenský Gašpare
(Slovenská národná knižnica - Archív literatúry a umenia)

Ján Jesenský Gašpare
(Slovenská národná knižnica - Archív literatúry a umenia)

Rodný dom Janka Jesenského
(Slovenská národná knižnica - Archív literatúry a umenia)

Janko Jesenský
(Slovenská národná knižnica - Archív literatúry a umenia)

Janko Jesenský – prvé sídlo advokátskej kancelárie v Bánovciach
(Slovenská národná knižnica - Archív literatúry a umenia)

Advokátska kancelária v Bánovciach
(Slovenská národná knižnica - Archív literatúry a umenia)

Janko Jesenský – advokát
(Slovenská národná knižnica - Archív literatúry a umenia)

Janko Jesenský – manželka
(Slovenská národná knižnica - Archív literatúry a umenia)

JUDr. Peter Kerecman, PhD.
advokát
Košice