Úvod

Pavol Országh Hviezdoslav (*2.2.1849 – †8.11.1921) bol básnikom, dramatikom  a prekladateľom, je považovaný za jedného z najvýznamnejších predstaviteľov slovenského literárneho realizmu. Je autorom prírodnej, spoločenskej lyriky komponovanej do tematických cyklov, ale najmä epickej poézie inšpirovanej prejavmi ľudového života. Zatiaľ čo literárna činnosť Hviezdoslavova je detailne zmapovaná, jeho právnické účinkovanie podrobnejšie1 popísal zrejme iba dr. Štefan Jančo2, pričom jeho práca ostala prevažne v rukopise3. Samotný Hviezdoslav vo svojej publikovanej korešpodencii o svojej právnickej práci takmer nepísal a to ani v listoch iným advokátom. Napriek tomu je o Hviezdoslavovi vo verejnosti všeobecne známe, že bol povolaním advokát.

Rodina a detstvo

Pavol Országh sa narodil 2. februára 1849 vo Vyšnom Kubíne. Jeho rodičmi boli Mikuláš Országh Vyšňanovie (1816 - 1888) a matka Terézia, rod. Medzihradská (1819 – 1887), krstnými rodičmi manželia Ján Podzábavný a Zuzana, rod. Andrejková. Pavol Országh bol pokrstený bol 4.2.1849 v Leštinách.

Po oboch líniách pochádzal zo starého zemianskeho rodu. Na zemianskom pôvode si však sám nezakladal. Jeho predkovia hovorili po slovensky, po slovensky písali napr. aj svoje vlastné závety. Sám svojich predkov považoval iba za drobnú šľachtu a ani po nich nepátral. Országhovci mali na erbe v striebornom poli rytiera v brnení, nad ktorým stál lev s vytasenou šabľou; uctievali tradície, deti sa starali o svoju matku a poslúchali ju aj po smrti otcovej, ona vládla v dome, nie nevesta. Dcéram dávali veno v nehnuteľnostiach, po smrti otca prechádzal majetok na synov – takto to určovali otcovia vo svojich testamentoch. Meno Országhovcov sa spomína po prvý raz v roku 1545 (Lenárd Országh Gazda), kedy získali zemianstvo dnes už nevedno. Prídomok „Vyšňanovie“ vznikol v dôsledku toho, že bývali na hornom (vyšnom) konci dediny.

Otec Mikuláš Országh (4.5.1816 – 22.11.1888), syn Michala Országha z Vyšného Kubína a Suzanny Ivanovicovej, sa učil napriek svojmu pôvodu garbiarskemu remeslu u kordovánika Tobiáša Medzihradského v Medzihradnom, kde sa spoznal s jeho jedinou dcérou Teréziou, rod. Medzihradskou (30.8.1819 – 7.1.1887) – jej rodičia Tobiáš Medzihradský a Maria Medzihradská pochádzali tiež zo starého rodu spomínaného už v roku 1364 (Pavel Medzihradský). Svadbu mali 27.11.1838, nevesta mala 18 rokov a v čase svadby jej rodičia už nežili. Mikuláš a Terézia najprv bývali v Medzihradnoom, ale po vyhorení domu  v roku 1845 sa presťahovali do Vyšného Kubína, kde si na otcovom pozemku postavili vlastný dom, v ktorom sa neskôr narodil aj ich syn Pavol. Dom mal malé oblôčiky, malú záhradku pred ním, cez vrátka sa vošlo na podstenie a odtiaľ do pitvora. Naľavo bola predná izba so širokou pecou, do ktorej sa kúrilo z kuchyne, okolo pece podstienok na sedenie. Pod oknami dlhá lavica, posteľ, stôl, stoličky, nízka almara, polica na knihy a kalendáre, v tejto izbe spával aj malý Pavol. V prostriedku domu bola kuchyňa, napravo „parádna“ izba, kde bolo šatstvo, parádne zemianske mentieky, zlaté čepce. Pozdĺž domu bola pavlač, pred vchodom do pitvora altánok s lavičkou. Na dvore rástla stará hruška.

Svojho otca v jednom z listov Pavol charakterizoval takto: „bol tvrdý zeman, ale bez pýchy, povahou strmý, prudký a náruživý, ale hneď i zastal, skrotol, ba plakal od ľútosti, ako vše i od radosti – tak rýchle podliehal dojmom. Ako hospodár bol rozumný, rozšafný, usilovný i sporivý, nezmrhal ničoho, ba nadobúdal. V dome nikdy nechýbalo groša.“ O matke: „nezapomenuteľná drahá moja mať bola stelesnená milota a dobrota, pobožná, prívetivá, prajná, dobročinná, v každom ohľade príkladná žena, vychovávala nás deti nežne, hoc i vážne a popri tom milovala, zvlášť mňa ako najmladšieho“.

Mikuláš a Terézia mali spolu päť detí, z ktorých však dve v mladom veku zomreli. Pavlovi súrodenci Mária (nar. 1842) a Mikuláš (nar. 5.9.1840) boli od neho starší (Mikuláš takmer o desať rokov a Mária o sedem). Deti mali z otcovej strany dvoch strýkov a jednu tetu, súrodencov Mikuláš Országha. Jeho brat Ján býval v susedstve a domy mali spoločný dvor, brat Pavol bol krajčírom v Miškovci a sestra Suzanna bola vydatá za Benjamína Országh-Ferancovie. Bratia Ján a Pavol boli bezdetní.

Štúdium (1857 - 1870)

Pavol Országh navštevoval ľudovú školu v Leštinach (1854 – 1862). Cesta z domu do školy mu trvala pol hodinu pešo, kŕdlik detí z Vyšného Kubína chodieval spoločne. Jeho učiteľom mu tu bol Michal Kollárik, ale najmä Adolf Medzihradský. Leštinská škola sídlila v starej murovanej budove pod kostolom evanjelickej cirkvi. Keď rodičia  dali Pavla do školy (pred jeho šiestym rokom), čítať a písať už vedel (naučil sa, keď mal 5 rokov). Pavol patril medzi najlepších žiakov. Spomínal si ako doma čítaval akýsi starý zemepis, ktorého mapy ho zvlášť zaujímali. Pomáhal na gazdovstve -  keď bola žatva, odnášal na pole raňajky i obed, staral sa o hydinu, ošípané i kravy. V zime sa rád sánkoval, otec mu ale vždy nakazoval, aby neprechladol. Rád sedával na pavlači domu a pozoroval prírodu. Na celý život si zapamätal ako ho raz za letnej noci 5 ročného vzal otec na akúsi vzdialenú lúku chystať drevo a ako obdivoval hviezdy na jasnej oblohe a otec mu hovoril o rôznych súhvezdiach.

Na ľudovej škole v Jasenovej ho učil Alexander Ruttkay – „k nemu ma dal otec, aby som s inými ešte z lepších domov žiakmi sa priučil maďarčine a nemčine, ale veru neodniesol som si z tejto školy ničoho, lebo učiteľ bol hlupák a opravdový tyran, takže pamätám sa, sám som upravil otca, aby ma zas dal do školy k Medzihradskému“. Od učiteľa Medzihradského dostal za odmenu Nový zákon, jeden z jeho spolužiakov si zapísal o učiteľovi Medzihradskom: „Učil nás tak, že keď som prišiel do gymnázia, starší študenti nevedeli sa prenadiviť, koľko to v tej Orave vedia“. Ako Pavol spomínal, „do školy som chodieval rád, učil som sa ľahko a pilne, usiloval som sa o prvenstvo, učitelia ma radi mali, trestať ma nebolo príčiny, bo som kázeň vždy zachovával i voči spolužiakom“.

V roku 1860 dali rodičia Pavla na hospodárstvo k bezdetnému strýkovi Jánovi Országhovi. Ešte v zime rovnakého roku však Pavol ochorel, rodičia ho vzali domov a keď sa zotavil, poslali ho ďalej do škôl. Strýko bol „lakomec, striezlivý, no rád sa napil na účet iného; čepček, v ktorom som sa narodil, bol si vypožičal, keď išiel k súdu na právo, aby vraj tam mal šťastie, ale ho viac nevrátil, udajúc, že ho stratil, bezpochyby si ho ale zadržal pre ďalšie šťastie“.

Pavol pokračuje v štúdiu na nižšom evanjelickom gymnáziu v Miškovci  (1862 – 1865). Pri štúdiu na maďarskom gymnáziu bolo možné získať štipendium a v Miškovci navyše býval jeho strýko, brat jeho otca Pavol, ku ktorému sa aj nasťahoval. Do Miškovca však prichádzal Pavol ešte bez znalosti maďarčiny. Na túto školu sa dostal aj zásluhou učiteľa Medzihradského, pretože učiteľ upozorňoval jeho rodičov na chlapcov výnimočný talent a odrádzal ich od toho, aby chlapca nechali pracovať na gazdovstve. V triede bol druhým najlepším žiakom, „poneváč prvým som nemohol byť, prvým po honore musel byť direktorov syn“. V júni 1863 dokončil s výborným prospechom prvú triedu, cez prázdniny ostal v Miškovci. Od septembra pokračoval v druhom ročníku, aj tu dosiahol výborný prospech, rovnako ak aj v ďalších ročníkoch. Tretí ukončil v júni 1865, znova ako druhý v triede. Počas celého štúdia na tejto škole poberal štipendium. Za bývanie u strýka mu Pavlovi rodičia platili každoročne plodinami. Otec mu často písal listy, ktoré mal po celý život odložené. Počas celých troch rokov nepricestoval domov. Nebolo to dôsledkom nedostatku peňazí, predpokladá sa, že strýko si chcel Pavla osvojiť. Už v tom čase písal prvé básne, ale po maďarsky. Napísal o tom: „Mňa maďarská škola celkom pomýlila na mysli, pod čím rozumiem, že som maďarsky myslel a prekladal, keď som písal po slovensky“. Keď v septembri 1865 jeho strýko náhle zomrel, vrátil sa Pavol domov a po prázdninách nastúpil na maďarské gymnázium do Kežmarku. Hovoril už tak dobre maďarsky, že ho v Kežmarku volali „chlapec z Miškovca“ (Miškolci fiú).

Gymnázium (4.-8. triedu) dokončil v Kežmarku (1865 – 1870). Prichádza sem 31.8.1865, nesie si iba 5 forintov, hneď požiada o štipendium, pretože vie, že z domu viac peňazí nedostane, keďže otec sa na synove štúdiá pozerá zhora a väčšmi by sa mu páčilo, ak by sa zvŕtal okolo koní alebo s kosou v ruke. Do Kežmarku išiel z Oravy pešo, časť cesty sa zviezol na voze. Lýceum bola biela dvojposchodová budova, nad vstupom trónila rakúska orlica s latinským poďakovaním panovníčke Márii Terézii, že dovolila školu postaviť, v neďalekom hrade boli kasárne vojakov.

V Kežmarku už písal verše aj po nemecky. Na vysvedčení zo 4. triedy mal samé výborné, iba zo slovenčiny chválitebný. Počas štúdia mal zaplatenú stravu v alumneu, ale iba obed. O raňajky a večeru sa musel postarať sám. Jeho maďarské básne zaujali profesorov, hovorili si medzi sebou, že majú nového Goetheho, či Petöfiho. Bol členom maďarského samovzdelávacieho spolku, kde členovia písali básne, anonymne si ich hodnotili a keď sa báseň páčila, zverejnilo sa aj meno autora. Veľa času trávil v knižnici lýcea, sám si nemal za čo knihy kupovať, tak si ich požičiaval a to už aj zo samostatnej police venovanej právu.

Istý čas býval v Kežmarku u pána Demiányho, obchodníka, doučoval mu syna latinčinu. Demiány mal však aj dcéru Gizelu, do ktorej sa Pavol zaľúbil. Demiány sa zúčastnil revolúcie, bol nespoľahlivý pre štát, snažil sa založiť hasičský spolok, ale mu ho nepovolili, vyrobil po domácky aspoň mechanickú striekačku, pretože dovtedy sa hasilo vedrami. Navštevoval ho aj advokát Schwartz, ktorý raz porozprával príbeh o zelenom karbunkule: Na jednom z Tatranských štítov svietil zeleným svetlom drahokam karbunkul. Zatúžila po ňom jedna dievčina a jej milý sa podujal na nemožné: odlomiť karbunkul z končiara a doniesť ho dievčine. Vyliezol na končiar, ale spolu s drahokamom spadol do jazera pod končiarom. Mládenec sa utopil, ale karbunkul sa nezničil. Svieti doteraz zo dna jazera a dáva vodám zelenkastý svit. Jazero podľa toho volajú zelené pleso... Na otázku odkiaľ pozná tento príbeh, advokát mu odpovedal, že mu ho rozprávali starí ľudia z hôr. Možno je pravdou (ako píše Baráthová), že Pavol zaľúbený do Demiányho dcéry bol pripravený pre ňu podstúpiť aj takúto obeť a videl sa na mládencovom mieste. Láska sa však nenaplnila, hoci raz mu vraj Gizela dovolila, aby jej požičal pri nočnom sprievode na fašiangy svoj kabát, z čoho mal veľkú radosť a srdce mu bilo až v krku. Rodičia jej ale Pavla nedovolili a vyhrešili ju. Keď na Vianoce išiel Pavol domov do Kubína pešo, bolo veľa snehu, nevládal a keď došiel na Oravu od vysilenia padol vedľa cesty. Naštastie ho zachránili okoloidúci a zaniesli ho domov, tam ho vykúpali v horúcej vode, naliali doň pálenky, do postele dali horúcu tehlu a ráno vstal akoby nič.

V júni 1867 ukončil s vyznamenaním 5. ročník. Keď chodil do 5. triedy, zomrel maďarský básnik Gregor Czuczor a na uctenie jeho pamiatky bola vypísaná súťaž o najlepšiu báseň na jeho počesť. Súťaž vyhral Pavol Országh a dostal odmenu – dva dukáty. Počas prázdnin po 5. triede sa vrátil domov a nastal u neho príklon k národnému prebudeniu. Stalo sa to údajne aj v dôsledku toho, že na istej vyšnokubínskej svadbe horlivo recitoval svoju maďarskú báseň a vyvolal ňou potlesk u prítomných zemanov, ale slzy u vlastnej matky, ktorá mu nerozumela. Sám spomínal: „K môjmu národnému presvedčeniu prišiel som vlastným premýšľaním o tom, kto som“. Počas tohto leta napísal aj viacero slovenských básni, dolnokubínsky farár a oravský senior Samuel Novák (to ešte Pavol netušil, že bude raz jeho svokrom)  rozprúdil akciu, aby boli tieto básne knižne vydané. Cez tieto prázdniny číta už Kollára, Sládkoviča i Hollého.

Po návrate z prázdnin pokračoval v 6. triede, skončil ju v júni 1868, vo všetkých predmetoch s výborným prospechom. Navyše počas tohto roku mu vyšla dramatická prvotina Vzhledanie v Paulínyho časopise Sokol pod pseudonymom Jozef Zbranský. Počas jeho štúdia v 7. triede mu vyšla prvá básnická zbierka (v novembri 1868) Básnické prviesenky Jozefa Zbranského zásluhou oravských národovcov (kniha vyšla v Skalici u Škarnicla). O vyjdenie tejto knihy sa zaslúžil nie len  Samuel Novák, ale aj dolnokubínksky advokát Anton Nádaši, vydavateľom bol Paulíny Tóth.

V septembri 1869 nastúpil do poslednej – 8. triedy lýcea v Kežmarku, býval v jednom z najlepších domov v Kežmarku – u dr. Schwartza. V záverečnom hodnotení zo školy sa možno dočítať: „príkladmým správaním, neúnavnou usilovnosťou, vynikajúcimi duševnými vlohami získal si lásku profesorov natoľko, že mu udelili na podporu a pomáhanie rastu cenu Zuzany Balassovej“.

Na gymnáziu maturuje 30. júna 1870. Vo všetkých predmetoch dosiahol výborný prospech (predmety – náboženstvo, latinčina, gréčtina, maďarčina, nemčina, geografia, matematika, fyzika, filozofia).

Nadišiel čas rozhodnúť sa, kam pôjde študovať ďalej. O tomto svojom rozhodovaní píše:
„Ten môj živôtik je akoby náhodilý, toť i voľbu životnej dráhy som musel sveriť rozhodnutiu kociek, keď som zašiel ako maturus do Prešova: či tam theologiu mám študovať a či jus?“.

Vtedy už aj otec hovoril, že jeho syn nebude farár, ale advokát, on to chcel preto, že farári sú chudobní ako kostolné myši, ale advokáti - tí majú vždy peniaze. Jeho otec tajne sníval o tom, že jeho syn raz bude mať čalúnený koč so štyrmi koňmi a aj jeho v ňom za sklom bude voziť. Sám Országh nechcel byť teológom, pretože (podľa spomienok Pražáka) považoval teológiu za „myšlienkovo meravú“ a právo sa mu zdalo „životnejšie“. Zmenu svojho rozhodnutia študovať namiesto teológie právo v jednej básni opísal takto:

„Nechal som teológiu, však tá veľmi biedne žije.                                                               
A zriem: svetu menej treba boha a viac justície“.

Štúdium práva (1870 – 1872)

Pavol sa zapísal na Právnickú akadémiu Evanjelického kolégia v Prešove 1.9.1870 a študoval tam do 3.7.1872. Kolégium malo v tom čase okrem gymnázia a učiteľskej prípravky dve vysoké školy – teológiu a právo. Samotná obnovená právnická akadémia mala v tom čase 150 – 180  poslucháčov, študovali na nej prevažne maďarskí študenti, Slovákov bolo v roku 1870 spolu iba 13. Študenti bývali po domoch, zvyčajne tam, kde dávali aj súkromné hodiny. Právnická akadémia bola dvojročná, návšteva prednášok bola povinná a účasť sa kontrolovala. Škola mala vraj dobrú úroveň. Nebola však oprávnená priznávať titul doktora práv.

Na svojich učiteľov spomínal: „Odbudnúc prednášku, nestarali sa viac o mládež. Najradšej som počúval direktora akadémie Vécseyho, profesora rímskeho práva, prednášal jasno a peknou vzletnou rečou; potom Liszku, profesora civilného a trestného práva materiálneho i formálneho, Vandráka, profesora prirodzeného práva“.

V októbri 1870 oznamuje spolu so študentom teológie  Kolomanom Banšellom v Prešove zámer vydávať literárny almanach „Napred“, v tom čase sa už považuje za básnika, ktorý môže svoje básne podpísať svojim menom, almanach vyjde u Škarnicla v máji 1871.

V Prešove je členom slovenského študentského spolku Kolo, stretáva sa slovenskými študentmi. Hoci okázale nosia slovenskú trikolóru ako nákrčník, priatelia sa aj s maďarskými študentmi, s niektorými z nich si bude už ako advokát ešte dlhé roky písať. Spomína: „Výlety sme robievali po okolí na zrúcaniny Šarišského hradu“. Tam spievali národné piesne a rečnili.Dodáva: „A nebolo to ani bez návštev krčiem tam a v meste hostincov kvôli pokrmu a zápitku – hja veď sme boli páni juristi – akademici!“.  

Keď bol v marci 1871 na vojenskom odvode v Banskej Bystrici, veľmi sa chcel stretnúť so Sládkovičom, ktorý tu mal faru v Radvani; obchádzal ju, avšak neodvážil sa zaklopať. Na akadémii študuje poctivo, navštevuje prednášky, prihlasuje sa na semináre. Ako zistil  Ervín Lazar, hojne si požičiaval knihy zo školskej knižnice (v školskom roku 1870/71 mal požičaných 15 kníh, ktorých zoznam sa dochoval), poberal štipendium 42 zlatých a býval na Hlavnej ulici u vdovy Ladomírskej. Štúdium práva ho v tom čase, po predchádzajúcom pochybovaní o správnosti svojho rozhodnutia, už napĺňa. Prejavuje sa to aj v jeho básňach. Ako na to upozornil dr. Jančo, v tom čase vznikol veršík – zvolanie (v básni Slovenský kozub):

„Príď čím skorej kráľovstvo práva                                                                                      
- príď spravodlivosť, ktorá neskonáva!“                                                                 

Iné jeho veršíky (na ktoré opäť uponuje dr. Jančo4) humorne popisúce súdne pojednávanie s dievčaťom obvineným z toho, že svojmu milému ukradlo srdce a duše pokoj končia otázkou sudcu poškodenému, aby uviedol aká škoda mu bola spôsobená:
                    
„Ale škodu treba znať,                                                                                                        
jakže budem súdiť?!                                                                                                            
Odsúďte ju, pán sudca,                                                                                               
by nemohla blúdiť.                                                                                                               
Jak tú škodu oceniť?                                                                                                           
Srdce mi zobrala...                                                                                                              
Choďte s takým procesom                                                                                                   
By vás pliaga vzala“.                                                                                                         

Štúdium práva úspešne dokončí - 3. júla 1872 skladá záverečnú štátnu skúšku a 8. júla 1872 dostáva vysvedčenie s vyznamenaním o absolvovaní  Právnickej akadémie (z päťdesiatich skúšaných boli vyznamenaní iba dvaja). Študenti sa lúčia 28. 6. 1872 v dvorane u Bieleho koňa a rozchádzajú sa. Keď príde domov s vysvedčením, otec sa ho opýta (ako na to sám spomína): „Nuž synku, či si si ty tedy porátal, čo ma stálo tvoje školovanie?“ a on odpovedal: „Veru nie tatíčko! Ale isto som hodne potrovil...“ a on na to: „Spolu päťsto zlatých!“ až som sa zadivil...“

Advokátsky osnovník (1872 – 1875)

Po skončení štúdii je krátky čas (dva mesiace) súdnym praktikantom na Kráľovskej súdnej stolici v Dolnom Kubíne. Ako advokátsky osnovník bude pôsobiť postupne v Dolnom Kubíne, Martine, znova v Dolnom Kubíne a nakoniec v Senici.

1.8.1872 nastúpil ako osnovník v Dolnom Kubíne u advokáta dr. Antona Nádašiho, otca spisovateľa Ladislava Nádašiho – Jégeho. Pracoval tu do 7. septembra 1872. Na podnet svojho principála sa začína učiť anglicky, postupom času sa zdokonaľuje tak, že neskôr bude prekladať Shakespeara. Nádaši sa teší z každého jeho literárneho úspechu – sám Országh spomínal: „z príležitosti u nás zúrivšej cholery spáchal som báseň v Národných Novinách uverejnenú, za ktorú ma môj principál Nádaši vybozkával, tak sa mu páčila“. 

Po niekoľkých týždňoch nastúpi 30.9.1872 ako osnovník k advokátovi a národovcovi dr. Žigmundovi Melfelberovi v Martine. Pracoval tam do 21. decembra 1872. V tento deň mu vydáva pri odchode z kancelárie jeho principál slovensky písané potvrdenie o praxi (dochované v Múzeu Pavla Országha Hviezdoslava v Dolnom Kubíne) s textom: „Svedectvo, ktorým ja dolupodpísaný  vysvedčujem, že pán Pavel Országh z Horného Kubína oravskej stolice od dňa 30. septembra 1872 počnúc až po dnešný deň v mojej pravotárskej pisárni ako osnovník nepretržite pracoval a svojou neúnavnou pilnosťou a schopnosťami moju úplnú spokojnosť vyzískal. V Turčianskom Sv. Martine, dňa 21.decembra 1872. Žigmund Melfeber, pravotár“.

Počas pôsobenia v Martine účinkoval v Slovenskom spevokole a zapájal sa do národného života. 27. novembra 1872 cestuje na svadbu svojho staršieho brata Mikuláša, ktorý si berie za manželku Júliu Meškovú – Matejovie. To, že ich manželstvo bude nešťastné vtedy zrejme ešte nikto netuší.

Od 1.1.1873 pokračuje v osnovníckej praxi v Dolnom Kubíne znova u dr. Antona Nádašiho. Ostane u neho do 9.9.1874. V roku 1873 navštívi prvý raz Prahu ako člen slovenskej delegácie na oslavách storočnice narodenia Jozefa Jungmana. V Dolnom Kubíne účinkuje v ochotníckom krúžku, 12.8.1874 hrajú ochotníci hru „Láska zdolá všetko“ a veselohru „Starý zaľúbenec“. V Slovenských novinách vychádza recenzia osobitne chváliaca okrem iných účinkujúcich aj výkon Pavla Országa a Eleny Novákovej, dcéry Samuela Nováka. Pavol sa s Elenou už predtým viac ráz stretol v spoločnosti, avšak ako spomína Elena „bez toho, aby sa zoznámili, lebo Országh bol tichý, pozornosti nenatískajúci sa človek“. Prvý raz spolu hrali ochotnícke divadlo  a účinkovali v jednej hre – „Skrotená divoška“, v ktorej Elena hrala Katu a Országh plukovníka Hromového a tak sa vlastne zoznámili.

V tom čase ho však okolnosti prinútia náhle ukončiť svoje pôsobenie u Nádašiho. Dôvodom, pre ktorý sa rozhodol odísť z Dolného Kubína boli následky jeho vystúpenia 12. augusta 1874 pri príchode superintendenta Ľudovíta Gedulyho do Kubína. V tom čase sa stupňovali útoky proti slovenským gymnáziám. Na privítanie Gedulyho bol pripravený fakľový sprievod ktorý sa končil zhromaždením pred budovou župného domu, vedľa ktorej stála fara, v ktorej Geduly nocoval. Vo svojom príhovore Pavol vyzýval na obranu gymnázií. Preto bolo proti nemu začaté vyšetrovanie pre poburovanie, text reči mu bol zhabaný a založený v trestnom spise ako dôkaz. Vyšetrovanie proti nemu bude po čase zastavené pre nedostatok dôkazov, v tom čase sa však Pavol Országh radšej rozhodne odísť z Kubína.

Preto 2. decembra 1874 odchádza za osnovníka k advokátovi dr. Štefanovi Fajnorovi do Senice. Bude tam pôsobiť až do augusta 1875. Fajnor bol v tom čase považovaný za jedného z najvýznamnejších slovenských advokátov. Cez jeho kanceláriu prešlo aj mnoho znamenitých právnikov – dr. Krno, dr. Rudolf  Markovič, dr. Ľudovít Bazovský. U Fajnora bol istý čas koncipientom aj S. H. Vajanský. Počas praxe u Fajnora trávil Pavol Országh celé dni na súde na pojednávaniach, chodil po úradoch a až večer sa dostával k svojej poézii.

V tomto čase začal Pavol Országh používať pseudonym „Hviezdoslav“. Tento pseudonym  bol údajne nápadom Fajnora. V každom prípade je isté, že začiatkom roku 1875 napísal Pavol Országh na obal jedného klientského spisu verše  – ódu na hviezdy, z ktorých  sa meno Hviezdoslav zrodilo:  
                                                                                                    
„Vy nadšene nado mnou plápolajúce hviezdy,                                                                    
váš pohľad noc tak utešenou robí,                                                                                      
ach, vás vídam, vídam vždycky rád,                                                                                      
vo vás od mladi zvyknem sa kochať,                                                                                             
od vás si meno slávne požičiav,                                                                               
Vedzte, že zvem sa: Pavol Hviezdoslav.“                                                                

V každom prípade je však isté, že advokát, nadaný hudobník a skladateľ a jeho osnovník žili nie len pre prácu, ale aj pre umenie. V tých časoch Fajnorova domáca často nariekala: „Mladý pán doktor Hviezdoslav píše básne a veľkomožný pán na nich robí hudbu – to je ale gazdovstvo!“.

Medzitým sa rozvíja Pavlov vzťah s Elenou Novákovou. V liste z 31.12.1874 jej Pavol ďakuje za vianočný dar. Píšu si čoraz častejšie, Pavol sa obáva, aby sa nevydala za iného. Jeho listy sú čoraz intímnejšie: V januári 1875 posiela list Elene Novákovej, v ktorom píše „som veľmi zamestnaný v pisárni i sám so sebou (..) som opustený, osamelý, zadumám sa, (...) nerobím nič, ak sa len myslenie, rojčenie za prácu nepovažuje (...) ale nikdy nezabúdam na Oravu, na Vás“. Vzťah sa vyjasňuje - v liste zo 4. augusta 1875 žiada Elenu o odpoveď na otázku čo k nemu cíti: „Drahá moja duša! A pomenovala by ste už raz bez okolkov tento cit jeho vlastným, krásnym menom „ľúbosť“? Povedzte, ľúbite-li toho, ktorý sa Vás o to pýta, keď sám Vás ľúbi?“. V máji 1876 v jednom z listov jej píše o tom, že by sa rád vrátil do Kubína, pretože v Senici sa necíti vôbec dobre. Vrátiť sa ale chce hlavne kvôli Elene. Uvedomuje si však, že  najprv však musí zložiť advokátske skúšky, dĺžku potrebnej praxe práve naplnil.

Dr. Štefan Fajnor mu vystaví potvrdenie o praxi a Pavol sa snaží získať termín na advokátske skúšky, spočiatku neúspešne. Nakoniec mu ale pomôže údajne zásah hlavného oravského župana a termín  dostane na jún 1875. Advokátsku skúšku v Pešti zloží 25. – 28. júna 1875, dostáva vysvedčenie. Advokátsky diplom mu je vystavený 28.6.1875. Vzápätí sa neoficiálne a bez vedomia jej rodičov zasnúbili s Elenou.

Advokátom v Námestove (1875 – 1876)

Po tom čo predložil advokátsky diplom Prešovskej advokátskej komore a požiada o zápis do zoznamu advokátov v Námestove, Prešovská advokátska komora ho do zoznamu zapíše  4. 9. 1875 pod č. 272/75. Keďže nemal diplom zmenkového advokáta, bol zapísaný iba pre všeobecnú prax.

Národné noviny oznamujú už 1.9.1875, že: „Náš rodák Pavol Országh, otvoril s 1. septembrom v Námestove advokátsku kanceláriu. Mnoho zdaru!“ Po otvorení kancelárie pozýva k sebe do Námestova sestru Máriu, aby mu pomáhala viesť jeho domácnosť, hoci zdravotný stav sa jej zhoršuje.

Elene píše 27. septembra 1875 už ako advokát z Námestova: „Ilonka moja, čo mi robíš? Ja si často predstavuje náš budúci domáci život – no bláhový! Veď ešte ani neviem, či Ťa od rodičov dostanem. Hádka mojej existencie sa ťažko lúšti; nemám ešte roboty – len dnes som dostal diplom spiatky. Asi za mesiac sa mi snáď roztvorí to tajné panorama ...“. Pavol a Elena sa totiž hodlajú zosobášiť, ale nemajú ešte na to súhlas otca nevesty. Pavol cestoval štyri razy ešte zo Senice do Dolného Kubína požiadať Samuela Nováka o ruku jeho dcéry. Prišiel až k ich domu, ale nedokázal sa na to odhodlať. Nakoniec v októbri  1875 žiada Samuela Nováka o ruku jeho dcéry listom „Dotyčne slečny Ilonky – odpustite, že bez Vášho vedomia – s tou sme sa o tom dávnejšie dohodli. Ja aspoň mám za to, že takéto najosobnejšie záležitosti najprv pri instancii samých dotyčných majú byť riešené – aby sa tak pripravila pôda, do ktorej už potom rodič predvídave štastne môže zasadiť svoje požehnanie. Znáte teda úmysel náš: vyrknite svoje veto alebo aprobatur.“ Keďže Samuel Novák súhlasil, Pavol a Elena sa zasnúbia aj oficiálne a s požehnaním rodičov. V novembri už plánujú svadbu - Pavol píše Elene list o tom ako si ju predstavuje: „Svadbu chcem mať jednoduchú, len v kruhu rodinnom“. Pavol sa zosobášil s Elenou (nar. 10.8.1956) v Dolnom Kubíne 15. mája 1876, sobášil ich nevestin otec Samuel Novák.

To však už nebol advokátom, ale podsudcom na Kráľovskom okresnom súde v Dolnom Kubíne. Po ôsmich mesiacoch advokátskej praxe sa totiž advokácie vzdal a vrátil sa z Námestova do Dolného Kubína. Prečo vymenil advokáciu za súd sa možno už len domýšľať, predpokladať možno, že to bola aj vôľa jeho budúceho svokra (sám Országh spomínal: „o to išlo mojim tesťovcom, aby mali dcéru jedináčku nablízku“).

Pred prijatím súdnej funkcie požiadal Advokátsku komoru v Prešove o svoj výmaz zo zoznamu advokátov (č. 253/1876) a pre prevzatie jeho kancelárie bol určený jeho kolega advokát dr. Karol Klinovský (č.261/76)

V každom prípade bolo zrejmé, že súd v tom čase nebude ideálnym miestom pre Slováka a básnika (ako konštatoval neskôr Krčméry). Skutočne mal tam zažiť zaznávanie a táto práca ho nebude napĺňať

Podsudca na Kráľovskom okresnom súde v Dolnom Kubíne (1876 – 1879)

Kráľovský okresný súd v Dolnom Kubíne bol jedným zo 79 okresných súdov sídliacich na území vtedajšieho Slovenska po súdnej reforme účinnej od 1.1.1872 v zmysle zák.čl. XXXII/1871 a nariadenia kráľovského ministerstva z 10. júla 1871. Dolný Kubín bol krátky čas po súdnej reforme naďalej aj sídlom Kráľovskej súdnej stolice, do obvodu ktorej patrili Kráľovský okresný súd v Dolnom Kubíne, Kráľovský okresný súd Námestove a Kráľovský okresný súd v Trstenej. Okresné súdy boli základnými organizačnými jednotkami novej súdnej správy, rozhodovali civilné spory a menej významné trestné veci. Na čele okresného súdu stál okresní sudcovia, ku ktorým na miestach s väčším počtom káuz  boli zaradení okresní podsudcovia. Okresné súdy rozhodovali samosudcom, o odvolaniach proti ich rozhodnutiam v civilných veciach rozhodovali kráľovské súdne stolice, v trestných veciach kráľovské súdne tabule.  Postupne na okresné súdy prechádzala kompetencia viesť pozemkové knihy, čo bolo komplikované aj zanedbaným stavom súdnych budov. Súdnu administratívu vykonávali manipulačné kancelárie. Vnútornú organizáciu okresných súdov upravovali zák. čl. XXXI/1871 a XVII/1891. V ich zmysle okresný súd tvoril jeden alebo viacerí okresní sudcovia, prípadne podsudcovia, pomocný personál (notár, podnotár, súdni čakatelia), manipulačný personál (pisár, diurnista) a služobný personál (vrátane súdneho exekútora). Ak okresný súd viedol aj pozemkovú knihu, jej vedením sa zaoberal osobitný okruh osôb. V prípade, ak boli na okresnom súde viacerí okresní sudcovia, na ich čele stál vrchný okresný sudca. Vedením pozemkovej knihy bol poverený služobne najstarší vedúci pozemkových kníh. V Dolnom Kubíne sídlila Kráľovská súdna stolica do roku 1875. Zák. čl. XXXVI/1875 zo 17.5.1875 bola zrušená Kráľovská súdna stolica v Dolnom Kubíne. V Dolnom Kubíne sídlila súdna stolica na hornom konci mesta od roku 1871, jej súdna budova bola postavená v rokoch 1875 – 1876, jej stavbu dotovalo Uhorské kráľovské ministerstvo spravodlivosti. Na základe zák. čl. XXXVI/1875 a rovnakého nariadenia, avšak s účinnosťou k  30.6.1876 bola zrušená nie len Kráľovká súdna stolica v Liptovskom Sv. Mikuláši ale aj Kráľovká súdna stolica v  Dolnom Kubíne. Ich obvody boli zlúčené do obvodu s účinnosťou od 1.7.1876 novovytvorenej Kráľovskej súdnej stolice Ružomberok. Pavol Országh nastúpil teda na Kráľovský okresný súd v Dolnom Kubíne krátko pred zrušením Kráľovskej súdnej stolice v tomto meste.

Kráľovský okresný súd v Dolnom Kubíne sídlil na námestí hneď vedľa stoličného domu, na  priečelí ktorého bol nápis „Incolit has aedes Pallas et aequa Themis“ (V tejto budove býva Pallas a spravodlivá Themis). Okresný súd sídlil v susednej nižsej budove a tvorili ho nižšie a tmavé miestnosti. Vchádzalo sa doň cez dvor popri stene stoličného domu. Vpravo od vchodu do budovy súdu boli dve miestnosti – v prvej sedel v tom čase Venduš Bacho, starý vedúci úradník pozemkovej knihy so svojimi štábom, ktorý však len vykonával zápisy na základe pokynov podsudcu a vedľajšia miestnosť pripadla podsudcovi Pavlovi Országhovi. Pri nástupe na súd sa mu práca sudcu zdala vznešená, s postupujúcim časom však ilúzie strácal.

Ako podsudca dostal na starosť celú pozemnoknižnú agendu a časť agendy civilnej, náročná bola najmä pozemnoknižná agenda, vedená po novom podľa Pozemnoknižneho nariadenia z 1855.

Pavlovým šéfom na súde bol okresný sudca Juraj Zvestoň Bulla (1827 – 1898), syn prevratového župana Juraja Bullu, básnik a skladateľ známej piesne „Bratislava, Bratislava, tam zapadla Slávov sláva“. Bulla sa k nemu správal priateľsky, avšak Pavol musel pracovať aj za neho. Bulla údajne nevedel ani len dobre maďarsky. Podľa spomienok súdneho úradníka Tesnoskalského „sudca Juraj Bulla nemal juristických štúdii, mnohí pochybovali, že by bol skončil strednú školu, jednako bol sudcom prvotriednym, lebo mal vrodený právny zmysel, judicium, čo sa z kníh nadobudnúť nedá.“ Vedelo sa o ňom, že istý čas slúžil vo francúzskej cudzineckej légii, hovoril plynne po francúzsky, bojoval v Krymskej vojne na strane Turecka, slúžil v civilnej správe v Alžírsku. V roku 1872 pôsobil ako podsudca a od roku 1873 ako sudca v Dolnom Kubíne (do 1893).  Jeho synovia Juraj Bulla, ml. (1864 – 1925) a Anton Bulla sa stali právnikmi.

Počas pôsobenia Pavla Országha na súde zomrela 26.11.1876 jeho sestra Mária nešťastne vydatá za Michala Trnkócziho (nar. 1841), síce poriadneho človeka, remeselníka, avšak bez lásky a a tak sa rozsobášila. Mária veľmi dobre vychádzala aj s Pavlovou manželkou, istý čas bývali spolu.

Menej známou skutočnosťou je, že Pavol Országh sa pokúšal stať i sudcom a to v Trenčíne a Zlatých Moravciach. Dňa 7.6.1877 píše Uhorskému kráľovskému ministerstvu spravodlivosti: „S hlbokou úctou dolupodpísaný, v súčasnosti podsudca dolnokubínskeho okresného súdu podľa priloženého vymenovacieho dokumentu prosím kráľovské ministerstvo, aby ma v rámci Trenčianskeho súdu na uvoľnený post  - ktorého naplnenie bolo oznámené prostredníctvom súťaže vyhlásenej váženým ministerstvom pod č. 1467 v úradnom vestníku - za sudcu láskavo vymenovalo.“ Z trenčianskeho súdu dostáva však zamietavú odpoveď, z ktorej vyplýva, že „pán minister rozhodnutím č. 2372 z 13. júna už miesto sudcu inému dal a Vaša žiadosť preto nemôže byť prijatá“. Országh sa však nevzdáva a 1. novembra 1877 posiela obdobnú žiadosť, ktorou chce získať miesto sudcu na Kráľovskom okresnom súde v Zlatých Moravciach. Dostáva však znova zápornú odpoveď. (Obe tieto žiadosti aj s oznámením o spôsobe ich vybavenia sú uložené v Múzeu Pavla Országha Hviezdoslava).

V roku 1878 mu časť práce ubudla – na Kráľovský okresný súd od novembra nastúpil nový úradník Belo Klein Tesnoskalský, ktorý už mal zloženú pozemnoknižnú skúšku a prax v pozemkových veciach, takže prevzal časť Országhovej agendy. Keďže aj Tesnoskalský uverejňoval básne, kubínski národovci o súde niekedy hovorili ako o „schôdzi troch slovenských básnikov“. Országh sa s Tesnoskalským priatelili a navštevovali sa i v súkromí. Tesnoskalský neskôr dokonca prekladal Hviezdoslavove básne do maďarčiny a o prekladoch spolu diskutovali.

V každom prípade sa však Országh na súde necítil dobre a nebolo to len existenciu mreží na oknách  jeho kancelárie vedúcich na priedomie, o ktorých písal v básni Spomienky:      

„Pod klenbou mrak a v oknách mreže                                                                                  
– ó, voľnú jak to dušu tlačí, reže“.  
                                                  
Podľa spomienok jeho manželky sa Országh na súde necítil dobre preto, že ho nadriadené súdy neprimerane sekírovali, údajne preto, aby ho zo súdu vyštvali, pretože sa vedelo, že existuje záujemca o jeho miesto. Bolo tak len otázkou času, kedy súd opustí.
O jeho rozhodnutí a dôvodoch vypovedá báseň Pani Thémis a v nej verše:         

„Osvietená pani Themis! Sprosbou pred Vás vstupujem;
odpusťte, že ... ale v službe vašej viac ja nebudem!                                                                       
Keď vstúpil som k Vám do služby : pre mňa vraj len práca dna,                                       
bolo zmluvou ... a ja nemal som noci ani sna.                                                         
Neškrnul som ani slovom, reku príde pochvala, prišlo – ale pokarhanie                           
a pochvala vystala.                                                                                                             
Ozval som sa ... hlas na púšti skoro odznel okolo,                                                             
i viac bolo práce, ťarchy – len uznania nebolo.                                                                  
A tá práca a tá ťarcha len nechceli pominúť,                                                                     
ony večné a ja časný, nuž mne prišlo zahynúť!“

O niekoľko rokov neskôr v liste Škultétymu (11.6.1879) hodnotí roky strávené v sudcovskej službe: „Škoda tých mladých troch rokov v onom postavení strávených, ktoré akoby boli zavítali bez jara a pominuli bez leta ... Ja pracoval som verne a mnoho, a čas k oddychu venoval som úbohej osamelej múze“.

Úrad podsudcu prestal Pavol Országh vykonávať 30.4.1879. Rozhodol sa pre návrat k advokácii v Námestove.

Znova advokátom v Námestove (1879 – 1899)

Matrika Prešovskej advokátskej komory znova zapisuje Országha do zoznamu advokátov pod č. 188 s poznámkou, že už bol v matrike vedený pod č. 147 (zápis č. 368/1879), čo mu dodatočne oznámi listom z 12.7.1879. Už 3.5.1879 vychádza v Národných novinách oznam, že Pavol Országh si 1. mája 1879 otvoril v Námestove advokátsku kanceláriu.

Najprv sa s manželkou ubytovali v dome richtára Šimona Fraštiu a potom si kúpili vlastný dom („Za ulicou“ č. p. 131), v ktorom bývali a Pavol Országh tam mal aj kanceláriu. Bola to typická murovaná oravská stavba, pred domom záhradka plná kvetov, dom mal päť izieb, z predizby bol vchod priamo jednej z nich (zadnej) zariadenej ako advokátska kancelária s výhľadom do záhrady.  

Ešte v máji píše Vajanskému (26.5.1879), svoj návrat k pôvodnému povolaniu popisuje ako návrat k povolaniu „chlebovému“. Napriek tomu, že Vajanský tiež ako literát advokátčil, o práci právnickej mu takmer nepíše v žiadnom z listov, namiesto toho si posielajú úryvky zo svojich diel. S. H. Vajanský (1847-1916) pôsobil ako koncipient u dr. Vendelína Kutlika v Trnave (1870-71), dr. Kučiniho v Pešti a prax dokončil u Michala Mudroňa v Bratislave. Ako samostatný advokát sa usadil v Skalici, veľmi sa mu ale nedarilo, neskôr presídlil do Viedne, Bratislave, na čas do Námestova a Liptovského Mikuláša (1876 - 78); po návrate z vojenskej služby pri okupácii Bosny sa stal redaktorom Národných novín (od 1878), neskôr ich šéfredaktorom; advokátsku prax už znova zrejme nikdy nevykonával.

Sám Pavol Országh sa považuje skromne za advokáta s malou kanceláriou z malého mesta, čo vníma najmä keď cestuje na súd do väčších miest, alebo keď pojednáva s veľkomestskými advokátmi. Z hľadiska predmetu sporu prevažne skutočne zastupoval „menšie“ veci, hoci vecí mal na druhej strane pomerne veľa a to zo všetkých odvetví, najviac civilných (repozičné spory, tj o späťuvedenie do držby, vlastnícke, pôžičky, náhrady škody, pozemnoknižné veci, vymáhal zmenky, zastupoval v exekučných konaniach, mal aj veci dedičské, či rodinné (vrátenie vena, výživné). V trestných veciach obhajoval ale zastupoval aj poškodených ako súkromných žalobcov (zneuctenia, urážky na cti, poškodenia tela, krádeže, či vyhrážania). Najčastejšie zastupoval pred Kráľovským okresným súdom v Námestove a na odvolacom súde, do obvodu ktorého tento okres patril, teda na Kráľovskej súdnej stolici v Ružomberku.

Advokátska prax a klienti

Námestovo malo vtedy 2 000 obyvateľov, v okrese bola rozšírená výroba a farbenie plátna (modrotlač), s ktorým obchodovali miestni obyvatelia po  celom Rakúsko – Uhorsku.

Keďže medzi oravskými plátenníkmi, resp. ich odberateľmi vznikalo množstvo sporov, aj Pavol Országh mal spomedzi nich mnoho klientov, najmä na začiatku svojej praxe. Obsah a rozsah poskytovaných právnych služieb Országhom popísal podrobne dr. Jančo. „Plátenníckych vecí“  bolo spolu viac než sto. Išlo o upomienky, žaloby o zaplatenie, často spory skončili dohodou, ak sa tak nestalo vec končila na súde. Bežným postupom pri vymáhaní dlhov bolo nechať dlžníkovi intabulovať na jeho majetok ťarchu (záložné alebo exekučné záložné právo). Dlžníka to spravidla prinútilo dlh vyrovnať; ak nie, navrhla sa dražba. Pokiaľ zastupoval Országh veriteľa - plátenníka proti inému plátenníkovi, snažil sa dlžníka priviesť k tomu, aby splnil dobrovoľne, aby sa tak predišlo dražbe alebo konkurzu. S tým súvisiacimi spormi boli aj spory o vylúčenie majetku z exekúcie, najmä domácich zvierat. Často išlo o chudobných dlžníkov, ktorí si takto s použitím rodiny (manželky, či rodičov) chceli pomôcť. Pokiaľ však zastupoval iného veriteľa proti plátenníkovi a veriteľ od neho žiadal tvrdo postupovať, musel sa jeho pokynmi riadiť. Pre takúto nemilosrdnosť sa mu advokátstvo niekedy až protivilo (dr. Jančo), ako raz napísal: „bárs by bolo menej advokátov, žrútov mozoľov ľudu, ináč nič všeobecne užitočného nepracujúcich“. Raz sa dokonca stalo, že vrátil svojmu klientovi – zmenkovému veriteľovi zaplatenú zálohu po tom, čo v jednej z viacerých prevzatých zmenkových vecí dosiahol mimosúdnu dohodu, podľa ktorej za nemajetného žalovaného jeho klientovi plnila manželka dlžníka, avšak klient bol nespokojný a vyčítal svojmu advokátovi málo razantný postup a uviedol, že „v ostatných veciach očakáva od advokáta lepšie výsledky.“

Občianskoprávne veci

Repozičné spory – spory o späťuvedenie do držby, vznikali tak, že sused susedovi posunul hranicu, alebo užíval viac, než mu patrilo, často iba malú plochu, alebo medzu. Takto Országh prevzal zastupovanie napríklad v susedskom spore, v ktorom protistrana postavila chliev zasahujúci nad pozemok jeho klienta a z neho dvere smerom na pozemok klienta. Žaloba podaná nakoniec nebola, možno sa dosiahla zhoda. V inej podobnej veci sa zúčastnil ako zástupca žalovaných aj komisionálneho pojednávania na mieste samom, v ktorej išlo o posunutý plot a prechádzanie po záhade vozom, žaloba bola zamietnutá. Jeho trovy boli 5 zlatých a boli mu zaplatené protistranou. Inokedy zasa účastníkov Országh zmieril. V inej veci sa nedokázali zhodnúť na užívaní pozemku manželka a dve manželove sestry – ona osievala a oni žali – vec sa skončila mimosúdnou dohodou. Tieto spory Országha inšpirovali k napísaniu básni Bútora a Čútora, či básne Deľba dedičstva.

Spisovanie kúpnych a záložných, či árendálnych zmlúv a aj opravy zápisov v pozemkovej knihe a s tým súvisiace reklamácie, či spory o vydanie vecí (hnuteľných i nehnuteľných), boli často predmetom zastupovania Országha. Tieto spory boli dané nedokonalosťami vedenia pozemkovej knihy, ktorej fungovanie dôverne poznal z práce na súde. Typickým sporom o vydanie veci bol spor o vydanie dvojročnej jalovice: po smrti gazdu Pavla Kureka ostala vdova - macocha a deti z prvého manželstva. Dohodou schválenou riadne notárom i sirotskou vrchnosťou sa zaviazala vdova najstaršiemu synovi, keďže z dedičstva nedostal žiadnu kravu, odovzdať mu dvojročnú jalovicu alebo v určenej lehote zaplatiť 20 zlatých a ostatným deťom vyplatiť určitú sumu v rovnakej lehote. Nestalo sa tak a tak najstarší syn prišiel za Országhom, ten podal žalobu a súd jej vyhovel, macocha napriek tomu neplnila a tak bol podaný návrh na exekúciu, po jej začatí nakoniec macocha plnila dobrovoľne a uhradila aj Országhovi trovy 7 zl. 40 grajciarov.

Országh zastupoval aj vo veciach vylúčenia vecí z exekúcie. Napríklad v jednej z týchto vecí  na základe rozhodnutia sedrie bola nariadená exekúcia pre vymoženie pohľadávky firmy Gerson Spitzer proti Márii Heretíkovej a boli spísané všetky hnuteľné veci vrátane postele, hlavníc, perín a stoličiek a to napriek tomu, že dcéra dlžníčky dokazovala pri spisovaní majetku listinami, že je ich vlastníčkou. Jej zastupovanie prevzal Országh. Tvrdila, že veci odkúpila, ale nechala ich u matky, lebo doma ich nemala kde dať. V žalobe s rozhorčením Országh odmietol, že by išlo o podvodnú zmluvu, tvrdil, že veci sú majetkom dcéry, ktorá ich zákonne nadobudla. Nemožno predsa vylúčiť, že by jej matka dlhovala, preto nech advokát oprávneného dokáže neplatnosť zmluvy. V žalobe vysvetlil, prečo dcéra nechala svoje veci u matky a dodal, že „predsa by nebola taká bezočivá, aby matku obrala o posteľ a poslednú stoličku“ , čím porovnával jej konanie s konaním veriteľovým. Navyše advokátovi veriteľa už pri spisovaní vecí dokonca predložila aj nájomnú zmluvu s matkou. Vec bola nakoniec zastavená, rovnako ako exekúcia, pretože strany sa pokonali.

V jednej veci na druhej strane sporu stál jeho bývalý principál - dr. Anton Nádaši. Klientami Országha tu boli Ignác Janotík a Juraj Škutík, ktorí zostali dlžní Henrikovi Strelingerovi 692 zlatých, svoj dlh uznávali a tak na jeho zabezpečenie bolo na ich nehnuteľnosti vložené záložné právo. Po čase dlžníci dlh zaplatili, ale záložné právo nebolo vymazané. Pohľadávku medzitým Strelinger postúpil Hermanovi Groszovi. Janotík a Škutík v zastúpení Országha podali žalobu proti Strelingerovi o výmaz záložného práva. Jeho zastupovanie prevzal Nádaši, žiadal žalobu zamietnúť, pretože žalovaný mal byť Grosz. Országh a Nádaši boli celý život priatelia, tu ale zviedli riadny boj. Országh sa bránil tým, že ich jediným veriteľom bol Strelinger, o postúpení nevedeli. Okresný súd v Námestove žalobe vyhovel a nariadil výmaz záložného práva. Vec skončila na súdnej tabuli v Pešti, avšak rozsudok nebol zmenený.

V zastúpení krčmára z Polhory Hermana Levkoviča vyzval advokátskou upomienkou 15 miestnych obyvateľov o zaplatenie dlžoby „za nápoje za viac rokov“, išlo sumy niekoľko grajciarov, okrem dvoch všetci na výzvu zaplatili, dvoch musel žalovať.  Žaloval vec u obecného richtára a nie na okresnom súde, aby boli nižšie poplatky. Takéto žaloby sa podávali na pretlačenom slovenskom formulári (na súd bol určený maďarský). Odmenou mu boli dva zlaté zaplatené 15.6.1880.

Prijatie plnenia bez právneho dôvodu bolo aj v tých časoch bezdôvodným obohatením. Takouto bola vec jeho klientky Terézie Šipošovej, ktorú zažalovala jej sestra. Tvrdila, že po tom, čo im zhoreli spoločné hospodárske budovy, poisťovňa vyplatila celú poistku žalovanej a tá jej nič nedala, hoci aj poistné platili spoločne. A tak ju o polovicu zažalovala. Országh sa bránil tým, že iba na jedinú platbu poistného prispela jeho klientke žalobkyňa, ale najmä, že stavby boli vlastníctvom manžela jeho klientky. Pred pojednávaním vzala žalobkyňa žalobu späť.

Zodpovednosť za vady predanej veci mala v tom čase často aj zvláštny predmet. Országh zastupoval v spore, ktorého predmetom bol predaný vôl. Istý roľník Badín nadobudol vola od iného roľníka Ondreja Jurkyho výmenou za svojho vola. Ako však doma zistil, vôl, ktorého dostal,  nechcel žrať a bol zdutý. Tak ho chcel vrátiť, teda vymeniť naspäť, ale neuspel. Jurky medzitým jeho vola totiž pod cenu predal a tak si ich vymeniť naspäť nemohli. Richtár uložil Badínovi, aby vola choval ešte 14 dní, či nevyzdravie. Na ôsmy deň však vôl  zdochol. Chlapi zdochnutého vola otvorili a zistili, že má zväčšené srdce. Badín v zastúpení Országha podal žalobu, žiadal zaplatiť od Jurkyho 119 zlatých. Námestovský okresný súd mu čiastočne vyhovel a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 109 zlatých a náhradu pravotných trov  36 zlatých. Nárok na náhradu nákladov za kŕmenie vola počas 8 dní (10 zlatých) bol vylúčený na samostatné konanie...

Z oblasti rodinného práva sa dochovala žaloba spísaná Országhom o určenie výživného pre nemanželské dieťa. Aj takéto dieťa malo právo do 14 roku veku na výživné od otca. V tomto prípade chlapec Peter žil v chudobe so svojou matkou, ktorá za otca označila istého remeselníka z Ružomberka, ktorý s ňou mal v rozhodnom čase nie celkom triezvy proti jej vôli obcovať. Országh vyzval otca na dobrovoľné plnenie, avšak neúspešne a tak podal žalobu o určenie výživného 10 zlatých mesačne. Ako vec dopadla nevedno.  

Aj v tom čase sa dlžníci hojne zbavovali svojho majetku. Takto sa raz obrátil na Országha Anton Murín. Dlhovala mu istá Mária Maťugová 82 zlatých, avšak namiesto toho, aby zaplatila, odsťahovala sa z obce na neznáme miesto, ostal po nej iba dom. Keď sa veriteľ od známeho dozvedel, že jeho dlžníčka zastúpená iným obyvateľom obce dom predáva za 30 zlatých, ktoré jej podľa dohody má poslať do Pešti, vyhľadal Országha. Ten dosiahol vykonanie dražby domu, jeho klient vymohol tak svoju pohľadávku, dom sa vydražil za 83 zlatých. Konanie však bolo zložité, pretože dlžníčka bola na neznámom mieste a tak sa jej písomnosti doručovali verejnou vyhláškou.

Trestné veci

Častými vecami v jeho praxi boli urážky na cti a ublíženia na zdraví.

Dochovali sa písomnosti vo veci, v ktorej podával žalobu v zastúpení vdovy po učiteľovi, ktorú urazil miestny farár v kostole, pretože sa omeškala so zvonením. V žalobe opísal skutok Országh takto: „Pán farár natoľko sa pozabudol, hoci za inteligentného muža ho je treba považovať a duchovnú osobu, že minulého roku v mesiaci  november pred začatím ranných služieb božích v chráme pred tam mnohými prítomnými, ktorí k službe nábožnej sa práve  zhromaždili povedal, že vraj on mňa korheľa a kurvu zo školy na skutku vyženie, čím moja česť nemalé ublíženie utrpela“. Na druhom pojednávaní námestovský okresný súd odsúdil žalovaného farára zaplatiť 24 zlatých pokuty, z toho 16 zlatých do štátnej pokladne a 8 zlatých žalobkyni a zaviazal ho aj na náhradu pravotných trov 20 zlatých. Žalovaný neuspel ani po podaní odvolania a tak nakoniec povinnosť uloženú rozsudkom splnil.

V inej veci došlo k potýčke medzi susedmi - jeden sused násilne palicou vyháňal ovce iného suseda zo svojej lúky kam sa zatúlali a vznikla hádka a padli vzájomné nadávky. Otec pastierov podal trestné oznámenie na suseda a celú jeho rodinu, ktorá bola prítomná na mieste a zapojila sa do hádok a nadávok. Ich obhajobu prevzal Országh, námestovský sudca dr. Stanislav Szontágh nariadil spoločné pojednávanie proti všetkým obžalovaným. Országh si zapisoval na predvolania, ako ktorý jeho klient vypovedal. Klienti Országhovi tvrdili, že oni nadávali až po tom, čo sused nadával im, jeden z klientov vinu popieral úplne – nakoniec bol oslobodený. Ostatným boli uložené pomerne mierne pokuty.

Na sklonku roku 1881 prevzal Országh zastupovanie istej Rozálie Skyčákovej proti Ignácovi Tarčákovi pre ublíženie na cti. Žaloba bola odôvodnená takto: „Ignác Tarčák 28. decembra 1881, keď som u Šurinčíka po práci meškala, prišiel ta za mnou a majúc nože, ktorými svine kála, vytrčil ich ku mne hovoriac: Neželel bych tie nože do teba vbiť, lebo mne je už všetko jedno. Dnu bola iba Šurinčíková žena, bo on išiel do pitvora po točenec. Na to ja neriekla ani slova. Potom bez príčiny mi vynadal, že som vraj s nebohým Jurom Tarčákom spávala, klial mi do luteránskych matiek (otca mala luterána). Pod týmto posledným sa tu na okolí nadáva, akoby ty pohan a neverec. Svedkovia toho Šurinčík Jano a žena jeho Anna, rod. Hucovčík v Zubrohlave“. Országh podal 4.1.1882 na Kráľovský okresný súd v Námestove žalobu, o ktorej súd rozhodol 5.4.1882 tak, že Tarčáka odsúdil na 16 zl. pokuty. Apeláte žalovaného odvolací súd nevyhovel, Országhove trovy boli vyrovnané 13.1.1885.

O zranení malého pastierika mal. Tomáša Patereka z Veselého pasúceho otčimovi Jozefovi Svedjakovi na poli dobytok, jeho právny zástupca Pavol Országh 6.8.1882 do advokátskej informácie napísal: „Maloletý Tomáš Paterek včera pasúc statok otčima svojho na grunte tohto v „Bore“ zvanom. Znenazdania prišiel ta Jozef Maslanák, asi 21 ročný mládenec a bez všetkej príčiny jednou haluzou dobil menovaného šuhaja ako to pripojené doktorské svedectvo vykazuje. Túto bitku nemohol preto nikto vidieť, bo sa to stalo medzi smrečinou a Maslanák ústa bitému zapchal dlaňou, aby ani na volanie nik sa zblížiť nemohol, pritom dlávil ho z tej príčiny i za hrdlo a skoro ho zmárnil. Dobitého videli a domov na koni odniesť dali pastieri Štefan Pjontek a Jano Lacek z Veselého“. Bitka bola zapríčinená škodou. Malý Tomáš Paterek pustil statok do ovsa. Podľa pripojeného obecného svedectva odhadol úrad vo Veselom škodu spôsobenú Svedjakovým statkom na jednu mericu ovsa, dva centy slamy a pol centa močarneho sena na škodu Maslanákovcov v odhadnej cene 3 zl. Országh hodnotí : „Ak aj maloletý Tomáš Paterek nedbalým pasením spôsobil škodu, Jozef Maslanák nemal práva ho tak dobiť“, preto Pavol Országh podal proti nemu 9.8.1882 žalobu pre ťažké ublíženie na tele. Pojednávanie bolo 30.11.1882, ale rozsudok vyhlásený bol až 17.11.1885. Pre mal. Tomáša Patereka bola prisúdená škoda 4 zl. a na trovách pravotných 9 zl.

V roku 1882 prevzal Országh zastupovanie Jana Maťovčíka proti Jozefovi Šimekovi, ktorého brat Ján bol richtárom v Breze. Žalobu pre ublíženie na tele odôvodnil takto: „Teraz v utorok som sa dostavil do domu Jozefa Šimeka, richtára, aby na jednu zem, ktorú som odpredal Jozefovi Súsedovi, pre nás jeden kontrakt vypísal. I sadnul som si u peci na stoličku. Brat richtárov  Jozef Šimek bol tam tiež prítomný a prechádzajúc sa po izbe, zakričal na mňa, čo tu hľadám. Ja som mu odpovedal, že po práci prichádzať do richtára každému, kto potrebuje, prísť slobodno. Na to on, či viem, že ho moja žena Maryša včera na svadbe u Schlesingera v krčme za vlasy vyťahala? Na čo ja som odpovedal, že o tom vedomosti nemám, bo na svadbe som nebol a ináč, žena mi povedala, že ho len pohladila, aby sa ukrotil a neublížil nikomu, alebo jemu dakto. Na to mi hneď dve zauchá zo všetkej sily vyťal, že mi oko krvou zašlo a v hlave mi od tých čias hučí. Svedkovia Štefan Šimulčík, Jano Verníček a sám Jano Šimek, richtár“. Országh žalobu podal, pojednávanie bolo nariadené na 23.11.1882, avšak dovtedy došlo k mimosúdnemu urovnaniu. Žalobca i žalovaný zaplatili   Országhovi po 2 zlatky.

Országh zastupoval aj istého Štefana Budzela, vo veci ktorého si spísal informáciu: „Vošiel som i s kamarátmi Jánom Randiakom a Ignácom Romaňákom do Löwingerovej krčmy v Kline, kde sme popíjali pivo. Pretože iný trúnok sme nepili, boli sme celkom triezvi. Ktorýsi z nás podrgnul stôl, pričom spadol z neho pivový pohár na zem a rozbil sa. Keď to počula krčmárka Löwingerka, vyskočila z bočnej izby a hneď zaň pýtala 50 grajciarov – celú pol zlatku. To ma nahnevalo, ale nepovedal som nič. Vytiahol som 12 grajciarov, tak ako sa inokedy za rozbitý pohár platilo a povedal som jej, že toľko jej patrí. Krčmárka sa nahnevala, začala ma trhať, ba aj z kožúška vyzliekať. Pomyslel som si: akože pôjdem v tej treskúcej zime bez kožuška domov a preto kožuch som si nedal vyzliecť, ale odtrhol som jej ruky z neho. Tu krčmárka zavolala z bočnej izby troch chlapov: syna Šimona, zaťa Adolfa a jeho brata Beniamina Teplánskych, aby jej prišli na pomoc. Títo najprv vysotili mojich kamarátov z krčmy a potom všetci traja dali sa do mňa. Löwingerka držala dvere, aby mi nemohli prísť na pomoc. Nakoniec ju ale premohli, dvere pretisli a našli ma dobitého na zemi. To dosvedčia nie len oni, ale aj svedkyňa slúžka v krčme Johana Kriváková. Mám aj od doktora vizum repertum.“ O podanej žalobe rozhodol okresný súd po šiestich mesiacoch, svedkovia žalobu potvrdili a Löwingerovci boli odsúdení, Šimon Löwinger musel zaplatiť 4 zlatky bolestného5.

V zastúpení Jána Mišingu domáhal sa náhrady škody za ukradnutú reťaz (ktorú mu mal ukradnúť sused s odôvodnením, že aj jemu reťaze niekto ukradol), v zastúpení Tomáša Naništu za krádež kozlíkov ovsa z poľa, Štefana Dzobíka za krádež skoseného jačmeňa. Obhajoval ale aj obžalovaných, napr. Štefana Ištvána z ublíženia na zdraví, ku ktorému malo dôjsť pri bitke po voľbe richtára v Babíne, či Ignáca Žofaja obžalovaného z nebezpečného vyhrážania (dosiahol jeho oslobodenie).
Zaoberal sa ale aj zastupovaním v iných veciach, riešil spor dvoch mäsiarov, ktorí sa navzájom klamali o váhe dodaného mäsa, zastupoval pri podaní žiadosti o oslobodenie z vojenskej služby.

Zastupoval i istého Fischera ako žalobcu, ktorý bol nájomcom krčmy proti inému krčmárovi v rovnakej obci Jakubovi Grunwaldovi a podával žalobu pre nezákonné meranie nápojov. Podstatou veci bola nekalá konkurencia žalovaného, ktorý hoci na to nemal potrebné povolenie krčmárčil a navyše predával nápoje nižšej kvality, než deklaroval. Žalobca v záujme toho, aby svoje tvrdenia preukázal sám si kúpil prostredníctvom známych u žalovaného niekoľko fliaš, ktorých obsah nekorešpondoval názvu na fľaši. Navyše bolo zrejmé, že fľaše mali menší objem, než mali podľa predpisov mať. Vec prejednával Kráľovský okresný súd v Námestove, boli vykonané tri pojednávania, vypočutí navrhovaní svedkovia. Možno počas jedného z pojednávaní si do spisu Országh zapísal svoj záverečný návrh  v podobe básne. Či ho takto aj predniesol, dnes už nevedno. Okrem iného v nej bol verš: „Fľaška malá – čo sa v nej skrýva?“ a v závere hodnotenie účastníckej výpovede žalovaného: „To, čo nám tu predniesol - všetko bol len výmysel.“(A čo nám tu predniesol, pravdy kus v to nevniesol).

Poeticky znie aj jazyk sťažnosti na prieťahy v konaní pred obecným súdom, tj richtárom, adresovanej slúžnovskému úradu v Námestove, v ktorej po tom čo uviedol, kam a aké návrhy týmto súdom spolu s plnomocenstvom doručil a odôvodnil ich právomoc vo veci konať (išlo o drobné peňažné spory), dodal: „Pretože  čakania už bolo dosť a moja strana nežaluje preto svojich dlžníkov, aby obecní richtári to nebrali vážne (...) žiadam úctivo, tieto obecné úrady na ich povinnosť čím prv upraviť (...) Snáď splnenie vyššie uvedenej žiadosti zvládze nádejný účinok. V plnej úcte Pavol Országh, pravotár“. Či túto sťažnosť aj podal dnes už nevieme, ale v neskorších obdobiach podával podobné žaloby radšej priamo slúžnovskému úradu, ktorý ich po zaevidovaní odstupoval obecným richtárom a zrejme aj sledoval spôsob ich vybavenia.

Vo veci, v ktorej zastupoval obec Novoť v konaní o žalobe miestneho farára smerujúcej proti nej, ktorý sa domáhal náhrady škody za to, že obec porušila dohodu, podľa ktorej sa mu zaviazala pásť dobytok na svojich lúkach, dokázal, že obsahom dohody bol iba záväzok pásť farárovi 4 kravy a nie 14 ako to farár žiadal. Preto mu žiadna škoda nevznikla. Navyše riešiť spor podľa vtedy platnej úpravy nepatrilo súdu, ale slúžnovskému úradu. Súd mu vyhovel a žalobu odmietol, čo potvrdila aj Kráľovská kúria. V jednom z podaní Országh ostro uviedol na adresu žalobcu: „Žaloba proti obci bola podaná bez akéhokoľvek právneho dôvodu a je obludným netvorom lakomej hrabivosti a nemilosrdnosti žalobcu (...) – bol by ochotný celý chotár obsadiť, len aby sa vykŕmil jeho dobytok (...)“.

Substitučky

O dôvere, ktorú Országh požíval medzi kolegami svedčí aj množstvo substitúcii, ktoré vybavil pre kolegov advokátov najmä pri zastupovaní pred Kráľovským Okresným súdom v Námestove. Dochovala sa vzájomná korešpondencia – žiadosti o zastúpenie i substitučné správy. Išlo najmä o advokátov zo susednej Trstenej ale aj z Pešti. Substituoval dr. Ignáca Radlinského z Dolného Kubína, Petra Bullu z Trstenej, Jozefa Országha z Dolného Kubína, Pavla Pružinského z Ružomberka, ale aj svojho bývalého principála Antona Nádašiho. Naopak Országh zasa žiadal kolegov o zastúpenie pred Kúriou v Budapešti ale niekedy aj pred Okresným súdom v Dolnom Kubíne. V Pešti ho zastupoval napríklad dr. Jozef Stankovič.

O vedení spisov

Országh viedol svoje spisy pedantne. Novoprevzatú vec spracoval najneskôr v nasledujúci deň. Spisoval s klientami informačné listy, zapísal na ne dátum, mená a prezývky klienta a protistrany, prípadne bydlisko, medzi ne skratku „contra“, dôsledne značil vykonané úkony, dátumy pojednávaní. Všetky informácie pre seba si zapisoval po slovensky, podania súdom prevažne v povinnej maďarčine, richtárom a na obecné úrady po slovensky, tak ako to bolo prípustné. Snažil sa veci riešiť, nie naťahovať. Informácie zapisoval na v tom čase obvyklý hárkový papier, ktorý ak sčasti ostal nezapísaný (napr. tretia, či štvrtá strana) použil na koncept podania. Začínal písať na pravú polovicu prvej strany (tú si najprv po výške prehol), keď niečo chcel dodatočne napísať podrobnejšie, využil na to stranu ľavú. Po celý výkon advokátskej praxe vždy si modrou hlinkou zaznačil na obal spisu spôsob skončenia veci (ak sa stránky zmierili, písal si do spisu „zhoda“) a údaj o trovách, ich výške, prípadnej dohode o splátkach a ich zaplatení. Keď bola vec aj finančne vysporiadaná, celú informáciu modrou hlinkou preškrtol, niekedy dopísal aj slovo „vyrovnané“. Dochovalo sa iba niekoľko listín na hlavičkovom papieri jeho kancelárie – „Pavol Országh pravotár“. S postupom času a nadobudnutou rutinou sa stáva obsah spisov menej bohatý na listiny, písmo Hviezdoslavovo je menej čitateľné, vyššie uvedené zvyklosti pri vedení spisu sú ale zjavné zo všetkých jeho spisov bez ohľadu na obdobie.

Z činnosti Országhovej advokátskej kancelárie sa nedochovali registre, takže poznanie o veciach, v ktorých poskytoval právnu pomoc pochádza iba priamo z advokátskych spisov, najmä z už spomínaných informácii spísaných s klientom, konceptov listín (výziev, žalôb, zmlúv) spísaných Országhom a doručených rozhodnutí súdov. Z jeho advokátskej činnosti v Námestove sa dochovalo za obdobie 1874 – 1898 celkovo 494 jednotiek (najpočetnejšie z rokov 1880 - 1883) a ďalších viac ako 3300 listín právnického obsahu. Všetky sú uložené v zbierkach Hviezdoslavovho múzea v Dolnom Kubíne. Veľkú časť z nich spracoval dr. Jančo, z jeho práce sú čerpané aj vyššie uvedené prípady.

Országh pracoval svedomito a dôkladne, čo ho veľmi zaťažovalo. Nikdy nemal koncipienta ani kancelársku silu; všetko si robil sám, písal koncepty, prepisoval z nich čistopisy, čo bolo ubíjajúce, sám si viedol registre. Keď v koncepte na niečo zabudol, začal ho písať odznovu.

Vo svojej advokátskej praxi sa snažil klientov zmierovať a nevyvolávať zbytočné spory. V básni Dve návštevy Hviezdoslav napísal (ako na to upozorňuje dr. Jančo) verš:                     

„Tých zákonníkov moc už; primoc                                                                                              
preto roztržiek i škriepok medzi ľuďmi:                                                                               
aspoň sa vraví, pravotár vraj rozpapráva pahreb...“

Országhov život v Námestove

V roku 1882 píše Vajanskému a sťažuje sa na to, že advokátska práca ho odtŕha od básnictva: „Ej Sveto, Sveto! Čo všetko by som mohol vytvoriť, keby som neputoval na tejto svojej zaprášenej ceste, keby ma nevyrušoval zo sladkých dúm ten alebo onen nešťastný klient, keby som nemusel starať sa o chlieb každodenný“.

Pre advokátsku prácu mal vyhradený deň, so súmrakom sa z neho stával básnik. Jeho manželka sedávala pri ňom keď písal. Často sa stalo, že pracoval do neskorej noci, jeho manželka zaspala. Potom aj ráno spal dlhšie a ak nemal pojednávanie, dokonca raňajkoval v posteli. Jeho svokor si vraj z neho uťahoval, že vo svojich „básňach opisuje východ slnka, ale nevidel ho nikdy“. Mal rád sviatky, pretože počas nich nemusel pracovať ako advokát a mohol čítať a tvoriť.

Žil striedmo, stránil sa alkoholu, ale jeho náruživosťou bolo fajčenie cigár, niekedy za deň vyfajčil aj dvadsať Britaník. Prvú si zapálil po raňajkách na verande. Po obede si zvykol vypiť pohár ľahkého vína a denne sa prechádzal po uliciach mesta, vždy však sám. Chodieval rýchlym krokom s paličkou a rukou za založenou za chrbátom. Letné súdne prázdniny trávieval obvykle v Polhorských kúpeľoch. V Námestove ho navštívil aj Masaryk, pravidlom bolo, že ho navštevovali potom všetci Česi, ktorí zavítali do jeho kraja. Podnikal výlety do prírody, varieval v prírode guláš, rybárčil, chytal pstruhy a lipne, obvykle spoločne s manželkou a bratovými deťmi, ktoré ho navštevovali  (Jaroslav  a Sidónia, ktorú volali Sida), kontakty udržiaval so svojim kmotrom – Mutňanským, pisárom pri námestovskom okresnom súde. Keď ho v jeho dome bez ohlásenia raz navštívil Roman Zawiliński opísal to nasledovne: „Našli sme ho v jeho izbe zamestnaného vecami povolania, obklopeného celými zväzkami listín a v spoločnosti akejsi meštianskej ženy, klientky“. Keď odišla, sadli sme si do salóna a „o chvíľu ktosi zaklopal na dverách a pred nami zastala nezvyklá postava sviežeho silného starca, s vlasmi šedivými a bohatou bradou, Bol to penzionovaný horár oravského panstva, prichodiaci advokátovi vo svojej veci“.

V roku 1883 píše svoju slávnu „Hájnikovu ženu“. Keď jej časť pošle Vajanskému, ten ho žiada o pokračovanie, na čo v januári 1884 reaguje Pavol Országh v liste: „Hja , nebolo času, ako to obyčajne býva ku sklonku roka, zhrnula sa prác a pod ňou stonám dodnes. Znáš moje pomery, môj dom býva navštevovaný sčasta, putoval som pár ráz do Ružomberku a aj k tunajším súdom, potom človek rád sa poráta so svojimi aktami...“. Vo februári 1884 znova Vajanskému: „o dokončení Hájnikovej ženy v termíne ani reči byť nemôže ... nájdu sa prekážky ... prekážkou najprv je moje advokátske zamestnanie, viac než inokedy; po chlebovej úmornej práci nezbýva mi síl k dačomu lepšiemu, bárs bych mal i kus slobodného času, pravda len v neskorej noci“. V roku 1884 vychádza v Slovenských pohľadoch prvá časť Hájnikovej ženy, pokračovanie vyjde rovnako v Slovenských pohľadoch v roku 1886 a knižne o rok neskôr.

Tí, ktorí hodnotili jeho život ho vnímali tak, že advokátska práca bola pre neho úmornou a oslobodzujúcou bola poetická tvorba – protiklad občianskeho advokátskeho zamestnania a básnického povolania. Jeho život plynie prácou, neoplýva udalosťami, je pokojný.  

Nasledovali však štyri ťažké rodinné údery krátko po sebe – smrť jeho svokry, matky, otca a brata. 22.2. 1884 zomiera v Dolnom Kubíne jeho svokra Žofia Nováková a 7. 1. 1887 zomrela vo Vyšnom Kubíne jeho matka Terézia Országhová. V spomienkach „O sebe“ píše: „Jej smrť bola pre mňa ozaj nenahraditeľnou stratou; len to ma tak uspokojovalo, že moja dobrá žena ošetrovala mi ju cez dlhé týždne jej ťažkej nemoci a doopatrovala k smrti“. 22.11.1888 zomrel vo Vyšnom Kubíne jeho otec Pavol Országh. 18.1.1889 zomrel (ako 49 ročný) jeho brat Mikuláš Országh (nar. 5.9.1840), ktorého dve deti (Jaroslava a Sidóniu) si Pavol potom adoptoval; Mikulášovou manželkou bola žena pochádzajúca z rodiny manželky ich strýka, manželstvo nebolo šťastné ako to už býva u manželstiev vopred dohodnutých a uzatvorených bez náklonnosti iba preto, aby sa majetok scelil. Pavol na brata Mikuláša spomínal ako nadaného človeka, gavaliera, ktorý rád čítal a mal vlohy na maliarstvo, počas štúdia ho dávali učitelia Pavlovi za vzor a považoval za veľkú škodu, že aj jeho rodičia nedali študovať. Mikuláš bol síce po spojení rodičovských majetkov prvý gazdom v dedine, ale na gazdovstve sa zodral nenachádzajúc ani pomoc u svojej manželky. Keď sa Mikuláša na smrteľnej posteli údajne jeho žena pýtala, čo bude s deťmi, on jej povedal, aby sa nebála, že jeho brat Pavol sa ich ujme. Pavol to urobil, keď zistil (ako neskôr spomínal), že „matka o nich nedbá a majetok mrhá“ a preto „s pritiahnutím pomoci patričnej vrchnosti oddelil som vdovu majetkove a prevzal deti, ktoré s ľahkým srdcom nám prepustila, súc už spletená s mužským, za ktorého sa onedlho aj vydala“. Mikuláš bol posledným žijúcim členom Pavlovej rodiny - keď zomrel, v tom čase 40 ročný Pavol už nemal ani rodičov ani sestru.

Po tom, čo 3.1. 1895 zomiera v Dolnom Kubíne aj jeho svokor Samuel Novák, Pavol Országh so svojim švagrom Pavlom Novákom cestujú do Nemecka (Pavol Novák tam ide prednášať). Országh zájde na Helgoland, aby videl oceán, východ a západ slnka na mori (dovtedy pri mori nikdy nebol). Cestujú 8.7.1895 cez Viedeň, Salzburg, Mníchov, Heidelberg, Kolín a Hamburg, 29.7.1895 prišiel na Helgoland, späť sa vracali cez Berlín, Lipsko, Drážďany (navštívil obrazáreň) a Prahu, doma bol 31. júla 1895. Cestoval bez manželky, ale písal jej často z cesty pohľadnice.

Pavol Novák prevzal po otcovi faru a jeho rodina a deti nahrádzali Országhovcom vlastné deti, ktoré nemali. Pavol Novák s manželkou mali štyri deti, z nich dcéra Ilona, pôvodne učiteľka na neďalekej škole sa neskôr stane riaditeľkou Literárneho múzea P. O. Hviezdoslava a syn Pavol Novák, vzdelaním právnik, sa po 1. sv. vojne stane primátorom Košíc a neskôr verejným notárom v Dolnom Kubíne (právnikom sa stal aj jeho syn Ivan).  Vedľa fary bol dom lekára Ladislava Nádaši – Jégeho (1866 – 1840), u ktorého otca bol kedysi Pavol Országh koncipientom. Všetky tri rodiny sa priatelili celý život. (Jége bude ako lekár aj pri jeho umieraní). V júli 1897 dovolenkuje spoločne s manželkou v kúpeľoch Slaná voda, chytá pstruhy, dokonca v noci pri svetle smolníc raky. Keď sa jeho chovanica a chovanec osamostatnili, prilipli manželia k sebe ešte bližšie – volali sa Palinko a Ilonka alebo „starinký“ a „starinká“. V roku 1898 Pavla rozbolela pravá ruka tak, že nemohol písať, bol v Krakowe poradiť sa  s lekárom, jeho rady ale nepomohli. Vychádza cyklus Prechádzky jarom a Prechádzky letom – cítiť z neho, že autor sa považuje za starého, v roku 1899 oslavuje 50 narodeniny, gratuluje mu Vajanský i Škultéty. Škultéty nastupuje trest vo vacovskom väzení podľa rozsudku peštianskeho súdu za poburovanie, ktorého sa mal dopustiť uverejnením výťahu z článku J. Baudoina de Courtenaya Slováci a koruna sv. Štefana v Národných novinách v 1898.

Počas výkonu svojej advokátskej praxe v Námestove Pavol Országh vytvoril viaceré svoje najznámejšie diela - Hájnikovu ženu (1884-1886), Ežo Vlkolinský (1890), či Gábor Vlkolinský (1899).

Právo v básňach Hviezdoslavových

Povolanie Hviezdoslavove našlo odraz aj v jeho básnickom diele. Niektoré diela majú právnickú tematiku, v iných vystupuje advokát, či sa opisuje priebeh konania pred súdom. Motív práva sa vyskytuje nie len v eposoch, ale aj v kratšej epike (ktorú tiež preskúmal dr. Jančo).

Hájnikova žena (1887) 

Lyricko epická báseň Hájnikova žena je príbehom mladého Michala Čajku, ktorý po smrti svojho otca, ktorý bol hájnikom u grófa Vilániho, získa jeho miesto a s ním aj hájovňu. Nájde si manželku Hanku a spolu vedú šťastný život. Znepokojuje ho iba Hankin sen o tom, ako ju obluda vliekla do priepasti, on ju prišiel zachrániť, ale napokon do priepasti spadli obaja. Osud sa začne napĺňať, keď raz Michal odíde za povinnosťami do lesa a Hanka ostane sama doma. Vtedy prichádza k nej syn grófa Vilániho - Artuš, nechce dať Hanke pokoj. Medzi Michalom Čajkom a Artušom Vilánim dôjde neskôr na poľovačke ku konfliktu: Artuš Viláni urazí Michala, dá mu facku a vyberie sa potajme do hájovne s úmyslom Hanku znásilniť. Tá sa však bráni a v sebaobrane Artuša poľovníckym nožom zabije. Keď príde Michal domov, vidí na dvore ležať mŕtveho Artuša a omdletú Hanku. Michal sa prizná k vražde, aby chránil Hanku, je uväznený a súdený, Hanka sa túla svetom a pomätie sa. V deň súdu Michal tvrdí ešte stále, že je vinný, prichádza však pomätená Hanka a priznáva sa k všetkému. Michal je oslobodený a spolu s Hankou sa vrátia do chalupy. Keď jednej tmavej noci zachráni Michal Artušovho otca – grófa Vilániho, aby jeho koč nespadol za búrky do rieky, a požiada ho odpustenie za to, čo sa stalo, gróf mu odpustí. Po tom, čo sa Hanke narodí dieťa, jej pomätenie pominie.
Dr. Jančo sledujúc niť právnických motívov v tejto básni poukazuje najmä na verše opisujúce začiatok hlavného pojednávania s Michalom Čajkom:                                                                                  

„A doba prišla sviece vzpláli                                                                                               
Kol muky sťaby v kostole                                                                                                     
Stranou sa dvere rozostali:                                                                                                 
Rad sudcov vkročil strmo, vážne                                                                                         
A kol stola nepreťažne                                                                                                      
Zasadli v prísnom úkole                                                                                                      
Hen žalobník sa v aktách štára,                                                                                           
Tam obhajca zas čaká, zhára                                                                                              
Tíš zvládla sieňou, mlkot tupý,                                                                                            
Že mušky prelet by si čul.                                                                                                        
Predseda spešne pokynul:                                                                                                   
Obvinený ať predstúpi.“                                                                              

Výsluch obžalovaného Michala opísal Hviezdoslav takto:                                                                         

„Tu Michal zazrúc sviece vzpláť,                                                                                        
(...) srdnate spechom vzpriamil hlavu,                                                                            
V zástupe živosť pobadať
´ja vraždil – páchateľ som viny,
Ja prosím pekne, nikto iný.´
´Keď tak´, diaľ prézes pokračuje,´
Nuž oznám hneď i príčinu´                                                                                                      
Ty vraždils úmyselne, čo? Hovor!                                                                                       
´Ja bil som, no nie z úmyslu,                                                                                               
Tej škvrny nemám na svedomiu!                                                                 

Opis priebehu pojednávania pokračuje, otázky kladú fiškus aj obhajca, nasleduje výsluch svedkov, z ktorých viacerí potvrdili konflikt medzi obžalovaným a poškodeným pred jeho smrťou, avšak  niektorí svedkovia  uviedli, že v rozhodnom čase videli obžalovaného na vzdialenom mieste. Keďže sa však obžalovaný priznal, svedkovia dosvedčili jeho správanie sa k poškodenému, sám obžalovaný zdôrazňoval, že svedkovia, ktorí ho v rozhodnom čase videli inde sa musia mýliť, ďalšie dokazovanie nebolo potrebné; Hanku vypočúvať nebolo nevyhnutné a prézes udelil slovo na záverečné reči. Fiškus tvrdí, že ide o vraždu, teda spôsobenie smrti s vopred premyslený úmyslom; poukazuje na to, že v dome Čajku sa našiel zlatý prsteň Vilániho a žiada za úmyselnú vraždu pre Michala Čajku trest smrti obesením. Predstupuje obhajca – „junák mladý, blesk v oku, povedomá hruď, reč zvonná, plná sily“, tvrdí, že nejde o skutok vopred uvážený, vyvracia obžalobu z vraždy, na nájdené veci Vilániho reaguje: „nález oných cenných vecí - dľa mňa je nezdarená lesť, je podvod, ako úklad — bájka; pečlivý dobrú o povesť, môj klient toho schopný neni!“. Reč obhajcu prerušila najprv výtka predsedu senátu, aby prešiel k veci a potom rachot pri dverách. Napriek odporu drába vbieha do pojednávacej siene Hanka a kričí svoje priznanie. Keď si ho senát vypočul, obžalovaného oslobodil a tak                                                                                                             
„Šiel Michal, koniec po väzneniu                                                                                        
– šiel pojmúc ženu pomätenú“.

Bútora a Čútora (1888)

Báseň Bútora a Čútora, ktorá vyšla v roku 1888, náučne popisuje následky nákladného sporu dvoch susedov, ktorý znepriatelil aj ich rodiny, o hranicu pozemkov a priebeh konania, najmä pojednávania o uvedenie do držby na mieste samom. Hospodár Čútora a gazda Bútora sa pôvodne dohodli na reálnom rozdelení lúky, kameňmi „metálikmi“ vyznačili hranicu, ktorú však jeden z nich tajne posunul, resp. prekryl, aby zväčšil svoj pozemok, z ktorého hneď aj skosil trávu a zviezol seno:                                                                                
„Prišli páni okresní                                                                                                                      
von na tvárnosť miesta, na vidok;                                                                                       
tam ľudí už jak na rinku mesta.                                                                                           
Premerali žalobný priestor, odkiaľ pokiaľ                                                                          
a predvolali Bútoru:                                                                                                           
´Čutora vás žaluje a v žalobe tvrdí,                                                                                           
že ste mu len nedávno tu, hľa z tejto lúky                                                                                  
zaujal pás na siahu šíre´                                                                                                      
– ´Ja pán sudca´, spišťal ´Ja?´                                                                                            
´Diely vaše´, sudca zas, ´však stejné sú totu,                                                           
predsa dnes je Čutorov menší a váš väčší, tedy?´“                                                    

Nasledovala hádka, prísahy až poškodený gazda náhodne nadvyhol trs trávy a pod ňou našiel hraničný kameň – „metálik“ a Bútora prehral. Nakoniec Hviezdoslav na smrť pohnevaných susedov zmieril sobášom ich detí.  

Ežo Vlkolinský (1890)

            V roku 1890 vychádza báseň Ežo Vlkolinský. V nej bratia Beňo, zeman a prísediaci sedrie a Eliáš mali dediť majetok po svojom otcovi vo Vlkolíne, ale starší brat Eliáš odmietol vydať mladšiemu polovicu dedičstva s odôvodnením, že on je roľník a brat študoval. Nasledoval spor, ktorý Beňo vyhral a to bratov rozdelilo na celý život; ani keď Beňo umieral, Eliáš k nemu neprišiel. Po smrti Beňa sa paňou jeho majetku stala jeho žena Estera, ich jediný syn Ežo sa dostáva do sporu s matkou, keď postaví máj sedliackemu dievčaťu Žofke Bockovie, matka so vzťahom nesúhlasí. Ežo sa s ňou chce oženiť, rodové predsudky nerešpektuje a po hádke s matkou odchádza k svojmu strýkovi Eliášovi, ktorý rozhnevaný s jeho matkou vystrojí Ežovi a Žofke svadbu. Po svadbe sa usadia v zemianskej kúrii, ktorú jeho svokor kúpil od skrachovaného zemana, s matkou zmieri Eža až jeho syn Benko.

Šumihorka

Šumihorka je krátka báseň opisujúca snahu vdovy - hospodárky na dedine menom Šumihorka domôcť sa náhrady škody za ublíženie jej koze. Keď ju išla ráno podojiť, zistila, že nemá mlieko a aj to, že jej niekto odrezal chvost. A tak uteká podať žalobu k richtárovi. Ten ju víta slovami: „Ej moc chodíš na žaloby!“, ona mu odpovedá. „Či môžem za to, svet že mi zle robí?“. Keď vysvetlí, čo sa stalo, richtár s notárom sa najprv smejú, nakoniec jej ale poradia, aby s tým išla na okresný súd: „Záškodníctvo, v skutku! Richtár vtrhol vážne. Do mesta iď k súdu s tým!“, no Šumihorka sa zdráha: „Pán sudca nerád súdi plevy...“. Preto jej richtár radí svojpomoc: „K rodičom choď: tí nech lotrov strescú...“, ona mu odpovedá: „Nechcú, iba sa mi rehcú; bola som, v smiech všetci! I tým chcú sa pýšiť – stará ponúkla mi ihlu: chvost, vraj, prišiť...“ Richtár nakoniec predvolá označeného páchateľa - gazdu Môstika, ten vyjadruje ľútosť a ochotu nahradiť škodu, ponúka jej na výmenu vlastnú kozu s chvostom, alebo zaplatiť zverolekára aj lieky. Šumihorka sa ale nechce dohodnúť. Richtár jej dohovára: „Pristaň, nebuď hlavatá a sprostá...“. Nedohodnú sa však, Šumihorka bedáka nad svojou kozou a odchádza hundrúc: „Taká v svete pravda, taká ...“.

Susedia

Susedia je názov epickej básne opisujúcej stretnutie dvoch susedov Koreňa a Svoreňa, bývalých advokátov na dôchodku, oslovujúcich sa po zemiansky „pán brat“. Svoreň prichádza ku Koreňovi na návštevu zaspomínať si na staré časy, spoločne sa naraňajkujú, zapália si na verande fajky, prinesú im kávu. Koreň opisuje svoje príjemný sen z tejto noci: „V snách až na svite som, jak principál vše, v potu tvári prebral celý Corpus juris. Právo spletité; uzol rozviť. Tie oštary mňa šetria jaksi - i v sne, čo som mimo praxi“. Potom spoločne spomínajú, ako kedysi proti sebe zastupovali: „My stáli sme si v pri zas proti zástupcami – pamätáš ju, však .. stránky – švagri – môj bol Dauda – Aha ... a môj – gazdík Lauda. O plavého šlo im býčka.“ Koreň nesúhlasí: „Tajím, bola to jalovička.“ Predmetom sporu bolo vtedy získanie dobytku v dedičskom konaní: „Tesť jak určil v testamente – argument i dokument je“. Nakoniec sa obaja na spore aj po rokoch pohádajú, kde bola pravda, kričia na seba, až ich musia utišovať:            

„Svet vás čuje, hľa!                                                                                                                 
Chichot, škrk, vraj prú – trú sa tí                                                                                              
- vyslúžili advokáti...“.

Nakoniec sa dohodnú, že vyhľadajú svojich bývalých klientov – gazdov Daudu a Laudu, aby si veci objasnili a priateľsky sa rozchádzajú.

Deľba dedičstva

Deľba dedičstva je báseň opisujúca spor o dedičstvo medzi bratmi: „Sotva otca pochovali, povie Jozef, starší brat: Bratre Janko! Spolný žiaľ i bôľ; no spolu gazdovať nejde, uznáš... Rozdeľme si teda pekne, keď to bieda s výplatou..“ Majú si rozdeliť spoločné pole, jeden z nich je gazda, druhý pracuje na železnici. Gazda žiada lepšiu časť poľa, pretože nemá príjem na rozdiel od brata, nasleduje hádka, pridávajú sa manželky oboch bratov. Rozhodnú sa vylosovať si časti poľa, mladší brat si vylosuje horšiu časť. Jeho manželka ho presviedča, že losovanie bolo nečestné, ale rešpektujú ho. Starší brat obrába svoje pole a mladší iba kosí svoju lúku. Avšak po čase na nej nájde ložisko malachytu a bohato svoj diel poľa predá za 30 tisíc zlatých. Starší brat ľutuje rozdelenie a manželka ho pobáda podať žalobu na súd:                       

„Zapravoť! Však nepochodil Jozef lepšie ani tam.
Rozhodli: sám kocky hodil, klamúc oklamal sa sám“.
                                
Hovorí manželke, ktorá ho na všetko nahovorila:

„Vidíš žena, čo máš z práva?!
Ako chcú ho páni spravia ...                                                                                                
Jozefovi zhorkol smiech“.

Advokátom v Dolnom Kubíne (1899 – 1902)

Na jeseň roku 1899 sa 50 ročný Pavol Országh rozhodne presťahovať aj s manželkou z Námestova do Dolného Kubína. Skutočne tak urobí 1.10.1899.

Advokácie sa však nevzdáva a ako advokát chce pôsobiť aj v Dolnom Kubíne. Svoju námestovskú kanceláriu prenecháva mladému 26 ročnému advokátovi dr. Augustínovi Ráthovi (*2. 6. 1873 - † 12. 3. 1942), absolventovi Právnickej fakulty Univerzity v Kluži, ktorý práve zložil advokátsku skúšku (1899) a krátko pôsobil ako samostatný advokát v Ružomberku. Augustín Ráth bude v Námestove vykonávať advokáciu do roku 1909, potom presídli do Bratislavy (tam bude advokátom ešte 5 rokov), v roku 1914 sa stane vojenským sudcom, neskôr profesorom občianskeho práva na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, potom jej dekanom a nakoniec aj rektorom univerzity. Augustín Ráth sa viac ráz vyjadrí, že advokátske spisy Országhove prevzal v úplnom poriadku a nikdy žiadna Országhom spísaná zmluva nebola predmetom sporu...

Čo viedlo Pavla Országha k tomu, že sa presťahoval po rokoch do Dolného Kubína dnes už s istotou nevieme. Sťahovanie vnímal tak, že sa vracia domov, hoci nakoniec si ťažko zvykal na zmenu. Jeho životopisci špekulovali aj o tom, že z Námestova odišiel, aby už nemusel vykonávať advokátsku prax a mohol sa venovať literatúre. O výmaz zo zoznamu advokátov však advokátsku komoru pri sťahovaní sa nepožiadal. V advokátskej komore v Prešove bol stále zapísaný pod č. 188. Iní poukazujú na to, že do Kubína sa presťahoval na podnet svojej manželky, pričom sám si uvedomoval, že mu to sťaží advokátsku prax v porovnaní s Námestovom, kde mal množstvo klientov a dostatok práce. K jeho rozhodnutiu presťahovať sa možno prispel aj prísľub Tatrabanky v Dolnom Kubíne, že mu bude ponúknuté miesto jej riaditeľa, čo sa však po jeho príchode do Kubína nestalo.

V Dolnom Kubíne býval v dome na námestí, pôvodne patriacom jeho švagrovi. Úzkou bráničkou sa vchádzalo na dvorček, z ktorého naľavo viedli široké schody na verandu, ozdobenú kvetmi a z nej cez predsieň do izby Pavla Országha. Vo svojom dome mal pracovňu i salón. Jeho pracovňa bola malá miestnosť obrátená dvoma oknami na juh, svietilo tam popoludňajšie slnko. Mal v nej okrem písacieho stola, gauč aj posteľ, nad ňou portréty svojich rodičov, na stolíku sochy Goetheho a Schillera a nad stolíkom portrét manželky v mladých rokoch.

Advokáciu v tomto čase ešte vykonával aj fakticky, hoci z tohto obdobia sa dochovalo len minimum pamiatok na výkon advokácie. Jedna z mála je správa klientovi – Myjavskej banke – z 28.4.1900, v ktorej informuje o tom, že  deň predtým sa uskutočnilo pojednávanie v Námestove v istej civilnej veci, vysvetľuje rozhodnutie súdu pokiaľ ide o priznaný úrok z omeškania a predkladá vyúčtovanie trov zastupovania; upozorňuje, že odvolanie proti čiastočne nepriznaným úrokom z omeškania podá len v prípade, ak na to dostane pokyn od klienta.

Podľa všetkého však má nedostatok klientov. Keď prišiel do Kubína, začali sa totiž  šíriť reči, že už je na odpočinku a advokáciu nebude aktívne vykonávať, čo mu zjavne skomplikovalo získavanie klientely. Či tieto reči rozširovali kolegovia advokáti, dnes už nevedno. V každom prípade ako advokát bol v zozname zapísaný ešte dva roky. Už pri príchode do Dolného Kubína mal zrejme dostatok prostriedkov na to, aby nemusel pracovať a mohol hoci skromne, ale slušne, vyžiť. Nedostatok klientov ho však mrzel. V Námestove k nemu prichádzali klienti z celého Horného vidieka a keď prišiel do Kubína, klientela nepribúdala.
Advokácie sa  vzdá nakoniec zrejme v dôsledku všetkých týchto okolností, ku ktorým sa pridávajú aj zdravotné problémy. Dobrovoľné zrieknutie  sa advokácie doručil Advokátskej komore v Prešove, bol vymazaný pod č. 13/1902. Možno predpokladať, že požiadal o výmaz ku koncu roku 1901. Oznam o výmaze zo zoznamu bol uverejnený v Budapeštianskom spravodajcovi z 24.1.1902, kde v úradnej časti bolo uvedené: „Advokátska komora v Prešove dáva na verejnú známosť, že advokáta dolnokubínskeho Pavla Országha následkom dobrovoľného zrieknutia sa advokácie vymazala zo svojho zoznamu advokátov“. Istý Pavlov spolužiak z Prešovských právnických štúdii zrejme po prečítaní tejto správy pri gratulácii k Pavlovým meninám konštatuje, že „teraz už bude mať viac času venovať sa múzam“.

Od toho času sa skutočne venuje už len literárnej činnosti, prekladá Puškina, Mickiewicza, Goetheho, Petöfiho, preloží Hamleta. Pôsobí ako seniorálny viceinšpektor oravského ev. a. v. seniorátu (od 22.2.1900). Pozorne vníma dianie okolo seba: v septembri 1900 nastupuje Škultéty väzenie v Banskej Bystrici odsúdený spolu medzi 22 Martinčanmi v Banskobystrickom procese za vítanie Ambra Pietra na martinskej stanici, v roku 1902 Škutétyho znovu v Banskej Bystrici odsúdili na mesiac väzenia. Ostáva mu posledných necelých dvadsať rokov života, ktoré prežije už bez advokácie.

Na sklonku života (1902 – 1921)

Trápia ho zdravotné problémy. V máji 1902 bol na vyšetrení a liečení hrdla v Krakowe u profesora Peniažka. V liste manželke píše, že vyšetrenie zistilo, že „priedušnica je v poriadku, no v hrtane isté stiesnenie, ktoré musí byť uvoľnené“, vyšetrenie sprostredkoval jeho priateľ prof. Roman  Zawilińsky. V júni 1902 absolvuje vyšetrenie u profesora Chiariho vo Viedni – nie je to rakovina, ako sa obáva, iba divertikul. V júli 1903 cestuje s manželkou do Viedne na vyšetrenie k známemu laryngológovi dr. Stoerkovi, so záverom: obyčajná stenóza, zúženie väziva; s manželkou strávia vo Viedni celý týždeň a navštevujú pamiatky. V auguste 1903 sa lieči v kúpeľoch Slaná Voda. Škultéty ho presviedča, aby prijal správcovstvo v Tatrabanke v Kubíne. Neochotne súhlasí a stáva sa správcom filiálky Tatrabanky v Dolnom Kubíne (1903). Riaditeľom bude len do júna 1904, keď sa funkcie vzdá, pretože ho funkcia povedané jeho slovami „duševne ubíja“. V októbri 1903 sa zúčastňuje ako člen poroty na zasadnutí sedrie v Ružomberku v dnes už neznámej veci (zrejme trestnej) - z listu Škultétymu (14.10.1903) poznať, že porotcovstvo mu robilo radosť, hoci bolo zjavne časovo náročné. Keďže už advokáciu nevykonáva, žije z úspor, svoju finančnú situáciu popisuje v liste kolegovi advokátovi Andrejovi Halašovi (18.2.1905): „nateraz žiadneho výdelkárskeho zamestnania a teda ani zárobku, nemám ... a z dačoho potrebujem žiť a udržovať svoju neveľkú domácnosť. Nuž to dačo je výsledok mojej dlhoročnej neúnavnej práce, bohatých nárokov sme nikdy nemali, nepoznali luxusu ale radšej na zadné kolesá mysleli, to dačo chvalabohu mám, lenže je to iba toľko, že veru rátať musíme ...“. Tvorí naďalej - v roku 1908 dokončí drámu Herodes a Herodias, v roku 1909 píše svoj posledný básnický cyklus Dozvuky. Po začiatku 1. sv. vojny (1914) píše protivojnové

Krvavé sonety.  

Šesťdesiate narodeniny (2.2.1909) oslavuje v Dolnom Kubíne, pred jeho domom je usporiadaný sprievod – fakláda, Slovenský spevokol predvádza výjav z Hájnikovej ženy.

Nasleduje však obdobie lúčenia s jeho postupne zomierajúcimi priateľmi a kolegami: Štefanom Fajnorom (26.4.1909), Andrejom Halašom (4.4.1913), Pavlom Mudroňom (9.3.1914) a Svetozárom Hurbanom Vajanským (17.8.1916):

Keď zomrie Štefan Fajnor (vo Viedni 26.4.1909) po ťažkej operácii žalúdka, Pavol Országh kondoluje jeho manželke Emílii Fajnorovej listom z 29.4.1909, v ktorom píše „ohromený nenadálou zvesťou smrti Vášho drahého manžela prichádzam k Vám s výrazom najúprimnejšej sústrasti, bolestne želejúc odchodu môjho dobrého principála, priateľa a dlhý čas mi milého a mnou vysokováženeho a povždy nábožného borca za práva a život nášho slovenského národa“. Na Fajnorovom náhrobku budú vytesané verše Hviezdoslavove:

„Pravdu hájil, krivdu bil,
vzorný v službe rodu vždycky,
z jeho zvukov piesne vil,
tak si z vážnych, z hravých chvíľ,
život skladal harmonicky.“

S Andrejom Halašom sa lúči básňou „Za Ondrejom Halašom“, prednáša smútočnú reč na pohrebe Pavla Mudroňa (venuje mu báseň U hrobu Pavla Mudroňa).

Medzitým v roku 1915 krátko po sebe zomierajú obidve jeho adoptívne deti. Ostalo po nich spolu päť detí – osud sa opakuje. Jeho adoptívna dcéra Sidónia vydatá za Karola Polláka zomiera 24.6.1915, zanecháva tri deti Karol, Oľga a Marta. Jeho adoptívny syn Jaroslav ženatý s Tinkou Thurzovou zomrie 22.7.1915, mali spolu dve deti Mikuláša a Helenu – udalosti Pavol ťažko prežíva.

Na pohrebe Svetozára Hurbana Vajanského 20.8.1916 prednáša Pavol Országh na Martinskom cintoríne  rozlúčkovú báseň U hrobu Svetozára Hurbana Vajanského. Vladimír Roy spomína: „Bolo mračno. Hviezdoslavov hlas znel pevne a mužne, jeho štíhla postava na vŕšku martinského cintorína stála vzpriamene ako jedľa, zakorenená na zráze tatranského brala. Mal sviežu tvár, ale dumné čelo bolo preorané vráskami starosti a v jeho jasných očiach tkvel nesmierny smútok“.

V novembri roku 1916 (10.11.) zhorel v noci rodičovský dom Pavla Országha vo Vyšnom Kubíne. Bol dlhšie neobývaný, istý čas tam býval akýsi stolár. Aj túto udalosť Hviezdoslav ťažko prežíva. Ťažko naň doliehajú aj útrapy vojny, ťažká si na sebectvo gazdov, ako si ťažko zháňa základné potraviny, usporený majetok sa zmenšuje.

Celý život bol miernej povahy, hoci bol presvedčeným Slovákom. Napriek tomu ale na maďarský pozdrav okoloidúcim na ulici odpovedal maďarsky. Keď sa ho raz ktosi opýtal, prečo im na pozdrav neodpovie slovensky, aby vedeli, že je Slovák a nie Maďar, odpovedal: „Oni to dobre vedia, že som Slovák a nie Maďar a ani na chvíľu nepochybujú o mojom patriotizme. Ale ja ich nechcem dráždiť, radšej ustúpim a pokloním sa, chcem mať v nich radšej priateľov ako nepriateľov.“ V januári 1918 vyzývajú Národné noviny na zbierku na opravu jeho rodného domu, oprava sa však nikdy nerealizovala.

Na vznik 1. ČSR reaguje s radosťou, stáva sa členom výkonného výboru SNR v Dolnom Kubíne. V liste Belovi Tesnoskalskému píše: „Teším sa nášmu vzkrieseniu a čo viac k samostatnému, štátnemu životu v spojení s hodnými bratmi Čechmi“. Po vzniku 1. ČSR prenáša všetky autorské práva k celému svojmu dielu na Československú Republiku, podľa uzatvorenej zmluvy z 31.1.1919 má za to dostávať penziu 24 000 Kč ročne. 2.2.1919 oslavuje 70 narodeniny, v Dolnom Kubíne mu gratuluje Vavro Šrobár.

V Prahe skladá 20.5.1919 sľub poslanca Revolučného národného zhromaždenia; pri tejto príležitosti mal pripravený prejav, ktorý však nepredniesol, chcel v ňom povedať (ako na to upozornil dr. Jančo) aj toto: „Nemám ja čo v tejto vysokej dielni práva, spravedlnosti, kde sa kujú paragrafy, nemám ja čo hľadať (...) ej nemám a to napriek tomu, že som kedy paragrafy nekoval, ale prekrúcal ich ako praktikujúci advokát. Šťastný som, že to mám už dávno za chrbtom. (..) Znám ale v tichom horskom ústraní jednu malú dielničku, kde sa kujú rýmy (...) tam patrím“.

Po zápale pľúc ochorel na srdce. V júni 1921 cestuje do Prahy do sanatória prof. Jedličku, odtiaľ spolu s manželkou do Luhačovíc, liečili ho prof. Jozef Pelňař z Prahy, zakladateľ československého vnútorného lekárstva, prednosta internet kliniky prof. Kristián Hynek. Po návrate z Luhačovíc ešte chodil, sedával na verande domu, tam prijímal aj návštevy, neskôr už nevychádzal zo svojej spálne, okrem srdca ho trápili aj silné bolesti v brušnej dutine, trpezlivo znášal svoj stav, starala sa o neho manželka. Jége píše: „Náš drahý básnik dostal zapálenie pľúc, ktoré ho na tri týždne uložilo do postele. Vstal, pľúca mu ako-tak prišli k sebe, ale srdce bolo nezhojiteľne zoslabené. Darmo schyľovali nad ním svoje múdre hlavy naši najznámejší profesori v Bratislave i Prahe, darmo sa liečil v kúpeľoch, chváliacich sa vždy istým účinkom, smrť sa už viac odohnať nedala a jeho život zhasila“.

Pavol Országh zomrel 8.11.1921 ráno pred pol šiestou v Dolnom Kubíne. Pohreb bol 13.11.1921 v Dolnom Kubíne, rozlúčiť sa prišiel Vavro Šrobár, najdojemnejšie oplakal básnika predseda Národného zhromaždenia František Tomášek. Štefan Jančo píše: „Zomrel nie len najväčší slovenský básnik, ale aj skromný najschopnejší právnik tých čias na Orave“.

Odkazy:

*1 S výnimkou práce: ORMIS, J. V.: Legenda o Hviezdoslavovom „odchode na odpočinok“ a skutočnosť. Slovenská literatúra, 1956, str. 226 – 231.

*2 dr. Štefan Jančo (1906 – 1983), študoval právo na PF UK (1926 - 30), pôsobil ako praktikant na súdoch v Košiciach, Vranove, Michalovciach, sudca na Okresnom súde v Sečovciach (1938 – 44), v Nitre (1944 – 45), predseda Okresného súdu v Martine (1945 – 51) a neskôr Okresného súdu v Žiline a Okresného súdu v Rajci (1955-68), autor prác o občianskom a rodinnom práve ale aj literárnych a regionálnych dejinách.

*3 V SNK ALU vo fonde Štefana Janča sú uložené jeho práce Vplyv práva na poéziu Hviezdoslavovu (28 strán datovaných 5.2.1980) a najmä Právnická činnosť P. O. Hviezdoslava (186 strán s množstvom xerokópii advokátskych listín, ktorých originály sú uložené v Oravskom múzeu P. O. Hviezdoslava). Publikovaná bola napr. práca Hviezdoslav a oravskí plátenníci.

* 4 JANČO, Š.: Právnické pôsobenie P. O. Hviezdoslava. Rkp, LA MS.

* 5 JANČO, Š.: Právnické pôsobenie P. O. Hviezdoslava. Rkp, LA MS.

LITERATÚRA:

BARÁTHOVÁ, N: Študent. Mladé roky POH. 1991, Mladé letá, Bratislava.
JANČO, Š.: Právnické pôsobenie P.O.Hviezdoslava. Rkp, LA MS.
MAŤOVČÍK, A.: Kalendárium života a tvorby Pavla Országha – Hviezdoslava. Biografické   
Štúdie č. 13, MS, Martin, 1986.
BRANECKÝ, J.: O rode Hviezdoslavovom. Kultúra č.2/1932, str. 86 - 90, č. 3/1932, str.166.
ORMIS, J.V.: Legenda o Hviezdoslavovom „odchode na odpočinok“ a skutočnosť. Slovenská literatúra, 1956, str. 226 – 231.
Hviezdoslav v kritike a rozpomienkach. SVKL, Bratislava, 1954.
PRAŽÁK, A.: S Hviezdoslavom. SVKL, Bratislava, 1955.
MAŤOVČÍK, A.: Hviezdoslav a rodná Orava. Matica slovenská, Martin, 1999.
LAZAR, E.: Pavol Országh Hviezdoslav pred storočím v Prešove. Nové obzory č. 12.
NÁDAŠI-JÉGE, L.: Súkromný život Hviezdoslavov.
NÁDAŠI-JÉGE, L.: Posledné dni Hviezdoslava.
Hviezdoslav zblízka. Tatran. Bratislava, 1985.
ŠMATLÁK, S.: Korešpondencia Pavla Országha Hviezdoslava so Svetozárom Hurbanom  
Vajanským a Jozefom Škultétym. Vydavateľstvo SAV, Bratislava, 1962.
KRČMÉRY, Š.: Pavel Országh Hviezdoslav. Krátky životopis. Matica Slovenská, Martin, 1922.
ŠMATLÁK, S.: Na návšteve u Hviezdoslava. Bratislava, 1974.

Obr. č.2: Otec Pavla Országha Mikuláš Országh (SNK-ALU, K 3/21)


Obr. č. 3: Matka Pavla Országha Terézia Országhová (SNK-ALU, K 3/22)


Obr. č. 4: Erb Országhovcov (SNK-ALU, K 3/95)


Obr. č. 5: Rodný dom vo Vyšnom Kubíne, 1901 (SNK – ALU, K 3/31, vydal a fotografoval Pavol Socháň v edícii Slovenské album)


Obr. č. 6: Mladý Pavol Országh (SNK-ALU, K 3/318)


Obr. č. 7: Budova Evanjelického kolégia v Prešove (SNK – ALU, PP 96/38)


Obr. č. 8: Pavol Országh ako jurista so spolužiakmi, prvý zľava (SNK-ALU, K 3/492)


Obr. č. 9: Vysvedčenie o štátnej skúške na Právnickej akadémii v Prešove , 8.7.1872 (Múzeum Pavla Országha Hviezdoslava v Dolnom Kubíne)


Obr. č. 10: Vysvedčenie o známkach z jednotlivých predmetov z Právnickej akadémie v Prešove, 3.7.1872 (Múzeum Pavla Országha Hviezdoslava v Dolnom Kubíne)


Obr. č. 11: Advokát dr. Žigmund Melfelber (SNK – ALU, Prír.č.209/1979)


Obr. č. 12: Potvrdenie o osnovníckej praxi vystavené dr. Žigmundom Melfelberom v slovenčine, 1872 (Múzeum Pavla Országha Hviezdoslava v Dolnom Kubíne)


Obr. č. 13: Advokát dr. Anton Nádaši (SNK – ALU, SJ 11/52)


Obr. č. 14: Potvrdenie o praxi u dr. Nádašiho (Múzeum Pavla Országha Hviezdoslava v Dolnom Kubíne)


Obr. č. 15: Advokát dr. Štefan Fajnor (SNK – ALU)


Obr. č. 16: Oznámenie bratislavskej advokátskej komory o zápise Pavla Országha ako osnovníka u advokáta dr. Štefana Fajnora, 10. apríla 1875 (Múzeum Pavla Országha Hviezdoslava v Dolnom Kubíne).


Obr. č. 17: Potvrdenie o osnovníckej praxi vystavené dr. Štefanom Fajnorom, 11.5.1875 (Múzeum Pavla Országha Hviezdoslava v Dolnom Kubíne)


Obr. č. 18: Žiadosť Pavla Országha o pripustenie k advokátskej skúške, prvá strana, 16.3.1875 (Múzeum Pavla Országha Hviezdoslava v Dolnom Kubíne)


Obr. č. 19: Žiadosť Pavla Országha o pripustenie k advokátskej skúške, druhá strana, 16.3.1875 (Múzeum Pavla Országha Hviezdoslava v Dolnom Kubíne)


Obr. č. 20: Opätovná žiadosť Pavla Országha o pripustenie k advokátskej skúške, 11.5.1875 (Múzeum Pavla Országha Hviezdoslava v Dolnom Kubíne, č.1978/01169, e.č.6008)


Obr. č. 21: Vysvedčenie o advokátskej skúške Pavla Országha, 1875 (Múzeum Pavla Országha Hviezdoslava v Dolnom Kubíne)


Obr. č. 22: Rub vysvedčenia o advokátskej skúške Pavla Országha, 1875 (Múzeum Pavla Országha Hviezdoslava v Dolnom Kubíne)


Obr. č. 23: Odpis vysvedčenia o advokátskej skúške overený Kráľovským okresným súdom v Donom Kubíne (Múzeum Pavla Országha Hviezdoslava v Dolnom Kubíne)


Obr. č. 24: Oznámenie Prešovskej advokátskej komory o zápise Pavla Országha do zoznamu advokátov pod č. 147 (1875) (Múzeum Pavla Országha Hviezdoslava v Dolnom Kubíne)


Obr. č. 25: Manželka Ilona Országhová (SNK-ALU, K 3/320)


Obr. č. 26: Vymenovanie za podsudcu na Kráľovskom okresnom súde v Dolnom Kubíne, 13.3.1876, (Múzeum Pavla Országha Hviezdoslava v Dolnom Kubíne)


Obr. č. 27: Budova Kráľovského okresného súdu v Dolnom Kubíne, nižšia stavba vedľa stoličného domu - dnes


Obr. č. 28: Okresný sudca Juraj Zvestoň Bulla (SNK – ALU, Prír. č. A XIX/19)


Obr. č. 29: Úradník a básnik Belo Klein Tesnoskalský (SNK – ALU, ST 12/4)


Obr. č. 30: Žiadosť o miesto sudcu na Kráľovskom okresnom súde v Trenčíne (7.6.1877) a jej zamietnutie – prvá strana (Múzeum Pavla Országha Hviezdoslava v Dolnom Kubíne)


Obr. č. 31: Žiadosť o miesto sudcu na Kráľovskom okresnom súde v Trenčíne (7.6.1877) a jej zamietnutie – druhá strana (Múzeum Pavla Országha Hviezdoslava v Dolnom Kubíne)


Obr. č. 32: Žiadosť o miesto sudcu na Kráľovskom okresnom súde v Trenčíne (7.6.1877) a jej zamietnutie – tretia strana (Múzeum Pavla Országha Hviezdoslava v Dolnom Kubíne)


Obr. č. 33: Žiadosť o miesto sudcu na Kráľovskom okresnom súde v Zlatých Moravciach (1.11.1877) a jej zamietnutie – prvá strana (Múzeum Pavla Országha Hviezdoslava v Dolnom Kubíne)


Obr. č. 34: Žiadosť o miesto sudcu na Kráľovskom okresnom súde v Zlatých Moravciach (1.11.1877) a jej zamietnutie – druhá strana (Múzeum Pavla Országha Hviezdoslava v Dolnom Kubíne)


Obr. č. 35: Žiadosť o miesto sudcu na Kráľovskom okresnom súde v Zlatých Moravciach (1.11.1877) a jej zamietnutie – tretia strana (Múzeum Pavla Országha Hviezdoslava v Dolnom Kubíne)


Obr. č. 36: Oznámenie o uvoľnení z funkcie podsudcu na Kráľovskom okresnom súde v Dolnom Kubíne (14.6.1879) (Múzeum Pavla Országha Hviezdoslava v Dolnom Kubíne)


Obr. č. 37: Oznámenie Prešovskej advokátskej komory o opätovnom zápise do zoznamu advokátov pod č. 188 (12.7.1879) (Múzeum Pavla Országha Hviezdoslava v Dolnom Kubíne)


Obr. č. 38: Písomnosť Prešovskej advokátskej komory Pavlovi Országhovi, 12.7.1879 (Múzeum Pavla Országha Hviezdoslava v Dolnom Kubíne)


Obr. č. 39: Podobizeň Pavla Országha ako mladého advokáta v Námestove 1885, (SNK-ALU, K 3/160)


Obr. č. 40: Dom v Námestove, v ktorom Pavol Országh býval a v ktorom sídlila aj jeho advokátska kancelária, budova v strede (SNK-ALU, K 3/37, fotograf Pavol Socháň, Martin)


Obr. č. 41: Z advokátskych spisov Pavla Országha - Hlavičkový papier s textom „Pavol Országh – pravotár“ (Múzeum Pavla Országha Hviezdoslava v Dolnom Kubíne, č. 3561)


Obr. č. 42: Z advokátskych spisov Pavla Országha - Expenznóta klienta vo veci Terézia Pacák v. Ignác Slabý (Múzeum Pavla Országha Hviezdoslava v Dolnom Kubíne)


Obr. č. 43: Z advokátskych spisov Pavla Országha - Vyúčtovanie klientovi (Múzeum Pavla Országha Hviezdoslava v Dolnom Kubíne, č. 11093)


Obr. č. 44: Z advokátskych spisov Pavla Országha - List advokáta Petra Bullu Pavlovi Országhovi (Múzeum Pavla Országha Hviezdoslava v Dolnom Kubíne, č. 11074)


Obr. č. 45: Z advokátskych spisov Pavla Országha - Predvolanie Kráľovského okresného súdu v Námestove z 26.2.1880 Pavlovi Országhovi vo veci jeho klienta s Országhovou rukou dopísaným údajom o vyhlásenom rozhodnutí (Múzeum Pavla Országha Hviezdoslava v Dolnom Kubíne, L 11035)


Obr. č. 46: Z advokátskych spisov Pavla Országha - Písomnosť Kráľovského okresného súdu v Námestove z 26.5.1880 Pavlovi Országhovi vo veci jeho klienta podpísaná sudcom Szontághom (Múzeum Pavla Országha Hviezdoslava v Dolnom Kubíne)


Obr. č. 47: Z advokátskych spisov Pavla Országha - Žiadosť kolegu advokáta o substitučný úkon 4.4.1881, prvá strana (Múzeum Pavla Országha Hviezdoslava v Dolnom Kubíne, L11174)


Obr. č. 48: Z advokátskych spisov Pavla Országha - Žiadosť kolegu advokáta o substitučný úkon 4.4.1881, druhá strana (Múzeum Pavla Országha Hviezdoslava v Dolnom Kubíne, L11174)


Obr. č. 49: Dom Pavla Országha v Dolnom Kubíne – priečelie (SNK-ALU, K 3/144)


Obr. č. 50 : Dom Pavla Országha v Dolnom Kubíne v súčasnosti - veranda


Obr. č. 51: Nábytok z domu Pavla Országha (z expozície Múzea Pavla Országha Hviezdoslava)


Obr. č. 52: Fajka a osobné veci Pavla Országha (z expozície Múzea Pavla Országha Hviezdoslava)


Obr. č. 53: Socha Pavla Országha Hviezdoslava v Dolnom Kubíne