Ivan Dérer - Slovenský advokát, československý minister

„Advokáti mali veľkú účasť na bojoch nášho národa o právo a slobodu (...) Bez ich práce by boly bývali pozície slovenskej veci v rozhodujúcich chvíľach svetových dejín značne slabšie, snáď katastrofálne slabé, čím by sa utvorenie československého štátu bolo stalo pochybným, alebo aspoň začiatočné nesnádze nového štátu boly by bývali značne väčšie, s akými sme v skutočnosti zápasiť museli.“
Týmito slovami otváral Ivan Dérer Prvý zjazd advokátov zo Slovenska a Podkarpatskej Rusi v roku 1935. Svoj prejav nazval Význam advokácie československej. V tom čase bol československým ministrom spravodlivosti, no nezabudol v závere prejavu dodať, že stále je i „advokátom, ktorý má na mysli i záujmy svojho vlastného stavu“.
Rodičia Ivana Dérera - advokát Jozef  Dérer a Paula, rod. Christenová
Ivan Dérer sa narodil 2.3.1884 v Malackách v rodine advokáta Jozefa Dérera (1856-1918) a Pauly, rod. Christenovej (1863-1931).
Jeho otec Jozef Dérer pochádzal zo Slovenského Pravna z národne uvedomelej evanjelickej rodiny. Keď mal desať rokov, jeho matka zomrela a otec sa druhý raz oženil. Jozef ako dvanásťročný ušiel z rodičovského domu k staršiemu bratovi Jánovi (1847 – 1904), ktorý bol profesorom na slovenskom evanjelickom gymnáziu v Revúcej. Brat mu umožnil gymnaziálne i vysokoškolské štúdia. Maturoval na revúckom gymnáziu, právo študoval na Kráľovskej právnickej akadémii v Bratislave a na univerzite v Budapešti. Ako koncipient pracoval u Michala Mudroňa  v Bratislave, Petra Jamnického v Pezinku a potom v Malackách u Dionýza Feju – Rakovského a Kornela Koléniho.
Jozef Dérer zložil advokátsku skúšku 16. 6. 1884 a ako advokát ostal v Malackách. Malacky boli v tom čase sídlom Kráľovského okresného súdu a pôsobili tu siedmi advokáti . Začiatkom roku 1884 sa Jozef Dérer oženil po krátkej známosti s Paulínou Christenovou (1863 – 1931) dcérou hájnika na pálffyovskom panstve. Mala nemecké školy, slovensky sa nikdy nenaučila. Bola jemnou, vzdelanou a optimistickou ženou, ktorá život zasvätila rodine.
Jozef Dérer sa stal vyhľadávaným advokátom, zastupoval často malých roľníkov a bol známy ako obhajca chudobných. Pred súdom používal slovenčinu odvolávajúc sa na národnostný zákon. Svojimi vedomosťami si získal uznanie a stal sa intelektuálnym vodcom národného hnutia malackého okresu .  Jozef Dérer patril k národne uvedomelým advokátom, stal sa jedným z prvých organizátorov národného života v Malackách a Stupave, angažoval sa aj v predvolebných kampaniach slovenských kandidátov do uhorského snemu. Jozef Dérer – sa zapájal aj do stavovského života advokátov - v bratislavskej advokátskej komore bol náhradným členom jej výboru (1903  - 1905).
Medzi jeho koncipientov patrili Jozef Kubina, Cyril Horváth - neskôr advokát a verejný notár v Senici, Rudolf Markovič – neskôr advokát v Novom Meste nad Váhom, Vladimír Trslín - neskorší predseda bratislavskej advokátskej komory, Ján Vanovič -  neskorší predseda Advokátskej komory v Turčianskom Sv. Martine, Adalber Stern a jeho syn Ivan Dérer. V rodine s úsmevom spomínali, že zvykol pravidelne kŕmiť myši v nádeji, že sa tak nepustia do jeho advokátskych spisov . 
Advokát Milan Ivanka spomína na to, že keď si v roku 1904 otvoril advokátsku kanceláriu v Trnave, v Bratislave „v tie časy tam nebolo slovenského advokáta. Dr. Slabeycius prišiel až o pár rokov pozdejšie. Ale mal som predsa radcu, podporovateľa, ba i priateľa v dr. Jozefovi Dérerovi. „Otec Dérer“ – tak sme ho my mladší volali – bol advokátom v Malackách a tiež často dochádzal do Bratislavy.“
Na Jozefa Dérera tých čias spomína i Ferdiš Juriga. Po svojej maturite ho navštívil, pretože chcel ako prebudený Slovák vidieť „pravého živého pansláva“, o ktorom „toľko vlastizradného čítal“. Jozef Dérer – „pekný bradatý pán fiškál“ ho prijal v Malackách veľmi milo, zhováral sa s ním a povzbudzoval ho k slovenskému povedomiu a i „štamperlíkom ponúkol“ Bol „ľudomilom, prebúdzal okolitých ľudí“. Vtedy sa Ferdiš Juriga spoznal i s osemročným Ivanom Dérerom .
Jozef Dérer a Paula Christenová mali deväť detí – päť dcér a štyroch synov.  Pretože Jozef bol evanjelik a jeho manželka Paula katolíčka, synovia boli pokrstení evanjelikmi a dcéry katolíčkami. Všetky deti hovorili troma jazykmi. Chlapci získali vysokoškolské vzdelanie a dievčatá maturitu . Ivan bol najstarším z detí. Jeho bratia Jozef (1887 – 1967) a Ladislav (1897 – 1960) sa stali lekármi (Jozef oftalmológom a Ladislav internistom) a univerzitnými profesormi, brat Alexander (1891 – 1975) stavebným inžinierom. Najstaršia dcéra Oľga (1885 – 1957) mala hudobné nadanie a súkromne vyučovala hru na klavíri. Jej dcéra Ester Šimerová–Martinčeková sa po štúdiu v Paríži vypracovala na jednu z najvýznamnejších osobností slovenského výtvarného umenia.
Detstvo Ivana Dérera
Ivan Dérer v Malackách nastúpil do Ľudovej školy. Učieval sa v aleji k zámku alebo v Pálfyovskom parku . Keď mal deväť rokov Paula Dérerova sa s deťmi presťahovala do Bratislavy. Deti tam nastúpili do škôl. Bývali v trojizbovom byte na Rybnom námestí. Matka s deťmi chodievali do divadla, plávali v Dunaji a doma si usporadúvali rodinné koncerty, na ktoré pozývali i rodinných známych. Ich otec naďalej pôsobil ako advokát v Malackách, na víkendy prichádzal za rodinou. Ivan Dérer nastúpil v Bratislave na štátne reálne gymnázium, zapájal sa do činnosti samovzdelávacieho krúžku a maturoval tam v roku 1901.
Rodina podnikala často výlety do okolia spoločne s otcovým najbližším priateľom advokátom Milošom Štefanovičom(1854 – 1904) a jeho rodinou. Aj on mal deväť detí . Štefanovič patril spolu s bratmi Mudroňovcami a Štefanom Fajnorom k štvorici najvýznamnejších slovenských advokátov tohto obdobia. Koncipientom bol u Matúša Dulu v Turčianskom Sv. Martine, kde pôsobil štyri roky, neskôr v Bratislave u Michala Mudroňa, ktorého kanceláriu prevzal. Štefanovič obhajoval Svetozára Hurbana Vajanského za článok v Národných novinách „Hyenizmus v Uhorsku“, ale napríklad aj  na známom Rumunskom Memorandovom procese v Kluži (1894). Jeho manželkou bola Elena Paulíny –Tóthová, ich dcéra Tatiana (1890-1916) sa vydala za advokáta Ľudovíta Medveckého (1878-1954). V roku 1903 sa rodina presťahovala do Martina – Štefanovič prijal kreslo riaditeľa Tatrabanky, no zakrátko zomrel (1904) a jeho vdova s deťmi sa vrátili do Bratislavy (1908), získali ten istý byt na Špitálskej, kde už raz bývali a obnovili i vzťahy s Dérerovcami.
Študent práva a koncipient
Ivan Dérer pokračoval od roku 1901 v štúdiu na Právnickej akadémii v Bratislave, kde absolvoval štyri semestre. Počas štúdii krátko vypomáhal v kancelárii Miloša Štefanoviča, neskôr i v kancelárii svojho otca. Tu sa spoznal so slovenskými advokátmi Milanom Ivankom, Samom Slabeyciusom a Augustínom Ráthom, s ktorými sa potom „často schádzali na dôverný priateľský rozhovor.“
Ivan Dérer pokračoval v štúdiu práva ďalšie dva roky na univerzite v Budapešti, ďalej vypomáhal v kancelárii svojho otca i Kolomana Somlaya. Doktorát zložil 26.10.1906. Po skončení štúdia nastúpil ako advokátsky koncipient do otcovej kancelárie v Malackách. Advokátsku skúšku zložil Ivan Dérer v Budapešti 26.10.1909 a od 11.11.1909 sa stal advokátom v Bratislave .
Ako advokát zastupoval v civilných veciach, obhajoval i v trestnom konaní a viac ráz pred prvou svetovou vojnou aj v politických procesoch proti Slovákom stíhaným pre presadzovanie národných práv.
Už vtedy sa aktívne zapojil aj do podpory slovenských kandidátov vo voľbách do uhorského snemu. V roku 1906 takto Ivan Dérer agitoval na Záhorí za Ferdinanda Jurigu a Pavla Blahu. Ferdiš Juriga spomína: „Z kancelárie otca poznal všetkých prebudených Slovákov, písal listy, články, chodil po dedinách z domu do domu. Bol mi vzácnym pomocníkom. Horlil natoľko, že pred samou voľbou v Kuchyni pred polnocou chceli ho žandári zavrieť aj so mnou.“
Spolu s Milošom Krnom, Ľudovítom Bazovským, Ľudovítom Medveckým, no najmä s Emilom Stodolom a Augustínom Ráthom patril k tým slovenským advokátom, ktorí pestovali i právnu vedu. Ivan Dérer publikoval v Právnom obzore, ale aj inde , v publikačnej činnosti pokračoval aj po vzniku ČSR .
Jela Štefanovičová – manželka Ivana Dérera
Ivan Dérer po tom, čo sa stal advokátom, si za manželku vzal Jelu Štefanovičovú (1892-1976), dcéru advokáta  Miloša Štefanoviča (1854-1904). Poznali sa od detstva.Jela Štefanovičová bola vzdelaná mladá dáma. S Ivanom Dérerom sa zosobášili v roku 1912. Nevesta mala dvadsať a ženích 28 rokov. Jeho otec neprejavil veľké nadšenie, zrejme predpokladal, že jeho syn si vyberie manželku z bohatšej rodiny .
Ivan Dérer s Jelou Štefanovičovou mali dcéru Soňu  (1915 – 1999) a o štyri roky neskôr sa im narodil syn Vladimír (nar.1919) . Ivan Dérer sa venoval rodine – ako spomína jeho dcéra, chodievali  na rodinné výlety električkou z Bratislavy do Viedne, kde navštevovali galérie, koncerty, Schönbrunn, či Práter, ale aj na turistiku, ktorú mal Ivan Dérer v obľube a vždy upozorňoval deti na pekné výhľady, ale aj na to, že jej otec dobre kreslil a často si na okraje novín kreslil hlavy z parlamentu .
            Prvá sv. vojna, národné aktivity a vznik ČSR
Pod vplyvom otca mal Ivan Dérer blízko k hlasizmu, propagoval československú spoluprácu a jednotu, prispieval do novín a časopisov .
Po vypuknutí 1.sv. vojny v deň mobilizácie (24.7.1914) uverejnil (to už bol advokátom) v Národnom hlásniku radikálny článok Hyeny chcú vojnu, v ktorom protestoval proti vojne. Smrť následníka trónu označil za zámienku pre vojnu a volá po spravodlivosti voči národom: „Dajte Slovanom a Rumunom to, čo im je k holému životu potrebné (...) !“ . Za článok bolo proti nemu začaté vyšetrovanie a bol na jeden deň uväznený. Trestné konanie proti nemu nebolo ukončené, maďarská a nemecká tlač ho označili za vlastizradcu, masy maďarských a nemeckých vlastencov mu porozbíjali okná na jeho byte na Suchom mýte a „ohrozovali ho i na živote.“ Dostal sa na zoznam nebezpečných panslávov, musel ihneď narukovať a bol odvelený na východný front „ako na smrť určený“ . V bojoch bol ranený, prevelený so Sedmohradska, odkiaľ sa vďaka Kornelovi Stodolovi, vedúcemu slovenského oddelenia cenzúrneho úradu, dostal v októbri 1915 do Viedne na cenzúrny úrad .
Viedeň bola významným centrom pre Slovákov, bola mimo  dosahu uhorských orgánov. Tu sa stretali Milan Hodža, Ivan Krno, advokáti Matúš Dula, Milan Ivanka, Emil Stodola, či Ľudovít Bazovský s českými poslancami Václavom Klofáčom, Vlastimilom Tusarom, či Aloisom Rašínom. Tu sa rokovalo aj o možnostiach ústavnoprávneho usporiadania budúceho Československa. Dérer odtiaľ cestoval do Martina na deklaračnú poradu 30.10.1918 a priniesol tam správy o rokovaniach.
Deklaračné zhromaždenie nevedelo, že medzinárodnoprávne už Československý štát, ktorého súčasťou malo byť aj Slovensko, existoval. Zhromaždeniu, ktorého sa zúčastnilo i viacero advokátov predsedal Matúš Dul. Bola ustanovená dvadsaťčlenná  Slovenská národna rada (jej členmi boli advokáti Ľudovít Bazovský, Matúš Dula, Ján Ružiak, Emil Stodola, Ján Vanovič) a prijatá deklarácia, ktorou označila Slovenská národná rada slovenský národ za súčasť jednotného československého národa a pre tento národ žiadala ako jeho čiastka úplnú nezávislosť. Matúš Dula ho poveril na druhý deň odcestovať s textom Martinskej deklarácie do Prahy a deklaráciu odovzdať Revolučnému národného výboru, ktorý sa transformoval na Revolučné Národné zhromaždenie. Jeho členom sa stal i Dérer .
            Pri rokovaní o zákonoch, ktoré mali upraviť prechodné pomery na Slovensku, Dérer prispel k prijatiu koncepcie, podľa ktorej nemali na Slovensku prestať platiť uhorské zákony a mal byť aj na Slovensko rozšírený rakúsky právny poriadok. Dérer odmietol takúto unifikáciu ako radikálnu, ktorá by spôsobila skôr chaos ako žiaducu jednotu a právnu bezpečnosť, ako neadekvátne zjednodušené riešenie . Bola zvolená cesta postupnej unifikácie so snahou o rozvoj slovenského právnického jazyka .
Dérer sa stotožnil s masarykovským chápaním politického čechoslovakizmu a po celý život sa dôsledne staval na odpor proti akémukoľvek oslabovaniu československej jednoty . Stal sa členom Dočasnej Šrobárovej vlády pre Slovensko. Mal v nej na starosti vojsko, četníctvo, železnice, poštu a telegrafy. Dočasná vláda odcestovala na Slovensko s 90 českými četníkmi a 86 vojakmi . Na zhromaždení v Skalici 6.11.1918 vyhlásila prevzatie štátnej moci československými orgánmi .
Ivan Dérer vstúpil v roku 1919 do Československej sociálnodemokratickej strany, ktorá už pôsobila v celom štáte a ako jej kandidát sa v roku 1920 stal poslancom  Národného zhromaždenia a bol ním až do roku 1938. Po vzniku ČSR Ivan Dérer rok a pol pôsobil ako referent pre pravosúdie Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska. Ministrom s plnou mocou pre Slovensko bol v tom čase Vavro Šrobár. Ivan Dérer mal na starosti zabezpečiť prevzatie uhorských súdov na Slovensku a ich podriadenie Československej republike. Milan Ivanka zhrnul jeho činnosť slovami: „Zorganizoval behom mesiaca celú súdnu službu na Slovensku“ . V roku 1919 uverejnil v Právnom obzore článok  O súdobníctve na Slovensku , v ktorom zdôraznil, že „Súdobníctvo nesmie sa dostať na šikmú revolučnú plochu a ono znamenať musí v obklopujúcom ho revolučnom vlnobití stály bod. Justícia je fundamentom československej republiky a musí ním byť aj na Slovensku.“ V roku 1919 zvolal Ivan Dérer Prvý zjazd právnikov slovenských do Žiliny, kde ministerstvo s plnou mocou pre Slovensko do februára 1919 sídlilo. Tento zjazd mal význam i pre advokáciu, pretože v tomto ministerstvo spravodlivosti v Prahe pripravovalo zmeny v úprave advokácie.
Minister s plnou mocou pre správu Slovenska a minister pre zjednotenie zákonov a unifikáciu správy
V máji 1920 po Šrobárovom odstúpení bol Dérer vymenovaný Ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska a bol ním do septembra 1920 . V tom čase ministerstvo unifikácie pripravilo personálny návrh na členov správneho výboru Advokátskej komory v Turčianskom Sv. Martine. Medzi nimi bol i Ivan Dérer. Nakoniec nomináciu pre množstvo povinnosti v štátnej správ neprijal . 
V rokoch 1921-22 vykonával Ivan Dérer funkciu ministra pre zjednotenie zákonov a unifikáciu správy . Dérer považoval unifikáciu právneho poriadku za nevyhnutnú aj v záujme jednoty nového štátu. Významným prvkom unifikácie boli i kodifikačné práce.
Od 7.10.1922 Dérer ministerskú funkciu nevykonával. Nasledujúce štyri roky bol poslancom a advokátom.
V roku 1926 bol vymenovaný znova za  ministra pre zjednotenie zákonov a unifikáciu správy v druhej vláde Antonína Švehlu, funkciu vykonával krátko .
Lex Dérer
Dérer vytvoril v roku 1926 návrh ústavného zákona o udelení československého občianstva, ktorý bol prijatý 1.7.1926 (úst. zák. č. 152/1926 Sb. z. a n. o udelení štátneho občianstva československého niektorým osobám), ktorý bol nazývaný „Lex Dérer“. Už prv sa téme odborne venoval napríklad v článku „ O automatickom nabývaní domovskej príslušnosti na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi“ . Cieľom úpravy bolo vyriešiť problémy občianstva dotýkajúce sa množstva obyvateľov Slovenska a Podkarpatskej Rusi, teda dopomôcť tým bývalým uhorským štátnym občanom k domovu, ktorí následkom „terajšej medzinárodnej konstellácie“ a  vzhľadom na maďarské právo ostali bez občianstva , avšak zároveň sa snažil predísť tomu, aby sa občanmi nestali „osoby toho nehodné a štátu nepriateľské“ .  Dérerov návrh získal podporu ústavnej väčšiny. Jeho význam spočíval aj v tom, že pre mnohé aj právnické povolania vrátane advokácie, bola podmienkou vstupu, resp. návratu, do povolania československé štátne občianstvo . Lex Dérer bol svojou povahou iba dočasným riešením, ktoré určitý osoh prinieslo, avšak predpokladalo prijatie definitívnej úpravy . Zákon bol ministerstvom aplikovaný veľmi reštriktívne  a preto neuspokojoval . Neskôr sa Dérer podieľal aj na príprave novej kodifikácie štátneho občianstva v roku 1928, ktorá však nebola prijatá .      
Dérer a Tuka
Po tom, čo poslanec HSĽS Vojtech Tuka uverejnil začiatkom roku 1928 v Slovákovi článok „V desiatom roku Martinskej deklarácie“ s podtitulom „Štátnofilozofická úvaha“, v ktorom sa odvolával na tajnú klauzulu Martinskej deklarácie, článok sa stal predmetom diskusií i v Národnom zhromaždení. Zapojil sa do nich aj Dérer, ktorý už od začiatku Tukovej politickej činnosti  spolu s Milanom Ivankom upozorňoval na jeho podozrivé kontakty. Dérer vo svojom vystúpení označil článok ho za premyslený politický čin smerujúci k rozbitiu republiky. Po tom, čo v máji 1928 podal Milan Ivanka proti Tukovi trestné oznámenie, Dérer kritizoval pomalosť procesu zbavenia poslaneckej imunity Tuku a podieľal sa i na odhalení protištátnej Tukovej činnosti. Dérerove postoje k Tukovi vychádzali z jednoznačného odmetania autonomistickej myšlienky . Ako je známe, Tuka  bol uznaný vinným Krajským súdom v Bratislave z trestného činu vojenskej zrady a prípravy úkladov o republiku a odsúdený na 15 rokov odňatia slobody. Ako sa ukázalo neskôr, predstavitelia HSĽS Dérerovi jeho účasť na odhalení protištátnej činnosti Vojtecha Tuku nikdy nezabudli.
Advokát
            Ivan Dérer ako advokát sídlil v období medzi výkonom funkcie ministra pre zjednotenie zakonov a unifikáciu správy (teda v rokoch 1923 – 1925) v Bratislave na Sennom rýnku 15.  
            V roku 1923 zamestnal ako koncipienta Jaroslava Dvořáka. Jaroslav Dvořák (1894 – 1963) sa narodil 26.6.1894 v Brne v rodine gymnaziálneho profesora dejepisu, bol českej národnosti. Právo začal študovať vo Viedni, ale po dvoch rokoch musel narukovať. Zo zdravotných dôvodov slúžil v poľnom lazarete v Poľsku. Po smrti otca a vzniku Československa sa prihlásil do štátnej administratívy na Slovensko. Bol pridelený do Myjavy ako zástupca okresného náčelníka . Zároveň pokračoval v štúdiu práva na Karlovej univerzite v Prahe a po dvoch rokoch bol promovaný doktorom práv . Stal sa členom sociálnodemokratickej strany . V roku 1922 nastúpil ako koncipient v Myjave k Jánovi Krnovi, zaťovi Štefana Fajnora. Doktor Krno však po roku prijal miesto verejného notára v Bratislave a svoju advokátsku kanceláriu zatvoril. Dvořákovi ponúkol koncipientské miesto Ivan Dérer. Hoci Dvořák mal v úmysle byť v budúcnosti advokátom v Myjave, pretože Krno mu prenechal byt aj kanceláriu so zariadením a nevybavenými vecami, ktorú mal neskôr prevziať – nakoniec ponuku Ivana Dérera prijal.
Dérer v tomto období poskytol možnosť dokončiť si u neho koncipientskú prax i dr. Ivanovi Markovičovi. Ivan Markovič (1888 – 1944) pochádzal z Myjavy, bol synom Ľudmily rod. Boorovej a lekára a národovca Júliusa Markoviča (1860-1913), ktorý patril k iniciátorom československých luhačovických porád. Strýkom Ivana Markoviča bol advokát Rudolf Markovič (1868 – 1934) , ktorý časť svojej osnovníckej praxe vykonal v  Malackách u Jozefa Dérera. Ivan Markovič študoval právo v Budapešti a v Lipsku, doktorát získal v roku 1911. Koncipientom bol najprv v Budapešti, u Miloša Krnu v Novom Sade a u svojho strýka Rudolfa Markoviča v Novom Meste nad Váhom . Prax počas vojny musel prerušiť, bojoval na haličskom fronte, padol do ruského zajatia a tam sa zúčastnil na tvorbe légií spolu s Tajovským a Jesenským. V roku 1918 odišiel do Francúzska, bol tajomníkom Československej národnej rady, spolupracoval s Masarykom a Štefánikom. Aj Markovič v roku 1919 vstúpil do Československej sociálnodemokratickej strany robotníckej, spoločne s Dérerom boli v jej vedení na Slovensku. Aj Markovič bol v roku 1918 referentom na Ministerstve s plnou mocou pre Slovensko za ministrovania Vavra Šrobára a bol i poslancom Revolučného Národného zhromaždenia v Prahe. V roku 1920 bol krátko ministrom obrany, v rokoch 1922 – 25 ministrom pre zjednotenie zákonov a organizáciu správy (po Ivanovi Dérerovi) a spravoval i rezort školstva a národnej osvety. Po tom čo v roku  1925 prestal vykonávať funkciu ministra pre zjednotenie zákonov a organizáciu správy a vo voľbách do NZ v roku 1925 neuspel, vrátil sa do advokácie a po dokončení koncipientskej praxe u Ivana Dérera zložil advokátsku skúšku 21.3.1926 a stal sa advokátom v Bratislave . Do advokácie sa vtedy vrátil napriek tomu, že mu bolo ponúknuté význačné miesto v diplomatickej službe, čo bola z hľadiska existenčného veľmi lákavá ponuka. Podľa hodnotenie Dérera – Markovič odmietol, lebo „túžil po aktívnej práci a zdanlivá pohodlnosť zamestnania diplomata nevyhovovala jeho agílnej povahe“ . Neskôr v rokoch 1929-1938 bol Markovič znova poslancom Národného zhromaždenia, bol členom ústavnoprávneho výboru a podpredsedom poslaneckej snemovne. Dérer a Markovič sa stali spoločníkmi v advokátskej kancelárii.
Spoločníctvo v kancelárii ponúkli aj Jaroslavovi Dvořákovi, ktorý sa stal advokátom ešte v roku 1924 . A tak Dvořák ostal v Bratislave na Myjavu sa nevrátil. Kúpil si trojizbový byt v novostavbe Penzijného ústavu na rohu Palisád a Čelakovského ulice, ktorý stavalo družstvo Slovenský domov . V roku 1924 si za manželku vzal Ľudmilu, rod. Šimonovičovú (1900 – 1984) – spisovateľku Zuzku Zgurišku. Jaroslav Dvořák bol spoluzakladateľ Umeleckej besedy a dlhoročný tajomník jej výtvarného odboru (1926 – 47). Aj jeho syn Tomáš vyštudoval právo, ale do advokácie nevstúpil. Ako advokát obhajoval okrem iných i rodinného priateľa spisovateľa a učiteľa Petra Jilemnického, ktorý bol obžalovaný podľa zákona na ochranu republiky v súvislosti s prejavom na komunistickej schôdzi v Hlohovci – nakoniec bol odvolacím súdom v Bratislave oslobodený. Že to nebolo ľahké potvrdzuje aj Jilemnický, ktorý sa vyjadril, že mu Dvořák zachránil existenciu . Pretože obaja jeho spoločníci boli zaneprázdnení politickými záležitosťami , bol pracovne vyťažený. Dopoludnia pojednával, úradovalo sa aj popoludní, medzitým mu ostali dve hodiny na obed a domov sa vracal až večer okolo siedmej .
V roku 1924 zamestnal Dérer aj ďalších dvoch koncipentov – Artura Jiráka a Františka Šafářa. Obaja u neho vykonali celú prax a stali sa advokátmi, no v kancelárii neostali. Artúr Jirák sa narodil v Prahe na KrálovskýchVinohradoch  (1892), právo študoval v Prahe, pracoval najprv v Banke československých légií. Tak ako mnohí pôvodom českí advokáti, Slovensko opustil v roku 1939, kanceláriu prenechal svojmu spoločníkovi Antonovi Vyskočilovi a usídlil sa ako advokát v Prahe .  Aj František Šafář promoval v Prahe, najprv pôsobil na generálnom finančnom riaditeľstve . Aj on bol vymazaný zo zoznamu advokátov v roku 1939 .
Väčšinu Dérerovej klientely tvorili obyvatelia z jeho rodného kraja, najviac z Malaciek. Drobných klientov neodmietal. Ako spomína Tomáš Tvarožek ich procesy „viedol roky, kým ich úspešne neskončil, trebárs nedostal zaplatené ani kolky, ktoré v procese potreboval“ . Podľa spomienok Jaroslava Dvořáka, klientov „bola často plná čakáreň a ešte aj na chodbe stáli – a my sme nie raz trnuli, keď niekto vylieval svoje srdce dnu u dr. Dérera pridlho, sedel tam i hodinu i dve -  a tí vonku trpezlive čakali, celý dlhý rad – dokedy že to bude trvať, kým sa všetci vybavia“ . Keď Dvořákovi pripadla úloha predstaviť Dérera ako ako advokáta do zborníka k jeho päťdesiatke , zdôraznil, že Dérer bol dobrým znalcom ľudí a „zdrojom tejto jeho znalosti je v značnej miere jeho styk s ľuďmi v advokátskej kancelárii. A to zase tesne súvisí s vlastnosťou dr. Dérera, že aj ako advokát je v prvom rade človekom“. Dérer vedel byť vždy ku svojim klientom „otvorený, bezprostredný a úprimný, skrátka ľudský. Nenasadzoval si masku tajomného čarodeja, ktorý do svojich kúziel nedovolí nikomu nahliadnuť, nezvykol vyžadovať slepú a hluchú dôveru, ktorou laikovia povinní sú neomylnému odborníkovi, keď mu raz zverili svoju záležitosť (..) Vypočul trpezlive a rád tie často až priobšírne náreky a spovedi, a keď uznal, že je sťažovateľ v práve, nie len pomoc prisľúbil ale aj poctive sa o vec staral. Práve tak ľudsky a otvorene vysvetlil, že sa nedá nič robiť, keď záležitosť bola vopred beznádejná. Účinok tejto vlastnosti Dérerovej bol, že ľudia mali k nemu dôveru, nie len to, mali ho radi.“ Dérer tak ako mal „ľudský pomer k ľuďom, práve taký ľudský bol jeho pomer k advokátskym záležitostiam, či li ku causám.“
Dvořák vyzdvihol i ďalšiu z charakteristík Dérera ako advokáta a na ilustráciu uviedol jeden z Dérerových prípadov. Napísal: „I najdokonalejšie právo má svoje slabiny (...) Tieto prejavia sa skôr, či neskôr v praktickom upotrebení práva tak, že podľa písanej normy je právu urobené zadosť, zatiaľ čo srdce Ti  kričí o zjavnej bezprávnosti. Voči takým prípadom bol dr. Dérer vždy veľmi citlivý, takéto prirodzené bezprávie ho bolelo a urážalo a navonok sa javilo tak, že s obdivuhodnou húževnatosťou pracoval k tomu, aby tomu, čo cítil ako prirodzené právo, dopomohol k víťazstvu. Vybojoval tak mnohé boje, niekedy víťazne, niekedy bezúspešne...“ .
Na ilustráciu Jaroslav Dvořák opísal jeden z Dérerových prípadov: Dérer zastupoval vdovu a jej štyri „nezaopatrené dietky“ po obeti vraždy, ku ktorej došlo v roku 1923 v obci neďaleko Bratislavy. Po tom, čo traja svedkovia odprisahali, že videli ako podozrivý polenom udrel obeť do hlavy a tá klesla smrteľne zranená, bol podozrivý uznaný vinným bratislavskou sedriou. Odsúdený však v odvolaní označil iných dvoch svedkov, ktorí pod prísahou potvrdili, že smrteľnú ranu obeti jej spôsobila iná osoba. A tak súdna tabuľa odsúdeného oslobodila, čo odôvodnila tým, že nemôže uveriť trom svedkom, ktorí usvedčovali odsúdeného, keď sú tu iní svedkovia, ktorí usvedčujú iného. Bolo začaté trestné stíhanie proti novému podozrivému a bratislavská sedria ho uznala vinným. I ten sa odvolal a súdna tabuľa ho oslobodila – s odôvodnením, že dvom svedkom, ktorí ho usvedčujú, nemožno uveriť, pretože traja iní svedkovia svedčili, že páchateľom je prvý podozrivý. A tak „Dérer stál po tri a pol ročnej práci pred bizardnou situáciou, že boli tu dvaja ľudia, o ktorých sa vedelo, že jeden alebo druhý smrť spôsobil a preca obidvaja boli oslobodení. Pamätám sa, s akou svedomitosťou robil vtedy obšírnu zmätočnú sťažnosť menom vdovy na Najvyšší súd do Brna. Táto práca mala natoľko úspech, že Najvyšší súd rozsudok súdnej tabule zrušil a upravil ju k novému prejednaniu veci.“ Súdna tabula zopakovala dokazovanie, odobrala sa i na miesto samé, vypočula množstvo svedkov a dospela k záveru, že páchateľom je prvý podozrivý. Súdna tabuľa novým rozsudkom znovu v poradí druhého obvineného oslobodila a najvyšší súd rozsudok potvrdil. „A tak hoc nebolo tretieho človeka, ktorý by ako páchateľ prichádzal do úvahy, preci  obidvaja boli právoplatne oslobodení. Toto bol efekt päťročného súdneho pokračovania! (...) Podľa platného práva nemohol súd nič iného ako oboch oslobodiť, ačpráve vedel, že jeden z nich smrť zapríčinil. Poneváč však nemohol s určitosťou povedať, ktorý z nich to je, musel oslobodiť obidvoch. Na druhej strane nič nie je pochopiteľnejšieho, ako to, že takýto výsledok nemohol uspokojiť nikoho, kto má živý smysel pre objektívnu spravedlnosť (...) Spomínam tento prípad preto, lebo dosiaľ mám v živej pamäti, s akým elánom sa dr. Dérer celých päť rokov bil za to, aby dostalo sa zadosťučinenia vdove a štyrom nezaopatreným dietkam aspoň tým, že by vrah ich otca bol podľa práva potrestaný a ako sa dlho nevedel smieriť s tým, že shodou okoností formálne právo zabránilo, aby tejto spravedlnosti bolo učinené zadosť.“
 Ivan Dérer medzitým presťahoval kanceláriu na Michalskú 25 a v roku 1928 prijal svojho posledného osnovníka - spisovateľa Ivana Horvátha. Ten bol synom senického advokáta Cyrila Horvátha, ktorý bol kedysi osnovníkom Jozefa Dérera. Ako osnovník u Ivana Dérera pracoval rok , pretože Ivan Dérer bol vymenovaný za ministra školstva a národnej osvety. Ivan Horváth potom pokračoval v praxi v rovnakej kancelárii, avšak už ako koncipient Ivana Markoviča. Ivan Horváth sa stal verejným notárom a neskôr advokátom.
Po troch rokoch tak Dérer prerušil výkon advokácie, avšak výslovne advokátsku komoru žiadal, aby ho zo zoznamu advokátov nevymazala. V liste komore píše: „Podpísaný Dr. Ivan Dérer, advokát v Bratislave, bol som dňa 7.decembra 1929 vymenovaný za ministra školstva a národnej osvety. V dobe môjho ministrovania nebudem prevádzať advokátsku prax. Z tohto dôvodu odovzdal som moju advokátsku kanceláriu a jej záležitosti advokátovi Drovi. Ivanovi Markovičovi v Bratislave, ktorý i dosiaľ prevádzal svoju advokátsku prax v tých samých miestnostiach, kde bola aj moja advokátska kancelária. Úctive žiadam, aby Ste vzali na vedomie, že až do ďalšieho advokátsku prax neprevádzam, pri tom však žiadam, aby som bol ponechaný naďalej v rade členov Advokátskej Komory“ .
Počas jeho ministrovania bola v zoznamoch advokátov pri jeho mene uvedená poznámka „nevykonáva privátnu prax“. Ako sídlo uvádzal naďalej Michalskú 25 a keď sa jeho spoločníci presťahovali na Hodžovo námestie 3-4, uvádzal rovnakú adresu. 
Spoločná advokátska kancelária Jaroslava Dvořáka, Ivana Markoviča a Vladimíra Trslína
            Ivan Markovič a Jaroslav Dvořák ďalej vykonávali advokáciu spoločne aj s Vladimírom Trslínom. Aj Vladimír Trslín (1886 – 1947) bol Dérerovým rovesníkom a roky sa poznali. Keď sa Dérer stal advokátom, Vladimír Trslín bol koncipientom u jeho otca.  Vladimír Trslín študoval právo na Kráľovskej právnickej akadémii v Bratislave a na univerzite v Budapešti. Aj on bojoval v 1. sv. vojne, dostal sa do ruského zajatia a vstúpil do československých légií. Jeho názory formovali hlasisti a Masaryk. V roku 1921 si otvoril advokátsku kanceláriu v Bratislave, krátko pracoval na Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska. Aj Trslín patril k propagátorom československej vzájomnosti. Právnickými článkami a štúdiami prispieval do Právneho obzoru a iných časopisov . Po vzniku Advokátskej komory v Bratislave bol v roku 1936 vymenovaný za jej predsedu.
Koncipienti spoločnej kancelárie Jaroslava Dvořáka, Vladimíra Trslína a Ivana Markoviča
Spoločná kancelária Jaroslava Dvořáka, Vladimíra Trslína a Ivana Markoviča zamestnávala viacerých koncipientov. Okrem spomínaného Ivana Horvátha tu ako koncipienti postupne  pracovali - avšak pomerne krátko Matej Vaníček , Fedor Thurzo , Viktor Schatz , Anna Janková , nevlastný syn Vladimíra Trslína Matúš Považaj , Adolf Heidrich a Gejza Rácz .  
Celú svoju koncipientskú prax v tejto kancelárii u Jaroslava Dvořáka ako školiteľa vykonal Branislav Šimonovič a to v rokoch 1933 - 38 . Branislav Šimonovič (1904 – 1964) bol bratom Dvořákovej manželky Zuzky Zgurišky. Gymnázium navštevoval v Bratislave, právo študoval v Prahe na Karlovej univerzite. Advokátsku skúšku zložil v Prahe v júni 1938 a stal sa advokátom v Bratislave . Bol ním do roku 1948, po vojne bol i námestníkom žalobcu Advokátskej komory v Bratislave.
Koncipientami v tejto spoločnej kancelárii boli i synovia dvoch významných slovenských architektov  – Dušana Jurkoviča a Milana Michala Harmincza. Pracovali tam dva roky v rokoch 1932 - 1934 súčasne:
Pavel Jurkovič (1907 – 2005) sa narodil v Brne ako najmladší z troch synov architekta Dušana Sama Jurkoviča (1868 – 1947), ktorý pochádzal z Myjavy a od roku 1922 pôsobil ako samostatný architekt v Bratislave, kde spolupracoval i s architektom Mergancom. Jeho druhý syn - Juraj Jurkovič (1904-1963), fotograf, si za manželku vzal Jelu, rod. Markovičovú (1913-1964), dcéru advokáta Ivana Markoviča, ktorý tiež pochádzal z Myjavy ako Dušan Jurkovič . Pavol Jurkovič právo študoval na Komenského univerzite v Bratislave a po skončení štúdia nastúpil koncipientskú prax, Školiteľom mu bol  Jaroslavovi Dvořák Po dvoch rokoch prestúpil ku Karolovi Listopadovi v polovici roku 1934 z advokácie odišiel, pracoval v Hypotečnej banke v Bratislave .
Ivan Harminc (1906-1990) bol vedený iba ako Markovičov koncipient .  Narodil sa v Žiline. Jeho otec architekt Milan Michal Harminc (1869-1964) ako architekt pôsobil v Budapešti, Liptovskom Mikuláši (kde navrhol vilu advokátovi Emilovi Stodolovi) a od roku 1922 v Bratislave. Ivan Harminc Študoval právo v Bratislave. Ako koncipient nastúpil v roku 1930 k Ernestovi Palánovi v Bratislave, po vojenskej službe pokračoval u Miloša Laučíka v Liptovskom Mikuláš, odkiaľ prestúpil k Ivanovi Markovičovi. Po zložení advokátskej skúšky v roku 1936 pracoval ďalej ako koncipient u Markoviča až do februára 1937, keď nastúpil ako kandidát do kancelárie verejného notára v Bratislave Jozefa Kállaya. O zápis do zoznamu advokátov požiadal až v roku 1939, hodlal vykonávať advokáciu v Bratislave, avšak „vzhľadom na mimoriadne pomery“ bol zapísaný ako advokát so sídlom v Žiline, neskôr presídlil do Hlohovca. Počas vojny bol zaistený Gestapom, do advokácie sa po vojne vrátil, bolo mu určené sídlo v Nových Zámkoch. Tam nakoniec nenastúpil a z advokácie odišiel do štátnych služieb. .
Dérerova a Dvořákova vila
Napriek tomu, že advokátska kancelária zamestnávala synov architektov Jurkoviča i Harmincza, keď sa spoločníci kancelárie v roku 1933 rozhodli nechať si naprojektovať rodinné vily, oslovili iného architekta – Jindřicha Merganca.
V tom čase boli na predaj staré záhrady nad hradom vedľa výpadovej cesty na Prahu na dnešnej Mudroňovej ulici. Traja spoločníci kancelárie, medzi nimi Ivan Dérer a Jaroslav Dvořák si tam v apríli 1933 kúpili tri susediace pozemky (Dvořákov bol uprostred) s tým, že si tam nechajú postaviť vily na bývanie. Z týchto pozemkov bol veľkolepý výhľad na mesto a z druhej strany na Dunaj .   Dvořákovcom na stavbu požičala peniaze Mestská sporiteľňa, v ktorej bol Dérer predsedom správnej rady. Hoci Dérer v tom čase žil ako minister školstva a národnej osvety prevažne v Prahe, chcel mať v Bratislave vilu, v ktorej hodlal bývať na penzii.
Architekt Jindřich Merganc (1889 – 1974) pôvodom zo Žamberku v Čechách, bol významný predstaviteľ medzivojnovej moderny. V Bratislave si v roku 1923 s Otomarom Klimešom založil projekčnú kanceláriu. Na Mudroňovej ulici a v okolí zrealizoval do roku 1938 viac než dvadsať víl , ale napríklad aj Kochovo sanatórium. V roku 1933 tu navrhol spolu s Klimešom tri právnické vily – Dérerovu vilu v klasickom duchu meštianskych víl prvej republiky (č. 28), hneď vedľa nej vilu dr. Dvořáka (č. 26) a o dva domy späť v roku 1935 vilu sudcu Zmeškala .  Dérerova i Dvořákova vila boli stavané súčasne a naraz už v decembri 1933 boli i kolaudované. Vila Jaroslava Dvořáka je jednou z najlepších svojho druhu v tridsiatych rokoch na Slovensku , stala sa miestom stretnutí bratislavských umelcov spriaznených s rodinou majiteľa .
Dérer vo svojej vile však nakoniec nikdy trvalo nebýval a prišiel o ňu. Najprv mu ju zabavil Slovenský štát, ktorý považoval Dérera za nepriateľa. Po vojne bola nakoniec Dérerovi vrátená, avšak nie nadlho, pretože keď bol odsúdený v roku 1955 jedným z trestov bolo i prepadnutie majetku .
Ďalší právnici z rodiny Dérerovcov
Ivan Dérer nebol jediným advokátom v rodine. Advokátom sa stal aj jeho bratranec Ján Vladimír Dérer (1885 – 1924), syn už spomínaneho Jána Dérera, profesora na slovenskom gymnáziu v Revúcej a Martine.
Ján Vladimír právo študoval na Univerzite v Kluži (1904 - 7). V roku 1910 získal doktorát a stal sa advokátskym koncipientom. Počas 1. sv. vojny musel narukovať a vojakom bol až do jej skončenia. Po vojne krátko pôsobil na bratislavskom magistráte, v roku 1919 zložil advokátsku skúšku v Banskej Bystrici a stal sa advokátom so sídlom v Bratislave . Pôsobil aj v advokátskej kancelárii Ivana Dérera a Vladimíra Trslína . Slovenský spisovateľ Tido Gašpar píše vo svojich spomienkach o tom, že s Jánom Dérerom mal súboj kvôli žene. Šermovali jazdeckými šabľami, hoci ani jeden z nich nešermoval dobre, nakoniec Gašpar Dérera sekol do líca a súboj sa skončil. Gašpar spomína na tento súboj ako na „rytiersky výčin gavalierského bohémstva“ . K súboju došlo v roku 1923 a išlo zrejme o jeden z posledných súbojov v Bratislave. Advokáciu vykonával Ján Dérer však iba päť rokov do svojej predčasnej smrti , zomrel 8.7.1924 v Bratislave na srdcové komplikácie po operácii slepého čreva.
            Ďalšími právnikmi v rodine Dérerovcov boli aj dve z detí učiteľa na evanjelickej škole v Liptovskom Petri Fridricha Dérera (1860 – 1939) - Emil Dérer (1905 – 1956) bol štátnym úradníkom a Emma Dérerová sa po promócii na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1937) stala sa sudkyňou, za manžela si vzala advokáta Juraja Sinaya (1909 - 1977) .
Minister školstva a národnej osvety (1929 – 1934)
Ministrom školstva a národnej osvety bol Dérer v rokoch 1929 – 1935 . Hoci sa v tejto súvislosti presťahoval do Prahy, do Bratislavy sa často a rád vracal. Výkon tejto funkcie bol vybočením z dovtedajšieho profesionálneho Dérerovho právnického života, no novej funkcii sa venoval s plným nasadením a videl v nej možnosť presadzovať svoje názory na česko-slovenské vzťahy, ale i pozdvihnutie Slovenska.
Ako minister sa usiloval demokratizovať školskú správu. Počas jeho pôsobenia bolo zriadené na Slovensku a na Podkarpatskej Rusi množstvo nových ľudových a meštianskych škôl, bolo vystavané mnoho nových školských budov. Dérer sa rád zúčastňoval na ich slávnostnom otváraní. Pokračoval v školskej reforme začatej jeho predchodcom, snažil sa legislatívne vytvoriť stav, keď prevádzkové náklady škôl budú znášať obce a náklady na platy učiteľov štát, učitelia sa mali stať štátnymi zamestnancami, čím by boli obmedzené zásahy do ich práce najmä zo strany miestnych orgánov. V Bratislave za jeho pôsobenia vo funkcii vznikla Pedagogický akadémia. Dérer presadzoval aj účasť rodičov detí na činnosti škôl prostredníctvom rodičovských združení, podávanie teplej stravy v školách deťom .  

V roku 1933 mu bol udelené najvyššie Štátne vyznamenanie Francúzskej republiky – Rád čestnej légie.
 Dérer mal okrem iného zásluhu i na postavení školskej budovy v Slovenskom Pravne, odkiaľ pochádzal jeho otec , ale aj novej budovy Štátnej meštianskej a ľudovej školy v Malackách, ktorá bola pomenovaná po jeho otcovi Jozefovi Dérerovi. Budova bola postavená podľa projektu architekta Juraja Chorváta, ktorý sa touto prácou etabloval ako schopný moderný architekt; je najlepšou funkcionalistickou stavbou v meste. Na jej otvorenie v septembri 1932 prišiel i Ivan Dérer. Mesto Malacky mu o rok udelilo čestné občianstvo (7.6.1933).
Ivan Dérer bol v tomto období i predsedom správnej rady Mestskej sporiteľne v Bratislave .  Riaditeľ sporiteľne Tomáš Tvarožek - spomína na Dérera a pripomína jeho ľudské vlastnosti.  Raz, keď bol v Bratislave, nechal Dérer zvolať zasadnutie správy na určitú hodinu, avšak neprišiel, všetci ho čakali. A tak Tvarožek volal k nemu do úradu – na školský referát, či na stretnutie nezabudol. Dozvedel sa, že pán minister už do Mestskej sporiteľne odišiel: „Školský referát je na osem minút cesty. Musí tu byť teda každú chvíľu. Čakáme ďalej. Keď to trvá už hodinu, podpredseda navrhne začať (...) Jednanie trvá ďalšiu hodinu – no predsedu niet. Jednanie končí. Na druhý deň sa dozvieme, že pol hodiny po skončení nás hľadal pán predseda. Nemohol skôr prísť, lebo – ako asi každý vie – on chodí ako minister pešo a cesta Špitálskou ulicou trvá mu dve a pol hodiny. Každý ho zastaví a on s každým bez rozdielu pohovorí, vypočuje. Oproti netaktnosti ľudí, ktorí svoje drobné bolesti chcú liečiť priamo u ministra a k tomu na uliciach, nevie byť nezdvorilý, a radšej zmešká svoj program.“
Dérer sa zapájal aj do činnosti sporiteľne a snažil sa mnohým nemajetným pomôcť získať pôžičku, najmä na kúpu pôdy, keď získali drobný prídel od štátu, avšak nemali ho z čoho vyplatiť. Raz, keď sporiteľňa rozhodla, že takto poskytne 130 ľuďom drobnú pôžičku po podpise dlhopisu (Dérer bol vtedy ministrom) stalo sa podľa spomienky Tvarožeka toto: „Bolo po Veľkej noci, keď doniesol nám veľkú haldu dlhopisov, vystavených pre prídelcov. Pozeráme a prekvapení sa pýtame, prečo ich všetky vlastnoručne vystavoval. „Nuž boli sviatky a slečna z kancelárie mala voľno“ – „Ale preca, je to obrovská práca a slečna by bola v stroji robila hneď aj duplikáty“ – hovoríme. „Tie zasa robila opisovala moja žena“, hovorí s tónom úplnej samozrejmosti.“ A Tvarožek dodáva: „Tak využil ako minister veľkonočné sviatky a podelil sa o pôžitok i so svojou vzácnou a obetavou manželkou“ .
Dérer bol i členom prídelovej komisie Pozemkového úradu. Keď sa vyskytol reflektant na prídel zbytku z jeho rodiny, protekciou Dérera „zbyťák“ nedostal, lebo Dérer „prehlásil, že kým on bude v komisii, nikto z jeho príbuzných nesmie z pozemkovej reformy dostať pôdu.“
Minister spravodlivosti (1934 –1938)
V roku 1934 bol Dérer vymenovaný ministrom spravodlivosti a bol ním v piatich vládach nepretržite až do septembra 1938 . Jednou z priorít Dérer bola v jeho funkcii unifikácia práva, najmä práca na kódexoch občianskeho práva. Keď do funkcie nastupoval boli rozpracované i osnovy trestného zákona a obchodného zákonníka. Dérer bol presvedčený, že unifikácia práva utuží československú jednotu a prispeje k oslabeniu podpory autonomistických snáh na Slovensku.
Návrh občianskeho zákonníka predložil v roku 1937 ako unifikovanou normu a pre Slovensko prvý písaný kódex civilného práva. Pri jeho prerokúvaní sa pozmeňovacími návrhmi aktívne zapojil aj Ivan Markovič . V záujme zachovania československej jednoty sa Dérer snažil dosiahnuť prijatie osnovy občianskeho zákonníka i civilného súdneho poriadku ešte v jubilejnom roku 1938, pričom v rovnakom roku malo dôjsť i k významnému posunu v prípravách osnovy trestného zákonníka . Ako Dérer uviedol v reči v poslaneckej snemovni po jeho prijatí by „z tejto jednoty práva a z nej vyplývajúcej hospodárskej vzájomnosti a posily, vyšla posilnená i myšlienka štátnej a národnej jednoty československej“ . Návrh nového kódexu bol pripravovaný 15 rokov a na jeho príprave spolupracovali nie len právnici českí a slovenskí, ale aj nemeckí a maďarskí. Systematicky kódex vychádzal z rakúskeho všeobecného zákonníka občianskeho, nešlo však iba o jeho revíziu, ale „prepracovanie československé“, ktoré mu dalo úplne nový obsah . Do Mníchovskej dohody však nový kódex občianskeho práva nebol prijatý. Pre Dérera to bola najväčšia politická prehra .
Dérer ako minister spravodlivosti sa však staral aj o práce na ďalších unifikovaných normách – na osnove civilného zákona súdneho, revízii trestného zákona a poriadku, príprave advokátskeho a notárskeho poriadku, pracovalo sa na exekučných pravidlách, pokračovali práce na obchodnom zákonníku .
Ivan Dérer sa ako minister spravodlivosti zúčastňoval i na právnických zjazdoch a zjazdoch advokátov. V roku 1935 prišiel do Bratislavy na Prvý sjazd advokátov zo Slovenska a Podkarpatskej Rusi, bol i členom čestného predsedníctva zjazdu. V tomto období sa advokácia už niekoľko rokov snažila urýchliť prijatie nového a unifikovaného advokátskeho poriadku, v ktorom videla nádej na odstránenie ingerencie štátu do obsadzovania funkcií v advokátskej komore menovaním. Ivan Dérer predniesol prejav Význam advokácie československej, v ktorom sa zaoberal okrem iného i vzťahmi medzi sudcami advokátmi a zvýraznil význam práce slovenských a českých advokátov a ich podiel na vzniku republiky . V prejave konštatoval, že vláda si je vedomá „veľkej dôležitosti, ktorú má advokátsky stav v živote nášho mladého štátu. Každý štát, každý nový štát, zvlášť v dnešných  dobách hospodárskych, sociálnych a politických komplikácií, dbať musí o to, aby pomery svojich občanov organizoval, čo najúčelnejšie. V tejto budovacej práci je voľný advokátsky stav nezbytnou nutnosťou, už i preto, aby paralyzoval a usmerňoval možné výstrelky jednostrannosti byrokratických tendencií.“ Dérer pripomenul prácu slovenských advokátov v predvojnovom UhorskuV závere poukázal na potrebu „hospodárskeho zabezpečenia advokátskeho stavu“, pretože „všetky teórie a krásne reči o jeho velikých úkoloch ostanú len pia desideria, keď hospodárske pomery advokátov ostaly by také, ktoré by ich nútili k neúprosnému existenčnému boju, v ktorom by nemohli brať zreteľ na vyššie a ideálne úlohy, ale koncentrovať by sa museli na zabezpečenie každodenného najminimálnejšieho chleba za každú cenu a všetkými prostriedkami“. V tejto súvislosti Ivan Dérer zdôraznil, že stále je „advokátom, ktorý má na mysli i záujmy svojho vlastného stavu“.
Ivan Dérer ako minister spravodlivosti bol i členom čestného predsedníctva Prvého odborového zjazdu československých právnikov, ktorý bol vo svojej advokátskej sekcii zároveň i IV. zjazdom československých advokátov.  Zjazd sa konal v Prahe v septembri 1936. Keď advokátska sekcia usporiadala v predposledný deň zjazdu v Sladkovského sále Obecného domu spoločný obed advokátov, zúčastnil sa  ho minister spravodlivosti Ivan Dérer, ktorý vyslovil porozumenie pre snahy advokácie a zdôraznil, že štát advokáciu potrebuje a preto sa právom advokácia dovoláva štátnej ochrany. Ivan Dérer sa ako minister spravodlivosti zúčastnil i Unifikačného zjazdu právnikov, ktorý sa konal v septembri 1937 v Bratislave .
Dérer ako minister spravodlivosti ostro odmietal separatizmus a Hlinkovcov považoval za svojich osobných nepriateľov. Nevraživosť bola vzájomná – Andrej Hlinka žiadal dokonca Dérerovo odstúpenie z vlády . Dérer predložil v januári 1938 prezidentovi republiky a predsedovi vlády Memorandum o zabezpečení československej jednoty, nezískal však dostatočnú podporu. V marci 1938, po obsadení Rakúska, prišiel s druhým memorandom, čo vyústilo síce do osobitnej schôdze politických ministrov, ktorá však už pre rýchly sled udalosti nedospela k záveru. Dérer opäť žiadal energický zákrok proti HSĽS, navrhoval vysloviť nezlučiteľnosť členstva v tejto strane so zamestnaním v štátnych službách a dokonca vyzýval na začatie trestného stíhania proti členom predsedníctva strany . V treťom memorande žiadal energické kroky pre posilnenie štátnej jednoty . Riešenie slovenského problému však vypadlo z rúk Hodžovej vláde , ktorá krátko pred mníchovskou dohodou podala demisiu. Dérerov boj s autonomizmom, nakoniec skončil úplnou porážkou . Po mníchovskej dohode Dérer vo vystúpení v rozhlase vysvetlil dôvody odstúpenia vlády a apeloval na poslucháčov: „Všetci do jedného tábora, všetci do tábora rozvahy a kázne, všetci udržujme kľud a poriadok! Len tak zachováme republiku, len tak zachováme slobodu, len tak zachováme národ náš. Nech nám Boh pomáha!“ .
Po mníchovskej dohode – vojnové roky
Po demisii vlády Milana Hodžu a mníchovskej dohode v septembri 1938 sa Ivan Dérer vrátil z Prahy na Slovensko, avšak v jeho rodných Malackách a ani v rodisku jeho otca v Slovenskom Pravne mu neuznali domovskú príslušnosť. Napokon bol prijatý obcou Roztoky nad Vltavou v Čechách . Dérer stratil slovenské občianstvo a vrátil sa do Čiech. Od začiatku roku 1939 žil v Prahe ako súkromná osoba . Býval v dovtedajšom byte na Velvarskej, v priebehu roku 1939 sa presťahoval  s manželkou k dcére Soni do Hodkovičiek.
V deň vyhlásenia Slovenského štátu 14.3.1939 podľa spomienok Dérera panovala v Prahe „zúfalá nálada“. Ivan Markovič, nepokračoval v ten deň vo svojej ceste na Slovensko a vrátil sa z Brna do Prahy, tento deň strávil u Dérera, prišiel i Vladimír Clementis: „Ťažko bolo uveriť, čo sa stalo v Bratislave. Nebolo to nič neočakávaného a preci to pôsobilo zdrcujúcim dojmom“ .
Ivan Dérer bol naďalej ako advokát zapísaný v Advokátskej komore v Bratislave, rovnako ako jeho spoločníci Dvořák, Markovič a Trslín. Po tom, čo bolo v marci 1939  prijaté vládne nariadenie č. 33/1939 Sl. zák. o prevádzaní advokátskej praxe , podľa ktorého  mohol advokáciu na území Slovenského štátu vykonávať iba ten, kto má domovskú príslušnosť v niektorej obci na území Slovenského štátu, nesplnenie tejto podmienky znamenalo povinnosť advokátskej komory takého advokáta zo zoznamu vymazať. Výzvy na preukázanie domovskej príslušnosti komory rozposlali advokátom v júli 1939. Bolo zrejmé, že Ivan Dérer podmienku nesplní. O výmaz zo zoznamu požiadal v tejto situácii sám a zo zoznamu bol vymazaný 14.12.1939 .
Dérer požiadal o zápis do zoznamu advokátov Advokátsku komoru v Prahe, avšak táto jeho žiadosť nikdy nevybavila a tak advokáciu v Prahe vykonávať nemohol. Ostal bez práce a bez príjmu, nemohol očakávať prijatie do štátnych služieb a zrejme aj preto sa začal venovať najmä právnej vede – študoval v pražskej univerzitnej knižnici a v knižnici ministerstva spravodlivosti a venoval sa téme obyčajového práva . Dérerovho syna Vladimíra, ktorý práve zmaturoval, odmietli prijať na právnickú fakultu, nakoniec nastúpil na techniku , no zakrátko emigroval cez Poľsko a Švédsko do Londýna. Dérer odmietol rodinu opustiť a ostal ďalej v Prahe.
Slovenský štát považoval Dérera pre jeho čechoslovakistické presvedčenie a odpor k ľudáckemu hnutiu, za nepriateľa. Po tom, čo slovenská vláda prijala v marci 1939 nariadenie č. 32/1939 Sl. zák. o zaisťovacej väzbe nepriateľov Slovenského štátu, Dérerovi hrozilo na Slovensku zaistenie. Prehlásili ho za politického zbohatlíka a nariadili prepadnutie jeho majetku podľa vládneho nariadenia z 24.4.1939 č. 73/1939 Sl. zák. o politických zbohatlíkoch. Majetkom, ktorý mal prepadnúť štátu bol majetok osôb, ktoré ho získali politickou činnosťou do 6. októbra 1938. Politickým zbohatlíkom bola osoba „ktorej dnešný stav majetku v pomere ku stavu pôvodnému vykazuje neprimeraný vzrast privodený najmä politickou činnosťou alebo politických osôb iných, alebo vlivom niektorej politickej strany starého režimu v bývalej Česko-Slovenskej republike.“ Osoba bola daňovými orgánmi vyzvaná, aby predložila súpis svojho majetku a uviedla ako ho nadobudla. Päťčlenná komisia potom rozhodla o prepadnutí majetku takejto osoby, tj vymedzila majetok, na ktorý sa prepadnutie vzťahuje. Na čelo Komisie pre veci politických zbohatlíkov bol vládou vymenovaný Alexander Mach. Postihnutých bolo i viacero advokátov, napr. Max Adler, či Pavol Fábry , ale aj Ivan Markovič .
Vo vzťahu k Dérerovi bola uznesením tejto komisie z mája 1940 jeho vila na Mudroňovej ulici prehlásená za prepadnutú štátu podľa tohto nariadenia. Dérer dosiahol zrušenie zápisu vlastníctva Slovenského štátu dva razy Krajským súdom v Bratislave, nakoniec však o vilu v roku 1941 prišiel. Vlastnícke právo bolo manželom Dérerovcom vrátené až v roku 1948. Prepadnutie sa vzťahovalo nie len na Dérerovu vilu na Mudroňovej ulici, ale na celý jeho majetok i majetok jeho manželky .
Rovnako ako Dérer požiadal o výmaz zo zoznamu advokátov i jeho spoločník v kancelárii Ivan Markovič . V týždňoch pred mníchovskou dohodou na pražských poradách slovenských koaličných politikov so zástupcami Slovenskej ľudovej strany  vyvinul veľké úsilie, aby ich pohol k prijatiu riešenia, ktoré by vyhovelo prianiam o československej štátnej jednote . V tom čase ešte pôsobil v Bratislave ako advokát a žil tam s manželkou i dcérami. Aj on stratil Slovenské občianstvo tak ako Dérer a aj jeho prijala obec Roztoky nad Vltavou . Po rozbití republiky na znak nesúhlasu s klérofašizmom, keď sa na ceste z Prahy do Bratislavy dozvedel o vzniku Slovenského štátu, cestu prerušil a vrátil sa späť do Prahy. S rodinou sa už nikdy nestretol . Na Slovensku Ivanovi Markovičovi skonfiškovali majetok . Ivan Markovič  bol v Prahe 1.9.1939 zatknutý gestapom v rámci Akcie Albrecht ako funkcionár organizácií dôstojníkov a legionárov . Bol väznený štyri a pol roka na Pankráci a v koncentračnom tábore Dachau a Buchenwald, kde 16.2.1944 zomrel. Pri príležitosti druhého výročia jeho smrti uverejnil spomienku na neho jeho koncipient Ivan Horváth , o rok neskôr na tretie výročie jeho smrti uverejnil spomienkový text Ivan  Dérer v Právnom obzore . O Markovičovom advokátskom pôsobení vtedy Dérer napísal: „Vo svojom súkromnom povolaní advokáta bol presný, svedomitý a pracovitý. I najmenšej kauze venoval najväčšiu pozornosť a zastúpenia ex offo a záležitosti početných neplatiacich klientov jeho kancelárie obstarával práve tak starostlivo, ako veľké a výnosné veci, ktoré mu boli sverené. Bratia legionári a rôzni drobní ľudia bratislavského a ďalšieho okolia by o tom vedeli  mnoho rozprávať. Bol medzi nimi populárny, ačkoľvek ako priama povaha, povedal každému rovno do čú, čo si myslel, ale ľudia vedeli, že ich vec je v dobrých rukách, keď mu ju sverili.“
Ostatní kolegovia z pôvodne spoločnej kancelárie - Jaroslav Dvořák a Vladimír Trslín – aj po roku 1939 pôsobili ako advokáti na Slovensku. Okrem nich ostal v kancelárii Branislav Šimonovič, brat Zuzky Zgurišky.  Na pojednávania chodieval najmä Trslín, Dvořák ako Čech prevzal kancelársku agendu .
Jaroslav Dvořák po oslobodení popri advokácii vypomáhal na bratislavskom magistráte. Keď prišla z Košíc do Bratislavy vláda, privítal ju na radnici i Dvořák. Vo vláde bol aj Zdeněk Fierlinger, s ktorým sa poznal a ktorý mu ponúkol, aby sa zapojil v Prahe do administratívnej práce pri budovaní úradu vlády . Dvořák prijal a odcestoval do Prahy. Hoci bol v roku 1945 znovu zapísaný do zoznamu advokátov (tajomníkom advokátskej komory a predsedom boli Poničan a s Trslínom), požiadal v septembri 1945 o výmaz zo zoznamu . Do Prahy za ním pricestovala natrvalo aj manželka, syn Tomáš ostal v Bratislave, kde študoval právo a ostal bývať v ich vile . Jaroslav Dvořák pôsobil vo funkcii prezidiálneho šéfa predsedníctva vlády, od roku 1947 ako vedúci odboru ministerstva zahraničných vecí. Tomáš Dvořák po skončení štúdia práva nastúpil na vojenskú službu, neskôr pôsobil jako právnik v bratislavskom Hydrostave . Jaroslav Dvořák odišiel na dôchodok v roku 1954 , venoval sa prekladom a to najmä slovenských románov do češtiny. Jaroslav Dvořák zomrel  v roku 1963 v nemocnici Pod Petřínem na infarkt .
 Vladimír Trslín bol v novembri 1938 odvolaný z funkcie predsedu Advokátskej komory v Bratislave. Počas vojny spolupracoval s občianskym odbojom. V roku 1945 bol znova vymenovaný za predsedu správneho výboru advokátskej komory v Bratislave, bol ním až do svojej smrti. Po vojne bol členom Komisie Povereníctva pravosúdia pre kodifikáciu a unifikáciu súdneho práva. Bol aj podpredsedom komisie pre sudcovské a advokátske skúšky, členom komisie pre prípravu budúcej ústavy ČSR. Zomrel  23. 11. 1947 v Bratislave, kurátorom jeho kancelárie bol vymenovaný Branislav Šimonovič.
Ivan Dérer žil naďalej v Prahe. Slováci boli v Čechách po rozbití republiky vnímaní ako tí, čo sa obrátili republike chrbtom. Ivan Dérer opisuje reakcie obyčajných ľudí v tom období takto: „Po rozbití republiky bolo v Čechách zle nedobre na Slovákov. Ja som bol vždy dobre zapísaný v českej spoločnosti a i moja rozhlasová reč z príležitosti Mníchova, za ktorú mi tak mnohí v dopisoch ďakovali a i v pozdejších rokoch na ňu spomínali, bola ešte v živej pamäti. Preci sa stalo, že ma neznámi ľudia na ulici atakovali, obyčajne poznámkou ‚To jste nám bratři Slováci krásnou věc provedli!‘ Vtedy som si dal oholiť fúzy, aby ma ľudia nepoznali.“

            Ivan Dérer sa zapojil do ilegálneho protifašistického odboja. V roku 1940 bol prvý raz krátko zatknutý . Naďalej pôsobil v ilegálnej skupine Politické ústředí. V Prahe spolupracoval s Milanom Ivankom, Kamilom Lányim, navštevovali ho s dôvernými správami pracovníci ministerstva zahraničných vecí a obchodu zo Slovenska, udržiaval styk so Šrobárovou odbojovou skupinou.

Druhý raz bol Ivan Dérer zatknutý v auguste 1944 a uväznený vo väznici Gestapa a vo väznici nemeckého súdu do mája 1945 . Bol obžalovaný z prípravy velezrady a spolupráce s nepriateľom. Pri druhom pobyte v Terezíne na jar 1945 bol podrobený telesnému trestu. Pri kopaní protitankových zákopov podľa spomienok Dérerovho spoluväzňa sa priblížil dozorca a zistil, že Dérer naberá na lopatu primálo hliny. Nariadil palicovanie. Niekto z väzňov chcel Dérera zachrániť a povedal, že je to bývalý československý minister a myslel, že mu to pomôže. Ale dozorca povedal: „Keď je to minister, tak ešte raz!“ . 
            Pojednávanie proti Ivanovi Dérerovi pred berlínskym Volksgerichtom bolo nariadené na 28.5.1945,  nedalo sa pochybovať o takmer istom rozsudku smrti . Vojna sa ale blížila k svoju koncu. Vzhľadom na zhoršený zdravotný stav bol Dérer prevezený do väzenskej nemocnice a odtiaľ do zvláštneho internačného zariadenia pražského gestapa na zámok  Jenerálka pri Prahe . Keď dozorcovia v  noci 7.5.1945 zámok opustili, väzni boli voľní .
Profesor právnej sociológie
Po oslobodení bol Ivan Dérer s ohľadom na jeho publikačnú činnosť 8. februára 1946 (podľa iného zdroja už v decembri 1945 ) vymenovaný za riadneho profesora novozriadeného odboru právnej sociológie na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity . Dérer sa totiž od roku 1939 intenzívne venoval v Prahe štúdiu obyčajového práva, o ktorom začal písať spis „Obyčajové právo (Úvahy o povahe obyčajového práva v súkromnoprávnej oblasti)“. Prvú časť dokončil v lete roku 1944 a dielo po vojne predložil Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave.
Dérer ďalej publikoval, v roku 1946 vydal  v Bratislave svoj text „Slovenský vývoj a ľudácka zrada“, v rovnakom roku „Košický program a nová ústava“ a o rok neskôr v Prahe „Soudce a nová ústava“ . V brožúre Košický program a nová ústava formuloval jasne svoje predstavy a návrhy o povojnovom ústavnom systéme Československa. Stavia sa proti systému dualistickému, aj proti federalizácii a dualistickej autonómii.
Ivan Dérer zostal zástancom jednotného československého štátu a jednotného československého národa aj pri obnovení ČSR po skončení druhej svetovej vojny. Pri úvahách o novej ústave bol odporcom česko-slovenského dualizmu a odporúčal „nepreháňať čechoslovakizmus, ale ani nebagatelizovať silu československej myšlienky a jej národnej reality“ . 
Riadnej profesúry právnej sociológie sa však vzdal v septembri 1946 vzhľadom na to, že medzičasom bol vymenovaný za prvého prezidenta Najvyššieho súdu v Brne .
Prezident najvyššieho súdu (1946 – 1948) a člen okruhu expertov pre prípravu novej ústavy 
Do funkcie prvého prezidenta najvyššieho súdu bol Dérer vymenovaný prezidentom republiky 5.2.1946. O jeho slávnostnej inaugurácii referoval i Právny obzor : „V slávnostne  vyzdobenej pojednávacej sieni Najvyššieho súdu v Brne bol 21. marca slávnostne uvedený v úrad prvý prezident Najvyššieho súdu dr. Ivan Dérer. (...) Krátko pred jedenástou hodinou vstúpili do zasadacej siene v sudcovských talároch členovia grémia Najvyššieho súdu, medzi nimi aj senátni prezidenti Najvyššieho súdu – síce už jednotného avšak ešte stále pôsobiaceho v Bratislave Dr. Moys a dr. Daxner a zasadli na miesta po oboch stranách busty pána prezidenta republiky, umiestnenej pod štátnym znakom medzi dvoma štátnymi vlajkami. Po krátkom čase vstúpil do tejto siene minister spravodlivosti Prokop Drtina, prvý prezident najvyššieho súdu dr. Ivan Dérer v sprievode povereníka pravosúdia Dr. Ivana Štefánika a druhých prezidentov Najvyššieho súdu dr. Zátureckého a dr. Nussbauma“. Minister spravodlivosti Prokop Drtina zdôraznil, že Dérer „nie je v justícii novým človekom. Stačí pripomenúť zásluhy dr. Dérera, dlhoročného ministra spravodlivosti, o právne zjednotenie, pretože predovšetkým jeho osobnému úsiliu, húževnatosti a politickému taktu môžeme ďakovať za pokroky, ktoré v rokoch tesne pred mníchovom dosiahli práce na veľkých justičných kodifikáciách, na ktoré dnes môžeme úspešne nadväzovať (...)  Dr. Ivan Dérer nie je sudca a predsa verím, že jeho výber za prvého sudcu v republike bude a je vítaný sudcami. Pretože dr. Dérer okrem svojich význačných znalostí odborných je známy predovšetkým ako človek spravodlivý, ako demokrat predchnutý vierou v lepší sociálny poriadok a všetky sily pre tieto ciele nasadzujúci, ako politik obdarený štátnickou múdrosťou“ .
Pri slávnostnom uvedení do úradu predniesol Ivan Dérer prednášku Sudca a právo, ktorá bola uverejnená i v Právnom obzore . V prednáške deklaroval, že hodlá nadviazať na činy svojho predchodcu Vladimíra Fajnora.  Najmä však zdôraznil, že „Neodvislosť výkonu sudcovskej moci musí byť zachovaná za každého režimu, ktorý chce zabezpečiť objektívne prisluhovanie právom a spravodlivosťou a tým právnu bezpečnosť, ktorá je základom hospodárskeho rozkvetu a mravného povznesenia obyvateľstva“ .Dérer sa ako prezident najvyššieho súdu naďalej zaoberal postavením súdnictva .
Dérer sa počas výkonu funkcie prezidenta najvyššieho súdu stal i členom okruhu expertov pre prípravu novej ústavy (bol ním v rokoch 1947 - 48). Tu vnášal a presadzoval svoje predstavy o novom ústavnom usporiadaní štátu zhrnuté v brožúre Košický program a nová ústava z roku 1946. Do tohto okruhu expertov bol Ivan Dérer nominovaný Slovenskou sociálnou demokraciou, zo Slovenska tu pôsobili - vysokoškolskí učitelia Alojz Matura, Jozef Ratica, Karol Kizlink a podpredseda Slovenskej národnej rady Ivan Horváth a povereník vnútra Július Viktory . Dérer spracoval viaceré časti ústavného textu a pri práci okruhu expertov sa uplatnili nie len jeho právnické, ale i politické skúsenosti najmä ako ministra spravodlivosti. Presadzoval  pri formulovaní úvodných ustanovení text, podľa ktorého je „Československá republika jednotným národným štátom rovnoprávnych Čechov a Slovákov“. Dérer sa snažil presadzovať vytvorenie ústavy západoeurópskeho typu, čo mu po februári 1948 nebolo zabudnuté .
Po februárových udalostiach 1948 sa Dérer funkcie predsedu najvyššieho súdu vzdal v júli 1948. Podľa jeho slov nebol „vyakčnený“, naopak „bolo mu akčným výborom povedané, že proti jeho práci nie sú námietky“ , zrejme dôvodom tohto jeho rozhodnutia boli zásahy  ministra spravodlivosti Čepičku do rozhodovania najvyššieho súdu , možno k tomu prispela aj skutočnosť, že ani prezident Beneš si nežiadal jeho názor k viacerým otázkam, ku ktorým by sa Dérerovi ako predsedovi najvyššieho súdu podľa jeho názoru patrilo vyjadriť (omilostenia Tisa po jeho odsúdení, či politická kríza vo februári 1948) . 
Dérer požiadal v júli 1948 o penzionovanie a v júli 1951 sa presťahoval z Brna späť do Prahy k dcére Soni.  Keď mu v roku 1953 znížili penziu, bol nútený zamestnať sa. Pracoval v slovníkovom oddelení Slovanského ústavu ČSAV, externe vedecky spolupracoval na maďarsko-českom právnickom slovníku .
Uväznenie a odsúdenie
Ivana Dérera, napriek tomu, že sa po vojne už aktívne nezapájal do politického diania, 13. mája 1954 zatkli. V návrhu na zatknutie bolo konštatované, že aktívne pracuje v centre ilegálnej skupiny sociálnej demokracie, ktorá sa zaoberá prípravami zvrhnutia ľudovodemokratického zriadenia . Ako jeden z dôkazov slúžil list Ivana Dérera adresovaný Karlu Křepelkovi, v ktorom mu po smrti Bohuslava Ečera napísal okrem iného, že je „škoda, že taký talent ako dr. Ečer sa nemohol dostatočne uplatniť a je tragické, že sa nemohol dožiť splnenia svojich túžob. V sobotu, v deň jeho smrti, sme tu v priateľskom kruhu v Prahe uvažovali o ňom ako o možnom predsedovi vlády, netušiac, že bol v tej chvíli už mŕtvy“ . V Dérerovom byte bola vykonaná domová prehliadka, pri ktorej bola prítomná jeho manželka a Ivan Dérer bol zatknutý, keď prišiel domov z práce z Akadémie vied. Pri výsluchu na generálnej prokuratúre uviedol, že sa necíti vinným zo žiadneho trestného činu. Jeho väzba bola predlžovaná opakovane s odôvodnením, že popiera účasť v ilegálnom vedení pravicových sociálnych demokratov. Pri výsluchoch mu bolo kladené za vinu, že vyhľadával spolu s ďalšími rôzne nepriateľské živly do štátnych funkcií po plánovanom prevrate, čo Dérer odmietal uvádzajúc, že tak nekonal, pretože žiaden prevrat nepripravoval. Vo vzťahu k listu Karlovi Krepelkovi o dr. Ečerovi sa pri výsluchu vyjadril Dérer tak, že v skutočnosti nie je pravdou, že by v nejakom kruhu priateľov uvažovali o dr. Ečerovi ako o predsedovi vlády, listom iba „chcel Křepelkovi prejaviť sústrasť s potešiť ho v jeho zármutku nad stratou dobrého priateľa“ . Podľa obžaloby mal Dérer vedomosť o existencii protištátnej skupiny sociálnych demokratov, do ktorej mali patriť Štátnym súdom za túto činnosť odsúdení Vojtěch Dundr, Pavel Hastrlík a Zdeněk Běchyne ako aj o existencii ďalšej protištátnej skupiny sociálnych demokratov, ktorej predstaviteľom bol Miroslav Krčmář , o ktorej sa mal dozvedieť na jeseň 1953 . 
Hlavné pojednávanie pred najvyšším súdom v Prahe sa konalo 22.2.1955 a v rovnaký deň bol vyhlásený i odsudzujúci rozsudok. Rozsudkom Najvyššieho súdu v Prahe z 22.2.1955 sp. zn. 1 T 7/55) bol Ivan Dérer uznaný vinným, že „v polovici roku 1953 v Prahe sa z oznámenia JUDr. Miroslava Krčmáře  hodnoverným spôsobom dozvedel, že sa chystá pokus o zničenie ľudovodemokratického štátneho zriedenia a spoločenského poriadku republiky, ktoré sú zaručené ústavou, teda trestný čin velezrady a bez odkladu to neoznámil ani prokurátorovi ani orgánu národnej bezpečnosti“, čím sa dopustil trestného činu podľa § 165 ods. 1 tr. zák , za čo bol odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní tri a pol roka a zároveň bolo vyslovené prepadnutie celého majetku obvineného, strata čestných práv občianskych na päť rokov“ . Proti rozsudku odvolanie nebolo prípustné.
Na základe rozsudku bol postihnutý nie len dom Ivana Dérera, ale bola mu zhabaná finančným odborom Rady ONV Praha 15 i osobná knižnica, v ktorej sa nachádzalo viac než 500 kníh, 600 zošitov a 700 brožúr. Polovica domu na Mudroňovej ulici prepadla štátu, manželka Ivana Dérera zvyšnú polovicu predala .
Z väzenia bol prepustený Ivan Dérer 11.5.1955 na základe amnestie prezidenta republiky Zápotockého. Po prepustení Dérer žiadal o vrátenie knižnice s odôvodnením, že v knihách sú jeho poznámky, nehodia sa pre knižnice, knihy potrebuje pre pokračovanie na práci na maďarsko – českom  právnickom slovníku a knižnica obsahovala i knihy jeho manželky, ktoré dostala darom, okrem iného aj od Samuela Štefanoviča. Knižnica vrátená nebola, pretože bolo zistené, že bola spálená. Po prepustení mal Ivan Dérer problémy i s dôchodkom .  
Ivan Dérer požiadal po nadobudnutí účinnosti zák. č. 82/1968 Zb. o súdnej rehabilitácii o zrušenie odsudzujúceho rozsudku najvyššieho súdu. Poukázal na to, že v konaní boli porušené práva obhajoby ako aj na to, že proces sa konal s vylúčením verejnosti. Uviedol, že bol odsúdený prv, než bola zistená vina dr. Krčmářa O súdnej rehabilitácii rozhodoval Mestský súd v Prahe, ktorý svojim rozsudkom z 13.12.1968 sp. zn. 166/68 odsudzujúci rozsudok najvyššieho súdu zrušil. Najvyšší súd ČSR však rozsudkom z 27.4.1974 rehabilitačný rozsudok mestského súdu zrušil a návrh na preskúmanie rozsudku najvyššieho súdu z roku 1955 zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že Mestský súd v Prahe okrem vypučutia dr. Krčmářa žiaden iný dôkaz nevykonal. Navyše po novelizácii zákona o súdnej rehabilitácii zák. č. 70/1970 Zb., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o súdnej rehabilitácii, tento nedopadá na trestnú vec Ivana Dérera .
Ivan Dérer bol nakoniec rehabilitovaný až posmrtne Mestským súdom v Prahe rozsudkom 31.10.1990 .
Na sklonku života
Po prepustení z väzenia v máji 1955 bol Ivan Dérer dôchodcom. Pokračoval v písaní diela Antifierlinger, ktoré dokončil nakoniec v roku 1961. Bolo reakciou na Fierlingerov spis Zrada československej buržoázie a jej spojencov z roku 1951. Vznikli tak rozsiahle Dérerove politické pamäte.
Politické zmeny v roku 1968 podnietili Dérera k spoločenským aktivitám, vystúpil v televízii v predvečer 1. mája, bol i publikačne činný, zapájal sa i do diskusií o otázkach federácie a verejne vyslovil svoj názor, že je proti zriadeniu dvoch suverénnych štátov a je naďalej za jediný a jednotný československý štát, v ktorom sa dajú uskutočniť všetky národné potreby. Proti návrhu ústavného zákona o československej federácii vypracoval memorandum . Federáciu považoval možno za prvý krok k rozbitiu spoločného štátu Po vzniku federácie požiadal o české občianstvo . V roku 1969 bol vyznamenaný prezidentom Ludvíkom Svobodom Radom republiky, ktorý mu bol udelený za vynikajúcu a obzvlášť záslužnú prácu pri budovaní nášho školstva . 
Podľa spomienok Dérerovho vnuka, chodieval každý deň Ivan Dérer na prechádzky po Hodkovičkách spolu so svojimi vrstovníkmi. Obradne zdravieval susedov a okoloidúcich, ktorí skupinku starších mužov dobre poznali. Vykračoval svižne a elegantne švihal vychádzkovou paličkou .
Ivan Dérer zomrel 10.3.1973 v Prahe ako 89 ročný. Rozlúčka sa konala v malej kaplnke Olšanského cintorína, napriek žiadosti rodiny, nič väčšie pohrebný ústav nemal k dispozícii. Na pohrebe bolo prítomných mnoho bývalých sociálnodemokratických funkcionárov i ďalších osobností vrátane Prokopa Drtinu .
Záver
Ivan Dérer po trojročnej koncipientskej praxi vykonával aktívne advokáciu dvadsať rokov - od svojho zápisu do zoznamu advokátov v roku 1909 až do jeho vymenovania ministrom školstva a národnej osvety v roku 1929 a neskôr ministrom spravodlivosti. Politické zmeny mu už nedovolili do advokácie sa vrátiť. Svoje advokátske skúsenosti uplatnil pri vzniku spoločného štátu ale aj v ministerských funkciách.
Ivan Dérer ako významný verejný činiteľ a politik, ako poslanec i minister, vždy realizoval politiku československej národnej jednoty, presadzoval demokratické princípy, v spoločnosti mal prirodzený rešpekt, stál na strane demokracie a pokroku, zasadzoval sa o zlepšenie celkovej úrovne života ľudí a upevňovanie demokratických princípov . Zasiahol niekoľkokrát významným spôsobom do československých ústavných dejín . Dérerovi nemožno uprieť jeho pozitívne zámery a činnosť v prospech československého štátu a jeho obyvateľstva .

.

JUDr. Peter Kerecman, PhD.
advokát
Košice