Advokáti Davisti: Vladimír Clementis

Vladimír Clementis (1902 – 1952) - jedna z najvýznamnejších slovenských osobností 20. storočia - bol politikom, advokátom, ale i spoluzakladateľom davistického hnutia. Ako napísal Poničan: „Ak o Davistoch vznikne legenda, jedným z jej hrdinov bude iste postava Vlada Clementisa. Predurčuje ho na túto úlohu jeho vodcovské miesto, ktoré si svojimi schopnosťami, svojou prácou, svojimi spoločenskými funkciami vydobyl a hlavne jeho tragický osud, jeho poprava ani nie nepriateľom, ale pričinením jeho „vlastných“ . V decembri 2017 uplynie od popravy Vladimíra Clementisa práve 65 rokov.

Detstvo

Vladimír Clementis sa narodil 20.9.1902 v Tisovci v rodine učiteľa Ľudovíta Clementisa (1861-1946) pôvodom zo Skalice a Márie Adely Vranej (1877 – 1943), dcéry učiteľa a múzejníka Václava Vraného (1851-1929). Mal nevlastného brata Dušana, tri sestry a o dva roky staršieho brata Miroslava. Všetci chlapci vyštudovali právo v Prahe, Miroslav i Vladimír sa stali advokátmi. Detstvo prežili v Tisovci, priatelili sa s Cyrilom Daxnerom (1904 - 1945), ktorý sa stal neskôr advokátom vo Vranove i jeho bratom Igorom Daxnerom (1893-1960), neskorším predsedom Narodného súdu.

Vladimír vyrastal v rodine rešpektujúcej tradičné hodnoty. Ľudovú školu navštevoval v Tisovci, gymnázium spolu s bratom Miroslavom v Skalici. Zapísal sa na pražskú právnickú fakultu – bol jediným z advokátov davistov, ktorý šiel do Prahy rozhodnutý študovať právo.

Na práve v Prahe

Na Právnickej fakulte Univerzity Karlovej študoval Vladímír Clementis od jesene 1921 do decembra 1925 . Keď tam nastúpil, jeho brat Miroslav bol v druhom ročníku. Vladimír Clementis počas pražských štúdii absolvoval dva semestre na univerzitách v Nemecku (v Drážďanoch v 1923) a Francúzsku (v Aix-en-Provence v 1924).

Na Clementisa si spomínajú viacerí ako na prirodzenú vedúcu osobnosť medzi študentami, Sirácky ako na „výborného rečníka“, ktorý „písal politické, filozofické a literárne články. Bol prudkej povahy, dobrý polemik, chcel mať vždy a vo všetkom posledné slovo. Neskôr zoskromnel.“ . Furdík pridáva spomienku na stretnutie s Clementisom v roku 1922, z ktorého si odniesol dojem, že „tento chlapec s jasne modrymi iskrivými očami a výraznými peknými črtami je mimoriadny zjav. Jeho reč vynikala ostrou logikou, presvedčivosťou, jeho argumentácia neodolateľne strhávala a cítil si, že sila vôle vyrážajúca z neho je preniknutá ušľahtilosťou“ .

Vladimír Clementis sa v Prahe najprv ubytoval v internáte v Dejviciach, neskôr sa presťahoval na privát k bratovi Miroslavovi . V čase právnických štúdii ani neskôr nepísal poéziu ani prózu (iba v roku 1923 sa zúčastnil v literárnej súťaži a získal cenu za poviedku John Boxer), aktívny bol však už počas štúdií ako publicista.

V školskom roku 1921/22 prestúpil z filozofickej fakulty na právo Daniel Okáli, na jeseň 1922 Poničan z techniky, ich spolužiakom bol už i Ľudovít Obtulovič.

Clementis bol vzorným študentom, skúšky skladal s výborným prospechom, navštevoval kurzy angličtiny, zdokonaľoval sa vo francúzštine a nemčine . Rigorózne skúšky zložil s vyznamenaním a promovaný doktorom práv bol v aule Karolina 22.12.1925 . Študentský život slovenských študentov v Prahe bol spojený najmä so Štefánikovou kolejou, ktorá bola neformálnym centrom slovenského vysokoškolského študentstva v Prahe. Tí, ktorí tu nebývali, boli jej častými nástevníkmi. Bývali tu i Fulla a Galanda , aj Clementis sa tam často zdržiaval . Bol spoločenský, rád spieval. Podľa spomienok Poničana „jeho najobľúbenejšou pesničkou bola – skoro prorocká - Zabili, zabili dvoch chlapcov bez viny“ . Slovenskí študenti v Prahe sa stretávali v spolku Detvan, vstúpili doň Clementis, Okáli, Horváth i Poničan . Clementis publikoval polemiky, často v časopise Mladé Slovensko. V roku 1922 spoluzaložil Voľné združenie študentov socialistov zo Slovenska.

DAV

Študenti práva Vladimír Clementis, Daniel Okáli, Ján Poničan, Ľudovít Obtulovič a študenti filozofie Eduard Urx a Andrej Sirácky založili v roku 1924 vlastný časopis a dali mu názov DAV. Písmeno „V“ v názve je iniciálkou krstého mena Clementisa. Mal sa zaoberať otázkami kultúry, umenia a politického života. Jeho zakladatelia mali vtedy dvadsaťdva rokov a na svoj vek dokázali obdivuhodnú vec. Prvé číslo DAVu vyšlo v decembri 1924. Časopis DAV vychádzal v rokoch 1924 - 1937 (s prestávkou 1927-28 a 1930). V poradí prvé číslo DAVu redigoval Okáli, zodpovedným redaktorom bol Ľudovít Obtulovič. V tomto čísle sú texty Vladimíra Clementisa , ale i grafiky Mikuláša Galandu pod kryptonymom LA GANDA. Galanda s Fullom graficky upravovavali celé prvé dva ročníky. Prvé číslo distribuoval i Clementis: „V Strakovej akadémii sme stáli pri vchode na chodbe a tak sme ho predávali z rúčky do rúčky. Bola to radosť, bola to senzácia“ . Keď sa pražské štúdia Davistov chýlili ku koncu, hodlali sa vrátiť na Slovensko. S nimi sa do Bratislavy sťahoval i DAV. Keďže však politická tlač mohla vychádzať na Slovensku iba po zložení kaucie a oni prostriedky nemali, DAV sa musel stať apolitickým. Davisti v Bratislave vstúpili i do literárneho odboru Umeleckej besedy. Neuspokojili sa však iba s členstvom, chceli jeho činnosť usmerňovať. Rozhodujúce pozície v literárnom odbore získali v roku 1926. Vladimír Clementis, Daniel Okáli a Ján Poničan boli zvolení aj do výboru Umeleckej besedy.

Clementis osnovníkom

Vladimír Clementis bol už počas štúdia rozhodnutý stať sa advokátom. Zároveň sa ale obával, že pre svoju ľavicovú angažovanosť bude mať problém nájsť si zamestnanie, zvažoval i možnosť pracovať ako redaktor vysťahovaleckých novín v Chicagu, či pokračovať v štúdiu na filozofickej fakulte, kde bol už i imatrikulovaný . Nakoniec si však miesto koncipienta našiel hneď po promóciach. Osnovnícka prax bola od roku 1924 už skatená na päť rokov . Clementis nastúpil do kancelárie Andreja Margoča v Lučenci, v ktorej však pôsobil iba mesiac začiatkom roku 1926 . Pracoval tu spolu s bratom Miroslavom, ktorý bol koncipientom u Margoča od augusta 1925 a vykonal tu celý zvyšok osnovníckej praxe . Vo februári 1926 bol Vladimír Clementis prijatý na súdnu stolicu do Bratislavy. Tu pracoval iba tri mesiace . Prepustený bol po zistení, že je komunista predsedom vrchného súdu Vladimírom Fajnorom . Z Clementisovej spomienky vyplýva, že Fajnor k nemu nebol nepríjemný, vybavil prepustenie s decentnosťou adekvátnou uhladeným mravom svojich vrstiev. Kým Clementisa prepustil, priateľsky s ním diskutoval a spýtal sa ho, či je komunista, čo mu Clementis potvrdil a miesto stratil . Vzápätí nastúpil ako osnovník v Bratislave u advokáta Radomíra Kubu, ktorý sem presídlil krátko predtým z Moravy. Clementis u neho pracoval takmer päť rokov . Počas koncipovania u dr. Kubu zložil v Bratislave advokátsku skúšku 21.6.1930 . Kuba si Clementisa vážil pre znalosť slovenských pomerov, uznával jeho obratnosť v reči i písomnom prejave, mali navyše i spoločný svetonázor . Vladimír Clementis býval v tomto období v podnájme vo vile Škoda na Hlbokej ulici.Keď pomohol v októbri 1926 nájsť koncipietské miesto Danielovi Okálimu, ktorého zamestnal dr. Július Zoltán - Weichherz, bývali tam spoločne ešte s jedným kolegom . Ešte v roku 1926 zoznámil Clementis Okáliho so svojou sesternicou Helenou, rod. Schulzovou (1905 – 1967) zo Skalice, o tri roky sa zosobášili. Mladí manželia si prenajali byt v práve dostavanom Živnodome . Vzhľadom na vysoké nájomné prenajímali potom jednu izbu Clementisovi, istý čas tam býval i Poničan, prenocúval tam i Laco Novomeský. V roku 1929 sa DAV sťahoval späť do Prahy, politické články v ňom chýbali. Jeho vydavateľom a zodpovedným redaktorom sa stal advokát Ivan Sekanina (1900 - 1940). Clementis bol výkonným redaktorom a nastúpil k Sekaninovi i za koncipienta. Poznali sa ešte zo štúdii v Prahe, Sekanina stál i pri zrode Davu. V tom čase bol právnym zástupcom KSČ, podieľal sa na medzinárodnej pomoci Dimitrovovi v lipskom procese, bol aktívnym členom mnohých ľavicových organizácii . U Sekaninu si Clementis koncipientskú prax dokončil.

Clementis advokátom

O zápis do zoznamu advokátov požiadal pražskú advokátsku komoru, advokátom so sídlom v Prahe sa stal 8.5.1931ako prvý za Davostov a pôsobil tu sedem mesiacov.

Obhajoba poslanca Štefana Majora v Košútskom procese

Jednou z prvých väčších a známych vecí, v ktorých Clementis obhajoval, bol Košútsky proces, v ktorom obhajoval obžalovaného poslanca za KSČ Štefana Majora (1887-1963). Na obhajobe sa podieľal i dr. Július Zoltán - Weichherz so svojim vtedajším koncipientom Danielom Okálim, ale i Poničan, ktorý bol v tom čase koncipientom u Sama Slabeyciusa. Procesu prechádzal stret demonštantov s četníkmi ku ktorému došlo 25.5.1931 v Košutoch. Četníci použili zbrane, traja demonštrujúci boli zastrelení a piati ťažko zranení. Podľa jednej verzie začali četníci bezdôvodne strieľať do rozchádzajúcich sa demonštrantov, ktorých poštval Štefan Major, podľa druhej demonštranti napadli četníkov. Štefana Majora parlament zbavil imunity a bol vzatý do väzby. Streľba vyvolal búrlivé reakcie v spoločnosti, písali o nej noviny i DAV, Clementis burcoval verejnú mienku, rozposlal listy svetovým osobnostiam vrátane Romaina Rollanda, či Maxima Gorkého. Vznikol Manifest slovenských spisovateľov koncipovaný Okálim a Lukáčom pod názvom Verejnosti v Československu . Vec pojednával Krajský súd v Bratislave od 30.6.1931. Predsedom senátu bol dr. Jozef Pollák, hlavným prokurátorom dr. Bořický. Obhajoba sa snažila preukázať, že po tom, čo četníci zrazili Majora k zemi, demonštranti začali utekať, pričom četníci do nich od chrbta strieľali. Hneď na začiatku Clementis namietal, že o vydávaní vstupeniek na pojednávanie nerozhodoval predseda senátu, ale agenti bratislavskej polície. Ešte pred začatím pojednávania obhajcovia zistili, že na mieste bol náhodne prítomný dvadsaťtriročný absolvent práva Ján Terebessy, syn sudcu Jána Terebessyho (okrem iného predsedu senátu v Tukovom procese), ktorého sa rozhodli v konaní navrhnúť ako svedka práve s ohľadom na jeho nepochybnú dôveryhodnosť. Zámer utajovali do poslednej chvíle. Vo výpovedi svedok podporil verziu obhajoby . Clementis v záverečnej reči vyhodnocoval dôkazy, poukazoval na rozpory vo výpovediach svedkov. Dochovaný koncept jeho záverečnej reči má 33 strán. Končí slovami manifestu slovenských spisovateľov: „Žiadame, aby potrestaní boli praví vinníci, tí ktorí pracujúci ľud udržujú v nezaslúženej biede a ktorí zapríčinili, aby tiekla nevinná ľudská krv. Slávny krajský súd, aj obrana žiada to, čo slovenskí a českí spisovatelia: žiadame rozsudok pravdy. Ráčte preto poslanca Majora oslobodiť“. Major bol však uznaný vinným a odsúdený na 8 mesiacov väzenia, po odvolaní štátneho zástupcu vrchný súd trest zvýšil a po zmätočnej sťznosti Najvyšší súd v ustálil trest na 16 mesiacov. Tento trest bol však stále miernejší, než sa predpokladalo pred začatím procesu.

Clementis advokátom v Bratislave

V decembri 1931 Clementis presídilil do Bratislavy . Kanceláriu mal v Centralpasáži. Vedenie administratívy zveril Erike Terebessyovej, ktorá pracovala pôvodne u dr. Kubu a počas Košútskeho procesu sa zoznámila s Jánom Terebessym, svedkom v tomto procese, s ktorým sa zosobášila. U Clementisa pracovala až do roku 1938, keď emigrovali do USA . Kancelária sa neskôr presťahovala na Námestie republiky, v júli 1937 na Jókaiho 8 . V pokošútskom období vyvolávavalo Davistické hnutie prudké reakcie, Clementis bol v ňom naďalej aktívny. Keď však Okáli v roku 1932 opustil Bratislavu a s ňou aj DAV, ostatní to považovali za zradu.Ťarcha časopisu padla na Clementisa a Dav v roku 1933 prestal vychádzať. „Tým sa končí legenda o skupine „Davu“ – tieto horké slová napísal Vlado Clementis roku 1934, keď sa domnieval, že z pôvodných členov zostal iba sám s Poničanom. Ale legenda sa neskončila...“ .

Zastupovanie Poničana v tlačových veciach

Po tom, čo sa Poničan vrátil z cesty po ZSSR a Slovenský denník o jeho prednáškach uverejnil ironický článok, vyhľadal Clementisa, aby podali súkromnú žalobu. Išlo o článok Rozhorčenie proti R. Poničanovi ,v ktorom bolo uvedené, že „Priebojník nádejného dorastu“ slovenskej mládeže literát - továryš Rob Poničan podniká, ako bolo už referované, prednáškové turné po Slovensku. Vrátil sa pred nedávnom z „veľkej študijnej cesty“ z ríše sovjetov. Nie je div, že tento fenomenálny mladý muž – práve skončený študent – ohromuje „svojich“ poslucháčov nevyčerpateľným bohatstvom skúseností nadobudnutých behom pár dní v sovjetskom raji“. Hlavné pojednávanie sa konalo 19.10.1932 o 9,00 na Krajskom súde v Bratislave, žalovaný sa zaviazal uverejniť ospravedlnenie a vec bolazmierne skončená . Clementis v zastúpení Poničana podal podobnú žalobu i proti Národnému denníku, za článok Komunisti pripravujú nové demonštrácie , v ktorom bolo uvedené, že komunisti do Moskvy privolávajú svojich ľudí „a tak sa nesmieme čudovať, že tam odišiel z Bratislavy dobre známy komunistický avantgardista dr. Poničan. ... Každé malé dieťa vie čo ide Rob Poničan do Ruska študovať ... Kto za to ručí, že sa nestretneme s novými Košutami, kde povedie do reže naštvaných ľudí nejaký inteligentnejší moskovský „kurzista“?“ Toto konanie bolo však zastavené, keď sa na pojednávanie Poničan nedostavil.

bhajoba Poničana v trestnej veci pre urážku československej armády

Clementis obhajoval Poničana aj v trestnej veci vedenej pre jeho banskobystrickú prednášku z februára 1932 o zážitkoch z cesty po ZSSR. Skutku sa mal dopustiť tým, že „pred 500 osobami povedal: „Bol som Moskvou poslaný na Sibír, aby som sa presvedčil o diele našich legionárov na mieste. Legionári hádzali do Bajkalu živých Rusov a títo, keď chceli si zachrániť život a dostať sa von, legionári ich bili a tak boli utopení. Do dnes strašia tam deti, keď sú zlé, že privolajú legionára alebo priamo generála Gajdu a hneď že dietky sú dobré.“ Poničan nepoprel, že žalované výroky predniesol, bránil sa tým, že bolo jeho povinnosťou informovať o tom, čo videl. Bol uznaný vinným a odsúdený na 6 dní väzenia a peňažný trest 300 Kč. Vrchný súd v Bratislave na Clementisovo odvolanie trest väzenia nahradil vyšším peňažným trestom. Najvyšší súd v Brne posúdil skutok iba ako priestupok .

Obhajoba obžalovaného Eugena Klingera

Clementis obhajoval v mnohých trestných veciach po celom Slovensku komunistov obžalovaných pre ich výroky na politických zhromaždeniach. Sám spomína na obhajobu „nášho redaktota“ Eugena Klingera (ktorý stál i pri zrode DAVu) v marci 1932 na Krajskom súde v Prešove. Obžaloba bola podaná pre prečin rušenia obecného mieru, schvaľovania trestného činu a pre zločin prípravy úkladov proti republike podľa zákona na ochranu republiky. Obžalovaný bol nakoniec uznaný vinným z troch skutkov, no v štvrtom, najzávažnejšom bol oslobodený a Clementis dosiahol i menej prísnu kvalifikáciu. Išlo o prejavy na zhromaždeniach , kde povedal, že „vláda ulice musí byť uskotočnená“, pričom sa tým „snažil medzi poslucháčmi – robotníkmi nízkej inteligencie nepriateľský vzťah oproti štátu a to jeho republikánsko demokraticej forme založiť, lebo zmyslom reči bolo, že parlament sa má nahradiť diktatúrou proletariátu“. Zločinu prípravy úkladov o republiku sa mal obžalovaný dopustiť tým, že v Prešove usporiadal a viedol pre členov komunistickej strany kurz, na ktorom mal prednášať i o tom, ako treba pripraviť a viesť „násilný prevrat, ktorý má vládnu moc v československej republike zvrhnúť a ako sa má zaviesť diktatúra proletarátu“. Bol odsúdený na štyri mesiace štátneho väzenia , po odvolaní štátneho zástupcu Vrchný súd v Košiciach trest zdvojnásobil.

Obhajoba dr. Ľudovíta Bazovského

V roku 1934 prevzal Clementis po Ľudovítovi Medveckom obhajobu advokáta Ľudovíta Bazovského obžalovaného zo spáchania zločinu prípravy úkladov proti republike, ktorého sa mal dopustiť založením Slovenskej národnej rady v Banskej Bystrici 6.8.1933 s cieľom odtrhnúť Slovensko od územia Československa. Bazovský bol stíhaný väzobne, hoci nie vo väznici krajského súdu v Bratislave, ale v dôsledku zdravotných problémov v Kochovom sanatóriu v Bratislave pod policajným dozorom. Clementis obhajobu prevzal pred hlavným pojednávaním, navrhol pojednávanie odročiť na šesť mesiacov s ohľadom na zdravotný stav Bazovského. Vec proti nemu bola vylúčená na samostatné konanie, ostatní spoluobžalovaní boli odsúdení. Bazovský nakoniec odsúdený nikdy nebol, pretože v apríli 1938 rozhodnutím prezidenta Beneša bolo trestné konanie zastavené.

Clementisov vlastný tlačový spor

Aj Clementisova politická činnosť bola predmetom záujmu tlače. Noviny Slovák v auguste 1936 uverejnili článok Hrdina za dverami. Poslanca Clementisa voľačo veľmi trápi , ktorý pripomenul najprv „boľševické výtržnosti v Bratislave“, pričom výslovne uviedol, že Clementis sa na nich nezúčastnil. No článok pokračoval: „Samozrejme nie. Bolševik v rukavičkách predsa nepôjde demonštrovať! On mal iste hodne práce doma, či už čítaním peňazí alebo nejakým podobným zamestnaním, ktorým majú vo zvyku zaoberať sa komunistickí činitelia, ktorí sa vyškriabali na chrbtoch robotníctva na vedúce miesta“. Clementis podal súkromnú žalobu. Vec súdil Krajský súd v Bratislave, pojednávalo sa na Silvestra roku 1936. Obhajca obžalovaného nakoniec prehlásil, že obžalovaný je ochotný poskytnúť sukromnému žalobcovi zadosťučinenie tým spôsobom, že behom osem dní uverejní v časopise Slovák na tretej strane tým istým spôsobom ako v inkriminovanom článku prehlásenie: „V našom časopise uverejnili sme 28.8.1936 článok, ktorý obsahoval nepravdivé a urážlivé slová o poslancovi dr. Clementisovi. Obsah článku výslovne odvolávame a žiadame dr. Clementisa aj touto cestou o prepáčenie. Redakcia“. Clementis návrh prijal.

pomienky na Clementisovu advokátsku činnosť

Na advokátsku činnosť Clementisa spomínajú i jeho kolegovia advokáti. Aristid Jamnický opisuje stretnutie s Clementisom, keď bol sám ešte koncipietom u svojho otca Otakara Jamnického: „Na chodbe Justičného paláca čakalo viacero advokátov, medzi nimi aj Clementis. Môj otec mu vtedy povedal: - Vy - člen starej zemianskej rodiny, vôbec nepatríte kvôli vašej básnickej a jemnej povahe do komunistickej strany, za ktorú ste dokonca poslancom. Verte mi, že raz príde doba, keď na to doplatíte. Bola by vás skutočne škoda - Odpoveď na tieto prorocké slová už nedostal, lebo ho vyvolali do pojednávacej miestnosti. Keď som niekoľko dní po tomto rozhovore kráčal na súd, zbadal som približujúceho sa Clementisa. Ako ešte advokátsky koncipient som ho, samozrejme pozdravil ako prvý. Zrejme pod dojmom otcovej poznámky pozdrav len vzal na vedomie.“ . Clementisa Jamnický hodnotí tak, že „bol veľmi milý a srdečný k ľuďom s ľavicovými názormi. K ostatným sa choval chladne, ale korektne. Bol humanista a idealista. V roku 1935 boli parlamenné voľby a Clementis získal poslanecký mandát. Poslanecký plat znížený o stranícky príspevok, vyriešil jeho hmotné problémy“ . Jamnický však spomína i na Clementisovu manželku: „Oženil sa s Lídou Pátkovou, dcérou riaditeľa bratislavskej Českej hypotečnej banky. Pre jej krásu, ale aj zdržanlivú povahu ju obdivovali všetci stredoškoláci z Reálneho gymnázia na Gröslingovej i Obchodnej akadémie na Palisádoch. Ich bezdetné manželstvo bolo pre blízkosť pováh veľmi šťastné. “

Ľudmila Clementisová – manželka Vladimíra Clementisa

S Lídou Pátkovou sa Clementis zoznámil už ako advokát v Bratislave. Prvý raz sa stretli pri príležitosti Erenburgovej návštevy v Bratislave, alebo možno náhodne na zastávke električky pred Manderlom . Manželstvo uzatvorili v Bratislave v marci 1933. Clementis odpovedal na otázku, prečo práve Lída a nie iná, žartom – že mu „Lída padla do oka predovšetkým preto, že mala dlhé vrkoče, čo je preňho, ktorý si tak zle pamätá ženy, dostatočne dobrý orientačný bod a záruka, že si ju s druhou nespletie“.

Ľudmila Clementisová (1910 – 1988) pochádzala z Prahy, kde študovala i na gymnáziu a obchodnej akadémii a potom sólový a koncertný spev na Hudobnej a dramatickej akadémii pre Slovensko v Bratislave (1927 – 33). Potom bola koncertnou a opernou speváčkou v slobodnom povolaní v Bratislave i Košiciach. Mala dvoch bratov a sestru Boženu Pátkovú (1907 – 1973), advokátku v Prahe, ktorá v roku 1947 vydala knihu Srdce a paragraf - z denníku advokátky obsahujúcu trinásť poviedok na témy zastupovania v rodinných veciach.

Clementis poslancom Národného zhromaždenia

Clementis ako obhajca vystupoval pred desiatkami súdnych tribunálov, zastupoval robotníkov po celom Slovensku. „Pre slovenských robotníkov bol tým, čím pre českých Ivan Sekanina – advokátom chudoby. Intenzívna práca obhajcu priniesla Clementisovi značnú popularitu a spolu s neúnavnou činnosťou aj poslanecký mandát za komunistickú stranu v parlamentných voľbých 1935“ . Kandidoval za volebný kraj Liptovský Mikuláš. Po voľbách redakciu DAVu zveril Lacovi Novomeskému, do kancelárie prijal ďalšieho koncipienta. Ako poslanec odmietal čechoslovakistický centralizmus, vo svojich vystúpeniach sa venoval sociálnym, ale aj právnym témam, vrátane advokácie. V apríli a máji roku 1936 poslucháči práv uskutočnili niekoľko demonštrácii proti zákonu o predĺžení koncipientskej praxe z piatich na šesť rokov . Clementis v parlamente zdôrazňoval, že „otázka právnického dorastu je nielen otázkou úzko stavovskou, nielen otázkou advokátskych koncipientov a advokátov samých, ale otázkou celej mladej študujúcej generácie“ . Novelu považoval za „existenčnú otázku právnického dorastu“ v časoch, keď kríza postihuje i „kedysi tak privilegovaný stav advokátsky“, ktoré sú navyše typické „nadprodukciou právnikov“. Snahu predĺžiť koncipientskú prax označil za „numerus clausus, po línii sociálnej“. Upozornil aj na spôsob, akým rieši krízu brnenská advokátska komora a tento označil za „groteskný a komický“. Išlo o to, že brnenská komora prijala uznesenie, podľa ktorého sa nemajú ako koncipienti príjímať tí, ktorí druhú a tretiu štátnicu nezložili aspoň s prospechom dobrý, pričom z tohoto princípu komora povolovala výnimku najmä „so zreteľom na § 40 občianskeho zákonníka“, čo sa vykladalo tak, že prednosť mali mať blízke osoby advokáta usadeného v obvode brnenskej advokátskej komory . Clementis komentoval: „Vyzerá to tak, ako by páni advokáti na Morave mali mnoho dcér, ktoré nemôžu vydať, a takýmto spôsobom chcú donútiť koncipientov, aby si tieto dcérky moravských advokátov pobrali.“ Clementis v parlamente diskutoval i v v rozprave k vládnemu návrhu zákonov o občianskom civilnom súdnom poriadku . Zdôrazňoval i sociálne dôsledky právnej úpravy. Clementis v parlamente i neúnavne interpeloval pre porušenie zhromaždovacieho práva, násilie pri vyšetrovaní, či postupy exekútorov a okresných náčelníkov. Popri tom bol aktívny i publicisticky. Písal nielen o literatúre a histórii, zaoberal sa i právnymi témami najmä v kontexte sociálnom a základnými slobodami. Tieto texty sú štylisticky príťažlivé, zaoberajú sa prácou nadčas (Za demokratické práva ), ale i preťaženosťou súdov (Ako u nás vyzerá právo a spravodlivosť ). V č. 8 DAVu v roku 1936 bol uverejnený pamätný Clementisov text Vzduch našich časov a v ňom slová: „Nevoláme po slovenských Rollandoch, ale po vzduchu, ktorí oni dýchajú, po myšlienkach,ktoré nimi hýbu, po problémoch, ktoré aj oni riešia. A preto viac vzduchu – viac vzduchu našich čias – na Slovensko!“ . Clementis bol i spoluorganizátorom Prvého kongresu slovenských spisovateľov v Trenčianskych Tepliciach (30.5. - 1.6.1936), ktorého sa zúčastnilo viac než dvesto spisovateľov, literárnych historikov, ale aj divadelníkov s cieľom zaujať stanovisko k nebezpečiu vojny a výbojom fašizmu. Kongres bol najvýznamnejším kolektívnym podujatím slovenských spisovateľov, vedcov a publicistov tohto obdobia .

Clementisovi koncipienti

Clementis počas svojej advokátskej praxe zamestnával postupne spolu osem osnovníkov, z toho dve ženy. Jeho kancelária mala okrem krátkych období vždy aspoň jedného koncpienta, keď sa stal Clementis poslancom Národného zhromaždenia aj dvoch. Nového koncipienta prijímal spravidla tri mesiace pred skončením zamestnávania predchádzajúceho, vyberal si právnikov s niekoľkoročnou praxou. Jeho prvým koncipientom sa stal v roku 1932 Ján Poničan. Pracoval u neho sedem mesiacov, potom prestúpil k dr. Zoltánovi - Weichherzovi na Okáliho miesto. Po jeho odchode bola kancelária pol roka bez osnovníka. Od polovice roku 1933 zamestnal Máriu Wittmanovú, rod. Ferbsteinovú, dcéru prešovského advokáta Karola Ferbsteina, ktorá si aj za manžela vzala advokáta - Marcela Wittmanna, ktorý sídlil v Senci.U Clementisa pracovala sedem mesiacov , advokátkou sa však nikdy nestala . Tri mesiace pred odchodom Márie Wittmanovej prijal Clementis za osovníka znova ženu - Mariannu Nemcovú, rod. Mesticovú, ktorá po skončení štúdia na Právnickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe bola osnovníčkou v Prahe u dr. Hartmanna. U Clementisa pracovala rok . V súvislosti s jej zamestnávaním však v decembri 1934 musel riešiť na výzvu Advokátskej komore Turč. Sv. Martine sťažnosť podanú Sdružením advokátov Slovákov , podľa ktorej táto osnovníčka prax riadne nevykonávala, pretože údajne mala aj iné zamestnanie. Clementis komore s patričnou dávkou emócií odpísal: „Na vyzvanie uvádzam, že dr.Nemcová pojednávala u súdu, vykonávala intervencie a konala všetky osnovnícke práce, najmä tiež konferencie so stránkami v záležitostiach, ktoré som jej pridelil. (...) Keďže bola vydatá a matkou školopovinného dieťaťa, iste je vylúčené, aby okrem dochádzania do kancelárie bola bývala vykonávala tiež iné zamestnanie. Sdruženie advokátov Slovákov mohlo ušetriť prácu váženej advokátskej komore, sebe i svojim kolegom, keby si v takýchto prípadoch bolo kolegiálne vyžiadalo informáciu, skôr ako urobilo oznámenie. Bol by som im dal k dispozícii termínový kalendár a aktá, z ktorých – s prípadným porovnaním so súdnymi zápisnicami – mohlo si ľahko zistiť bezzákladnosť oznámenia proti mne.“ Neskôr Clementis zamestnával ako osnovníka Vladimíra Vydru ,už spomínaného Jána Terebessyho, Vojtecha Junga a Ladislava Biela . Po jeho odchode ostala kancelária takmer rok bez koncipienta. Čakala na posledného Clementisovho osnovníka - Augustína Husáka . Husák nastúpil ku Clementisovi v roku 1937 po zložení poslednej štátnice ešte pred promóciou . Gratulovať k promóciám mu prišiel aj Clementis, oslava bola v rodnej Dúbravke. V tom čase Husák už piaty rok spolupracoval i s DAVom, patril do druhej generácie Davistov, bol jednou z jej najvýznamnejších postáv . Husák na starších Davistov spomína: „Udivoval a dakedy i zarážal ma u nich veľký životný optimizmus. Ja sám som mal sklon skôr k príliš vážnemu postoju k životu i posudzovaniu otázok. A títo davisti – asi o desať rokov starší odo mňa – sršali vtipom, prepletali diskusie či spoločenské stretnutia tak živo a veselo“ . Keď odcestoval Clementis do Paríža a Londýna, mal Husák na starosti celú kanceláriu . V septembri 1938 sa oženil s o tri roky mladšou Magdou Lokvencovou, poslucháčkou práva . Po odchode Clementisa do emigrácie, prestúpil Husák k advokátovi Matejovi Vaníčekovi a keď si dokončil osnovnícku prax, bol v septembri 1943 zapísaný do zoznamu advokátov so sídlom v Bratislave na Zelenej 2 . Advokátom bol jeden a pol roka, keď bol vymazaný pre vzdialenie sa zo sídla kancelárie. Po vojne bol do zoznamu advokátov zapísaný znova a advokátom bol až do výmazu na vlastnú žiadosť začiatkom roku 1947.

Emigrácia Vladimíra Clementisa - koniec advokácie

Clementisovi, ktorý silnejúci fašizmus verejne kritizoval, hrozilo pre jeho názory na Slovensku nebezpečenstvo. Rozhodol sa emigrovať. Keď už bol mimo Slovenska, oznámil advokátskej komore, že sa vzdáva advokácie a likvidáciou kancelárie poveril advokáta Mateja Vaníčka . Ten sa však funkcie likvidátora neskôr vzdal. Komore napísal: „Keď už bol dr. Husák u mňa ako kandidát zapísaný, požiadal ma, aby si mohol v mojej kancelárii umiestniť skriňu so spismi z bývalej Clementisovej kancelárie, lebo z poverenia jeho bývalého šéfa v behu súce záležitosti likviduje a prosil ma, aby som dal súhlas k zahláseniu mňa ako likvidátora, k čomu som svolil len s tou výslovnou výhradou, že likvidáciu prevedie sám. Keď dr. Augustín Husák z mojej kancelárie vystúpil, odniesol si so sebou tiež spomínanú skriňu so spismi dr. Clementisa, takže v mojej kancelárii sa nič zo spisov dr. Clemenstisa nenachádza. Poneváč za týchto okolností nemám faktickú možnosť ako likvidátor kancelárie pôsobiť, ráčte ma funkcie zbaviť.“ O rozlúčke s rodinou Clementis napísal: „Keď som odchádzal do emigrácie, prežíval som pri lúčení s otcom jednu z najpohnutejších chvíľ svojho života. Čítal som v jeho jemne zarosených očiach všetko. Bol presvedčený, že sa už neuvidíme, že sa medzi nás stavia to, čo sa nazýva: nikdy viac, ktoré je o to zdrvujúcejšie, že ho prežívame pri plnom vedomí“ . Pôvodne plánovaná cesta priamo do Paríža zlyhala, Clementis uviazol v Prahe. S pomocou priateľov, najmä Husáka, sa mu podarilo vrátiť na Slovensko a odtiaľ prejsť do Poľska. Až po poľské hranice ho sprevádzala manželka, ale spoločne prejsť nemohli a preto sa ona vrátila do Prahy s tým, že sa stretnú v Paríži. Clementis tam prišiel až po šiestich týždňoch cez Švédsko. Keď sa v Paríži dozvedel o uzatvorení paktu o neútočení medzi Nemeckom a ZSSR „bol z toho zdesený, s čím sa vôbec netajil“ , kritizoval ho, rovnako ako sovietsky útok na Poľsko a Fínsko. Bol za to vylúčený z KSČ. Po tom čo vypukla vojna s Poľskom Clementisa zadržala parížska polícia , považovala ho za komunistu . Mobilizácia umožnila Clementisovi požiadať o vstup do novozriaďovanej Československej armády. Vojaci boli odvelení v júli 1940 do Anglicka, tam sa dostal Clementis do zajateckého tábora . Po prepustení pricestoval do Londýna. Kooptovali ho do Právnej rady pri exilovej vláde a nastúpil do vysielania BBC pre Československo ako komentátor, hlásil sa pod menom Peter Hron . Výber z jeho príspevkov vyšiel neskôr knižne pod názvom Odkazy z Londýna . Clementis v týchto prejavoch poslucháčov informoval o vojnovom dianí, ale najmä apeloval, aby Slováci ukázali, že národ a Slovenský štát nie je jedným a tým istým .

Clementis a Milo Urban – priateľstvo, kritika i veľkodušnosť

Povahu Clementisa vykresľuje i jeho vzťah k spisovateľovi Milovi Urbanovi (1904 – 1982). Ten sa s Davistami bližšie spoznal okolo roku 1925 a keď vydal o dva roky román Živý bič, považovali ho takmer za svojho súputníka. Aj Urban spomína, že mu Davisti a Clementis „prirástli k srdcu“ . Clementis, ktorého Živý bič zaujal, sa zaslúžil o jeho vydanie v Nemecku a „kliesnil mu cestu aj v Sovietskom zväze a Nórsku“ . Neprekvapí, že keď sa zakrátko Urban musel prvý raz v živote postaviť pred súd, požiadal o pomoc práve Clementisa. Išlo o Urbanov antimilitaristický článok Pozor na šable, ktorý uverejnil v časopise Slovák v júni 1929 . Na prejavy militarizmu v tlači „vyšpikované hodnou dávkou šabličiek, kanónov a podobných nebezpečných vecičiek“, ktorými akoby bola vojnová nálada umelo vyvolávaná, reagoval v článku tvrdením, že predsa „človek už prenikol k vyšším etickým hodnotám, ako je vlastenecká smrť v zákopoch (...) pochopil konečne, že oveľa čestnejšie, krajšie, morálnejšie je zomrieť so slučkou okolo krku na vŕbe ako zbeh, než ako mäsiar v zúrivej zakáľačke svojich spolublížnych“. Štátne zastupiteľstvo v Bratislave podalo na Urbana pre tieto vety obžalobu pre podnecovanie k vyhýbaniu sa vojenskej službe. Urban spomína: „Na reku, tu máš, čo pes nechce!“, stŕpol som. Bola to moja prvá obžaloba. Ešte som nestál pred súdom, ba nevedel som si také niečo ani predstaviť. „Čo teraz? Kde zoženieš obhajcu, groše na obhajobu?“. Taký stŕpnutý, náhodou som stretol Clementisa: „A tebe čo je?“ spýtal sa, vidiac, že nie som vo svojej koži. Reku to a to, priznal som sa skrúšene k celej svojej biede. Zasmial sa. „No neboj sa! Vysekáme ťa aj bez honoráru“, povedal a bez okolkov prevzal moju obhajobu. Keď všetko dobre dopadlo vypytoval som sa ho na dôvod, no on sa iba usmieval.“ Clementisa, vtedy osnovník Radomíra Kubu, presvedčil principála, aby vec prevzal. Vo veci však konal sám a dosiahol Urbanovo oslobodenie . Krajský súd v Bratislave v rozsudku v zhode s Clementisovou argumentáciou uviedol, že „obvinený konal len všeobecnú spisovateľskú kritiku proti vojne, nemal úmysel vyzývať, aby občania v konkrétnom prípade nekonali vojenskú službu a aby neplnili v prípade mobilizácie svoje povinnosti. (...) Tento článok je plamenný protest spisovateľa – pacifistu a smeruje proti propagátorom útočnej vojny, vyobrazuje nebezpečie vojny“ . Keď v roku 1930 vydal Urban pokračovanie Živého biča, Clementis ocenil jeho angažovanosť . Urban, ktorý písal často a rád do novín súdničky, písal zasa o vystupovaní Clementisa pred súdmi. Napríklad v marci 1933 uverejnil v časopise Slovák text pod názvom „Prezident Slovenskej krajiny Jozef Országh odsúdený pre urážku komunistu Králika“ . Podstatou veci bolo, že na zasadnutí krajinského zastupiteľstva po obvinení Komunistickej strany zo spôsobenia krviprelievania v Polomke, poslanec Králik chcel reagovať, avšak prezident Országh mu slovo neudelil a na jeho adresu povedal: „Na jeho mieste skryl bych sa ako kuvik do hory, veď na jeho tvári vidno odraz zavraždených slovenských bratov“. Za tento výrok bol Clementisom žalovaný. Hájil sa tým, že mal informácie, podľa ktorých udalosti zavinili komunisti. Okresný sudca dr. Formánek uznal krajinského prezidenta vinným a uložil mu peňažný trest alebo 6 dní uzamčenia podmienečne na jeden rok. Urban dodáva: „Obhajca Králikov dr. Clementis neuspokojil sa s rozsudkom a apeloval čo do výšky i čo do podmienečnosti trestu.“ Milo Urban od začiatku 30. rokov pracoval na pokračovaní svojej prvej románovej trilógie, na románe V osídlach. Ten je inšpirovaný i košútskym procesom. Na pojednávaniach Urban sedával a o jeho priebehu referoval v Slovákovi. Aj v románovom opise procesu je pozornosť venovaná obhajcovi, aj v ňom prichádza nečakaný svedok. Vzťah Clementisa k Urbanovi sa však zmenil vo chvíli, keď sa Urban stal hlavným redaktorom denníka Hlinkovej gardy Gardista. To už Clementis pôsobil v londýne. Ako spomína Urban: „Z tamojšieho rozhlasu zaznel jeho karhavý hlas i na moju adresu.“ Stalo sa tak niekoľko ráz. Prvý raz iba varujúco. Clementis sa vráti k svojej obhajobe Urbana: „Spomína ešte Milo Urban, ako kedysi stál sťa obžalovaný pred krajským súdom v Bratislave pre jeden svoj odvážny úvodník? Bol oslobodený. Ale niet súdu na svete, ktorý by ho mohol oslobodiť, ak by aj naďalej zostával v spoločnosti zločincov. Mlčanie dnes už nezmýva vinu“ . Ešte ostrejšie Clementis reagoval na Urbanov úvodník v Gardistovi Náš ochranný plášť a v ňom na vetu „Na Mníchov i na všetko to, čo je s ním spojené, s vďakou spomíname“. Clementis dodal: „Tak to napísal šéfredaktor Gardistu, bývalý slovenský spisovateľ Milo Urban. Niet Čecha, čo by na tieto hnusné slová Mila Urbana mohol zabudnúť. A niet Slováka – čo by ich zabudnúť smel“ . Urban na sklonku vojny ušiel do Rakúska. Bol tam zatknutý a prevezený do väznice v Prahe. Keď ho raz predviedli na výsluch, namiesto vyšetrujúceho sudcu čakal ho neznámy pán. Urban spomína: „Predstavil sa mi ako osobný tajomník dr. Clementisa, vtedy štátneho tajomníka na ministerstve zahraničných vecí. (...) Priniesol mi Clementisov pozdrav vedno s čokoládou a dobrými cigaretami, no a – mal som mu odkázať, či dačo nepotrebujem. Pravdaže, myslel som si, že snívam. Aj keď som o Clementisových charakterových vlastnostiach nikdy nepochyboval, po tom, čo sa v posledných rokoch stalo, mohol ma s čistým svedomím odpísať. A on hľa: posiela za mnou svojho tajomníka. Darmo. K takému kroku bola potrebná nie len duchovná noblesa, ale aj kus ľudskej odvahy, lebo vtedy takéto prejavy mnohí pokladali za ťažký hriech (...) Vyslovil som iba jediné želanie, aby mojej žene a deťom umožnili návrat domov. A to sa potom – zásluhou Clementisa – aj podarilo“ . Milo Urban bol nakoniec rozsudkom Okresného ľudového súdu v Bratislave za svoju činnosť v Gardistovi odsúdený na trest verejného pokarhania . Ani následne nariadená revízia procesu neviedla k prísnejšiemu odsúdeniu. Ľudový súd v Bratislave v roku 1948 pôvodný rozsudok ponechal v platnosti . Krátko pred rozhodnutím si spis vyžiadal povereník spravodlivosti a došlo k zmene v obsadení senátu . O niekoľko rokov neskôr podaná obžaloba v procese proti buržoáznym nacionalistom, kládla okrem iného za vinu Davistom aj to, že mali zabrániť revízii Urbanovho procesu.

Clementis v štátnych funkciách

Clementis ako štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí pôsobil na Mierových konferenciách v Paríži aj v OSN, rokoval o výmene obyvateľstva s Maďarskom i o Československo - francúzskej spojeneckej zmluve . Obrat prišiel zakrátko. Už keď sa v roku 1946 stretol so Stalinom, bol mu pripomenutý i jeho kritický postoj k sovietsko-nemeckému paktu o neútočení. Podľa spomienok Eduarda Friša rozhovor v Kremli sa odohral takto: „Stalin sa súdruha čs. štátneho tajomníka žoviálne až srdečne vypytoval na jeho trampoty za vojny, prečo bol v roku 1939 vo Francúzsku a Anglicku väznený a medzi rečou utrúsil poznámku: „A veľmi ste sa na nás hnevali?“. Vzápätí rozhovor Stalin ukončil žartovne. Pripomenul prítomnému Molotovovi, aby uvážil, či by nebolo vhodné zavrieť Clementisa aj v Sovietskom zväze, inak by sa mohli spojenci uraziť, že u nich sedel a len tu nie. Bol to krvavý žart už vtedy? Na pozadí toho, čo nasledovalo, vyznieva táto príhoda ako scéna z novodobého inferna“ . Po tom, čo za nevyjasnených okolností zomrel minister zahraničných vecí Jan Masaryk, stal sa Clementis ministrom zahraničných vecí. Keď v júni 1949 odovzdal maďarský komunistický líder Mátyás Rákosi Gotwaldovi zoznam angloamerických špiónov v Československu, bolo v ňom aj Clementisovo meno . Na jesenné valné hromaždenie OSN v roku 1949 cestoval Clementis ako vedúci československej delegácie, avšak bez manželky. V amerických novinách sa začali objavovať chýry, že bude po návrate do Prahy uväznený. Začiatkom roku 1950 bol Clementis odvolaný z funkcie ministra a zakrátko zatknutý. O dva dni prišli vyšetrovať jeho manželku. O mesiac zatkli aj ju. Lída Clementisova strávila vo väzení 22 mesiacov. Nikdy ju nedonútili vypovedať proti manželovi.

Odsúdenie a poprava

Clementis bol súdený po trojročnom väznení v novembri 1952 Štátnym súdom v procese s Protištátnym sprisahaneckým centrom Rudolfa Slánskeho . Obhajoval ho Jiří Šťastný. Vo svojej výpovedi uviedol, že sa cíti vinným. Priznal sa, že bol agentom francúzskej výzvednej služby, vyjadril sa, že nikdy nebol skutočným komunistom a aj do činnosti DAVu od preho čísla vnášal strane cudziu nepriateľskú ideológiu. Clementis bol uznaný vinným z trestného činu velezrady a vyzvedačstva a spolu s ďalšími desiatimi obžalovanými odsúdený na trest smrti. Zápisnica z hlavného pojednávania končí slovami: „Predseda senátu po vyhlásení rozsudku a podrobnom poučení obvinených o možnosti opravných prostriedkov prerušil pojednávanie, aby sa obvinení mohli poradiť so svojimi obhajcami. Po prestávke všetci obvinení predstúpili pred súd a prehlásili, že trest prijímajú a vzdávajú sa opravných prostriedkov“ . Lídu Clementisovú večer 2.12.1952 obliekli do šiat, v ktorých ju zatkli, posadili do auta a odviezli na Pankrác. Povedali jej, že manžel bol odsúdený na smrť a zajtra bude popravený . Zhovárali sa cez dvojité mreže. Potom ju odviezli späť do väzenia v Ruzyni. Vyžiadala si vedro s vodou a kefu a do večera drhla vždy znova a znova dlážku v cele, aby nemusela myslieť . Ráno jej oznámili, že rozsudok bol vykonaný. Veliteľ väznice jej odvzdal manželove listy na rozlúčku, dve fajky a palicu, ktorú si vzal na prechádzku v deň keď bol zatknutý. Potom jej oznámili, že proti nej sa žiadne trestné konanie nevedie a ešte v ten deň ju prepustili domov . V listoch Clementis píše: „A predsa len spomínam. Že som azda urobil aj kus dobra pre iných, pre spravodlivú budúcnosť, v ktorú som veril a neprestal veriť.“.

Rehabilitácia

Po poprave Vladimíra Clementisa pracovala Lída Clementisová ako bibliografka Národnej knižnice, potom ako vedecká pracovníčka. Vladimír Clementis bol právne rehabilitovaný v roku 1963 rozsudkom Najvyššieho súdu ČSR , ktorým bol rozsudok Štátneho súdu pre porušenie zákona v neprospech obžalovaných zrušený a obžalovaní spod obžaloby oslobodení. Najvyšší súd konštatoval, že „protištátne sprisahanecké centrum, ktoré mal Rudolf Slánský vytvoriť v skutočnosti neexistovalo (..) pokiaľ sa obvinení k tomuto spolčeniu priznali, boli k priznaniu prinútení orgánmi vyšetrovania psychickým alebo fyzickým nátlakom.“ Rozsudok má spolu 45 strán, jeho písomné vyhotovenie bolo rozcyklostylované a doručené pozostalým po rehabilitovaných . Lída Clementisová zomrela v Prahe začiatkom januára 1988.

Záver

Vladimír Clementis bol človekom založeným hlboko humanisticky. Azda najvýstižnejšie ho chrakterizoval Daniel Okáli: „Vlado Clementis nielen videl ďalej a chcel mocnejšie ako druhí, ale i svojimi činmi a celým životom toto poznanie a vôľu vyjadroval. Nielen vo svojom povolaní, ako obhajca v politických procesoch, ako redaktor a publicista, ale aj ako politik, minister zahraničia a štátnik. Široké bolo rozpätie jeho pôsobnosti, univerzálne jeho nadanie, preveľká bola ťarcha úloh, ktoré musel zvládnuť“ .

JUDr. Peter Kerecman, PhD.
advokát
Košice