<< Viete že...

Zbierka básni, ktorá ich autora preslávila, bola po prvý krát uverejnená 25.6.1857. To už mal mladý Baudelaire za sebou bakalárske štúdium a dokonca jeden rok práva a prežil revolučný rok 1848. Medzi čitateľmi vyvolala prekvapenie a pozornosť, ktoré neskôr prerástli do škandálu. Druhé francúzske cisárstvo známe svojimi ostrými reakciami na literárne prejavy umelcov, neostalo svojej povesti nič dlžné ani v tomto prípade. Prvé reakcie v periodikách pochádzajúce od autorov sympatizujúcich s režimom, škandalizujúce Baudelaira a spochybňujúce dokonca jeho duševné zdravie, dali zámienku na zásah prokuratúry a podanie obžaloby proti Baudelairovi a jeho vydavateľovi na Priestupkový /policajný/ tribunál pre mesto Paríž. Po prvom predvolaní k prokurátorovi napísal Baudelaire v liste svojej priateľke: „Minulý štvrtok som sa stretol so svojími sudcami. Nechcem tvrdiť, že nie sú pekní. Sú strašne nenávistní a ich duša sa podobá ich tvári“. Hoci morálne podporený Meriméem, Hugom a Gautierom, bol Baudeliare nútený predstúpiť dňa 20.8.1857 pred súd dištriktu La Seine. Obžalobu predniesol prokurátor Ernest Pinard, ktorý pred časom obžaloval i Flauberta. Obžaloba vinila Baudelaira z toho, že uverejnil básnickú zbierku, ktorá je „rukavicou hodenou  do tváre zákona chrániaceho morálku a náboženstvo“ a je preto deliktom urážky verejnej morálky, dobrých mravov a náboženstva. Obžaloba žiadala súd, aby rozhodol, či „je verejná morálka poškodená a či hranica bola prekročená“. O obžalobe rozhodovala šiesta komora súdu. Básnika obhajoval parížsky advokát Chaix d´Est-Ange.  
Súd po oboznámení sa s obsahom básnickej zbierky konštatoval, že skutočne minimálne šesť básni napĺňa uvedenú skutkovú podstatu a ich ďaľšie šírenie zakázal. Básne boli zo zbierky vypustené. Išlo napr. o básne „Lesbos“, „Tej, ktorá je príliš veselá“, „Prekliate ženy“, alebo „Premeny upírove“. Keďže ako  bolo uvedené v rozsudku „v dôsledku narušenia verejnej morálky a dobrých mravov a v dôsledku zničujúceho pôsobenia na čiateľa pre drsný realizmu vedúci až k pocitu hanby“ bol básnik odsúdený na zaplatenie 100 frankov a vydavateľa takisto na 100 frankov, bolo zakázané uverejňovať spolu šesť básní zo zbierky Kvety zla a odsúdeným bola uložená povinnosť nahradiť na trovách štátu 17 frankov a 35 centimov a 3 franky za poštovné.
Napriek odsudzujúcemu rozsudku ten istý vydavateľ neskôr vydal v Bruseli básnikovi „úplnú“ zbierku, avšak pod iným názvom „Verše nikoho“. Vydavateľ bol odsúdený opäť okamžite po tom, čo sa výtlačky dostali na územie Francúzska a to súdom v Lille na jeden rok odňatia slobody a 500 frankom pokuty. Baudelaire zničený procesmi sa do svojej smrti zaoberal už v podstate iba prekladmi z cudzích literatúr, najmä E.A.Poea. Zomrel po desiatich rokoch ako tridsaťšesťročný.
Rozsudok parížskeho priestupkového tribunálu bol zrušený až rozhodnutím francúzskeho Najvyššieho súdu zo dňa 31.5.1949. Toto rozhodnutie bolo vydané na základe zákona pozostávajúceho iba z jedného paragrafu prijatého vo Francúzsku v roku 1946, o ktorom sa uvádza i to, že bol prijatý práve preto, aby umožnil zmenu rozsudku vo veci Kvetov zla, podľa ktorého možno povoliť obnovu konania v prípade, ak ide o rozsudok pre narušenie dobrých mravov spôsobených uverejnením knihy, ak od právoplatnosti rozsudku uplynulo najmenej dvadsať rokov. Trestný senát kasačného súdu konal o návrhu člena súdnej rady Falcoa, ktorý v ňom uviedol mimo iného aj to, že všetci obžalovaní sú už mŕtvi viac než 50 rokov a k uverejneniu diela došlo pred viac než 100 rokmi. V tejto súvislosti vznikla i otázka, či aj v tomto prípade by nemal súd vychádzať z práva a morálky platnej v čase pôvodného odsúdenia a nie z tej súčasnej. Navrhovateľ poukázal na to, že na odsudzujúcom rozsudku nemožno trvať preto, keďže od zverejnenia diela sa autor stal nesmrteľným a jeho verše patria k najkrajším, ktoré boli vo francúzskom jazyku napísané. Kasačný súd sa s názorom navrhovateľa stotožnil, rozsudok z 20.8.1857 zrušil a vtedy obžalované osoby oslobodil spod obžaloby.
Kvety zla sa potom stali ešte raz /začiatkom šesťdesiatych rokov 20.storočia/ predmetom súdneho konania. Praneter Baudelairerovho vydavateľa madame Renault de Broise a dedička vydavateľstva tvrdila, že v dôsledku zákazu uverejňovania zakázaných básni, ktorý trval až od roku 1949, neplynula počas tejto doby 50 ročná lehota v ktorej zanikajú autorské práva a preto každý nakladateľ, ktorý publikoval 6 zakázaných básní jej dlží honorár za ich použitie. Žaloba smerovala proti 23 francúzskym vydavateľstvám. žalobkyňa však nakoniec nebola úspešná, keď v roku 1965 apelačný súd v Paríži konštatoval, že uplynutím 50 rokov od smrti Baudelaireho, teda dňom 30.8.1917 sa jeho dielo stalo verejným majetkom.
/Zdroj: ŠVANTNER, J.: Básnikov večný čas. Kalendárium. In.: BAUDELAIRE, CH.: Kvety zla. Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1993, SAWICKI, J./LEX/: Lidé a paragrafy. Orbis, Praha, 1963, str.84, KRÁL, V.: Případy slavných i neslavných aneb muj život s advokácii. Rego, Praha, 2002, str.69/.