XVII. konferencia o histórii advokácie online (2021)
Dňa 12. novembra 2021 sa uskutočnila v poradí už XVII. konferencia o histórii advokácie, po prvý raz však online formou. Organizátorom bola Česká advokátska komora a Fakulta právnická Západočeskej univerzity v Plzni. Úvodného slova sa ujal ako tradične moderátor konferencie právny historik, súčasný dekan plzenskej právnickej fakulty, advokát a emeritný ústavný sudca JUDr. et PhDr. Stanislav Balík, Ph.D. a po ňom uvítal prítomných predseda Výboru pre históriu advokácie Českej advokátskej komory JUDr. Petr Poledník.
Lučenecká advokátka Mgr. Viktória Hellenbart opäť čerpala z monografie budapeštianskeho pravotára z roku 1903 pri svojom referáte s názvom Nad knihou Lajossa Králika: Advokátsky stav - francúzska advokácia ako vzor pre budovanie modernej advokácie v Uhorsku. Poukázala na skutočnosť, že podľa rímskeho satirika Decima Iunia Iuvenalisa (50-127) zrodila advokátov Galia, na jej území už v XIV. storočí pôsobili advokáti ako osobitný stav po prijatí reglementu (ordre) z roku 1344. Trestné konanie v stredovekom Francúzsku pritom v rokoch 1539 až 1789 prebiehalo iba písomne, až Veľká francúzska revolúcia priniesla obnovenie ústneho vedenia trestných procesov. V roku 1790 prišlo dokonca ku zrušeniu advokátskej komory i advokácie vôbec, ktorú nahradilo pôsobenie tzv. „mužov zákona“ bez organizácie i disciplinárnej zodpovednosti, zrušené bolo dokonca právnické školstvo. Až v období konzulátu bola v roku 1802 advokátsky stav obnovený spolu so školami vyučujúcimi budúcich právnikov. Cisárskym nariadením Napoleona I. z roku 1810 bola obnovená advokátska komora, pre výkon advokácie bolo prijaté ustanovenie o povinnej trojročnej praxi budúcich advokátov.
Aj ďalší prednášajúci sa inšpiroval svojím príspevkom z poslednej XVI. konferencie o histórii advokácie. Asistent sudcu z Krajského súdu v Českých Budějoviciach Mgr. Lukáš Malý vystúpil na tému Advokácia a justícia vo viktoriánskej literatúre. Práve tento úsek dejín „dlhého“ XIX. storočia priniesol vo Veľkej Británii sťahovanie značného počtu advokátov z vidieka do priemyselných miest. Z vtedajšej krásnej literatúry spomenul autor dielo Charlesa Dickensa (1812-1970) Oliver Twist, v ktorom advokáti pôsobili v rámci dedičského a sirotského konania. Ďalej bol uvedený William Makepeace Thackeray (1811-1863) poukazujúci v svojich dielach na francúzskych advokátov, ktorí chodia na svadby za svedkov a družičky. Zaujímavou je aj kniha Obraz Doriana Graya írskeho spisovateľa Oscara Wildea (1854-1900), ktorý sám vyhľadal právnu pomoc po obvinení z homosexuálnych stykov. V poviedkach škótskeho autora Arthura Conana Doylea (1859-1930) o Sherlockovi Holmesovi ako Pes baskervillský či Škandál v Čechách sa možno stretnúť s profesionálnym pôsobením barristrov. Právne zastupovanie je aj predmetom diela amerického spisovateľa Hermana Melvilla (1819-1891) Biela veľryba.
Poľská advokátka Ewa Stawicka v príspevku Časopis poľskej advokácie PALESTRA – 110 rokov histórie priblížila dejinný vývoj tohto časopisu, v ktorom vykonáva funkciu šéfredaktorky a ktorý má v súčasnosti cca 20 000 odberateľov. Uviedla, že časopis založil ešte v Haličsko-vladimírskom kráľovstve Rakúsko-uhorskej monarchie dr. Anzelm Lutwak v roku 1910 v meste Ľvov. Po krátkom období vydávania síce nastal zánik časopisu, no v obnovenej Poľskej republike vzniknutej po skončení prvej svetovej vojny došlo k znovu vydávaniu časopisu v roku 1924 na pôde varšavskej advokátskej komory. K jeho šéfredaktorom patrili Stanislaw Cár (1924-1925) a po ňom Zygmunt Sokolowski (1926-1930). Časopis bol vydávaný do okupácie Poľska v roku 1939 a jeho opätovná publikácia nastala až v roku 1956. Po páde socializmu boli počas vydávania Najvyššou advokátskou radou od názvom Palestra-časopis poľských advokátov jeho šéfredaktormi dlhodobo Czeslaw Jaworski (1934-2018) v období 1990 až 1992 a 2010 až 2018, ako aj Stanislaw Mikke (1947-2010) v rokoch 1993 až 2010.
Košický advokát JUDr. Peter Kerecman, PhD. sa tentoraz zhostil tematiky Odvaha a dilema advokátov v procese proti civilným vodcom Slovenského národného povstania. Autor sa venoval trestnému procesu z obdobia prvej Slovenskej republiky, kedy 9. decembra 1944 podal štátny zástupca Karol Vagač v Bratislave obžalobu pre spáchanie trestného činu úkladov o republiku proti najvyšším nevojenským predstaviteľom SNP ako spolupredsedovi Slovenskej národnej rady Vavrincovi Šrobárovi, ale aj Jánovi Ursínymu, Jozefovi Lettrichovi, Petrovi Zaťkovi, Ivanovi Štefánikovi a Jozefovi Šoltészovi. Neľahkej úlohy obhajovať týchto obžalovaných sa zhostili bratislavskí advokáti Pavel Šimkovic, Alexander Šimkovic a Aristid Jamnický. Trestný senát pod vedením predsedu Jána Terebessyho vykázal dokonca z pojednávacej miestnosti, v ktorej sa začalo 22. decembra 1944 hlavné pojednávanie, dvoch zástupcov tajnej štátnej polície Veľkonemeckej ríše (GESTAPO). Z obžalovaných bol uložený najprísnejší trest odňatia slobody na doživotie V. Šrobárovi, ostatným obžalovaným boli uložené tresty odňatia slobody v kratšej výmere a tresty prepadnutia majetku, pričom všetci z nich boli stíhaní in absentia. Voči tomuto rozsudku však podali obhajcovia odvolanie. Po intervencii ríšskeho ministra zahraničia J. von Ribbentropa znechuteného z príliš mierneho rozsudku došlo k zmene platnej právnej úpravy nariadením vlády z 31. 12. 1944 a tak 3. januára 1945 vydal nový revízny senát Najvyššieho súdu pod predsedníctvom Štefana Knoteka rozsudok sp. zn. Rv 1/1945, v ktorom obžalovaným boli uložené tresty smrti. Všetci sudcovia z pôvodného senátu boli umiestnení do zaisťovacieho tábora v Ilave. Štátny zástupca Karol Vagač ušiel vo februári 1945 z Bratislavy spolu s komunistami V. Širokým a J. Ďurišom, no v roku 1952 bol zatknutý a následne odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 8 rokov za ukrývanie vecí zo saleziánskeho kláštora. Po komunistickom prevrate z roku 1948 boli z advokácie vylúčení aj Pavel Šimkovic a Aristid Jamnický, len Alexander Šimkovic zostal pôsobiť v socialistickej advokácii, no musel presídliť do kancelárie v Galante.
Riaditeľ Ústavu štátu a práva Slovenskej akadémie vied doc. JUDr. Jozef Vozár, CSc., vystúpil na tému Začiatky pestovania slovenskej právnej vedy. Komparatívne porovnal situáciu v Hornom Uhorsku s pomermi v historických krajinách, kde už od roku 1861 vychádzal časopis Právník, od roku 1882 českí právnici mohli študovať na Karlo-Ferdinandovej univerzite a od roku 1890 tu pôsobila Česká akadémia vied. Prvou, po slovensky písanou právnickou monografiou sa stala kniha Práva a povinnosti medzi mužom a ženou v Uhorsku od Augustína Rátha vydaná jeho vlastným nákladom v Prahe v roku 1906. Prof. A. Ráth (1873-1942) pôsobil pôvodne ako advokát v Ružomberku, Dolnom Kubíne a v Bratislave, prevzal aj niektoré advokátske spisy po Pavlovi Országhovi Hviezdoslavovi. Spolu s kolegom z Talianska sa podieľal na zrušení suspendácie kňaza Andreja Hlinku. Augustín Ráth mal českú manželku, priatelil sa aj s T. G. Masarykom. Po vzniku Československej republiky sa habilitoval na Právnickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, pôsobil na Ministerstve pre zjednotenie zákonov a organizácie správy, a následne sa stal prvým dekanom Právnickej fakulty Univerzity Komenského. Na tejto univerzite pôsobil i ako rektor, zakladal a viedol aj Učenú spoločnosť Šafárikovu (1926-1939). K zakladateľom slovenskej právnickej terminológie patrili okrem Augustína Rátha aj Emil Stodola, Vladimír Fajnor a Adolf Záturecký.
Príspevok Migrácia medzi advokáciou a notárstvom na Slovensku po vzniku Československej republiky vzišiel z pera doc. JUDr. et Mgr. Martiny Gajdošovej, PhD. z Právnickej fakulty Trnavskej univerzity. Autorka uviedla, že počas Rakúsko-Uhorska pôsobilo v Zalitavsku zo 6 700 advokátov len 92 Slovákov, zo 4 300 advokátskych koncipientov iba 43 Slovákov a spomedzi 300 notárov symbolicky jeden Slovák. Po vzniku Československej republiky 6 % notárov zostalo na území bývalého Horného Uhorska, 10 % ich bolo preložených a 84 % notárov zbavili úradov. Pozbavenie úradu sa odôvodňovalo často neznalosťou štátneho jazyka, viacerí exnotári presídlili do potrianonského Maďarska či prešli práve do advokácie. Počas prvej ČSR pôsobilo v krajine zo 76 notárskych úradov až 74, pričom notári boli organizovaní v 2 notárskych komorách sídliacich v Bratislave a v Košiciach. Po prevrate bolo údajne až 80 % notárov menovaných z radov bývalých advokátov, z 36 notárov evidovaných v bratislavskej komore patrilo 34 pôvodne k advokátom či advokátskym koncipientom.
Dekan Fakulty právnickej Západočeskej univerzity v Plzni. JUDr. et PhDr. Stanislav Balík, Ph.D. s referátom Aféra notára na scestí ako podnet k úvahám o zrušení notárstva v prvej Československej republike oboznámil prítomných s pôsobením notára z Ústí nad Orlicí JUDr. Huga Patscha (1881-1934). Tento absolvent nemeckej Právnickej fakulty Karlo-Ferdinandovej univerzity bol spoluautorom monografie S. r. o. a pôsobil aj ako člen redakčných rád právnických časopisov. O. Patsch zdefraudoval v roku 1934 ako správca dedičstva ústecko-orlického továrnika Jaroslava Janderu takmer 800 000,- Kč patriacich sirotám poručiteľa. Mal viacero mileniek, hral karty, špekuloval na burze a stávkoval aj na dostihoch. Po tom, ako s peniazmi zmizol, bol naňho vydaný aj medzinárodný zatykače, ale až v roku 1935 sa pri Veľkej Úpe našlo jeho telo, samovraždu spáchal však už v decembri 1934. Notárska komora sa rozhodla v tomto prípade výnimočne odškodniť pozostalých. Tento škandál obdobne ako ďalšie zdefraudované peniaze, ktoré pred svojou smrťou spreneveril notár Kučera z Rychnova nad Kňěžnou, podnietili úvahy o ukončení pôsobenia notárov ako súdnych komisárov, k čomu však nedošlo.
Ďalší advokát z Košíc JUDr. et PhDr. Rudolf Manik, PhD., MBA, MHA spomenul v príspevku Advokáti v radoch diplomatov Slovenska z rokov 1939-1945 osudy predstaviteľov zahraničnej služby prvej Slovenskej republiky, ktorí sa vo svojom profesionálnom živote zaoberali aj advokáciou. Už v období I. ČSR pôsobili v diplomacii nového štátu spomedzi Slovákov bývalí advokáti Štefan Osuský ako vyslanec vo Francúzsku či Juraj Slávik ako vyslanec v Poľsku. Advokátom bol pôvodným povolaním i posledný medzivojnový minister zahraničia Česko-Slovenskej republiky (1938-1939) František Chvalkovský. Aj všetci ministri zahraničných vecí Slovenska z rokov 1939 až 1945 (Ferdinand Ďurčanský, Vojtech Lazar Tuka, Štefan Tiso) pôsobili v advokácii. V referáte boli uvedené osudy vyslanca v Maďarskom kráľovstve a Rumunskom kráľovstve Jána Spišiaka (1901-1981), v Talianskom kráľovstve a Španielskom štáte Jozefa Miloslava Zvrškovca (1905-1958), v Talianskom kráľovstve a Bulharskom cárstve Bohdana Galvánka (1903-1983) i chargé d´affaires v Talianskej sociálnej republike Jána Kaššovica (1902-1990).
Z moravskej metropoly Brna pochádzajúci advokát JUDr. Lubomír Činka poukázal na existenciu Súdnych budov v obvode Krajského súdu v Novom Jičíne, ku ktorému prislúchali obvody dvanástich okresných súdov vrátane Okresného súdu v Lipníku nad Bečvou ako miestu najbližšie plánovanej konferencie.
Z Ústavu štátu a práva Akadémie vied Českej republiky odznela prezentácia Mgr. Jana Kobera, LL.M. na tému Neľahká cesta a široká perspektíva: k prvorepublikovému životu advokátky Marie Mikulovej. Referát pojednával o Marii Maternovej narodenej v roku 1901 a prináležiacej k prvej generácii poslucháčiek Právnickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe. Svoje štúdium začala v roku 1920 popri práci v učtárni Magistrátu hlavného mesta Prahy, kde si ako sirota privyrábala. Vydala sa za advokáta Josefa Mikulu, pričom sa jej narodili dve dcéry. Po absolvovaní práv v roku 1927 sa zamestnala ako koncipientka v manželovej advokátskej kancelárii v Prahe, po rozvode s ním v roku 1930 koncipientskú prax vykonávala u pražských advokátov Běly Procházkovej a Jaroslava Mareka. Od roku 1932 mala vlastnú advokátsku kanceláriu na Strossmayerovom námestí v Prahe, prispievala do Národných listov a napokon sa stala aj členkou Československej strany národnosocialistickej. V roku 1936 vydala vlastným nákladom knihu Žena v právním řádě československém, ktorá bola určená nielen pre ženskú, ale aj mužskú časť populácie Československa.
Poslednými odznenými referátmi sa prezentoval advokátsky koncipient z Prahy JUDr. Ing. Štěpán Hubička a to najskôr na tému Kam až mohla dohnať predpísaná doba a spôsob právnej praxe prvorepublikového kandidáta advokácie. V tomto príspevku sa zaoberal tým, ako sa pôvodne kandidát advokácie a neskorší pražský advokát z Kráľovských Vinohradov Ludvík Dukát (nar 1895) v roku 1926 snažil obísť obligatórnu koncipientsku prax v dĺžke jedného roka vykonávanú zdarma jej nahradením platenou prípravnou sudcovskou službou spojenou následne so zápisom do zoznamu advokátov na Podkarpatskej Rusi u predsedu súdnej stolice v Užhorode. Vzápätí L Dukát po 10 dňoch požiadal výbor Advokátskej komory v Prahe o zápis do zoznamu advokátov v Čechách, čo však výbor s poukazom na nezákonnosť jeho zápisu v užhorodskej komore neschválil. Nakoniec L. Dukát obidva návrhy na zápis do zoznamu advokátov vzal späť a povinnú prax koncipienta vykonal u advokáta Kamila Reslera. Ludvík Dukát bol napokon zapísaný do zoznamu advokátov v Čechách v roku 1927 so sídlom na Novom meste pražskom, od roku 1933 v Kráľovských Vinohradoch.
Príspevok Levý podiel prvorepublikového karlínského advokáta na vzniku hry Voskovca a Wericha s názvom Osol a tieň, a jeho zapojenie do filmového priemyslu sa venuje Karlovi Schönbaumovi. Tento advokát židovského pôvodu narodený v roku 1885 vykonával advokáciu s kolegom Františkom Papouškom a bol spoluvlastníkom spoločnosti Praha – Paříž, s. r. o. zaoberajúcou sa okrem produkcie vlastných filmov aj ich dovozom z Francúzska i ZSSR. Spoluvlastnil dokonca aj kino na Václavskom námestí v Prahe. Priatelil sa s J. Voskovcom a J. Werichom, ktorí na jeho námet vytvorili v roku 1933 protifašisticky zameranú hru Osol a tieň s hudbou J. Ježka, hralo sa až 187 jej repríz. K. Schönbaum na rozdiel od V+W neopustil pred nacistami Česko-Slovensko a následne bol počas druhej svetovej vojny deportovaný do Terezína a nakoniec zavraždený v Osvienčime v roku 1944.
Slávnostnú konferenciu ukončil moderátor Stanislav Balík, ktorý avizoval predpokladané konanie budúcoročnej XVIII. konferencie v Lipníku nad Bečvou.