XVI. konferencia o histórii advokácie (2019)
V poradí šestnástu konferenciu o dejinách advokátskeho povolania usporiadal Výbor pre históriu advokácie Českej advokátskej komory v spolupráci s Okresným súdom v Českej Lípe. Konala sa v českej Lípe vo Vile Hrdlička, 11.10.2019. Účastníci podujatia sa zišli v secesnej Ville Hrdlička, ktorá bola postavená v roku 1898 ako letohrádok židovského obchodníka H. I. Altschula, v období komunizmu v nej bol umiestnený Dom pionierov a v roku 2011 ju zrekonštruoval podnikateľ Martin Hrdlička.
Konferenciu zahájil ako už tradične stabilný moderátor JUDr. et PhDr. Stanislav Balík, Ph.D., úvodné slovo patrilo aj senátorovi za volebný obvod Česká Lípa Jiřímu Voseckému, predsedovi Okresného súdu v Českej Lípe Mgr. Milanovi Venclovi. predsedovi Českej advokátskej komory JUDr. Vladimírovi Jirousekovi, predsedovi Komisie pre históriu advokácie Slovenskej advokátskej komory JUDr. Petrovi Kerecmanovi, PhD. a predsedovi Výboru pre históriu advokácie Českej advokátskej komory JUDr. Petrovi Poledníkovi.
Prvým odborným príspevkom Antonín Putzlacher, advokát, historik a sběratel rukopisů sa uviedla prof. PhDr. Marie Bláhová, DrSc. pôsobiaca ako vedúca Katedry pomocných vied historických a archívneho štúdia na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe. Prítomných oboznámila so životom a dielom Antonína Putzlachera ( 1722 – 1796 ), ktorý absolvoval štúdium práva na pražskej právnickej fakulte a pôsobil v advokátskej kancelárii Josefa Azzoniho. Najväčšiu časť svojho profesionálneho života však pracoval na magistráte Prahy, bol aj syndikom kancelárie Karlo – Ferdinandovej univerzity a zemským advokátom. V roku 1793 obdržal šľachtický titul slobodný pán von Putzlacher. Známym sa však stal aj ako zberateľ bohemikálnych rukopisov, vrátane napr. rukopisu Českej kroniky, z nich niektoré sú v súčasnosti umiestnené v Národnej knižnici v Prahe či v knižnici Wrocławskej univerzity.
Lučenecká advokátka Mgr. Viktória Hellenbart sa už dlhodobo venuje histórii uhorskej advokácie z čias Rakúsko – uhorskej monarchie, tento rok vystúpila na tému „Zárobkové možnosti advokátov“ podľa knihy Dr. Králika Lajosa Advokátsky stav, vydanej Budapeštianskou advokátskou komorou v roku 1903. Auditórium bolo oboznámené s časťou monografie budapeštianskeho advokáta na dôchodku Lajosa Králika predstavujúcou komentár k zák. čl. XXXIV/1874 o advokátskom poriadku. Dr. Králik spomenul aj nárast počtu členov advokátskej komory hlavného mesta Uhorska zo 708 v roku 1875 na 1 268 v roku 1901, pričom z 2 589 advokátov zapísaných v uvedenom období do zoznamu ich 1 321 advokáciu aj opustilo ( 383 na vlastnú žiadosť, 332 následkom úmrtia, 123 nadobudnutím úradníckeho postu, 35 po vyčiarknutí zo zoznamu advokátov a 448 z iných dôvodov). Paradoxom v uvedenom období bol prípad jedného advokáta, ktorý bol vyčiarknutý z dôvodu žobrania, dobovo sa tvrdilo, že „pri lenivom ľude sa aj advokátovi ujde málo.“ Najvyššie odmeny vtedajší advokáti získavali v konkurzných konaniach a pri správe majetku, napr. pri dohodnutí tisícročného nájmu bola primeranou aj odmena vo výške 40 000 korún. Uvažovalo sa aj o právnej úprave pevnej odmeny pri zastupovaní v občianskoprávnych veciach podľa nemeckého vzoru. V celom Zalitavsku pôsobilo v roku 1874 až 4 800 zástupcov advokátskeho stavu.
Z radov predstaviteľov advokácie odznela na konferencii aj štúdia Mgr.
Lukáša Malého Advokacie a justice ve viktoriánské Anglii, v ktorej autor poukázal na prvé pramene anglickej úpravy právneho zastúpenia vo Westministerskom štatúte z XIII. storočia. Oboznámil aj s rozdelením právnych zástupcov v XVI. storočí na barristerov združených od roku 1895 v Barr councile ( k významným patril vo viktoriánskom období napr. právny zástupca Oscara Wildeho Edward George Clarke ) a solicitorov pôsobiacich po roku 1825 v rámci Law society ( ich často uvádzaným členom bol napr. Henry Fawler ). Autor spomenul aj prijatie zákonov o súdnictve z rokov 1873 - 1875 iniciovaných Benjaminom Disraelim a Williamom Gladstonom, na základe ktorých boli kreované Odvolací súdny dvor, Vyšší súdny dvor a Najvyšší súdny dvor.
Doc. JUDr. et Mgr. Martina Gajdošová, PhD. z Právnickej fakulty Trnavskej univerzity a košický advokát JUDr. Peter Kerecman, PhD. sa v príspevku Vily advokátov - nové trendy v architektúre v prvej polovici 20. storočí zaoberali bývaním advokátov v uvedenom období. Spomenuli napr. vilu Pavla Mudroňa v Turčianskom Svätom Martine z roku 1882, v ktorej tento advokát s rodinou býval i vykonával advokáciu spolu so svojím zaťom Andrejom Halašom a ktorá bola vyhlásená za Národnú kultúrnu pamiatku. Účastníci konferencie spoznali na obrazovej prezentácii aj bývanie advokátskych rodín – košických Aranyossovcov de Forbász a tisovských Daxnerovcov de Tótzabar. Prítomných zaujali aj diela architektov Michala Milana Harminca ( vily Emila Stodolu z Liptovského Svätého Mikuláša z roku 1902 a Bratislavy z roku 1928 ) či Juraja Tvarožeka ( vila Hynka Hromadu s prvým teplovzdušným kúrením na Slovensku z roku 1936 ). Prezentované boli aj vily spisovateľa a neskoršieho viceprezidenta Slovenskej krajiny Janka Jesenského de Magna Jasen v Bánovciach nad Bebravou z roku 1909, alebo abovskoturniansko – šarišského župana Pavla Fábryho v Bratislave ( v ktorej v súčasnosti sídli veľvyslanectvo Ruska ) či honorárneho konzula Švédska Emila Stodolu ml. v Bratislave. Z Bratislavy pochádzala aj funkcionalistická vila architekta Merganca v spoluvlastníctve ministra spravodlivosti Ivana Dérera a manžela spisovateľky Zuzky Zgurišky Jaroslava Dvořáka. Manželom sestry spomenutého Pavla Fábryho bol zase košický mešťanosta Pavol Novák, s ktorého vilou z Košíc postavenou v roku 1928 bolo rovnako auditórium oboznámené. Účastníci konferencie spoznali aj bratislavský byt Jána Roba Poničana či žilinskú vilu Emila Schlesingera, ktorý bol z rasových dôvodov odvlečený počas Druhej svetovej vojny do koncentračného tábora. Spoza rieky Moravy bola prezentovaná napr. pražská vila advokáta Winternitza postavená podľa projektu známeho architekta Adolfa Loosa.
Absolventka Právnickej fakulty Západočeskej univerzity v Plzni Mgr. Karolína Truhlářová sa prezentovala príspevkom Historie soudní budovy Okresního soudu v České Lípě, o ktorej postavení rozhodlo mestské zastupiteľstvo Českej Lípy v roku 1891 a to na mieste bývalého augustiniánskeho kláštora založeného generalissimom Albrechtom z Valdštejna. Výstavba prebiehala pod dozorom Jozefa Schreidera v rokoch 1896 – 1898 a stála 253 000,- K, popri tom sa stavala aj k súdu prislúchajúca väznica. Aj v súčasnosti slúži svojmu účelu, väznicu však nahradili pobočky úradu práce a úradu pre zastupovanie štátu vo veciach majetkovo-právnych. Pred obednou prestávkou si prítomní budovu Okresného súdu v Českej Lipe spolu s Villou Hrdlička aj prehliadli.
Aj poobede sa slova ujala Mgr. Karolína Truhlářová s témou Českolipský proces s Jakubem Arbesem. Z osudov tohto novinára a spisovateľa žijúceho v rokoch 1840 – 1914 si autorka vybrala obdobie rokov 1872 až 1873. V tomto časovom úseku bol ako zodpovedný redaktor Národných listov súdený v rámci piatich procesov spolu s kolegami Erbenom a Sluníčkom, pričom v dvoch konaniach bol oslobodený spod obžaloby a v troch odsúdený na trest odňatia slobody. Výkon trestu sa u Arbesa realizoval práve vo väznici v Českej Lípe v období 1873 – 74.
Bratislavský advokát JUDr. Michal Rampášek sa v štúdii Obhajoba pred vojenskými súdmi v rokoch 1918 až 1992 vysporiadal s vývojom právnej úpravy tejto obhajoby od pôsobnosti vojenských trestných poriadkov č. 131/1912 Ríš. zák. platného v Predlitavsku, resp. zák. čl. XXXII/1912 z uhorskej časti dualistickej monarchie v znení ich novelizácie zákonom č. 89/1918 Zb. z. a n. Uviedol obhajobu spred roku 1918, kedy obhajcom pred vojenskými súdmi mohol byť iba aktívny dôstojník či ašpirant justície, záložný dôstojník príp. advokát zo zoznamu obhajcov domobrany, alebo vybraný dôstojník žandárstva resp. spoločnej c. a k. armády. Republikánska úprava zrušila pritom postavenie „príslušných veliteľov“ ako obžalovacích orgánov armády predstavujúcich relikt inkvizičného procesu. V období I. ČSR už ako obhajcovia mohli vystupovať pred vojenskými súdmi aj záložní dôstojníci, v roku 1936 však v čase ohrozenia štátu boli vytvorené osobitné zoznamy ministerstva spravodlivosti pre obhajobu vo veciach stíhania za trestný čin vojenskej zrady, či jej neprekazenia alebo neoznámenia. Obžalovaný mohol mať iba 1 obhajcu, ktorý nesmel mať vyššiu hodnosť než predseda senátu. Štatisticky bol uvedený počet 15 000 trestných stíhaní z rokoch 1920 – 1929 najmä za svojmocné vzdialenie sa, porušenie subordinácie či zbehnutie. V Protektoráte Čechy a Morava sa vojenské trestné právo neaplikovalo, v Slovenskej republike bola zase v roku 1941 prijatá novelizácia vojenského trestného poriadku. Po roku 1945 mohlo byť pojednávané bez prítomnosti obhajcu v niektorých trestných veciach pri ukladaní peňažných trestov či trestov odňatia slobody do hranice 5 rokov, pre advokátov významné boli obhajoby pred Štátnym súdom. Nový Trestný poriadok č. 87/1950 Zb. umožnil obhajobu pred vojenskými súdmi len dôstojníkmi justície či obhajcami z osobitného zoznamu, čo platilo až do novelizácie nového Trestného poriadku č. 141/1961 Zb. prijatej v roku 1965. Obhajoba dôstojníkom justície bola ponechaná iba z dôvodov zvlášť dôležitého záujmu obrany vlasti. Až po Nežnej revolúcii bolo v roku 1990 zavedené obhajovanie pred vojenskými súdmi ( zrušenými v ČR v roku 1993 a v SR v roku 2009 ) výlučne advokátmi s tým, že v období 1973 – 92 existoval osobitný zoznam advokátov, ktorí boli oprávnení oboznamovať sa so skutočnosťami predstavujúcimi štátne tajomstvo.
Košický advokát JUDr. et PhDr. Rudolf Manik, PhD., MBA, MHA sa v príspevku Sovietska advokácia - náš vzor zaoberal prvými prameňmi o právnom zastúpení v Rusku z rokov 1397 - 1467 ( Pskovská súdna gramota ) či postavením prísažných advokátov podľa zákona o súdnej organizácii z roku 1864. Z plejády predrevolučných advokátov či koncipientov spomenul V. I. šľachtica Lenina, A. J. baróna Vyšinského, šéfa tajnej polície V. R. Menžińského, predsedu Malej rady komisárov M. Kozlowského, ľudových komisárov justície I. Steinberga, P. Stučku, D. I. Kurského, veliteľa Robotnícko – roľníckej Červenej armády N. V. Krylenka či generálneho prokurátora ZSSR P. A. Krasikova. Predmetom prednášky boli aj právne úpravy sovietskeho Ruska z rokov 1917 a 1922 vrátane kreácie kolégií advokátov a juridičeskich konsuľtacij. Ďalšie zmeny postavenia advokácie sa týkali nariadení z rokov 1939 a 1962 i zákona o advokácii v ZSSR z roku 1979 platného v Ruskej federácii až do roku 2002.
Advokátsky koncipient Mgr. Štěpán Hubička s príspevkom z regionálnych dejín advokátskeho povolania nazvaným Advokacie v pražském Karlíně a na Žižkově v době první republiky priblížil pôsobenie advokátov v týchto mestách kreovaných v roku 1903 ( Karlín ) resp. 1881 ( Žižkov ), ktoré sa stali v roku 1922 obvodmi hlavného mesta Prahy. Zo Žižkova boli spomenutí otec a syn Karel a Dobroslav Líbaloví, František Lokay st. i ml. ( po Víťaznom februári zaradený do pracovného tábora v Pardubiciach ) či Hugo Richter st. aj ml. Inak Hugo Richter starší bol tenoristom Národného divadla a pôsobil i pod umeleckým pseudonymom Hugo Dvořák. Hugo Richter ml. bol v roku 1943 zatknutý Gestapom, v roku 1944 vymazaný zo zoznamu advokátov a po komunistickom prevrate sa stal predsedom Štátneho súdu v Prahe. V Karlíne vykonávali v tomto období o. i. advokáciu židovskí advokáti Jozef Neumann, Arnošt Steiner, Karl Schönbaum a Eugen Grönbaum, ktorí prišli o život počas holocaustu.
Pedagóg Právnickej fakulty Západočeskej univerzity v Plzni JUDr. Vilém Knoll, Ph.D. s príspevkom Advokátní koncipient rabínem priblížil osudy JUDr. Hanuša Samuela Rezeka s pôvodným priezviskom Rebenwurzel ( 1902 – 1948 ) pochádzajúceho z rodiny starostu miestnej židovskej obce. Po skončení právnického štúdia a získaní akademického titulu doktora práv pracoval ako advokátsky koncipient v advokátskej kancelárii Jozefa Goldbergera vo Vsetíne. Ako člen Československej sociálnodemokratickej strany robotníckej pôsobil vo funkciách člena vsetínskeho mestského zastupiteľstva i predsedu miestnej telovýchovnej organizácie Maccabi, pričom po okupácii Čiech a Moravy bol v roku 1939 zatknutý. Podarilo sa mu ujsť do Palestíny, kde sa stal príslušníkom československého zahraničného vojska pôsobiacim na poste poľného rabína v hodnosti dôstojníka duchovnej služby. Zúčastnil sa aj obliehanie Dunkerque a po návrate do oslobodenej vlasti si zmenil priezvisko na Rezek. Zastával funkciu zástupcu vrchného rabína Čiech a Moravy a predsedal aj Maccabi ČSR. V roku 1948 zomrel pri havárii lietadla v Grécku, jeho žena o rok neskôr aj so synom Jehošuom a dcérou Danielou emigrovala do Izraela. In memoram bol JUDr. Rezek povýšený do hodnosti plukovníka.
Mgr. Marie Šrámková so štúdiou Příběh advokáta JUDr. Otakara Kudrny priblížila prítomným životné osudy jej predka advokáta Otakara Kudrnu, narodeného v roku 1853 v rodine lekára, ktorý mal svoju advokátsku kanceláriu v meste Netolice. Okrem svoje profesionálnej praxe sa venoval aj politike a zastával funkciu poslanca zemského snemu. Významné sú aj národopisné zbierky JUDr. Kudrnu, ktorý pred svojím úmrtím v roku 1940 ( kedy vykonával funkciu starostu Netolíc ) vo svojom testamente zriadil nadáciu. Tejto nadácii odkázal renesančný dom, kde v súčasnosti sídli aj Múzeum JUDr. O. Kudrnu v Netoliciach ako aj svoje rozsiahle zbierky.
Záver konferencie sa niesol v duchu prednášky advokáta, vysokoškolského pedagóga a emeritného sudcu Ústavného súdu Českej republiky JUDr. et PhDr. Stanislava Balíka, Ph.D. na zaujímavú tému Krušný týden českolipského notáře Heinricha Giertha.
advokát
