XIV. Konferencia o histórii advokácie v Banskej Bystrici (2017)

Už po druhý krát od roku 2004, kedy sa začala tradícia konferencií o dejinách advokácie, privítala jej účastníkov Slovenská republika. Po Bratislave, kde sa toto podujatie uskutočnilo v roku 2012, sa ujala usporiadateľskej úlohy metropola stredného Slovenska Banská Bystrica. Za miesto konania tohtoročnej konferencie bola jej organizátorom – Slovenskou advokátskou komorou zvolená nádherná historická porotná miestnosť Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorá dodávala tomuto podujatiu skutočne historický nádych.

Entrée konferencie tvoril už tradične otvárací príhovor stabilného moderátora všetkých 14 stretnutí historikov advokácie a emeritného sudcu Ústavného súdu Českej republiky JUDr. et PhDr. Stanislava Balíka, Ph.D. pred asi 60 účastníkmi podujatia. Po ňom sa ujal slova predseda Slovenskej advokátskej konory JUDr. Tomáš Borec, ktorý v súvislosti so zameraním konferencie spomenul aj slovenských advokátov, ktorý v rámci výkonu svojho povolania pôsobili aj práve v porotnej miestnosti súdu, kde sa podujatie odohráva ako napr. Matúš Dula či Emil Stodola. Poďakoval za zastrešenie doterajších konferencií Stanislavovi Balíkovi a vyslovil ideu o podujatiach týkajúcich sa historie celej justicie do budúcna. Spomenul aj doterajšie pôsobenie Komisie pre históriu advokácie zriadenú Slovenskou advokátskou komorou v roku 2009. Následne pozdravil hostí podpredseda Českej advokátskej komory a zároveň predseda Výboru pre históriu advokácie tejto komory JUDr. Petr Poledník, pričom neopomenul svoje skúsenosti s pojednávaniami na tunajšom Krajskom súde v Banskej Bystrici. Zdravicu predniesla aj prodekanka právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici doc. JUDr. Ivana Šošková, PhD. zastupujúca dekana fakulty Mult. Dr. h. c. prof. JUDr. Mojmíra Mamojku, CSc. V svojom príspevku spomenula rímskeho rečníka Marca Tullia Cicera, pôsobenie advokátov ako osôb požívajúcich všeobecnú vážnosť v starom Ríme, ale aj podmienky výkonu advokácie v Rakúsko – uhorskej monarchii či štúdium žien na Právnickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe po roku 1918. S úsmevom poslucháči zaevidovali jej citáciu spisovateľa Jana Nerudu o tom, že právo nie je veľmi slušné zamestnanie pre ženu. Prejav mal v tejto časti i predseda Krajského súdu v Banskej Bystrici doc. JUDr. Milan Ďurica, PhD., ktorý prezentoval aj históriu budovy tohoto súdu. Táto národná kultúrna pamiatka z roku 1898 sa pôvodne nachádzala na ulici s názvom Deák Ferenc tér, počas Druhej svetovej vojny na Hitlerovej a po jej skončení na Stalinovej ulici. Koniec socializmu ju zastihol na Ulici Obrancov mieru a v súčasnosti ide o Skuteckého ulicu.

V prvom odbornom príspevku Advokát Vojtech „Tatenko“ Rampášek sa advokát JUDr. Michal Rampášek venoval svojmu starému otcovi Vojtechovi Rampáškovi, ktorý v advokácii pôsobil 57 rokov. V Šuranoch roku 1913 narodený V. Rampášek prežil detstvo v Trnave, kde zmaturoval v roku 1933 a následne po skončení vysokoškolského právnického štúdia práv bol od roku 1938 advokátskym osnovníkom. Absolvoval aj základnú vojenskú službu a po úspešnom ukončení advokátských skúšok na Najvyššom súde v Bratislave v roku 1943 vykonával samostatnú advokátsku prax. Na sklonku Druhej svetovej vojny bol zaradený na vojenskej prokuratúre v Nitre a v Bratislave ako príslušník 1. československého armádneho zboru. Povojnové obdobie patrilo v jeho živote k tým šťastnějším, s manželkou Lenkou sa mu postupne narodili 3 deti a v profesionálnej oblasti pôsobil najmä v trestnom práve, bol napr. obhajcom Vojtecha Tuku. V súvislosti s poštátnením advokácie pracoval v Advokátskej poradni Bratislava I, obhajoval aj v procese proti biskupom Vojtaššákovi, Buzalkovi a Gojdičovi. Po roku 1968 sa zaoberal problematikou súdnych rehabilitácií, násilnej trestnej činnosti či dopravných nehôd. Z praxe Vojtecha Rampáška je známe jeho označenie „nevinovatý klient“, pričom ako advokát odišiel do penzie krátko pred pádom socializmu v roku 1989. Svoje advokátske pôsobenie obnovil Vojtech Rampášek v roku 1990, zameriaval sa hlavne na rehabilitačné procesy. Ako advokát pracoval až do svojej smrti v roku 1995.

So zahraničným príspevkom na tému Kvalifikácia advokátov v českých krajinách v stredoveku a ranom novoveku prišla prof. PhDr. Marie Bláhová, CSc. z Filozofickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe. Spomenula Kosmasovu polemiku o tom, že ľudia potrebujú sudcov ako aj zriadenie zemského súdu pre šľachtu kniežaťom Soběslavom. Venovala sa i sudcovským právomociam richtára ( judex ), dvorskému súdu pre dvoranov, cirkevným súdom i zriadeniu Súdu biskupského oficiála v 2. polovici XIII. storočia.  Pre publikum rozlíšila stredoveké pojmy advocatus ( conlocutor ) ako rečník vystupujúci popri strane sporu a procurator ako poručník vystupujúci zase so stranou sporu v jej mene. V zmysle záverov lyonského koncilu z roku 1224 mal mať advocatus právnické vzdelanie, procurator ho nemusel mať. Od XIV. storočia vystupovali pri pražskom konzistóriu aj laickí teda necírkevní advokáti, prednášajúcou boli spomenutí napr. Kojeta z Drnovic, Jan Pešek, ale aj známy právnik Viktorín Kornel zo Všehrd. V Čechách sa od roku 1547 vyžadovalo zloženie prísahy rečníkom a od roku 1579 na základe Koldínovho zákonníka „poctivosť“ advokáta.

Praktizujúca advokátka z Lučenca Mgr. Viktória Hellenbart  prezentovala prednášku na tému Organizovanosť advokátov v Uhorsku. V tejto súvislosti sa zaoberala prekladom z diela uhorského advokáta dr. Lajosa Králika pôsobiaceho v advokácii uvedeného obdobia. Jeho monografia bola quasi komentárom k zák. čl. XXXIV/1874 o advokátskom poriadku platnom na našom území až do roku 1948, ktorý sa tak stal najdlhšie účinným právnym predpisom o advokátoch na Slovensku.  Podľa prednesenej informácie pruský kráľ Fridrich II Veľký označil advokátov za osoby, ktoré nesledujú spravodlivé ciele, ale vlastný majetkový prospech. Advokáti mali byť podľa neho menovaní štátom ako sudcovia, s obdobnou kvalifikáciou i odmeňovaním. Rovnako mali byť v prípade profesionálnych zlyhaní aj prepušťaní. Okrem 59 advokátov v Berlíne pôsobilo napr. v tom čase aj 400 pokútnikov. Porovnané bolo sledované obdobie s USA, kde v čase vydania knihy L. Králika boli všetci dovtedajší prezidenti s výnimkou štyroch advokátmi. Záverom boli spomenutí aj kanonizovaní advokáti ako Sv. Ivo z Helóry, Sv. Ambrózius či Sv. Chrizostomus.

Z Právnickej fakulty Univerzity Palackého v Olomouci zavítal na konferenciu JUDr. Petr Dostalík, Ph.D. s referátom Demosthenes ako advokát alebo prečo sa neobhajovať vo vlastnej záležitosti. V prednáške bolo auditórium obeznámené s poručenským sporom Demosthena, ktorý bol gréckym rečníkom, politikom a autorom Filipiek teda známych rečí proti expanzii Filipa II. Macedónskeho. Jeho otec Demosthenes st. vlastnil 2 remeselnícke dielne v Aténách a pre prípad svoje smrti zanechal závet, podľa ktorého sa poručníkmi mali stať traja ním vybraní muži. Keďže títo nespravovali dedičstvo dobre, po dovŕšení plnoletosti ich Demosthenes ml. v roku 336 p. n. l. zažaloval, ale napriek úspechu pred súdom k úplnému vymoženiu jeho pohľadávok nedošlo. Poslucháči sa okrem uvedeného sporu mohli dozvedieť aj o ustanoveniach Digest o ochrane biednych vdov, či o starogréckych mierach a váhach ako boli talenty či miny.

Prednáška Stanovisko Českej advokátskej komory k vládnemu návrhu Ústavy ČR z roku 1992 českého advokáta JUDr. Miroslava Syllu sa týkala pripomienok ČAK k ústavnému textu schválenému vládou Českej republiky v júni 1992 a následne v Programovom prehlásení z 2. 7. 1992.  Pripomienky k vládnemu návrhu Ústavy ČR boli v roku 1992 v rozsahu 1 638 strán, pričom časť z nich z proveniencie Českej advokátskej komory bola datovaná 26. 11. 1992. Týkali sa predovšetkým článku 9, odseku 2 ústavy teda jej materiálneho jadra kvôli nesystematickosti tu zaradeného výkladu právnych noriem. Ďalšie pripomienky boli v svislosti s článkom 86 ústavy a neodňateľnosťou zákonného sudcu. Polemizovalo sa aj s tým, že do IV. hlavy ústavy týkajúcej sa súdnej moci nepatrí zaradenie štátneho zastupiteľstva ako zložky moci výkonnej, toto zaradenie do ústavy sa navyše javilo ako zbytočné.

Pravidelný účastník konferencie a košický advokát JUDr. Peter Kerecman, PhD. predniesol príspevok Advokát Vladimír Clementis. Opísal v ňom životné osudy rodáka z Tisovca ( 1902 ) zemianskeho pôvodu, ktorý mal 4 vlastných súrodencov i nevlastného brata. Po navštevovaní skalického gymnázia v rokoch 1913 – 21 študoval na Právnickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Dva semestre pritom strávil v Nemecku a Francúzsku, okrem maďarčiny ovládal francúzštinu, nemčinu aj angličtinu. V roku 1924, kedy začal svoju osnovnícku prax, patril k zakladateľom skupiny DAV. Po absolvovaní koncipientúry u advokátov v Bratislave i Prahe si otvoril v roku 1931 v metropole Československa vlastnú advokátsku kanceláriu, neskôr presťahovanú do Bratislavy. Jeho prax tvorilo trestné právo napr. známa obhajoba v košútskom procese proti komunistickému poslancovi Štefanovi Majorovi a spol., či súkromné žaloby proti novinám Slovenský denník či Národný denník. Zo známych osobností obhajoval aj Gejzu Vámoša, Jána Roba Poničana alebo Ľudovíta Vazovského. V roku 1935 sa stal dokonca poslancom Národného zhromaždenia za Komunistickú stranu Československa. V svojej kancelárii mal postupne 8 koncipientov, okrem spomenutého J. Roba Poničana ním bol aj Gustáv Husák. V roku 1939 odišiel V. Clementis do emigrácie, kde pôsobil ako člen Právnej rady pri exilovej českolovenskej vláde. Politicky sa exponoval v povojnovom období ako štátny tajemník a neskôr minister zahraničných vecí Československa ( 1948 – 50 ), jeho osobná tragédia sa zavŕšila v procese s protištátnym sprisahaneckým centrom Rudolfa Slánského a spol., po skončení ktorého bol v roku 1952 popravený.

Ďalší zástupca advokátskeho stavu z Českej republiky JUDr. Milan Kyjovský predstúpil pred prítomných s referátom Účtovná kniha prvorepublikového advokáta, ktorým ich oboznámil s účtovnými pohybmi v knihe výdavkov svojho starého otca – advokáta v časovom období rokov 1920 – 35. Niektoré výdavky boli skutočne zaujímavé, ako napr. náklady na uhlie, koks, sprepitné či „donosné“ pre poštárov. Plat koncipienta bol vo výške 1 000,- Kč/mesačne a plat sekretárky vo výške 600,- Kč/mesačne. K výdavkom patrilo aj cestovné advokáta, pričom tento uskutočnil pracovné cesty aj na Slovensko do Bratislavy, Trenčína či Rimavskej Soboty. Starý otec prednášateľa, ktorý bol absolventom Právnickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe s podpisom Tomáša Garriqua Masaryka v svojom indexe, zomrel na prahu novej éry v roku 1948, pričom jeho syn už pôsobil ako právnik v období socializmu v podnikovej praxi.

Advokát z Košíc JUDr. Rudolf Manik, PhD., MBA, MHA sa tentokrát v duchu tradicie „advokátov vo farbe“ zhostil témy Advokáti v červenom ( v radoch boľšeivkov ). V úvode spomenul, že už klasici marxizmu – leninizmu mali blízky kontakt s advokáciou. Otec Karla Marxa Heinrich Marx ( pôvodne Heschel Levy Mordechai ) bol predsedom trevírskej advokátskej komory a Vladimír Iľjič Uľjanov – Lenin pôsobil ako advokátsky koncipient. Z boľševikov bol spomenutý pôvodom poľský šľachtic Vjačeslav Rudolfovič Menžinskij (  vlastným menom Wiesław Menżyński )  žijúci v rokoch 1874 – 1934  ktorý sa stal po Veľkej októbrovej socialitickej revolúcii v októbri 1917 ľudovým komisárom financií a od roku 1926 ako nástupca F. E. Dzeržinského až do svojej smrti šéfom tajnej polície OGPU ( právnej nástupkyne ČEKY ). Ďalší poľský šľachtic Mieczysław Kozłowski so životnými dátami 1876 – 1927 predsedal v rokoch 1918 - 20 predsedal Małej Rade ľudových komisárov Ruska. K boľševikom patrili aj ľudový komisár justície Ruska a Ukrajiny z rokov 1918 – 1928 Dmitrij Ivanovič Kurskij ( 1874 – 1932 ), ľudový komisár financií a podpredseda Najvyššieho súdu ZSSR z rokov velkého teroru 1933 – 37 Vladimír Pavlovič Antonov – Saratovskij ( 1884 – 1965 ), či známy protináboženský aktivista Pjotr Anajevič Krasikov ( 1870 – 1939 ).
Z Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave predniesla referát na tému Z historie Advokátskej komory Banská Bystrica 1975 – 1921 doc. JUDr. et Mgr. Martina Gajdošová, PhD. Poslucháči sa oboznámili s existenciou 28 advokátskych komôr v Uhorsku po vyrovnaní, pričom 4 z nich sa nachádzali na území dnešného Slovenska. Prítomní mohli porovnať zmeny v počte advokátov v rokoch 1875 a 1904 a to od najväčšej uhorskej advokátskej komory v Budapešti až po najmenšiu v Rijeke ( Fiume ). V samotnej banskobystrickej komore osciloval počet advokátov v sledovanom období od najvyššieho ( 35 v roku 1897 ) po najnižší ( 69 v roku 1914 ). Autorke príspevku sa  podarilo zozbierať značné penzum matérie vrátane výročných správ či rokovacích poriadkov advokátskej komory a to z viacerých archívov. Doc. Gajdošová uviedla aj prehľad najvyšších predstaviteľov komory spolu s ich krátkými medailónmi a to od predsedov Jána Kollára, Arzena Amunna, Edmunda Turscányiho či Vojtecha Tillesa, až po tajomníkov či komorových žalobcov na zastupovanie v disciplinárních veciach apod. Záverom sa venovala existencii komory po skončení Prvej svetovej vojny, úhrade členských príspevkov vo výške 168,- Kč/ročne v roku 1919 či presunutiu písomností komory do Turčianskeho Svätého Martina pri jej zániku o dva roky neskôr.

Riaditeľ Ústavu štátu a práva Slovenskej akadémie vied doc. JUDr. Jozef Vozár, CSc. vystúpil na tému Advokát Vladimír Fajnor, v rámci ktorej predstavil životné osudy významného slovenského právnika a syna známeho advokáta Štefana Fajnora narodeného v roku 1875 v Senici. Právnické štúdiá po skončení šoproňského evanjelického lýcea Vladimír Fajnor absolvoval na univerzitách v Budapešti a Berlíne. Svoju advokátsku prax vykonával v rokoch 1897 – 1919 vo Zvolene, založil pritom Zvolenské noviny aj kníhtlačiareň. Po zániku Rakúsko – uhorskej monarchie sa v roku 1919 stal županom Župy XVIII. so sídlom vo Zvolene. Doc. Vozár predniesol aj prehľad pôsobenia Vladimíra Fajnora vrátane zastávania postu ministra pre zjednotenie zákonodárstva a organizáciu správy či ministra spravodlivosti, prezidenta Najvyššieho súdu Československa, starostu Právnickej jednoty na Slovensku, profesora Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave alebo prvého svetského predsedu Synody Evanjelickej církvi augsburského vyznania na Slovensku. Nevynechal ani povojnový zápis V. Fajnora do záznamu členov Stáleho arbitrážneho dvora ( La Cour permanente d'arbitrage ) v ´s-Gravenhage ( Haagu ), ale aj vypratanie jeho rodiny do chatrče v Tomášovciach pri Lučenci krátko po jeho smrti v roku 1952.

Ako posledný predniesol svoj príspevok zakladateľ a stály moderátor konferencií o histórii advokácie JUDr. et PhDr. Stanislav Balík, Ph.D. s názvom Jednota advokátov československých v rokoch 1918 – 1930. Spomenul v ňom založenie Spolku českých advokátov v roku 1898 a jeho zmenu na Spolok československých advokátov po vzniku nezávislého Československa a to v roku 1920. Práve z tohto spolku vznikla v máji 1927 Jednota advokátov československých. K jej pôsobnosti patrila o. i. pomoc pri zabezpečení penzijného poistenia advokátov ako aj podpora členov jednoty vrátane ich rodinných príslušníkov v prípade vážnych okolností. Jednota mala asi 500 členov a viacero poboček i komisií ( prednášková, tlačová, zjazdová, spoločenská, pracovná, organizačná, pre penzijné poistenie ). Schôdze jej výboru sa uskutočňovali približne raz mesačne a valné zhromaždenia jej členov zase raz ročne. Dlhodobým predsedom spolku resp. jednoty bol Ladislav Valenta, majetok Jednota advokátov československých v roku 1936 bol vo výške 199 783,55 Kč. Ako zaujímavosť bola autorom uvedená aj informácia o konaní I. zjazdu slovanských právnikov ešte v roku 1904.

XIV. konferencia o dejinách advokácie bola ukončená v podvečerných hodinách so zámerom uskutočniť budúcoročnú konferenciu v Luhačoviciach pri príležitosti osláv 100. výročia vzniku Československa.

JUDr. Rudolf Manik, PhD., MBA, MHA
advokát