Desiata konferencia o histórii advokácie - správa

Po roku sa znova, už po desiaty raz, stretli referujúci i poslucháči, ktorým sú blízke dejiny advokátského povolania, na jubilejnej Desiatej Konferencii o histórii advokácie, tentokrát v Prahe v aule Paláca Dunaj. Po tom, čo sa minulý rok konala konferencia v Bratislave, v pozícii hostiteľa tak vystriedala Slovenskú advokátsku komoru Česká advokátska komora spolu so Spoločnosťou pre históriu advokácie.

Prítomných bolo viac než 50 priateľov histórie advokácie z Čiech - predseda Českej advokátskej komory Martin Vychopeň a jej podpredseda Petr Poledník, Václav Král, Ján Syka, Ladislav Krym a viacero ďalších advokátov, ale aj niekoľkí českí sudcovia, z Poľska (aj tohoto roku prijala pozvanie zástupkyňa poľských kolegov Ewa Stawicka) a zo Slovenska. Slovenskú advokátsku komoru reprezentovali členovia Pracovnej skupiny pre históriu advokácie - Viktória Hellenbart, Martina Gajdošová, Rudolf Manik a Peter Kerecman. Potešujúce je i to, že medzi prítomnými boli aj advokátski koncipienti.

Po otvorení konferencie Stanislavom Balíkom nasledovali pozdravné príhovory a úvodné slová Martina Vychopeňa, predsedu Českej advokátskej komory, Petra Poledníka, podpredsedu Českej advokátskej komory a predsedu jej Výboru pre históriu advokácie a Viktórie Hellenbart, ktorá tlmočila pozdrav konferencii od Slovenskej advokátskej komory a predstavila českým kolegom i publikáciu Advokácia v spomienkach advokátov.

Nasledovala pracovná časť konferencie. S prvým príspevkom vystúpil Peter Kerecman (Advokáti Aranyossyovci a Košická advokátska komora). Príspevok sa zaoberal činnosťou advokátskej komory v Košiciach a osudmi niektorých jej predsedov.

Stanislav Balík  sa v príspevku Významní tajomníci pražskej advokátskej komory konca 19. a prvej polovice 20. storočia komplexne venoval osudom jednotlivých tajomníkov pražskej komory, medzi inými aj Evžena Tarabrina a jeho dielu. Z príspevku vyplynulo, že funkcia tajomníka komory je funkciou tradičnou (hoci istý čas existovala na komore nie len funkcia tajomníka ale i generálneho tajomníka), predsedovia komory si so sebou spravidla privádzali aj „svojich“ tajomníkov, avšak vždy platilo, že funkcia tajomníka významne prispievala k zabezpečeniu chodu komory a tajomník komory mal vždy v jej činnosti nezastupiteľnú úlohu.
Martin Rája živo popísal Advokátsku kanceláriu a jej fungovanie na prelome 19.  a 20. storočia, jej zariadenie (skromnejšie v pisárni – stôl, stolička, pokladňa, registratúra, neskôr písacie stroje a v pracovni advokáta honosnejšie - pohovka, kreslá, knižnica, spravidla nástenné hodiny, či obraz panovníka) a atmosféru (svietilo sa petrolejovými lampami), tradičné personálne obsadenie (advokát, solicitátor, kandidát advokácie, pisár, pokladník) a hospodárenie advokátskej kancelárie (najvýznamnejšiu nákladovú položku tvorili mzdy zamestnancov, naopak položka nájomné nebola spravidla jednou z nejvyšších).

Viktória Hellenbart sa vo svojom príspevku (Parlamentná rozprava k zák. čl. XXXIV/1874  advokátsky poriadok) venovala podrobnému rozboru priebehu a obsahu diskusie a dôvodovej správy k zák. čl. XXXIV/1874, okolnostiam jeho prijatia (predkladateľom bol minister spravedlivosti, inak advokát, rovnako ako v tom čase obaja štátni tajomníci ministerstva) a společenských pomerov predchádzajúcich prijatiu zák. čl. XXXIV/1874 na uhorskom sneme (napr. témy dlžky koncipientskej praxe, potreby zloženia doktorátu pred zápisom do zoznamu osnovníkov z hľadiska ich prínosu k zvýšeniu úrovne advokácie). Bolo mimoriadne zaujímavé v tomto referáte sledovať argumentáciu jednotlivých diskutujúcich poslancov, ktorá sa s istými obmenami opakuje dodnes pri každej zmene advokátského zákona.

Milan Kyjovský podrobne rozobral Palmárný účet advokáta za prvej Československej  republiky na príklade konkrétneho advokáta. Príspevok vyvolal vzápätí diskusiu prítomných.

Študentka práva Marie Farníková-Fabišová v príspevku Advokáti na Malej Strane v rokoch 1918-1938 priniesla pohľad na život advokátov z rodiny Kloudů, najvýznamnejšej advokátskej rodiny na Malej Strane, najmä Antonína Klodu, advokáta (od 1905), politika, poslanca, predsedu pražskej advokátskej komory a jeho synov, z ktorých jeden zastupoval aj Eduarda Beneša v majetkových veciach a poukázala na ich tragický osud počas druhej svetovej vojny.

Po krátkej obedňajšej prestávke nasledoval popoludňajší program:
Tradičný účastník konferencií Lubomír Činka, advokát z Brna, opäť prispel obrazovým i textovým materiálom k téme výskumu lokalizácie jednotlivých súdov v minulosti, tentokrát referátom  Historické súdne budovy na území mesta Prahy a na území súdných okresov v pôsobnosti MS v Prahe  v období 1855-1949 s prihliadnutím k súčasnej dislokácii. Tento príspevok, ktorý si nepochybne vyžiadal rozsiahly predchádzajúci výskum, bol jedným z najhodnotnejších príspevkom konferencie. Pritom výskum súdnych budov práve vo väčších mestách, tobôž v Prahe,  patrí nepochybne k najzložitejším. Osobitne zaujala  fotograficka prezentácia nie len samotných súdnych budov ale aj niektorých ich výtvarných a konštrukčných detialov.

Zástupkyňa poľských kolegov Ewa Stawicka predstavila Henryka Krajewského – advokáta a povstalca. Popísala život tohoto poľského advokáta (1824 – 1896) a jeho účast na povstaní 1863, ale pripomenula aj jeho ľudské kvality. Referát bol doplnený podobizňou Henryka Krajewskeho.

Tradičný účastník konferencií Milan Závurka, sudca okresného súdu Kutná hora sa venoval Výkonu advokacie u ministra JUDr. Bedřicha Pacáka. Jeho prípevok predstavil život tohoto advokáta a ministra (1906-1907), obsah jeho praxe, politické aj osobné osudy.

Mimoriadne poslucháčov zaujal referát slovenskej zástupkyne Martiny Gajdošovej, ktorá si zvolila tému Prvé ženy v advokácii na území Slovenska, pretože táto téma nebola dosiaľ spracovaná (vo vzťahu k Slovensku vôbec a k Čechám iba torzovite). Referát po priblížení spoločenských pomerov a postavenia ženy v spoločnosti v časoch 1. ČSR predstavil prvé ženy študujúce na Právnickej fakulte Univerzity Komenského (prvých 6 žien študovalo od 1920/21, prvé absolventky 1926), prostredie, z ktorého pochádzali a sledoval aj ich ďalšie osudy, pokiaľ začali vykonávať osnovnícku prax a prípadne sa neskôr stali advokátkami (1931). Referát obsahoval aj medzinárodnú komparáciu (vo Francúzsku ženy v advokacii od 1900, Nemecko od 1922). Príspevok bol doplnený pohľadom na film Advokátka Věra, ktorý vznikol v časoch 1. ČSR.  Pútavý referát tak mal aj hlbší kultúrno – sociologický rozmer, bol sondou (niekedy i úsmevnou)  do spoločnosti a jej vnímania ženy advokátky i advokácie ako takej.

Študentka práva Nicol Svobodová predstavilaMladoboleslavských starostov z radov advokacie v rokoch 1860-1918.

Posledný slovenský zástupca Rudolf Manik v referáte s názvom Advokáti v hnedom a čiernom 1939 – 1945 sa venoval činnosti advokátov, ktorí sa spreneverili svojmu poslaniu v časoch druhej svetovej vojny, pôsobiach v Chorvátsku, Lotyšsku, Poľsku, Rakúsku, Holandsku, Ukrajine a Nemecku (Ante Pavelić, Hans Frank, Arthur Seyss-Inquart, Ernst Kaltenbruner, Emil Otto Rasch, Viktor Bernhard Arajs). Vo vzťahu k Slovensku bol spomenutý i Ďurčanský.

Martin Chládek (Vývoj advokácie v NDR) informoval o osudoch nemeckých kolegov v Sovietskej okupačnej zóne, ktorých slobodný výkon advokácie bol obmedzený pre obavy zo stavovského revizionizmu. Napriek súmraku advokácie v týchto časoch vo východnom Nemecku samostatní advokáti fungovali dlhšie, než u nás, hoci prevažná väčšina vykonávala advokátu v kolégiách.

Absolventka Právnickej fakulty Západočeskej univerzity Tereza Vykusová podala na záver konfrencie Právnehistorický rozbor procesu s Alfrédom  Dreyfusom. Hoci išlo o tému pomerne známu, jej príspevok priniesol na tieto udalosti aj nové pohľady.

Po skočení pracovnej časti konferencie sa rozvinula neformálna diskusia účastníkov o jednotlivých referátoch. Viacerí najmä zahraniční účastníci konferencie prijali pozvanie Stanislava Balíka na neformálnu večeru, ktorá uzavrela toto tradične príjemné podujatie, kterého odborná úroveň z roka na rok stúpa. Neostáva než tak ako každoročne pri hodnotení prínosov konferencie vysloviť poďakovanie Stanislavovi Balíkovi ako neúnavnému organizátorovi konferencií o histórii advokácie, za túto jeho záslužnú činnosť. Bez jeho prístupu k skúmaniu dejín advokácie, ktorý podnecuje vstup stále nových referujúcich do tradičného kolektívu účastníkov konferencie, by súčasný stav skúmania dejín advokácie nikdy nebol dosiahnutý.